Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/111/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214023 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412214023.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Bianky Gelačíkovej, v právnej veci navrhovateľa: P., F.. E.. D.., V., P. XX, C.: XX XXX XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská E., K. U. F. F. E., V., Ž. O. XX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18.03.2014, č.k. 18C/59/2012-63, uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 04.06.2014, č.k. 18C/59/2012-98 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 05.10.2012, č.k. 18C/59/2012-8, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 18.3.2014, č.k. 18C/59/2012-63 sa p o t v r d z u j e. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 4.6.2014, č.k. 18C/59/2012-98 sa p o t v r d z u j e. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 5.10.2012, č.k. 18C/59/2012-8 sa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 18.3.2014, č.k. 18C/59/2012-63 súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu XXX euro titulom majetkovej škody a sumu XXX,XX euro titulom nemajetkovej ujmy uplatnenú podľa ust. zák.č. 514/2003 Z.z., keď za nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava IV považoval to, že označený súd v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre vymoženie peňažnej pohľadávky navrhovateľa vzniknutej neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX povinnou X. B., O.. XX.XX.XXXX. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1,2, § 5 ods.1, § 6 ods.1, § 9 ods.1, § 15 ods.1, § 17 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci , § 44 ods.8,9 zák.č. 233/1995 Z.z. v platnom znení ( Exekučný poriadok ) a skutkovo tým, že Okresný súd Bratislava IV dňa 30.7.2007 vydal poverenie č. XXXX XXXXXX, ktorým poveril súdneho exekútora L.. C. G., F. F. P. XX, V., vykonaním exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, č. SR 7162/06 zo dňa 05.01.2007, na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť X.XXX,- Sk s príslušenstvom, v prospech navrhovateľa ako oprávneného proti povinnému. Dňa 13.04.2007 Okresný súd v Malackách potvrdil, že prijal predmetnú vec pod sp. zn. 23Er 3019/2008 na rozhodnutie. Dňa 22.02.2010 bol súdu doručený elektronicky návrh oprávneného na zmenu exekútora. Výzvou zo dňa 24.02.2010 súd vyzval pôvodného súdneho exekútora na vyjadrenie a na zaslanie príslušného exekučného spisu. Uznesením č.k. 23Er/3019/2008-17, EX 156/2007 zo dňa 06.10.2010, právoplatným dňa 22.10.2010 v časti o zmene exekútora, súd rozhodol tak, že žiadosti oprávneného o zmenu exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora: L.. E. M., F. F. K.N. XX, V.. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a prejednaní veci na nariadenom pojednávaní v neprítomnosti účastníkov ( § 101 ods.2 O.s.p.) s prihliadnutím na § 44 ods.8 Exekučného poriadku ustálil, že exekučný súd v predmetnej veci nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora ( návrh na zmenu exekútora bol doručený elektronicky súdu dňa 22.02.2010 a súd rozhodol o tomto návrhu až uznesením č.k. 23Er/3019/2008-17, EX 156/2007 zo dňa 06.10.2010).Mal však za to, že z uvedeného nemožno automaticky vyvodiť záver, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pretože nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s poukazom na platnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Súd prvého stupňa dal v tejto súvislosti do pozornosti, že navrhovateľ nepreukázal svoj aktívny postoj v záujme odstránenia údajných prieťahov v exekučnom konaní a nepodal v ňom sťažnosť na prieťahy. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu , najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by podľa úvahy súdu prvého stupňa znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Uviedol, že i keď exekučný súd urobí v exekučnom konaní úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Aj v prípade, že by bol daný nesprávny úradný postup súdu, navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a ani nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ ide o majetkovú škodu vyčíslenú navrhovateľom súd prvého stupňa uviedol, že pri označení vynaložených nákladov vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v spornom období nie sú špecifikované konkrétne úkony, jedná sa len o všeobecnú činnosť a nie je zrejmá akákoľvek súvislosť s predmetným exekučným konaním s poukazom na tvrdené zbytočné prieťahy v konaní ( vyčíslenie škody nebolo v tomto prípade podložené žiadnymi dôkazmi). Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám a tieto náklady nemôžu byť zvýšené v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Z ustanovení § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku taktiež vyplýva, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, keďže pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie. Súd prvého stupňa mal ďalej za to, že samotné vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľom, možno pokladať za mechanické odôvodňovanie na základe pomeru z označených nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré neobstojí, keďže vôbec nezohľadňuje konkrétne okolnosti toho ktorého prípadu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s prihliadnutím na to, že odporca majúci úspech v konaní si náhradu trov konania nežiadal. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom. Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvého stupňa upozornil na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach ( napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta ). Navrhovateľ v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval vylúčený sudca . Konečné vydanie rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie . Súd prvého stupňa sa dopustil viacero omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Pokiaľ ide o návrh na náhradu majetkovej škody, súd prvého stupňa ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich výdajov ( na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti mal rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods.4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej , aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky , ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov . Súd prvého stupňa sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje ( § 219 ods.1,2 O.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je v danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy XXX euro z titulu majetkovej škody a XXX,XX euro z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava IV, pretože tento v zákonnej lehote nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa vzniknutej neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom ( povinným ) X. B.. V podaní navrhovateľ zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava IV z prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava IV, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane navrhovateľa, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.10.2012, č.k. 2NcC 170/2012-14 o tom, že vo výroku označení sudcovia Okresného súdu Bratislava IV ( vrátane zákonnej sudkyne, ktorej bola daná vec pridelená ) nie sú z prejednávania a rozhodovania v danej veci vylúčení. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil v danej veci termín pojednávania na deň 18.3.2014 o 11,30 hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 5.2.2014 (viď doručenka na č. l. 37). Navrhovateľ elektronickým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 14.3.2014 (č. l.43) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Bratislava IV sú podľa neho vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci poukazujúc na sťažnosť podanú na Ústavný súd Slovenskej republiky týkajúcu sa uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2012, č.k. 2 NcC/170/2012. Súd prvého stupňa dňa 18.3.2014 pojednával v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu ( ktorý doručil ospravedlnenie neúčasti na nariadenom pojednávaní dňa 14.3.2014 ), ktorý sa na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť ani riadne neospravedlnil a vo veci na tomto pojednávaní aj rozhodol. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak sa riadne predvolaný navrhovateľ na pojednávanie nariadené na deň 18.3.2014 nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, súd prvého stupňa postupoval správne, keď dňa 18.3.2014 pojednával v jeho neprítomnosti a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a na dosiaľ vykonané dôkazy. Tento postup súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvého stupňa ním neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Odvolací súd konštatuje, že za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania (ust. § 119 ods. 1 O.s.p.) nemožno považovať návrh navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 14.3.2014 (ktorý nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p. ). O namietanej zaujatosti sudcov vrátane zákonného sudcu ) bolo v konaní rozhodnuté, súd prvého stupňa mal povinnosť vo veci konať ďalej bez prieťahov a nič mu nebránilo vec rozhodnúť podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Skutočnosť, že súd prvého stupňa nepovažoval návrh na zrušenie pojednávania obsahujúci návrh na prerušenie konania za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, navrhovateľovi musela vyplynúť aj z toho, že ho konajúci súd o tomto v zmysle § 119 ods. 4 O.s.p. neinformoval. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, táto námietka nie je dôvodná. Súd prvého stupňa sa na preukázanie tvrdení navrhovateľa oboznámil s exekučným spisom Okresného súdu Malacky sp. zn. 23Er/3019/2008 ( pôvodne vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 37Er/2797/2007) a uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa 6.10.2010, č.k. 23Er/3019/2008-17, Ex/156/2007 o zmene súdneho exekútora ( L.. E. M. ), ktorému bola daná exekučná vec postúpená na ďalšie konanie, ktoré tvoria samotný právny a skutkový základ predmetného sporu. Súd prvého stupňa poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch účastníkov riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) účastník nevyužije, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v jeho prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil, a to aj napriek vedomosti o nariadenom termíne pojednávania. Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. prihliadol iba na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkám navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje. V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že v posudzovanom prípade nebolo o návrhu na zmenu exekútora rozhodnuté v zákonom určenej 30 dňovej lehote od doručenia oprávneného na zmenu exekútora ( návrh na zmenu exekútora bol elektronicky doručený konajúcemu súdu dňa 22.2.2010 a rozhodnuté bolo o ňom uznesením exekučného súdu zo dňa 6.10.2010, č.k. 23 Er/3019/2008-17, Ex 156/2007). Nestotožňuje sa s nesprávnym záverom súdu prvého stupňa, nemajúceho však vplyv na správnosť úvahy o nesplnení všetkých zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie si návrhu na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánom štátu o tom, že v danom prípade prináleží preskúmanie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov výlučne Ústavnému súdu Slovenskej republiky. V porovnaní so súčasnou právnou úpravou totiž zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase ( t.j. v čase posudzovaného úradného postupu exekučného súdu ) umožňoval súdu posudzovať nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia majúceho za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V danom prípade to znamená, že vzhľadom na nedodržanie zákonom stanovenej 30 dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora , je možné tento postup jednoznačne posúdiť ako nesprávny úradný postup konajúceho exekučného súdu. Odvolací súd konštatuje správnosť úvahy súdu prvého stupňa o tom, že v prejednávanom prípade navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie je opodstatnený jeho názor, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil, prečo nepovažuje návrh v časti náhrady majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva, že ak navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - navrhovateľ totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škody tvrdená navrhovateľom nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že navrhovateľ škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ uvádzal, že situácia vyvolaná nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však tieto svoje tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba poukázať na to, že sám navrhovateľ nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ( vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Okresný súd Bratislava IV v uznesení zo dňa 4.6.2014, č.k.18C/59/2012-98 uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v sume XX eur, do 10 dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Namietol, že spoplatnenie podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka iba návrhu, nie však odvolania a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007. V odvolaní napokon uviedol, že dané konanie sa začalo pred 30.09.2012, a preto v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba vec posúdiť podľa tohto zákona v znení platnom do 30.09.2012. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1,2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania) sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania návrhu. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1.10.2012 za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume XX eur. Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1.10.2012, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie. Berúc v úvahu hore citované ustanovenia, navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01. 10. 2012 ( odvolanie v danej veci bolo podané dňa 15.5.2014), preto navrhovateľovi vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012). Skutočnosť, že v Sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti navrhovateľa bez právneho významu . Odvolací súd upriamuje pozornosť i na to, že nie je viazaný rozhodnutiami prvostupňových súdov, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazuje. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007, toto na prejednávanú vec nemožno aplikovať , keďže sa týka otázky platenia súdnych poplatkov v konaniach, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov ( konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené). Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov ( zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ). Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 4.6.2014, č.k. 18C/59/2012-98 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Okresný súd Bratislava IV v uznesení zo dňa 5.10.2012, č.k.18 C/59/2012-8 právne dôvodiac § 4 ods.1 písm. k/, ods. 4, § 5 ods.1 písm. g/ zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení, položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu citovaného zákona uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava IV súdny poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66 euro, v lehote 3 dní od doručenia rozhodnutia. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že označené uznesenie/výzvu vníma ako neopodstatnenú, t.j. bez právneho významu. Konštatoval, že v danej veci nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 15a ods. l O.s.p. čo znamená, že spoplatňovanie fiktívneho návrhu je preto bezpredmetné. V samotnej žalobe dôvodil, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Súd mal preto postupovať? zákonným spôsobom a podľa ustanovenia § 12 ods. l O.s.p. v spojení s ustanovením § 12 ods. 3 O.s.p. požiadať? príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Vo veci nejde o vhodnosť, ale o nutnosť. Vec musí by? prikázaná inému súdu preto, aby konanie bolo spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca. Z judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať? za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu (II. ÚS 331/2009). Ak by aj súd mal za to, že vo veci je nutné uhradiť? poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a zákona o súdnych poplatkoch dôvodil, že povinnosť? platiť? súdne poplatky mu nie je možné uložiť. Podľa ust. § 4 ods. l písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch je súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatkov oslobodené. Rovnako sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov. Vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu žiadal, aby odvolací súd bez prieťahov konal podľa § 12 ods. l O.s.p. v spojení s § 12 ods. 3 O.s.p. a otázku prikázania veci inému súdu postúpil príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie. Zohľadniac okolnosti už uvedené v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia odvolací súd konštatuje, že z obsahu podania navrhovateľa (§ 41 ods. 2 O.s.p.) doručeného súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012 jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ v ňom vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Okresného súdu Bratislava IV. Postupovať a rozhodovať ? podľa § 12 ods. l O.s.p. (delegácia nutná) je možné až vtedy, ak sú vylúčení všetci sudcovia vecne a miestne príslušného súdu z dôvodov uvedených v § 14 O.s.p. V prejednávanej veci o takýto prípad, ako je uvedené vyššie, nejde. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým za tohto skutkového a právneho stavu uložil navrhovateľovi povinnosť? zaplatiť? súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti v sume 66 euro je vecne a právne správne; rozhodnutie obsahuje náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O.s.p. a súdny poplatok je uvedený v správnej sume (§ 1, § 5 ods. l písm. g/ zák. č. 71/1992 Zb o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov, položka č. 17a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona o súdnych poplatkoch). Nedôvodná je aj ďalšia námietka navrhovateľa o tom, že v danom prípade ide o konanie, ktoré je podľa § 4 ods. l písm. k/ ( správne malo byť zrejme uvedené § 4 ods. l písm. j/) zákona č. 71/1992 Zb. vecne oslobodené od súdnych poplatkoch. Ust. § 4 ods. l zák. č. 71/1992 Zb.v platnom znení sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a sadzobníka súdnych poplatkov; vzťahuje sa len na súdny poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia alebo exekúciu (§ 4 ods. l, 3 zák. č. 71/1992 Zb.). Podľa názoru odvolacieho súdu len oslobodenie na základe rozhodnutia podľa § 138 ods. l O.s.p. zvýhodňuje účastníkov konania vo väčšom rozsahu - navrhovateľovi v prejednávanej veci nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. l O.s.p. (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. II. ÚS 124/2011). S poukazom na hore uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5.10.2012, č.k. 18C/59/2012-8 ako vecne a právne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.