Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/22/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1506221964 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1506221964.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: N. Á., W.. X.X.XXXX, Š. I. Y. C., F.M. C. G.. XX, F., Y. C., zastúpenom JUDr. Igorom Horanským, advokátom so sídlom Trebatice č. 187, proti odporcom v 1.rade: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, v 2.rade: Mestská časť Bratislava - Rusovce, so sídlom Vývojová ul.č. 8, Bratislava, zastúpenom Mgr.Ing. Michalom Radosom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pankúchova ul. č. 5, o určenie pozemku za predmet dedičstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 19.októbra 2010, č.k. 9C 321/2006-423, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. a 2.rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že pozemok parc.č. XXX (zastavaná plocha) a pozemok par.č. XXX (záhrada), ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo 1, vedené v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie C. a ktorých súčasťou je aj rozdelená pôvodná pozemkovoknižná parc. č. XXXX s výmerou 1655 m2 zapísaná v pozemkovoknižnej vložke číslo XXX, vedenej v pozemkovej knihe pre územie C., sú v rozsahu priestorovo identickom s pôvodnou pozemkovoknižnou parc.č. XXXX, súčasťou (predmetom) dedičstva po zosnulej pôvodnej vlastníčke rozdelenej pozemkovoknižnej parcely poručiteľke Š. E.. Poukázal na to, že do 31. 12. 1991 nemohla právnická osoba nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, tento právny stav zmenil zákon č. 509/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 1. 1992. Konštatoval, že začiatok plynutia nepretržitej držby a ani ukončenie jej plynutia zákon nelimituje účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb., a preto dospel k záveru, že nie je možné neprihliadnuť k dobe, po ktorú mal odporca v 1.rade pred 1. 1. 1992 pozemok v držbe, a teda pokiaľ sa ujal držby spornej nehnuteľnosti účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb., teda dňom 1. 5. 1991, desaťročná doba uplynula dňom 1. 5. 2001, ktorým dňom nadobudol vlastníctvo vydržaním s poukazom na § 134 Občianskeho zákonníka, keďže sporný pozemok bol spôsobilým predmetom vydržania. Konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by pri výkone práva držby odporca v 1.rade nekonal v dobrej viere, že mu vec vlastnícky patrí a ani nebolo preukázané, že počas plynutia vydržacej 10 ročnej doby sa mu stali známe také skutočnosti, ktoré museli alebo mohli vyvolať u neho pochybnosti o tom, že sporná nehnuteľnosť mu patrí, keďže o nárokoch navrhovateľa sa dozvedel prvýkrát až z výzvy doručenej mu katastrálnym úradom dňa 9. 4. 2003, teda po uplynutí jedenástich rokov a desiatich mesiacov, pokiaľ by desaťročná lehota bola počítaná od 1. 5. 1991, alebo po uplynutí desiatich rokov a troch mesiacov, pokiaľ by desaťročná lehota bola počítaná od účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.. Za prerušenie dobromyseľnosti odporcu v 1.rade nepovažoval ani uplatnenie vlastníckych nárokov cirkevným C. L.Q. F. žalobou podanou na súd dňa 27. 3. 1996, keďže ide o subjekt odlišný od navrhovateľa a existencia dobrej viery a plynutie vydržacej doby sa individuálne posudzuje voči každému, kto tvrdí, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti nie je odporca v 1.rade, pričom išlo o uplatnenie reštitučného nároku v tomto súdnom konaní, ktorý sám osebe nenarúšal dobromyseľnosť držiteľa, uznáva, že vlastníctvo prešlo na štát a žiada reparáciu a žaloba z tohto konania bola odporcovi doručená dňa 12. 1. 2005. Za opodstatnenú nepovažoval ani námietku navrhovateľa, že prekážkou dobromyseľnosti odporcu v 1.rade je konanie štátu, ktorý získal vlastníctvo spornej nehnuteľnosti nezákonne, v rozpore s právnymi normami vyhláseným v zbierke zákonov. Poukázala na článok 29 Mierovej zmluvy s Maďarskom vyhlásenej v Zbierke zákonov pod číslom 192/1947 Zb. v zmysle, ktorého Československu vzniklo právo nadobudnúť vlastníctvo maďarského štátneho príslušníka, ktorým bola aj právna predchodkyňa navrhovateľa. Námietku navrhovateľa, že medzivládny Protokol zo dňa 15.4.1964 nenadobudol vnútroštátnu všeobecnú právnu záväznosť ani priame vnútroštátne účinky, keďže s ním nikdy nevyslovilo súhlas Národné zhromaždenie a nebol vyhlásený v zbierke zákonov, nepovažoval za dôvodnú. Uviedol, že podľa medzinárodného práva verejného sa najdôležitejšie otázky politické alebo hospodárskej povahy vo vzťahoch medzi štátmi upravujú zmluvami, otázky menej dôležité dohodami, dojednaniami alebo protokolom, pričom súhlasu Národného zhromaždenia ČSSR podliehali medzinárodné zmluvy a podľa zákonného opatrenia č. 4/1962 Zb. nie všetky medzinárodné dohovory sa publikovali v zbierke právnych predpisov. Zdôraznil, že základ pre prechod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na štát tvorila Mierová zmluva s Maďarskom, protokol medzi vládou ČSSR a MĽR o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku a deklarovanie prechodu vlastníckeho práva bolo vykonané rozhodnutím ONV Bratislava - vidiek z 9. 12. 1969, ktorého správnosť a súlad s vtedy platnými predpismi nemohol preskúmavať v tomto konaní a bolo ho potrebné považovať za právne bezchybný, z ktorého musel v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať a dodal, že ani v prípade, ak by rozhodnutie vykazovalo vady, nemožno ho považovať za nulitný (neexistujúci) akt, keďže bolo vydané na to príslušným orgánom. Vo vzťahu k odporcovi v 2.rade návrh pre nedostatok pasívnej legitimácie zamietol, keďže nedisponuje vlastníckym právom k spornej nehnuteľnosti. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. . Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa, alternatívne jeho zmeny tak, aby jeho návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, vychádza z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci, nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal náležite a ani sa preskúmateľne nevysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami a predloženými dôkazmi, faktami a argumentmi súvisiacimi s predmetom a podstatou prejednávanej súdenej veci, hoci tieto boli pre posúdenie a rozhodovanie o samotnej podstate a predmete veci rozhodujúce. Nesúhlasil s tým, ako sa súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s posúdením priameho vnútroštátneho účinku medzinárodnej zmluvy na fyzické a právnické osoby, hoci išlo o medzinárodnú zmluvu, ktorá nikdy nebola schválená parlamentom (zákonodarným zborom), nebola ratifikovaná prezidentom republiky (hlavou štátu) a nikdy nebola vyhlásená v zbierke zákonov, a to konkrétne pokiaľ ide uzatvorenie československo-maďarského medzivládneho Protokolu o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaného v Budapešti dňa 3. 2. 1964 a potvrdeného výmenou diplomatických nôt zo dňa 15. 4. 1964. Zdôraznil, že zmluvnou stranou a adresátom medzinárodnej zmluvy je štát, nie fyzické a právnické osoby v zmluvnom štáte, ktoré medzinárodná zmluva bez ďalšieho k ničomu neoprávňuje ani nezaväzuje a nevyhnutným predpokladom pre priame vnútroštátne účinky a priamu aplikáciu medzinárodnej zmluvy na fyzické a právnické osoby a taktiež pre prednosť medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi je to, aby medzinárodná zmluva bola predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom rozsudku nerešpektoval stabilnú súdnu judikatúru a ani základné právne princípy vzťahu medzi vnútroštátnym právnym poriadkom a medzinárodným právom a ani princíp právnej istoty, podľa ktorého absolútne nevyhnutným predpokladom pre nadobudnutie priamej všeobecnej záväznosti akéhokoľvek právneho aktu (vrátane medzinárodnej zmluvy označenej ako protokol) je verejné vyhlásenie právneho aktu spôsobom predpísaným pre všeobecne záväzné právne akty. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom odôvodnení opomenul stanovisko podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa vo svojom rozsudku taktiež celkom opomenul principiálne nedostatky rozhodnutia finančného odboru Okresného národného výboru Bratislava - vidiek zo dňa 9. 12. 1969, podľa ktorého sa vlastníctvom československého štátu stal rozhodnutím nedostatočne identifikovaný dotknutý pozemok s nedostatočne identifikovanou osobou a v tejto súvislosti namietal, že dotknutá osoba nie je v rozhodnutí identifikovaná ani dátumom narodenia ani miestom trvalého bydliska a dotknutý pozemok nie je identifikovaný uvedením miesta, kde sa nachádza, a teda názvom katastrálneho územia a názvom obce. Taktiež namietal, že toto rozhodnutie nikdy nebolo doručované dotknutej osobe a vôbec žiadnej fyzickej osobe, a preto nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť. Uviedol, že toto rozhodnutie bolo vydané počas účinnosti zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní, podľa ktorého sa malo pri jeho vydaní postupovať, pričom uvedenie identifikačných údajov o mieste, kde sa pozemok nachádza, bolo nevyhnutné aj pre posúdenie príslušnosti konkrétneho správneho orgánu (konkrétneho národného výboru) na konanie a vydanie rozhodnutia a ak potom vydané rozhodnutie neobsahuje identifikačné údaje o mieste, kde sa nachádza rozhodnutím dotknutý pozemok, tak potom nemožno jednoznačne a nepochybne zistiť, či toto rozhodnutie vydal príslušný správny orgán; nedostatok identifikačných údajov týkajúci sa dotknutého pozemku a osoby sú natoľko závažnými vadami, pre ktoré je takéto rozhodnutie potrebné považovať za absolútne nulitný (ničotný) akt. Súd prvého stupňa podľa neho nerešpektoval stabilnú súdnu judikatúru, podľa ktorej vlastník nemôže stratiť - a ani počas existencie socialistického režimu v československom štáte - nemohol legálne stratiť, vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého nebol účastníkom a rovnako nerešpektoval povinnosť skúmať či predpokladaný správny akt je vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu, či z hľadiska závažnosti vád vôbec ide o správny akt (či nie je paaktom čo do zápornej kvality vady) a či ide o akt, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Vzhľadom na chýbajúce nevyhnutné základné identifikačné údaje v rozhodnutí Okresného národného výboru Bratislava - vidiek z 9. 12. 1969 je podľa neho potrebné konštatovať, že toto rozhodnutie má natoľko závažné vady, že je absolútne nulitným, ničotným aktom (paaktom) a keďže nikdy nebolo doručované dotknutej osobe, nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že na prospech odporcu neoprávnene a neopodstatnene interpretoval a aplikoval ustanovenia týkajúce sa vydržania a tiež ustanovenia zákona o majetku obcí. Poukázal na ustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka, ktoré jasne zakotvuje, že nároky z právnych vzťahov za obdobie pred 1. 1. 1992 sa posudzujú podľa predpisov platných pred 1.1.1992, a teda doba držby právnickou osobou nemohla začať plynúť pred 1. 1. 1992, lebo dovtedy zákonná možnosť vykonávania držby právnickou osobou neexistovala a bola uzákonená až dňom 1. 1. 1992. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nezohľadnil skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť nikdy zákonne neprešla do vlastníctva štátu a následne nemohla prejsť ani z neexistujúceho vlastníctva štátu do vlastníctva odporcu a tiež že neskúmal otázku, či vôbec, kedy a akým dokumentom bola sporná nehnuteľnosť odovzdaná odporcovi, nezaoberal sa okolnosťami zápisu poznámky do katastra nehnuteľností v roku 2000 podľa, ktorej právny stav parciel č. 711 a č. 712 nie je v súlade so stavom užívania, čo je dôkazom v neprospech odporcu o spornosti a pochybnosti vlastníctva, vrátane neexistencie dobromyseľnosti držby minimálne od roku 2000. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa podľa neho tak v jeho rozhodnutí neposudzoval a nevyhodnotil všetky relevantné otázky a okolnosti týkajúce sa vydržania, ktoré vo svoj prospech namietal odporcami. Odporca v 1. rade vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami navrhovateľa, keďže súd prvého stupňa prešetroval, zisťoval a zabezpečoval všetky navrhované dôkazy, vyvinul veľkú snahu za účelom zistenia podstatných skutočností viažucich sa k právnemu posúdeniu špecifických právnych vzťahov vzniknutých prechodom obcí C., R. E. Č. do vlastníctva Československého štátu, zadovážil listiny vzťahujúce sa na právnu predchodkyňu navrhovateľa, z ktorých dokumentov, s prihliadnutím na zložitosť právnej úpravy v rokoch 1946 až 1969, zaujal právny názor, že k prechodu vlastníckeho práva z pôvodnej vlastníčky na československý štát prišlo v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a následný prechod vlastníckeho práva zo štátu vyhodnotil s prihliadnutím na § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí tak, že k prechodu prišlo ex lege v súlade s citovaným ustanovením zákona. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ ide o Protokol z 3. 2. 1964 ide o právny predpis nižšej právnej sily, pri ktorom nebolo nutné a účelné vyhlasovať ho zbierke zákonov, jeho ustanovenia sa mali týkať len niektorých majetkových otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku, nešlo teda o najdôležitejšie otázky politickej či hospodárskej povahy, ktoré by bolo potrebné schváliť Národným zhromaždením, pričom z jeho obsahu vyplýva, že zmluvné strany podmienili jeho platnosť schválením vládami oboch zmluvných strán a platnosť nastala dňom výmeny nót o schválení Protokolu. Dotknutý Protokol teda podľa neho bol predpísaným spôsobom inkorporovaný do vnútroštátneho právneho systému, a treba z neho vychádzať, pričom bol uverejnený v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti v čiastke 4/1965 pod číslom oznámenia 18/1965. V tejto súvislosti poukázal na tom že medzinárodné zmluvy a dohovory sú integrálnou súčasťou každého právneho štátu, tieto sa stávajú záväzné pre každého občana daného štátu, ktorého zákony a legislatívu je povinný dodržiavať. Namietal, že by súd prvého stupňa bol v rámci svojej rozhodovacej povinnosti viazaný stanoviskami bývalých vysokých štátnych príslušníkov, keďže tieto nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a právnu silu a neboli by spôsobilé zmeniť náhľad na skutkovú a právnu stránku prejednávanej veci. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa o nulitnosti rozhodnutia finančného odboru Okresného národného výboru Bratislava - vidiek zo dňa 9. 12. 1969, keďže funkčná ani miestna príslušnosť nemajú za následok takúto ničotnosť a toto rozhodnutie nevykazuje žiadne také vady, ktoré by ho robili absolútne nulitným aktom. Zdôraznil, že zmenou právnej úpravy 1. 1. 1992 zákonom číslo 509/1991 Zb. zákonodarca nedal možnosť právnickej osobe vydržať vlastnícke právo ako také, ale umožnil vydržanie majetku štátu, pričom podľa ustálenej judikatúry do doby oprávnenej držby sa započítava aj doba pred dňom 1. 1. 1992. Z dokazovania podľa neho vyplynulo, že v prípade, ak by vlastníctvo štát nenadobudol bezvadne, vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam ním bolo vydržané. Vlastnícke právo získal na základe zákona číslo 138/1991 Zb. dňom 1. 5. 1991 a nebolo preukázané, že by nebolo dobromyseľné, keďže mal k dispozícii viaceré listiny a rozhodnutia o nadobudnutí vlastníckeho práva štátu. Protokol o odovzdaní, na ktorý poukazuje navrhovateľ, nemá žiaden vplyv na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva, má len deklaratórne, evidenčné účely, a preto nebol predmetom šetrenia zo strany súdu. Vzhľadom na uvedené má za to, že splnil všetky podmienky vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti. Z uvedených dôvodov sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdiť. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozhodol rozsudkom zo dňa 19. februára 2013 č.k. 15Co 2/2011 - 475 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa, konštatujúc jeho vecnú správnosť v celom rozsahu, potvrdil a odporcom v 1. a 2. rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Na dovolanie navrhovateľa Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27. novembra 2014 sp.zn. 2 Cdo 408/2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2013 na sp.zn. 15Co 2/2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že podanie odporcu v 1.rade, ktoré bolo jeho vyjadrením k odvolaniu navrhovateľa, nebolo doručené navrhovateľovi, čo malo za následok vytvorenie stavu nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčasti práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie, ktoré tak bolo vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. V nadväznosti na uvedené odvolací súd odstránil vytknutú vadu konania v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu SR a doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa vyjadrenie odporcu v 1.rade na č.l. 461 - 463 spolu s prílohami na č.l. 464 - 467, ktoré právny zástupca navrhovateľa JUDr. Igor Horanský prevzal dňa 23. februára 2015 (č.l. 528). . Odvolací súd opätovne preskúmal vec v celom rozsahu a v medziach dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie, v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania, na posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa a opodstatnenosti tvrdení odporcov, ktorí zakladali svoju obranu na tom, že vlastnícke právo k spornému pozemku nadobudol odporca v 1. rade vydržaním, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe zaujal vo veci správny právny záver, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť, keďže odporca v 1. rade v konaní preukázal zákonné podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním a odporca v 2.rade nie je v konaní pasívne legitimovaným a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď sa dôkladne vysporiadal so všetkými skutočnosťami a relevantnými argumentmi, na ktoré v konaní poukazovali účastníci konania, a preto v tejto súvislosti navrhovateľ nedôvodne namieta nepreskúmateľnosť a zmätočnosť rozhodnutia; súd prvého stupňa podrobne, logicky a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania, poukázal na stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom rozsahu uviedol rozhodujúci skutkový stav vyplývajúci z výsledkov vykonaného dokazovania, citoval rozhodujúce právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval, a v potrebnej miere objasnil úvahy, na základe ktorých dospel k svojim právnym záverom. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania. Odôvodnenie súdu prvého stupňa preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Navrhovateľ vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, keď uviedol, prečo na ne pri posudzovaní zákonných podmienok vydržania neprihliadol, a pretože v ňom poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, možno považovať jeho rozhodnutie tiež za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa o splnení zákonných podmienok vydržania odporcom v 1. rade z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť tohto záveru, na ktorom, súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní tak nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Podľa § 129 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.1992, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Vydržanie je osobitný orginárny spôsob nadobudnutia vlastníctva priamo zo zákona (ex lege) za súčasného splnenia zákonných podmienok : a/ oprávnenosť držby po celú vydržaciu dobu b/ nepretržitosť držby počas celej vydržacej doby, ako neprerušovaný stav užívania veci tri roky pri veciach hnuteľných a 10 rokov pri veciach nehnuteľných c/ spôsobilý predmet vydržania Základom oprávnenej držby je faktické ovládanie veci, keď držiteľ má vec vo svojej moci, užíva ju, disponuje s ňou (corpuss possessionis). Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou držiteľa s vecou nakladať ako s vlastnou, akoby držiteľovi vlastnícky patrila (animus possidendi), v dobrej viere, že držiteľovi táto vec aj skutočne patrí (bona fide). Pri zisťovaní toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv a vnútorného presvedčenia držiteľa, ale musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska. Dobromyseľnosť je osobné presvedčenie držiteľa, že nekoná bezprávne, ak si cudziu vec prisvojuje; ide o vnútorný psychický stav, ktorý sám o sebe nemôže byť priamo predmetom dokazovania, na dobromyseľnosť nadobúdateľa v tom, že mu vec patrí, možno usudzovať iba z okolností (skutočností vonkajšieho sveta), prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie manifestuje (prejavuje navonok), a z ktorých možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Z hľadiska objektívneho posúdenia je potom dobromyseľnosť daná vtedy, ak držiteľ veci, pri zachovaní normálnej (bežnej), náležitej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na každom subjekte požadovať, nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda (užíva), patrí (vlastnícky nadobudol) - ospravedlniteľný omyl. Okolnosti svedčiace pre záver o existencii dobrej viery sa budú spravidla týkať právneho dôvodu ( titulu) nadobudnutia veci a držiteľ preto v konaní bude musieť preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti tohto právneho dôvodu nadobudnutia veci. Oprávnená držba nepredpokladá preukazovanie platného právneho dôvodu nadobudnutia vlastníctva veci, dokonca sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod (neplatný, nulitný), ale postačí, ak tu bol len domnelý právny dôvod (titulus putativus), pri ktorom držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny dôvod svedčí a ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí; pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Vzhľadom na zákonnú konštrukciu oprávnenej držby, keď ju nebude možné celkom úplne zistiť úsudkom z nepriamych dôkazov, zákon zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Právnou úpravou platnou od 1.1.1992 (zák.č. 509/1991 Zb.), ktorou sa zrovnoprávnili všetky formy vlastníctva, sa umožnilo nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním všetkým subjektom, teda aj právnickým osobám a štátu, a bez ohľadu na predmet vlastníctva; s tým obmedzením v § 134 ods. 2 Obč. zák., že naďalej nie je možné nadobudnúť vydržaním vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Podľa ustálenej súdnej praxe sa počínajúc 1. januárom 1992 vlastníkom nehnuteľnosti stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom. Správne súd prvého stupňa, s poukazom na relevantnú právnu úpravu vydržania(§ 129, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Obč. zák.), zisťoval v danej veci splnenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva odporcom v 1. rade vydržaním, a správne na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pokiaľ odporca v 1. rade nadobudol sporný pozemok do vlastníctva z majetku štátu dňom 1.5.1991 na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, svedčal mu právny titul, zakladajúci jednak poctivosť právneho dôvodu nadobudnutia jeho vlastníckeho práva odvodzujúc ho od vlastníctva štátu zapísaného v evidencii nehnuteľností ako výlučného vlastníka sporného pozemku, tak aj jeho presvedčenie, že s nadobudnutým majetkom nakladá v dobrej viere ako s vlastnou vecou, akoby mu ako držiteľovi aj vlastnícky patrila. V konaní nebola preukázaná žiadna taká relevantná skutočnosť, ktorá by bola spôsobila vyvolať u odporcu v 1.rade oprávnené pochybnosti o legitimite prechode vlastníckeho práva zo štátu. Na základe uvedeného súd prvého stupňa správne uzavrel, že odporca v 1. rade bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že nakladá so sporným pozemkom ako s vlastným, nakoľko, vychádzajúc z objektívneho hľadiska, treba konštatovať, že mu svedčil právny titul, na základe ktorého mohol byť presvedčený, že sporný pozemok prešiel legálne do jeho vlastníctva z majetku štátu. Správne preto súd prvého stupňa ustálil, že 10-ročná vydržacia doba začala u odporcu v 1.rade plynúť dňom 1.5.1991 a uplynula dňom 1.5.2001, kedy odporca v 1.rade nadobudol vlastnícke právo vydržaním. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že k narušeniu dobromyseľnosti odporcu v 1.rade došlo až tým, že sa prostredníctvom výzvy katastrálneho úradu dozvedel, že jeho vlastnícke právo ku spornému pozemku je zo strany navrhovateľa spochybňované zápisom v pozemkovej knihe v prospech jeho právnej predchodkyne, teda dňom 9.4.2003. V tejto súvislosti navrhovateľ neuvádzal žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by mali byť dôkazom o spornosti vlastníctva odporcu v 1.rade a tým aj neexistencie jeho dobromyseľnosti už od roku 2000 na základe zápisu poznámky do katastra nehnuteľností. Pokiaľ by teda aj štát nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku nezákonne, tak ako to tvrdí navrhovateľ, teda na základe dohody o výmene obyvateľstva, ktorej úprava sa na právnu predchodkyňu navrhovateľa nevzťahovala, pretože, ako to ustálil aj súd prvého stupňa, táto nebola a ani sa nestala obyvateľkou ani štátnou príslušníčkou Československa, a následne by tak došlo neoprávnene k zápisu čsl. štátu ako vlastníka do evidencie nehnuteľností na základe rozhodnutia finančného odboru ONV Bratislava-vidiek zo dňa 9.12.1969 vydaného na podklade medzivládneho Protokolu o úprave niektorých majetkoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku z 15.4.1964, nemožno síce v žiadnom prípade prisvedčiť dobromyseľnosti štátu z hľadiska možného nadobudnutia ním vlastníckeho práva vydržaním, čím je vylúčená aj možnosť započítania si odporcom v 1.rade takejto neoprávnenej držby štátu ako jeho právneho predchodcu, čo však na druhej strane nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním u každého ďalšieho subjektu, ktorý svoje vlastnícke právo následne nadobudol od štátu na základe relevantného právneho titulu, v ktorom právnom postavení sa ocitol aj odporca v 1.rade. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nebolo preukázané odovzdanie spornej nehnuteľnosti odporcovi v 1.rade štátom, tak v tomto prípade je pre preukázanie jeho faktickej držby postačujúce preukázanie odovzdania spornej nehnuteľnosti ním do správy odporcu v 2.rade protokolom zo dňa 30.10.1991, z čoho možno dovodiť, že najneskôr týmto dňom mal odporca v 1.rade spornú nehnuteľnosť vo faktickej moci. S poukazom vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade preukázal splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, keď u neho existoval zákonný dôvod, na základe ktorého sa ujal držby spornej nehnuteľnosti a následne s ňou nakladal v dobrej viere tak, akoby mu vlastnícky patrila. V prípade pochybností svedčí odporcovi v 1.rade oprávnenosť držby na základe vyvrátiteľnej právnej domnienky v zmysle ust. § 130 ods. 1 Obč.zák.. Medzinárodná zmluva je dohoda medzi štátmi alebo medzinárodnými organizáciami, ktorou sa zakladajú, menia alebo rušia ich vzájomné práva a záväzky podľa medzinárodného práva; medzinárodnými zmluvami potom nie sú také dohody, v ktorých niektorá zo zmluvných strán nie je štátom; na označenie jednotlivých medzinárodných zmlúv sa používajú rôzne názvy, napríklad pre dvojstranné zmluvy sa najčastejšie používajú názvy ako dohoda, zmluva, protokol, dojednanie, pre mnohostranné zmluvy sa používa zmluva, dohoda, protokol, dojednanie, deklarácia, ústava, štatút, pravidlá a pod.; zvolený názov sám o sebe nemá žiadny právny význam, pretože všetky medzinárodné zmluvy, bez ohľadu na názov, sú rovnako záväzné. Taktiež napríklad najzávažnejšie otázky politickej a hospodárskej povahy vo vzťahoch medzi štátmi sa upravujú zmluvami, a pokiaľ ide o záležitosti menej významné, tieto sa upravujú dohodami alebo protokolmi. Podľa náležitostí procesu prípravy sa medzinárodné zmluvy delia na zmluvy v plnej alebo zjednodušenej forme; kým zmluvy v plnej forme uzaviera niektorý z ústavných orgánov štátu (hlava štátu, vláda), v procese ich prípravy došlo k autentifikácia a ratifikácií a ich text je obsiahnutý v jedinom dokumente, medzinárodné zmluvy v zjednodušenej forme dojednávajú iné ako ústredné orgány štátu, v procese ich prípravy nedošlo k ratifikácii a text zmluvy môže byť obsiahnutý vo viacerých dokumentoch (výmena diplomatických nót, výmena listov a podobne). Podľa toho, kto ich dojednáva, sa medzinárodné zmluvy delia na prezidentské, vládne a rezortné. Vládne (exekutívne) zmluvy dojednáva predseda vlády alebo ním poverený zástupca a týkajú sa bežnej agendy medzištátnych stykov v rozsahu ústavných právomocí vlád, vo vnútroštátnom schvaľovacom procese zvyčajne nevyžadujú účasť parlamentu a prezidenta; tu obvykle stačí informovanie druhej strany o tom, že vláda vyslovila definitívny súhlas byť zmluvou viazaná (konfirmácia). Aj Ústava ČSSR úst.zák.č. 100/1960 Zb. rozlišovala vládne, prezidentské a rezortné zmluvy, pričom vládnymi zmluvami boli dohody, ktoré nevyžadovali súhlas Národného zhromaždenia a ich dojednávanie preniesol prezident na vládu. Podľa obsahu rozlišujeme zmluvy politické a hospodárske; politické zmluvy obsahujú záväzky mierovej spolupráce, rozvoja vzájomných stykov, dobrých susedských vzťahov, spoločnej obrane proti napadnutiu, pokojného riešenia sporov a pod., pričom hospodárske zmluvy upravujú medzinárodnú ekonomickú a hospodársku spoluprácu štátov, obchodné a colné dohody, dohody o vedeckej a technickej spolupráci a pod.. Registrácia a publikácia medzinárodných zmlúv sa uskutočňuje ako na úrovni vnútroštátnej, tak aj na medzinárodnej úrovni. Na vnútroštátnej úrovni sa publikujú platné medzinárodné zmluvy, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu a obsah priamo použiteľné (self executing ), ako aj ďalšie zmluvy, publikáciou ktorých sa sleduje informačný účel a prenos záväzkov, ktorý bol uskutočnený vnútroštátnymi právnymi aktmi. Konkrétne spôsoby vyjadrenia súhlasu pre určité typy zmlúv upravujú ústavné poriadky štátov a ako pravidlo platí, že čím je medzinárodná zmluva pre štát významnejšia, tým prísnejší a kvalifikovanejší spôsob jej vnútroštátneho schvaľovania sa vyžaduje; pri menej dôležitých zmluvách stačí súhlas orgánu exekutívy, na schválenie dôležitých zmlúv sa vyžaduje aj súhlas zákonodarného orgánu Z hľadiska posudzovania podmienok vydržania u odporcu v 1.rade odvolací súd nepovažoval za právne významné námietky navrhovateľa týkajúce sa nedostatku priameho vnútroštátneho účinku československo-maďarského medzivládneho protokolu o úprave niektorých majetkovoprávnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaného v Budapešti dňa 3. 2. 1964 a potvrdeného výmenou diplomatických nôt zo dňa 15. 4. 1964, na fyzické a právnické osoby, ktorý odôvodňoval tým, že hoci išlo o medzinárodnú zmluvu, nikdy nebola schválená parlamentom (zákonodarným zborom), nebola ratifikovaná prezidentom republiky (hlavou štátu) a nikdy nebola vyhlásená v zbierke zákonov. Nad rámec predmetu konania odvolací súd poukazuje na to, že v tomto prípade išlo o medzinárodnú zmluvu, ktorá však nevyhnutne nemusela podliehať schváleniu národným zhromaždením v zmysle čl. 42 Ústavy ČSSR (úst. zák. č. 100/1960 Zb.), a ani ratifikácii prezidenta republiky v zmysle čl. 62 Ústavy ČSSR, nakoľko tento mohol preniesť svoju právomoc dojednávať a ratifikovať medzinárodné zmluvy na vládu (napr. rozhodnutie prezidenta republiky č. 63/1967, č. 31/1969 Zb.), kedy sa súhlas národného zhromaždenia nevyžadoval. Navyše nie všetky medzinárodné zmluvy museli byť uverejnené v zbierke právnych predpisov, ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, konkrétne tento Protokol bol publikovaný oznámením č. 18 v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti v čiastke 4/1965. Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s námietkou navrhovateľa týkajúcou sa nedostatkov rozhodnutia finančného odboru Okresného národného výboru Bratislava - vidiek zo dňa 9. 12. 1969, keďže nedostatočne identifikovaný dotknutý pozemok a ani nedostatočne identifikovaná osoba nezakladajú jeho nulitnosť (ničotnosť), pokiaľ bol vydaný na to kompetentným orgánom v rámci jeho právomoci. Pokiaľ uvedené rozhodnutie nebolo nikdy doručované právnej predchodkyni navrhovateľa, a preto nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť, treba poznamenať, že táto skutočnosť síce vylučuje dobromyseľnosť štátu v prípade možného nadobudnutia vlastníctva jeho vydržaním, ale pokiaľ sa takéto rozhodnutie stalo podkladom pre zápis vlastníctva štátu do evidencie nehnuteľností, z ktorého sa pri ďalšom nakladaní s majetkom štátu vychádzalo, treba prisvedčiť dobromyseľnosti odporcu v 1.rade v súvislosti s nadobudnutím jeho vlastníckeho práva jeho prechodom z majetku štátu, ktorý nevedel a ani nemohol vedieť, že majetok štátu, ktorý na neho zo zákona prešiel, nezískal štát na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu. Napokon navrhovateľ tiež nedôvodne vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom odôvodnení opomenul stanovisko podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR, nakoľko toto nemá žiadnu výpovednú hodnotu, a tým ani žiadnu dôkaznú silu v tomto konaní, ako správne podotkol aj odporca v 1.rade vo svojom vyjadrení. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odporca v 1.rade dostatočne spoľahlivo preukázal, že nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, a pokiaľ teda súd prvého stupňa z tohto dôvodu zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi v 1.rade a voči odporcovi v 2.rade pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie v konaní, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p., § 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešným odporcom v 1. a 2.rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., keď im ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.