Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/244/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511201229 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1511201229.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: J. Š., Q.. XX.XX.XXXX, U. E. XX, U., korešpondenčná adresa: T. X, U., proti odporcovi: J. N., Q.. XX.XX.XXXX, U. U. XX, U., zastúpeného JUDr. Martinom Gajerom, advokátom, so sídlom Záhradnícka 7, Bratislava, o zaplatenie 17.028,45 EUR s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 28. januára 2014, č. k. 50C 40/2011 - 187, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 28. januára 2014 č. k. 50C 40/2011 - 187 uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 17.028,45 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 15.534,75 EUR od 25.10.2011 do zaplatenia a vo zvyšnej časti príslušenstva návrh zamietol. Náhradu trov konania navrhovateľovi nepriznal. Odporcovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V sumu vo výške 1.021,50 EUR titulom súdneho poplatku. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 657, § 544 ods. 1 a 2, § 562, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a § 153 ods. 1, § 120 ods. 1 a § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa je potrebné vyhovieť. Vykonaným dokazovaním zistil, že účastníci konania uzatvorili dňa 20.11.2008 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi peňažné prostriedky vo výške 600.000,- Sk, ktoré mal odporca splácať v pravidelných týždenných splátkach vo výške 12.000,- Sk. Konštatoval, že odporca navrhovateľovi vrátil celkom 132.000,- Sk v 11 splátkach po 12.000,- Sk, zvyšnú časť požičanej sumy vo výške 468.000,-Sk (15.534,75 EUR) odporca navrhovateľovi nevrátil. Poukázal na to, že medzi účastníkmi konania bolo sporné, či došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a odovzdaniu peňazí medzi navrhovateľom a odporcom. Uviedol, že odporca v podanom odpore najskôr potvrdil poskytnutie pôžičky navrhovateľom, preukazoval jej splatenie 11 splátkami vo výške 12.000,- Sk a následne splatením jednorazovej splátky vo výške 15.000,- EUR prostredníctvom N. K., neskôr však odporca tvrdil, že k poskytnutiu pôžičky zo strany navrhovateľa nedošlo, suma 600.000,- Sk bola dohodnutá ako časť odstupného za odstúpenie prevádzky baru navrhovateľom. Ďalej uviedol, že odporca v konaní taktiež namietal titul, ktorým sa navrhovateľ domáhal žalovanej pohľadávky. Z faktúr č. 133 a 134 zistil, že ich dňa 15.12.2008 vystavil a podpísal P. Y., ktorý v čase vystavenia faktúr podľa výpisu z Obchodného registra spoločnosti DRINK BAR s.r.o., IČO: 35944820 (č. 1. 124) bol jediným spoločníkom a konateľom uvedenej spoločnosti, a to od 21.10.2008. V konaní taktiež zistil, že navrhovateľ prevádzku baru nepreviedol na odporcu, ale na inú osobu za symbolickú 1,- Sk. Na základe uvedených skutočností konštatoval, že odporca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že medzi navrhovateľom a odporcom došlo k dohode o odstúpení prevádzky baru, v súvislosti s ktorou mal odporca titulom odstupného resp. kúpnej ceny zaplatiť navrhovateľovi sumu 600 000,- Sk. Tvrdenia odporcu v tomto smere považoval za účelové, v snahe vyhnúť sa povinnosti vrátenia peňazí navrhovateľovi. Ďalej uviedol, že navrhovateľ zmluvou o pôžičke zo dňa 20.11.2008 preukázal, že poskytol odporcovi pôžičku vo výške 600.000,- Sk - v zmluve odporca potvrdil prevzatie peňazí. Ohľadne sporného splatenie sumy 15.000,- EUR uviedol, že odporca uvedenú skutočnosť preukazoval potvrdením o prevzatí finančnej hotovosti zo dňa 05.03.2009, podľa ktorého odporca odovzdal N. K., poverenému J. Š., sumu vo výške 15.000,- EUR určenú na vysporiadanie dlhu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 20.11.2008 uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom a N.U. K. potvrdil prevzatie finančnej čiastky určenej na vysporiadanie dlhu - k uvedenej skutočnosti vypočul ako svedka N. K.. Poukázal však na to, že uvedené potvrdenie zo dňa 05.03.2009 nie je dôkazom toho, že navrhovateľ na prevzatie peňazí od odporcu poveril N. K. - svedok N. K. nedisponoval žiadnym písomným potvrdením, podľa ktorého by bol oprávnený prevziať od odporcu dlh. Ďalej uviedol, že potvrdenie zo dňa 05.03.2009 nie je ani dôkazom toho, že odporca skutočne odovzdal sumu 15.000,- EUR N. K., navyše keď tento peniaze neodovzdal navrhovateľovi s tvrdením, že navrhovateľ svedkovi presne takúto istú sumu dlhoval titulom pôžičky - navrhovateľ v priebehu konania poprel, že by si od N. K. požičal sumu 450.000,- Sk. Poukázal aj na výpoveď svedka W. N., z ktorej taktiež nebolo preukázané, že by navrhovateľ s N. K. uzavreli predmetnú zmluvu o pôžičke. Tvrdenie týkajúce sa pôžičky vo výške 450.000,- Sk považoval za účelové, svedecké výpovede svedka K. a svedka N. sa odlišovali, keď svedok K. tvrdil, že pri odovzdaní pôžičky navrhovateľovi bol prítomný N., čo N. ako svedok vo svojej výpovedi nepotvrdil, svedok N. si pôvodne nepamätal výšku sumy, ktorú mal svedok K. požičať navrhovateľovi, nepamätal si ani čas, kedy malo dôjsť k poskytnutiu pôžičky, nepamätal si dôvod poskytnutia pôžičky. Na základe uvedených skutočností konštatoval, že odporca ani v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by vrátil navrhovateľovi sumu 15.000,- EUR, a preto odporcu zaviazal na zaplatenie sumy 15.534,75 EUR, ktorá predstavovala rozdiel medzi požičanou sumou a sumou vrátenou odporcom. Ďalej uviedol, že navrhovateľ sa žalobou domáhal aj zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 1.493,70 EUR za 15 omeškaných splátok s poukazom na čl. II bod 2.6. zmluvy o pôžičke. Vzhľadom na to, že odporca uhradil navrhovateľovi 11 splátok, pričom poslednú splátku odporca uhradil dňa 01.02.2009 a s uhradením ďalších 39 splátok sa dostal do omeškania, zaviazal odporcu aj na uhradenie zmluvnej pokuty vo výške 1.493,70 EUR. Poukázal aj na to, že navrhovateľ sa žalobou domáhal taktiež úroku z omeškania z dlžnej istiny vo výške 9% ročne, a to od 03.06.2009, keď výzvou zo dňa 15.05.2009 vyzval odporcu na zaplatenie dlžnej sumy v termíne do 02.06.2009 a odporca dlžnú sumu nezaplatil. Dôvodil, že keďže navrhovateľ nepreukázal doručenie výzvy odporcovi a odporca nepotvrdil doručenie uvedenej výzvy, priznal odporcovi úrok z omeškania s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške navrhovanej navrhovateľom odo dňa 25.10.2011 - odporcovi bol návrh spolu s platobným rozkazom doručený dňa 24.10.2011, uvedený deň považoval za doručenie výzvy odporcovi na zaplatenie dlhovanej sumy a nasledujúci deň sa odporca dostal do omeškania. Vo zvyšnej časti úrok z omeškania zamietol. Nakoľko neúspech navrhovateľa vo veci bol len nepatrný, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. O súdnom poplatku za návrh rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Proti tomuto rozsudku; do jeho vyhovujúcej časti, časti týkajúcej sa povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh na začatie konania a do trov konania; podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd návrh v celom rozsahu zamietne, respektíve jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, že sa nestotožňuje so skutkovým dejom tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Zotrval na svojich tvrdeniach prednesených v prvostupňovom konaní a teda, že sa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 800.000,- Sk, pričom mu reálne zaplatil iba 200.000,- Sk a na zvyšok sumy vo výške 600.000,- Sk uzavrel s navrhovateľom zmluvu o pôžičke. Ďalej opätovne potvrdil, že uhradil navrhovateľovi 11 týždenných splátok po 12.000,- Sk - spolu 132.000,- Sk. Tvrdil, že zvyšnú dlžnú sumu vo výške 15.000 EUR zaplatil svedkovi N. K. v domnení, že navrhovateľ mu dlžil takmer totožnú sumu. Ďalej opätovne poukázal aj na výpovede svedkov N. K. a W. N., ktoré preukazujú ním tvrdený skutkový stav a najmä to, že dlh voči navrhovateľovi má vysporiadaný. Tvrdil, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil svedecké výpovede ako nedôveryhodné a účelové. Namietal najmä legitímnosť nároku navrhovateľa, ako aj existenciu platnej zmluvy o pôžičke, pričom opätovne poukázal na vystavené faktúry č. 133 a 134 a na skutočnosti týkajúce sa odstúpenia baru na X. I.. Ďalej uviedol, že počas celého konania sa navrhovateľ bránil výsluchu svedka P. Y., ktorý by vedel vysvetliť všetky vzťahy okolo prevádzky predmetného baru, čo už však nie je v súčasnosti možné, pretože spomínaný P. Y. zomrel - počas celého konania bol nedostihnuteľný, podľa informácií bezdomovec. Tvrdil, že navrhovateľ sa spolu s jeho kamarátom P. Y. dopustili voči nemu typického podvodníckeho konania. Ďalej poukázal na skutočnosť, že ak mala byť pôžička legitímna, muselo by dôjsť k reálnemu vyplateniu peňazí pri jej podpise, k čomu nikdy nedošlo, a z toho dôvodu považuje zmluvu o pôžičke za fingovaný právny úkon, a teda je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa ho poškodzuje, napriek tomu, že v dobrej viere vyplatil navrhovateľovi finančné prostriedky, na ktoré nemá navrhovateľ legitímny nárok, i keď sa na to dobrovoľne zaviazal. Záverom požiadal odvolací súd, aby v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. vyslovil vo výroku svojho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení na odvolanie odporcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Opätovne poukázal na skutkový stav, ktorý objasnil už pred súdom prvého stupňa a zotrval na svojom nároku na zaplatenie sumy 17.028,45 EUR s príslušenstvom, ktorý si riadne a preukázateľne uplatnil titulom zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 20.11.2008 s odporcom. Poukázal najmä na skutočnosť, že odporca počas celého konania na prvostupňovom súde nerozporoval platnosť uzavretej zmluvy o pôžičke, ani to, že by navrhovateľovi nemal vrátiť požičané peniaze. Taktiež uviedol, že nie je pravdou, že by akýmkoľvek spôsobom bránil predvolaniu svedka P. Y.. Tvrdil, že obrana odporcu, ako aj výpovede svedkov sú preukázateľne nedôveryhodné a zjavne účelové, s cieľom vyhnúť sa riadnemu plneniu. Odvolací súd prejednal vec v napadnutej vyhovujúcej časti v medziach dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie navrhovateľom uplatňovaného nároku na vrátenie pôžičky, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že navrhovateľovi vznikol nárok na vrátenie peňažných prostriedkov poskytnutých odporcovi na základe zmluvy o pôžičke podľa § 657 Obč. zák. a svoje úvahy vedúce k priznaniu uplatňovaného nároku aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Odporca vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý; z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/,c/,d/,f/ O.s.p.; spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok takú zmenu skutkového stavu, ktorá by spochybňovala správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho rozsudok v napadnutej (vyhovujúcej) časti, vrátane súvisiaceho; odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého; výroku o náhrade trov konania a o poplatkovej povinnosti, ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcu. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Na základe zmluvy o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie či spotrebovanie a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po určitej dobe veci rovnakého druhu. Charakteristickým znakom pôžičky je jej dočasnosť, avšak podstatnou náležitosťou zmluvy nie je stanovenie doby vrátenia, splatnosť pôžičky môže byť dohodnutá i neskôr. Zmluva o pôžičke má reálnu povahu, nie je teda len konsenzuálnym kontraktom, a preto vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán (konsenzus), ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, ktorý sa tak stáva jeho vlastníkom. Pokiaľ teda nedôjde k odovzdaniu dohodnutého predmetu pôžičky dlžníkovi, nevznikne medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky. Podstata odvolacích dôvodov odporcu spočívala v námietke, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V zmysle ustálenej súdnej praxe pri tomto odvolacom dôvode (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda týka sa tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor. Odvolací súd poznamenáva, že v občianskom súdnom konaní súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Účastníci konania sú povinní prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Podľa ust. § 120 ods. 1, 4 O.s.p. sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr sa zásadne, teda bez splnenia podmienok podľa ust. § 205a ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní neprihliada. Dôkazným bremenom treba rozumieť procesnú zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní nebolo preukázané jeho tvrdenie, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, pre nečinnosť účastníka konania (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej mu § 120 ods. 1 O.s.p.) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno, a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze (neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Záver o tom, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, možno urobiť len vtedy, ak hodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka, ale ani o tom, že by boli nepravdivé. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník konania preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá sa má na sporný vzťah aplikovať, a z ktorej potom vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov konania je povinný stanovený okruh skutočností preukázať, a ktorého potom pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností spočíva na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Skutkové zistenie súdu prvého stupňa v danej veci o tom, že účastníci konania uzatvorili dňa 20.11.2008 písomne zmluvu o pôžičke na výšku sumy 600.000,- Sk, ktorú sa odporca zaviazal navrhovateľovi zaplatiť v pravidelných týždenných splátkach po 12.000,- Sk, vždy posledný deň v týždni, na základe ktorej následne navrhovateľ v hotovosti odovzdal predmetnú čiastku dňa 20.11.2008 do rúk odporcovi, ktorý prevzatie finančných prostriedkov potvrdil riadnym podpisom zmluvy, má dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, ktoré súd prvého stupňa správne posúdil aj po právnej stránke tak, že medzi účastníkmi konania bola platne uzatvorená zmluva o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej vznikol navrhovateľovi, ako veriteľovi, po uplynutí dohodnutej doby splatnosti, nárok na vrátenie ním poskytnutých peňažných prostriedkov od odporcu, ako dlžníka. S poukazom na uvedené možno vyvodiť záver, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie ním v konaní tvrdených rozhodujúcich skutočností, a to dohodu o požičaní peňažných prostriedkov odporcovi, ako aj skutočné odovzdanie peňažných prostriedkov odporcovi. Zmluvu o pôžičke, uzatvorenú v písomnej podobe, považoval odvolací súd za dostačujúci dôkaz pre skutkový záver o poskytnutí predmetnej pôžičky navrhovateľom odporcovi. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (§ 133, § 134, § 135 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu; a teda aj jeho význam z hľadiska pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení; súd hodnotí jednak samostatne, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, logicky vysvetlil postup, na základe ktorého dospel z vykonaných dôkazov k svojim skutkovým záverom a odvolací súd nezistil, že by považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. Len odlišný názor odporcu na hodnotenie listinných dôkazov a vierohodnosti svedeckých výpovedí, nie je, s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, akú výpovednú, resp. dôkaznú hodnotu má súd tomu ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je aj v tomto smere presvedčivé. Za danej dôkaznej situácie, keď sa navrhovateľovi podarilo v konaní v potrebnom rozsahu preukázať ním tvrdenú skutočnosť o uzatvorení zmluvy o pôžičke a o odovzdaní predmetu pôžičky odporcovi, došlo k tzv. presunutiu dôkazného bremena na odporcu v tom smere, že ho v konaní zaťažovala dôkazná povinnosť preukazovať, že peniaze od navrhovateľa neprevzal, resp. že ich prevzal na základe iného právneho dôvodu ako zmluvy o pôžičke, a že mu tak nevznikla povinnosť mu ich vrátiť. Odporca počas celého konania na prvostupňovom súde zásadným spôsobom nerozporoval platnosť uzavretej zmluvy o pôžičke, ani to, že by navrhovateľovi nemal vrátiť poskytnuté peniaze; keď tvrdil, že mu ich vrátil prostredníctvom svedka K.; a preto jeho obranu uvedená v odvolaní, ktorou sa snažil spochybniť legitímnosť nároku navrhovateľa, ako aj existenciu a platnosť zmluvy o pôžičke, vyhodnotil odvolací súd, zhodne so závermi súdu prvého stupňa ako nepreukázanú, účelovú a v dôsledku značných rozporných, často pozmeňovaných a neurčitých tvrdení odporcu, ako aj vypočutých svedkov v rámci dokazovania, za nedôveryhodnú. Neobstojí argumentácia odporcu, že by zmluva o pôžičke bola ako simulovaný právny úkon neplatne uzatvorená, resp. že by riadne neexistovala, keď výsledky vykonaného dokazovania nedávajú spoľahlivý podklad pre záver, že by vôľa účastníkov prejavená v zmluve o pôžičke nebola vážna, a že by tak ňou zastierali iný právny úkon - uzatvorenie zmluvy o odplatnom odstúpení/prenechaní prevádzky baru odporcovi, keď doklady vystavené v súvislosti s prevádzkou baru takémuto zmluvnému vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom nenasvedčovali. Napokon odvolací súd poznamenáva, že aj v prípade, ak by bola zmluva o pôžičke; ako simulovaný právny úkon; neplatná, tak odporca by bol povinný navrhovateľovi vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, a to buď titulom vydania bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy alebo titulom zastretého (inak platného) právneho úkonu - (inominátnej) zmluvy o odplatnom prenechaní prevádzky. Z tohto pohľadu sa preto javí odvolaciemu súdu obrana odporcu ako právne irelevantná; pokiaľ by sa totiž preukázala ako pravdivá, nebola by spôsobilá privodiť odporcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Záväzkovo právny (obligačný) vzťah je občianskoprávny vzťah (§ 488 Obč. zák.), z ktorého vzniká na jednej strane veriteľovi právo na plnenie ( pohľadávka) a na druhej strane dlžníkovi vzniká povinnosť splniť svoj záväzok (dlh), pričom môže ísť o dvojstranný, resp. viacstranný vzťah, o vzťah, v ktorom si poskytujú strany vzájomné plnenie, alebo plnenie je zaviazaná poskytnúť len jedna strana; osobitným druhom sú záväzky v prospech tretieho (§ 50 Obč. zák.). Náš právny poriadok nepozná záväzky na ťarchu tretích osôb, nakoľko záväzkovými dôvodmi nemožno zaväzovať tretie osoby. Z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať (§ 494 Obč. zák.). Záväzkový vzťah však zásadne nemožno meniť bez súhlasu jeho strán (§ 493 Obč. zák.), a teda zmena v obsahu záväzkov a zmena v osobe účastníkov záväzkového vzťahu je plne v dispozícii samotných jeho účastníkov. V danej veci súd prvého stupňa správne skutkovo ustálil, že účastníkmi záväzkovoprávneho vzťahu vzniknutého zo zmluvy o pôžičke sú navrhovateľ ako veriteľ, ktorý poskytol peňažné prostriedky odporcovi a odporca ako dlžník, ktorý sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej dobe vrátiť. Vzhľadom na obranu odporcu, že pôžičku navrhovateľovi riadne splatil prostredníctvom svedka N. K., ktorému dňa 05.03.2009 odovzdal zostávajúcu dlžnú sumu 15.000,- EUR, bolo potrebné v konaní zistiť, či došlo na strane navrhovateľa k zmene v osobe veriteľa zo zmluvy o pôžičke právne relevantným spôsobom. Nakoľko v danom prípade nedošlo k zmene na strane veriteľa postúpením pohľadávky navrhovateľom zo zmluvy o pôžičke na svedka N. K. písomnou zmluvou podľa § 524 a nasl. Obč. zák., správne súd prvého stupňa aplikoval ust. § 562 Obč. zák., podľa ktorého dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie; to však neplatí, ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať. Ide o výnimku zo zásady, že osobou oprávnenou prijať plnenie od dlžníka je zásadne veriteľ. Právne účinky splnenia dlhu podľa tohto ustanovenia nastanú aj vtedy, keď plnenie prijala osoba, ktorá dlžníkovi predložila potvrdenie veriteľa, že je oprávnená prijať plnenie za neho. Plnením dlžníka tejto osobe, dlžník svoju povinnosť splnil s účinkami zániku jeho záväzku, a pokiaľ plnenie veriteľ nedostal, nemôže ho od dlžníka požadovať znovu, ale sa musí vysporiadať s osobou, ktorú poveril na prijatie plnenia. Hoci zákon pre toto potvrdenie nepredpisuje žiadnu formu, z povahy veci vyplýva, že ho treba vyhotoviť v písomnej forme. Obsahom potvrdenia je prejav veriteľa, ktorým výslovne splnomocňuje iného na prijatie plnenia od dlžníka. K účinnému splneniu dlhu nedôjde, ak dlžník v čase, keď poskytol plnenie, vedel, že osoba, ktorá mu predložila potvrdenie, nie je oprávnená plnenie prijať (napr. ak ho na to upozornil sám veriteľ, alebo ak z potvrdenia bolo dlžníkovi zrejmé, že potvrdenie nie je pravé). Ak by dlžník napriek tomu dlh splnil, jeho záväzok by naďalej trval, pretože dlh nebol splnený riadne. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k zhodnému právnemu záveru so súdom prvého stupňa v tom, že odporca plnením svedkovi N. K. v sume 15.000,- EUR neplnil svoj dlh zo zmluvy o pôžičke, uzatvorenej s navrhovateľom s účinkami zániku tejto časti jeho záväzku voči navrhovateľovi zo zmluvy o pôžičke, nakoľko N. K. nedisponoval žiadnym potvrdením od navrhovateľa o tom, že je oprávnený prijať od odporcu plnenie zo zmluvy o pôžičke. Písomné potvrdenie zo dňa 05.03.2009 o prebratí finančnej hotovosti 15.000,- EUR, ktoré malo preukazovať plnenie odporcu navrhovateľovi prostredníctvom N. K., bolo z hľadiska zmeny veriteľa zo zmluvy o pôžičke bez právneho významu a nezbavovalo odporcu jeho povinnosti vrátiť požičané peňažné prostriedky navrhovateľovi. Pokiaľ by bol účastníkom tohto vyporiadania zo dňa 05.03.2009 aj navrhovateľ, mohlo by toto privodiť prípadnú zmenu v obsahu záväzku týkajúcu sa splácania, resp. výšky poskytnutej pôžičky (§ 516 ods. 1 Obč. zák.); navrhovateľ by však musel k tomuto vyporiadaniu pristúpiť písomne, pod následkom neplatnosti, vzhľadom na písomnú zmluvu o pôžičke (§ 40 ods. 2 Obč. zák.). Navrhovateľ nepoveril, príp. nesplnomocnil, žiadnu tretiu osobu, teda ani N. K., na prevzatie zvyšnej časti dlhu zo zmluvy o pôžičke, odporca ani N. K. žiadnym spôsobom nepreukázali, že by navrhovateľ N. K. písomné poverenie - potvrdenie vystavil, respektíve akýmkoľvek spôsobom udelil, a preto s ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k názoru, že dlh odporcu voči navrhovateľovi nebol splnený riadne. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa plne zodpovedal pravidlám logického myslenia, a preto možno uzavrieť, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom, a preto odporcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2, písm.d/ O.s.p., nemôže obstáť. Súd prvého stupňa správne posúdil a uplatnil zodpovednosť účastníkov konania za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, a preto je jeho právny záver o opodstatnenosti uplatneného nároku, keď odporca dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam, na ktorých zakladal svoju obranu neuniesol, správny a zákonu zodpovedajúci. Do obsahu základného práva účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd, nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Odporca v rámci dokazovania taktiež namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav keď v konaní nebol vypočutý ako svedok P. Y. a poukázal aj na to, že navrhovateľ bránil jeho vypočutiu. Uvedené tvrdenia odporcu sa nezakladajú na pravde, nakoľko súd prvého stupňa využil všetky dostupné prostriedky na zabezpečenie prítomnosti potenciálneho svedka P. Y. na viaceré pojednávania, no vzhľadom na to, že P. Y. nebolo možné predvolať prostredníctvom pošty (zásielky sa vrátili s označením adresát je neznámy), ani príslušného policajného zboru, ako aj toho, že počas konania zomrel, tento dôkaz nebolo možné (objektívne) vykonať. Odporcove tvrdenie, že navrhovateľ bránil vo vypočutí P. Y., je taktiež nepravdivé, nakoľko zo spisu také konanie navrhovateľa nevyplynulo a odporca ho žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal. Vzhľadom na vyššie uvedené, aj tieto námietky odporcu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Vo vzťahu k priznaniu nároku na dojednanú zmluvnú pokutu a zákonné úroky z omeškania, odvolací súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by návrhu navrhovateľa nemalo byť aj v tejto časti vyhovené a ani odporca v tomto smere neuviedol žiadne konkrétne odvolacie námietky. Zmluvná pokuta bola riadne dojednaná v predmetnej zmluve o pôžičke a nakoľko bol odporca v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku, patrí navrhovateľovi okrem istiny, zmluvnej pokuty aj nárok na úroky z omeškania. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok odporcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Odporca len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval, a ktoré odprezentoval aj pred súdom prvého stupňa, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvostupňovým súdom vydaný rozsudok. Za rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu treba považovať také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska všeobecnej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky, teda významovo presahuje rámec konkrétne prejednávanej veci a netýka sa len vyriešenia v nej nastolených individuálnych otázok, ale má všeobecný a zásadný dopad na právne posudzovanie prípadov podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola dosiaľ riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Odvolací súd nepovažoval za potrebné proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu pripustiť dovolanie, keďže v súvislosti s navrhovateľom uplatňovaným nárokom neposudzoval žiadnu takú právnu otázku, ktorá by mala po právnej stránke zásadný význam z hľadiska ďalšej rozhodovacej činnosti súdov so zreteľom na všeobecný dopad jej vyriešenia na prípady obdobnej povahy, alebo že by mala zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci do takej miery, že jej právne posúdenie v danej veci by bolo pre rozhodnutie určujúce; keď ani odporca neuviedol na vyriešenie akej konkrétnej právnej otázky zásadného právneho významu v danej veci, navrhuje dovolanie pripustiť. Správne bolo rozhodnuté aj o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko mal navrhovateľ neúspech len v nepatrnej časti, a preto mal nárok na plnú náhradu trov konania, ktoré si však neuplatnil, a preto mu ich súd prvého stupňa nepriznal. Vzhľadom na to, že navrhovateľ bol uznesením č. k. 27Ro/114/2011 - 31 zo dňa 28.07.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2011, oslobodený od platenia súdnych poplatkov, súd prvého stupňa správne rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh na začatie konania podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal, nakoľko nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.