Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/454/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511203090 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1511203090.5 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Edity Szabovej, v právnej veci navrhovateľky: T. R. (U. P.), M.. XX.X.XXXX, A. Q. Q. X, Q., zastúpenej spoločnosťou Kanisová & Kanis Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 836 460, proti odporcovi: U. P., M.. XX.X.XXXX, A. Q. Q. X, Q., A..Č.. E. L. na J. D. X, Q., zastúpenému advokátskou kanceláriou Zahoráková & Partners, s.r.o. so sídlom Krasovského 13, Bratislava, IČO: 47 232 412, o vylúčenie odporcu z užívania bytu, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 17.4.2013, č.k. 6C/42/2011-311, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 17.4.2013,č.k. 6C/42/2011-311 m e n í takto: Odporca - U. P., M. R. XX.X.XXXX, Q. Q. X, XXX XX Q., sa ú p l n e v y l u č u j e z užívania bytu v objekte nehnuteľnosti súpisného čísla XXXX na Q. E., G. Č. X F. Q. - U., ktoré zakladá nájomná zmluva k bytu zo dňa 1.6.2000. Navrhovateľke súd n e p r i z n á v a náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala úplného vylúčenia odporcu z užívania bytu, dôvodiac, že ich spoločné spolužitie je neznesiteľné, lebo odporca sa voči nej dopúšťa fyzického a psychického násilia a navrhovateľka má strach zo spolužitia s odporcom. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol s tým, že nebolo skutkovo naplnené znenie ustanovenia § 705a Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že účastníkom bol pridelený byt v Q. na Q. E. Č.. X, pozostávajúci z dvoch izieb a príslušenstva. Nájomnú zmluvu podpísal odporca dňa X.X.XXXX a podľa evidenčného listu v byte bývajú účastníci spolu s ich štyrmi maloletými deťmi. Súd tiež zistil, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom tamojšieho súdu sp. zn. 7C/328/2010 zo dňa 27.3.2012, právoplatným dňa 19.4.2012, pričom na čas po rozvode boli maloleté deti zverené do osobnej starostlivosti navrhovateľky, a odporca bol zaviazaný výživným. Súd ďalej zdôraznil, že nebolo preukázané, že by sa odporca na navrhovateľke, prípadne na ich deťoch, dopúšťal násilia alebo hrozby násilia, či už fyzického alebo psychického. Poukázal na to, že doteraz nebolo v žiadnom konaní preukázané, že by sa odporca dopustil týrania blízkej a zverenej osoby, a odporca doteraz nebol za takéto konanie právoplatne odsúdený. Obvodný úrad Bratislava, Odbor všeobecnej vnútornej správy, dňa 16.6.2011 vydal rozhodnutie v konaní o priestupku proti odporcovi a konanie zastavil z dôvodu, že spáchanie skutkov nebolo odporcovi preukázané. Súd ďalej skonštatoval, že odporca momentálne s rodinou nebýva, pretože bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým súd odporcovi zakázal vstupovať do bytu až do právoplatného skončenia tohto konania. Hoci bola dňa 20.7.2011 podaná proti odporcovi obžaloba pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby, rozhodnutím tamojšieho súdu zo dňa 14.11.2012, sp. zn. 4T/119/2011, súd vec postúpil obvodnému úradu na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Z obsahu spisu nebolo jednoznačne preukázané agresívne správanie odporcu voči navrhovateľke a ich spoločným deťom. Svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí vedeli o násilí odporcu iba z rozprávania navrhovateľky a nikdy odporcu nevideli zaútočiť na navrhovateľku alebo deti. Ani v rozvodovom konaní sa týranie navrhovateľky nedokazovalo, bolo iba skonštatované, že účastníci majú rozdielne povahy. Rozvod manželstva medzi účastníkmi nebol z dôvodu agresivity odporcu, prípadne násilia z jeho strany. O týraní začala navrhovateľka hovoriť až v období, keď nadviazala známosť s iným mužom. Výpovede detí, ktoré udávajú, že sa s otcom stretávať nechcú, sú jednoznačne dôsledkom jednostrannej výchovy navrhovateľky a nemožnosti sa odporcu sa podieľať na ich výchove aj z dôvodu, že bol vo väzbe a má zákaz vstupu do bytu. Podľa súdu je pochopiteľné, že deti sú pod vplyvom toho z rodičov, s kým trávia väčšinu času a v tomto kontexte súd vnímal aj ich výpovede. Z výpovedí svedkov bolo preukázané, že ani jeden zo svedkov nebol prítomní pri incidente medzi účastníkmi a všetci potvrdili, že rodina žila usporiadaným životom, pekne sa starali o rodinu a plánovali piate dieťa. Svedkovia R., R., P. J. F. potvrdili, že odporca sa riadne staral o rodinu, zarábal peniaze, veľa času trávil v práci, pracoval navyše, aby zarábal peniaze pre potreby rodiny. Taktiež potvrdili, že navrhovateľka, keď začala mať viac peňazí, sa začala viac starať o svoj zovňajšok a viacej času trávila mimo domu. To, že udržuje známosť s iným mužom v konaní preukázané nebolo, iba sama potvrdila, že má priateľa, ktorý jej pomáha s deťmi. Svedkovia L. J. D. C., bratia navrhovateľky, vypovedali podľa názoru súdu tendenčne, v snahe pomôcť navrhovateľke, avšak ani z ich výpovede sa nepreukázalo fyzické násilie voči navrhovateľke. Z lekárskej správy predloženej navrhovateľkou zo dňa 21.1.2011 súd zistil, že navrhovateľka mala povrchové zranenia a oznámila lekárovi, že ju udrel manžel. Svedkovia si názor tvorili iba z rozprávania jednej strany, a to navrhovateľky, prípadne sú s ňou v rodinnom zväzku. Ostatní svedkovia sa k hrubému správaniu odporcu k rodine a navrhovateľke vyjadriť nevedeli. Trestné konanie, počas ktorého bol odporca vo väzbe za týranie blízkej a zverenej osoby, bolo postúpené obvodnému úradu na prejednanie priestupku, a to práve za skutok, ktorého sa mal dopustiť od presne nezisteného času do 20.1.2011, kedy mala navrhovateľka vystavené zdravotné potvrdenie o tom, že ju odporca fyzicky napadol. Podľa súdu nezhody medzi účastníkmi nepresahujú rámec bežných nezhôd medzi rozvedenými manželmi. Z uvedených dôvodov zamietol žalobný návrh navrhovateľky ako nedôvodný. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietla, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, lebo nevykonal navrhované dôkazy; na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil. Poukázala na to, že súd sa v odôvodnení svojho rozsudku odvoláva na znalecký posudok vyhotovený pre účely trestného konania vedeného pod sp. zn. 4T/119/2011 znalkyňou Mgr. T. Š.A., podľa ktorého navrhovateľka netrpí a neprejavuje sa u nej syndróm týranej ženy, ale trpí úzkosťou a strachom o seba a maloleté deti. Navrhovateľka zdôraznila, že pokiaľ podľa súdnej znalkyne netrpí syndrómom týranej ženy, neznamená to, že ona a jej maloleté deti netrpeli zo strany odporcu fyzické alebo psychické násilie alebo hrozbu takýmto násilím. Znalecký posudok sa zameriaval na skúmanie možného syndrómu týranej ženy, ale nezameriaval sa na skúmanie neznesiteľnosti spolužitia navrhovateľky s odporcom, a už vôbec nie na neznesiteľnosť spolužitia detí s odporcom, ktoré taktiež musia byť v tunajšom konaní posudzované. Ustanovenie § 705a OZ sa netýka len manžela a bývalého manžela, ale i blízkej osoby. Podľa znaleckého posudku znalkyne L.. Š. sa v prípade poškodenej T. P. syndróm týranej ženy nepotvrdil, nakoľko u poškodenej sa neprejavovala posttraumatická stresová porucha, ako duševné ochorenie. Toto bolo u poškodenej vylúčené. Ďalším faktorom, ktorý spadá pod syndróm týranej ženy je, že táto nekoná, nemá na to dostatok síl, nemá na to dispozície, psychickú a fyzickú výbavu, aby sa pohla z miesta. U poškodenej toto nezistila; táto disponovala vôľou, aby niečo robila. Zvažovala čo urobiť a ako to urobiť, kým sa rozhodla podať trestné oznámenie. Poškodená bola pod dlhodobým stresom, čo sa odrazí na fyzickom a psychickom stave. U poškodenej išlo o subdepresívne ladenie - je to určitá psychická ujma, teda diskomfort. Súdna znalkyňa ďalej uviedla, ale ak sú nezhody v manželstve, ak by sme hovorili konkrétne o tomto prípade, môže to mať vplyv na tých partnerov, že sa cítia nedobre, neslobodne, ale nemôžeme hneď hovoriť o týraní. Navrhovateľka ďalej poukázala na to, že súd prvého stupňa nevyhovel jej návrhu a nepribral do konania znalca za účelom zistenia, či spolužitie navrhovateľky a jej detí s odporcom je neznesiteľné. Jedným z dôvodov prečo tak spravil, je zachovanie hospodárnosti konania. Zásadu hospodárnosti konania však nie je možné stavať nad ochranu života a zdravia navrhovateľky a jej detí. Ďalej poukázala na to, že všetky štyri deti účastníkov konania vyjadrovali neochotu bývať s odporcom v jednom obydlí a bývanie s odporcom považujú za neznesiteľné. Svedčí o tom ich vyjadrenie zachytené v správe z pohovoru na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Q. F. zo dňa 23.1.2013. Súd v tomto konaní bez toho, aby si overil vierohodnosť výpovedí detí, napríklad ich osobným výsluchom na súde, alebo znaleckým posudkom, prijal bez ďalšieho záver, že výpovede detí sú jednoznačne dôsledkom jednostrannej výchovy navrhovateľky. Všetky deti sú však dostatočne vyspelé na to, aby vedeli vyjadriť vlastný názor bez vplyvu inej osoby, vrátane ich matky. Navrhovateľka nesúhlasí ani s tým, že súd považoval výpovede svedkov L. J. D. C. za tendenčné, pretože sú bratmi navrhovateľky, ale výpovede svedkov R., R., P. J. F. za tendenčné nepovažoval a prijal ich za smerodajné. Pritom všetci sú kamarátmi, alebo rodinou odporcu. Nepravdivé je tvrdenie súdu, že navrhovateľka začala o týraní hovoriť až v období, keď nadviazala známosť s iným mužom. Navrhovateľka má priateľa, ale približne len pol roka. Manželstvo účastníkov bolo platne rozvedené dňa 19.4.2012, teda pred viac ako rokom. Navrhovateľka poukázala na týranie v januári 2011, kedy bol odporca i vykázaný zo spoločného obydlia, resp. ešte predtým, vo svojom návrhu na rozvod manželstva podanom dňa 12.11.2010. Navrhuje preto odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok a návrhu navrhovateľky na úplné vylúčenie odporcu z užívania bytu vyhovel, alternatívne, aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie s tým, že ten bude povinný nariadiť znalecké dokazovanie za účelom zistenia, či spolužitie navrhovateľky ako aj detí s odporcom je znesiteľné. K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Poukázal na to, že manželia s navrhovateľkou boli 16 rokov a počas manželstva sa im narodili štyri deti. Na základe údajného fyzického útoku na osobu navrhovateľky dňa 20.1.2011 bol odporca väzobne stíhaný pre podozrenie zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby z dôvodu, že sa mal dopúšťať fyzického, psychického násilia proti navrhovateľke. Okresný súd vyhovel aj návrhu navrhovateľky o vydanie predbežného opatrenia so zákazom vstupu jeho osoby do spoločného bytu, a to až do právoplatného skončenia konania o úplné vylúčenie odporcu z užívania bytu. Čo sa týka väzobného stíhania odporcu, do dnešného dňa nedošlo k súdnemu procesu, avšak relevantná udalosť, kedy mal podľa tvrdení navrhovateľky túto fyzicky napadnúť sa v súčasnosti prešetruje na Obvodnom úrade v Q. ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Počas väzobného stíhania odporcu navrhovateľka výrazným spôsobom ovplyvňovala i postoj detí voči odporcovi ako otcovi. Odporca ako otec sa o svoje deti vždy veľmi zaujímal, a tak je to aj v súčasnosti. Práve z dôvodov, že navrhovateľka ho obmedzovala vo výkone rodičovských povinností, požiadal súd o vydanie predbežného opatrenia upravujúceho styk s jeho deťmi. Súd mu nevyhovel, a preto realizoval styk s nimi v priestoroch školy. Tam mu oznámili, že sa nemôžu s ním stretávať. Z uvedeného je jednoznačne preukázané, že deti sú vo vzťahu k nemu ovplyvňované, a to konaním, ako i prístupom navrhovateľky. Odporca má za to, že súd prvého stupňa vyhodnotil výpovede detí správne. Navrhovateľka chcela svoje tvrdenia o týraní odporcom podporiť výpoveďami detí, nakoľko ide o osoby blízke, ale taktiež i manipulovateľné navrhovateľkou. Odporca ďalej poukázal na to, že v konaní bolo vypočutých viacero svedkov, pričom žiaden z týchto neuviedol skutočnosti podporujúce odporcovo údajné fyzické ako i psychické týranie voči osobe navrhovateľky. Odporca nepopiera, že mal s navrhovateľkou veľa slovných konfliktov a tieto viedli aj k ukončeniu ich manželstva, avšak dôrazne popiera akékoľvek zastrašovanie osoby navrhovateľky, ako i fyzické a psychické týranie. Práve navrhovateľka je osobou, ktorá sa k nemu správala povrchne, opakovane ho ponižovala a urážala. Dokonca mu dala i facku. Pokiaľ by čo i len v teoretickej rovine mal pripustiť tvrdenia navrhovateľky o jeho dlhodobom týraní jej osoby, potom je zarážajúca skutočnosť, prečo táto ostala s ním v manželskom zväzku po dobu 16 rokov. Ak by navrhovateľka bola tak trpela počas manželstva ako sama uvádza, je v rozpore so zdravým uvažovaním dospelej ženy, najmä však matky štyroch detí, aby čakala dlhú dobu, teda počas obdobia niekoľkých rokov, kým podala na jeho osobu trestné oznámenie. S navrhovateľkou žili usporiadaný život a príkladne sa starali o ich deti. Rodina bola pre odporcu vždy na prvom mieste a z tohto dôvodu sa snažil ju i finančne zabezpečiť v rámci všetkých svojich možností. Aj znalecký posudok vyhotovený súdnou znalkyňou L.. T. Š. jednoznačne vyvracia, že by navrhovateľka mala trpieť syndrómom týranej ženy. Svedkovia, ktorí boli vypočutí v prvostupňovom konaní a nepotvrdili údajné hrubé správanie odporcu voči navrhovatele, boli ich známi, ktorí ich oboch poznali niekoľko rokov, a s ktorými sa pravidelne kontaktovali a stretávali. Konanie navrhovateľky považuje za tendenčné a účelové s cieľom vykonštruovať na neho spáchanie trestného činu týrania jej osoby. Navrhuje preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľky na odvolacom pojednávaní, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu, a dospel k záveru, že je dôvod na úplné vylúčenie odporcu z užívania nájomného bytu. Podľa § 705a OZ, ak sa z dôvodu fyzického násilia alebo psychického násilia, alebo hrozby takýmto násilím vo vzťahu k manželovi alebo k rozvedenému manželovi ako spoločnému užívateľovi bytu alebo k blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov alebo rozvedených manželov obmedziť užívacie právo druhého z nich, alebo ho z jeho užívania úplne vylúčiť. Podľa komentára k tomuto zákonnému ustanoveniu, má slúžiť na ochranu týraných osôb v bytoch. Jeho hlavným cieľom je to, aby z bytu bolo možné vysťahovať osobu, ktorá psychicky alebo fyzicky týra manžela alebo aj bývalého manžela, ktorý má aj po rozvode právo v byte bývať. Manžel (resp. bývalý manžel), ktorý podá návrh na súd, musí preukázať, že došlo k psychickému alebo fyzickému násiliu, resp. že je tu hrozba takéhoto násilia aj v budúcnosti. Podmienkou je, že konanie jedného z manželov spôsobuje neznesiteľné spolužitie, čo treba chápať tak, že pomery v byte druhému manželovi a jeho deťom, či iným blízkym príbuzným bývajúcim v byte, nedovoľujú byt pokojne užívať bez strachu o svoju osobu a bez strachu o svoj život a zdravie. Účelom tohto zákonného ustanovenia je teda zjavne ochrana obetí násilia (vrátane domáceho násilia). Vo všeobecnosti možno povedať, že násilie v domácnostiach je špecifické v tom, že k nemu dochádza vždy v intímnych vzťahoch medzi najbližšími osobami a má hlboký dopad na celú rodinu, lebo zasahuje všetky vzťahy v rodine. Môže ho páchať muž na žene, žena na mužovi, rodič na dieťati, aj dieťa na rodičovi. Domáce násilie má rozmanité formy a podoby (fyzické násilie, psychické násilie, sociálne násilie, sexuálne násilie, ekonomické násilie). Medzi jeho ďalšie znaky patrí napríklad to, že osoba páchajúca násilie (agresor) si násilím dokazuje svoju moc; násilie má charakter cyklu, ktorý sa dlhodobo opakuje; má stupňujúci charakter; agresor sa snaží svoju obeť sociálne izolovať; a násilie zostáva zväčša dlhodobo utajované. Obete domáceho násilia ho štátnym orgánom často nehlásia či už z pocitu hanby, z obavy o svoju bezpečnosť a o bezpečnosť detí, zo strachu z rozpadu rodiny, z finančnej a citovej závislosti od partnera, zo strachu z neistoty, z nedostatku informácií, kde hľadať pomoc, a podobne. Treba si tiež uvedomiť, že k domácemu násiliu dochádza „za zatvorenými dverami“, a preto o ňom častokrát nemusí vedieť ani ostatná najbližšia rodina (rodičia, súrodenci), ani priatelia a známi. Hoci sa život takejto rodiny javí navonok ako usporiadaný a rodina ako funkčná, opak je pravdou. O domácom násilí sa potom okolie dozvedá až vtedy, keď sa obeť domáceho násilia rozhodne konečne konať a situáciu riešiť. Ako vyplýva zo spisu, podaním predmetnej žaloby splnila navrhovateľka svoju povinnosť uloženú jej v uznesení Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 25.1.2011, č.k. 11C/29/2011-18, ktorým súd na jej návrh v zmysle § 76 ods. 1 písm. g) O.s.p. zakázal odporcovi vstup do spoločného obydlia na Q. E.. Č. X F. Q. až do právoplatného skončenia konania o vylúčenie odporcu z užívania bytu. O nariadenie tohto predbežného opatrenia požiadala navrhovateľka súd po útoku dňa 20.1.2011, kedy bol odporca políciou vykázaný zo spoločného obydlia. Následne bol odporca vzatý do väzby (od 20.1.2011 do 9.3.2011) a bolo voči nemu vedené trestné stíhanie za zločin týrania blízkej a zverenej osoby z dôvodu, že sa dopúšťal fyzického a psychického násilia proti navrhovateľke. Navrhovateľka sa preto svojim návrhom na začatie konania zo dňa 10.2.2011 domáha úplného vylúčenia odporcu ako spoločného užívateľa nájomného bytu z jeho užívania. Pred súdom prvého stupňa tvrdila, že odporca sa na nej dopúšťal fyzického, psychického a ekonomického týrania. Fyzicky ju napadol, ponižoval ju, nadával jej, a to aj pred deťmi. Vždy po incidente jej sľúbil, že sa zmení a takto sa to opakovalo dlhé roky. Odporca pije iba príležitostne, ale je agresívny, či už triezvy alebo pod vplyvom alkoholu. Po fyzickom útoku odporcu nikdy nešla k lekárovi, lebo sa odporcu bála. Mávala modriny, monokle, ktoré zakrývala oblečením. O konfliktoch s odporcom nikomu nehovorila, pretože sa hanbila. Až v roku 2010 sa zdôverila bratovi a išla k lekárke, keď ju odporca napadol a mala opuchnutú nohu. Agresivita odporcu sa stupňovala, a keď sa situácia v januári 2011 stala pre ňu už neúnosnou, po incidente privolala políciu. Situácia bola pre ňu nezvládnuteľná, a preto bola nútená podať na odporcu aj trestné oznámenie pre týranie. Deti sa s odporcom stretávať nechcú, lebo sa ho boja. Odporca pred súdom prvého stupňa tvrdil, že považuje návrh voči jeho osobe za vykonštruovaný, skutočnosti uvádzané navrhovateľkou sa nezakladajú na pravde. Svoju manželku nikdy netýral. Ona týrala jeho, nestarala sa o neho v chorobe, odmietla mu zavolať záchranku, keď ochorel na salmonelózu a bol zoslabnutý. Ona ho vždy zhadzovala a ponižovala, že je neschopný, že málo zarába. Manželka bola na materskej dovolenke a starala sa o deti. Nie je pravdou, že by ju niekedy zbil, pretože nemal na to ani dôvod. Nezhody, ktoré medzi nimi vznikajú, vyplývajú z ich vzájomného konfliktného spolužitia po rozvode. Z rozvodového spisu odvolací súd zistil, že návrh na rozvod podala navrhovateľka dňa 12.11.2010. Už v ňom uviedla, že manželstvo účastníci uzavreli dňa 8.10.1994 po päťmesačnej známosti, z manželstva pochádzajú 4 maloleté deti a manželstvo fungovalo bez podstatných nezhôd. Prvé nezhody sa prejavili po troch rokoch od uzavretia manželstva, kedy jej začal odporca fyzicky a psychicky ubližovať, a to aj pred deťmi. Vyhráža sa jej, že ju psychicky zničí. V dôsledku správania sa odporcu došlo k postupnému citovému ochladeniu vzťahu navrhovateľky k odporcovi. Napriek týmto jasným tvrdeniam o násilí odporcu ako o jednom z viacerých dôvodov rozpadu manželstva, súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že rozvod manželstva medzi účastníkmi nebol z dôvodu agresivity odporcu, prípadne násilia z jeho strany. Aj keď sa v rozvodovom konaní týranie navrhovateľky nedokazovalo, takýto záver súdu nezodpovedá skutočnosti, lebo z návrhu na rozvod vyplýva pravý opak. O návrhu na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorý navrhovateľka podala dňa 6.12.2010, a doplnila dňa 7.12.2010, na Obvodnom oddelení Policajného zboru Q. U.-P. z dôvodu, že ju odporca v uvedené dni verbálne napadol, nadával jej, a vyhrážal sa jej, že ju zbije a aj jej rodinu, že ju zabije, a aj jej rodinu, že jej zoberie deti, rozhodol dňa 16.6.2011 Obvodný úrad Q., odbor všeobecnej vnútornej správy tak, že konanie zastavil, pretože spáchanie skutkov, o ktorých sa konalo, nebolo obvinenému z priestupkov preukázané. Správny orgán po ústnom pojednávaní na prejednanie priestupku skonštatoval, že výpovede T. P. a U. P. sú rozporné, U. P. uvedené skutočnosti poprel, a preto aj s prihliadnutím na zásadu“In dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) bolo konanie o priestupkoch zastavené. Po tom, čo bol po domácom incidente odporca dňa 20.1.2011 o 22,40 hod. vykázaný políciou zo spoločného obydlia a bolo voči nemu vznesené obvinenie, bol vzatý do väzby. Po podaní obžaloby dňa 20.7.2011 na obvineného U. P. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného času až do 20.1.2011 v spoločnom 2-izbovom byte na Q. E. Č.. X F. Q. psychicky a fyzicky týral manželku T. P. tým spôsobom, že jej zväčša po vzájomných hádkach vulgárne nadával, vyhrážal sa zabitím jej a jej rodine, fyzicky ju napádal, udieral rukami po tvári, hlave a tele, hádzal po nej rôzne predmety, ako hrnce, rádio či fotelku, pričom toto jeho konanie podľa vyjadrenia poškodenej trvalo s prestávkami posledných cca 12 rokov vo frekvenciách raz za 2 alebo 3 mesiace a vystupňovalo sa od novembra 2010, kedy poškodená podala žiadosť o rozvod, čím poškodenej T. P. svojim konaním spôsoboval psychické a fyzické utrpenie, bola vec vedená na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 4T/119/2011. Pre účely trestného konania vypracovala L.. T. Š., znalec z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia dospelých, znalecké posudky za účelom psychologického vyšetrenia poškodenej a obvineného. Po hlavnom pojednávaní, a na základe vykonaného dokazovania, rozhodol súd uznesením zo dňa 14.11.2012, že postupuje vec Obvodnému úradu Q., odboru všeobecnej vnútornej správy, na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného neboli naplnené všetky zákonné znaky žalovaného zločinu, protože nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by obžalovaný v rámci týchto konfliktov mal úmysel, ktorý by smeroval k týraniu. Ako zistil odvolací súd, o priestupku správny orgán nerozhodol, ale záznamom o odložení veci zo dňa 16.5.2014 vec odložil podľa § 66 ods. 2 písm. e) zákona o priestupkoch, pretože zodpovednosť za priestupok dňa 20.1.2013 zanikla. Pretože § 705a OZ na obmedzenie alebo úplné vylúčenie z užívacieho práva spoločnému užívateľovi bytu nevyžaduje, aby násilie dosahovalo intenzitu trestného činu (nevyžaduje sa úmysel smerujúci k týraniu), zameral odvolací súd svoje ďalšie dokazovanie na zistenie, či sa stalo neznesiteľným ďalšie spolužitie navrhovateľky, detí účastníkov konania a odporcu v spoločnom nájomnom byte. Totižto aj keď nebol odporca právoplatne odsúdený za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby, ani nebol nijako postihnutý za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, neznamená to, že sa tvrdené skutky majúce znaky domáceho násilia, nestali. Pred odvolacím súdom navrhovateľka uviedla, že zmeny v spolužití s odporcom začala pociťovať okolo roku 2000, kedy sa presťahovali do bytu na Q. E. v Q.. Odporca bol chorobne žiarlivý, stále ju sledoval, zapisoval si kam chodí a často sa hádali. Používal voči nej aj fyzické násilie, avšak toto sa odohrávalo vždy doma za zavretými dverami, kedy tam neboli ich deti, resp. aj ďalšia rodina. Deti však počuli hádky, keď boli doma. Po bitkách mávala modriny, ktoré si zakrývala, a spočiatku deťom tvrdila, že sa udrela. Neskôr však pochopili, že ju odporca bije. Prvý krát sa o tomto násilí zverila až svojmu bratovi v roku 2011. Taktiež prvý krát po bitke navštívila lekára až v januári 2011. Tak dlho to vydržala z toho dôvodu, že až v roku 2011 sa jej strach vystupňoval do tej miery, že sa rozhodla to riešiť, pretože sa obávala o svoj život, aj o život detí. Je pravdou, že odkedy vzali odporcu do väzby a zakázali mu vstup do bytu, prestali sa s ním stretávať aj deti. Vie o tom, že im odporca píše sms, na ktoré neodpovedajú. Nemajú záujem o stretávanie sa s ním. Do odchodu odporcu z bytu tento hmotne zabezpečoval rodinu, pretože bol zamestnaný, ale príležitostne pracovala aj navrhovateľka, a so stravou im pomáhala aj jej matka. Odporca prestal platiť výživné až v roku 2011, a preto bola nútená podať návrh na platenie náhradného výživného. Na odporcu podala aj trestné oznámenie, za čo bol v roku 2013 odsúdený na podmienečný trest. Napriek tomu výživné ďalej neplatí. V súčasnosti je vedené voči odporcovi exekučné konanie na vymáhanie výživného, čo bolo podmienkou pre vyplácanie náhradného výživného. Od vydania prvostupňového rozsudku došlo na strane navrhovateľky k zmene - minulý rok sa vydala a s manželom má ďalšie dieťa. V predmetnom byte tak teraz býva spoločne 5 detí a dvaja dospelí. Deti účastníkov konania majú v súčasnosti 19, 18, 17 a 13 rokov, a nemajú záujem o bývanie s otcom. Pred odvolacím súdom odporca uviedol, že spolužitie s navrhovateľkou bolo úplne v poriadku a navrhovateľku fyzicky nikdy nenapadol. Keďže sa snažil hmotne zabezpečiť rodinu, býval dlho v práci a bol plne vyťažený. Nie je pravda, že navrhovateľku sledoval. Na jar roku 2010 sa správanie navrhovateľky zmenilo, začala chodiť za kamarátkami, čo však on akceptoval. Boli medzi nimi bežné nezhody, ale snažil sa to udržať v harmónii. Deti nemohli pociťovať ich spolužitie nejakým negatívnym spôsobom. Pokiaľ ide o deň 20.1.2011, boli spoločne aj s deťmi v byte, a akurát na seba s navrhovateľkou zvýšili hlas. V žiadnom prípade ju však fyzicky nenapadol. Navrhovateľka zobrala dcérku P. a odišla bez slova z bytu. Keďže to bolo v tom čase bežné, nijako ho to neprekvapilo. Potom prišla do ich bytu polícia a bol vzatý do väzby. Po prepustení z väzby sa hneď začal kontaktovať so svojimi deťmi. Podľa obsahu ich sms správ majú k nemu deti stále dobrý vzťah, píšu mu, že im chýba.V dôsledku vzatia do väzby stratil trvalý pracovný pomer a pracoval len brigádnicky. Pre nedostatok finančných prostriedkov neplatil výživné. Ako mu bol zakázaný prístup do bytu, osobne sa s deťmi nestretával ani mimo priestoru bytu, lebo je to zložité. Deti boli pod vplyvom svojej matky. Naposledy bol v kontakte so synom L. dňa 10.7.2012, a z dievčat navštívil v škole v roku 2012 dva krát dcéru B.. Je pravdou, že v súčasnosti nemá žiadny vzťah s deťmi, čo je ale dôsledkom správania navrhovateľky, ktorá nepodporuje styk detí s otcom a ani sa neusiluje o obnovenie ich vzťahu k otcovi. V súčasnosti nemá odporca žiadny príjem, len občas brigádnicky vypomáha kamarátom za malé odmeny. Zamestnať sa mu nepodarilo z dôvodu, že nemá čistý register trestov, a to kvôli záležitosti starej viac ako 25 rokov, a v súčasnosti pre neplnenie vyživovacej povinnosti. Finančne mu pomáha jeho matka, v byte ktorej tri až štyri dni v týždni prespáva. Zvyšné dni trávi u kamarátov v U.. Svojho užívacieho práva k predmetnému bytu sa nemieni vzdať. Chce, aby mal do bytu voľný prístup a mohol sa neobmedzene stretávať so svojimi deťmi. Ako vyplýva zo spisu, počas prvostupňového konania vykonal dňa 9.1.2013 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny na žiadosť súdu pohovor s deťmi účastníkov konania. Maloletý L., ktorý je mentálne postihnutý, si nevedel spomenúť, odkedy s nimi otec nebýva, lebo je to už dávno. Otec mu nechýba, má toho dosť, čo mame urobil. Otec mamu bil, hádzal po nej veci, správal sa ako zviera. Otec býval často opitý. L. sa pred otcom schovával, lebo sa ho bál. Neželá si, aby ho otec navštevoval v škole. S otcom nechce bývať, ani sa s ním stretávať. Mama sa o neho riadne stará, veľmi dobre spolu vychádzajú. Maloletá B. uviedla, že je rada, že otec s nimi nebýva, lebo mama je spokojnejšia a sama zvláda starostlivosť o domácnosť a všetky deti. Nič mame nevyčíta, dobre si spolu rozumejú. Otec, keď s nimi býval, neustále kričal, lebo mu všetko vadilo. Mamu udrel, napr. aj vtedy, ak sa mu nepáčilo, ako odpovedala na jeho otázky. Otca nevidela dlho, možno aj rok. Poslal mame, B. a jej SMS správu k Vianociam. Telefón mu nezdvíha, lebo s ním nechce rozprávať. S otcom sa nechce stretávať, ani s ním bývať. Maloletá B. uviedla, že všetkým je bez otca lepšie. Nevie otcovi odpustiť, že bil mamu, škaredo nadával, rozbíjal veci a chodil do kúpeľne aj vtedy, keď sa kúpali sestry. Svojim správaním veľmi ubližoval mentálne postihnutému bratovi L., ktorý sa pred ním schovával. Neželá si, aby sa otec vrátil domov. So starostlivosťou mamy je spokojná. Mama ju podporuje, aby navštevovala krúžky a je rada, že otec nemôže do jej výchovy zasahovať. Maloletá P. taktiež nechce, aby sa otec vrátil do bytu. Nemá ho rada, lebo mame ubližoval a jej nechcel nikdy pomôcť s prípravou do školy. Povedal, že nech jej pomáha mama. Mama ju nikdy neodmietla a pripravovala sa s ňou aj na písomky. Otca nechce vidieť a neželá si, aby jej písal. Súd prvého stupňa, bez toho, aby sám deti vypočul, tento dôkaz obsahujúci výpovede detí vnímal tak, že deti sú pod vplyvom matky, a ich výpovede sú jednoznačne dôsledkom jednostrannej výchovy navrhovateľky. S tým sa však odvolací súd nestotožňuje. Treba si uvedomiť, že deti sú veľmi citlivé a všetko vnímajú. Aj keď sú malé a obsahu hádok rodičov nemusia rozumieť, sú schopné vnímať celkovú atmosféru v rodine, cítia napätie, a môžu sa cítiť neisto. Negatívne vnemy z rodinného prostredia v nich zostávajú, a tieto si častokrát pamätajú aj v dospelosti. Pre svoj zdravý vývin však potrebujú lásku a pocit bezpečia, ktorý v prostredí hádok a násilia strácajú. Pritom každé dieťa má právo žiť v prostredí bez násilia, či už psychického alebo fyzického. Podľa odborných článkov násilie v akejkoľvek podobe poškodzuje fyzický, psychický i spoločenský vývin dieťaťa, a pokiaľ je dieťa svedkom domáceho násilia, tak je aj na ňom páchané psychické násilie. Odvolací súd preto považoval za potrebné doplniť dokazovanie výsluchom znalkyne U.. T. Š. a detí účastníkov konania B. a B. P.. Najmladšiu dcéru P. a najstaršie z detí - syna L., vzhľadom na jeho zdravotný postih (autista), odvolací súd nepredvolal, aby ich zbytočne nevystavoval stresovej situácii súvisiacej s výsluchom. Svedkyňa U.. Š. svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu opatery ročného dieťaťa. Vzhľadom na dôvod jej ospravedlnenia, odvolací súd upustil od jej výsluchu, lebo považoval za dostatočné vykonať dokazovanie znaleckými posudkami, ktoré táto znalkyňa vypracovala pre účely trestného konania. Obidve dcérky účastníkov konania pred odvolacím súdom vypovedali spontánne k veci tak, že súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že pravdivo a bez vplyvu matky vypovedajú o svojich pocitoch, o vnímaní spoločného bývania s otcom, o strachu voči vlastnému otcovi. Sú psychicky vyspelé, a spomienky na minulosť majú samy spracované. Zhodne uviedli, že odvtedy, ako došli bývať na Q. E., vnímali spolužitie otca a matky ako zlé. Konkrétne popísali opakované psychické a fyzické násilie zo strany ich otca, ktorého boli svedkom, ako sa mama preto trápila, ako deti plakali. Vnímali, že všetko to vyústilo asi do najväčšieho útoku v januári 2011. Jedna z dcér popísala aj pocit úľavy, že sa „to“ začalo riešiť a nebude „to“ viac pokračovať, ktorý pocítila po tom, ako bol otec políciou vykázaný z bytu. Druhá popísala aj to, že v byte bola taká atmosféra, že sa tam nedalo učiť, a preto v tom čase mala zlé známky. Popísala tiež, ako sa doma všetko upravilo, keď otec z bytu odišiel, jej samotnej sa zlepšili známky v škole, doma je harmónia. Nechce, aby sa to vrátilo späť. Hoci im mama nebránila v kontakte s otcom, vôbec sa s ním nechcú stretávať, po tom všetkom ho nechcú vidieť. Nechcú ani, aby bolo obnovené ich spolužitie s otcom v spoločnom byte. Podľa názoru odvolacieho súdu už tieto zistené skutočnosti preukazujúce existenciu domáceho násilia, by boli dôvodom na to, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, pretože zjavne aj pre deti účastníkov konania bolo spolužitie s otcom neznesiteľným. Navyše, zo znaleckého posudku č. X/XXXX zo dňa 1.3.2011 a zo znaleckého posudku č. X/XXXX zo dňa 3.3.2011, ktoré vypracovala znalkyňa U.. Š., vyplývajú ďalšie závažné skutočnosti, ktoré mali vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Aj keď boli znalecké posudky vypracované pre účely trestného konania, majú veľkú výpovednú hodnotu pre toto konanie, lebo psychologické vyšetrenia boli zamerané na osobnosť navrhovateľky a odporcu. Podľa znalkyne u navrhovateľky vo vzťahoch dominuje submisivita, prispôsobenie. Aktuálny problém signalizuje pocit bezmocnosti, slabosti, sklamania a prázdnoty, ktorý sa snaží prekrývať tvrdošijnosťou a zvládnuť aktívnym prekonávaním prekážok, tendenciou riešiť situáciu. V súčasnosti prevažuje cieľavedomé aktívne motivované spravovanie sa do nových životných situácií. Celkovo je naznačené subdepresívne ladenie. Výsledky psychologického vyšetrenia nepoukazujú na konfabulačné spracovávanie situácie a udalostí u navrhovateľky. Na otázku, či poškodená pociťovala správanie sa svojho manžela ako ťažké príkorie, či u poškodenej jeho správanie vyvolávalo strach a stres, či ohrozovalo jej duševné zdravie a či jej spôsobilo psychické utrpenie vo vzťahu k trestnému činu, znalkyňa uviedla, že správanie manžela Pavla Slivu mohlo vyvolávať zvýšenú pohotovosť k strachu a stresu nielen o seba, ale i o deti. Dlhodobejšie manipulatívne agresívne správanie manžela a následné ťažkosti v spolunažívaní v súčinnosti s touto vystupňovanou záťažou mohli mať vplyv na fyzickú a psychickú kondíciu, čo sa v súčasnosti prejavuje u poškodenej subdepresívnym ladením a potrebou zmeny životného štýlu. Tento stav poškodenej nemožno klasifikovať ako psychické ochorenie. Správanie svojho manžela však môže poškodená pociťovať ako psychickú ujmu, ktorú sa v súčasnosti snaží adekvátne, vzhľadom na svoje možnosti, riešiť a kompenzovať práve zmenou životného štýlu - rozvod, starostlivosť o deti, vyhľadanie pomoci v Aliancii žien. Aj na otázku, či konaním U. P. bolo spôsobené poškodenej psychické utrpenie, ktoré by pociťovala ako ťažké príkorie, znalkyňa uviedla, že jeho konanie poškodená mohla vnímať ako psychickú záťaž - utrpenie. U poškodenej sa tohto času neprejavuje syndrom týraných žien. Na otázku, či je možné výpovede poškodenej pred orgánom činným v trestnom konaní z psychologického hľadiska považovať za vierohodné, znalkyňa uviedla, že výpovede poškodenej možno považovať za vierohodné. Vzhľadom k vyšetrovanému trestnému činu neboli u poškodenej zistené sklony ku klamstvu, fantázii. Znalkyňa tiež uviedla, že výsledky psychologického vyšetrenia nepoukazujú na také správanie poškodenej, ktoré by viedlo k tendencii provokovať okolie, z čoho možno usudzovať, že ani správanie voči manželovi nebolo so zámerom provokácie. Motivácia k podaniu trestného stíhania bola v tom čase pod vplyvom úzkosti a strachu nielen o seba, ale i o fyzické, psychické zdravie a vývin detí. Účelové správanie u poškodenej nezaznamenali. U poškodenej nebola zistená žiadna duševná porucha, ani iná porucha, ktorá by mohla viesť ku skreslenej interpretácii a skresleniu výpovede. Odporcu znalkyňa opísala ako osobu, u ktorej dominovala silná orientácia na seba. V popredí má potrebu podať dobrý obraz o sebe, o svojich schopnostiach, vedomostiach, starostlivosti o rodinu. V správaní má teatrálne vystupovanie, zaujíma trpiteľský postoj. Svoje fyzické útoky smerom k manželke síce nepopiera, ale popisuje ich inak, ako bolo uvedené v trestnom oznámení manželkou. V jeho popise udalostí však nastal posun. V úvode interview obvinený deklaroval a seba popisoval ako človeka, ktorý nikdy nikomu neublížil, je zmierlivý, neagresívny. V závere rozhovoru už hovoril o svojich agresívnych reakciách. Počas interview sa snažil navodiť dojem poškodeného. Za vinníka celej situácie uvádzal a vnímal manželku, ktorá ho svojim správaním provokovala. Považovala ho za neschopného, znehodnocovala jeho sexuálnu a mužskú rolu. V úvode popieral akékoľvek konflikty, agresiu z jeho strany absolútne vylúčil. V závere interview otvorene hovoril o manželských konfliktoch a agresívnych reakciách, pričom sa situáciu snažil bagatelizovať a zjednodušovať. Jeho osobnosť je hysteroidná a vyznačuje sa nadmernou fantáziou. Vlastnú osobnú prázdnotu sa snaží prekrývať získaním moci, vyššieho statusu, získaním autority, pričom sa aktívne usiluje o presadenie vlastných ambícií. V prežívaní možno očakávať striedanie sklamania a ľahkej utešiteľnosti, prítomnosť veľkého afektívneho náboja, v ktorom je agresivita vyvažovaná úzkosťou a môže byť parciálne formulovaná do výčitiek svedomia. Direktívne agresívne správanie prevažuje nad sociálne pozitívnymi kooperatívnymi postojmi. Výrazná je potreba reagovania na dianie okolo seba, pričom reakcie sú výsostne osobné. Sklony ku pseudologizovaniu. Naznačená je instabilita vlastnej sexuálnej role, závislosť, neistota, agresivita, ješitnosť. U tejto osoby sa prejavuje intolerancia konania v záujme znižovania vlastnej úzkosti. Na otázku, či je možné pokladať výpoveď obvineného z psychologického hľadiska za vierohodnú, znalkyňa uviedla, že obvinený verbálne popiera akékoľvek svoje konanie, správanie, zodpovednosť a vlastný motív v súvislosti s vyšetrovaným trestným činom. Napriek popretiu vlastného vedomého motívu na základe psychologického vyšetrenia možno konštatovať, že obvinený disponuje vedomým, cielene organizovaným manipulatívnym správaním zameraným na egocentrické naplnenie svojich požiadaviek, predstáv a potrieb. Na nevedomej úrovni možno nájsť konanie spojené s potrebou uznania vlastnej osobnosti, autority, sexuálnej kompetencie, mužskej role a v sociálnych kontaktoch sklon ku konfliktným, neosobným vzťahom, skrývaniu a unikaniu pred zodpovednosťou. Výsledky psychologického vyšetrenia poukazujú na to, že osobnosť obvineného disponuje tendenciami ku skresľovaniu a subjektivistickému vnímaniu reality. Do popredia vstupujú fantazijné produkcie. Naznačená je potreba permanentného včleňovania budúceho možného efektu do rozhodovacích procesov s manipulatívnym cieľom. Zo psychologického hľadiska výpoveď obvineného nemožno pokladať za vierohodnú. Čo sa týka vzťahu obvineného k manželke, tento je majetnícky, kontrolujúci, manipulatívny, egocentricky orientovaný, zameraný na uspokojovanie vlastných potrieb a potvrdzovanie vlastnej osobnosti, sexuálnej a mužskej role. Vzťah k deťom obvinený verbálne hodnotí ako pozitívny a vyjadruje záujem. Na základe psychologického vyšetrenia však možno konštatovať, že v súčasnosti sú deti na okraji jeho záujmu, v popredí je orientácia na manželku, na jej správanie a konanie. Riešenie konfliktných situácií je ovplyvnené intelektom a hystericky štrukturovanou osobnostnou výbavou obvineného. Pri riešení konfliktných situácií s deťmi možno u obvineného očakávať tendencie k uplatňovaniu a vyžadovaniu rešpektu vlastnej autority, moci, pasívne agresívne, manipulatívne správanie. Smerom k manželke a riešeniu konfliktných situácií prevažuje manipulatívne, direktívne, agresívne správanie a zaujímanie vysoko účelového postoja. Vychádzajúc z výpovedí navrhovateľky a detí účastníkov konania, ako aj z vykonaných listinných dôkazov, nemá odvolací súd žiadne pochybnosti o pravdivosti tvrdení navrhovateľky v tomto konaní, že bola zo strany odporcu dlhodobo a opakovane vystavovaná psychickému a fyzickému násiliu. Aj keď odporca nemal zrejme úmysel ubližovať svojej rodine, proti jeho správaniu, vyplývajúcemu z jeho povahy, boli ostatní členovia rodiny bezmocní. To viedlo k tak vážnemu narušeniu vzťahov v rodine, že ich ďalšie spolužitie v spoločnom byte sa stalo pre navrhovateľku a deti neznesiteľným do takej miery, že navrhovateľka v snahe ochrániť deti a seba nielenže požiadala políciu o vykázanie odporcu z obydlia, ale podala aj návrh na úplné vylúčenie odporcu z užívania bytu. Pokiaľ súd prvého stupňa jej návrh zamietol, nerozhodol správne. Vzhľadom na osobnostné črty odporcu, nie je možné vylúčiť, že by jeho návrat do spoločného bytu nevniesol fatálne následky do spolužitia detí, ich matky a jej novej rodiny. Prítomnosť odporcu v byte by mohla byť aj v budúcnosti zdrojom vážnych konfliktov, čo by rozhodne neprispelo k zdravému vývoju detí. Dá sa predpokladať, že svoj majetnícky a manipulatívny vzťah, ktorý mal odporca k bývalej manželke, a ktorý už v minulosti vyvolával konflikty, by v plnej miere preniesol na svoje deti. Deti by opäť žili v napätí, v neistote a v strachu, a preto je v ich v záujme, aby neboli vystavené ani hrozbe ďalšieho možného násilia. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrhu navrhovateľky vyhovel a odporcu úplne vylúčil z užívania predmetného bytu. Vzhľadom na to, že odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, bol v zmysle § 224 ods. 2 O.s.p. povinný opätovne rozhodnúť aj o trovách konania na súde prvého stupňa. Zmenou rozsudku v prospech navrhovateľky sa navrhovateľka stala účastníčkou, o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania ktorej by mal súd rozhodnúť v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p., pretože mala vo veci plný úspech. Navrhovateľka však náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nežiadala, a preto jej súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.