Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/68/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512218909 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512218909.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová, v právnej veci navrhovateľky: H.. L. M., nar. XX.X.XXXX, bytom T., E. XX, zastúpenej Advokátkou kanceláriou NIKU & partners, s. r. o., Prokopa Veľkého 51, Bratislava, proti odporcovi: Ľ. T., nar. XX.X.XXXX, bytom T., E. X, zastúpenému Mgr. Zuzanou Lányiovou, advokátkou, Námestie sv. Michala 11, Hlohovec, o splnenie povinnosti zaplatiť 14.439,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 24C 216/2012-164 zo dňa 28.10.2013 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania v sume 374,14 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava V rozsudkom č.k. 24C/216/2012-164 zo dňa 28.10.2013 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 12.347,97 eur, spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 10,95 % zo sumy 13.277,57 eur od 23.7.2008 do 11.8.2008, vo výške 10,95 % zo sumy 13.091,65 eur od 12.8.2008 do 10.9.2008, vo výške 10,95 % zo sumy 12.905,73 eur od 11.9.2008 do 12.10.2008, vo výške 10,95 % zo sumy 12.719,81 eur od 13.10.2008 do 12.11.2008, vo výške 10,95 % zo sumy 12.533,89 eur od 13.11.2008 do 11.12.2008, vo výške 10,95 % zo sumy 12.347,97 eur od 13.11.2008 do zaplatenia a vo výške 9 % zo sumy 12.347,97 eur od 1.1.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania, súdny poplatok vo výške 866,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2.652,99 eur, na účet právnej zástupkyne navrhovateľky, vedený v K. T. J., I.. J.., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie v časti 2.091,53 eur zastavil.
Okresný súd rozhodol na základe návrhu navrhovateľky, ktorý bol podaný dňa 31.7.2012, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 14.439,50 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo žalovanej sumy od 1.1.2010 do zaplatenia. Navrhovateľka odôvodnila návrh tým, že nárok si uplatňuje titulom pôžičky z dôvodu, že dňa 23.7.2008 požičala odporcovi v hotovosti sumu 13.277,57 eur (400.000,- Sk) a odporca sa zaviazal dlžnú sumu uhradiť spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,95 % do 31.12.2009. V deň poskytnutia finančných prostriedkov odporca vystavil dlžobný úpis, ktorým požičanie uvedenej sumy a dátum vrátenia potvrdil vlastnoručným podpisom. Odporca uhrádzal v pravidelných mesačných splátkach počnúc mesiacov august 2008 do decembra 2008 svoj dlh v sume 185,92 eur (5.601,- Sk) mesačne, a za toto obdobie zaplatil 929,60 eur (28.005,- Sk), od januára 2010 splátky neplatí. Žalovaná pohľadávka predstavovala istinu vo výške 13.277,57 eur a vyčíslený úrok z omeškania 10,95 % za obdobie od 23.7.2008 do 31.12.2009 vo výške 2.091,53 eur. Podaním zo dňa 6.9.2013 navrhovateľka
zobrala návrh v časti o zaplatenie 2.091,53 eur späť so súhlasom odporcu, a preto súd konanie v tejto časti podľa § 96 O.s.p. zastavil.
Okresný súd vychádzal zo zistenia, že Zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.7.2008 poskytla Slovenská J., I..J.., ako banka navrhovateľke ako dlžníkovi spotrebný bezúčelový úver vo výške 13.277,57 eur (400.000,- Sk), s ročnou úrokovou sadzou vo výške 10,95 %, ktorý sa navrhovateľka zaviazala splatiť 119 mesačnými splátkami vo výške 185,92 eur (5.601,-Sk), vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca, začínajúc 20.8.2008, konečná splatnosť úveru bola určená na 20.6.2018.
Podľa potvrdenia J. zo dňa 27.3.2013, peňažné prostriedky zo splátkového úveru č. XXXXXXXXXX vo výške 13.088,40 eur banka poskytla dňa 18.7.2008 v prospech účtu č. XXXXXXXXX/XXXX, po odpočítaní spracovateľského poplatku vo výške 189,17 eur.
Podľa dokladu vystaveného J. dňa 23.7.2008 navrhovateľka vybrala z účtu č. XXXXXXXXX/XXXX v hotovosti sumu 8.042,89 eur (242.300,- Sk).
Podľa pokladničného dokladu vystaveného J. J. (predtým R.), na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX bol dňa 23.7.2008 odporcom uskutočnený vklad v hotovosti vo výške 6.638,78 eur (200.000,- Sk), vklad finančných prostriedkov potvrdzuje tiež výpis z uvedeného bankového účtu zo dňa 23.7.2008. V peňažnom denníku odporcu z roku 2008 na strane 11 je pod poradovým číslom 367 zaevidovaný osobný vklad podnikateľa vo výške 200.000,- Sk dňa 23.7.2008.
Podľa potvrdenia Č., I.. J.., na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX boli prijaté z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX nasledovné platby: dňa 12.8.2008 vo výške 185,92 eur, dňa 11.9.2008 vo výške 185,92 eur, dňa 13.10.2008 vo výške 185,92 eur, dňa 13.11.2008 vo výške 185,92 eur, 11.12.2008 vo výške 185,92 eur.
Dlžobným úpisom datovaným 23.7.2008 odporca potvrdil, že dňa 23.7.2008 si požičal od navrhovateľky sumu 13.277,57 eur (400.000,- Sk) a dlžnú sumu sa zaviazal uhradiť spolu s úrokom vo výške 10,95 % do 31.12.2009. Pravosť vlastnoručného podpisu odporcu na dlžobnom úpise bola dňa 23.7.2008 overená na notárskom úrade JUDr. Petry Ježkovej, centrálny register osvedčených podpisov pridelil podpisu poradové číslo O 664313/2008.
Okresný súd mal v konaní preukázané, že navrhovateľka poskytla odporcovi finančné prostriedky formou pôžičky, čo účastníci potvrdili, ale rozchádzali sa vo výške poskytnutých peňazí, keď navrhovateľka tvrdila, že odporcovi požičala sumu 13.277,57 eur a odporca tvrdil, že obdržal polovičnú čiastku, ktorú bol spočiatku ochotný vrátiť po odpočítaní piatich splátok realizovaných v období august až september 2008, neskôr však tvrdil, že splátky spolu s peniazmi určenými na domácnosť, dával navrhovateľke od januára 2009 do marca 2012 a tak mal výšku pôžičky splatiť.
Tvrdenie odporcu, ohľadne výšky pôžičky je v rozpore s dlžobným úpisom zo dňa 23.7.2008, ktorý spĺňa zákonom stanovené náležitosti zmluvy o pôžičke a ktorý žalovaný vlastnoručne podpísal s uvedením výšky požičaných peňazí aj časom vrátenia. Súd mal preukázané, že navrhovateľka požičala odporcovi sumu 13.277,57 eur a odporca žiadnym spôsobom nenapadol tento doklad a nedomáhal sa jeho neplatnosti, ani v konaní nepreukázal, že by listinu podpísal pod nátlakom alebo vplyvom iných okolností, ktoré by mohli mať za následok vyvolanie pochybností o jeho prejavenej vôli ohľadne tohto právneho úkonu. Uvedenú skutočnosť potvrdila aj svedecká výpoveď syna navrhovateľky, ktorý v uvedenom čase žil s navrhovateľkou ako matkou v spoločnej domácnosti a mohol mať prehľad o tom, či mala matka doma úspory a v akej výške, keď sa vyjadril, že mama zobrala časť peňazí určených na pôžičku pre odporcu z hotovosti, ktorú mala doma a časť peňazí vybrala z bankového účtu a tiež bol prítomný pri odovzdávaní peňazí v banke. Časť pôžičky odporca zaplatil vo výške 929,60 eur ako päť mesačných splátok v období august až december 2008, ktorú sumu poukazoval odporca zo svojho podnikateľského účtu na účet navrhovateľky.
Odporca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne splátok za obdobie od januára 2009 do marca 2012, že dával navrhovateľke každý mesiac hotovosť, v ktorej bola zahrnutá aj mesačná splátka pôžičky.
Súd prvého stupňa danú vec právne posúdil podľa § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu najmä peniaze a dlžník
sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Nárok navrhovateľky je preto dôvodný, navrhovateľka preukázala výšku pôžičky ako i to, že odporca v dohodnutej dobe uvedenej v dlžobnom úpise nevrátil navrhovateľke celú sumu poskytnutých finančných prostriedkov, ktoré boli poskytnuté ako pôžička i keď sa k tomu zaviazal. Pokiaľ ide o úroky súd právne vec posúdil podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky a postupoval v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka.
Proti rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a žiadal, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamieta.
V odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
V odvolaní právna zástupkyňa odporcu uviedla, že prvý bod odvolania je písaný samotným odporcom, nakoľko odporca má potrebu vlastnými slovami popísať ako vníma postup súdu prvého stupňa. Námietku zaujatosti proti sudkyni JUDr. Márii Filovej podať nemohol, nakoľko nevedel predložiť dôkaz, ktorým by preukázal, že so zreteľom na pomer sudkyne k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.) s prihliadnutím na to, že podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Avšak práve postup súdu v prejednávanej veci je natoľko neštandardný, že podľa názoru odporcu by sa ním mal odvolací súd zaoberať. Odporca v odvolaní uviedol, že dňa 23.7.2008 si požičal hotovosť 200.000,- Sk od navrhovateľky, ktorú si ona požičala z banky Slovenská J., I.. J.. Pri pôžičke bol jeho brat O. T. ako svedok, že prevzal 200.000,- Sk. V čase pôžičky žil s navrhovateľkou, o čom zhodne vypovedala jeho prvá bývalá manželka J. H., v tom čase T., O. T. i E. T.Á. a sama navrhovateľka to priznala v návrhu na rozvod. Sumu 200.000,- Sk začal splácať najskôr bankovým prevodom a neskôr v hotovosti. Dňa 6.5.2009 si s navrhovateľkou ako manželia zobrali úver v J. J., I.. J.., z ktorého navrhovateľka použila sumu 13.248,46 eur na vyplatenie jej prvého úveru v J. J., I..J.. (úver zo dňa 18.7.2008).
V prvostupňovom konaní nebolo umožnené navrhovateľke dávať otázky, súd sa vôbec nezaoberal tým, či navrhovateľka naozaj mala nejaké finančné prostriedky v hotovosti tak ako to tvrdila, keď na vyplatenie svojho prvého úveru potrebovala brať druhý úver v tej istej banke. Navrhovateľka sa otázkam vyhýbala, neodpovedala na ne a iba uviedla, že toto nie je dôležité pre konanie v predmetnej veci a na jeho žiadosť, aby ju súd donútil k odpovedi sudkyňa iba pokrčila plecami. Splátky dlhu po ústnej dohode s navrhovateľkou realizoval najskôr bankovým prevodom a od januára 2009 do apríla 2012 v hotovosti. V tom období dala navrhovateľke sumu 500,- eur do 6.5.2009 - 185,90 eur ako splátku a po tomto dátume sa prvý úver vyplatil druhým. On pokračoval v splácaní svojho dlhu 200.000,- Sk splátok vo výške 189,89 eur, tak ako banka nastavila splátky druhého úveru až do splatenia celkovej požičanej sumy 200.000,- Sk aj s úrokom. Podľa dokladu vystaveného bankou dňa 23.7.2008 navrhovateľka vybrala len sumu 8.042,89 eur (242.300,- Sk) a navrhovateľka na pojednávaní nespomenula, že časť peňazí požičala odporcovi v hotovosti, ktorú mala v byte. Navrhovateľka uviedla, že si od nej požičal peniaze vo výške 400.000,- Sk za účelom vyporiadania majetkových pomerov s jeho prvou manželkou. Pritom návrh na vyporiadanie podala jeho prvá manželka až 20.2.2009, teda v čase, keď bol už ženatý s navrhovateľkou a tak navrhovateľka cielene a účelne klame a zavádza súd. Navrhovateľka tvrdí, že nepoznal jej finančné pomery, pritom s ňou žil v spoločnej domácnosti a mal dispozičné právo k jej účtu. Preto je otázne, či je možné, aby nepoznal jej finančné pomery, keď mal ku všetkému prístup ako sama uviedla. Ďalej namietal, že sudkyňa odmietla vykonať navrhnutý dôkaz predložením bankových výpisov zo J. J., I..J.., aby sa preukázalo tvrdenie navrhovateľky o tom, že zvyšok finančných prostriedkov z poskytnutého úveru, ktoré jej zostali na účte, zostali nedotknuté na účte, čo je nepravdivé, pretože bol osobne svedkom pri platbách z účtu v J. J. v prospech plastického chirurga. Odporca ďalej namietal, že súd považoval výpoveď syna navrhovateľky, ktorý vypovedal, že s matkou žil v spoločnej domácnosti do septembra 2008, za jeden z hodnoverných dôkazov. Syn navrhovateľky pritom s nimi v spoločnej domácnosti nikdy nežil. Išlo o účelovú výpoveď, aby mohol uviesť, ako vraj videl ako matka z bytu zobrala hotovosť, ktorú odporcovi následne požičala. Tieto dve osoby sa nenávideli, nevídali sa, navrhovateľka v deň pôžičky svojho syna vydedila. Preto syn navrhovateľky nič také vidieť nemohol, nakoľko v byte navrhovateľky vôbec nebol a navrhovateľka túto hotovosť v byte nikdy nemala. K ďalšej námietke odporca uviedol,
že sudkyňa v závere svojho odôvodnenia konštatuje, že odporca žiadnym spôsobom nepreukázal splácanie poskytnutej pôžičky od januára 2009, čo odporca považuje za neuveriteľné, keďže mu súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré navrhoval práve na preukázanie tohto jeho tvrdenia. Sudkyňa tiež neodôvodnila prečo odmietla vykonať navrhované dôkazy. V odvolaní odporca ďalej uvádza, že okrem prvého pojednávania má zvukové nahrávky zo všetkých pojednávaní. Po vypočutí zaznamenaných jednotlivých častí ako sudkyňa manipuluje na pojednávaní s dôkazmi a svedkami, dospel k záveru že postupom sudcu v konaní mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Postup sudkyne bol nezákonný, sudkyňa zasiahla do jeho práva na spravodlivý súdny proces a do rovnoprávnosti strán v súdnom konaní. Ďalej namietal odporca, že sudkyňa svojvoľne menila zápisnicu, i keď odpovede zazneli inak, napríklad právna zástupkyňa odporcu jasne povedala, že navrhovateľka požaduje celkovo 95.000,- eur, ale sudkyňa sa opätovne o akú sumu sa jednalo a sama nadiktovala zapisovateľke 95.000,- eur a v zápisnici je 90.000,- eur podľa zvukového záznamu. V ďalšej časti odôvodnenia sa vyjadrila právna zástupkyňa, ktorá uviedla, že podľa jej názoru došlo v konaní pred súdom prvého stupňa k porušeniu práv jej klienta z uvedených dôvodov. Keďže dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, odporca nepodal námietku zaujatosti a nevedel predložiť dôkaz, ktorým by preukázal, že so zreteľom na pomer sudkyne k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Z týchto dôvodov sa neobvyklým a diskriminujúcim postupom súdu prvého stupňa zaoberá v odvolaní. Najdôležitejšie je, že súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mali podporiť tvrdenia odporcu, konkrétne najmä vyžiadanie si výpisov z účtu navrhovateľky v J. J., I..J.. a v Č., I..J.. Následne sa touto závažnou skutočnosťou nevykonaním odporcom navrhovaného dokazovania vôbec nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia a v konečnom dôsledku v závere odôvodnenia iba konštatoval, že odporca žiadnym spôsobom nepreukázal splácanie poskytnutej pôžičky od januára 2009. Sudkyňa viedla konanie spôsobom kde navrhovateľka mohla klásť odporcovi a svedkom otázky, ktoré absolútne nesúviseli s predmetom konania, pričom navrhovateľka mala takmer neobmedzený priestor na svoje vlastné výpovede a množstvo položených otázok. Na druhej strane keď sa konečne dostal k slovu odporca, sudkyňu mu odmietala dať priestor, ktorý potreboval na preukázanie svojich tvrdení. Na štvrtom pojednávaní skutočne došlo ku konfliktu kde právna zástupkyňa dôrazne žiadala sudkyňu, aby vyzvala navrhovateľku, aby odpovedala na jej otázky. Nestalo sa tak, navrhovateľka sa otázkam vyhýbala, sudkyňa sa prizerala. Naopak, keď mal odpovedať na otázky právnej zástupkyne navrhovateľky odporca, tu sudkyňa dôkazne žiadala jeho odpovede. Keď právnu zástupkyňu odporcu pri záverečnej reči sudkyňa v strede druhej vety posmešne zastavila s tým, že prečo sa zaoberá dôkazom, ktorý odmietla vykonať, iba sa utvrdila v presvedčení, že v postupe súdu prvého stupňa skutočne nie je niečo v poriadku. Pozoruhodné však je, že sudkyňa sama sa najpodstatnejším dôkazom, ktorý odmietla vykonať v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberá. V závere uviedla, že potom ako súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru, že odporca má zaplatiť navrhovateľke žalovanú istinu priznal navrhovateľke i úrok z omeškania a úrok vo výške 10,95 % ročne, ktorý podľa názoru súdu nie je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru odporcu by však tieto úroky nemali byť priznané za obdobie keď boli účastníci konania v manželskom zväzku. Z uvedených dôvodov preto žiadala rozsudok v napadnutej časti zmeniť a návrh zamietnuť. K odvolaniu odporca pripojil 4x CD so zvukovými nahrávkami z pojednávaní ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.
K odvolaniu odporcu sa vyjadrila navrhovateľka podaním zo dňa 23.1.2014 a žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedla, že pokiaľ z odvolania vyplýva, že odporca pripojil k odvolaniu a tiež odkazuje na konkrétne časové úseky zvukových záznamov z pojednávania, namieta tento dôkaz odporcu ako neprípustný s tým, že v odvolaní odporcu by súd na tieto nemal prihliadať a navrhovateľke spolu s odvolaním ani neboli tieto záznamy doručené a tak nemá o nich vedomosť a nemôže na ne reagovať vo svojom vyjadrení. Poukázala na ust. § 52 ods. 5 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy, podľa ktorého spravidla sa zapíše alebo nadiktuje len podstatný obsah výpovedí a prednesov, ak predpisy o konaní pred súdmi neustanovujú inak. Ak je to dôležité na posúdenie veci, zapíšu sa odpovede vyslúchaných osôb doslovne, prípadne sa v zápisnici uvedú jednotlivé otázky a odpovede k nim. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že sudca nie je povinný zabezpečiť doslovný zápis prednesov, ak to nie je dôležité pre posúdenie veci. Navyše, odporca disponujúci audionahrávkami, mohol namietať znenie zápisnice po každom jednotlivom pojednávaní, čo však ani raz neurobil. Rovnako mohol odporca využiť postup podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podať sťažnosť na vec prejednávajúcu sudkyňu. A ani túto možnosť odporca nevyužil. Podľa tohto ustanovenia zákona o súdoch, sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti
porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva. Navrhovateľka zdôraznila, že odporca až v odvolaní namietal postup súdu a znenie jednotlivých zápisníc, čo považuje za účelové konanie, s cieľom vytvoriť si odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nakoľko odporca si je vedomý, že ním použitý druhý odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ je vzhľadom na vykonané rozsiahle dokazovanie nedôvodný. Navrhovateľka tvrdila, že odporca neuniesol dôkazné bremeno vo veci, keďže nepreukázal, že by mu postupom zákonnej sudkyne bola odňatá možnosť konať pred súdom. Druhý odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. odporca opiera o nevykonanie ním navrhnutého dôkazu, ktorým je výpis z účtu navrhovateľky vedený v Č.J., I.. J.., podľa ktorého malo byť preukázané, že navrhovateľka od januára 2009 do apríla 2012 vkladala na účet sumu v priemere 500,- eur mesačne, ktorú mala mať od odporcu na splácanie dlhu, ktorý je predmetom tohto konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že neprihliadol na tvrdenie odporcu ohľadne splácania pôžičky od januára 2009 do marca 2012 z dôvodu, že od 13.12.2008 do 31.8.2009 trvalo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a všetky peniaze patrili do spoločného majetku a tiež, že peniaze vkladala na účet výlučne navrhovateľka, pričom ani z bankového výpisu o pohybe peňazí na účte nemožno preto určiť pôvod ani účel vkladaných peňazí. Odôvodnenie rozsudku je preto postačujúce, nakoľko z neho vyplýva dôvod, prečo súd nevykonal odporcom navrhovaný dôkaz. Preto odporcom navrhovaný dôkaz výpisom z účtu navrhovateľky, vedeného R. Č., I..J.., by jeho tvrdenia nebol spôsobilý preukázať, ani keby ho súd vykonal. A tak možno jednoznačne konštatovať, že odporca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o splatení pôžičky. Navrhovateľka preto žiadala rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v celkovej sume 374,14 eur, ktoré riadne uplatnila a vyčíslila vo vyjadrení zo dňa 23.1.2014.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil toto svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil z akého dôvodu návrhu navrhovateľky vyhovel, keď sa v tejto súvislosti podrobne zaoberal relevantnými ustanoveniami a s jeho záverom a odôvodnením rozhodnutia sa stotožnil aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Predmetom konania v danej veci je zaplatenie sumy 14 439,50 eur s príslušenstvom, ktorú si navrhovateľka uplatnila z dôvodu, že odporca si nesplnil dobrovoľne povinnosť vrátiť navrhovateľke peniaze za podmienok dohodnutých v zmluve o pôžičke.
Okresný súd nárok navrhovateľky právne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú prenechanie (odovzdanie) veci, najmä peňazí a povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a určenie času vrátenia. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.
V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu) alebo poskytnuté požičané peňažné prostriedky nevrátil. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.
Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že poskytnuté plnenie buď neprijal, alebo za poskytnuté plnenie zaplatil alebo poskytnuté plnenie vrátil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. V prejednávanej veci spočívalo bremeno tvrdenia na navrhovateľke, že s odporcom uzavrela zmluvu o pôžičke a že túto pôžičku aj reálne poskytla.
Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa svoje tvrdenie o poskytnutí predmetnej pôžičky žalovanému preukázala. Okresný súd mal v konaní preukázané, že žalobkyňa poskytla žalovanému finančné prostriedky formou pôžičky, čo účastníci potvrdili, ale rozchádzali sa vo výške poskytnutých peňazí, keď žalobkyňa tvrdila, že žalovanému požičala sumu 13.277,57 eur a žalovaný tvrdil, že obdržal polovičnú čiastku, ktorú bol spočiatku ochotný vrátiť po odpočítaní piatich splátok realizovaných v období august až september 2008, neskôr však tvrdil, že splátky spolu s peniazmi určenými na domácnosť, dával žalobkyni ako manželke od januára 2009 do marca 2012 a tak mal výšku pôžičky splatiť. Tvrdenie žalovaného, ohľadne výšky pôžičky je v rozpore s dlžobným úpisom zo dňa 23.7.2008, ktorý spĺňa zákonom stanovené náležitosti zmluvy o pôžičke, ktorý žalovaný vlastnoručne podpísal s uvedením výšky požičaných peňazí aj časom vrátenia. Súd mal preukázané, že žalobkyňa požičala žalovanému sumu 13.277,57 eur, ktorý žiadnym spôsobom nenapadol tento doklad a nedomáhal sa jeho neplatnosti, ani v konaní nepreukázal, že by listinu podpísal pod nátlakom alebo vplyvom iných okolností, ktoré by mohli mať za následok vyvolanie pochybností o jeho prejavenej vôli ohľadne tohto právneho úkonu.
Súd prvého stupňa tak na základe dostatočne vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa preukázala poskytnutie uvedenej pôžičky žalovanému, ktorej vrátenia sa od neho v konaní domáhala.
Žalovaný v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia.
Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu z materiálneho hľadiska poskytujú ochranu i takým právam, ktoré účastník konania nie je povinný presne právne kvalifikovať. Postačujúce je i také uplatnenie práva pred súdom, ktoré sa opiera o dostatočné skutkové okolnosti prípadu, teda ide
o uvedenie právnych skutočností, s ktorým právny poriadok spája buď vznik, zmenu, či zánik práv a povinnosti.
Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je.
Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že spĺňa náležitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu odvolateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal ním navrhované dôkazy, keď súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mali podporiť tvrdenia odporcu, konkrétne najmä vyžiadanie si výpisov z účtu navrhovateľky v J. J., I..J.. a v Č., I..J.. Následne sa touto závažnou skutočnosťou nevykonaním odporcom navrhovaného dokazovania vôbec nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia a v konečnom dôsledku v závere odôvodnenia iba konštatoval, že odporca žiadnym spôsobom nepreukázal splácanie poskytnutej pôžičky od januára 2009. Z vykonaného dokazovania vyplýva tvrdenie žalovaného, že osobne do rúk (teda nie prevodom na účet) žalobkyne, odovzdával sumu 500 eur na domácnosť, v ktorej mala byť zahrnutá aj suma, ktorou mesačne splácal pôžičku. Z uvedeného zistenia vyplýva, že žalovaný nedával peniaze žalovanej na účet, a preto navrhovaným dôkazom, vyžiadaním výpisu z účtov žalobkyne by nebolo možné hodnoverne preukázať, že pôžičku splácal. Účel peňazí, ktoré dával žalobkyni bol na domácnosť ako manželke (v tom čase boli manželia) a nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že išlo o iný účel a to o splácanie pôžičky. Pokiaľ by žalovaný chcel preukázať výpisom z účtu, že on vkladal dohodnutú sumu na účet žalobkyne, takýto dôkaz by mohol predložiť aj sám, výpisom zo svojho účtu, z ktorého robil prevod na účet žalobkyne. Žalovaný mal preto sám dôkaznú povinnosť svojho tvrdenia, že pôžičku splácal a k tomu bol povinný predložiť dôkaz.
V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou, týkajúcou sa najmä porušenia práva na spravodlivý súdny proces, žalovaný v odvolaní uviedol, že keďže dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, nepodal námietku zaujatosti a nevedel predložiť dôkaz, ktorým by preukázal, že so zreteľom na pomer sudkyne k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Z týchto dôvodov sa neobvyklým a diskriminujúcim postupom súdu prvého stupňa zaoberá preto žalovaný v odvolaní.
Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník)
alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.
Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa odvolateľa zakladali dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci, vychádzal odvolací súd zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska (sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v konaní nevzniesol námietku zaujatosti voči sudkyni okresného súdu JUDr. Márii Filovej a sám uviedol, že nemá a nevie preukázať zákonné dôvody. Odvolací súd zastáva názor, že subjektívna hypotéza žalovaného o možnej neobjektívnosti sudkyne, ktorú ničím iným nekonkretizoval a ktorú si vytvoril iba na základe vlastného názoru, nemohla spôsobiť vznik pochybností o nezaujatosti sudkyne. Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z už
uvedeného stručného výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudkyne súdu prvého stupňa. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden taký kvalifikovaný vzťah sudkyne k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a ktorý by opodstatňoval podanie námietky zaujatosti zo strany žalovaného a sám žalovaný tvrdí, že takýto dôkaz nemá. Odôvodnenú pochybnosť o zaujatosti konajúcej sudkyne nie je možné v danom prípade vyvodiť a v tomto štádiu konania sa odvolací súd pri preskúmavaní správnosti rozsudku súdu prvého stupňa nemôže zaoberať touto námietkou odvolateľa, ktorou odôvodňuje nesprávnosť rozhodnutia súdu. Správne žalobkyňa poukázala vo svojom vyjadrení na to, že žalovaný mal možnosť podať aj sťažnosť voči postupu vec prejednávajúcej sudkyni, prípadne namietať postup súdu a zápisnicu o pojednávaní, prípadne svoju nespokojnosť s postupom sudkyne riešiť iným vhodným spôsobom. Uvedený názor žalovaného na prejednávanie veci sudkyňou, nemôžu odôvodňovať zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 s § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a žalobkyni, úspešnej v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania, vzniknutých mu v súvislosti s právnym zastúpením za 1 úkon poskytnutej právny služby, a to vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23.1.2014 v sume 303,74 eur + režijný paušál 8,04 eur + 20 % DPH vo výške 62,36 eur, spolu v sume 374,14 eur.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.