Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/310/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223596 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223596.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Ing. Mária Dubaňa v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody 175,- EUR a nemajetkovej ujmy 553,20 EUR, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9. októbra 2014 č.k. 50C 159/2012-94 a uzneseniu zo dňa 19. decembra 2014 č.k. 50C 159/2012-124, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 19. decembra 2014 č.k. 50C 159/2012-124 potvrdzuje. Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi náhrady škody 175,- EUR a nemajetkovej ujmy 553,20 EUR z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučnej veci vedenej pod č. k. 37Er 614/2007 podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 tým, že v exekučných konaniach vedených podľa procesných pravidiel Exekučného poriadku je uložená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti; nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase. Mal za to, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe. Predmetný postup namietal navrhovateľ ako nesprávny v rozpore so zákonom. Nečinnosť okresného súdu nie je podľa neho ničím ospravedlniteľná, súd nevykonával žiadne úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetkovú škodu vyčíslil ako náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Náklady, resp. majetkovú škodu v celkovej sume 175,- EUR špecifikoval nasledovne: 70,- EUR správa pohľadávky - pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému, 40,- EUR udržanie a správa informačného systému, 50,- EUR administrácia listín a komunikácia s pôvodným súdnym exekútorom a 15,- EUR administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si navrhovateľ uplatnil v sume 553,20 EUR za každý rok poznačený prieťahmi, ako potrebu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá má základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov štátu. Výšku nemajetkovej ujmy ako primeranú satisfakciu vyčíslil paušálne s poukazom na v žalobných návrhoch uvedené Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38, v ktorých veciach bolo ústavným súdom sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v trvaní viac ako jeden rok v sume 15.000,- Sk až 20.000,- Sk. Súčasne navrhovateľ žiadal vydať medzitýmny rozsudok v zmysle § 152 ods. 2 veta druhá O.s.p. tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu, pretože tento nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom proti povinnému. Súd prvého stupňa sa zaoberal námietkami odporcu poukazujúcimi na nedostatok procesných podmienok v konaní, spočívajúcich podľa neho v zmätočnom návrhu, ako aj predčasnom podaní návrhu a nedostatku právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci prieťahov súdu v exekučných konaniach. Poukázal na ustanovenia § 103, § 42 ods. 3, § 79 ods. 1, 2 O.s.p. a konštatoval, že náležitosti návrhu na začatie konania, vzhľadom na skutočnosť, že právna úprava platná do 31.12.2012 nevyžadovala osobitné náležitosti, Občiansky súdny poriadok upravuje tak, že trvá len na tých, ktoré sú celkom nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodovať. Uviedol, že opisom rozhodujúcich skutočností navrhovateľ prezentuje skutkové okolnosti, od ktorých odvodzuje opodstatnenosť svojho návrhu a povinnosť navrhovateľa uviesť rozhodujúce skutočnosti vyplýva aj z ustanovenia § 120 O.s.p., z ktorého je zrejmá povinnosť preukázať tvrdenia účastníkov konania. Vymedzenie rozhodujúcich skutkových okolností priamo závisí podľa neho od obsahu právnej úpravy obsiahnutej v hmotnoprávnych predpisoch, ktoré sú predmetom konania. Rozhodujúce skutočnosti musia byť opísané aspoň takým spôsobom, aby umožňovali posúdenie totožnosti veci. Mal za to, že so zreteľom na ust. § 101 Občianskeho súdneho poriadku, splnenie povinnosti opísať rozhodujúce skutočnosti pravdivo nie je procesnými prostriedkami vynutiteľné a môže nájsť svoj odraz iba v rozhodnutí vo veci samej, posudzovať súlad žaloby s hmotným právom ešte pred tým, ako bude požadovaný nárok vecne prejednaný, súdu neprislúcha. Riziko, že takto formulovanej žalobe nebude vyhovené, nesie v plnom rozsahu navrhovateľ. Vychádzajúc z ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012 uviedol, že ustanovenie, podľa ktorého otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR, bolo vnesené do právnej úpravy až novelou zákona č. 514/2003 Z. z. účinnou od 1.1.2013, preto v súlade s právnou teóriou je potrebné aplikovať hmotnoprávne ustanovenie platné v čase vzniku škody, nároku, resp. v čase uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a na súde. Navrhovateľ uplatnil svojou žalobou nárok na súde pred účinnosťou novelizovaného znenia zákona, preto na predmetné konania je podľa neho na daný právny stav potrebné aplikovať v čase vzniku škody, resp. uplatnenia náhrady škody, t.j. do 31.12.2012. Vzhľadom na uvedené uviedol, že všeobecný súd je oprávnený rozhodovať o nároku navrhovateľa v prípade prieťahov konania, resp. nesprávneho úradného postupu, uplatneného žalobou dňa 27.9.2012 podľa hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012. Konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ako aj spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s orgánom príslušným podľa ustanovenia § 4 a § 11 zákona č. 514/2003 Z.z. Právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa svojho nároku na náhradu škody, resp. neuspokojenej časti na súde, avšak iba v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak poškodený uplatnil nárok na náhradu škody bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd ani zamietnuť návrh, ani konanie zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty podľa § 43 ods. 1 O.s.p. Mal za to, že v prípade podania návrhu na predbežné prerokovanie mal by súd počkať až do skončenia prerokovania pred príslušným ústredným orgánom bez toho, aby konanie prerušil (R 20/1981). Mal preukázané, že navrhovateľ podľa Sprievodného listu k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.5.2012 (podľa zoznamu uloženom na Okresnom súde Bratislava V v Spr. 3482/2012), žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal dňa 30.5.2012, svoj nárok uplatnil spôsobom podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. a tým splnil podmienku predbežného prerokovania nároku hromadným podaním žiadostí zo dňa 30.5.2012 na Ministerstve spravodlivosti SR ako orgáne príslušnom podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. Odporca v šesťmesačnej lehote, t.j. do 30.11.2012 nárokom navrhovateľa nevyhovel, čím mal preukázané splnenie procesných podmienok na konanie v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o nárokoch na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnených podľa cit. zákona v znení do 31.12.2012. Skutočnosti uvádzané odporcom vo vyjadrení, týkajúce sa nečinnosti navrhovateľa pri predbežnom prerokovaní jeho nárokov (vzhľadom na právnu úpravu účinnú do 31.12.2012) nemali podľa neho za následok, že k predbežnému prerokovaniu nedošlo a žaloby sú podávané predčasne. Súd prvého stupňa v predmetnej veci nariadil pojednávanie po právoplatnosti uznesenia 50C 159/2012-62 zo dňa 31.1.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Co 219/2014-77 z 16.6.2014, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 18.7.2014. Pojednávanie bolo nariadené na termín 09.10.2014. Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal opätovne návrh na prerušenie konania, a to z rovnakých dôvodov ako uvádzaných v návrhu zo dňa 8.11.2013. Okrem skutočnosti, že o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo právoplatne rozhodnuté, ústavný súd v prejednávaných veciach rozhodol, sťažnosti pre nedostatok právomoci odmietol, uviedol, že odpadol aj dôvod uvádzaný samotným navrhovateľom na prerušenie konania. Súd prvého stupňa vykonal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., v neprítomnosti účastníkov konania, dokazovanie výpisom navrhovateľa z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, pripojeným spisom 37Er 614/2007, v ktorom navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu a uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy a ostatným spisovým materiálom vzťahujúcim sa na vec. Z pripojeného spisu v exekučnom konaní sp. zn. 37Er 614/2007 zistil, že navrhovateľ uplatnil náhradu škody 175,- EUR - náklady na správu pohľadávky a nemajetkovú ujmu vypočítanú z paušálne stanovenej sumy 663,88 EUR ročne t.j. za navrhovateľom tvrdenú nečinnosť súdu viac ako 302 dní = 553,20 EUR z dôvodu, že dňa 25.1.2010 podal, postupom podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - EP) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.5.2010 exekučnému súdu (Okresnému súdu Bratislava V) návrh na zmenu exekútora v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia číslo: 5105 029772 vydaného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 37Er 614/2007 súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Lutherovi so sídlom v Bratislave, EX 65/2007 dňa 16.2.2007 na vykonanie exekúcie, na návrh navrhovateľa ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu dňa 8.2.2007, proti povinnému: C. I., nar. X.X.XXXX, na základe exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. SR 5358/06 zo dňa 3.11.2006, právoplatného dňa 20.11.2006 a vykonateľného dňa 23.11.2006, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť 20.760,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 20.520,- Sk od 25.5.2006 do zaplatenia a trovy konania, zo záväzkového vzťahu zmluvy o úvere zo dňa 20.12.2005. Súd vyhovel návrhu oprávneného na zmenu exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave. Mal preukázané, že návrh na zmenu exekútora podľa exekučného súdneho spisu bol súdu doručený dňa 25.1.2010. Okresný súd Bratislava V o návrhu rozhodol uznesením zo dňa 19.11.2010 č.k. 37Er 614/2007-16, právoplatným dňom 2.12.2010. Konštatoval, že v zmysle § 44 Exekučného poriadku (EP) v znení ku dňu začatia exekúcie 8.2.2007 nebola určená lehota na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného o zmene exekútora. Vychádzal z sut.§ 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu 8.2.2007, podľa ktorého oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Konštatoval, že navrhovateľ uplatňoval voči štátu, zastúpenom Ministerstvom spravodlivosti SR podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní na tom skutkovom základe, že súd o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej 30. dňovej lehote od doručenia návrhu súdu (§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku), čím mu mala byť spôsobená v období od podania návrhu do vydania rozhodnutia materiálna škoda, v návrhu špecifikovaná ako účelne vynaložené náklady spojené s činnosťou navrhovateľa, uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky vo výške 175,- EUR a nemajetková ujma ako primeraná náhrada za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie práv navrhovateľa a stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Keďže exekučný súd zostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora (zmena z dôvodu straty dôvery) nečinný, musel navrhovateľ obdobie nečinnosti prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky navrhovateľom. V predmetnej veci pri posudzovaní náhrady škody a nemajetkovej ujmy iniciované navrhovateľom vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení v čase zisteného nesprávneho úradného postupu, v dôsledku ktorého navrhovateľovi podľa jeho tvrdenia vznikla škoda, t.j. znenie platné do 31.12.2012. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti zákona, a na škodu spôsobenú odo dňa účinnosti zákona nesprávnym úradným postupom; zákon nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004. Z vykonaného dokazovania mal za preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava V ako orgánu verejnej moci v uvedenom exekučnom konaní v zmysle ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., ku ktorému došlo tým, že súd v exekučnom konaní na návrh navrhovateľa ako oprávneného, o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v primeranej lehote. Vyslovil, že ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to nesprávny úradný postup, vznik škody - poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch) a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ich existencia musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nepostačuje len záver o pravdepodobnosti splnenia niektorej z nich. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu žiadal o základe veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) tak, že Slovenská republika je zodpovedná za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla v jednotlivých exekučných konaniach nesprávnym úradným postupom súdu, uviedol, že tomuto jeho návrhu nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že tzv. medzitýmnym rozsudkom súd rozhoduje o základe veci, čím sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku. V konaní o nároku na náhradu škody základ veci zahŕňa posúdenie všetkých podmienok zodpovednosti uvedených v cit. ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., okrem výšky škody. Mal za to, že medzitýmny rozsudok možno vydať len vtedy, ak sú vyriešené otázky, či vznikla škoda (majetková ujma), či došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je vzťah príčiny a následku (príčinná súvislosť). Súd prvého stupňa mal za preukázané, že v predmetnom exekučnom konaní preukázané porušenie zásady rýchlosti konania. Následne ale, ani z návrhu, ani inými listinnými dôkazmi navrhovateľ nepreukázal (ani nepreukazoval) vznik materiálnej škody v konkrétnej žalovanej veci. Navrhovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie v návrhu a náhradu škody uplatňoval ako administratívne náklady, ktorých vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácii nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy (ako vyplýva z iných vyjadrení navrhovateľa), pričom sa jednalo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného exekútora niekoľko rokov a ako sám navrhovateľ v iných žalobách o náhradu škody uviedol, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by pretransformované do podoby trov exekúcie. V exekučnom spise nezistil úradným záznamom zapísané osobné zisťovanie stavu konania na súde zo strany navrhovateľa, žiadosť o poskytnutie informácie o stave konania prostredníctvom elektronických prostriedkov len ojedinele a sťažnosti adresované predsedovi súdu boli písomne podané na väčší počet konaní až v marci 2012. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody Vyslovil, že zákon č. 514/2003 Z.z. obsahujúci špeciálnu právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu definuje pojem škody v ust. § 17 a upravuje rozsah jej náhrady v ust. § 18. V zmysle § 25 ods. 1 zákona, ak osobitný zákon neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Spôsob a rozsah náhrady škody v rovnakom znení ako § 17 ods. 1) zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje § 442 ods. 1) Občianskeho zákonníka. Nesprávnym úradným postupom je porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. (Rozsudok NS ČR č. 28Cdo 4512/2011 z 25.04.2012). Nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 9 zákona možno vykladať ako porušenie pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to i pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci činnosti rozhodovacej, avšak neodrážajú sa bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia. Z tohto hľadiska za nesprávny úradný postup, vedúci k zodpovednosti štátu, je nutné považovať aj nevydanie, resp. oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané v stanovenej lehote (§ 44 Exekučného poriadku), prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania, to všetko za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Konštatoval, že škodou zákon rozumie ujmu, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peniazmi. Za skutočnú škodu je treba podľa neho považovať takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je treba vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu. Majetkový stav, ktorý je pritom východiskom na zistenie existencie škody a na vyčíslenie jej výšky, je tvorený predovšetkým súhrnom hmotných predmetov (vecí) v určitej hodnote vyjadrenej v peniazoch a iných hodnôt či práv, ak sú oceniteľné peniazmi; oproti tomu pasíva sa do hodnoty majetkového stavu premietajú negatívne. K zmenšeniu majetkového stavu dochádza tým, že sa zmenší hodnota aktív (príp. sa zväčší hodnota pasív) takým spôsobom, že jeho celkové vyjadrenie v peniazoch sa oproti predchádzajúcemu stavu zníži. Z toho je zrejmé, že porovnávanie hodnôt majetkového stavu pre účely náhrady škody je možné len prevodom na peniaze, ktoré plnia úlohu všeobecného ekvivalentu. Dospel záveru, že navrhovateľ v prejednávanej veci nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom, ktorý bol v predmetnej veci preukázaný, a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, v tomto smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. K navrhovateľovmu tvrdeniu, že mu vznikla škoda v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, poukázal na skutočnosť, že v danom prípade zákonná lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora stanovená nebola s poukazom na znenie Exekučného poriadku platné ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie,, navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že by pôvodný exekútor (aj napriek navrhovateľom tvrdenej strate dôvery k súdnemu exekútorovi a nutnosti aktívneho usmerňovania súdneho exekútora navrhovateľom) objektívne nemohol, do rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného/navrhovateľa, pokračovať vo vymáhaní pohľadávok (napr. rozhodnutie o pozastavení výkonu činnosti exekútora). O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný. Mal by právo na náhradu trov konania, ktoré aj vo svojom vyjadrení k žalobným návrhom uplatnil, ale zo spisu súd nezistil žiadne trovy, ktoré by mali odporcovi vzniknúť, preto vyslovil, že odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny s nimi spojené. Mal preto za to, že súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že v návrhu upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť a okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na jeho vylúčenie nič nezmenilo na tom, že ho nebolo možné považovať za nestranného. Uviedol, že podal sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bolo zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Mal za to, že nie je prípustné, aby konanie pokračovalo a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konanie preto malo byť podľa neho prerušené až do rozhodnutia ústavného súdu o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom a prednesom, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd prvého stupňa tak podľa neho porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a že vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom, spise. Vytýkal súdu prvého stupňa, že ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, ma publikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde) a v tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a arbitrárne, keď z neho nie je zrejmé, akou úvahou dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), pretože pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na to, že chcel v konaní predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, avšak súd dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Mal za to, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné, založené na skutkovej a právnej chybe a v právnom štáte za neudržateľné. Odporca odvolací návrh nepodal. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, zistil správne skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd len na skonštatovanie správnosti jeho postupu a rozhodnutia vo veci udáva: Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ich preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Táto úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov je zásadne na účastníkoch konania a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§ 120 ods. 1 O.s.p.). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Námietka navrhovateľa s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, nebola dôvodná, nakoľko pre postup súdu prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O.s.p. boli splnené podmienky. Súd prvého stupňa stanovil termín pojednávania na deň 15.11.2015, na ktoré pojednávanie bolo predvolanie navrhovateľovi doručené dňa 18.10.2013 a odporcovi 16.10.2013, pričom súčasťou tohto predvolania bolo i poučenie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. Navrhovateľ súdu prvého stupňa doručil podanie, ktorým navrhol nariadené pojednávanie zrušiť spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom bolo rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd. podané elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu a súd prvého stupňa toto pojednávanie odročil za účelom vyčkania doručenia originálu tohto podania a následného rozhodnutia a tomto procesnom podaní navrhovateľa, ktorého originál doručil navrhovateľ dňa 19.11.2013. Súd prvého stupňa následne uznesením zo dňa 31.1.2014 č.k. 50C 1592012-62 návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom bolo rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd zamietol a toto uznesenie bolo potvrdené aj Krajským súdom v Bratislave zo dňa 16.6.2014 č.k. 2Co 219/2014-77. Ďalšie pojednávanie nariadil súd prvého stupňa na deň 9.10.2014, na ktoré pojednávanie bolo predvolanie navrhovateľovi doručené dňa 10.9.2014 a odporcovi dňa 8.9.2014, ktorý neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a navrhovateľ opätovne podaním žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a z dôvodu nestrannosti súdu a sudcu a návrhu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu a pokiaľ vzhľadom na ním uvedený dôvod požiadal o odročenie pojednávania, o nestrannosti súdu už bolo v predmetnom konaní rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.10.2012 č.k. 6NcC 133/2012-20 na námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom rozhodol tak, že sudkyňu Okresného súdu Bratislava V JUDr. Janu Tamášiovú vylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci a ostatných sudcov nevylúčil, teda ani JUDr. Evu Meszarosovú, prejednávajúcu predmetnú vec. Preto námietka navrhovateľa, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca, nebola dôvodná. Ústavným súdom SR bola aj zamietnutá sťažnosť navrhovateľa po tom, ako jeho návrhu na prerušenie konania nebolo vyhovené, preto námietka navrhovateľa aj v tomto smere nebola dôvodná. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, čo bolo súdom prvého stupňa splnené. Právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie tak porušené nebolo. Pokiaľ ide o právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, toto treba chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie jeho práva súdom konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností, ktorú môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení sa k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania a procesným dôsledkom spojeným s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na pojednávanie. V predmetnej veci bolo pojednávanie nariadené na deň 27.11.2013, na ktoré bol navrhovateľ riadne predvolaný a tento sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu prvého stupňa korešponduje i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, keďže súdom prvého stupňa bola poskytnutá možnosť predložiť svoje návrhy. Súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom procesným stranám na navrhovanie dôkazov, oboznamovanie sa a vyjadrenie sa k nim. Neodňal tak navrhovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP, jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP. Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že si dal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody a nebol mu daný priestor na jeho predloženie v konaní, keďže súd prvého stupňa rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p., súd prvého stupňa správne postupoval a nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom na požiadanie navrhovateľa, ktorý ho do spisu nezaložil a v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. prihliadol na obsah spisu a dovtedy vykonané dôkazy. Napokon navrhovateľ ním uvedený znalecký posudok nedoložil do spisu ani do rozhodovania odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojich nárokov na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom; nepreukázal, či už existenciu nesprávneho úradného postupu, tak aj vznik škody a príčinnú súvislosť vzniku škody s nesprávnym úradným postupom, t.j. neuniesol dôkazné bremeno. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, ak navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch od tvrdenia, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, že tieto tvrdenia nekonkretizoval a ani nepreukázal. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, nakoľko obsahuje dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval, teda svoje rozhodnutie správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ak vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Napadnutým uznesením zo dňa 19. decembra 2014 č.k. 50C 159/2012-124 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrúbený podľa položky 7a Sadzobníka k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. v spojení s § 6 ods. 2 citovaného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ včas odvolanie, a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietal, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a tiež, že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, z čoho vyvodil, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007 mal za to, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú, v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Argumentoval tiež, že podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa napadnutým uznesením, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Ak súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol jeho postup správny. Odvolacie námietky navrhovateľa preto nepovažoval odvolací súd za dôvodné. V prvom rade považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že z vyššie citovaných ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a jeho prílohy nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako tvrdí navrhovateľ v odvolaní, a zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Závery z navrhovateľom v tejto súvislosti citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 39/2007 nie sú na posudzovanú vec aplikovateľné, keďže tieto sa týkajú súdnych konaní, za ktoré nie sú v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené poplatky, pričom v posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30.09.2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 29.01.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20,- eur. Ani námietku navrhovateľa, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa nedošlo. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.