Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/350/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223693 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223693.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: Pohotovosť, spol. s r. o., Pribinova ul. č. 256, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, spol. s r. o., Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 10. novembra 2014, č. k. 43C/141/2012-63, proti uzneseniu tohto súdu z 9. októbra 2012, č. k. 43C/141/2012-7 a proti uzneseniu tohto súdu z 26. marca 2015, č. k. 43C/141/2012-87, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 9. októbra 2012, č. k. 43C/141/2012-7, sa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 26. marca 2015, č. k. 43C/141/2012-87, sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 175,- eur z titulu náhrady škody a sumy 995,76 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že súd prvého stupňa, ako exekučný súd v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť, spol. s r. o. (žalobca v prejednávanej veci), vedenej pod sp. zn. 37Er/193/2005 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára. Podaním z 5. 10. 2010 oprávnený navrhol zmenu súdneho exekútora podľa § 44 ods. 8 Ex. poriadku a žiadal poveriť vykonaním exekúcie exekútora U.. H. O.. Exekučný súd uznesením z 29. 3. 2012, č. k. 37Er/193/2005-12, návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril exekútora U.. H. O.. Žalobca tvrdil, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, keď o žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora nerozhodol v 30-dňovej lehote, uvedenej v § 44 ods. 8 Ex. poriadku, v znení platnom ku dňu 5. 10. 2010. Ďalej žalobca tvrdil, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mu vznikla škoda vo výške 175,- eur a nemajetková ujma vo výške 995,76 eur. V súvislosti s výškou škody žalobca uvádzal, že ju stanovil na základe „paušalizácie“ reálnych vecných nákladov, keďže presnú výšku škody by bolo možné určiť iba s nepomernými ťažkosťami. Ďalej žalobca tvrdil, že mu vznikla nemajetková ujma vo výške 995,76 eur. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že vychádzal „z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia 663,88 eur.“ Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej exekučnej veci exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora oneskorene - po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty, uvedenej v § 44 ods. 8 Ex. poriadku. Na druhej strane posúdiť to, či v konkrétnej veci bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, môže iba Ústavný súd SR. V predmetnej exekučnej veci však oprávnený nepodal ústavnú sťažnosť a ústavný súd preto nerozhodoval o tom, či bolo porušené právo oprávneného na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ žalobca namietal porušenie práva na súdnu ochranu z dôvodu, že ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite, súd prvého stupňa poukázal na to, že uznesenie z 29. 3. 2012, č. k. 37Er/193/2012-12, nebolo napadnuté odvolaním, je teda právoplatné, a preto sa nejedná o nezákonné rozhodnutie podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že exekučný súd síce nedodržal zákonnú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, ale poverený exekútor je povinný vykonávať exekúciu až do rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Z toho je zrejmé, že podanie návrhu na zmenu súdneho exekútora nezbavuje doterajšieho povereného exekútora povinnosti vykonávať exekúciu až do rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora. Preto oprávnenému - žalobcovi oneskoreným rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora nemohla vzniknúť škoda. Napokon súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci žalobca riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania. Tým súd prvého stupňa porušil ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na to, žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa žalobcu vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a pokiaľ tak súd prvého stupňa postupoval, porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby sa písomne vyjadril k žalobe, súd prvého stupňa mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Ďalej žalobca v odvolaní namietol, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Pokiaľ ide o hmotnoprávne posúdenie veci súdom prvého stupňa, žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa ignoroval všetky jeho tvrdenia, týkajúce sa majetkovej škody a v tejto časti je preto napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania, ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí formulárovým spôsobom, čo je neprípustné. Žalobca mienil súdu prvého stupňa predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to najmä znalecký posudok, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Čo sa týka nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca napadnutý rozsudok je vnútorne rozporný, pretože súd prvého stupňa zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa stanovil vo veci termín pojednávania na deň 10. 11. 2014 o 10.15 hod. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 29.10. 2014 ( viď doručenka na č. l. 36 ). Žalobca podaním zo 6. 11. 2014 doručeným súdu prvého stupňa dňa 7. 11. 2014 (č. l. 39) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Bratislava IV sú podľa neho vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Súčasne navrhol, aby súd prvého stupňa konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorou napadol uznesenie odvolacieho súdu z 22. 10. 2012, č. k. 5NcC/129/2012-16, ktorým odvolací súd nevylúčil zákonnú sudkyňu P.. N. D. z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Žalobca sa na pojednávanie nedostavil. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila s tým, že nežiadala o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa preto vo veci dňa 10. 11. 2014 pojednával v neprítomnosti účastníkov konania a vo veci na tomto pojednávaní rozhodol. Žalobca síce požiadal o odročenie pojednávania stanoveného na termín 10. 11. 2014, ale dôvod, pre ktorý toto pojednávanie navrhol odročiť, nemožno považovať za dôležitý. Odvolací súd totiž vyššie uvedeným uznesením nevylúčil zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu nemožno považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania; naviac, žalobcovi je celkom iste známe, že jeho ústavné sťažnosti smerujúce proti rozhodnutiam o nevylúčení sudcov súdov prvých stupňov z prejednávania a rozhodovania obdobných žalôb žalobcu, ústavný súd odmietol. V tejto súvislosti je celkom zjavne zmätočné tvrdenie žalobcu v odvolaní, že vo veci sa neuskutočnilo ústne pojednávanie. Zo spisu vyplýva, že odvolací súd vyššie označeným uznesením rozhodol, že zákonná sudkyňa P.. N. D. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Vzhľadom na to, nie je opodstatnená námietka žalobcu, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Je tiež neopodstatnená námietka žalobcu, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom.“ Je známou skutočnosťou, že žalobca podal na súdy SR množstvo žalôb, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a ich skutkový základ je rovnaký (oneskorené rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup exekučného súdu, resp. oneskorené rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora). Všetky tieto žaloby žalobca odôvodnil rovnako (t. j. „formulárovo“), keď rozdiely sa týkajú iba čísla toho-ktorého exekučného konania, mena súdneho exekútora a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tohto stavu nemožno vytýkať súdu prvého stupňa, že rozhodnutia v týchto veciach odôvodňuje rovnako, resp. obdobne. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by takýto postup súdu prvého stupňa nebol zákonný. Možno povedať, že žalobca podáva vo veľkých množstvách „formulárové“ žaloby a pritom očakáva, že súdy každé jedno rozhodnutie o jeho žalobách odôvodnia „originálne.“ Občiansky súdny poriadok neukladá súdu povinnosť rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p., ale dáva mu možnosť zvážiť, či vo veci rozhodne takýmto rozsudkom, ak sú splnené zákonné podmienky pre jeho vydanie uvedené v § 153b ods. 2 O. s. p. Preto súd prvého stupňa nepochybil, keď vo veci nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, keď o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v predmetnej exekučnej veci rozhodol oneskorene - po uplynutí 30-dňovej lehoty, uvedenej v § 44 ods. 8 Ex. poriadku. Žalobcovi však v príčinnej súvislosti s týmto pochybením exekučného súdu nemohla vzniknúť žiadna škoda, keďže pôvodný exekútor bol povinný vykonávať exekúciu až do rozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody. Ak žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení ohľadom výšky majetkovej škody. Žalobca totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu vo veci sp. zn. 37Er/193/2012. Výška škody, tvrdená žalobcom, nie je preukázateľná a overiteľná. Inými slovami žalobca škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale vyčíslil ju paušálne. Naviac, z predmetného exekučného spisu vyplýva, že žalobca (oprávnený) v uvedenej exekučnej veci nezaslal exekučnému súdu žiadnu urgenciu a preto mu ani nemohli vzniknúť ním tvrdené výdavky. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobca uvádzal, že situácia vyvolaná nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však tieto svoje tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba poukázať na to, že žalobca nevyužil zákonné možnosti, keďže vydanie rozhodnutia neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo - chýba tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011). Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že by nesprávny úradný postup exekučného súdu mal na neho a na jeho činnosť mimoriadne nepriaznivý dopad, je pre žalobcu postačujúcim zadosťučinením konštatovanie porušenia jeho práva. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Napadnutým uznesením z 9. 10. 2012, č. k. 43C/141/2012-7, súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za námietku zaujatosti 66,- eur, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Uviedol, že nevzniesol námietku zaujatosti, a preto nie je povinný zaplatiť súdny poplatok. Poukázal na to, že v žalobe uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že Okresný súd Bratislava V vo veci nemôže konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednávania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O. s. p.). Preto mal súd prvého stupňa postupovať v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Ide tu o nutnú delegáciu. Ďalej žalobca v odvolaní namietol, že predmetom konania je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a toto konanie je od poplatkov oslobodené podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Zo spisu vyplýva, že žalobca v žalobe uviedol, že pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Bratislava V by porušilo jeho právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Preto žalobca v žalobe požiadal, aby nadriadený súd prikázal predmetnú vec inému súdu, pretože sudcovia Okresného súdu Bratislava V sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca v žalobe namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava V. Vznesenie námietky zaujatosti je poplatkovým úkonom (pol. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov) a jeho poplatníkom je žalobca (§ 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb.). Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,- eur. K odvolacej argumentácii žalobcu treba uviesť, že nutná delegácia v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. je vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov súdu v zmysle § 14 O. s. p., pričom k ich vylúčeniu dôjde buď na základe námietky zaujatosti, vznesenej účastníkom konania alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí (§ 15 ods. 1 O. s. p.). Inými slovami, keďže sudcovia Okresného súdu Bratislava IV sa sami vo veci necítili byť zaujatí, návrh žalobcu na nutnú delegáciu v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. musel byť z jeho strany podmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Paradoxne sám žalobca aj v odvolaní celkom jednoznačne formuloval námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava V. Konanie o náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom, bolo síce v čase podania žaloby oslobodené od súdnych poplatkov, v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb., ale vecné oslobodenie od súdneho poplatku podľa tohto ustanovenia sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa pol. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za žalobu, za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (viď uznesenie Ústavného súdu SR z 30. 3. 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011). Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Napadnutým uznesením z 26. marca 2015, č. k. 43C/141/2012-87, súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa poukázal na § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. a na pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Namietol, že spoplatnenie podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka iba žaloby, nie však odvolania. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007. Napokon žalobca v odvolaní uviedol, že konanie sa začalo pred 30. 9. 2012, a preto v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba vec posúdiť podľa tohto zákona v znení platnom do 30. 9. 2012. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Povinnosť žalobcu zaplatiť poplatok za odvolanie vyplýva z druhej vety citovaného ustanovenia, i keď v samotnej pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa odvolanie neuvádza. Pol. 7a Sadzobníka bola do zákona č. 71/1992 Zb. vložená zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Keďže pre účely zákona č. 71/1992 Zb. treba konaním rozumieť konanie na jednom stupni, žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie iba za predpokladu, že by odvolanie podal do 30. 9. 2012. Podal ho však až dňa 23. 1. 2015. Odvolací súd nie je viazaný rozhodnutiami prvostupňových súdov, na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, toto sa prejednávanej veci netýka, pretože jeho právny veta znie, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú. Konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je však v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené. Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.