Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/131/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223751 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223751.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova ul. č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 744,98 Eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 10.12.2014 č.k. 6C 155/2012-96, a uzneseniu č.k. 6C/155/2012-126 zo dňa 2.2.2015, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : . Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 10.12.2014 č.k. 6C 155/2012-96 p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . II. Uznesenie zo dňa 6C/155/2012-126 zo dňa 2.2.2015 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : K výroku I.: Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobný návrh navrhovateľa zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal medzitýmnym rozsudkom určenia, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V. Škoda mala vzniknúť tým, že súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci vedenej pod č.k. 36Er 2444/2011. Súčasne sa domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 744,98 eur. Súd bol povinný zo zákona zaoberať sa žiadosťou navrhovateľa a rozhodnúť o nej do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd napriek tomu, že táto vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí zákonnej lehoty. Postup exekučného súdu je v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Navrhovateľ pritom v priebehu konania vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekúcii a zaslal do súdneho spisu niekoľko žiadostí o informáciu o stave konania, ako aj sťažnosti na prieťahy v konaní. Majetková škoda, ktorá mu vznikla, predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu IS 40,- eur, administratívne a iné poplatky 15,- eur. Celkovo vynaložil sumu 125,- eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy použil navrhovateľ možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20 000,- Sk, t. j. cca 660,- eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil sumou 744,98, t.j. 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Odporca navrhol žalobný návrh zamietnuť. Namietol, že návrh je zmätočný, keď navrhovateľ síce poukázal na konkrétne dôkazy, ale odkázal len na exekučný spis, a žiadne dôkazy sám nepredložil. Preniesol tak celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno musí znášať sám. Zo žaloby navyše nie je je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ si uplatňuje nárok jednak z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, a jednak i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov v konaní navrhovateľ neuviedol, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, a to ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania nároku s odporcom. Teda, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože takúto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca poukázal na to, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že navrhovateľ ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Pritom poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Odporca preto namietol aj to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Navrhovateľ mu neposkytol ani žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať jeho nárok a nepovažuje ho za predbežne prerokovaný. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, za takýto nemožno považovať zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Za nesprávny úradný postup možno považovať, v súlade s rozhodovacou praxou súdov, porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR č. 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným číslom 23/2011). V zmysle uvedeného akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť nesprávnym úradným postupom, zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená. V danom prípade nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keďže podľa ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote odporca poukázal na to, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Navrhovateľ nepreukázal ani to, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo akékoľvek právoplatné rozhodnutie, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, z uvedených dôvodov má odporca za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. V časti uplatnenej materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom vymáhanej od povinného, odporca poukázal na skutočnosť, že pre úspešné uplatnenie nároku je nevyhnutné preukázať existenciu škody, dlžníka a nevymožiteľnosť pohľadávky. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik a ani výšku škody, nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V súvislosti s uplatňovanou nemajetkovou odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľova požiadavka nie je ničím podložená a preukázaná. Navrhovateľ nepreukázal a nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ktorej náhrada by sa mala poskytnúť v peniazoch. Rovnako navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť nesprávneho úradného postupu a vzniku škody či nemajetkovej ujmy. V prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, odporca v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009, teda tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu, súd poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Navrhovateľovi bolo rozhodnutie o zamietnutí poverenia súdneho exekútora doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 15.06.2011 a navrhovateľ sa preto mohol o škode a jej výške dozvedieť najskôr v ten istý deň. Pokiaľ si návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. podal na súd dňa 27.09.2012, nie je možné konštatovať premlčanie jeho práva a to s poukazom na ust. § 19 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V predmetnom konaní sa súd zaoberal námietkami odporcu poukazujúcimi na nedostatok procesných podmienok v konaní, ktoré vidí v zmätočnom žalobnom návrhu, ako aj predčasnom podaní návrhu a nedostatku právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci prieťahov súdu v exekučných konaniach. Konštatoval, že ustanovenie, podľa ktorého otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR, bolo vnesené do právnej úpravy až novelou zákona č. 514/2003 Z. z. účinnou od 01.01.2013. Preto je potrebné aplikovať hmotnoprávne ustanovenie platné v čase vzniku škody, nároku, resp. v čase uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a na súde. Navrhovateľ uplatnil svojou žalobou nárok na súde pred účinnosťou novelizovaného znenia zákona. Na predmetné konania je tak nutné aplikovať právny stav v čase vzniku škody, resp. uplatnenia náhrady škody, t.j. do 31.12.2012. Všeobecný súd je preto oprávnený rozhodovať o predmetnom nároku navrhovateľa v prípade prieťahov konania, resp. nesprávneho úradného postupu, uplatneného žalobou dňa 27.09.2012 podľa hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012. K podmienke predbežného prerokovanie nároku s orgánom príslušným podľa ustanovenia § 4 a § 11 zákona č. 514/2003 Z.z., súd uviedol, že právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa svojho nároku na náhradu škody, resp. neuspokojenej časti na súde, avšak iba v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak poškodený uplatnil nárok na náhradu škody bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd ani zamietnuť návrh, ani konanie zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty podľa § 43 ods. 1 O.s.p. V prípade podania návrhu na predbežné prerokovanie mal by súd počkať až do skončenia prerokovania pred príslušným ústredným orgánom bez toho, aby konanie prerušil (R 20/1981). Súdu je známe, že navrhovateľ podľa Sprievodného listu k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.05.2012 ( podľa zoznamu uloženom na Okresnom súde Bratislava V v Spr. 3482/2012 ), podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 30.05.2012 a svoj nárok uplatnil spôsobom podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.. Tým splnil podmienku predbežného prerokovania nároku hromadným podaním žiadostí zo dňa 30.05.2012 na Ministerstve spravodlivosti SR ako orgáne príslušnom podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. Odporca v šesťmesačnej lehote, t.j. do 30.11.2012 nárokom navrhovateľa nevyhovel, čím má súd preukázané splnenie procesných podmienok na konanie v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o nárokoch na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnených podľa cit. zákona v znení do 31.12.2012. Skutočnosti uvádzané odporcom vo vyjadrení, týkajúce sa nečinnosti navrhovateľa pri predbežnom prerokovaní jeho nárokov (vzhľadom na právnu úpravu účinnú do 31.12.2012) nemá za následok, že k predbežnému prerokovaniu nedošlo a žaloby sú podávané predčasne. Navrhovateľ ďalej namietol príslušnosť Okresného súdu Bratislava V ako súdu, ktorý by mal byť vylúčený z konania a rozhodovania vo veci z dôvodu, že tunajší súd svojím nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím v exekučných konaniach spôsobil navrhovateľovi škodu, ktorú svojim žalobným návrhom navrhovateľ uplatňuje voči štátu. K tejto námietke súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 9NcC 95/2012-15 zo dňa 19.10.2012, ktorým nevylúčil sudcov Okresného súdu Bratislava V z konania a rozhodovania predmetnej veci. K návrhu vo veci samej súd skonštatoval, že navrhovateľ svoj nárok uplatnil z titulu nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia v exekučných konaniach vedených Okresným súdom Bratislava V. Tvrdené skutočnosti však nepreukázal žiadnymi dôkazmi, len žiadal vykonať dôkaz listinami z príslušného súdneho spisu v exekučnom konaní, sťažnosťami na postup súdu vedenými na tunajšom súde adresovanými predsedovi súdu, zapísanými v registri Spr., ktoré ani neoznačil. Súd vo veci nariadil pojednávanie po právoplatnosti uznesenia, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu zaslal súdu e-mailom bez zaručeného elektronického podpisu opätovne návrh na prerušenie konania, a to z rovnakých dôvodov ako už bolo o ňom rozhodnuté. Súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že ústavný súd v obdobných veciach rozhodol tak, že sťažnosti navrhovateľa pre nedostatok právomoci odmietol, t.j. odpadol aj dôvod uvádzaný samotným navrhovateľom v návrhu na prerušenie konania. Súd preto prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania a vykonal dokazovanie pripojeným exekučným spisom sp. zn. 36Er 2444/2011, v ktorom navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu a uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy a ostatným spisovým materiálom vzťahujúcim sa na vec. Navrhovateľ tvrdil, že v exekučnom konaní sa jednalo o vymoženie pohľadávky zo Zmluvy o úvere dlžníka/povinnej: Dany Trefilovej, nar. 21.05.1980, vedenej exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 5417/11. Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 05.05.2011 a súd o žiadosti rozhodol až dňa 06.06.2011 (v omeškaní bol viac ako 404 dní) rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t.j. po zákonom stanovenej 15 dňovej lehote. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR SR 13604/10 zo dňa 10.02.2011, právoplatný dňom 21.03.2011, vykonateľný dňom 24.03.2011. Predmetom exekúcie bolo zaplatenie istiny 1 030,87 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1 030,87 Eur od 03.09.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne z tej istej istiny od 29.10.2010 až do zaplatenia a náhrada trov rozhodcovského konania 306,32 Eur. V spise sa nenachádzajú žiadne žiadosti navrhovateľa o poskytnutie informácií o stave konania a sťažnosti na prieťahy, tak ako uviedol navrhovateľ v žalobe. Vymáhaný záväzok vznikol zo zmluvy o úvere č. 103000055. Exekučný súd uznesením zo dňa 06.06.2011 č.k. 36Er 2444/2011, zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého sp. zn. EX 5417/11 na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej súdu 05.05.2011 z dôvodu, že úverová zmluva ako zmluva spotrebiteľská obsahuje ustanovenia, ktoré je potrebné považovať za neplatné, keďže zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Z exekučného spisu je preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 05.05.2011 a súd rozhodol po preskúmaní exekučného titulu uznesením dňa 06.06.2011 a nie ako tvrdí navrhovateľ. Súd tak nerozhodol po 404 dňoch ako tvrdí navrhovateľ, ale rozhodol v 32. deň. Exekučné konanie bolo začaté 06.04.2011 spísaním návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice u súdneho exekútora a žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 05.05.2011, teda po uplynutí zákonnej lehoty zo strany exekútora. Na exekučné konanie sa vzťahuje Exekučný poriadok v znení platnom do 17.01.2013, pričom podľa § 44 ods.1,2 zákona č.233/1995 Z.z. účinného ku dňu začatia exekúcie, na rozhodnutie súdu o žiadosti na udelenie poverenia, ak súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a na rozhodcovské rozsudky, sa nevzťahuje zákonná 15 dňová lehota. V predmetnej veci tak súd nezistil nesprávny úradný postup a ani zbytočné prieťahy v konaní. Exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže zistil rozpor exekučného titulu a to rozsudku rozhodcovského súdu so zákonom, v časti uplatňovaného úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, ktorý vzhľadom na jeho výšku, t.j. 91,25 % ročne posúdil ako zjavne neprimeraný, v dôsledku čoho spotrebiteľské úverové zmluvy obsahovali neprimerané zmluvné podmienky. Uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia nadobudlo právoplatnosť dňa 30.06.2011. Žiadnym iným súdnym rozhodnutím nebolo toto uznesenie ako nezákonné zrušené. Navrhovateľ proti zamietajúcemu uzneseniu nepodal odvolanie. Súd tak nezistil zo strany exekučného súdu, že by došlo vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu, ani inému nezákonnému zásahu do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP. Odporca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný. Mal by právo na náhradu trov konania, ktoré aj vo svojom vyjadrení k žalobným návrhom uplatnil, ale zo spisu súd nezistil žiadne trovy, ktoré by mali odporcovi vzniknúť, preto vyslovil, že odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Namietol, že súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Poukázal aj na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že navrhovateľ uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Navrhovateľ tiež namietol, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), nakoľko v prípade, že by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Právnym titulom v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V konaní pred súdom mienil predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vnútorne rozporné, pretože súd napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca sa k odvolaniu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), v rozsahu podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, a vyvodil z neho správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa. Vzhľadom na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na poverenie na exekúciu v exekučnom konaní, ktoré súvisí so žalovaným nárokom navrhovateľa, podľa platnej právnej úpravy v rozhodnom čase, nebola stanovená lehota na vydanie poverenia exekútorovi. Nebol tak preukázaný základ uplatneného nároku navrhovateľa. Prvostupňový súd napriek tomu vyhodnotil nesplnenie aj ďalších zákonných podmienok, ktoré by musel navrhovateľ preukázať na priznanie žalovaného nároku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku do merita veci, konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a nepovažuje za potrebné nič uvádzať navyše. K procesným odvolacím námietkam v súvislosti s rozhodovaním zákonného sudcu vo veci, odvolací súd v prvom rade uvádza, že ako nadriadený súd uznesením zo 19.10.2012, č. k. 9NcC/95/2012-15 rozhodol, že sudcovia súdu prvého stupňa nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci, vrátane zákonnej sudkyne vo veci JUDr. Kataríny Rusnákovej. Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Neobstojí ani námietka, že súd prvého stupňa porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Aj keď odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, má za to, že zásadu kontradiktórnosti nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ako vyplýva zo spisu, súd prvého stupňa vo veci dňa 19.2.2013 stanovil prvý termín pojednávania na deň 23.9.2013, ktoré bolo z procesných dôvodov odročené na termín 10.12.2014. Predvolania na pojednávania boli právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 24.7.2013 a 10.9.2014 (pozri doručenky na č.l. 32 a 83 spisu). V predvolaní na pojednávanie súd prvého stupňa riadne poučil navrhovateľa v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. Pred pojednávaním vo veci súd dňa 14.2.2014 doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa vyjadrenie odporcu k žalobnému návrhu zo dňa 20.8.2013. Navrhovateľ teda mal možnosť oboznámiť sa dostatočne včas so stanoviskom odporcu, a vyjadriť sa k nemu s cieľom ovplyvniť výsledok súdneho konania. Taktiež mal dostatočný časový priestor na prípravu pojednávania, ako aj možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, a to vrátane kópie exekučného spisu, ktorý je súčasťou spisu. Ostal však nečinný. Len podaním zo dňa 3.12.2014 (č.l. 86) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ a zároveň požiadal o prerušenie konania. Dôvodom návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania na deň 10.12.2014 a na prerušenie konania, bolo podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd SR v predmetnej veci, ktorou napadol rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o nevylúčení sudcov okresného súdu z prejednania tejto veci. Domáhal sa ňou vydania nálezu, že týmto rozhodnutím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a na zákonného sudcu. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil, prečo dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na prerušenie konania. S návrhom na prerušenie konania sa súd prvého stupňa vyporiadal uznesením č.k. 6C/155/2012-63 zo dňa 23.1.2014, ktorým návrh zamietol. Uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/263/2014-81 zo dňa 25.7.2014. Súd prvého stupňa tak zjavne nemal dôvod na to, aby bolo nariadené pojednávanie zrušené a konanie vo veci prerušené. Súd nepochybil, keď dňa 10.12.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.) a riadne ospravedlneného odporcu. Súd nebol povinný ani dopĺňať dokazovanie, pretože navrhovateľ v tomto smere nemal žiadne návrhy. V zmysle § 101 ods. 2, druhá veta za bodkočiarkou O.s.p., bol súd povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Odvolací súd preto konštatuje, že postupom súdu prvého stupňa neboli porušené žiadne procesné práva navrhovateľa. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu v konaní úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. K výroku II.: Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľné. Namietol tiež, že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preto má za to, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. V tejto súvislosti sa odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.3.2007, sp. zn. 4Cdo 39/2007 s tým, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú. V takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Odvolával sa tiež na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. s tým, že žaloba v prejednávanej veci bola podaná pred 1.10.2012, a teda konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Nie je správny právny názor navrhovateľa, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobu podal na súd pred 1.10.2012, je v zmysle ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedeného nesprávne vyvodzuje, že mu nevznikla poplatková povinnosť v súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku v predmetnej veci. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len ZoSP), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 2 ods. 4 ZoSP, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 2 ZoSP, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa § 17 ods. 2 ZoSP, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa § 18ca ZoSP (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aj keď konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do 30.9.2012 od poplatku vecne oslobodené. Položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, bola do sadzobníka vložená novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Touto novelou bolo tiež zrušené ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto súdne konanie teda nie je od 1.10.2012 oslobodené od poplatkov. To znamená, že navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (§ 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal do 30.9.2012. Pretože odvolacie konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku zo dňa 10.12.2014, č.k. 6C/155/2012-96 až dňa 23.1.2015, t.j. za účinnosti ZoSP v znení zákona č. 286/2012 Z.z., navrhovateľovi ako odvolateľovi vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur. Ani námietku navrhovateľa, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa vôbec nedošlo. Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k žiadnemu svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, pretože ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, súdny poplatok sa platí nielen za podanie návrhu, ale (okrem iného) aj za podanie odvolania. Neobstojí ani námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti uznesenia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho jednoznačne vyplýva, že ním bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok za odvolanie, vyplýva z neho výška súdneho poplatku, aj položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej bol vyrubený. Že tieto skutočnosti boli žalobcovi zrejmé, vyplýva aj priamo z obsahu jeho odvolania. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením aplikoval správny právny predpis, tento správne vyložil a správne označil aj položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej vyrubil súdny poplatok za odvolanie vyrubil. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.