Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/404/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223804 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223804.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598 zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, č. k. 50C/175/2012 - 89 zo dňa 9. októbra 2014, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V, č. k. 50C/175/2012 - 7 zo dňa 4. októbra 2012 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V, č. k. 50C/175/2012- 123 zo dňa 8. decembra 2014, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0), takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9. októbra 2014 č. k. 50C/175/2012 - 89 sa p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 4. októbra 2012 č. k. 50C/175/2012 - 7 sa p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 8. decembra 2014 č. k. 50C/175/2012 - 123 sa p o t v r d z u j e . Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom žalovanej a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Zamietajúci výrok rozhodnutia vo veci samej právne odôvodnil § 9 ods.1, 2, § 17 ods.1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej „ Exekučný poriadok“), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej veci žalobca nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že podaním doručeným súdu dňa 20. 7. 2009 navrhol žalobca ako oprávnený podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v exekučnom konaní vedenom na základe poverenia číslo: 5105 005154 vydaného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 36Er/1335/2004 súdnemu exekútorovi K.. E. Š. so sídlom v Bratislave, EX-pve- 16/04 dňa 17. 5. 2005 na vykonanie exekúcie na návrh navrhovateľa ako oprávneného doručeného exekútorskému úradu dňa 19. 10. 2004 proti povinnému: N. Š., R.. XX. X. XXXX na základe exekučného titulu, notárskej zápisnice č. R. XXXX/ XXXX, R. XXXXX/XXXX zo dňa 6. 8. 2004, ktorou sa povinný zaviazal splatiť dlh 22.275,-Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 18.370,-Sk od 15. 2. 2004 do 16. 8. 2004. Okresný súd Bratislava V žiadosti oprávneného na zmenu exekútora vyhovel a uznesením zo dňa 22.9.2009 (ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2009) poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora S.. W. J. uznesením zo dňa 22. 9. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 10. 2009. Súd prvého stupňa konštatoval, že zo zistených skutkových okolností je zrejmé, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Bratislava V, keď tento v exekučnom konaní nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote. Uviedol, že návrhu žalobcu rozhodnúť vo veci medzitýmnym rozsudkom nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že tzv. medzitýmnym rozsudkom súd rozhoduje o základe veci, čím sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku. Prvostupňový súd poukázal na to, že medzitýmny rozsudok možno vydať len vtedy, ak sú vyriešené otázky, či vznikla škoda, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je vzťah príčiny a následku (príčinná súvislosť). Poukázal na to, že žalobca v konaní vznik materiálnej škody nepreukázal, nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a obmedzil sa len na všeobecné tvrdenie v návrhu. Náhradu škody uplatňoval ako administratívne náklady, ktorých vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácii, účtovné doklady resp. pracovné a obchodné zmluvy žalobca nepredložil, pričom sa jednalo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie súdnemu exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného exekútora niekoľko rokov a sám žalobca v iných žalobách o náhradu škody uviedol, že náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by pretransformované do trov exekúcie. Z exekučného spisu prvostupňový súd žiadne urgencie zo strany žalobcu nezistil a žalobca tieto ani nijako nepreukázal. Konštatoval, že samotný nesprávny úradný postup, dĺžka konania posudzovaná izolovane, bez uvádzaných súvislostí, neoprávňuje k záveru, resp. vydaniu medzitýmneho rozsudku o splnení len jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu. Uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že by pôvodný exekútor objektívne nemohol do rozhodnutia súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora na návrh žalobcu pokračovať vo vymáhaní pohľadávok. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O. s. p.“) a ich náhradu v konaní úspešnej žalovanej nepriznal, keďže jej žiadne trovy nevznikli. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O. s. p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/ O. s. p. v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytkol prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, nakoľko vo veci neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p., keď riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Uvedeným postupom súdu prvého stupňa došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania, keď nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam a dôkazom žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť. Bol názoru, že len samotná okolnosť, že krajský súd nevidel dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa žalobcu je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/46/2012-24). Uviedol, že vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby sa pokračovalo v konaní, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V ďalšom žalobca tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal mu súd prvého stupňa umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody, a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Okrem toho z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľný pôvod listín, oboznámením ktorých bolo vykonané dokazovanie, t.j. či sa skutočne jednalo o listiny založené v exekučnom spise. Vytkol súdu prvého stupňa, že ignoroval ust. § 153b O. s. p. a vo veci nerozhodol kontumačným rozsudkom, ktorého základom by bol ním tvrdený skutkový stav, a to aj napriek tomu, že žalovaný na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, nereagoval. Poukázal na to, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje a v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), nakoľko v prípade, že by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Mal za to, že právnym titulom v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na to, že v konaní pred súdom mienil predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Bol názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vnútorne rozporné, keď súd prvého stupňa napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy, pričom rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Žalovaná sa k riadne doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný podľa § 212 ods. 1 O. s. p., vrátane konania ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu žalobcu (§ 120 ods. 1 O. s. p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok žalobcu zamietol v celom rozsahu, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že boli splnené všetky zákonné podmienky v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pre priznanie nároku žalobcu na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť právnych záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.). K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19. 10. 2012 č. k. 8NcC/140/2012 - 15 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V vymenovaní v uznesení (vrátane S.. E. K.), okrem S.. X. D., nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Súčasne odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že ústavná sťažnosť žalobcu proti predmetnému rozhodnutiu bola v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie (IV. ÚS 388/2013 - 11 zo dňa 20. 6. 2013). Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 9. 10. 2014. Právny zástupca žalobcu písomným podaním doručeným súdu dňa 2. 10. 2014 zaslal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a zároveň navrhol, aby konanie prerušil a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že žalobca o odročenie pojednávania nepožiadal a svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil. Je preto nepravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania. Nakoľko žalobca svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa 9. 10. 2014 neospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania, bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dňa 9. 10. 2014 v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. pojednával v neprítomnosti žalobcu. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené vyššie, takúto ústavnú sťažnosť žalobcu ústavný súd odmietol, a to v čase, kedy rozhodol súd prvého stupňa, resp. v čase doručenia predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi žalobcu. Z toho vyplýva, že prípadný dôvod na odročenie pojednávania nebol daný, keďže v čase doručenia predvolania na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu už niekoľko mesiacov zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá. I vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 9. 10. 2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O. s. p.). Žalobca v ďalšom uviedol, že si nechal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody a že súd prvého stupňa mu nedal priestor predložiť tento dôkaz v konaní, keďže bez splnenia podmienok konal a rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O. s. p.. V tomto smere odvolací súd (okrem vyššie uvedeného, t. j., že súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p.) uvádza, že súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom vypracovaným na požiadanie žalobcu, pretože ho žalobca do spisu nezaložil a súd prvého stupňa bol v zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O. s. p. povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Pokiaľ ide o znalecký posudok odvolací súd je toho názoru, že nevykonanie dokazovania oboznámením jeho obsahu by vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nespôsobilo nesprávnosť napadnutého rozsudku. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci C. proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkám žalobcu o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje. V danom konaní sa žalobca svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal vznik a výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie je opodstatnený jeho názor, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil, prečo nepovažuje návrh v časti náhrady majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva, že ak žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - žalobca totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škody tvrdená žalobcom nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že žalobca majetkovú škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd k doplneniu dôvodov napadnutého rozhodnutia konštatuje, že takéto právo vzniká len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu spoločnosti. Žalobca tvrdenia o tom, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať v konaní žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba poukázať na to, že sám žalobca nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok (vrátane správne právne posúdeného výroku o trovách konania) podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Napadnutým uznesením č. k. 50C/175/2012 - 7 zo dňa 4. októbra 2012 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66 euro do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Uviedol, že nevzniesol námietku zaujatosti a preto nie je povinný zaplatiť súdny poplatok. Poukázal na to, že v žalobe uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd vo veci nemôže konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednávania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O. s. p.). Preto mal Okresný súd Čadca (pravdepodobne mal byť Okresný súd Bratislava V ) postupovať v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Ide tu o nutnú delegáciu. Ďalej žalobca v odvolaní namietol, že predmetom konania je náhrada škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a toto konanie je od poplatkov oslobodené podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb.. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Zo spisu vyplýva, že žalobca v žalobe uviedol, že pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Bratislava V by porušilo jeho právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Preto žalobca v žalobe požiadal, aby nadriadený súd prikázal predmetnú vec inému súdu, pretože sudcovia Okresného súdu Bratislava V sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca v žalobe namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava V. Vznesenie námietky zaujatosti je poplatkovým úkonom (pol. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov) a jeho poplatníkom je žalobca (§ 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb.). Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66 eur. K odvolacej argumentácii žalobcu treba uviesť, že nutná delegácia v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. je vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov súdu v zmysle § 14 O. s. p., pričom k ich vylúčeniu dôjde buď na základe námietky zaujatosti vznesenej účastníkom konania alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí (§ 15 ods. 1 O. s. p.). Inými slovami, keďže sudcovia Okresného súdu Bratislava V, okrem jedného sudcu, sa sami vo veci necítili byť zaujatí, návrh žalobcu na nutnú delegáciu v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p. musel byť z jeho strany podmienený vznesením námietky zaujatosti všetkých sudcov tohto súdu. Paradoxne sám žalobca aj v odvolaní celkom jednoznačne formuloval námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava V. Konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je síce oslobodené od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb., ale vecné oslobodenie od súdneho poplatku podľa tohto ustanovenia sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa pol. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za žalobu, za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu ( viď uznesenie Ústavného súdu SR z 30. 3. 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011 ). Z uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením č. k. 50C/175/2012 - 123 zo dňa 8. 12. 2014 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť v lehote troch dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Mal za to, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a preto nemohol byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Bol názoru, že ak je účastníkovi konania ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, ide o zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania) sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania návrhu. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012 za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur. Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, ako správne uviedol aj žalobca v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu, koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 11. 2010, č. k. IV. ÚS 387/2010 - 38). Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobca povinný zaplatiť poplatok za odvolanie. Berúc v úvahu hore citované ustanovenia, žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012 a preto žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1. 10. 2012). Skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobcu bez právneho významu. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/). Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi (žalobcovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 50C/175/2012 - 89 zo dňa 9. 10. 2014 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas ako i platobné miesto pre splnenie poplatkovej povinnosti. Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19. júna 2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.