Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/553/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223857 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223857.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Ing. Mária Dubaňa v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova ul. č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu škody 1.189,03 Eur a nemajetkovej ujmy 237,81 Eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 3 novembra 2014 č.k. 41C 176/2012-99 a uzneseniu zo dňa 10. marca 2015 č.k. 41C 176/2012-133, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 10. marca 2015 č.k. 41C 176/2012-133, potvrdzuje. Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči štátu náhrady škody 1.189,03 Eur a nemajetkovej ujmy 237,81 Eur. odôvodňovaný nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnej veci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 tým, že v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel Exekučného poriadku je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti; nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu a žiadosť na vykonanie exekúcie spĺňala všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby. Nesprávny úradný postup charakterizoval nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, ktorý sa prejavil v následku vzniku materiálnej škody predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Ako náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil na základe požiadavky na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, t.j. hodnoty majetkového práva postihnutého právnou deformáciou. Súčasne žiadal vydať medzitýmny rozsudok v zmysle § 152 ods. 2 veta druhá zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere. Vzhľadom na námietky odporcu týkajúcich sa nedostatku procesných podmienok v konaní, v zmätočnom návrhu, ako aj v jeho predčasnom podaní na konanie súdu a nedostatku právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci prieťahov súdu v exekučných konaniach, súd prvého stupňa uviedol, že náležitosti návrhu na začatie konania, vzhľadom na skutočnosť, že právna úprava platná do 31.12.2012 nevyžadovala osobitné náležitosti, upravuje Občiansky súdny poriadok tak, že trvá len na tých, ktoré sú celkom nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodovať. Konštatoval, že opisom rozhodujúcich skutočností navrhovateľ prezentuje skutkové okolnosti, od ktorých odvodzuje opodstatnenosť svojho návrhu. Povinnosť navrhovateľa uviesť rozhodujúce skutočnosti vyplýva aj z ustanovenia § 120 O.s.p., z ktorého je zrejmá povinnosť preukázať tvrdenia účastníkov konania. Uviedol, že vymedzenie rozhodujúcich skutkových okolností priamo závisí od obsahu právnej úpravy obsiahnutej v hmotnoprávnych predpisoch, ktoré sú predmetom konania, ktoré musia byť opísané aspoň takým spôsobom, aby umožňovali posúdenie totožnosti veci. So zreteľom na ustanovenie § 101 O.s.p. splnenie povinnosti opísať rozhodujúce skutočnosti pravdivo nie je procesnými prostriedkami vynutiteľné a môže nájsť svoj odraz iba v rozhodnutí vo veci samej. Posudzovať súlad žaloby s hmotným právom, ešte pred tým, ako bude požadovaný nárok vecne prejednaný, súdu neprislúcha. Riziko, že takto formulovanej žalobe nebude vyhovené, nesie v plnom rozsahu navrhovateľ, navyše ak je zastúpený právnym zástupcom - advokátom. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, § 9 ods. 1, 2, 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 1.1.2013, zákona č. 412/2012 Z. účinného od 1.1.2013, ktorým došlo k doplneniu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o nové odseky 3 a 4 v nadväznosti na možnosť dotknutých osôb domáhať sa ochrany svojich práv v prípade prieťahov v konaní pred súdom alebo iným orgánom, a to s využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa ustanovenia § 127 ods. 1 Ústavy SR. Konštatoval, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 41/02). Vyslovil, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Toto hmotnoprávne ustanovenie však bolo vnesené do právnej úpravy až novelou účinnou od 1.1.2013 a nie je dané prechodné ustanovenie k danej novele, preto sa v súlade s právnou teóriou musí podľa neho aplikovať hmotnoprávne ustanovenie platné v čase vzniku škody, nároku, resp. v čase uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom (23.4.2012) a na súde (27.9.2012), t.j. znenie ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom v čase uplatnenia nároku, t.j. do 31.12.2012. Navrhovateľ si uplatnil svojou žalobou nárok na súde pred účinnosťou novelizovaného znenia zákona, preto mal za to, že je potrebné aplikovať právny stav v čase vzniku škody, resp. uplatnenia náhrady škody, t.j. do 31.12.2012. Konštatoval, že vzhľadom na uvedené všeobecný súd je oprávnený rozhodovať o nároku navrhovateľa v prípade prieťahov konania, resp. nesprávneho úradného postupu, uplatneného žalobou dňa 27.9.2012 podľa hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012. Vyslovil, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s orgánom príslušným podľa ustanovenia § 4 a § 11 zákona č. 514/2003 Z. z. Právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa svojho nároku na náhradu škody, resp. neuspokojenej časti na súde, avšak iba v prípade ak príslušný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Mal tiež za to, že ak poškodený uplatnil nárok na náhradu škody bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd ani zamietnuť návrh, ani konanie zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V prípade podania návrhu na predbežné prerokovanie mal by súd počkať až do skončenia prerokovania pred príslušným ústredným orgánom bez toho, aby konanie prerušil (R 20/1981). Súd prvého stupňa mal preukázané, že navrhovateľ podľa Sprievodného listu k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 27.9.2012 (podľa zoznamu uloženom na Okresnom súde Bratislava V v Spr. 3482/2012), doručenom odporcovi podľa podacej pečiatky dňa 25.9.2012, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku prejednávanom v tomto konaní podal dňa 25.9.2012, svoj nárok uplatnil postupom podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., a tým podľa neho splnil podmienku predbežného prejednania nároku hromadným podaním žiadostí zo dňa 25.9.2012 na Ministerstve spravodlivosti SR ako orgáne príslušnom podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Keďže odporca v šesťmesačnej lehote, t.j. do 25.3.2013 nárokom navrhovateľa nevyhovel, navyše vo vyjadrení doručenom súdu dňa 25.9.2013 uviedol, že nároku navrhovateľa nemieni vyhovieť, nakoľko považuje nárok za nedôvodný, mal preukázané splnenie procesných podmienok na konanie v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. o nárokoch na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnených podľa cit. zákona. Vyhodnotil, že skutočnosti uvádzané odporcom vo vyjadrení týkajúce sa nečinnosti navrhovateľa pri predbežnom prerokovaní, jeho nárokov nemá za následok, že k predbežnému prerokovaniu nedošlo a žaloby sú podávané predčasne. Posudzovanie konania navrhovateľa, resp. že na výzvy odporcu na doplnenie podaní nereagoval, by mohlo mať význam len v prípade úspechu navrhovateľa v súdnom konaní pri rozhodovaní o náhrade trov konania o predbežnom prerokovaní jeho nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že navrhovateľ žiadal vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom podľa § 152 ods. 2 O.s.p. Tomuto jeho návrhu nevyhovel ako nedôvodnému, nakoľko pre tento postup súdu nie je potrebné vydanie zvláštneho rozhodnutia ani zdôvodnenie v rozhodnutí o veci samej. K námietke príslušnosti Okresného súdu Bratislava V vznesenej navrhovateľom uviedol, že Krajský súd v Bratislave svojim rozhodnutím nevylúčil zákonnú sudkyňu Okresného súdu Bratislava V z konania a rozhodovania predmetnej veci a sťažnosti navrhovateľa voči rozhodnutiam Krajského súdu v Bratislave Ústavným súdom Slovenskej republiky (Uznesenie IV. ÚS 688/2013 z 12.12.2013, II. ÚS 460/2013 z 26.9.2013) nebolo vyhovené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie na pojednávaní v súlade s § 101 ods. 2 OSP, v neprítomnosti účastníkov konania s odôvodnením, že predvolanie na pojednávanie bolo riadne doručené a to výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I odd. Sro, vl. č. 23636/B spoločnosti navrhovateľa; originálom pripojeného príslušného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava V z oddelení registra Er, v ktorom navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu a uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým žiadosťou exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcii, návrhom navrhovateľa na vykonanie exekúcií, Exekučným titulom, rozhodnutím súdu o žiadosti exekútora o udelenie poverenia) Sprievodným listom k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 27.9.2012, doručeným odporcovi podľa podacej pečiatky dňa 25.9.2012 založené do registra Okresného súdu Bratislava V Spr. 3482/2012, samotné žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľ a ani odporca nepredložili. Z vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľ si uplatnil náhradu škody v sume 1.189,03 Eur ako náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a sumu 237,81 Eur titulom primeranej náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, t.j. 20 % z hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou, z dôvodu, že podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, konanie malo začať 3.12.2010 (bez uvedenia mena súdneho exekútora a dátumu podania) pre vymoženie pohľadávky zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, dlžníka/povinného: C. F., vedenej exekútorom pod sp. zn. EX 17726/2010. Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (bez uvedenia dátumu doručenia žiadosti súdu). Súd o žiadosti mal rozhodnúť až dňa 23.4.2012 (v omeškaní 507 dní) rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t.j. po zákonom stanovenej 15 dňovej lehote. Z exekučného spisu sp. zn. 36Er 96/2011 zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudol Krutý, EX 17726/10 na návrh navrhovateľa, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., proti povinnému: C. F., nar. XX.XX.XXXX na vymoženie pohľadávky 276,- Eur s príslušenstvom, na základe zápisnice spísanej súdnym exekútorom dňa 3.12.2010, požiadal listom doručeným súdu dňa 14.1.2011 o udelenie poverenia na vymoženie pohľadávky, na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 08696/10 zo dňa 22.9.2010, právoplatného dňom 18.10.2010, vykonateľný 21.10.2010, ktorým Stály rozhodcovský súd zaviazal povinného na zaplatenie istiny 276,- Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne) zo sumy 276,- Eur od 3.3.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 276,- Eur od 17.5.2010 do zaplatenia a náhradou trov rozhodcovského konania. Záväzok vznikol zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX z 29.10.2009 a bol zabezpečený zmenkou. Okresný súd Bratislava V, uznesením zo dňa 2.2.2011 č.k. 36Er/96/2011-10, zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého sp. zn. EX 17726/2010 (sp. zn. uvádzaná navrhovateľom) na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej súdu 14.1.2011 z dôvodu, že úverová zmluva obsahuje ustanovenia, ktoré je potrebné považovať za neplatné, z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi, pretože exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené. Zmenkový úrok vo výške 91,25 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Exekučným spisom mal za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 14.1.2011 a súd rozhodol po preskúmaní exekučného titulu uznesením zo 2.2.2011 (18 dní) a nie ako tvrdí navrhovateľ 23.4.2012 (507 dní). Exekučné konanie bolo začaté prijatia návrhu na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom, teda dňa 3.12.2010. Na exekučné konanie sa vzťahuje Exekučný poriadok v znení platnom od 1.7.2010 do 31.5.2011. Poukázal na ust. § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Ex. por.) v znení platnom od 1.7.2010 do 31.5.2011 a uviedol, že na rozhodnutie súdu o žiadosti na udelenie poverenia, ak súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom sa nevzťahuje zákonná 15 dňová lehota a s účinnosťou od 1.6.2010 ani na vydanie poverenia v prípade, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku (vykonateľné rozhodcovské rozhodnutie). V predmetnej veci nezistil nesprávny úradný postup ani zbytočné prieťahy v konaní a mal za to, že navrhovateľ nepreukázal ani procesnú deformáciu, resp. nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Uznesenie nebolo žiadnym rozhodnutím ako nezákonné zrušené. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup v exekučnej veciach je charakterizovaný a) nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. bez zbytočných prieťahov, b) vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, t.j. rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby, ktorý sa prejavil v následku vzniku materiálnej škody predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Vychádzal z navrhovateľom uplatňovaného nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená uvedeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní. Konštatoval, že podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa účinnosti zákona, a na škodu spôsobenú odo dňa účinnosti zákona nesprávnym úradným postupom; zákon nadobudol účinnosť dňom 1.7.2004. Nesprávny úradný postup v zmysle ust. § 9 zákona možno vykladať ako porušenie pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to i pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci činnosti rozhodovacej, avšak neodrážajú sa bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia. Z tohto hľadiska za nesprávny úradný postup, vedúci k zodpovednosti štátu, je nutné podľa neho považovať aj nevydanie, resp. oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané v stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania, to všetko za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku (Rozsudok NS ČR 28Cdo 5171/2008 z 13.11.2012). Súd prvého stupňa uviedol, že z jeho rozhodovacej praxe je známe, že navrhovateľ podával žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom k čomu musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s časovým odstupom. Preto poukázal na stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý odvolávajúc sa na jeho doterajšiu judikatúru, tvrdí, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Konštatoval, že zákon č. 514/2003 Z.z. obsahujúci špeciálnu právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom štátu definuje pojem škody v ust. § 17 a upravuje rozsah jej náhrady v ust. § 18. V zmysle § 25 ods. 1 zákona, ak osobitný zákon neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Spôsob a rozsah náhrady škody v rovnakom znení ako § 17 ods. 1) zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje § 442 ods. 1) Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žiadny právny predpis Slovenskej republiky nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle na majetkovom stave poškodeného a bez ohľadu na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu, ak bolo preukázané porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť podľa neho nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. Tento záver možno vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a) až d) zák. č. 514/2003 Z. z. V prípade právnickej osoby totiž nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. V tejto časti preto mal za to, že zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák. Bol toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti navrhovateľa, ktorý v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Naviac, takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu nemôže mať vplyv na povesť navrhovateľa . Na základe vykonaného dokazovania pripojeným súdnym spisom z exekučného konania zistil, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko zistil rozpor exekučného titulu rozsudku rozhodcovského súdu so zákonom, v časti uplatňovaného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, ktorý vzhľadom na jeho výšku, t.j. 91,25 % ročne posúdil ako zjavne neprimeraný, v dôsledku čoho spotrebiteľská úverová zmluva obsahovala neprimerané zmluvné podmienky. Uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia nadobudlo právoplatnosť, žiadnym iným súdnym rozhodnutím nebolo toto uznesenie ako nezákonné zrušené (navrhovateľom tvrdená procesná deformácia). Konštatoval, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v prípade zistenia rozporu so zákonom a následnom zamietnutí žiadosti súdneho exekútora rozhodnutím súdu, na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti pre rozpor exekučného titulu so zákonom sa 15. dňová zákonná lehota nevzťahuje. V prejednávanom prípade však Okresný súd nebol viazaný ani lehotou 15 dní na vydanie poverenia exekútorovi. V § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky - do Exekučného poriadku zavedenej od 1. júna 2010, ktorý zaviedol Stály rozhodcovský súd. Zákon č. 218/1996 Z. z. zrušil zákon č. 244/2002 Z. z.) je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Poukázal na to, že rovnako vyložil dikciu ustanovenia § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písmeno c) a d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 aj Ústavný súd SR napríklad v jeho rozhodnutí - uznesení IV. ÚS 606 /2012. Súd prvého stupňa uviedol, že účastníci sa nedostavili na nariadené pojednávanie (v poradí druhé), odporca súhlasil, aby súd konal aj v jeho neprítomnosti a navrhovateľ svoju neúčasť neospravedlnil. Týmto svojim konaním sa účastníci podľa neho ukrátili o možnosť vypočuť si na pojednávaní stanovisko súdu podľa § 118 ods. 2 OSP, teda stanovisko súdu, čo považuje vo veci za sporné, ktoré otázky vidí ako nepreukázané, a ktoré dôkazy v konaní vykoná, či nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Účastníci konania boli poučení o povinnosti označiť a predložiť dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a OSP) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 OSP). Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Uviedol, že prvé nariadené pojednávanie (18.11.2013) bolo odročené z dôvodu procesného návrhu navrhovateľa na prerušenie tohto konania, podaného súdu dňa 15.11.2013 z dôvodu, že v prejednávanej veci nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu. Tento procesný návrh navrhovateľa bol uznesením č. k. 41C 176/2012-66 z 15.1.2014 zamietnutý, o odvolaní navrhovateľa voči tomuto rozhodnutiu odvolací súd uznesením č.k. 14Co 108/2014-82 z 30.5.2014 rozhodol tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil. Totožný návrh na prerušenie konania, ako bol návrh z 15.11.2013, podal navrhovateľ aj pred vykonaním druhého pojednávania v tejto veci, nariadeného na 3.11.2014. Z tohto dôvodu žiadal opäť aj o zrušenie nariadeného pojednávania. Vzhľadom na to, že o procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo už súdom právoplatne rozhodnuté, ako aj na skutočnosť, že Ústavný súd o sťažnosti navrhovateľa viažucej sa aj k prejednávanej veci už rozhodol tak, že sťažnosť navrhovateľa pre nedostatok právomoci odmietol, nebol podľa neho daný dôvod na opätovné rozhodovanie o totožnom procesnom podaní navrhovateľa. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ v prejednávaných veciach nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojich nárokov na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom; nepreukázal, či už existenciu nesprávneho úradného postupu, tak aj vznik škody a príčinnú súvislosť vzniku škody s nesprávnym úradným postupom, t.j. neuniesol dôkazné bremeno. Preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporcovi, úspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal, keď zo spisu nezistil žiadne trovy, ktoré by mu mali vzniknúť. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny s nimi spojené. Mal preto za to, že súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že v návrhu upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie veci, je potrebné z konania vylúčiť a okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na jeho vylúčenie nič nezmenilo na tom, že ho nebolo možné považovať za nestranného. Uviedol, že podal sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu a vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bolo zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Mal za to, že nie je prípustné, aby konanie pokračovalo a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konanie preto malo byť podľa neho prerušené až do rozhodnutia ústavného súdu o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom a prednesom, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd prvého stupňa tak podľa neho porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a že vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom, spise. Vytýkal súdu prvého stupňa, že ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, ma publikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde) a v tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a arbitrárne, keď z neho nie je zrejmé, akou úvahou dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný)., pretože pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na to, že chcel v konaní predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, avšak súd dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Mal za to, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné, založené na skutkovej a právnej chybe a v právnom štáte za neudržateľné. Odporca odvolací návrh nepodal. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, zistil správne skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd len na skonštatovanie správnosti jeho postupu a rozhodnutia vo veci udáva: Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ich preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Táto úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov je zásadne na účastníkoch konania a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu (§120 ods. 1 O.s.p.). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Námietka navrhovateľa s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. namietal, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, nebola dôvodná, nakoľko pre postup súdu prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O.s.p. boli splnené podmienky. Súd prvého stupňa stanovil termín pojednávania na deň 18.11.2013, na ktoré pojednávanie bolo predvolanie navrhovateľovi doručené dňa 18.9.2013 a odporcovi dňa 16.9.2013, pričom súčasťou tohto predvolania bolo i poučenie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. Navrhovateľ súdu prvého stupňa doručil podanie, ktorým navrhol nariadené pojednávanie zrušiť spolu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom bolo rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd podané elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu a súd prvého stupňa toto pojednávanie odročil za účelom vyčkania doručenia originálu tohto podania a následného rozhodnutia a tomto procesnom podaní navrhovateľa, ktorého originál doručil navrhovateľ dňa 19.11.2013. Súd prvého stupňa následne uznesením zo dňa 15.1.2014 č.k. 41C 176/2012-66 návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom bolo rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd zamietol a toto odvolanie bolo potvrdené aj Krajským súdom v Bratislave zo dňa 30.5.2014 č.k. 14Co 108/2014-82. Ďalšie pojednávanie nariadil súd prvého stupňa na deň 3.11.2014, na ktoré pojednávanie bolo predvolanie navrhovateľovi doručené dňa 11.8.2014 a odporcovi dňa 7.8.2014, ktorý neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a navrhovateľ opätovne podaním žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a z dôvodu nestrannosti súdu a sudcu a návrhu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu a pokiaľ vzhľadom na ním uvedený dôvod požiadal o odročenie pojednávania, o nestrannosti súdu už bolo v predmetnom konaní rozhodnuté. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 17.10.2012 č.k. 2NcC73/2012-15 na námietku zaujatosti vznesenú navrhovateľom rozhodol, že sudkyne Okresného súdu Bratislava V JUDr. Ivica Blecharžová a JUDr. Jana Tamášiová sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania tejto veci a ostatných sudcov nevylúčil, teda ani JUDr. Ivanu Jahnovú, prejednávajúcu predmetnú vec. Preto námietka navrhovateľa, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca, nebola dôvodná. Ústavným súdom SR bola aj zamietnutá sťažnosť navrhovateľa po tom, ako jeho návrhu na prerušenie konania nebolo vyhovené, preto námietka navrhovateľa aj v tomto smere nebola dôvodná. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, čo bolo súdom prvého stupňa splnené. Právo navrhovateľa na kontradiktórne konanie tak porušené nebolo. Pokiaľ ide o právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, toto treba chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie jeho práva súdom konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností, ktorú môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení sa k nemu, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania a procesným dôsledkom spojeným s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na pojednávanie. V predmetnej veci bolo pojednávanie nariadené na deň 27.11.2013, na ktoré bol navrhovateľ riadne predvolaný a tento sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zo strany súdu prvého stupňa korešponduje i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, keďže súdom prvého stupňa bola poskytnutá možnosť predložiť svoje návrhy. Súd prvého stupňa v rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom procesným stranám na navrhovanie dôkazov, oboznamovanie sa a vyjadrenie sa k nim. Neodňal tak navrhovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP, jeho postupom nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá Ústavný súd SR a ESĽP. Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že si dal vypracovať znalecký posudok ohľadom výšky škody a nebol mu daný priestor na jeho predloženie v konaní, keďže súd prvého stupňa rozhodol postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p., súd prvého stupňa správne postupoval a nebol povinný dopĺňať dokazovanie znaleckým posudkom na požiadanie navrhovateľa, ktorý ho do spisu nezaložil a v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. prihliadol na obsah spisu a dovtedy vykonané dôkazy. Napokon navrhovateľ ním uvedený znalecký posudok nedoložil do spisu ani do rozhodovania odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojich nárokov na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom; nepreukázal, či už existenciu nesprávneho úradného postupu, tak aj vznik škody a príčinnú súvislosť vzniku škody s nesprávnym úradným postupom, t.j. neuniesol dôkazné bremeno. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, ak navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch od tvrdenia, že nesprávny úradný postup ovplyvnil jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobil neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, že tieto tvrdenia nekonkretizoval a ani nepreukázal. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku navrhovateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, nakoľko obsahuje dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj správne interpretoval, teda svoje rozhodnutie správne právne posúdil a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Napadnutým uznesením zo dňa 10.3.2015 č.k. 41C 176/2012-133 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrúbený podľa položky 7a Sadzobníka k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. v spojení s § 7 ods. 10 citovaného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas odvolanie, a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietal, že napadnuté uznesenie nie je odôvodnené, a tiež, že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, z čoho vyvodil, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 39/2007 mal za to, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky nevyberajú, v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Argumentoval tiež, že podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa napadnutým uznesením, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Ak súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol jeho postup správny. Odvolacie námietky navrhovateľa preto nepovažoval odvolací súd za dôvodné. V prvom rade považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že z vyššie citovaných ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a jeho prílohy nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako tvrdí navrhovateľ v odvolaní, a zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Závery z navrhovateľom v tejto súvislosti citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 39/2007 nie sú na posudzovanú vec aplikovateľné, keďže tieto sa týkajú súdnych konaní, za ktoré nie sú v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené poplatky, pričom v posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Súdny poplatok pre konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30.09.2012 uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i s poukazom na § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 29.01.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého stupňa správne, ak napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok vyrúbil aj v správnej výške 20,- eur. Ani námietku navrhovateľa, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa nedošlo. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.