Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/197/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223908 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223908.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci v právnej veci žalobcu: Pohotovosť, spol. s r. o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, spol. s r. o., Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 9. októbra 2014, č. k. 7C/180/2012-94 a proti uzneseniu tohto súdu 9. decembra 2014, č. k. 7C/180/2012-118, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom žalovanej. Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že v exekučnej veci sp. zn. 37Er/4243/2010, vedenej na súde prvého stupňa, bola dňa 15. 7. 2010 exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti povinnému C. C.. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 23652/09 2. 2. 2010, na základe ktorého bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu 507,75 eur s prísl., a povinnosť nahradiť oprávnenému trovy konania vo výške 157,04 eur. Exekučný súd uznesením z 11. 10. 2010, právoplatným dňa 11. 11. 2010, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Žalobca tvrdil, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote, čím došlo zo strany súdu prvého stupňa k nesprávnemu úradnému postupu. V období od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (15. 7. 2010) do 11. 10. 2010, keď súd prvého stupňa rozhodol o tejto žiadosti, žalobcovi mala vzniknúť škoda vo výške 125,- eur. Škoda podľa žalobcu pozostáva z nákladov vynaložených na správu pohľadávky, prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca, pomocou informačného systému vo výške 70,- eur, z nákladov na udržiavanie a správu informačného systému 40,- eur a z nákladov vynaložených na vyhotovovanie urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné, telekomunikačné výdavky a kontrola stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. V súvislosti s výškou škody žalobca uvádzal, že ju stanovil na základe „paušalizácie“ reálnych vecných nákladov, keďže presnú výšku škody by bolo možné určiť iba s nepomernými ťažkosťami. Ďalej žalobca tvrdil, že mu vznikla nemajetková ujmy vo výške 435,18 eur. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., v znení platnom od 1. 7. 2010 do 31. 12. 2011 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z toho vyplýva, že ak exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne, nie je stanovená zákonná lehota na takéto rozhodnutie. V danej veci exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia uznesením z 11. 10. 2010 zamietol. Navyše nebolo pravdivé tvrdenie žalobcu o nečinnosti exekučného súdu viac ako 236 dní. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa nemal preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a z obsahu exekučného spisu nevyplývalo ani porušenie zásady rýchlosti konania. Žalobca v konaní nepreukázal vznik materiálnej škody. V exekučnom spise súd prvého stupňa nezistil osobné zisťovanie stavu konania na súde zo strany žalobcu, žiadosť o poskytnutie informácie o stave konania prostredníctvom elektronických prostriedkov a sťažnosti adresované predsedovi súdu boli písomne podané na väčší počet konaní až v marci 2012. Súd prvého stupňa v ďalšom poukázal na to, že okrem náhrady škody, tak ako ju upravuje Občiansky zákonník, neobsahuje zákon č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ani žiadny iný právny predpis, žiadny zvláštny spôsob odškodnenia za prípadný nesprávny úradný postup, spočívajúci v neodôvodnených prieťahoch konania a ani iný platný predpis právneho poriadku SR nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle na majetkovom stave poškodeného a bez ohľadu na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu, ak bolo preukázané porušenie práva na prejednanie veci v primeranej v lehote podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, že každý z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a preto žalobca bol povinný hodnoverne preukázať tvrdenia uvedené v žalobe, inak mu nebolo možné uplatnený nárok priznať. Žalobca existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku nepreukázal, konkrétne nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu ani nezákonného rozhodnutia, vznik škody ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi mala škoda vzniknúť v príčinnej súvislosti s tým, že súd nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote. V prejednávanej veci zákonná lehota na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanovená nebola. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa žalobu zamietol. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s námietkou žalovaného o premlčaní žalovaného práva. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) a to napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité dôvody, čím mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, aby súd prvého stupňa vykonával úkony s tým, že v konaní bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad. Meritórne rozhodnutie vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pričom v čase podania odvolania nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne rozhodnuté. Namietol, že sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania ignoroval a to napriek tomu, že na svojej osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní, vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde, trval. Vytkol súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Tým mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom. Namietol, že v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol napadnutým rozsudkom bez toho, aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, keďže nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť. Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Ku skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril napriek výzve súdu v súlade s ust. § 114 ods. 3 O. s. p., žalobca uviedol, že podľa § 153b O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Súd prvého stupňa bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou dospel súd prvého stupňa k presvedčeniu, že žalobcovi majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla, a preto je v tejto časti prvostupňový rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Výšku škody presne špecifikoval, pričom jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Žalobca ďalej uviedol, že chcel v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, ale prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že mieni vo veci rozhodnúť. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku jeho škody a to znalecký posudok č. 1/2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplýva negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku vo výške v ňom určenej. Žalobca namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba zrušiť. K odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd uvádza, že odvolací súd uznesením z 19. 10. 2012 č. k. 8NcC/108/2012-14 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, I.. R. Š., nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Nie je preto dôvodná námietka žalobcu v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Súčasne odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ústavná sťažnosť žalobcu proti predmetnému rozhodnutiu bola v čase rozhodovania súdu prvého stupňa Ústavným súdom SR odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie (III. ÚS 321/2013-12 z 2. 7. 2013). Súd prvého stupňa vo veci stanovil termín pojednávania na deň 9. 10. 2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 10. 9. 2014 (viď doručenka na č. l. 74). Žalobca bol súčasne v konaní poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p. (viď doručenka na č. l. 30). Dňa 2. 10. 2014 bola súdu prvého stupňa e-mailom doručená žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu podania sťažnosti na Ústavný súd SR proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z 19. 10. 2012 č. k. 8NcC/108/2012-14, ktorým tento rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, I.. R. Š., nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania predmetnej veci. Odvolací súd poznamenáva, že žalobca v obdobných skutkových veciach spravidla vždy žiada o zrušenie pojednávania, práve z dôvodu podanej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiam odvolacích súdov, ktorými neboli vylúčení sudcovia z prejednávania veci. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené vyššie, takúto ústavnú sťažnosť žalobcu ústavný súd odmietol (III. ÚS 321/2013-12 z 2. 7. 2013) a to v čase, kedy rozhodol súd prvého stupňa, resp. už v čase doručenia predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi žalobcu. Z toho vyplýva, že dôvod na odročenie pojednávania nebol daný, keďže v čase doručenia predvolania na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu už niekoľko dní (mesiacov) zrejmé, že jeho ústavná sťažnosť bola odmietnutá. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 9. 10. 2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O. s. p.). Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu. V predmetnej exekučnej veci exekučný súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, a preto sa postup exekučného súdu nevzťahovala 15-dňová lehota uvedená v ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku v znení platnom v rozhodnom čase. V tejto lehote je totiž exekučný súd povinný udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Keďže teda konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nebola splnená základná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Preto nebolo potrebné skúmať, či boli splnené ďalšie predpoklady vzniku tejto zodpovednosti, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd však v tejto súvislosti poznamenáva, že sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že žalobca nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napriek uvedenému odvolací súd nemohol napadnutý rozsudok potvrdiť. Zo spisu totiž vyplýva, že žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním z 25. 9. 2013, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 25. 9. 2013 (č. l. 34). Súd prvého stupňa toto vyjadrenie žalovanej k žalobe nedoručil žalobcovi, čím postupoval v rozpore s § 114 ods. 2 druhá veta O. s. p. Týmto postupom súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa musieť doručiť žalobcovi rovnopis vyjadrenia žalovanej k žalobe z č. l. 34 a následne vo veci rozhodnúť. V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Napadnutým uznesením z 9. 12. 2014 č. k. 7C/180/2012-118 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur do 3 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby ho odvolací súd zrušil. Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Ďalej žalobca v odvolaní uviedol, že v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. On však nepodal žalobu, ale odvolanie. Okrem toho, v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012. Žaloba bola podaná na súd prvého stupňa pred 1. 10. 2012, teda v čase, keď bolo predmetné konanie oslobodené od súdnych poplatkov. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Napadnuté uznesenie síce neobsahuje odôvodnenie, ale je z neho celkom zrejmé a nepochybné, aká povinnosť, na základe akých ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. a podľa akej položky Sadzobníka súdnych poplatkov bol poplatok vyrúbený. Preto nedostatok odôvodnenia napadnutého uznesenia nespôsobuje aj vzhľadom na jeho charakter jeho nepreskúmateľnosť. V pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je uvedené, že poplatok 20,- eur sa platí za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však aj na pol. 7a Sadzobníka vzťahuje bod 3. poznámok k pol. 1 Sadzobníka, podľa ktorého poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.). Z toho vyplýva, že v súvislosti s § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. by žalobcovi nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., t. j. pred 1. 10. 2012. Žalobca však odvolanie podal elektronicky dňa 19. 11. 2014, teda za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb., v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Z toho vyplýva, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.