Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/153/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512227202 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512227202.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľov: 1/ J.. R. F., U. N. XX/ B, U., 2/ R.. J.. P. F., R.., J., U. N. XX/B, U., zastúpených advokátom: JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, so sídlom Vajanského 40, Trnava, proti odporkyni: H. K., U. E. X, U., o zaplatenie sumy 10.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 17. októbra 2013, č.k. 15C 211/2012-72, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e s tým, že odporkyňa je povinná sumu 10.000,- eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 24.09.2012 do zaplatenia navrhovateľom 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne. Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za návrh vo výške 600,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.827,04 eur, právnemu zástupcovi navrhovateľov 1/ a 2/, do troch dní. Navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 17. októbra 2013, č.k. 15C 211/2012-72, uložil súd prvého stupňa odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ sumu 10.000 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 24.09.2012 do zaplatenia, ako i náhradu trov konania vo výške 600 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1.732,97 eur, na účet právneho zástupcu navrhovateľov, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; a vo zvyšku príslušenstva návrh zamietol. Vychádzal zo zistenia, že navrhovatelia 1/ a 2/ ako zložitelia, odporkyňa ako uschovávateľ a budúci predávajúci N. X. G. Q. X. dňa 25.06.2012 uzavreli Zmluvu o zložení finančnej zálohy na kúpu domu, ktorej predmetom bol záväzok odporkyne vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby zložitelia a budúci predávajúci mali príležitosť uzavrieť v budúcnosti kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľnosti rodinný dvojdom, G. X, XXXX R., N., najneskôr do 30.7.2012 s tým, že ak v uvedenej lehote kúpna zmluva nebude uzavretá a zmluvné strany sa nedohodnú inak, zmluva o zálohe zanikne. Poukázal na to, že v súlade s čl. II predmetnej zmluvy kúpna cena nehnuteľnosti predstavovala 250.000 eur, pričom navrhovatelia 1/ a 2/ zložili do depozitu odporkyne zálohu na kúpnu cenu vo výške 10.000 eur, ktorá sa v deň uzatvorenia kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti mala započítať na kúpnu cenu nehnuteľnosti. Pre prípad, že zložitelia odstúpia od tejto zmluvy alebo nepodpíšu riadne predloženú a právne náležitú kúpno-predajnú zmluvu, predloženú v stanovenej lehote, sa zmluvné strany dohodli, že finančná čiastka vo výške 10.000 eur prepadne v prospech odporkyne ako uschovávateľa. Zároveň sa však dohodli, že v prípade neschválenia úveru zo strany banky bude záloha v plnej výške vrátená zložiteľom najneskôr do troch dní od vyzvania zložiteľom. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že účastníci Zmluvu o zložení finančnej zálohy dňa 25.06.2012 uzatvorili po tom, ako spoločne rokovali v banke o podmienkach poskytnutia úveru a z prvého rokovania vyplývalo, že navrhovatelia musia preukázať banke vlastné prostriedky vo výške 40.000 eur na časť kúpnej ceny a dane a poplatky súvisiace s prevodom. Existenciu týchto prostriedkov preukázali výpisom z účtu k 28.06.2012, teda danú zmluvu uzavreli na základe predbežného stanoviska banky o schválení úveru, ktorého podmienky boli schopní splniť; a až následne banka určila iné úverové podmienky, keď požadovala preukázanie vlastných prostriedkov v sume vyššej o 25.000 eur na vedľajšie výdavky (dane, notár), čo však už neboli schopní splniť, a preto im banka žiadosť o úver neschválila a úver na kúpnu cenu neposkytla. Konštatoval, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie odporkyne, že navrhovatelia 1/ a 2/ od Zmluvy o zložení finančnej zálohy odstúpili, keď táto skutočnosť nevyplýva z vykonaných dôkazov. Zdôraznil, že k uzavretiu kúpnej zmluvy v dohodnutej lehote (do 30.07.2012) nedošlo z dôvodu, že navrhovateľom banka neposkytla úver na zaplatenie kúpnej ceny, čo bolo podmienkou pre uzatvorenie zmluvy. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 774, § 775 a § 451 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že v dôsledku neuzavretia uzavretiu kúpnej zmluvy v lehote do 30.07.2012 z dôvodu neposkytnutia úveru navrhovateľom 1/ a 2/ na kúpu nehnuteľnosti, v zmysle čl. II Zmluvy o zložení zálohy, táto zmluva zanikla a zanikol tak i právny dôvod odporkyne na zaplatenie sumy 10.000 eur, a preto jej vzniklo bezdôvodného obohatenia v uvedenej výške, pričom povinnosť odporkyne vrátiť navrhovateľom poskytnutú zálohu vyplýva i z ustanovenia čl. II bod 6. Zmluvy o zložení zálohy, keď navrhovateľom nebol poskytnutý úver na kúpnu cenu nehnuteľnosti. Vychádzajúc z uvedeného prvostupňový súd konštatoval, že odporkyni vznikla povinnosť vrátiť navrhovateľom 1/ a 2/ poskytnutú zálohu vo výške 10.000 eur, ktorú napriek ich výzve zo dňa 12.09.2012 nesplnila, teda sa dostala do omeškania s jej zaplatením, a preto odporkyni uložil povinnosť zaplatiť im žalovanú istinu v uplatnenej výške; spolu s úrokmi z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vo výške 8,75 % ročne od 24.09.2012 až do zaplatenia; a vo zvyšku návrh zamietol; keď dospel k záveru, že odporkyňa sa so zaplatením dlžnej sumy nedostala do omeškania dňom 01.08.2012; ako tvrdili navrhovatelia; ale až dňom 24.09.2012, kedy výška úrokov z omeškania predstavovala základnú úrokovú sadzbu ECB platnú k prvému dňu omeškania; t.j. 0,75%; zvýšenú o 8 percentuálnych bodov, t.j. 8,75 %. V nadväznosti na obranu odporkyne poukázal na skutočnosť, že ak aj vykonala určitú sprostredkovateľskú činnosť, nebolo preukázané v prospech koho sa tak stalo, pričom uzavretá zmluva neobsahovala žiadnu dohodu o odmene a vyplývalo z nej iba oprávnenie odporkyne uschovávať zálohu na kúpnu cenu s tým, že sa pri uzavretí kúpnej zmluvy započíta na kúpnu cenu, avšak už nie oprávnenie akokoľvek s ňou nakladať alebo ju použiť na iný účel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným navrhovateľom priznal ich náhradu za zaplatený súdny poplatok za návrh v sume 600 eur a trovy právneho zastúpenia, spolu vo výške 1.732,97 eur, za 6 úkonov právnej služby spolu s náhradu cestovného a náhradou za stratu času (za cesty ich právneho zástupcu Trnava - Bratislava - Trnava) podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. Proti tomuto rozsudku; do vyhovujúceho výroku vo veci samej; podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia návrhu v celom rozsahu dôvodiac, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že predloženým e- mailom zo dňa 19.07.2012 bola v konaní jednoznačne preukázaná vôľa navrhovateľov ukončiť daný zmluvný vzťah z dôvodov na ich strane, pričom na uvedenom nič nemení ani tá skutočnosť, že banka dodatočne zvýšila požadovanú sumu vlastných prostriedkov financovania podmieňujúcu poskytnutie úveru, nakoľko navrhovatelia nedisponovali ani sumou 50.000 eur, ktorú požadovala banka pôvodne. Zdôraznila, že banka stanovisko o poskytnutí úveru poskytla až dňa 24.07.2012, teda až po termíne 19.07.2012, a preto ustanovenie čl. II ods. 6 Zmluvy o zložení zálohy v danej veci nemožno aplikovať, keď predmetná zmluva zanikla ešte pred vydaním tohto stanoviska z iných; subjektívnych; dôvodov na strane navrhovateľov, v dôsledku čoho jej; podľa čl. II. bod 4. Zmluvy o zložení zálohy; vzniklo právo zloženú zálohu si ponechať. Napokon namietala, že nakoľko predmetom sprostredkovania a budúcej kúpy je nehnuteľnosť v Rakúsku; a teda Zmluva o zložení zálohy vykazuje znaky zmluvy s medzinárodným prvkom; prvostupňový súd na danú vec aplikoval nesprávne ustanovenia právneho predpisu (Občianskeho zákonníka), keď podľa ust. § 10 ods. 2 písm. b/ zák. č. 97/1963 Zb., o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, mal vec právne posúdiť podľa rakúskeho práva, v dôsledku čoho zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovatelia vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej z dôvodu jeho vecnej i formálnej správnosti potvrdiť. Podané odvolanie označili za zavádzajúce a účelové, keď odporkyňa v konaní ničím nepreukázala, že telefonicky, alebo iným spôsobom od Zmluvy o zložení zálohy odstúpili, pričom o opaku svedčí i to, že na stretnutí účastníkov; ktoré sa konalo dňa 20.07.2012; deň nasledujúci po údajnom odstúpení od zmluvy, im sama odporkyňa ponúkla, že sa ešte pokúsi skontaktovať s bankou s cieľom zvrátiť stanovisko banky o potrebe navýšenia sumy vlastných prostriedkov. V súvislosti so stanoviskom banky o neposkytnutí úveru, na ktoré poukazovala odporkyňa v podanom odvolaní, uviedli, že toto stanovisko malo len deklaratórne; a nie konštitutívne; účinky, a teda zmluva nezanikla pred vydaním vyjadrenia banky, ale márnym uplynutím doby jej platnosti (čl. II bod 3 Zmluvy). Nestotožnili sa ani s tvrdením odporkyne v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa mal v danej veci aplikovať rakúske právne predpisy, keď práve na základe ustanovenia § 10 ods. 2 zák. č. 97/1963 Zb.; ktorým argumentuje odporkyňa; je potrebné vo veci použiť právne predpisy Slovenskej republiky, teda Občiansky zákonník, a preto sa prvostupňový súd v tomto smere nedopustil žiadneho pochybenia. Zároveň navrhovatelia uplatnili náhradu trov (odvolacieho) konania, ktorých výšku mienili vyčísliť dodatočne. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali; do výroku o trovách konania; v zákonom stanovenej lehote odvolanie i navrhovatelia 1/ a 2/, domáhajúc sa jeho zmeny a priznania náhrady trov konania vo výške 600 eur za zaplatený súdny poplatok a trov právneho zastúpenia vo výške 1.827,04 eur, z dôvodu, že prvostupňový súd pri určení výšky priznaných trov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. nesprávne vychádzal z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 253,94 eur, resp. 169,29 eur, hoci správna výška tejto odmeny; zo základu 10.000 eur; predstavuje podľa ust. § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. sumu 270,54 eur, resp. 180,36 eur, a teda došlo pri výpočte priznanej náhrady trov právneho zastúpenia k chybe v počítaní. Odvolací súd prejednal vec; v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej a vo výroku o trovách konania; v medziach a z dôvodov podaných odvolaní odporkyne i navrhovateľov 1/ a 2/, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné, avšak odvolaniu navrhovateľov 1/ a 2/ je potrebné vyhovieť. V posudzovanej veci súd prvého stupňa pre účely rozhodnutia vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľov (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil; v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej; aj správne právne závery o dôvodnosti navrhovateľmi uplatňovaného nároku na zaplatenie sumy 10.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne od 24.09.2012 do zaplatenia; keďže odporkyňa túto povinnosť v stanovenej lehote nesplnila; pričom na vec správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu navrhovateľov v celom rozsahu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. V danej veci odporkyňa v podanom odvolaní v zásade len zopakovala svoje námietky prednesené už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vyporiadal. Odvolací súd považuje závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Obsah odvolania odporkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých v napadnutej časti založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol tento ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho správne právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že súd v občianskom súdom konaní rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 O.s.p.). Účastníci konania sú povinní prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Podľa ust. § 120 ods. 1, 4 O.s.p. sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, sa zásadne, teda bez splnenia podmienok podľa ust. § 205a ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní neprihliada. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 125 O.s.p.). Z uvedených ustanovení vyplýva, že povinnosťou účastníka v občianskom súdnom konaní je nielen uviesť všetky potrebné skutočnosti, t.j. skutočnosti rozhodujúce pre aplikáciu hmotného práva, ale aj navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, t.j. zaťažuje ho nielen povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.), ale aj povinnosť dôkazná (§ 120 ods. 1 O.s.p.), medzi ktorými je vzájomná väzba. Dôkazné bremeno teda znášajú účastníci konania a nesplnenie dôkaznej povinnosti ohľadne vlastných tvrdení je spojené s procesnou zodpovednosťou účastníka za výsledok konania, keď neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom má za následok zamietnutie jeho návrhu a neunesenie dôkazného bremena odporcom ohľadne ním tvrdených skutočností má za následok, že súd nemôže prihliadať na jeho obranu. Súd prvého stupňa v danom prípade správne postupoval, keď obranu odporkyne vyhodnotil ako neopodstatnenú a túto neuznal, keďže odporkyňa nepredložila žiadny dôkaz, ktorým by jednoznačne preukázala, že navrhovatelia od zmluvy o zložení zálohy odstúpili; z dôvodov na ich strane; ani tú skutočnosť, že im bol schválený úver na kúpu predmetných nehnuteľností, že teda nepreukázala existenciu akéhokoľvek právneho dôvodu, ktorý by ju oprávňoval ponechať si (naďalej) peňažnú sumu vo výške 10.000 eur, zloženú navrhovateľmi 1/ a 2/ na základe Zmluvy o zložení zálohy zo dňa 25.06.2012, ktorá uplynutím času zanikla. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že; ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa; v konaní boli preukázané skutočnosti predpokladané ustanovením čl. II Zmluvy o zložení zálohy (neposkytnutie úveru navrhovateľom), priamo zakladajúce povinnosť odporkyne vrátiť navrhovateľom poskytnutú zálohu na kúpnu cenu vo výške 10.000 eur. Pokiaľ odporkyňa v podanom odvolaní namietala, že prvostupňový súd mal podľa ust. § 10 ods. 2 zák. č. 97/1963 Zb. na vec aplikovať rakúske právne predpisy, odvolací súd uvádza, že táto jej argumentácia neobstojí. Na určenie rozhodného práva v danej veci je totiž nevyhnutné aplikovať čl. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008, o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I); v zmysle ktorého sa zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany; a keďže zmluvné strany v čl. IV. bod 3 Zmluvy o zložení finančnej zálohy; ako to predpokladá čl. 3 citovaného Nariadenia); zvolili v prípade absencie zmluvnej úpravy právnu úpravu Občianskeho zákonníka, na predmetnú zmluvu a z nej vyplývajúce práva a povinnosti sa uplatní táto právna úprava. Na danú vec by sa však vzťahovali slovenské právne predpisy aj v prípade, ak by zmluvné strany takúto voľbu právneho poriadku nevykonali, nakoľko v prípade Zmluvy o zložení finančnej zálohy nemožno uplatniť žiadne z pravidiel určených v čl. IV bod 1 citovaného Nariadenia (keďže ide o nepomenovanú zmluvu, ktorej priamym predmetom nie je nehnuteľnosť), a preto by sa rozhodné právo určilo podľa čl. IV bod 2 Nariadenia, podľa ktorého sa na vec použijú právne predpisy právneho poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu, t.j. v tomto prípade navrhovateľov, ktorí mali podľa zmluvy poskytnúť finančnú zálohu. Vzhľadom na uvedené, po právnom zhodnotení rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami dokazovania vykonaným pred súdom prvého stupňa, odvolací súd neuznal opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazovala odporkyňa vo svojom odvolaní, a pokiaľ jej teda súd prvého stupňa uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom sumu 10.000 eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 24.9.2012 do zaplatenia, rozhodol vecne správne, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku vo veci samej potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) s tým, že odporkyňa je povinná sumu 10.000 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 24.09.2012 do zaplatenia navrhovateľom 1/ a 2/, ktorí sú manželmi, zaplatiť spoločne a nerozdielne. O trovách (prvostupňového) konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľom priznal náhradu trov konania vo výške 600 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1.732,97 eur, vychádzajúc z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 253,94 eur. Odvolací súd však dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti nie je vecne správny. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom podanému návrhu vyhovel v časti uplatnenej istinu vo výške 10.000 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75% ročne od 24.09.2012 do zaplatenia, avšak vo zvyšnej časti úrokov z omeškania; za obdobie od 01.08.2012 do 23.09.2012; návrh ako nedôvodný zamietol. Na základe uvedeného odvolací súd; na rozdiel od súdu prvého stupňa; dospel k záveru, že navrhovatelia neboli vo veci samej v celom rozsahu úspešní, pričom však neúspech mali iba v pomerne nepatrnej časti, a preto je potrebné o trovách konania rozhodnúť podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., a nie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Zároveň však odvolací súd; vychádzajúc z obsahu spisu; dospel k záveru, že prvostupňový súd nesprávne určil výšku priznanej náhrady trov právneho zastúpenia, keď; ako to dôvodne namietajú navrhovatelia 1/ a 2/ v podanom odvolaní; výška tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1 vyhl. č., 655/2004 Z.z.; zo základu 10.000 eur; za jeden úkon právnej služby v posudzovanej veci predstavuje sumu 270,54 eur, resp. 180,36 eur, a nie sumu 253,94 eur, resp. 169,29 eur, z ktorej prvostupňový súd nesprávne vychádzal pri vyčíslení priznaných trov právneho zastúpenia. Odvolací súd preto vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, že; v súlade s ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p.; odporkyni uložil zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/; ako manželom spoločne a nerozdielne; náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za návrh vo výške 600 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.827,04.- eur, za 6 úkonov právnej služby, z toho 5 úkonov v základnej sadzbe tarifnej odmeny po 270,54 eur (prevzatie a príprava zastúpenia 11.09.2012, písomné podanie na súd - návrh dňa 24.10.2012, účasť na pojednávaní dňa 18.06.2013, 17.09.2013 a 17.10.2013) a 1 úkon v rozsahu 2/3 základnej odmeny, t.j. 180,36 eur (ďalšia porada s klientom dňa 12.09.2013) + paušálnu náhradu 2 x 7,63 eur a 4 x 7,81 eur, spolu vo výške 1.579,56 eur + náhrada za stratu času (§ 17 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) za 4 polhodiny strávené na ceste Trnava - Bratislava - Trnava na každé pojednávanie (18.06.2013, 17.09.2013 a 17.10.2013), á 13,01 eur za každú začatú polhodinu, t.j. 3 x 52,04 eur, spolu v sume 156,12 eur a náhradu cestovných výdavkov advokáta za použitie motorového vozidla zn. VOLVO, EČV: TT 432EZ na trase Trnava (miesto sídla) - Bratislava a späť, na tri pojednávania vo výške 29,86 eur (základná náhrada podľa § 7 ods. l zák. č. 283/2002 Z.z. v spojení s § 1 písm. b/ opatrenia č. 632/2008 Z.z. za každý l km jazdy 0,183 eur, pri vzdialenosti 112 km; Trnava - Bratislava a späť), teda náhradu spolu v sume 61,50 eur. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., avšak navrhovateľom 1/ a 2/, ktorí mali úspech v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal, keď trovy konania v lehote troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia (§ 151 ods. 1, 2 O.s.p.) nevyčíslili. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.