Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/3/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513200126 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1513200126.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: Slovenské národné divadlo, Bratislava, Pribinova č. 17, IČO: 00 164 763, zastúpený spoločnosťou Fons iuris s. r. o., Bratislava, Kominárska č. 2, 4, IČO: 47 240 318, za ktorú koná Doc. JUDr. PhDr. Adriána Švecová PhD., proti odporcovi: Z.. B.. Z. O. P. O. B. L. , narodený dňa X.XX.XXXX, bytom C., S. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou WERNER & Co. s.r.o., Bratislava, Stromová č. 54/A, IČO: 36 869 643, za ktorú koná JUDr. Andrej Werner, o určenie platnosti právnych úkonov, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 6. novembra 2014, č.k. 48 Cpr 1/2013-96, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 6. novembra 2014, č.k. 48 Cpr 1/2013-96, p o t v r d z u j e . Dovolanie n e p r i p ú š ť a . Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 87,52 € na účet právneho zástupcu odporcu spoločnosť WERNER & Co. s.r.o., Bratislava, Stromová č. 54/A, IČO: 36 869 643, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava V. rozsudkom zo dňa 6.11.2014, č.k. 48 Cpr 1/2013-96, zamietol návrh. Ním sa navrhovateľ ako zamestnávateľ domáhal určenia, že výpoveď, ktorú dal odporcovi (svojmu zamestnancovi) podaním pod č. 397/ÚGR/2012/OPM zo dňa 7.11.2012 je platná; žiadal tiež náhradu trov konania. Z návrhu vyplýva, že na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla č. 17/2012 o organizačných zmenách v SND zo dňa 20.9.2012 bola odporcovi ako zamestnancovi dňa 21.9.2012 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Odporca mu oznámil, že výpoveď je neplatná okrem iného aj z dôvodu, že nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov - ZO Únie ostatných zamestnancov SND. Túto výhradu odporcu navrhovateľ akceptoval a listom zo dňa 10.10.2012 vzal výpoveď z pracovného pomeru späť. Dňa 15.10.2012 následne požiadal predmetnú odborovú organizáciu OO ZO Únie ostatných zamestnancov SND o udelenie súhlasu podľa § 240 ods. 8 Zákonníka práce. Dňa 30.10.2012 bola zo strany odborovej organizácie doručená odmietavá odpoveď na predmetnú žiadosť, v ktorej odborový orgán nesúhlasil so skončením pracovného pomeru so zamestnancom. Podľa navrhovateľa je celkom zreteľné a jasné, že išlo len o účelové konanie a účelové založenie odborovej organizácie len na to, aby ako zamestnávateľ nemohol dať výpoveď presne špecifikovaným zamestnancom, na ktorých sa vzťahovala organizačná zmena. Oznámenie o založení Odborového orgánu ZO Únie ostatných zamestnancov SND bolo navrhovateľovi doručené dňa 21.9.2012, teda až po oboznámení sa všetkých členov odborového orgánu s organizačnou zmenou zo dňa 20.9.2012, a teda až po doručení výpovede odporcovi. Na základe uvedených skutočností následne, aj napriek nesúhlasu odborovej organizácie, navrhovateľ dňa 7.11.2012 aj s ponukou voľných pracovných miest v SND dal odporcovi výpoveď, ktorú odporca prevzal dňa 8.11.2012. Navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 240 ods. 10 Zákonníka práce a žiadal, aby súd rozhodol o platnosti tohto právneho úkonu podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Naliehavý právny záujem na tomto určení „predstavujú nasledovné skutočnosti: zamestnanca nemožno (?) na základe jeho činnosti proti zamestnávateľovi formou nedôvodných sťažností, poškodzovania mena, porušovania mlčanlivosti a iných porušovaní pracovnej disciplíny; v prípade súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu ide o naliehavý záujem týkajúci sa finančných prostriedkov štátu v súvislosti s vyplatením mzdy, ak by súd určil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné; z dôvodu finančných prostriedkov, ktoré by bolo potrebné vynaložiť v zmysle organizačnej zmeny a šetrenia verejných prostriedkov v súvislosti s nemožnosťou vytvárať aj naďalej predmetné pracovné miesto - Manažér obchodných vzťahov.“ Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania, vrátane podrobného vyjadrenie navrhovateľa, odporcu, preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Účastníci (navrhovateľ ako zamestnávateľ a odporca ako zamestnanec) uzatvorili dňa 31.8.2010 pracovnú zmluvu, podľa ktorej mal odporca pre navrhovateľa pracovať ako manažér obchodných vzťahov. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 6.6.2011 sa s účinnosťou od 1.9.2011 zmenil pracovný pomer založený pracovnou zmluvou na dobu neurčitú. Listom zo dňa 20.9.2012 oznámil navrhovateľ odporcovi, že v dôsledku organizačnej zmeny zo dňa 20.9.2012 bolo pracovné miesto odporcu s účinnosťou od 1.10.2012 zrušené a že nemá možnosť odporcu ďalej zamestnávať. Listom zo dňa 21.9.2012 oznámil odporca generálnemu riaditeľovi a ďalším riaditeľom SND, že dňa 19.9.2012 sa konala ustanovujúca členská schôdza Základnej odborovej organizácie ÚNIE ostatných zamestnancov, ktorou začala ZO svoju činnosť. Následne sa konala dňa 20.9.2012 ďalšia členská schôdza, na ktorej sa uskutočnili voľby do odborového orgánu a odporca sa stal predsedom výkonného výboru. Listom zo dňa 15.10.2012 požiadal zamestnávateľ OO ZO ÚNIE ostatných zamestnancov podľa § 240 ods. 8 Zákonníka práce o udelenie predchádzajúceho súhlasu ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce so zamestnancom - členom odborového orgánu Z. O. a E. E.. ZO Únie ostatných zamestnancov listom zo dňa 30.10.2012 vyjadrila nesúhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou u týchto zamestnancov. Navrhovateľ listom zo dňa 7.11.2012, ktoré bolo doručené odporcovi dňa 8.11.2012, dal odporcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer končí dňom 31.1.2013. Odporca podal dňa 27.3.2013 na Okresný súd Bratislava I. proti navrhovateľovi žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 7.11.2012 a náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru. Právne súd prvého stupňa dôvodil ustanovením § 63 ods. l písm. b/, § 77, § 240 ods. 8, 9 Zákonníka práce a dôvodil ďalej, že výpoveď ako právny úkon je jednostranný prejav vôle (zamestnanca alebo zamestnávateľa) skončiť pracovný pomer adresovaný druhému účastníkovi bez ohľadu na vôľu tohto druhého účastníka. V prípade, že sa účastník domnieva, že pre platnosť výpovede nie sú splnené zákonné predpoklady (formálne aj hmotnoprávne), neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou môže zamestnanec aj zamestnávateľ v zmysle § 77 Zákonníka práce uplatniť na súde najneskôr v lehote do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V prípade neplatnosti výpovede ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa môže dovolávať len ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý. Ide o výnimku zo zásady absolútnej neplatnosti právnych úkonov, z ktorej vychádza Zákonník práce. Dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru má prekluzívny, t.j. prepadný charakter. Jej uplynutím nemožno neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. To znamená, že ak postihnutý účastník v stanovenej lehote neuplatní na súde neplatnosť výpovede, výpoveď je platným právnym úkonom (bez ohľadu na to, či má formálne alebo hmotnoprávne vady). V prejednávanej veci je nesporne preukázané, že zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď bez predchádzajúceho súhlasu, resp. napriek nesúhlasu zástupcov zamestnancov. V takomto prípade je právom zamestnanca brániť sa proti výpovedi žalobou na súde podľa § 77 Zákonníka práce pre rozpor s ustanovením § 240 ods. 8 Zákonníka práce, resp. pre iné nedostatky výpovede; teda na podanie žaloby je vecne aktívne legitimovaný zamestnanec, ktorému bola daná výpoveď. Zamestnávateľ sa v takomto konaní môže brániť len podľa ustanovenia § 240 ods. 9 veta druhá Zákonníka práce. Odporca podal žalobu o neplatnosť výpovede zo dňa 7.11.2012 podľa § 77 Zákonníka práce v zákonnej lehote na vecne a miestne príslušnom Okresnom súde Bratislava I. a je vedená pod sp.zn. 9 Cpr 4/2013. V danom konaní súd prvého stupňa bude vykonávať potrebné dokazovanie a rozhodovať, či je výpoveď neplatná. V inom konaní, ako v konaní podľa § 77 Zákonníka práce, súd nemôže preskúmavať, či sú dôvody výpovede dané. Z týchto dôvodov preto súd návrh navrhovateľa o určenie platnosti výpovede zo dňa 7.11.2012 pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie, ako aj nedostatok naliehavého právneho záujmu, zamietol. Úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania v sume 419,46 €, čomu zodpovedajú trovy právneho zastúpenia. V tejto časti postupoval podľa ustanovenia § 142 ods. l, § 149 ods. l O.s.p., vyhlášky č. 655/2004 Z.z. [§ 13a ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, § 11 ods. 1 písm. a/ (v tarifnej hodnote 1/13 výpočtového základu pre rok 2014)]. Advokát mal nárok na odmenu za 5 úkonov právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia dňa 11.3.2014, písomné vyjadrenie k návrhu zo dňa 19.3.2014, ďalšia porada s klientom dňa 23.10.2014, účasť na pojednávaní dňa 30.9.2014, 6.11.2014 á 61,87 €, plus 5 x paušálna suma náhrad á 8,04 €; spolu 349,55 €; po prirátaní 20 % DPH v sume 69,91 € celková výška trov konania predstavuje sumu 419,46 €. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/, b/, § 221 ods. l písm. f/, h/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Návrh na súd podal v lehote, ktorá sa vzťahovala aj na posúdenie iných právnych úkonov. Žiadal vysloviť platnosť výpovede zo dňa 7.11.2012, a tiež aj zo dňa 20.9.2012. Ak súd zamietol návrh, rozhodol tak aj o tomto úkone, čo je porušenie práva na spravodlivý súdny proces, odňatie možnosti konať pred súdom. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v súvislosti s naliehavým právnym záujmom, neuviedol z čoho vychádzal, z akého dôvodu mu chýba naliehavý právny záujem. Návrh podával v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., naliehavý právny záujem bol daný jasne už v návrhu na začatie konania. Táto skutočnosť bola potvrdená aj samotným podaním návrhu zamestnanca v inom konaní (na Okresnom súde Bratislava I.) na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, avšak až neskôr ako podal sám návrh na určenie platnosti právneho úkonu. Ak by bolo potrebné najprv v inom súdnom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava I.) rozhodnúť o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, predmetné konanie mal súd prvého stupňa prerušiť; touto skutočnosťou sa ale súd nezaoberal. Skutočnosť, že § 77 Zákonníka práce uvádza, že návrh na neplatnosť skončenia pracovného pomeru podáva zamestnanec alebo zamestnávateľ, ešte neznamená, že sa na daný vzťah a dané vzťahy nevzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o určení, že je právny úkon platný alebo nie podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Ide presne o opačnú situáciu, keď zamestnávateľ navrhoval určiť, či dané právne úkony sú platné, čo znamená, že § 77 Zákonníka práce sa na daný právny vzťah ani nemôže použiť. Z ustanovenia § 240 ods. 9 Zákonníka práce nie je celkom jasné, žeby malo ísť v prípade nároku zamestnanca o prekluzívne ustanovenie; § 36 Zákonníka práce sa vzťahuje len na presne určené ustanovenia, ktorým je len § 240 ods. 8 Zákonníka práce a týka sa len lehoty na použitie súhlasu počas dvoch mesiacov zamestnávateľom, netýka sa však samotnej platnosti úkonu v prípade skončenia pracovného pomeru. Ustanovenie § 77 Zákonníka práce sa na platnosť úkonu a jeho určenia nevzťahuje, ani neodkazuje na § 240 ods. 9 Zákonníka práce. Zákonodarca nejednoznačne vymedzil skutočnosť platnosti, resp. neplatnosti v zmysle § 240 ods. 9 Zákonníka práce, keď je možné, že odporca bude v konaní na Okresnom súde Bratislava I. argumentovať opačne. Súd ďalej opomenul potrebu dodržiavať základné zásady konania, a to zásadu prv začatého konania (litispendencia) v zmysle § 83 O.s.p. Predmetná vec začala skôr ako konanie o návrhu odporcu na Okresnom súde Bratislava I. Zdôraznil, že súd prvého stupňa dostatočne neodôvodnil rozsudok podľa § 157 ods. 2 O.s.p., rozhodol svojvoľne, arbitrárne; v tejto súvislosti zdôraznil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.7.2010, sp.zn. 2 M Cdo 7/2009, zo dňa 12.5.2011, sp.zn. 8 Sžo 122/2010, zo dňa 12.10.2011, sp.zn. 6 Cdo 139/2011, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 248/2008, I. ÚS 236/2006, II. ÚS 6/2003, II. ÚS 119/2003, III. ÚS 115/2003, I. ÚS 114/2008. Okrem toho namietal nesprávny výpočet náhrady trov konania odporcovi, ako aj to, že nie sú priznané odporcovi dôvodne. Úkon porada s klientom (údajne dňa 23.10.2014) nemal byť na základe čoho poskytnutý, nebol dôvodný pre samotnú vec, nakoľko išlo na pojednávaní o rovnakú argumentáciu ako vo vyjadrení na základe výzvy súdu k predmetnému konaniu, nedošlo k prejednávaniu samotného merita veci na pojednávaní, napokon úkon nebol ani preukázaný. Bol vyrobený umelo, z dôvodu navýšenia trov konania, ktoré reálne nevznikli, nie sú dôvodné a neboli účelne vynaložené. Ďalší úkon pre svoju nedôvodnosť, neopodstatnenosť a neúčelnosť je úkon vypočítaný v plnej výške za účasť na pojednávaní dňa 30.9.2014, keď bolo len rozhodnuté o odročení pojednávania bez prejednania samotnej veci; za takýto úkon patrí odmena vo výške 1/4 základnej tarifnej odmeny. Samotný výpočet a odôvodnenie rozhodnutia nie je správne, keď nie je jasné, z čoho súd pri uznaní vychádzal. V súvislosti s účelnosťou trov konania zdôraznil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.9.2011, sp.zn. 5 Sžo 253/2010. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prípade, že odvolací súd jeho návrhu nevyhovie, navrhol podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustiť možnosť podať dovolanie, pretože ide o zásadnú otázku právneho významu, ako aj z hľadiska porušovania procesných práv účastníka konania v oblasti pracovnoprávnych vzťahov. Doposiaľ nebolo v danej veci súdmi v Slovenskej republike jednoznačne stanovené vyriešenie predmetnej otázky podania návrhu o určenie platnosti právnych úkonov v súvislosti s pracovným právom. Predmetný prípad je dôležitý pre vytvorenie právne záväzného rozhodnutia a pre vytvorenie výkladu predmetného stavu aj pre iné prípady, pre odstránenie nedostatku právnej istoty a možnosti uplatňovania si nároku vyplývajúceho zo zákonného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku zamestnávateľom. Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Odvolacie dôvody navrhovateľa neobstoja. Jediným prípadom, kedy môže súd vysloviť platnosť skončenia pracovného pomeru, je v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, rozsudok súdu prvého stupňa je riadne, dostatočne, odôvodnený. Súd jednoznačne dôvodil, že po uplynutí lehoty podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce nemožno neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. To znamená, že márnym uplynutím lehoty v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce je výpoveď platným právnym úkonom a návrh na vyslovenie platnosti právneho úkonu nie je vhodný ani účinný a ani správne zvolený procesný nástroj ochrany práva navrhovateľa. Zdôraznil pritom rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6.12.2012, sp.zn. 5 Cdo 31/2011. Rozsudok obsahuje všetky podstatné a právne významné skutočnosti, súd naplnil požiadavku riadneho odôvodnenia svojho rozhodnutia. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne a právne správny aj vo výroku o náhrade trov konania, sám vyčíslenie vykonal riadne. Je prirodzené, že má právo na ďalšiu poradu a rokovanie so svojím právnym zástupcom; zároveň založil do spisu doklad o porade dňa 23.10.2014. Na pojednávaní dňa 30.9.2014 bola vec prejednaná, právni zástupcovia účastníkov konania sa vyjadrovali k meritu veci, prednesy jeho právneho zástupcu na tomto pojednávaní dokonca viedli súd k zamietnutiu návrhu na začatie konania. Žiadal náhradu trov odvolacieho konania v sume 87,52 € pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, ktorých výšku, dôvodnosť, súčasne podrobne odôvodnil. Navrhovateľ sa k vyjadreniu odporcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2015, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžadoval to dôležitý verejný záujem). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23. septembra 2015 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa však odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, keď základom bol návrh navrhovateľa na začatie konania a v ňom, ale aj v priebehu konania prezentované skutkové dôvody, nezmenené v konaní pred súdom prvého stupňa, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a vec rozhodol správne aj po právnej stránke. V konaní neboli zistené žiadne vady, také ani sám odvolateľ netvrdil, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Nebol daný zákonný dôvod na prerušenie konania, konaniu nebránila prekážka litispendencie. Navrhovateľ v konaní o určenie platnosti právneho úkonu, ktorým rozviazal pracovný pomer s odporcom, podľa Zákonníka práce (lex specialis) má nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, lebo sa ochrany na súde môže domáhať len ten, komu výpoveď bola daná (§ 77 Zákonníka práce). Tam, kde zákonodarca, ako je tomu v ustanovení § 77 Zákonníka práce, dáva subjektom právneho vzťahu priamo právo domáhať sa ochrany na súde za podmienok súčasne uvedených, netreba preukazovať naliehavý právny záujem podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p.; súčasne ale podľa všeobecnej právnej úpravy (Občiansky súdny poriadok) nie je daný naliehavý právny záujem na tomto určení iným subjektom. V prejednávanej veci nemá aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľ (v pracovnej zmluve v postavení zamestnávateľ), ktorý s odporcom rozviazal pracovný pomer, pretože sa jeho právne postavenie žiadnym spôsobom nezmení. Ako je uvedené vyššie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru sa môže domáhať podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce len ten, s ktorým bol pracovný pomer rozviazaný. Navrhovateľ, ktorý so svojím zamestnancom (odporcom) pracovný pomer rozviazal, sa reálne môže domáhať ochrany, brániť sa, (len) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 Cpr 4/2013, v ktorom sa práve podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce domáha zamestnanec (v prejednávanej veci odporca) proti zamestnávateľovi (v prejednávanej veci navrhovateľ) vyslovenia neplatnosti toho istého právneho úkonu. Ak by sa zamestnanec nedomáhal vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, účinky platnosti právneho úkonu (rozviazanie pracovného pomeru) by nastali priamo zo zákona bez ohľadu na to, či skutočne aj rozviazanie pracovného pomeru platné bolo alebo nebolo; tým viac by navrhovateľ ako zamestnávateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení platnosti rozviazania pracovného pomeru podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. Vecne správny je aj rozsudok vo výroku o náhrade trov konania čo do základu, dôvodnosti, výšky. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne vychádzal z vyčíslenia zo dňa 6.11.2014. Osobitne je potrebné uviesť, že odporca preukázal uskutočnenie ďalšej porady so svojím právnym zástupcom dňa 23.10.2014, pojednávanie dňa 30.9.2014 sa uskutočnilo riadne, za prítomnosti právnych zástupcov oboch účastníkov konania, ktorí aktívne vystupovali, vyjadrovali sa k veci samej, ku konaniu (trvalo 25 minút). Až následne po tom bolo pojednávanie odročené. Za tohto skutkového stavu odporcovi skutočne patrí náhrada trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v plnom rozsahu, teda aj za úkony navrhovateľom v odvolaní namietaných. Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom súd prvého stupňa poskytol jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď, prečo návrh navrhovateľa zamietol. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Odvolací súd dovolanie nepripustil, pretože sám vo veci nevzhľadal otázku zásadného právneho významu, na ktorú by mal odpovedať dovolací súd a sám navrhovateľ ani žiadnu takúto otázku neuviedol. Neboli tak naplnené podmienky pri postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. Nie je tu viacero rovnakých ani obdobných sporov, ktoré by boli rozhodnuté súdmi rozdielne, nie sú iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné považovať danú vec za vec po právnej stránke zásadného významu; právny vzťah účastníkov konania upravuje Zákonník práce, ktorého relevantné ustanovenia sú jasné, presné, nezvádzajú k rôznym výkladom. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní (na základe vyúčtovania) odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 87,52 € pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie zo dňa 7.5.2015 k odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa v sume 64,54 €, paušálna suma náhrad 8,39 €, 20 % DHP v sume 14,59 €. V konaní nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, a tak základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, čo pre rok 2015 je v sume 64,54 € (1/13 zo sumy 839,-- €; § 224 ods. l, § 142 ods. l, § 149 ods. l, § 151 ods. l, 8 O.s.p. § 1 ods. l, 3, § 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. l písm. c/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 1.7.2013). Platobným miestom pre náhradu trov konania je právny zástupca odporcu. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.