Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/710/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513215453 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1513215453.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. D.. X, N., 2/ S. H., rod. U., nar. XX.X.XXXX, bytom G. D.. X, N., obaja zastúpení JUDr. Katarínou Juričkovou, so sídlom Drieňová 14, Bratislava, proti odporcovi: A. H., nar. X.X.XXXX, bytom G. D.. X, N., zast. advokátom Mgr. Renáta Dobrovodská, so sídlom Račianska 15, Bratislava 4, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 5. mája 2014 č.k. 10C 175/2013-238, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Navrhovatelia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 69,89 € k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov 1/ a 2/, ktorým sa domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - rodinného domu so súpisným číslom XXXX, popis stavby: dom, druh stavby: rodinný dom, ktorý je postavený na parcele registra „Y.“ s parcelným číslom XXXX o výmere 229 m2, zapísaného na LV č. XXXX v katastrálnom území A., vo veľkosti podielu 2/6-iny, odôvodňovaný nimi tým, že pred podpisom Darovacej zmluvy zo dňa 25.3.2002, na základe ktorej ako bezpodieloví spoluvlastníci darovali odporcovi ako svojmu synovi 2/6- tiny predmetnej nehnuteľnosti, táto nebola riadne zošitá a teda právny úkon - darovacia zmluva zo dňa 25.3.2002, je neplatná podľa § 39 Obč. zák. a 40 Obč. zák., pretože netvorila technickú jednotu a to ani pred jej podpisom. Navrhovateľom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 482,74 €, na účet ich právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkýň M. G., I. A., O. H., A. N. O.., oboznámením Darovacou zmluvou zo dňa 25.3.2002, fotokópiou osvedčených podpisov účastníkov darovacej zmluvy, listom odporcu adresovanom svedkovi A. N. O.. zo dňa 31.3.2004, listom vlastníctva LV č. XXXX, výzvou na vrátenie daru zo dňa 30.1.2013, rozsudkami vynesenými v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 11C 183/2004 o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, ostatnými listinnými dôkazmi. Zistil, že odporca uzavrel dňa 25.3.2002 s navrhovateľmi Darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bolo darovanie nehnuteľnosti - rodinného domu so súpisným číslom XXXX, popis stavby: dom, druh stavby: rodinný dom, ktorý je postavený na parcele registra „Y.“ s parcelným číslom XXXX o výmere 229, zapísaného na LV č. XXXX v katastrálnom území A., vo veľkosti podielu 2/6-iny. Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom darovacej zmluvy bol povolený dňa 30.4.2002 a odporca sa týmto dňom stal jej spoluvlastníkom s tým, že jeho spoluvlastnícky podiel predstavuje 5/6- ín. Druhým spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti v čase začatia konania bol A. N. O.. v podieli 1/6-ina, vnuk navrhovateľov, ktorý tento spoluvlastnícky podiel zdedil po svojej matke, dcére navrhovateľov. V priebehu konania, z výsluchu A. N. O.. ako svedka, zistil, že tento spoluvlastnícky podiel z nehnuteľnosti medzičasom predal tretej osobe. Z výpovede svedkyne O. H., manželky odporcu a nevesty navrhovateľov mal preukázané, že v predmetnom rodinnom dome bývajú spolu, ich vzťahy sa narušili koncom roka 2012. A. N. O.. ako spoluvlastník mal záujem odkúpiť spoluvlastnícky podiel odporcu 5/6-ín za 20.000 €, na druhej strane im ponúkol svoj spoluvlastnícky podiel 1/6-ina za 90.000 €, neskôr za 70.000 €. Takúto ponuku nemohli akceptovať a ich vzájomné vzťahy sa ešte zhoršili, svoj spoluvlastnícky podiel predáva tretej osobe, pričom navrhovateľ zakázal svojmu vnukovi vstup do domu ešte v roku 2002 a preto nesúhlasili s jeho návštevami v dome. Zo svedeckej výpovede svedka A. N. O.. zistil, že starých rodičov, teda navrhovateľov nenavštevoval asi 10 rokov a to ani v období, kedy navrhovatelia spolu s odporcom viedli proti nemu konanie. Uviedol, že vzťahy v rodine sa vážne narušili vtedy, keď odmietol podpísať záložnú zmluvu k predmetnej nehnuteľnosti v prospech syna odporcu, ktorý si chcel zobrať úver a založiť predmetný rodinný dom. Uviedol, že i napriek súdnemu konaniu bol s navrhovateľmi v kontakte telefonickom a v súčasnej dobe sú jeho vzťahy s navrhovateľmi veľmi dobré, navštevuje ich, čo však vadí odporcovi. Podľa výpovede svedkyne I. A. - matrikárky Mestskej časti Bratislava Petržalka Kataster nehnuteľností odmietal prevziať k zápisu vkladu nehnuteľnosti nezviazané dokumenty, na čo klientov upozorňovali. Prax bola taká, že pokiaľ dokument pozostával z viac ako jednej strany, tento zopli a takto ho opečiatkovali v ľavom hornom rohu. K prípadu podpisovania predmetnej darovacej zmluvy sa nevedela vyjadriť. Uviedla, že niektorí ľudia priniesli viacstranový dokument nezopnutý a takto ho podpísali a až potom ho matrikár zopol a opečiatkoval. Iní ho priniesli zopnutý a na takýto dokument sa zmluvné strany podpísali. V súčasnosti sa viacstranové dokumenty spájajú zošitím šnúrkou, ktorá sa na zadnej strane dokumentu prelepí páskou a opečiatkuje. Z výpovede svedkyne M. G., bývalej pracovníčky Matriky vypovedala, zistil, že si nespomína na prípad navrhovateľov, nakoľko v jeden deň často prišlo niekoľko desiatok ľudí dať si overiť podpisy na dokumentoch. V čase, keď pracovala na matrike, niektorí ľudia nosili na matriku dokumenty už zopnuté a následne na ňom overovali podpisy. V prípadoch, keď ľudia priniesli dokument nezopnutý, tento pred nimi podpísali, následne na dokumente osvedčili pravosť podpisu overovacou pečiatkou a potom zopli. Zviazanie dokumentu, ktorý pozostával z viacerých strán došlo tak, že ho zopli, ohli ľavý roh dokumentu a takto zopnutý dokument opečiatkovali. Nespomenula si či navrhovatelia priniesli Darovaciu zmluvu zopnutú, zviazanú alebo nezopnutú, nezviazanú. Súd prvého stupňa konštatoval, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O.s.p. je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu riešeného právneho vzťahu, takže jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, ktorá odvráti prípadné budúce spory medzi jeho účastníkmi. Naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p. je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nie je pritom rozhodujúce, ako táto neistota vznikla. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že možnosť žaloby na plnenie podľa § 80 písm. b) O.s.p. vylučuje existenciu právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c) O.s.p. Na druhej strane treba podľa neho pripustiť, že navrhovateľovi nemožno odoprieť právnu ochranu prostredníctvom žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. aj v tých prípadoch, ak navrhovateľ preukáže, že má naliehavý právny záujem na tom, aby rozsudkom súdu bolo určené konkrétne právo alebo právny vzťah napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie žalobou podľa § 80 písm. b) O.s.p. Konštatoval, že splnenie podmienky alebo nesplnenie naliehavosti právneho záujmu v takomto prípade môže závisieť od posúdenia, či ide alebo nejde o samoúčelnú žalobu, ktorá nevyrieši sporný vzťah ani v jej základoch. Autoritatívne určenie súdom potom musí ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení navrhovateľa odstrániť bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Zásadne síce platí, že možnosť žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej; tento predpoklad však nemožno podľa neho chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určovacia žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie. Preto naliehavý právny záujem na určení môže byť podľa neho daný i v prípade, kedy by bolo možno žalovať na plnenie, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov a predíde sa tak prípadne ďalším sporom o plnenie, pretože sa účastníci určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho donucovania, alebo ak žalobou na plnenie nemožno riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Mal za to, že navrhovateľov zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce v ich povinnosti preukázať, že na požadovanom určení majú v čase rozhodovania súdu naliehavý právny záujem. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v predmetnom konaní navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na danom určení. Pri skúmaní cieľa, ktorý sledovali navrhovatelia podaním návrhu, vychádzal z toho, že odporca je spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v podieli 5/6-ín, pričom žalovaný podiel užíva ako vlastník od 30.4.2002 v dobrej viere, že mu podiel ako vlastníkovi patrí. Za nesporné z výpovede navrhovateľov považoval, že ich cieľom je získať späť do vlastníctva dar, predstavujúci 2/6-tiny spoluvlastníckeho podielu na predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná určovacia žaloba v tomto prípade už nemá preventívny charakter, pretože zasahuje do právnych vzťahov, ktoré nie sú sporné, neisté alebo pochybné. Nepreukázanie naliehavého právneho záujmu tak považoval za dôvod na zamietnutie návrhu. Napriek tomu sa súd zaoberal aj námietkami navrhovateľov čo do neplatnosti právneho úkonu Darovacej zmluvy zo dňa 25.3.2002, ktorá založila vlastnícky vzťah odporcu napádaný v tomto konaní. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil aj ustanoveniami § 489, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Podľa neho v danej veci rozhodujúcou otázkou bolo posúdiť, aké právne následky z hľadiska platnosti darovacej zmluvy má okolnosť, že jednotlivé listy, z ktorých pozostáva listina darovacej zmluvy (ktorej predmetom bol spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti), nie sú spojené pevným zošitím. Konštatoval, že ustanovenie § 40 Obč. zák. upravuje neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok formy, z odseku 1 tohto ustanovenia vyplýva, že len v prípade, ak zákon alebo dohoda stanovuje pre právny úkon určitú formu, jej nedodržanie má za následok neplatnosť právneho úkonu. To znamená, že sankcia neplatnosti právneho úkonu sa uplatní len vtedy, ak zákon (dohoda) určitú formu (napr. písomnú) alebo určitú náležitosť písomnej formy (napr. prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine) včítane ich pojmových atribútov obligatórne vyžaduje a táto sa nerešpektuje. Právny úkon nemôže byť teda postihnutý neplatnosťou pri nedodržaní takej formálnej náležitosti, splnenie ktorej zákon (dohoda) výslovne pre určitý právny úkon nestanovuje. Neplatnosť právneho úkonu (v prípade nedodržania zákonom vyžadovanej formy absolútna neplatnosť právneho úkonu), totiž podľa neho spôsobuje závažné právne dôsledky (nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, na právny úkon sa hľadí ako by nebol urobený) a platnosť právneho úkonu z hľadiska jeho formy je potrebné posudzovať podľa stavu (skutkového a právneho), aký tu bol v čase uzavretia právneho úkonu. Jednoduchú písomnú formu musia mať podľa ustanovenia § 46 ods. 1 Obč. zák. zmluvy o prevodoch nehnuteľností a pre zachovanie jednoduchej písomnej formy, ktorej pojmové náležitosti sú písomnosť a podpis, zásadne postačuje, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu (písomný návrh a jeho písomné prijatie môže byť urobené na osobitných listoch). Uviedol, že zákon v ustanovení § 46 ods. 2 veta druhá Obč. zák. stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení. Ak teda Občiansky zákonník výslovne nevyžaduje v prípade, že zmluva o prevode nehnuteľnosti pozostáva z viac ako jedného listu, pevné spojenie jednotlivých listov formou ich zošitia šnúrou, ako špecifickú pojmovú náležitosť zodpovedajúcu požiadavke uvedenej v § 46 ods. 2 veta druhá Obč. zák. nemôže mať podľa neho nedodržanie takéhoto spojenia bez ďalšieho za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu.(6Cdo 64/2011). Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2006 sp. zn. 3ST-o-KS 55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32, podľa ktorého pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť k rozdeleniu nehnuteľností, predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu. Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode nehnuteľnosti nemožno podľa neho vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej pečiatky. Uviedol, že notárske listiny majú povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti. Nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou) v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá podľa neho za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 46 ods. 2 Obč. zák.. Preto návrh ako nedôvodný zamietol, keď darovaciu zmluvu zo dňa 25.3.2002 považoval z hľadiska technickej jednoty za platný právny úkon v súlade s ust. § 46 ods. 2 Obč. zák.. Uviedol tiež, že Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 69/2001 síce uvádza spôsob spojenia listín súladný s ustanovením § 44 ods. 3 Notárskeho poriadku, čo ale neznamená, že musí ísť presne o taký spôsob spojenia, ktorý používajú notári a znalci. Navyše, splnenie technickej jednoty listiny podľa neho určite skúmal aj príslušný katastrálny úrad v rámci posudzovania platnosti zmluvy a vklad vlastníckeho práva na jej základe povolil. Poukázal na ust. § 120 ods. 1, veta prvá a druhá, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Navrhované dokazovanie ohľadne preukázania narušených vzťahov medzi navrhovateľmi a odporcom považoval za okrajové, keďže nešlo o konanie o vrátenie daru. Uviedol, že navrhovatelia neprodukovali žiadne dôkazy o tom, že išlo o akýsi zastretý právny úkon, keď uzatvorením predmetnej darovacej zmluvy mali záujem predísť dedeniu nehnuteľnosti vnukom, teda synom ich zomrelej dcéry. Z výpovede navrhovateľa 1/ mal za zrejmé, že mali v skutočnosti záujem darovať odporcovi spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti, poukazujúc na skutočnosť, že predmetný rodinný dom spolu stavali. Bol toho názoru, že napádaný právny úkon bol urobený slobodne, vážne a netrpí vadami prejavu vôle, opak navrhovatelia v konaní nepreukázali. V konaní sa súd prvého stupňa tiež zaoberal i tvrdením odporcu, že spoluvlastnícky podiel 2/6-iny k nehnuteľnosti - rodinného domu so súpisným číslom XXXX, popis stavby: dom, druh stavby: rodinný dom, ktorý je postavený na parcele registra „Y.“ s parcelným číslom XXXX o výmere 229, zapísaného na LV č. XXXX v katastrálnom území A. odporca vydržal podľa § 134 OZ. Vychádzal z ustanovení §129, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a skonštatoval zákonné predpoklady inštitútu vydržania. a to že a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý dôvod (titulus putativus ), teda, ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedeného vyvodil, že navrhovatelia návrh vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podali na súde dňa 2.5.2013, pričom odporca je vlastníkom spornej časti spoluvlastníckeho podielu od 30.4.2002, odkedy svoj podiel užíva, nakladá s ním ako s vlastným, v dobrej viere, že mu vec patrí. Tejto skutočnosti nasvedčuje podľa neho aj konanie v nedávnej minulosti vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 11C 183/2004, v ktorom sa navrhovatelia v pozícii navrhovateľov 1/ a 2/ a odporca v pozícii navrhovateľa 3/ domáhali určenia, že navrhovatelia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi predmetného domu v podieli 1/6-iny, teda tej, ktorú zdedil po svojej matke, dcére navrhovateľov ich vnuk A. N. O.. Namietali neplatnosť dohody o určení spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti z roku 1991 vo vzťahu k 1/6-ine, ktorú vlastnil A. N.Č. O.. Spoluvlastnícky podiel odporcu v konaní, ktoré prebiehalo v rokoch 2004 až 2011 navrhovatelia nespochybňovali. Z výsledkov vykonaného dokazovania, výpovedí účastníkov, z rozhodnutí v konaní 11C 183/2004 vyvodil, že nehnuteľnosť v podieli 5/6-ín, z čoho 2/6-iny sú napádané návrhom, nesporne vlastnícky patrila odporcovi, tento ich nepretržite, nerušene užíval 12 rokov, a preto i v prípade neúspešnej argumentácie súdu o platnosti Darovacej zmluvy zo dňa 25.3.2002 nepovažoval návrh z dôvodu jeho neúspešnosti pre vydržanie žalovaného spoluvlastníckeho podielu odporcom podľa § 134 OZ za dôvodný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v spore neúspešných navrhovateľov zaviazal k zaplateniu trov právneho zastúpenia odporcu v spojení s § 149 O.s.p. v sume 482,74 €, podľa vyhl. č. 655/2004 Zb. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/, ktorí žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie považujúc ho za vecne nesprávny, zmätočný a nezákonný. Dôvodili tým, že im postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vo veci rozhodol vylúčený sudca. Za jednoznačne nezrozumiteľný, zmätočný a nesprávny považoval záver súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu, nakoľko podľa nich majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení z dôvodu, že odporca je zapísaný na LV č. XXXX kat. úz. A. ako spoluvlastník predmetných nehnuteľností o veľkosti podielu 7/6, hoci správne má byť zapísaný ako spoluvlastník rodinného domu so súp. č. XXXX postaveného na parc. č. XXXX o výmere 229 m2 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu t.j. 1, ktorý nadobudol ako primárny vlastník originálnou formou. Podľa neho nie je možné sa stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že žaloba v tomto prípade už nemá preventívny charakter, nakoľko vzťahy, ktoré sú podanou žalobou dotknuté, sú sporné. Poukázali na to, že vzťahy medzi nimi a odporcom sú hlboko rozvrátené, odporca im bráni prijímať návštevy v rodinnom dome, ktorý užívajú a takéto konanie odporcu sa u neho vyskytlo ešte pred podaním žaloby, ktoré predstavuje dôvod na uplatnenie práva na vrátenie daru v zmysle ust, § 630 Obč. zák., avšak v zmysle súdnej praxe žaloba o neplatnosť právneho úkonu má prednosť pred žalobou na vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák., keď mal za to, že nie je možné sa domáhať vrátenia daru, ktorý bol poskytnutý na základe neplatného právneho úkonu. Boli toho názoru, že pre neplatnosť darovacej zmluvy nemôžu úspešne žalovať o vrátenie daru a žaloba o vrátenie daru nie je možná aj z tohto dôvodu, že vrátenie daru nie je potrebné, nakoľko odporca rodinný dom v plnom rozsahu nikdy neužíval a ani neužíval, ale užíval len jeden byt a polovicu spoločných priestorov a oni zostali aj po podpise spornej darovacej zmluvy užívať rodinný dom v nezmenenom rozsahu 50%. Naliehavý právny záujem na svojom určovacom návrhu odôvodňovali jeho spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.9.2010 č.k. 6Cdo 179/2010. a na to, že napriek tomu, že súd prvého stupňa zamietol ich návrh pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, preskúmal vec aj po právnej stránke. Namietali nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa aj z ostatných dôvodov. Zotrvali na svojom tvrdení, že proces overovania podpisov na spornej darovacej zmluve nebol v súlade s ust. § 46 ods. 2 Obč. zák. poukazujúc aj na výpoveď svedkyne M. G., ktorá mala potvrdiť, že pri uzatváraní predmetnej darovacej zmluvy prejavy účastníkov tohto právneho úkonu neboli uskutočnené na tej istej listine tak ako to vyžaduje ust. § 46 ods. 2 Obč., zák., k podpisu účastníkov darovacej zmluvy došlo pred tým, ako darovacia zmluva tvorila technickú jednotu. a zmluva nebola pred podpisom ani zopnutá. Mali za to, že výklad vyžadujúci pevné spojenie jednotlivých listov zmluvy o prevode nehnuteľností možno podľa neho vyvodiť aj s použitím analógie úpravy zákona č. 599/2001 Z.z. o osvedčovaní listín a podpisov na listinách okresnými úradmi a obcami, konkrétne ust § 7. Poukázal pritom na to, že pokiaľ zákon nejakú problematiku neupravuje, môže odkázať na podobné (analogické) použitie inej normy na daný prípad, na ust. § 853 ods. 1 Obč. zák. Boli preto toho názoru, že ust. § 7 ods. 5 zákona č. 599/2001 Z.z. možno analogicky použiť aj na požiadavku upravenú v § 46 ods. 2 i in fine Občianskeho zákonníka. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nerešpektoval stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z 3.10.2001 Cpj33/01 prijaté na odstránenie nejednotnosti výkladu ustanovenia § 46 ods. 2 Obč. zák. pri posudzovaní otázky neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedodržania technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľností. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa tiež považoval za jednostranné v rozpore s ut. § 132 O.s.p., pričom dokazovaním bolo preukázané, že spojenie jednotlivých listov bolo uskutočnené až po podpise účastníkov na druhom liste a toto spojenie bolo uskutočnené nedostatočným spôsobom. navrhovatelia svoj názor o neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 25.3.2002 opierali o Stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2001 sp. zn. Cpj 33/2001 (ďalej len „stanovisko“), ktoré riešilo naplnenie zákonnej požiadavky uvedenej § 46 ods. 2 OZ v prípade, ak zmluvu o prevode nehnuteľnosti, vrátane jej nedielnych príloh, tvorí viac ako jeden list. V súlade s týmto stanoviskom dospeli k záveru, že aj v posudzovanej veci darovacia zmluva uzavretá medzi účastníkmi 25.3.2002, ktorej predmetom je nehnuteľnosť, pozostávajúca z viac ako jedného listu, musí spĺňať požiadavku pevného spojenia viacerých listov spôsobom uvedeným v citovanom stanovisku. Keďže listiny darovacej zmluvy boli spojené len jednoduchým spôsobom ich zopnutia kovovou zošívacou sponou tvrdili, že tento právny úkon nespĺňa „požiadavku zákonnej technickej jednoty viacerých listín“ v zmysle § 46 ods. 2 OZ. Porušenie celistvosti zmluvy hodnotili ako nedodržanie písomnej formy právneho úkonu. Považovali preto darovaciu zmluvu pre rozpor s ustanovením § 40 ods. 1 OZ za neplatnú. Vytýkali tiež súdu prvého stupňa, že sa stotožnil s námietkou odporcu ohľadom vydržania spoluvlastníckeho podielu vyslovenej ním v záverečnej reči, ku ktorej sa nemali možnosť vyjadriť. Toto vydržanie vlastníckeho práva odporcu k spoluvlastníckemu podielu namietali, nakoľko neboli splnené podmienky v zmysle § 134 Obč. zák., a to hlavne z dôvodu, že odporca počas vydržacej doby nebol dobromyseľný a nehnuteľnosť v rozsahu 5/6 nikdy neužíval a užíva len 3/6 spoluvlastníckeho podielu. Považoval úvahy súdu prvého stupňa o vydržaní spôsobujúce nezrozumiteľnosť odôvodnenia a jeho nepreskúmateľnosť vzhľadom na jeho záver o platnosti darovacej zmluvy. Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa nich nespĺňa náležitosti vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Na základe uvedeného mali za to, že vec prejednávajúci sudca je preukázateľne zaujatý Uviedli, že po zistení úmyslu odporcu scudziť ich spoluvlastnícky podiel, iniciovali u neho vrátenie daru a podali žalobu o určenie vlastníckeho práva. Postup súdu prvého stupňa pri vydaní a odôvodnení napadnutého rozsudku nie ej možné podľa nich hodnotiť ako nezaujatý, nakoľko odôvodnenie je jednostranné, prvostupňový súd sa stotožnil len s argumentáciou odporcu a na ich dôkazy a argumentáciu neprihliadol, nedal tak presvedčivú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom ich práva na súdnu ochranu ich práv. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov 1/ a 2/ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že s navrhovateľmi 1/ a 2/ ako darcami uzatvoril dňa 25.3.2002 darovaciu zmluvu, na základe ktorej mu títo ako obdarovanému darovali spoluvlastnícky podiel 2/6 na nehnuteľnosti - rodinného domu so súp. č. XXXX, postaveného na parcele registra „Y.“ s parc .č. XXXX o výmere 229 m2. a jeho spoluvlastnícke právo v podiele 5/6 je zapísané na LV č. XXXX na základe povoleného vkladu do katastra nehnuteľností pod č. k. V-1670/02 zo dňa 30.4.2002. Poukázal na to, že navrhovatelia sa až teraz domáhajú určenia neplatnosti, po uplynutí 11 rokov po podpise darovacej zmluvy, ktorou navrhovatelia platne previedli na neho ako na svojho syna spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/6 k nehnuteľnosti. Bol toho názoru, že navrhovatelia nepreukázali svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení a nimi uvádzané vzťahy medzi účastníkmi konania považoval za právne irelevantné na posudzovanie naliehavého právneho záujmu v tomto konaní. Poukázal na vyjadrenie navrhovateľky 2/ na pojednávaní dňa 26.3.2014, ktorá potvrdila, že by navrhovatelia boli spokojní so zápisom vecného bremena - doživotného bývania a užívania predmetnej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností a slovné spojenie “chceme to späť“ nasvedčuje tomu, že sa chcú domáhať vrátenia daru. Mal za to, že navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na nimi podanom určovacom návrhu a že súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal so všetkými právne relevantnými tvrdeniami a dôkazmi oboch procesných strán. Poukázal na to, že podmienkou použitia určovacej žaloby je preukázanie naliehavého právneho záujmu a na jeho podstatu a mal za to, že v prípade navrhovateľov 1/ a 2/ použitie určovacej žaloby nie je nástrojom prevencie, ale prostriedkom, ktorým má byť nahradený právny prostriedok ochrany, ktorý nebol využitý alebo bol využitý neúspešne- žaloba o vrátenie daru, aj rozsudok NS SR zo dňa 28.9.2010 č.k. 6Cdo 179/2010, ktorý uvádzajú navrhovatelia, pojednáva o vrátení daru. Nejde podľa neho o nastolenie právnej istoty na strane navrhovateľov, ale o jej narušenie na jeho strane. Ohľadom nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na danom určovacom návrhu poukázal aj na rozsudok NS ČR sp.zn. 3Cdon 1338/96. Nie je mu tiež zrejmé, prečo právna zástupkyňa navrhovateľov žiada nazerať na vec technickej jednoty listiny -darovacej zmluvy z pohľadu judikatúry z roku 2001 (judikát Cpj 33/01), keďže v súčasnosti, kedy iniciovali toto konanie, ide o prekonaný právny názor týkajúci sa technickej jednoty listiny, n nemožno sa opierať o prekonaný právny názor , ktorý neodráža vývoj súdnej praxe o ďalších 11 rokov a upravuje právne názory, ktoré nie sú aktuálne, ale prekonané. Tiež poukázal na to, že ňou uvedené judikáty NS SR sp. zn. 2Cdo 250/2007, 3 Sžo 64/2010 predchádzali judikátu NS SR sp. zn. 6Cdo 64/2011, ktorý reagoval na potreby praxe a prekonal ňou uvedené judikáty. Namietal nesprávne vyvodený záver právnou zástupkyňou navrhovateľov z výpovede svedkyne M. G., ktorá navyše uviedla, že si nepamätá, či účastníci zmluvy darovaciu zmluvu predložili v listoch alebo zopnutú. Aj z výpovede svedkyne I. A. podľa neho vyplýva, že darovacia listina bola v súlade so zaužívanou praxou opatrená podpismi, overovacími doložkami, so zachovanou technickou jednotou listiny. Mal za to, že postup matričného oddelenia vykonaný na Darovacej zmluve pri osvedčovaní podpisov bol bežný a v súlade s ust. § 46 ods. 2 Obč. zák. a táto darovacia zmluva netrpí žiadnymi nedostatkami vzhľadom aj na formu jej vyhotovenia a je platnou listinou. Pokiaľ navrhovatelia boli toho názoru, že prax matričných úradov bola v rozpore so zákonom, mohli v tom čase podať príslušnú žalobu, čo však neurobili. K názoru navrhovateľov o použití aplikácie analógie ust. § 44 ods. 3 zák. č. 323/1992 Zb. uviedli, že túto nie je možné aplikovať, keďže zo znenia ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že Občiansky zákonník neuvádza sankciu neplatnosti právneho úkonu, pokiaľ nie je zachovaná technická jednota listiny a túto osobitnú pojmovú náležitosť ani ust. § 46 ods. 2 Obč. zák. neustanovuje, preto nedodržanie takéhoto spojenia listín ani nemôže mať bez ďalšieho za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, tiež občan nemá povinnosť previesť spojenie listín spôsobom, ako ju vykonáva notár pri výkone svojej notárskej činnosti. Navyše navrhovatelia ani žiadnym spôsobom nepreukázali svoje tvrdenie, že k podpisu darovacej zmluvy došlo pred technickým spojením jej listín. Námietku právnej zástupkyne navrhovateľov, že nemala možnosť reagovať na jeho záverečnú reč, v ktorej poukázal aj na uplynutie 10- ročnej vydržacej doby, nepovažoval za dôvodnú, nakoľko mala možnosť požiadať o slovo a reagovať, čo však neurobila a čo nemôže preto byť na jeho ťarchu. Pritom mala právne zástupkyňa navrhovateľov aj časový priestor pred vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania a údajnú zaujatosť súdu zbadala tiež až v čase, keď zistila, že súd návrhu nevyhovel v plnom rozsahu. Navrhovatelia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu odporcu k ich odvolaniu uviedli, že odporca nerozumel ich vyjadreniu o tom, že žaloba o neplatnosť právneho úkonu má prednosť pred žalobou na vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák., nakoľko podľa nich nie je možné domáhať sa vrátenia daru, ktorý bol poskytnutý na základe neplatného právneho úkonu a v konaní o určenie ich vlastníckeho práva sa mala ako predbežná otázka riešiť otázka neplatnosti darovacej zmluvy. Práve pre neplatnosť darovacej zmluvy nemohli podľa nich žalovať odporcu o vrátenie daru a to ani z dôvodu, že odporca rodinný dom v plnom rozsahu nikdy neužíval a ani neužíva a oni aj po darovacej zmluve zostali užívať rodinný dom v rozsahu 50% , a to byt na 2. podlaží v spornom dome, darovacia zmluva bola vyhotovená len pro forma. Podaním zo dňa 22.1.2015, došlým odvolaciemu súdu dňa 22.1.2015 navrhovatelia 1/ a 2/, zotrvávajúc na svojom odvolaní a na jeho dôvodoch, žiadali v prípade, že by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a spornú darovaciu zmluvu by považoval za platný právny úkon, o pripustenie zmeny návrhu pripustením ďalších petitov návrhu, a to v znení: „Odporca A. H.G., nar. X.X.XXXX, bytom G. D.. X, N., je povinný vrátiť navrhovateľom 1/ a 2/ dar, a to spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/6 k celku k nehnuteľnosti v Bratislave v kat. úz. A., zapísanej na LV č. XXXX ako dom, súp.č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, zastavaná plocha 229 m2, ktorý nadobudol na základe darovacej zmluvy zo dňa 25.2.2002, ktorej vklad bol povolený Správou katastra v Bratislave pod č. V 1670/02 dňa 30.3.2002 do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca A. H., nar. X.X.XXXX, bytom G. D..X, N., je povinný vrátiť navrhovateľom 1/ a 2/ dar, a to spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 k celku na nehnuteľnostiach, zapísaných na KV č. XXXX kat. úz. A. ako pozemok - parcela registra KN „Y.“ parc. č. XXXX zastavaná plocha o výmere 229 m2 a pozemok - parcela registra KN „Y.“ parc. č. XXXX zastavaná plocha o výmere 423 m2, ako aj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 k celku na oplotení, vonkajších úpravách a trvalých porastoch, ktorý nadobudol na základe darovacej zmluvy zo dňa 10.2.1995, ktorej vklad bol povolený Správou katastra v Bratislave pod č. V 715/95 dňa 10.2.1995 do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.“ Svoj návrh na pripustenie zmeny petitu návrhu odôvodnili tým, že prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 10.12.2014 vyzvali odporcu na vrátenie daru, na čo odporca dňa 28.12.2014 reagoval, že dôvody pre vrátenie daru podľa § 630 Obč. zák. nie sú dané a vo svojej odpovedi na ich výzvu nijako nespochybnil existenciu skutkových okolností, ktoré ich viedli k podaniu výzvy na vrátenie daru, naopak, potvrdil nedovolenie vstupu ich vnuka do ich bytu, v ktorom bývajú. Mali za to, že sú splnené podmienky pre pripustenie zmeny petitu návrhu v nimi požadovanom znení, nakoľko výsledky doterajšieho dokazovania môžu byť podľa nich podkladom pre rozhodovanie o zmenenom petite a požadovaný postup nepovažovali za v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, nakoľko už z vykonaného dokazovania vyplynula danosť dôvodov na vrátenie daru. Za naplnenie predpokladov pre vrátenie daru odporcom označili jeho správanie sa keď napriek ich výslovnému želaniu ako darcov opakovane ich vnukovi A. N. neudelil súhlas na ich navštevovanie, napriek ich výslovnému nesúhlasu dňa 22.12.2013 privolal príslušníkov ORPZ Bratislava V, ktorí na jeho žiadosť A. N. vyviedli z bytu, ktorý užívajú, napriek ich výslovnému nesúhlasu odporca dňa 24.12.2013 privolal príslušníkov ORPZ Bratislava V, aby ich vnuka vyviedol z bytu ba bol nimi upozornený, že im nemôže brániť v styku s vnukom, a napriek ich výslovnému nesúhlasu tak odporca opakovane urobil aj v dňoch 25.12.2013 a 2.1.2014. Toto jeho konanie tak označili za závažné konanie v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením, zo dňa 18. novembra 2015 č.k. 4Co 710/2014-342 vyššie uvedenú zmenu návrhu o ďalšie petity návrhu v znení : „Odporca A. H.G., nar. X.X.XXXX, bytom G. D.. X, N., je povinný vrátiť navrhovateľom 1/ a 2/ dar, a to spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/6 k celku k nehnuteľnosti v Bratislave v kat. úz. A., zapísanej na LV č. XXXX ako dom, súp. č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, zastavaná plocha 229 m2, ktorý nadobudol na základe darovacej zmluvy zo dňa 25.2.2002, ktorej vklad bol povolený Správou katastra v Bratislave pod č. V 1670/02 dňa 30.3.2002 do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca A. H., nar. X.X.XXXX, bytom G. D.. X, N., je povinný vrátiť navrhovateľom 1/ a 2/ dar, a to spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 k celku na nehnuteľnostiach, zapísaných na KV č. XXXX kat. úz. A. ako pozemok - parcela registra KN „Y.“ parc. č. XXXX zastavaná plocha o výmere 229 m2 a pozemok - parcela registra KN „Y.“ parc. č. XXXX zastavaná plocha o výmere 423 m2, ako aj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 k celku na oplotení, vonkajších úpravách a trvalých porastoch, ktorý nadobudol na základe darovacej zmluvy zo dňa 10.2.1995, ktorej vklad bol povolený Správou katastra v Bratislave pod č. V 715/95 dňa 10.2.1995 do 30 dní od právoplatnosti rozsudku nepripustil s odôvodnením, že by išlo o kvalitatívne iný návrh, ako uplatňovali navrhovatelia a s iným zameraním sa pri dokazovaní a v danom štádiu odvolacieho konania neprípustné aj z hľadiska hospodárnosti konania. Toto uznesenie nadobudlo dňa 25.11.2015 právoplatnosť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal následne vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov 1/ a 2/ nie je dôvodné. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby (akou je aj žaloba v preskúmavanej veci) je v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba predpokladaná uvedeným ustanovením je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Určovací návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, má spravidla preventívny charakter - jeho účelom je poskytnúť ochranu práva navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Pri rozhodovaní o existencii naliehavého právneho záujmu, musí súd posúdiť, či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany práva navrhovateľa, a či snáď o takomto rozhodnutí o určovacom návrhu nebude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovací návrh nie je spravidla opodstatnený najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo. Základným predpokladom, aby sa súd zaoberal otázkou neplatnosti v rámci určovacej žaloby, je preukázanie naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Podľa výkladu podávaného ustálenou súdnou praxou je naliehavý právny záujem daný najmä tam, kde by bez požadovaného určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo by sa jeho postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku je skôr preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, a jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, tvoriace určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie korešpondujú s podmienkou naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani právny záujem na takomto určení. Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujme na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že ten -ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkami aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania). Určovací petit nie je jedinou možnou formou ochrany práva. Určovací petit je prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené. Jeho cieľom je poskytnutie preventívnej ochrany za súčasného splnenia zákonom požadovanej podmienky preukázania naliehavosti právneho záujmu na určení tohto práva. Na vznik právneho záujmu žalobcu na určení stačí také správanie odporcu, ktoré svedčí o jeho úmysle porušiť právo navrhovateľa resp. spôsobiť mu ujmu na jeho právnom postavení. Je teda prostriedkom, ktorý navrhovateľovi umožňuje dovolať sa ochrany skôr, než jeho právo resp. právne postavenie bolo porušené, má teda preventívny charakter (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obo 12/2008, zo dňa 19. januára 2010). Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť, pričom nie je dôležité ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda predstavujú nebezpečenstvo budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na svojom určovacom návrhu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a tento naliehavý právny záujmu ani jednoznačne nešpecifikovali. Navrhovatelia v prvom rade napádali neplatnosť darovacej zmluvy pre absenciu jej technickej jednoty podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ), pretože nebola zošitá šnúrkou ale len zopnutá kovovou zošívacou spinkou a že túto darovaciu zmluvu priniesli na podpis pracovníkovi matriky. Po začatí pojednávania vo veci samej dňa 16.10.2013 pridali ďalší dôvod neplatnosti a to, že išlo o zastretý právny úkon, ktorým mal byť úkon vydedenia resp. závetu a takto chceli navrhovatelia zabezpečiť, aby po nich nededil predmetnú nehnuteľnosť ich vnuk A. N. ml., keďže vzťahy medzi nimi boli vážne narušené, na pojednávaní dňa 26.3.2014 navrhovateľka 2/ uviedla, že by navrhovatelia boli spokojní so zápisom vecného bremena-doživotného bývania a užívania predmetnej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností a následne uviedla “chceme to späť“ nasvedčujúc tomu, že sa chcú domáhať vrátenia daru. Navrhovatelia uviedli, že vyzývali odporcu k vráteniu daru, nakoľko však dokazovanie v tomto smere by bolo náročné žalobu o vrátenie daru nepodali. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva odôvodnili tým, že jedine takýmto súdnym rozhodnutím o určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti možno dosiahnuť zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Poukázali na to, že vzťahy medzi nimi a odporcom sú hlboko rozvrátené, odporca im bráni prijímať návštevy v rodinnom dome, ktorý užívajú a takéto konanie odporcu sa u neho vyskytlo ešte pred podaním žaloby, ktoré predstavuje dôvod na uplatnenie práva na vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Obč. zák., avšak v zmysle súdnej praxe žaloba o neplatnosť právneho úkonu má prednosť pred žalobou na vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák. Boli toho názoru, že pre neplatnosť darovacej zmluvy nemôžu úspešne žalovať o vrátenie daru a žaloba o vrátenie daru nie je možná aj z tohto dôvodu, že vrátenie daru nie je potrebné, nakoľko odporca rodinný dom v plnom rozsahu nikdy neužíval a ani neužíval, ale užíval len jeden byt a polovicu spoločných priestorov a oni zostali aj po podpise spornej darovacej zmluvy užívať rodinný dom v nezmenenom rozsahu 50%, čím len potvrdili, že im nie je bránení v užívaní predmetnej nehnuteľnosti a ich právo užívania predmetnej nehnuteľnosti nie je ohrozené a ich postavenie neisté. Naliehavý právny záujem na svojom určovacom návrhu odôvodňovali jeho spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu. Navrhovatelia nepreukázali, že by bez požadovaného určenia bolo ich právo ohrozené alebo by sa ich postavenie stalo neistým. Predmetnú darovaciu zmluvu zo dňa 25.3.2002 uzavierali s odporcom slobodne a vážne s úmyslom previesť na neho svoj spoluvlastnícky podiel, v nehnuteľnosti v 2/6-inách a svoj návrh na určenie vlastníctva k nemu podali na súd až 2.5.2013, t.j. po 11 rokoch, kedy začali poukazovať na nevhodné správanie sa odporcu k nim, ktoré je podľa nich zákonným predpokladom pre domáhanie sa od neho vrátenia nimi darovaného podielu k danej nehnuteľnosti. Takto viac rokov trvajúci stav svedčí o nedostatku preventívneho charakteru naliehavého právneho záujmu. Nie je tu daný ani aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľmi a odporcom, ktorý by bol ohrozením právneho postavenia navrhovateľov, nepredstavuje nebezpečenstvo budúceho porušenia právnych povinností odporcom, a ktorý by nebolo možné riešiť iným právnymi prostriedkami. Nakoľko navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na svojom určovacom návrhu, išlo o nedostatok, pre ktorý bolo možné bez ďalšieho ich návrh zamietnuť. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na svojom určovacom návrhu, nebolo potrebné, aby sa zaoberal meritom veci. Z tohto dôvodu námietky navrhovateľov uvedené v odvolaní neboli podstatné. Odvolací súd preto z vyššie uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, ním uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľov v sume 61,85 Eur+ režijný paušál 8,04 Eur, spolu 69,89 Eur. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.