Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/6/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513236524 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1513236524.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: V. Q., A. F. R., Č.Y. Č.. XXXX/X, zastúpeného Mgr. Petrom Neštepným, advokátom so sídlom v Bratislave, Ferienčíkova č.7, proti odporcovi: Retail Value Stores, a.s., so sídlom Panónska cesta č.16, Bratislava, IČO: 47 256 770 (právny nástupca : Retail Value Stores, a.s., so sídlom Panónska cesta č.16, Bratislava, IČO: 43 768 083), zastúpenom: 1/ JUDr. Michal Matulník, advokát, s.r.o., so sídlom Kýčerského 5, Bratislava, 2/ JUDr. Milan Červenka, advokát, s.r.o., so sídlom Sabinovská 3/A, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 16.marca 2015, č.k. 47Cpr 37/2013-369, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd opravuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 16.marca 2015, č. k. 47Cpr 37/2013-369 v záhlaví tak, že správne označenie odporcu má znieť : " Retail Value Stores, a.s., so sídlom: Bratislava, Panónska cesta č.16, IČO: 47 256 770". Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 633,46 eur, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa určil, že rozhodnutie odporcu zo dňa 09.09.2013 o okamžitom skončení pracovného pomeru, dané navrhovateľovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatné, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady mzdy sumu 41.183,- eur, určil, že pracovný pomer sa skončí právoplatnosťou rozhodnutia, zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že pracovný pomer trvá a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy konania vo výške 18,43 eur, súdny poplatok vo výške 2.570,50 eur a navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 5.027,88 eur. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ bol zamestnaný u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.06.2011 v pracovnom zaradení - stážista na riaditeľa hypermarketu. Rozhodnutím odporcu zo dňa 09.09.2013 bol s navrhovateľom okamžite skončený pracovný pomer, a to z dôvodu neoprávnenej manipulácie s nákupnými poukážkami, bližšie vymedzenom v obsahu textu okamžitého skončenia pracovného pomeru. V intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 09. 2014, č.k. 8CoPr 6/2014-220, dospel k záveru, že v prípade porušenia povinnosti navrhovateľa uviesť v žiadosti o vydanie nákupných poukážok dôvod, bol tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru odporcom uplatnený po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, a pokiaľ ide o porušenie povinnosti navrhovateľa vyplývajúcej mu z platnej procedúry pre úsek pokladne dospel k záveru, že v prípade tohto dôvodu nedošlo k preklúzii práva, keď odporca sa o ňom dozvedel až následným výsluchom spolupracovníkov v čase od 14. 08. 2003 do 21. 08. 2013. Konštatoval, že navrhovateľ vo svojej výpovedi potvrdil, že porušil povinnosti pri odovzdávaní poukážok, keď tieto odovzdával zamestnancom odporcu bez podpisu o prevzatí poukážok a tým sa podklady nedostali do učtárne na ich zdanenie. Výpoveďami svedkov mal preukázané, že dodatočne podpisovali prevzatie nákupných poukážok na základe žiadosti navrhovateľa. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že zo strany navrhovateľa došlo k porušeniu pracovných povinností určených v internom predpise odporcu - trezor, ktorý upravoval postup pri odovzdávaní nákupných poukážok. V tejto súvislosti však konštatoval, že z dokazovania nevyplynulo, že by nákupné poukážky zamestnancom odovzdané neboli, a teda nebolo možné konštatovať, že zo strany navrhovateľa došlo k neoprávnenej manipulácii s nákupnými poukážkami, majúcimi charakter cenín. Uviedol, že rovnako v konaní nebolo konštatované, že by nákupné poukážky chýbali a že by si ich navrhovateľ ponechal. Poznamenal, že odporca v priebehu pojednávania nevedel predložiť smernicu, ktorá by upravovala postup nakladania s nákupnými poukážkami, hoci sa na ňu odvolával. S prihliadnutím na dané skutočnosti potom uzavrel, že zo strany navrhovateľa nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré by zakladalo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Pokiaľ ide o porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s neuvádzaním dôvodov na vydanie nákupných poukážok, vzhľadom na preklúziu tohto dôvodu, na tento, pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny, neprihliadol. Vzhľadom na to, že navrhovateľ ako riaditeľ porušil pracovné povinnosti, konal v rozpore s etickým kódexom a pravidlami pre výdaj nákupných poukážok, čo mohlo mať dopady na pracovnú disciplínu ostatných zamestnancov a vzhľadom na narušenú dôveru odporcu k riadiacemu zamestnancovi aj za predpokladu, že išlo formálno- právne nedostatky, a dlhšiu dobu trvajúci stav, keď nešlo o bežný spôsob vydávania poukážok, vyhovel návrhu odporcu podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce a rozhodol o skončení pracovného pomeru a súčasne zamietol návrh navrhovateľa o určenie, že jeho pracovný pomer u odporcu trvá. Titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 03. 10. 2013 do 16. 03. 2015, teda za obdobie 16 mesiacov a 9 dní, vychádzajúc z priemerného mesačného zárobku navrhovateľa vo výške 2.509,- eur. Úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešného odporcu zaviazal na zaplatenie trov štátu, ktoré vznikli zaplatením svedočného zo štátnych finančných prostriedkov a na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vzhľadom na to, že navrhovateľ bol od súdneho poplatku oslobodený. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že od 01. 02. 2015 konal s osobou a rozhodol vo vzťahu k nemu ako osobe, ktorá v čase vydania rozsudku de iure neexistovala, keďže dňom 01. 02. 2015 zanikla. Mal za to, že pre nedostatok jeho spôsobilosti byť účastníkom konania, mal súd prvého stupňa z úradnej povinnosti konanie zastaviť, nakoľko procesné nástupníctvo je potrebné v konaní uplatniť, nenastáva samo o seba a súd nemôže na singulárnu sukcesiu prihliadať ex offo. Namietal posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny súdom prvého stupňa a v tomto smere mu vytýkal, že sa nezaoberal intenzitou závažného porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom z pohľadu ním v rozväzovacom prejave uplatnených hodnotiacich kritérií, svoje posúdenie v tomto ohľade nedostatočne odôvodnil, a preto takéto subjektívne hodnotenie súdu prvého stupňa považoval za nepreskúmateľné. Za nesprávny považoval záver súdu prvého stupňa o tom, že nedošlo k neoprávnenej manipulácii navrhovateľa s nákupnými poukážkami. S poukazom na výpoveď svedka V. N. mal v konaní nesporne preukázané, že došlo aj k prípadu, kedy navrhovateľ dal podpísať zamestnancovi prevzatie aj takých poukážok, ktoré mu vôbec nikdy neboli vydané. S poukazom na svedecké výpovede bývalých riaditeľov hypermarketu považoval za preukázané, že manipulácia navrhovateľa s nákupnými poukážkami bola v rozpore s dlhodobo zaužívanou praxou. Za nesprávny považoval záver súdu prvého stupňa, že nevedel predložiť smernicu upravujúcu postup nakladania s nákupnými poukážkami a v tomto smere poukázal na interný predpis - platné procedúry týkajúce sa práce v trezore. Intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom považoval za vysokú vzhľadom na pozíciu vedúceho zamestnanca, ktorú zastával a ktorého konanie v danom odvetví podnikania a prostredí so značným počtom zamestnancov a množstvom tovarov, nemožno tolerovať, keď navyše navrhovateľ spôsobil aj problémy so spracovávaním miezd zamestnancov tým, že bolo potrebné dodatočne pristúpiť k zdaneniu odmien. Žiadal, aby odvolací súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu znížil navrhovateľovi priznanú náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. V tomto smere vytýkal súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní o náhrade mzdy navrhovateľovi za dobu 16 mesiacov a 9 dní neskúmal, či sa navrhovateľ medzičasom zamestnal, či je podnikateľom alebo má príjmy z iných zdrojov, a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa z tohto pohľadu je vecne nesprávne, riadne neodôvodnené a nepreskúmateľné. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu poukázal na to, že v danom prípade nebol dôvod pre zastavenie konania pre nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania na strane odporcu, nakoľko v zmysle § 107 ods. 4 O.s.p. mal súd pokračovať v konaní s právnym nástupcom zaniknutej právnickej osoby. V danom prípade došlo na strane odporcu k procesnému nástupníctvu ex lege. Poukázal na to, že odporca vo svojom odvolaní opakuje dôvody, s ktorými sa podrobne zaoberal súd prvého stupňa v priebehu konania a ku ktorým sa v priebehu konania vyjadroval. Zotrval na svojom názore, že právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru neobstojí, lebo mu chýba určitosť a jednoznačnosť. Vytýkal odporcovi, že účelovo opomína, že určité skutočnosti nemohli byť predmetom platného okamžitého skončenia pracovného pomeru vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty. Uviedol, že odporca mal uskutočniť okamžité skončenie pracovného pomeru na základe jednoznačne zisteného a preukázaného skutkového stavu a už len to, že nevypočul všetkých 24 zamestnancov, ktorým dával nákupné poukážky, ale len vzorku šiestich, svedčí o tom, že odporca tak neurobil. Rovnako nekonfrontoval ani jeho so svojimi zisteniami a nezaujímal sa o jeho stanovisko a vysvetlenie, ktoré judikatúra považuje vo všeobecnosti za potrebné k ustáleniu skutkového stavu. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že poukážky si neprisvojil, ale odovzdal ich dotknutým zamestnancom, uvedené sa týka aj zamestnanca V.. N. , na ktorého výpoveď sa odporca odvolával a úmyselne opomínal citovať z jeho úradného záznamu spísaného políciou. Záverom poukázal na to, že odporca si nárok na primerané zníženie /nepriznania náhrady mzdy neuplatnil žiadosťou pred súdom prvého stupňa, a preto aj v tejto časti považoval jeho odvolanie za irelevantné. Nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci, považoval odvolanie odporcu za nedôvodné. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.2, písm. b) O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa došlo k zániku pôvodne označeného odporcu: Retail Value Stores, a.s., so sídlom Panónska cesta č.16, Bratislava, IČO: 43 768 083, jeho výmazom z obchodného registra ku dňu 01.02.2015 v dôsledku jeho splynutia so spoločnosťou Tsar Holding N.V., na základe čoho vznikla spoločnosť: Retail Value Stores, a.s., so sídlom Panónska cesta č.16, Bratislava, IČO: 47 256 770, ktorá sa stala jeho univerzálnym právnym nástupcom, a preto správne postupoval súd prvého stupňa, keď podľa § 107 ods. 4 O.s.p. pokračoval v ďalšom konaní s týmto ( univerzálnym) právnym nástupcom pôvodne označeného (zaniknutého ) subjektu, zastúpenom pôvodne označenými právnymi zástupcami, ktorých plnomocenstvo zánikom pôvodne označeného odporcu nezaniklo ( § 33b ods. 2, veta druhá Občianskeho zákonníka) . Odporca preto nedôvodne argumentuje nedostatkom svojej spôsobilosti byť účastníkom konania a povinnosťou súdu prvého stupňa z úradnej povinnosti konanie zastaviť; v danom prípade sa totiž nejednalo na strane odporcu o prípad singulárnej sukcesie, o ktorej rozhoduje súd len na návrh. Z uvedených dôvodov nemohol odporcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. b) O.s.p. obstáť. V zmysle § 164 O.s.p. preto odvolací súd opravil v záhlaví rozsudku súdu prvého stupňa chybu, ku ktorej došlo v jeho písomnom vyhotovení tak, aby správne označenie odporcu jeho IČO-m korešpondovalo s jeho zápisom v obchodnom registri. Z hľadiska aplikácie § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, kedy zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu, je potrebné zdôrazniť, že ide o právnu normu s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, a preto je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil, pričom nie je v tomto smere obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či hranicami, ale berie do úvahy špecifiká prejednávanej veci a prihliada aj na právne závery a ustálený výklad, ktoré v tomto smere zaujala súdna prax. Pracovná disciplína je súhrn právnych povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy, a pracovného poriadku, zo všeobecne záväzných právnych predpisov, s ktorými bol oboznámený. Zavinené nesplnenie či porušenie takejto povinnosti, a to prinajmenšom z nedbanlivosti, ktoré musí byť preukázané (nepostačuje jeho predpoklad či domnienka ), má potom za následok porušenie pracovnej disciplíny, ktoré môže zamestnávateľ postihnúť niektorým zo zákonom stanovených spôsobov. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru ide o najprísnejší postih zamestnanca, kedy od zamestnávateľa nemožno za žiadnych okolností spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer pokračoval aj keď len do skončenia výpovednej lehoty; môže ísť o niekoľkonásobné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré len v súhrne dosahuje intenzitu závažného porušenia, alebo môže ísť o ojedinelé porušenie, ktoré vzhľadom na svoju intenzitu neumožňuje už ďalšie ponechanie zamestnanca v pracovnom zaradení z dôvodu udržania pracovnej disciplíny. Vždy je potrebné z hľadiska hodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, dôležitosť ním vykonávanej práce, jeho doterajší postoj k plneniu si pracovných povinností, ako aj na situáciu, v ktorej k porušeniu došlo, na povahu, charakter a následky porušenia povinností a na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal; v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania; náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa a opodstatnenosti tvrdení odporcu z hľadiska skutočností uvádzaných ním na jeho obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom o porušení pracovných povinností navrhovateľom, ktoré však svojou intenzitou nezakladalo závažné porušenie pracovnej disciplíny a na tomto základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 68 ods. 1,písm.b/, § 70, § 77, § 79 ods. 1, § 134 ), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Odporca vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p., spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa, napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcu. Z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, akú výpovednú, resp. dôkaznú hodnotu má súd tomu ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je tak súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré správne zameral na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo spoľahlivého zistenia o porušení pracovných povinností navrhovateľom nedodržaním interného predpisu odporcu upravujúceho pohyb nákupných poukážok pri práci v trezore, keď k žiadostiam o výdaj nákupných poukážok nepriložil dokument s podpisom osoby, ktorá poukážku reálne prijala. Tvrdenia odporcu o tom, že prevzatie nákupných poukážok zamestnanci podpísali až dodatočne po tom, ako ich od navrhovateľa dostali, má rovnako spoľahlivý podklad vo výpovediach v konaní vypočutých svedkov. Títo svedkovia síce zhodne potvrdili to, čo odporca kládol navrhovateľovi za vinu v tom smere, že podpisovali prevzatie nákupných poukážok na žiadosť navrhovateľa s tým, že súčasne pri podpise, a ani následne potom, tieto poukážky od neho neobdržali, avšak na druhej strane väčšina z nich zhodne uviedla, že svojím podpisom potvrdili prevzatie len tých poukážok, ktoré od navrhovateľa v minulosti prevzali. Pokiaľ odporca poukazoval na výpoveď svedka V. N., ktorý vypovedal, že prevzatie poukážok navrhovateľovi podpísal v domnienke, že dostane nejaké ďalšie poukážky, ktoré mu však neboli dané, tak z jeho výpovede jednoznačne nevyplynulo, že by svojím podpisom nepotvrdzoval prevzatie poukážok, ktoré predtým nedostal, keď v tejto súvislosti svedok uviedol, že darčekové poukážky k polroku a ku koncu roku 2012 dostal, boli mu odovzdané v učtárni, kde ich prevzatie však ( súčasne) nepodpisoval. Len na základe výpovede uvedeného svedka nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že navrhovateľ vyžadoval od podriadených zamestnancov, aby mu podpísali prevzatie aj takých poukážok, ktoré v minulosti neprevzali. Súd prvého stupňa preto správne skutkovo ustálil, že v konaní nebolo preukázané, že by nákupné poukážky zamestnancom odovzdané neboli a na základe toho vyvodil správny záver, že zo strany navrhovateľa nedošlo k neoprávnenej manipulácii s nákupnými poukážkami v tom, že by si tieto ponechal vo svoj prospech a že by preto u odporcu nákupné poukážky chýbali. U odporcu existoval len interný predpis upravujúci pohyb nákupných poukážok medzi učtárňou, trezorom, počitárňou a infoprepážkou, u odporcu však neexistovala smernica, ktorá by upravovala pravidlá prideľovania nákupných poukážok zamestnancom. Vzhľadom na to, že v danom prípade navrhovateľ zanedbal svoju povinnosť dokladovať žiadosti o výdaj nákupných poukážok potvrdením o ich prevzatí podpisom osoby, ktorá nákupnú poukážku prijala, nemožno vyvodiť závažné porušenie jeho pracovných povinností do takej miery, že by opodstatňovalo odporcu okamžite s navrhovateľom skončiť pracovný pomer. Pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny správne súd prvého stupňa neprihliadol na závažnosť skutku, vo vzťahu ku ktorému uplynula zákonom stanovená prekluzívna lehota na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Napokon ani pracovné zaradenie navrhovateľa vo vedúcej funkcii nezakladá samé o sebe intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, keď v danom prípade išlo o formálno-právne nedostatky týkajúce sa evidencie pohybu nákupných poukážok, a nebolo preukázané ich zneužitie navrhovateľom na ujmu odporcu. Nad rámec uvedeného odvolací súd poznamenáva, že porušenie pracovných povinností navrhovateľom z pozície riaditeľa hypermarketu a s tým súvisiaceho narušenie dôvery odporcu k navrhovateľovi, ako riadiacemu zamestnancovi, súd prvého stupňa dostatočne zohľadnilo pri posudzovaní návrhu odporcu na rozhodnutie o skončení pracovného pomeru. Posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny je predmetom úvahy súdu, ktorá musí vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a rozhodnutie súdu v tomto smere musí byť vždy založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách a dôkazoch. Súd prvého stupňa v tomto smere svoju úvahy na základe, ktorých dospel k záveru o menej ako závažnom porušení pracovnej disciplíny navrhovateľom, riadne odôvodnil a uviedol kritéria, na základe ktorých dospel k tomuto svojmu záveru. Odvolaciemu súdu nič nebránilo v odvolacom konaní preskúmať primeranosť úvahy súdu prvého stupňa, v tom smere, či táto vychádzala z takých skutočností, ktoré boli v konaní preukázané a ktoré boli relevantné z hľadiska aplikovanej právnej normy. Odporca preto nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa subjektívne hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny a nepreskúmateľnosť v tomto ohľade jeho záverov. Súd prvého stupňa logicky vysvetlil postup, na základe ktorého k svojim skutkovým záverom, na základe vykonaných dôkazov, dospel a odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. V hodnotení skutkových zistení tak neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, súd prvého stupňa ich všetky náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Len odlišný názor odporcu na to, ako mal niektoré skutočnosti vyhodnotiť vo väzbe na intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, nie je, s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.), spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov, ku ktorým došiel súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania. K uvedenému ešte odvolací súd dodáva, že právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov; rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dovodiť, že do obsahu základného práva účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd nepatrí právo účastníka na vyhovenie jeho procesnému návrhu na vykonanie určitého ním navrhovaného dôkazu a ani právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Odporca až vo svojom (v poradí druhom) odvolaní podal žiadosť o nepriznanie, resp. zníženie náhrady mzdy priznanej navrhovateľovi za čas presahujúci 12 mesiacov, pričom v konaní pred súdom prvého stupňa netvrdil žiadne skutkové okolnosti rozhodujúce pre obmedzenie zákonného nároku navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na to, že v odvolacom konaní sa uplatňuje princíp neúplnej apelácie, môže sa odvolací súd zaoberať touto (dodatočne podanou) žiadosťou len vtedy, pokiaľ nie je spojená s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov. Účelom systému neúplnej apelácie je totiž zvýšenie zodpovednosti účastníkov konania v tom smere, aby všetky rozhodujúce skutočnosti a dôkazy uplatňovali už pred súdom prvého stupňa a neponechávali si ich až na odvolacie konanie, a z toho vyplývajúce zrýchlenie prejednania veci a zamedzenie účelovému predlžovaniu konania a oddeľovaniu konečného rozhodnutia súdu. K žiadosti odporcu podanej v priebehu odvolacieho konania tak mohol odvolací súd relevantne prihliadnuť len vtedy, pokiaľ jej dôvodnosť možno posúdiť na základe skutočností, ktoré vyšli najavo alebo boli zistené v konaní pred súdom prvého stupňa. V danom prípade tak odvolací súd posúdil žiadosť odporcu ako bezpredmetnú, nakoľko z obsahu spisu a skutkových zistení súdu prvého stupňa nemožno bez zistenia ďalších rozhodujúcich skutočností a dôkazov posúdiť jej opodstatnenosť. Z dôvodu, že žiadosť odporcu je tak spojená s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov, odvolací súd na túto jeho žiadosť v odvolacom konaní neprihliadol. Navyše je potrebné poznamenať, že odporca si ani odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. v spojení s § 205a ods. 1 O.s.p. neuplatnil. Odporca preto v tejto súvislosti nenáležite vytýka súdu prvého stupňa, že vôbec neskúmal, či sa navrhovateľ medzičasom zamestnal, či je podnikateľom alebo má príjmy z iných zdrojov a nenáležitá je aj jeho námietka, že v tomto smere je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne nesprávne, riadne neodôvodnené, a teda nepreskúmateľné. Nakoľko odporca svoje odvolanie v časti náhrady mzdy neodôvodnil žiadnymi ďalšími relevantnými argumentmi a námietkami, nepovažoval odvolací súd za potrebné bližšie, nad rámec uplatnených odvolacích dôvodov, preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti, rovnako ako aj v časti súvisiacich, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutých, výrokov o určení skončenia pracovného pomeru, zamietnutia návrhu na určenie trvania pracovného pomeru, zaplatenia súdneho poplatku, náhrady trov konania štátu a náhrady trov účastníkov konania. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. s tým, že úspešnému navrhovateľovi, na základe jeho návrhu, priznal náhradu trov odvolacieho konania. Podľa § 13a ods. 1, písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. vznikol právnemu zástupcovi navrhovateľa nárok na odmenu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 30.04.20145. Pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny treba vychádzať zo skutočnosti, že predmetom konania sú dve spojené veci, teda okrem náhrady mzdy aj určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a preto je potrebné aplikovať § 13 ods. 3 vyhlášky a vypočítať odmenu za jeden úkon právnej služby zo základnej sadzby tarifnej odmeny z náhrady mzdy; ktorá bola predmetom odvolacieho konania vo výške 41.183,- eur; podľa § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. a z jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny pripadajúcej na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 11 ods. 1, písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z., kedy nie možné hodnotu veci vyjadriť v peniazoch. Právnemu zástupcovi navrhovateľa tak vznikol nárok na odmenu vo výške 506,21 eur + 21,51 eur (1/3 zo sumy 64,53 eur), k tomu paušálna náhrada 8,39 eur a 20% DPH, spolu vo výške 643,33 eur. Nakoľko právny zástupca navrhovateľa si uplatnil odmenu vo výške 633,46 eur, priznal odvolací súd navrhovateľovi, viazaný týmto návrhom, ním požadovanú náhradu trov odvolacieho konania vo výške 633,46 eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.