Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/573/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514221558 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1514221558.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: H. O.G., W. Q. J.. Č.. XX, W., proti odporcom: X/ I. Q., A.. XX.XX.XXXX, W. O. J.. Č.. XX, W., zastúpený opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, so sídlom Vazovova ul. č 7/A, Bratislava, X/ P. Q., W. O. J.. Č.. XX, W., o zapretie otcovstva k odporcovi 1/, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 05.mája 2015, č.k. 41C 438/2014-41, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia, že nie je otcom odporcu 1/. Rozhodol tak podľa § 93 zákona č. 36/2005 Z.z., keď z rodného listu maloletého odporcu 1/ zistil, že sa narodil dňa 29.04.2004 a ako jeho matka je v ňom zapísaná odporkyňa 2/ a ako otec je zapísaný navrhovateľ, pričom Matričný úrad Bratislava - Petržalka oznámil súdu, že otcovstvo k odporcovi 1/ bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov dňa 10.05.2004. V zmysle § 114 zákona č. 36/2005 Z.z., účinného od 01.04.2005, posúdil právo navrhovateľa na zapretie otcovstva k odporcovi 1/, narodenom 29.04.2004, podľa § 61 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. a vzhľadom na ust. § 117 zákona č. 36/2005 Z.z., podľa ktorého pre plynutie lehôt, ktoré sa neskončili k 01.04.2005, platia ustanovenia tohto zákona; dospel k záveru, že v danom prípade navrhovateľovi vzniklo právo zaprieť otcovstvo, ktoré uznal v trojročnej lehote od vyhlásenia, určenej v ust. § 93 zákona č. 36/2005 Z.z., ktorá neuplynie skôr, než bude mať dieťa tri roky veku. Z výpovede navrhovateľa zistil, že s odporkyňou 2/ žili v spoločnej domácnosti v čase od roku 1994 alebo 1995 do roku 2009-2010, počas tohto obdobia sa im dňa 29.09.1997 narodila dcéra P. T. D. P. a odporca 1/ a dôvody, pre ktoré by nemal byť otcom odporcu 1/, sa dozvedel asi pol roka po jeho narodení, pričom informácie, z akého zdroja sa navrhovateľ dozvedel o dôvode, resp. príčine zapretia otcovstva, nechcel v konaní uviesť. Vyhlásil, že nie je biologickým otcom odporcu 1/, čo chcel preukázať dôkazom znaleckej skúšky. Odporkyňa 2/ sa vykonaniu takéhoto dôkazu nebránila, pretože podľa jej tvrdení v čase jeho počatia nemala známosť s iným mužom. Dospel k záveru, že doba troch rokov, v ktorej možno otcovstvo zaprieť, začala pre navrhovateľa plynúť v deň určenia otcovstva k odporcovi 1/, teda 10.05.2004 a skončila dňa 10.05.2007, navrhovateľ však podal návrh na zapretie otcovstva na súd dňa 09.09.2014. Jeho výpoveď preukázala, že dôvody, pre ktoré by malo byť jeho otcovstvo k odporcovi 1/ vylúčené, sa dozvedel v čase asi pol roka po jeho narodení, teda malo sa tak stať v mesiaci október 2004. Navrhovateľ sa preto mohol domáhať v zákonnej trojročnej lehote zapretia otcovstva, pre zapretie otcovstva k odporcovi 1/ nepodnikol žiadne právne kroky, hoci ich podniknúť mohol a poukázal na to, že jeho právo na ochranu súkromného života bolo chránené ust. § 61 ods. 1 pôvodného Zákona o rodine, resp. § 33 ods. 1 a § 117 Zákona o rodine, účinného od 01.04.2005 a poukázal na to, že navrhovateľ zákonnú lehotu k zapretiu otcovstva zmeškal vlastným zavinením, a nie z objektívnych dôvodov. Uviedol, že možnosť zapretia otcovstva nemôže byť chápaná ako trvalý prostriedok vyviazania sa z tohto právneho postavenia, v časovom okamihu podľa vôle právneho otca, pretože právu navrhovateľa, ktorý tvrdil, že jeho rodičovstvo nezodpovedá faktickému biologickému stavu, korešponduje právo odporcu 1/, ktorý ako maloleté dieťa má právo na sociálnu stabilitu, garantovanú mu nielen Dohovorom o ľudských právach, ale aj medzinárodným Dohovorom o právach dieťaťa. Preto bez vykonania znaleckého dôkazu testom analýzy DNA účastníkov konania, návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že im trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ a žiadal, aby bolo vyhovené jeho žiadosti o vykonanie testov DNA, ktoré žiadal vykonať svojím návrhom, ktorý bol zamietnutý. Poukázal na to, že zaplatil súdny poplatok v sume 66 eur a jeho žiadosti nebolo vyhovené, pričom nesúhlasí s vyjadrením, že jeho návrh je špekuláciou z jeho strany v snahe vyhnúť sa plateniu výživného na odporcu 1/. Odporkyňa 2/ vo svojom vyjadrení uviedla, že navrhovateľovi boli riadne vysvetlené dôvody zamietnutia jeho návrhu, a to možnosť zapretia otcovstva do troch rokov veku dieťaťa, ktorú možnosť nevyužil. Ďalej uviedla, že počas vzájomného spolunažívania bola navrhovateľovi verná a je si na 100% istá, že navrhovateľ je biologickým otcom odporcu 1/. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal rozhodnutia, že nie je otcom odporcu 1/, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a správne dospel k záveru, že zákonom stanovená trojročná lehota na zapretie otcovstva uplynula navrhovateľovi dňa 10.05.2007 a túto lehotu navrhovateľ zmeškal vlastným zavinením, keď jeho výpoveďou bolo preukázané, že dôvody, pre ktoré by malo byť jeho otcovstvo k odporcovi 1/ vylúčené, sa dozvedel už v mesiaci október 2004, avšak žiadne právne kroky pre zapretie otcovstva k odporcovi 1/ nepodnikol. Správne preto rozhodol, keď návrh navrhovateľa zamietol bez vykonania ním navrhnutého dôkazu testom analýzy DNA účastníkov konania, keď aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonanie tohto dôkazu by bolo v danom prípade nadbytočné, vzhľadom na zmeškanie zákonom stanovenej lehoty na zapretie otcovstva. Súd prvého stupňa v danom prípade správne aplikoval prechodné ustanovenia § 114 a § 117 zákona č. 36/2005 Z.z., účinného od 01.04.2005, keď vykonaným dokazovaním zistil, že odporca 1/ sa narodil dňa 29.04.2004 a otcovstvo k odporcovi 1/ bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov dňa 10.05.2004 a v súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami právo navrhovateľa na zapretie otcovstva posúdil podľa § 61 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. a lehotu na zapretie otcovstva správne aplikoval trojročnú, určenú v ust. § 93 zákona č. 36/2005 Z.z. Z ust. § 93 ods. 1 zákona č. 36/2005 vyplýva, že žaloba o zapretie otcovstva na súde musí byť podaná v trojročnej prekluzívnej lehote, počítanej odo dňa, keď otcovstvo k dieťaťu bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov pred príslušným orgánom. Nesporné je, že navrhovateľ túto zákonnú lehotu zmeškal a žiadne objektívne dôvody zmeškania tejto lehoty nepreukázal a ani neuviedol. Súd prvého stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa správne a náležite odôvodnil, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu navrhovateľa sa zaoberal aj ochranou práv navrhovateľa zaručených mu čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a potrebu poskytnutia ochrany práva navrhovateľa na rešpektovanie jeho súkromného života posúdil správne aj z hľadiska dôvodov, pre ktoré navrhovateľ zákonnú lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva zmeškal, a ktoré neboli spôsobené objektívnymi okolnosťami a aj z hľadiska ochrany práv maloletého odporcu 1/. Nedôvodne navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že jeho žiadosti nebolo vyhovené napriek tomu, že zaplatil súdny poplatok, keď zaplatenie súdneho poplatku za návrh je povinnosťou účastníka konania, ktorá mu vzniká už samotným podaním návrhu na začatie konania a zaplatenie súdneho poplatku je zákonnou podmienkou vecného prejednania jeho návrhu, avšak zaplatením súdneho poplatku nevzniká účastníkovi žiaden nárok na vyhovenie jeho návrhu, ani na vyhovenie jeho procesným návrhom na vykonanie dokazovania. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov, právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., a preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnili riadnym návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. a trovy im v odvolacom konaní ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.