Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/401/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610202201 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1610202201.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: K.. R. E. Z., bytom R.. V. XX, Y., zast. JUDr. Vladimírou Hrebíkovou, advokátkou so sídlom Dukelských hrdinov 2946/6 Malacky, proti odporcovi: ASPARAGUS, spol s r.o., IČO: 31 104 703, so sídlom Veľké Leváre 1135, zast. JUDr. Ester Bujnovskou, advokátkou so sídlom Nádražná 23, Malacky, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 20. marca 2012 č. k. 5C/87/2010 - 197, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy za obdobie od marca 2010 do februára 2011 s príslušenstvom, ako aj v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e. Odporca je povinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľa vo výške 281,13 eur na účet jeho právnej zástupkyne, JUDr. Vladimíry Hrebíkovej, advokátky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľom a odporcom výpoveďou zo dňa 14. 10. 2009 a odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 770,- eur mesačne za každý mesiac od marca 2010 do februára 2011, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.04.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.05.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.06.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.07.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.08.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.09.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.10.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.11.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.12.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.01.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.02.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 770,- eur od 16.03.2010 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti konanie zastavil a odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 1.873,61 eur na účet jeho právnej zástupkyne a náhradu trov konania štátu v sume 60,46 eur na účet Okresného súdu Malacky do 3 dní od právoplatnosti toho rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia, súd prvého stupňa uviedol, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Uplatnenie takého výpovedného dôvodu je možné vtedy, keď je o organizačnej zmene rozhodnuté. Zamestnávateľ musí pri tom rozhodnúť o konkrétnej organizačnej zmene, pričom musí byť presne, určite a zrozumiteľne v písomnej forme rozhodnuté, o akú organizačnú zmenu sa jedná a z čoho vyplýva nadbytočnosť zamestnanca. Poukázal na zápisnicu z valného zhromaždenia odporcu zo dňa 04. 09. 2009, v ktorej je uvedené: „L.K. V., F. E. M. U. E. M. T. I. U., E. T. T. R. E. E. Q. E., F. L. A. L. E. L.. L.. C.. I.. na T. U. N. A. H.U. C. A. I. Ď. X E. X M..“. Túto časť zápisnice z valného zhromaždenia, sám konateľ (K.. Y. S.) považoval za odporúčanie a svojim rozhodnutím zo dňa 09. 09. 2009 rozhodol, že „na základe odporúčania z valného zhromaždenia spoločnosti Asparagus spol. s. r. o. zo dňa 04. 09. 2009, je potrebné do budúcnosti znížiť stav zamestnancov s cieľom zvýšenia efektívnosti práce. Podľa názoru súdu prvého stupňa ani v prípade vyššie citovanej formulácie uvedenej v zápisnici z valného zhromaždenia odporcu a ani v prípade citovaného rozhodnutia konateľa odporcu sa nejedná o rozhodnutie o organizačnej zmene. Z uvedených dokumentov sa nedá jasne, presne, určite a zrozumiteľne zistiť o akú konkrétnu organizačnú zmenu má u odporcu ísť. Uvádzajú sa tam iba neurčité formulácie o prepustení osôb R. E. a Q. E., bez uvedenia aká organizačná zmena má nastať v štruktúre zamestnancov odporcu. Nedá sa zistiť zákonný dôvod nadbytočnosti zamestnanca v príčinnej súvislosti s organizačnými zmenami zamestnávateľa, v žiadnom rozhodnutí odporcu (odporca žiadny takýto dôkaz nepredložil) nie je uvedené, presne ktorý zamestnanec sa stal nadbytočným a ani dôvod jeho nadbytočnosti. Uvádzajú sa iba neurčité „racionalizačné“ dôvody a navrhovateľovi nebolo doručené žiadne rozhodnutie o zrušení jeho pracovného miesta. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že voči navrhovateľovi ako zamestnancovi, si odporca nesplnil ponukovú povinnosť v súlade s ust. § 63 ods. 2 Zák. práce. Jeden z konateľov odporcu, F.. M., ako účastník konania vo svojej výpovedi uviedol, že navrhovateľovi žiadnu inú prácu neponúkali, keďže mali voľné iba miesto traktoristu a aj to nie v mieste výkonu práce navrhovateľa a jeho ponúknutie navrhovateľovi považovali „za nedôstojné“ a naviac navrhovateľ ani neprejavil záujem o inú prácu. Súd prvého stupňa poukázal na to, že odporca nevedel preukázať, že navrhovateľovi naozaj ponúkol inú prácu a pritom ide o hmotnoprávnu podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa a jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede. Navrhovateľ uvádzal, že mal záujem pracovať na inom pracovisku odporcu v obci K., kde sám pripravoval podmienky pre jeho činnosť a pracovné miesto na tomto pracovisku mu nebolo ponúknuté. Neexistuje ani rozhodnutie odporcu o zrušení pracovného miesta navrhovateľa. Výpoveď daná navrhovateľovi bola síce prerokovaná so zástupcom zamestnancov, no ten sa o tom iba veľmi neurčito a nejednoznačne vyjadril. Súd prvého stupňa mal za dostatočne preukázané, že v tomto prípade neboli splnené podmienky, pre ktoré odporca mohol skončiť s navrhovateľom pracovný pomer z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a preto určil, že skončenie pracovného medzi navrhovateľom a odporcom na základe výpovede zo dňa 14. 10. 2009 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá a navrhovateľovi priznal aj náhradu mzdy podľa vyššie cit. ust. § 79 ods. 1, 2 Zák. práce. Vychádzal z toho, že navrhovateľ dňa 18. 03. 2010 odporcovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Podľa potvrdenia odporcu priemerný mesačný zárobok navrhovateľa za tretí štvrťrok 2009 bol vo výške 770,- eur brutto a súd navrhovateľovi v tejto výške priznal náhradu mzdy za obdobie od 16.04.2010 do 16.03.2011 a vo zvyšku konanie o nároku na náhradu mzdy za obdobie prevyšujúce dvanásť mesiacov, na základe čiastočného späťvzatia návrhu, zastavil. Keďže zamestnávateľ navrhovateľovi mzdu neposkytol v dohodnutej dobe, dostal sa do omeškania a z tohto dôvodu ho zaviazal navrhovateľovi uhradiť nielen mzdu, ale aj úroky z omeškania. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému navrhovateľovi zastúpenému advokátom, ktorý mal plný úspech vo veci náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia. Súd priznal navrhovateľovi celkovú sumu náhrady mzdy vo výške 9. 240 eur, pri tarifnej odmene advokáta za jeden úkon právnej pomoci vo výške 253,94 eur spolu za 6 úkonov právnej pomoci. Predmetom konania bolo okrem priznania náhrady mzdy aj konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V tomto prípade sa jedná o konanie, ktorého hodnotu nie je možné vyjadriť v peniazoch (§11 ods. 1 pís. a vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a za jeden úkon právnej pomoci v tomto prípade patrí 1/13 výpočtového základu. V roku 2011 bola 1/13 výpočtového základu vo výške 57 eur a v roku 2012 vo výške 58,69 eur a tretina zo sumy 57 Eur je potom 19 eur, tretina zo sumy 58,69 eur je 19,56 eur. Výška tarifnej odmeny v roku 2011 bola vo výške 272,94 eur a v roku 2012 vo výške 273,50 eur. K uvedenému priznal režijný paušál za 2011 vo výške 7,41 eur a za rok 2012 vo výške 7,63 eur. Celkovo tak trovy právneho zastúpenia priznal vo výške 1 873, 61 eur. Proti tomuto rozsudku podal okrem výroku v časti zastavenia konania odvolanie odporca. Súdu prvého stupňa vytkol nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania a nesprávne právne posúdenie jednotlivých dôkazov. Jeho tvrdenie, že z rozhodnutia valného zhromaždenia odporcu, konaného dňa 04.09.2009, sa nedá zistiť zákonný dôvod nadbytočnosti zamestnanca v príčinnej súvislosti s organizačnými zmenami zamestnávateľa neobstojí a považuje ho za nesúladné s vykonaným dokazovaním. Uviedol, že na valnom zhromaždení sa spoločníci jednoznačne uzniesli na redukcii počtu zamestnancov o osoby navrhovateľa ako generálneho riaditeľa spoločnosti a jeho manželky, ako aj 2 - 3 traktoristov, z dôvodu racionalizácie práce. Táto časť zápisnice bola navrhovateľom v celom konaní na súde prvého stupňa spochybňovaná ako sfalšovaná, a toto spochybnenie vyústilo do podania trestného oznámenia navrhovateľom, ktoré bolo ale odložené ako nepreukázané a účelové. Súd prvého stupňa, napriek výpovediam konateľov spoločnosti, H.. K.. F. M. a K.. Y. S., vôbec nevyhodnotil okolnosť, prečo navrhovateľ uvedený text zápisnice neustále spochybňoval. Odporca poukázal na ust. § 63 ods. 1 písm. c/ Zák práce, zakotvujúceho výpovedný dôvod, ktorý je široko koncipovaný a teda je len na rozhodnutí zamestnávateľa, ktorému ho umožňuje uplatniť aj vtedy, keď znižuje celkový počet zamestnancov aj pri predpoklade zmeny kvalifikačnej štruktúry svojich zamestnancov. O výbere nadbytočného zamestnanca z dôvodu zefektívnenia práce rozhoduje výlučne zamestnávateľ. Podľa názoru odporcu, ukončenie pracovného pomeru s navrhovateľom bolo dané rozhodnutím odporcu, konštatovaným v zápisnici z valného zhromaždenia odporcu zo dňa 04.09.2009, a bolo obsiahnuté v odstavci 5 strany č. 6 zápisnice, ktorá je súčasťou súdneho spisu. Poukázal na to, že súdu v žiadnom prípade neprináleží preskúmavať správnosť výberu nadbytočného zamestnanca. Na Valnom zhromaždení odporcu dňa 04.09.2009 sa spoločníci spoločnosti ASPARAGUS, spol. s r.o., Veľké Leváre uzniesli na zredukovaní počtu zamestnancov tejto spoločnosti o konkrétne osoby, medzi ktorými bol aj navrhovateľ, v tom čase vykonávajúci funkciu generálneho riaditeľa, čo vyplynulo aj z vykonaného dokazovania a výpovedí spoločníkov a konateľa p. M. a K.. S.. Uviedol, že pán F. M. jednoznačne vypovedal, že spoločnosť pristúpila k redukcii zamestnancov z dôvodu zefektívnenia práce a pre navrhovateľa v rokoch 2008 - 2009 nebola vo vedení a správe spoločnosti žiadna práca, a preto z dôvodu zvýšenia produktivity práce spoločnosti, bolo nevyhnutné zredukovať stav zamestnancov a ukončiť pracovné pomery s K.. E. a p. E.. V čase dania výpovede nemal odporca žiadne voľné pracovné miesto, ktoré by prichádzalo do úvahy ako ponuka vhodnej práce, dokonca ani miesto traktoristu ani v inej prevádzke odporcu, a to v K., ktorý nebol miestom výkonu práce navrhovateľa, o čom navrhovateľ vedel a bol uzrozumený. Podľa názoru odporcu výpoveď daná navrhovateľovi listom zo dňa 14.10.2009 spĺňa všetky hmotnoprávne podmienky podľa platnej právnej úpravy - Zákonníka práce, bola daná písomne, navrhovateľovi riadne doručená a je v nej uvedený konkrétny dôvod, a to nadbytočnosť navrhovateľa podľa § 63 ods. 1 ZP, v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím odporcu o znížení stavu zamestnancov v dôsledku zefektívnenia práce. V dôsledku tohto rozhodnutia sa stal navrhovateľ nadbytočným. Uviedol, že zákonná úprava nevyžaduje uvádzať skutočnosti, v ktorých zamestnávateľ vidí dôvod alebo dôvody rozviazania pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti do všetkých podrobností. V tejto súvislosti poukázal aj na ust. § 9 ods. 1 ZP, ktoré zakotvuje, že v pracovnoprávnych veciach robí úkony za zamestnávateľa štatutárny orgán. Naviac táto kompetencia konateľa K.. Y. S., bola zdôraznená aj poverením udeleným spoločníkmi odporcu, ktoré je súčasťou súdneho spisu. Výpoveď daná navrhovateľovi bola riadne a vopred prerokovaná so zástupcom zamestnancov, pánom Č., čo bolo ním potvrdené v rámci výsluchu na pojednávaní dňa 03.11.2011, kde uviedol, že mu bol predložený dokument, zápisnica z VZ, z ktorej vyplynulo, že spoločníci sa dohodli na zredukovaní počtu zamestnancov a medzi nimi aj navrhovateľa. Prerokovanie výpovede sa uskutočnilo s pánom H. K.. M. a K.. S., kde sa rokovalo i o ďalších výpovediach iným zamestnancom. Z uvedeného vyplýva, že bola prerokovaná výpoveď navrhovateľovi i jej dôvody, a to v sídle spoločnosti vopred, pred daním výpovede. Konečné právo rozhodnúť o výpovedi má vždy zamestnávateľ, pričom forma prerokovania nie je zákonom určená a môže byť i ústna. V tejto súvislosti poukázal odporca na rozhodnutie NS SR, sp.zn. 1 Cdo 72/2006. Vzhľadom na uvedené, odporca považuje i návrh navrhovateľa na uplatnenie náhrady mzdy za obdobie od 19.03.2010 spolu s úrokom z omeškania za nedôvodný a žiada ho zamietnuť. Zároveň zdôraznil, že nárok na uplatnené a súdom priznané úroky z omeškania, je nedôvodný, nakoľko Zák. práce nezakotvuje možnosť uplatnenia úrokov z omeškania z náhrady mzdy, a preto je v danom prípade možné použiť len ustanovenia Obč. zákonníka. Podľa § 517 ods. 1 Obč. zák. úroky z omeškania možno priznať len od času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Podľa názoru odporcu, súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru nemôže rozhodnúť o povinnosti odporcu zaplatiť úroky z omeškania, nakoľko tomu bráni neexistencia omeškania, ako základného predpokladu pre vznik nároku na úroky z omeškania. Aj v prípade vyslovenia súdom, že ukončenie pracovného pomeru je neplatné, až týmto vyslovením vzniká v prípade jeho uplatnenia nárok na náhradu mzdy za obdobie, ktoré ustanovuje zákon v čase, keď došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru, a preto omeškanie s plnením takto stanovenej povinnosti meritórnym rozhodnutím súdu nemôže prichádzať do úvahy. Z dôvodu uvedeného odporca odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrh zamietnuť. Súčasne si uplatnil náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ, považujúci rozsudok súdu prvého stupňa po vecnej, skutkovej i právnej stránke za správny a tvrdenia odporcu v odvolaní za vágne a účelové. Nepochybné podľa neho je, že postup odporcu pri udelení výpovede navrhovateľovi, bol v rozpore so zákonom, pričom tak neboli splnené všetky obligatórne podmienky etablované príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré je zo strany zamestnávateľa nevyhnutné dodržať pri skončení pracovného pomeru so zamestnancom, práve formou výpovede. Opakovane poukázal na to, že na platnosť výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 pís. b/ ZP je nevyhnutné splnenie niekoľkých hmotnoprávnych podmienok : 1/ musel u neho existovať dôvod nadbytočnosti zamestnanca, a to v príčinnej súvislosti s konkrétnymi organizačnými zmenami. Uvedenú skutočnosť musí preukazovať zamestnávateľ. 2/ nemal možnosť zamestnávať navrhovateľa nie len pre neho vhodnou, ale akoukoľvek inou prácou. Odporca mal možnosť zamestnať navrhovateľa minimálne vo funkcii traktoristu v obci Imeľ. Dôvody uvádzané odporcom v priebehu vykonaného dokazovania, že bolo dehonestujúce navrhovateľovi ako bývalému riaditeľovi ponúknuť prácu traktoristu sú irelevantné a len preukazujú fakt, že odporca ho mal možnosť zamestnávať, avšak voľné pracovné miesto mu neponúkol, 3/ prijal písomné rozhodnutie orgánu spoločnosti o konkrétnych a presne špecifikovaných organizačných zmenách, nadbytočnosti zamestnanca a zrušení jeho pracovného miesta ku konkrétnemu dátumu (Rozsudok NS SR 4 Cdo 10/2009). Na VZ dňa 04.09.2009 bolo rozhodnuté: „V. XX.XX.XXXX F. G. A. R. E. E. Q. E. U. S. E.. Ak M. F. Y., Y. F. L. M. G. E. G. T. T. po U. H..“ Tento spôsob rokovania potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj svedok R.. R. V.. Do súdneho spisu však bola následne odporcom založená iná, údajne opravená zápisnica, v ktorej je uvedené: „Spoločníci V., F., M. vyhlásili a tým aj poverili touto úlohou konateľov spoločnosti, že okrem ukončenia pracovného pomeru ( absentuje spôsob ukončenia dohodou, výpoveďou, okamžitým zrušením, atď.) R. E. E. Q. E. sa počet zamestnancov firmy Asparagus v stredisku Veľké Leváre má z dôvodu racionalizácie zredukovať o ďalších 2 alebo 3 traktoristov.“ V súvislosti s neplatnosťou výpovede danej navrhovateľovi je irelevantné, ktorá zo zápisníc bola „pravá“, nakoľko znenie ani jednej z nich nie je riadnym, presným, určitým a zrozumiteľným rozhodnutím o organizačných zmenách, nadbytočnosti zamestnancov, dôvode ich nadbytočnosti, či zrušení konkrétnych pracovných miest. Za absolútne účelové považuje navrhovateľ i tzv. Písomné vyjadrenie spoločníkov firmy Asparagus spol. s r.o., vyhotovené až dňa 01.06.2011, teda už počas predmetného súdneho sporu, v ktorom je celkom alibisticky, nadbytočne, a podľa navrhovateľa i celkom zámerne „deklarovaný“ priebeh konania valného zhromaždenia, dňa 04.09.2010 (správne má byť 2009). V priebehu dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo tvrdením navrhovateľa ako i nespochybnením jeho tvrdenia (resp. nepreukázaním dôkazu opaku) zo strany odporcu preukázané, že navrhovateľovi rozhodnutie o nadbytočnosti, zrušení jeho pracovného miesta ani zámer na udelenie výpovede nebol nijakým spôsobom oznámený a o výpovedi sa dozvedel až v okamihu jej doručenia. Výpoveď mala byť podrobne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. O tom, že sa tak riadnym spôsobom nestalo, svedčí i dosť zmätočná, a v mnohých smeroch celkom zjavne protirečivá výpoveď svedka K.. L. Č.X., ktorý na jednej strane uviedol, že bol p. S. informovaný o znižovaní pestovateľských plôch špargle a znížení počtu zamestnancov, pričom boli spomenuté o.i. aj mená navrhovateľa a jeho manželky a na strane druhej veľmi neisto a zmätočne uviedol, že s ním výpovede neboli prerokované, len mu boli oznámené, pričom mu neboli dané k dispozícií žiadne konkrétne podklady. Nakoniec absolútne paradoxne vypovedal, že obsahom rozhovoru s p. S. a M. bolo vlastne len hľadanie riešenia, čo so zamestnancami, s ktorými sa uvažovalo v súvislosti so skončením pracovného pomeru, a ďalej že nemá vedomosť o zrušení nejakých pracovných miest. Voči navrhovateľovi mala byť splnená tzv. ponuková povinnosť. Porušenie prediskutovania ponukovej povinnosti, resp. jej absencia (čo i len sama o sebe) je dôvodom neplatnosti výpovede (R 94/1968, R 15/1978). Z hľadiska splnenia ponukovej povinnosti je irelevantné, či odporca mal alebo nemal pre navrhovateľa voľné pracovné miesto. Písomná výpoveď musela spĺňať materiálne i formálne náležitosti, pričom nie je celkom presná a špecifikovaná jednak jej obsahová stránka, a navyše po formálnej stránke je tento jednostranný právny úkon podpísaný osobou, ktorá ex lege odo dňa 23.01.2010 už nebola štatutárnym orgánom spoločnosti, pretože sa tejto funkcie platne vzdala a v zákonnej lehote príslušný orgán spoločnosti nevymenoval alebo nezvolil nového člena štatutárneho orgánu (§ 66 ods.1.,2. Obch. zák.). Navrhovateľ z dôvodu uvedeného odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a odporcu zaviazať na náhradu trov konania. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 os. 1 Os.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Predmetom prejednávanej veci je neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 14.10.2009, podľa § 63 ods. 1 pís. b/ Zák. práce. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods.1 pís. b/ iba z dôvodu ak sa zamestnanec stane nadbytočným, vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách.“ Ako prvý z dôvodov je teda absolútna nemožnosť zamestnávateľa zamestnávať zamestnanca a druhá možnosť je podmienená výslovným nesúhlasom zamestnanca so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce. Pri treťom dôvode by malo ísť o písomné rozhodnutie; nedodržanie formy písomného rozhodnutia, či absencia priloženia tohto rozhodnutia nespôsobuje neplatnosť takejto výpovede. Bez ohľadu na výpovedný dôvod je treba mať na zreteli skutočnosť, že výpoveď zo strany zamestnávateľ musí spĺňať formálnoprávne a materiálnoprávne podmienky, s ktorými zákonodarca spája účinky výpovede. Splnenie formálnoprávnych podmienok výpovede je jej písomná forma a doručenie do vlastných rúk. Tieto formálnoprávne podmienky sú upravené v ust. § 61 ZP , ktoré tieto podmienky výslovne ukladá a ust. § 38 ZP, ktoré upravuje spôsob doručenia výpovede. Bez splnenia týchto podmienok je výpoveď neplatná. Materiálnoprávne podmienky výpovede spočívajú v tom, že okrem identifikácie zamestnávateľa, ktorý výpoveď dáva a identifikácie zamestnanca, ktorému smeruje výpoveď musí byť zrejmý úmysel zamestnávateľa rozviazať so zamestnancom pracovný pomer. Najdôležitejším hmotnoprávnym predpokladom pre platnosť výpovede je tá skutočnosť, že zamestnávateľ môže so zamestnancom rozviazať pracovný pomer výlučne z dôvodov v zákonníku práce vymenovaných. Dôvod výpovede je zamestnávateľ vo výpovedi povinný skutkovo vymedziť, tak aby nebol zameniteľný a nemožno ho dodatočne meniť. Nedodržanie týchto hmotnoprávnych podmienok má za následok neplatnosť výpovede. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní veci skúmal naplnenie troch základných podmienok platnosti výpovede, v zmysle § 63 ods. 1, písm. b/ Zák. práce, a to či v danom prípade došlo k organizačnej zmene zo zákonného dôvodu, či sa zamestnanec stal nadbytočným a či existuje príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, za súčasného splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa, ako materiálnej podmienky platnosti výpovede, v zmysle ust. § 63 ods. 2 Zák. práce a správne aj konštatoval nenaplnenie tejto podmienky odporcom. Ten, ale vo svojom odvolaní vytkol súdu, že neobstojí jeho právne posúdenie a v nesúlade s vykonaným dokazovaním sú jeho tvrdenia o nemožnosti zistiť zákonný dôvod nadbytočnosti zamestnanca, v príčinnej súvislosti s reorganizačnými zmenami zamestnávateľa. Odvolával sa na Valné zhromaždenie odporcu, konané dňa 04.09.2009, na ktorom sa spoločníci jednoznačne uzniesli na redukcii počtu zamestnancov spoločnosti, konkrétne o osoby navrhovateľa, jeho manželky a 2-3 traktoristov, z dôvodu racionalizácie práce i na to, že táto časť zápisnice bola navrhovateľom neustále v konaní spochybňovaná ako sfalšovaná a pýtal sa prečo navrhovateľ neustále túto časť zápisnice spochybňoval. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že do súdneho spisu boli založené zápisnice z valného zhromaždenia zo dňa 04.09.2009 aj zo strany navrhovateľa aj zo strany odporcu, obsahujúce jej rôzne znenie v časti, ktorá podľa tvrdenia odporcu mala spĺňať kritéria rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, prijatej zamestnávateľom. Nebolo nevyhnutným riešiť zo strany súdu prvého stupňa ale ani odvolacieho súdu, pravosť tej ktorej zápisnice, nakoľko ani jedna z doložených zápisníc, nespĺňa podmienky dôkazu o navrhovanej organizačnej zmene a jej konkrétnejšej špecifikácii. Z výňatku zo znenia zápisnice, že okrem R. E. a Q. E. je potreba z dôvodu racionalizácie prepustiť ďalších 2-3 traktoristov a ani z rozhodnutia konateľa spoločnosti, K.. Y. S. zo dňa 09.09.2009 : „ Na základe odporúčania z valného zhromaždenia spoločnosti Asparagus spol. s r. o. zo dňa 04.09.2009 je potrebné do budúcnosti znížiť v spoločnosti stav zamestnancov z cieľom zvýšenia efektívnosti práce, “ nemožno žiadnou dedukciou vyvodiť prijatú organizačnú zmenu, navyše o ktorej v prvom rade musí zamestnávateľ rozhodnúť, s uvedením jej dôvodu, počtu a štruktúry zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena má týkať. Ak aj odporca vyslovil názor, že rozhodnutie zamestnávateľa o ukončení pracovného pomeru s navrhovateľom, bolo rozhodnutím Valného zhromaždenia konštatovaným v zápisnici zo dňa 04.09.2009, odvolací súd zdôrazňuje, že z predložených listinných dôkazov, t.j. zápisnice z VZ zo dňa 04.09.2009, prijatie takejto organizačnej zmeny nevyplýva. S tvrdením odporcu, že súdu v žiadnom prípade neprináleží preskúmavať správnosť výberu nadbytočného zamestnanca, sa odvolací súd plne stotožňuje a uvádza, že k takémuto posudzovaniu zo strany súdu prvého stupňa nedošlo. Splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok výpovede, čo odporca zdôraznil vo svojom odvolaní, nemá odvolací súd dôvod ozrejmovať, nakoľko ich splnenie resp. nesplnenie nebolo predmetom konania na prvom stupni a nie je ani jedným z dôvodov neplatnosti výpovede, prezentovaným súdom prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. K odvolacím námietkam odporcu o splnení ponukovej povinnosti, zakomponovaným len do opakovaného zdôrazňovania na Valnom zhromaždení dňa 04.09.2009 prijatého rozhodnutia o racionalizačných opatreniach odvolací súd dáva do pozornosti, že právna úprava poskytuje zamestnávateľovi dve alternatívy. Ponukovú povinnosť nemá ak nemá možnosť zamestnanca naďalej zamestnávať, t.j. ak nemá pre zamestnanca žiadnu prácu ( tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), a ak má pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, ako dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu mu ponúknuť. Ust. § 63 ods. 2 Zák. práce tak vyžaduje, aby zamestnávateľ ponukovú povinnosť splnil z časového hľadiska ešte predtým, ako pristúpi k výpovedi a najmä musí splnenie ponukovej povinnosti preukázať. Za inú vhodnú prácu sa v zmysle uvedeného považuje práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Za vhodnú prácu v tomto smere však možno považovať aj prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva kvalifikácia zamestnanca. Určovať kvalifikačné predpoklady, požadovanú prax a odbornú prípravu má právo zamestnávateľ, avšak preukázanie nesplnenia týchto parametrov dotknutým zamestnancom je taktiež jeho dôkaznou povinnosťou. Ponuková povinnosť platí rovnako aj v prípade, ak sa pri organizačnej zmene stali nadbytočnými súčasne viacerí zamestnanci, pretože zamestnávateľ má voči každému z nich ponukovú povinnosť osobitne. Zamestnávateľ nie je pri výbere vhodného druhu práce limitovaný obsahom pracovnej zmluvy. Z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b/ Zák. práce totiž vyplýva, že ak zamestnancovi chýba pre výkon ponúkanej práce potrebná kvalifikácia, je tento nedostatok v niektorých prípadoch možné riešiť predchádzajúcou prípravou na výkon iného druhu práce, ale dôležité je zdôrazniť, že ponuka musí byť daná pred doručením výpovede. Odporca nie je viazaný náplňou práce zamestnanca podľa pracovnej zmluvy a nedostatok kvalifikácie je možné odstrániť prípravou zamestnanca na výkon iného druhu práce, pre miesto na ktoré si kvalifikačné predpoklady vytvára sám zamestnávateľ. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu. Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal žiadne také voľné pracovné miesto, na ktoré by navrhovateľ mohol spĺňať kvalifikačné predpoklady, je pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli vôbec pracovné miesta voľné alebo či boli obsadené. V takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby tvrdil a preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami (ide tu totiž o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať). Vzhľadom k uvedenému neobstoja potom argumenty odporcu o tom, že v čase dania výpovede nemali žiadne voľné pracovné miesto a tvrdenie uvedené H.. K.. F. M., do zápisnice súdu na pojednávaní dňa 14.07.2011: „ možno, že sme spravili troška chybu v tom, že sme mu mohli ponúknuť iba prácu traktoristu a to ešte v obci K., ktoré jediné miesto sme mali v tom čase voľné. Takéto miesto sme mu ale zámerne neponúkli, lebo sme to nepovažovali za správne a za dôstojné. Ja si myslím, že by to mohol navrhovateľ pochopiť ako urážku, “ túto skutočnosť priamo vyvracia. Z výpovede navrhovateľa ale i zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že odporca mal v čase doručenia výpovede voľné minimálne jedno pracovné miesto, ktoré by z hľadiska kvalifikačných predpokladov bol mohol navrhovateľ vykonávať a to voľné miesto traktoristu v K.. Podstatným teda je, že odporcovou povinnosťou bolo splnenie ponukovej povinnosti a to vopred, a k takémuto aktu vôbec nedošlo. Odporca nielen že si ju vôbec nesplnil ale mal na ňu aj splnené hmotnoprávne podmienky a je nepodstatný jeho subjektívny pohľad na predpoklady jej splnenia. V tejto situácii je potom už nepodstatným preskúmavanie prerokovania výpovede so zástupcom zamestnancov odvolacím súdom, i keď okrajovo uvádza, že ani táto, vychádzajúc zo svedeckých výpovedí splnená nebola (zmätočná a protirečivá výpoveď svedka Č.) a odporca ju neodstránil ani napr. predložením listinného dôkazu svedčiaceho o jej splnení, ktorým mohla byť napr. jednoduchá písomná žiadosť zamestnávateľa adresovaná zástupcovi zamestnancov. Odporca považuje i návrh navrhovateľa na uplatnenie náhrady mzdy za obdobie od 19.03.2010 za nedôvodný a žiada ho zamietnuť. Túto svoju námietku ale žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Odvolací súd dáva preto do jeho pozornosti, že ak dal zamestnávateľ zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite a zamestnanec trvá na ďalšom zamestnaní, je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, s výnimkou, ak súd rozhodne, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní až do času, keď mu zamestnávateľ neumožní pokračovať v práci alebo súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť za čas prevyšujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne nepriznať (ust. § 79 ZP). Aj v tejto časti, keď súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu mzdy odo dňa oznámenia navrhovateľa o trvaní na ďalšom zamestnávaní za obdobie 12 mesiacov, po čiastočnom späťvzatí navrhovateľa v časti mzdových nárokov za obdobie prevyšujúce 12 mesiacov, v ktorej súd prvého stupňa konanie zastavil, považuje odvolací súd napadnutý rozsudok za vecne správny. Okrajovo uvádza, že pri neplatne rozviazanom pracovnom pomere, náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Jeho odvolaciemu, neodôvodnenému návrhu na zamietnutie náhrady mzdy aj z tohto dôvodu nemožno vyhovieť. Rovnako nemožno vyhovieť ani námietke odporcu o nedôvodnosti priznania úroku z omeškania z dôvodu neexistencie omeškania odporcu ako základného predpokladu pre vznik nároku a neexistencie pohľadávky ako základného predpokladu omeškania. Odporca uviedol, že ak by aj súd vyslovil neplatnosť ukončenia pracovného pomeru, až týmto vyslovením vzniká v prípade jeho uplatnenia nárok na náhradu mzdy za obdobie, ktoré ustanovuje zákon v čase, keď došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru, a preto omeškanie s plnením takto stanovenej povinnosti meritórnym rozhodnutím súdu nemôže prichádzať do úvahy. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti (priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva). Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu ( § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 OZ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula (rozh. NS SR sp. zn. 1 Cdo 116/2008 ). Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že napadnutý rozsudok je aj v časti priznania úroku z omeškania správny. Odvolací súd záverom konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že by pri svojom rozhodovaní súd odňal odporcovi možnosť konať pred súdom, rozsudok je presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a kvalifikovanú argumentáciu o nedostatočnosti preukázania splnenia ponukovej povinnosti odporcom, v priamej príčinnej súvislosti s ktorou skutočnosťou nastáva potom neplatnosť výpovede z pracovného pomeru. V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu a jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvého stupňa iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré predstavujú odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby v zmysle § 10 ods. 1,2,3 a §11 ods. 1 pís. / a vyhl. č. 655/2004 Z.z., (v znení účinnom do 30. júna 2013), á 273,50 eur (253,94 eur z priznanej peňažnej sumy + 19,56 eur ako 1/13 výpočtového základu - vyjadrenie k odvolaniu odporcu zo dňa 20.07.2012), 1 x paušálna náhrada vo výške 7,63 eur (rok 2012) podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 281,13 eur, ktorú ako náhradu trov odvolacieho konania zaplatí odporca advokátovi navrhovateľa, podľa § 149 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.