Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/525/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615207134 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1615207134.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, vo veci starostlivosti súdu o O. Y. Z. N.Z., D.. XX.XX.XXXX, št. prísl. SR, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Malacky, Záhorácka 2942/60A, dieťa rodičov: Ing. Ľubice Bolyos, nar. 05.02.1968, št. prísl. SR, N. N., Z. X/E, H..Č.. N. Na G., O., zast. AK Neuschlová, s. r. o., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 5, a V. N. N., D.. XX.XX.XXXX, št. prísl. Rakúska republika, bytom A., A. XX, F.Ú. F., zast. JUDr. Ivanom Bojnom, advokátom, AK Bratislava, Partizánska ul. č. 3, v konaní o návrhoch rodičov na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností a o vydaní predbežného opatrenia, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Malacky zo dňa 06.08.2015, č.k. 8P/231/2015-172 jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0), takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Malacky uznesením zo dňa 06.08.2015, č.k. 8P/231/2015-172 nariadil predbežné opatrenie, ktorým otcovi uložil povinnosť predbežne ponechať maloletú Y. Z. N., D.. XX.XX.XXXX, na čas do 30.08.2015 do 20.00 hod. vo výlučnej osobnej starostlivosti matky. Matke uložil povinnosť predbežne odovzdať maloletú Y. Z. N., D.. XX.XX.XXXX, na čas do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp.zn. 8P/231/2015 do výlučnej osobnej starostlivosti otca s tým, že otec si maloletú v daný deň a hodinu preberie v mieste obvyklého pobytu maloletej. Matke uložil povinnosť umožniť maloletej Y. Z. N., D.. XX.XX.XXXX, najneskôr dňa 31.08.2015 vycestovať na územie U. S.. Otcovi uložil povinnosť na území U. S. zabezpečovať starostlivosť o maloletú na adrese : X N. Y. Z., U.-XXXX U.. Vo zvyšku súd návrh otca zamietol, návrh matky na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol, keď po oboznámení sa s návrhmi rodičov, listinnými dôkazmi, s prihliadnutím na stanovisko kolízneho opatrovníka, najmä však vyslovený názor maloletej zistený výsluchom konajúceho sudcu za prítomnosti psychológa a pracovníka Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, dospel k záveru o potrebe dočasnej úpravy pomerov rodičov k maloletej formou predbežného opatrenia. Potrebu dočasnej úpravy pomerov vzhliadol v súčasnej pracovnej situácii otca, v dôsledku ktorej nebude možné zachovať doposiaľ fungujúci model striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloletú. Za ďalší dôvod považoval skutočnosť, že rodičia v súčasnej dobe nie sú schopní dospieť k žiadnej dohode tak, aby boli zachované najmä záujmy maloletej. Pri rozhodovaní o tom, ktorému z rodičov vyhovieť a v akej forme, ako prvoradé kritérium hodnotil záujem maloletej s prihliadnutím na vyjadrenia maloletej pri jej vypočutí súdom, v rámci ktorého maloletá vedela jednoznačne a presne pomenovať svoje pocity a želania a tieto aj zdôvodniť, aj s pochopením reakcie oboch rodičov na jej rozhodnutie. Na základe uvedenej úvahy sa priklonil k návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia. Keďže však predbežným opatrením nie je možné prejudikovať rozhodnutie vo veci samej a predbežné opatrenie má riešiť iba aktuálnu okamžitú situáciu, s poukazom na ust. § 153 ods. 2 O.s.p. predbežne rozhodol o starostlivosti rodičov do konca prázdnin 2015, keď do 30.08.2015 zveril maloletú do výlučnej osobnej starostlivosti matky a od 31.08.2015 aj s ohľadom na nutnosť neprerušenia povinnej školskej dochádzky a vzhľadom na skutočnosť, že takisto predbežne rozhodol aj o povinnosti matky umožniť maloletej vycestovanie do nového bydliska mimo územia SR, túto predbežne zveril do výlučnej starostlivosti otca. Vo zvyšnej časti návrh otca zamietol, majúc za to, že právo zastupovať maloletú a spravovať jej majetok majú obaja rodičia jednak na základe zákona, jednak aj na základe doposiaľ právoplatného rozhodnutia súdu o výkone rodičovských práv a povinností. Pokiaľ ide o určenie výživného vyslovil názor, že o tomto bude súd v konečnom dôsledku rozhodovať v samotnom konaní podľa toho, ktorému z rodičov právoplatne zverí maloletú do starostlivosti. Pokiaľ otec navrhol predbežne upraviť aj spôsob prepravy maloletej a financovanie prepravy a úpravu stretávania sa maloletej s matkou počas prázdnin, poukázal na to, že aj o tejto časti návrhu bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Vzhľadom k uvedenému zvyšok návrhu otca ako aj návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podala odvolanie matka maloletej, ktorá navrhla uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť, návrh otca na nariadenie predbežného opatrenie zamietnuť, súčasne navrhla maloletú zveriť na čas do právoplatného skončenia konania o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností do jej osobnej starostlivosti a otca zaviazať prispievať na výživu maloletej sumou XXX € mesačne k jej rukám. Mala za to, že na nariadenie predbežného opatrenia v zmysle návrhu otca neboli a ani nie sú dané zákonnej dôvody vychádzajúc z právnej úpravy ust. § 74 a § 75 O.s.p., podľa ktorých esenciálnym predpokladom na to, aby bolo možné nariadiť predbežné opatrenie je preukázanie bezprostredne hroziacej ujmy, čo v danej veci preukázané nebolo. Okrem nesplnenia uvedenej základnej podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia namietala aj tú skutočnosť, že otázka vysťahovania maloletého dieťaťa do iného štátu, ako aj otázka školského zariadenia, ktoré má maloleté dieťa navštevovať patrí v zmysle príslušných ustanovení Zákona o rodine medzi podstatné veci súvisiace s výkonom rodičovských práv a povinností, o ktorých ak sa rodičia nedohodnú, rozhoduje súd na základe rozhodnutia vo veci samej. V danom prípade však súd prvého stupňa prostredníctvom svojho uznesenia de facto preujudiciálne rozhodol formou predbežného opatrenia spor medzi účastníkmi daného súdneho konania v podstatných otázkach výkonu rodičovských práv a povinností, a to určenie štátu, v ktorom bude maloletá žiť a určenie školy, ktorú bude maloletá navštevovať, nakoľko návrh otca bol založený práve na tvrdení o potrebe zmeny školského zariadenia, ktoré bude maloletá navštevovať. V tejto súvislosti dala do pozornosti tú skutočnosť, že nariadením predbežného opatrenia, ktorým súd umožní otcovi vycestovať s maloletou do cudzieho štátu a umožní otcovi, aby maloletá navštevovala otcom zvolenú školu, sa v konečnom dôsledku pred rozhodnutím vo veci samej legalizuje postup rodiča, ktorý spočíva v obídení druhého rodiča pri rozhodovaní o podstatnej otázke a prípadný nesúhlas druhého rodiča sa stavia do pozície bezpredmetného prejavu vôle, nemajúceho žiaden dopad na otázky týkajúce sa života, výchovy, starostlivosti o dieťa. Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na potrebu zohľadnenia záujmov maloletej, takto v skutočnosti nekonal, nakoľko akýmkoľvek spôsobom, a to ani dočasne neupravil jej právo ako matky participovať na starostlivosti o maloletú. Súd tak svojim uznesením konštituoval taký stav, že ak má záujem stretnúť sa s maloletou a túto mať v osobnej starostlivosti a primeraným spôsobom sa podieľať na jej výchove, musí z dôvodu subjektívneho rozhodnutia otca nasledovať otca taktiež do U. S. a vyhľadať tam pracovnú príležitosť. K tvrdeniu súdu o tom, že zohľadňoval práve záujem maloletej pri rozhodovaní o návrhoch rodičov a predovšetkým všetky ňou vyslovené želania si dovolila konštatovať, že je otázne, či vek a vyspelosť maloletej je postačujúci na to, aby vedela pochopiť všetky dôsledky spojené s vysťahovaním sa do Luxemburského veľkovojvodstva. Čo sa týka psychológov, ktoré otec na podporu svojej argumentácie o vhodnosti presťahovania sa maloletej predložil, uviedla, že ani pri jednom sedení, ktoré maloletá absolvovala, nebola prítomná, ani jednen z psychológov za účelom objektivizácie svojho stanoviska nevidel dôvod ju čo i len telefonicky kontaktovať. Napriek tomu, že na túto skutočnosť poukázala, súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s jej argumentáciou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Pokiaľ ide o výsluch maloletej, namietala zákonnosť postupu zo strany súdu, keď v čase výsluchu maloletá nebola zastúpená kolíznym opatrovníkom tak, ako to vyžaduje ust. § 31 Zák. o rodine. Uvedené je zrejmé z uznesenia o ustanovení kolízneho opatrovníka z 24.07.2015 a vykonania pohovoru dňa 22.07.2015. V tejto súvislosti namietala, že stanovisko Úradu práce sociálnych vecí rodiny Malacky zo dňa 22.07.2015 nie je stanoviskom kolízneho opatrovníka, je potrebné naň nazerať ako na stanovisko samotného úradu, ktorý navyše podľa jej názoru konal v súvislosti s výsluchom maloletej nad rámec jemu zákonom ustanovených oprávnení. Podľa jej názoru celkový postup otca smeruje k jej vylúčeniu zo starostlivosti o maloletú, pričom jeho postup bol žiaľ súdom prvého stupňa pretransformovaný do podoby predbežného opatrenia. Zdôraznila, že otec namiesto toho, aby najskôr s ňou v dostatočnom časovom odstupe a v pokoji doriešil otázku ďalšieho modelu starostlivosti o maloletú v dôsledku svojho presťahovania sa do U., do situácie maximálne možným spôsobom zaintegroval priamo maloletú, snažiac sa vytvoriť dojem, že škola, ktorú by mala maloletá v U. navštevovať je jej vytúženou školu a v prípade, ak súd nerozhodne a nenariadi predbežné opatrenie, bude ďalší vývoj maloletej ohrozený. V tejto súvislosti mala za to, že minimálne tak dobré vzdelanie, ako by mohla dostať v U. má aktuálne zabezpečené aj na škole, ktorá je súčasťou Y. L. Z., pričom ona ako matka deklarovala vo svojom návrhu, že je pripravená umožniť otcovi, pokiaľ sa so svojou rodinou rozhodol presťahovať do U., stráviť s maloletou maximum času, odmieta však byť v pozícii, aby na základe autoritatívneho rozhodnutia otca, podporeného rozhodnutím súdu bola vylúčená zo života svojho jediného dieťaťa. K odvolaniu matky cestou právneho zástupcu sa vyjadril otec maloletej, ktorý navrhol uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Bol toho názoru, že matka viac ako na záujem maloletej prihliada na jej záujmy, čo je jednej strane pochopiteľné, na druhej strane však tento prístup, keď matka naozaj vytrvalo ignoruje nielen osobné želanie dcéry, ale aj kvalifikované posudky odborníkov, podľa jeho názoru dokazuje len správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. S dôvodmi uvedenými v odvolaní matka nesúhlasil, nesúhlasil najmä s tvrdením, že esenciálnym predpokladom na to, aby bolo možné nariadiť predbežné opatrenie je preukázanie bezprostredne hroziacej ujmy, ktorej sa má predbežným opatrením predísť. V tejto súvislosti uviedol, že v zmysle novely O.s.p. vykonanej zákonom 388/2011 Z.z. už v konaní starostlivosti o maloleté deti nie je potrebné preukazovať existenciu bezprostredne hroziacej ujmy vo vzťahu k maloletému dieťaťu, postačuje nevyhnutnosť potreby dočasnej úpravy pomerov, ktorá v danej veci bola dostatočne preukázaná. Spochybnil taktiež tvrdenie matky, že súd prostredníctvom svojho uznesenia de facto prejudiciálne rozhodol formou predbežného opatrenia spor medzi účastníkmi daného súdneho konania v podstatných otázkach výkonu rodičovských práv a povinností. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že povahou predbežného opatrenia vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa je, že sa bezprostredne dotýka výchovy maloletého dieťaťa. V danom zákonnom znení však zákonodarca nehovorí o zverení do výchovy, používa pojem starostlivosť, ktorý z hľadiska svojho významu deklaruje práve provizórnosť samotného predbežného opatrenia. Poukázal aj na odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom súd na niekoľkých miestach zdôraznil predbežnú povahu nariadeného predbežného opatrenia. Nie je preto pravdivé tvrdenie matky, že súd v danom prípade predbežným opatrením prejudikoval rozhodnutie vo veci samej. Súd predmetným predbežným opatrením len dočasne upravil pomery medzi účastníkmi, čo v danom prípade bolo viac ako nevyhnutné, a to predovšetkým z pohľadu nutnosti zabezpečenia pokračovania povinnej školskej dochádzky maloletej v U.. K námietke matky, že súd ak sa rozhodol umožniť otcovi vycestovať a tým da facto sa presťahovať s maloletou do úplne inej krajiny, jej neupravil styk s maloletou, poukázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom súd svoje závery, s ktorými sa stotožnil, odôvodnil. Pokiaľ ide o námietku matky, že súd pri výsluchu maloletej postupoval v rozpore so zákonom, s touto sa nestotožnil. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa pri výsluchu maloletej postupoval podľa § 100 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo výsluchom maloletého dieťaťa bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa. Ktorý v uvedených zákonných prostriedkov si súd za účelom zistenia názoru maloletého dieťaťa zvolí, závisí od posúdenia konkrétneho prípadu, pričom voľná úvaha čo do výberu prostriedkov je v tomto prípade ponechaná na rozhodnutie súdu. Z vykonaného výsluchu maloletej zo dňa 22.07.2015 je nepochybné, že súd si v danom prípade zvolil spomedzi možných zákonných prostriedkov zisťovania názoru maloletej zistenie jej názoru popri samotnom výsluchu aj prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, pričom podľa zákona 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v platnom znení pôsobnosť takéhoto orgánu vykonáva aj Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Malacky, ktorého pracovníčky sa predmetného pohovoru s maloletou zúčastnili. To, že súd neskorším uznesením stotožnil tento orgán s kolíznym opatrovníkom, ktorý bol maloletej ustanovený, podľa jeho názoru nemá žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k uskutočnenému pohovoru. S poukazom na uvedené je preto nutné považovať predmetné vyjadrenie maloletej pred sudkyňou a pracovníčkami Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Malacky na pohovore dňa 22.07.2015 za zákonný spôsob, ktorým konajúci súd zisťoval názor maloletej v súlade s ust. § 100 ods. 3 O.s.p.. Z tohto pohľadu nie je pravdivé tvrdenie matky, že v čase predmetného výsluchu dňa 22.07.2015 musela byť maloletá zastúpená kolíznym opatrovníkom. Dôvodnosť takéhoto zastúpenia totiž nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a navyše predmetný výsluch maloletej ako taký, nie je možné považovať za procesný úkon maloletej v konaní, pri ktorom by musela byť zastúpená kolíznym opatrovníkom z dôvodu, že nie je procesne spôsobilá. Odhliadnuc od uvedeného poukázal tiež na skutočnosť, že predmetný výsluch súd ani nemusel uskutočňovať, keďže názor maloletej bol spoľahlivo preukázaný závermi z vykonaných psychologických pohovorov s maloletou. Tvrdenie matky, že je otázne, či vek a vyspelosť maloletej je postačujúca na to, aby vedela pochopiť všetky dôsledky spojené s vysťahovaním sa do U. považoval za nesprávne, tiež za prekvapivé, a to vzhľadom na predložené psychologické posudky detských psychológov a tiež vzhľadom na vyjadrenie maloletej vykonané pred sudkyňou a organom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktoré preukazujú pravý opak. K vyjadreniu priložil aj list maloletej zo dňa 13.09.2015, z ktorého je zrejmé, že maloletá sa má veľmi dobre, v škole má už aj kamarátov, škola ju veľmi baví. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. Pokiaľ ide o inštitút predbežného opatrenia treba uviesť, že jeho účelom je rýchla a dočasná úprava právnych pomerov účastníkov, ktorá však zásadne nemôže prejudikovať práva a záujmy účastníkov. Cieľom predbežných opatrení v občianskom súdnom konaní je provizórna úprava pomerov účastníkov, s cieľom umožniť ničím nerušené rozhodovanie vo veci. Takéto rozhodnutie je dočasné, nie je rozhodnutím vo veci samej, obmedzuje sa len na dosiahnutie predbežných účinkov, neprejudikuje výsledok konania pred súdom. Rovnaké zásady platia aj v konaní starostlivosti o maloleté deti a v zmysle nich v danej veci postupoval aj súd prvého stupňa. So záverom ku ktorému dospel sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a keďže sa stotožnil aj s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia, na tieto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje. Pokiaľ ide o odvolacie námietky matky, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. K námietke matky, že v danej veci pri rozhodovaní o predbežnom opatrení v zmysle návrhu otca nemal súd preukázanú bezprostredne hroziacu ujmu treba uviesť, že pri nariaďovaní predbežných opatrení v konaniach starostlivosti súdu o maloletých od 01.janára 2012 nie je potrebné preukazovať nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, postačuje zdôvodnenie potreby dočasnej úpravy pomerov maloletého dieťaťa v jeho záujme. Uvedenú zmenu zaviedla novela Občianskeho súdneho poriadku ( zákon č. 388/2011 Z.z. ), ktorou sa odstránila neprimeraná tvrdosť právnej úpravy, pretože neodôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy bolo často dôvodom, že sa nenariadilo predbežné opatrenie aj napriek tomu, že zmena pomerov týkajúcich sa maloletého dieťaťa sa ukázala ako vhodnejšia. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením matky, že súd prostredníctvom svojho uznesenia prejudiciálne rozhodol formou predbežného opatrenia spor medzi účastníkmi v podstatných otázkach výkonu rodičovských práv a povinností. Ako vyplýva z výroku napadnutého uznesenia, ktorý je právne záväzný, nakoniec i zo samotného odôvodnenia napadnutého uznesenia, súd svojim rozhodnutím iba dočasne upravil pomery účastníkov do rozhodnutia vo veci samej, pričom rozhodol len o „ starostlivosti “ o maloleté dieťa, ktorú v zmysle § 76 ods. 1 písm. b/ O.s.p. treba chápať ako procesný nástroj, ktorý svojou formou, obsahom potvrdzuje iba provizórnosť dočasnej úpravy pomerov, na rozdiel od „ výchovy “ maloletého dieťaťa, ktorá je inštitútom hmotného práva a o ktorej bude rozhodovať súd prvého stupňa v rozhodnutí vo veci samej v zmysle podaných návrhov oboch rodičov. Pokiaľ ide matkou namietaný výsluch maloletej súdom, pri ktorom maloletá nebola zastúpená kolíznym opatrovníkom, ktorý postup súdu matka považovala za porušenie zákona, ani s touto námietkou matky sa odvolací súd nestotožnil. Tým, že v konaní starostlivosti o maloleté deti, a to aj v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia sú súdy povinné chrániť v prvom rade záujem maloletého dieťaťa, súd prvého stupňa vzhľadom na závažnosť dôsledkov, aj keď len dočasnej úpravy pomerov, správne pristúpil k výsluchu maloletej, pričom jeho postup bol plne v súlade s ust. § 100 ods. 3 O.s.p., ako aj v súlade s článkom 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Ustanovenie § 100 ods. 3 O.s.p. vytvára právny rámec, aby súd venoval názorom maloletého dieťaťa potrebnú pozornosť zodpovedajúcu jeho veku, a to procesnými prostriedkami uvedenými v ods. 3 uvedeného zákonného ustanovenia. Pokiaľ preto súd prvého stupňa názor maloletej zisťoval prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorým podľa zákona č. 305/2005 Z.z. je Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, jeho postupu v tomto smere nie je možné nič vyčítať. K uvedenej námietke matky taktiež treba uviesť, že zisťovanie názoru maloletého dieťaťa nie je klasickým dôkazným prostriedkom v zmysle hodnotenia dôkazov podľa § 132 O.s.p., vyplýva to zo samotnej dikcie ust. § 100 ods. 3 O.s.p., keďže súd iba na názor maloletého dieťaťa prihliada. Vychádzajúc z uvedeného treba mať za to, že zisťovanie názoru maloletého dieťaťa nie je možné považovať za úkon, pri ktorom by muselo byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom. Otázka matky, či vek a vyspelosť maloletej je postačujúca na to, aby vedela pochopiť všetky dôsledky spojené s vysťahovaním do U. S. je síce na mieste, v danej veci vzhľadom na jednoznačne vyjadrený názor maloletej treba mať za to, že maloletá plne chápe dôsledky svojho konania a svoj pobyt chápe ako príležitosť naučiť sa ďalší jazyk - francúzštinu a spoznať novú krajinu, jej zvyky. Vyslovený názor maloletej korešponduje s jej doterajším spôsobom života, vytvorením širokých možností zo strany rodičov v oblasti vzdelávania, celkového rozvoja osobnosti, ktorý si maloletá osvojila a chce ho už sama aj v tomto veku rozvíjať. Svoj doterajší pobyt v Luxemburgu preto chápe tak, ako to doslovne uviedla, t.j. ako príležitosť, nie ako stratu domova, odlúčenie od matky. Odvolací súd chápe pocity a obavy matky, má však za to, že matka pokiaľ má s maloletou vybudovaný silný citový vzťah, maloletú rozhodne nestratí, naopak pri vyspelosti maloletej konštatovanej psychológmi sa vzťah medzi matkou a maloletou ešte umocní akceptovaním želania maloletej matkou, keďže maloletá si uvedomuje, že takéto rozhodnutie je pre matku veľmi ťažké. V tejto súvislosti treba uviesť, že vzťah medzi matkou a maloletou sa nepreruší, bude naďalej zabezpečený telefonicky, cestou SKYPE, rovnako počas prázdnin, keďže otec v návrhu uviedol, že umožní maloletej všetky prázdniny v škole ktorú navštevuje, trvajúce dlhšie ako 3 dni stráviť výlučne s matkou. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že do rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej uplynie určitý čas, počas ktorého sama maloletá bude mať možnosť prehodnotiť svoj názor na základe už vlastných poznatkov a v prípade, že jej predstavy a očakávania sa nebudú zhodovať s realitou, môže svoj názor prehodnotiť, pričom súd prvého stupňa opätovne tak, ako prihliadol na názor maloletej pri rozhodovaní o dočasnej úpravy pomerov, prihliadne na názor maloletej aj pri rozhodovaní vo veci samej o návrhoch oboch rodičov. Za daného skutkového stavu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.