Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/61/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711206980 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1711206980.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a sudcov Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci navrhovateľa KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, práv. zast. advokátkou JUDr. Soňou Pohovejovou, Záhradnícka 37, Bratislava, proti odporcovi Z. P., J.. XX.XX.XXXX, G. XX, K. o zaplatenie 296,56 EUR s príslušenstvom a o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/216/2012-68 zo dňa 22.11.2013 jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/216/2012-68 zo dňa 22.11.2013 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 296,56 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 296,56 EUR od 30.5.2011 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že navrhovateľ a odporca uzatvorili poistnú zmluvu, na základe ktorej sa odporca zaviazal platiť ročné poistné vo výške 36.164,- Sk. Po úprave poistného bola výška ročného poistného za obdobie od 21.01.2009 stanovená na sumu 377,25 EUR. Odporca zaplatil poistné za obdobie od 28.06.2006 do 28.06.2008, no ďalšiu splátku splatnú dňom 28.06.2008 už neuhradil. Poistenie odporcu zaniklo uplynutím jedného mesiaca od doručenia výzvy navrhovateľa na zaplatenie, teda dňom 11.04.2009, pričom navrhovateľ mal právo na zaplatenie poistného ku dňu zániku poistenia, teda za obdobie od 28.06.2008 do 11.04.2009 vo výške 296,56 EUR (teda za 9 mesiacov a 13 dní, kedy poistné za 1 mesiac je 31,43 EUR vypočítané ako ročné poistné vo výške 377,25 EUR delené dvanástimi). Súd prvého stupňa považoval za preukázanú pohľadávku navrhovateľa vo výške 296,56 EUR z titulu zaplatenia poistného do zániku poistenia a preto návrhu navrhovateľa vyhovel a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť uplatnenú istinu. Súd prvého stupňa k námietke odporcu, že súd povolil jeho oddlženie v rámci konkurzného konania uviedol, že odporca pohľadávku navrhovateľa nepoprel ani nespochybnil a zdôraznil, že povolenie oddlženia nemá vplyv na nárok navrhovateľa uplatniť si svoju pohľadávku v súdnom konaní a oprávnenosť samotnej pohľadávky navrhovateľa súd považoval za preukázanú predloženými listinnými dôkazmi, ktoré odporca nespochybnil, ani nepreukázal zánik pohľadávky navrhovateľa, preto súd návrhu vyhovel v plnom rozsahu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že odporca riadne a včas nesplnil svoj záväzok z titulu úhrady poistného a preto sa dostal do omeškania s jeho úhradou, ktoré naďalej trvá a preto priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania, ktorých výšku navrhovateľovi priznal v súlade s § 369 Obchodného zákonníka, a to odo dňa podania žaloby na súd. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu priznal v spore úspešnému navrhovateľovi. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odporca riadne a včas odvolanie, v ktorom odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a uložiť navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov prvostupňového ako i odvolacieho konania. V odvolaní poukázal, že znesením Okresného súdu Bratislava I č.k. 6K/20/2011 zo dňa 30.5.2011bol na jeho majetok vyhlásený konkurz a preto bolo toto konanie prerušené, konkurz však skončil oddlžením odporcu, ktoré povolil Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. 6K/20/2011-378 zo dňa 21.1.2013. Uviedol, že navrhovateľ si neuplatnil svoju pohľadávku v konkurznom konaní a preto si ju nemôže vymáhať bez obmedzenia, nakoľko ako prezumuje ustanovenie § 171 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR) oddlženie nemá právne účinky na pohľadávky tých veriteľov, ktorí si ich neuplatnili v konkurznom konaní ale i ba na tých, ktorí zostali po zrušení konkurzu neuspokojené a neboli uspokojené ani v skúšobnom období a preto odporca vyslovil názor, že pohľadávka navrhovateľa je voči nemu nevymáhateľná. Odporca vyjadril nesúhlas s tvrdením súdu prvého stupňa a to, že tí veritelia, ktorí si svoje pohľadávky neprihlásili v konkurznom konaní môžu svoje pohľadávky vymáhať bez obmedzenia, nakoľko sa na nich nevzťahujú právne účinky oddlženia. Uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne interpretoval ustanovenie § 169 ods.1 a 171 ods. 2 ZKR na skutkový stav v prejednávanej veci. Podľa názoru odporcu si mal navrhovateľ svoju pohľadávku prihlásiť v konkurze, a táto by bola uspokojená spôsobom a v rozsahu stanovenom ZKR, no keďže pohľadávka navrhovateľa nemohla byť uspokojená podľa rozvrhu výťažku, stala sa nevymáhateľnou. Odporca vyslovil názor, že zákonodarca zavedením inštitútu oddlženia mal v úmysle umožniť dlžníkovi, ktorý je fyzickou osobou zbaviť sa všetkých svojich starých dlhov, ktorých neschopnosť splácania mu spôsobila úpadok a začať novú ekonomickú existenciu nezaťaženú minulosťou. Poukázal, že v ZKR chýba výslovná úprava zániku vymáhateľnosti neprihlásených pohľadávok, no keďže po uplynutí skúšobnej doby aj prihlásené pohľadávky, ktoré neboli uspokojene zanikajú, logicky zaniká tiež vymáhateľnosť pohľadávok, ktoré v konkurze mohli byť , ale neboli prihlásené prihláškou. Uviedol, že ak by bol záver súdu prvého stupňa správny, zákonodarca by favorizoval tých veriteľov, ktorí svoje pohľadávky do konkurzu neprihlásili, pred tými, ktorí zodpovedne v zmysle ZKR svoje pohľadávky riadne prihlásili do konkurzu dlžníka. Odporca v odvolaní ďalej namietal procesný postup súdu prvého stupňa, ktorý mal podľa odporcovho názoru konanie prerušiť podľa § 109 O.s.p. a počas trojročnej skúšobnej doby, kedy pohľadávka navrhovateľa nie je vymáhateľná, nemal návrhu navrhovateľa vyhovieť. Odvolací súd prejednal vec podľa §212 ods.1 len v napadnutej vyhovujúcej časti a § 214 ods.2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatujúc správnosť napadnutého rozsudku k veci dodáva, že súd prvého stupňa vec správne vyhodnotil a správne právne posúdil. Z odvolania odporcu vyplýva, že za právny problém v tomto konaní považoval vymáhateľnosť pohľadávky navrhovateľa a s tým spojenú opodstatnenosť jeho nároku, ktorú odporca v konaní popieral. Odvolací súd reflektujúc odvolanie odporcu poukazuje na ustanovenie § 168 ods. 1, ZKR podľa ktorého sa počas skúšobného obdobia uspokojujú pohľadávky veriteľov podľa konečného rozvrhu výťažku a podľa ktorého pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré zostali neuspokojené po zrušení konkurzu, sa počas skúšobného obdobia môžu uspokojovať iba spôsobom a v rozsahu ustanovenom v ZKR (§ 169 ods. 1); pričom uvedené pohľadávky môže uspokojovať len správca zo sumy, ktorú mu poukáže dlžník, a výlučne pomerne - podľa konečného rozvrhu výťažku. Z citovaných ustanovení tiež vyplýva, že podmienky v nich ustanovené, musia byť splnené kumulatívne, na základe čoho je nesporné, že počas skúšobného obdobia je možné uspokojovať iba tie neuspokojené pohľadávky, ktoré sú uvedené v konečnom rozvrhu výťažku, čo znamená, že pohľadávky, ktoré si veritelia v konkurze neuplatnili, by nemohli byť uspokojované ani v prípade povolenia oddlženia. Odvolací súd je toho názoru, že tieto pohľadávky si môžu veritelia vymáhať po zrušení konkurzu bez akýchkoľvek obmedzení (pokiaľ nedôjde k ich preklúzii alebo nie je uplatnená námietka premlčania) v celej ich výške, rovnako ako všetky pohľadávky, ktoré vzniknú po zrušení konkurzu. Na základe uvedených dôvodov je potom potrebné uzavrieť, že oddlženie nemá právne účinky na pohľadávky tých veriteľov, ktoré v konkurze neboli uplatnené, čo je i prípad navrhovateľa. Odvolací súd je toho názoru, že ak by aj zákonodarca mal záujem vzťahovať právne účinky oddlženia aj na pohľadávky, ktoré neboli v konkurze uplatnené, bol by to urobil tak ako pri reštrukturalizácii, keď stanovil, že pohľadávky, ktoré neboli prihlásené, sa stávajú nevymáhateľnými (§ 155 ods. 2 ZKR). Odvolací súd s poukazom na uvedené teda nemohol prisvedčiť správnosti tvrdenia odporcu, že cieľom zákonodarcu bolo pri povolení oddlženia dlžníka poskytnúť mu ako podnikateľovi určitú novú štartovaciu čiaru. S poukazom na ustanovenie § 166 ods. 1 ZKR je výsledkom konkurzného konania na majetok dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, speňaženie jeho majetku, pričom neuspokojené pohľadávky nezanikajú, ale trvajú až do smrti fyzickej osoby a po nej prechádzajú na dedičov do výšky ich nadobudnutého dedičského podielu. Podľa názoru odvolacieho súdu povolením oddlženia odporcu a uplynutím skúšobnej doby zanikli len neuspokojené pohľadávky tých veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky v konkurznom konaní prihlásili, čím využili svoje procesné právo, ktoré však nemožno zamieňať s ich povinnosťou ako nesprávne predpokladal odporca v odvolaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1 Os.p. ako správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 O.s.p. a v spore úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.