Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoKR/155/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110897425 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Hirnerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:4110897425.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa - dlžníka: W. M., O.. XX.XX.XXXX, V. V. XXX/XX, XXX XX K. U., v konaní o povolenie oddlženia, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č.k. 32NcKR/5/2010 - 26 zo dňa 31.10.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Nitra č.k. 32NcKR/5/2010 - 26 zo dňa 31.10.2014 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh dlžníka - fyzickej osoby - W. M., O.. XX.XX.XXXX, V. V. XXX/XX, XXX XX K. U. - na povolenie oddlženia zamietol. V odôvodnení uviedol, že uznesením č.k. 32K/27/2010 - 319 zo dňa 30.05.2014 súd zrušil konkurz na majetok úpadcu (vyhlásený uznesením č.k. 32K/27/2010 zo dňa 20.09.2010) po splnení konečného rozvrhu výťažku; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23.06.2014 a vykonateľnosť 03.07.2014. Súd s poukazom na ustanovenia §§ 166 ods. 1, 167 ods. 1 a 2, 169 ods. 1 a 171 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoKR) uviedol podmienky, na splnenie ktorých zákon viaže povolenie oddlženia, spôsob uspokojovania veriteľov počas skúšobného obdobia a právny osud pohľadávok, ktoré zostali neuspokojené. Z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že všetky pohľadávky, ktoré si veritelia úpadcu prihlásili do konkurzného konania, a to: Slovenská konsolidačná, a.s., Bratislava, IČO: 35 776 005 (namiesto veriteľov: Všeobecná zdravotná poisťovňa, Sociálna poisťovňa Bratislava a Daňový úrad Zlaté Moravce) a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. Bratislava, IČO: 35 937 874, boli uspokojené vo výške 100 %. Vzhľadom na to, že všetci veritelia, ktorí zákonným spôsobom prihlásili svoju pohľadávku, boli v celej uplatnenej výške uspokojení, súd konštatoval, že za daných okolností nemôže byť naplnený rozumný zmysel a účel oddlženia. Právne nevymáhateľnými (čo je cieľ oddlženia) zostávajú len tie pohľadávky, ktoré boli v konkurze prihlásené, zistené a neuspokojené, a preto návrh dlžníka na povolenie oddlženia zamietol. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie dlžník, ktorý uviedol, že súd nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ust. § 166 a 167 ods. 1 ZoKR konštatoval, že zákonné podmienky vyplývajúce z citovaných ustanovení boli splnené, avšak súd prvého stupňa napriek tomu jeho návrh na oddlženie zamietol. Poukázal na skutočnosť, že o všetok svoj majetok prišiel v rámci konkurzného konania na spoločnosť KURKIN v.o.s., ktoré bolo vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8K 140/00, pričom veritelia II. a III. triedy boli uspokojení v rozsahu 100% z celkového výťažku, predstavujúceho viac ako 6 mil. Sk. Napriek tomu však ostali i neuspokojení veritelia, ktorí si naďalej uplatňujú voči nemu svoje pohľadávky. Zo správania odvolateľa vždy bola zrejmá snaha splatiť svoje záväzky, a preto o poctivom zámere nie je možné pochybovať a aj počas konkurzu si riadne plnil svoje povinnosti. Odvolateľ tiež preukázal, že má pravidelný mesačný príjem z dôchodku a príležitostných brigád a že je ochotný poskytnúť správcovi na konci každého skúšobného roka na uspokojenie svojich záväzkov sumu vo výške 60 % z celkového čistého príjmu za každý skúšobný rok. Dlžník v čase medzi právoplatným zrušením konkurzu až do rozhodnutia o povolení oddlženia neuhradil svojim veriteľom žiadne finančné prostriedky, keďže je toho názoru, že až do tohto rozhodnutia by nemal nakladať so svojím majetkom. V zmysle ust. § 169 ods. 1 ZoKR pohľadávky veriteľov, ktoré zostali po zrušení konkurzu neuspokojené, sa počas skúšobného obdobia môžu uspokojovať z majetku dlžníka iba spôsobom a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Dlžníkovi i po skončení konkurzu zostali veritelia, ktorých nároky vznikli ešte pred vyhlásením konkurzu a tieto neboli v konkurznom konaní uspokojené. Ide o záväzky voči veriteľom Slovenská záručná a rozvojová banka, a.s., Bratislava vo výške 33.170.999,10 Sk a Renáte Sendreyovej vo výške vo výške 70.000,- Sk. V dôsledku zamietnutia oddlženia sa nestali nevymožiteľnými, a teda nebol dosiahnutý účel konkurzu a ani oddlženia. Navrhovateľ vyslovil názor, že v danom prípade je irelevantné, že tieto pohľadávky neboli do konkurzu prihlásené, resp. boli popreté. Zo zákona podľa neho nevyplýva, že dlžník sa môže oddlžiť len voči zisteným a prihláseným pohľadávky. Týmto by bol popretý zmysel a účel samotného oddlženia; za daného stavu by napr. veritelia mohli oddlženie mariť, napr. neprihlásením si pohľadávok a dlžník by napriek poctivému zámeru a bez vlastného zavinenia nemal možnosť reálne sa oddlžiť voči všetkým pohľadávkam, ktoré mu pred vyhlásením konkurzu vznikli. Inak sa navrhovateľ opätovne dostáva do situácie ako pred začatím konkurzného konania. Zo zákona podľa odvolateľa nevyplýva ani to, aby v uznesení o oddlžení po skončení skúšobného obdobia boli taxatívne uvedené všetky pohľadávky, voči ktorým sa dlžník oddlžuje. Dlžník je toho názoru, že splnil podmienky na povolenie oddlženia a nemožno mu preto odoprieť zákonom priznanú možnosť oddlženia; v opačnom prípade by išlo o popretie jeho práv. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorých právnych skutočností súd vyhodnotil, že sa dlžník môže oddlžiť len voči zisteným a prihláseným pohľadávkam. Podľa jeho názoru v prípadoch, ak dlžníkovi zostali len neprihlásené alebo popreté pohľadávky, mal by súd aj bez skúšobného obdobia rozhodnúť o jeho oddlžení voči všetkým pohľadávkam, a to aj neznámym. Okresný súd svojím rozhodnutím neposkytol dlžníkovi ústavou garantovanú ochranu jeho práv a odoprel mu právo na spravodlivý súdny proces. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby ho zmenil tak, že jeho návrhu na povolenie oddlženia v celom rozsahu vyhovie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a vychádza zo správne zisteného skutkového stavu. K jeho odôvodneniu s ohľadom na obsah súdneho spisu a argumenty dlžníka uvedené v odvolaní považuje za potrebné uviesť nasledovné: Účelom oddlženia je zbavenie sa dlhov fyzickej osoby po zrušení konkurzu, keďže neuspokojené pohľadávky zrušením konkurzu nezanikajú, na rozdiel od situácie, keď ide o konkurz právnickej osoby, ktorého zrušenie znamená zánik právnickej osoby v dôsledku jej výmazu z príslušného registra. Procesu oddlženia však musí vždy predchádzať konkurz. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že domáhať sa zbavenia dlhov možno len po zrušení konkurzu. Nemôže ísť pritom o akýkoľvek konkurz, ale len taký, ktorý nebol zrušený z dôvodu, že majetok dlžníka nepostačoval na úhradu pohľadávok proti podstate (pozri § 102 ods. 1 <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=4705527&FragmentId2=4705527>). V odvolacom konaní nie je sporné, že navrhovateľ - dlžník spolu s návrhom na vyhlásenie konkurzu podal aj návrh na oddlženie a vyjadril poctivý zámer vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov. Je tiež preukázané, že konkurz, v priebehu ktorého si dlžník riadne plnil svoje povinnosti, bol po splnení konečného rozvrhu výťažku zrušený, pričom z uznesenia je zrejmé, že všetci prihlásení veritelia boli uspokojení v celom rozsahu zistených pohľadávok. Keďže uplatnená pohľadávka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a.s. bola popretá, nebola zahrnutá do rozvrhu výťažku. I keď dikcia ustanovenia § 167 ods. 2 ZoKR navodzuje dojem, že jedinou podmienkou pre povolenie oddlženia je skutočnosť, že si dlžník počas konkurzného konania riadne plnil svoje povinnosti, je potrebné uvedené ustanovenie interpretovať a aplikovať v spojení s ďalšími ustanoveniami ZoKR. Z ustanovení ZKR o oddlžení fyzických osôb (§§ 166 - 171) vyplýva, že konanie o oddlžení môže nasledovať až po skončení konkurzu, čo nie je samoúčelné. Podľa § 166 ods. 1 má dlžník právo sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať zbavenia svojich dlhov, t.j. dosiahnuť ich nevymáhateľnosť. Túto možnosť dlžník nemá v prípade, ak bol konkurz zrušený z dôvodu, že majetok dlžníka nepostačoval ani na úhradu pohľadávok proti podstate (§ 166 ods. 2). Podmienky (v zmysle § 166 ods. 1 ZKR), ktoré predstavujú conditio sine qua non pre povolenie a ďalší proces oddlženia, sú zakotvené v ustanoveniach §§ 168 ods. 1, 169 ods. 1 a v § 171 ods. 2 ZKR takto: Podľa § 168 ods. 1 právoplatnosťou uznesenia o povolení oddlženia sa začína trojročné skúšobné obdobie, počas ktorého je dlžník povinný vždy na konci skúšobného roka poskytnúť správcovi peňažné prostriedky v sume určenej súdom, najviac však 70 % svojho celkového čistého príjmu za uplynulý skúšobný rok, ktoré správca po odpočítaní svojej odmeny pomerne rozdelí podľa konečného rozvrhu výťažku medzi veriteľov dlžníka (teda tých veriteľov dlžníka, ktorí boli účastníkmi konečného rozvrhu výťažku). Z ustanovenia § 169 ods. 1 vyplýva, že pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré zostali po zrušení konkurzu neuspokojené, sa počas skúšobného obdobia môžu uspokojovať z majetku dlžníka iba spôsobom a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom (t.j. podľa vyššie citovaného § 168 ods. 1). Pre tieto pohľadávky nemožno počas skúšobného obdobia začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi. Premlčacia lehota proti veriteľom týchto pohľadávok počas skúšobného obdobia neplynie. Podľa § 171 ods. 2 po uplynutí skúšobného obdobia súd aj bez návrhu uznesením rozhodne o oddlžení dlžníka. Pohľadávky, ktoré zostali po zrušení konkurzu neuspokojené a ktoré neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia, sa zverejnením uznesenia o oddlžení v Obchodnom vestníku stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že je potrebné ich interpretovať a aplikovať v nadväznosti na zrušený konkurz, najmä na uznesenie o schválení konečného rozvrhu výťažku, ku ktorému sa viaže obsah i rozsah uspokojovania pohľadávok veriteľov dlžníka po povolení oddlženia. Z ustanovenia § 28 ods. 1 ZoKR vyplýva, že pohľadávky veriteľov, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu, môžu byť po jeho vyhlásení uspokojené len za predpokladu, že si svoje právo včas a riadne uplatnia konkurznou prihláškou, že pohľadávka bude v konkurze zistená čo do právneho dôvodu, výšky, vymáhateľnosti a zabezpečenia; uspokojenie v konkurze avšak predpokladá pluralitu veriteľov, teda súbeh s takto uplatnenými pohľadávkami ďalších veriteľov, a to na základe zákonom predpísaných úkonov správcu a pod dohľadom konkurzného súdu. Z dikcie citovaného ustanovenia teda vyplýva, že konkurzná prihláška je procesnou formou uplatnenia práva veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky v konkurznom konaní; uplatnenie reálne existujúcej pohľadávky veriteľa nie je však jeho povinnosťou. V prejednávanej veci je z obsahu spisu preukázané, že v konkurze na majetok dlžníka si uplatnili pohľadávky spolu dvaja veritelia (i keď Slovenská konsolidačná, a.s. z troch rôznych právnych titulov), pričom všetky uplatnené pohľadávky prešli v konkurze procesom zisťovania a v rámci konečného rozvrhu výťažku boli v celom zistenom rozsahu, t.j. 100 % uspokojené. Keďže uplatnená pohľadávka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, a.s., Bratislava, bola popretá, nebola zahrnutá do rozvrhu výťažku. Uvedené s ohľadom na vyššie citovanú dikciu ustanovenia § 168 ods. 1 ZoKR, v zmysle ktorej „.... správca za každý uplynulý skúšobný rok po odpočítaní svojej odmeny pomerne rozdelí dlžníkom poskytnuté peňažné prostriedky podľa konečného rozvrhu výťažku medzi veriteľov dlžníka,“ znamená, že v danej veci neexistujú veritelia, ktorí v konkurze neboli uspokojení, a teda v rámci skúšobného obdobia (po povolení oddlženia) by nebolo koho pomerne uspokojovať podľa konečného rozvrhu výťažku. Následne potom nemôžu existovať pohľadávky, ktoré by neboli uspokojené ani počas skúšobného obdobia, pričom iba takéto pohľadávky sa zverejnením uznesenia o oddlžení v Obchodnom vestníku stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné. S ohľadom na tvrdenia odvolateľa je zrejmé, že významný právnym problémom v tomto konaní je určenie, ktoré pohľadávky veriteľov, smerujúce voči dlžníkovi, sa stávajú nevymáhateľnými a za akých podmienok. Na základe doslovného výkladu vyššie citovaných zákonných ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že sú to pohľadávky, ktoré boli v konkurze prihlásené, zistené, a zaradené do konečného rozvrhu, avšak neboli v uplatnenom rozsahu uspokojené. Tento záver vyplýva z ustanovenia § 168 ods. 1, podľa ktorého sa počas skúšobného obdobia uspokojujú pohľadávky veriteľov podľa konečného rozvrhu výťažku a z ustanovenia, podľa ktorého pohľadávky veriteľov dlžníka, ktoré zostali neuspokojené po zrušení konkurzu, sa počas skúšobného obdobia môžu uspokojovať iba spôsobom a v rozsahu ustanovenom v ZoKR (§ 169 ods. 1); uvedené pohľadávky môže uspokojovať len správca zo sumy, ktorú mu poukáže dlžník, a výlučne pomerne - podľa konečného rozvrhu výťažku. Z citovaných ustanovení tiež vyplýva, že podmienky v nich ustanovené, musia byť splnené kumulatívne, na základe čoho je nesporné, že počas skúšobného obdobia je možné uspokojovať iba tie neuspokojené pohľadávky, ktoré sú uvedené v konečnom rozvrhu výťažku. To znamená, že pohľadávky, ktoré si veritelia v konkurze neuplatnili, by nemohli byť uspokojované ani v prípade povolenia oddlženia; tieto pohľadávky si môžu veritelia vymáhať po zrušení konkurzu bez akýchkoľvek obmedzení (pokiaľ nedôjde k ich preklúzii alebo nie je uplatnená námietka premlčania) v celej ich výške, rovnako ako všetky pohľadávky, ktoré vzniknú po zrušení konkurzu. Na základe uvedených dôvodov je potom potrebné uzavrieť, že oddlženie nemá právne účinky na pohľadávky tých veriteľov, ktoré neboli uplatnené v konkurze. V tejto súvislosti odvolací poukazuje tiež na to, že rovnaký záver vyplýva aj z Komentára Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, Doc. JUDr. Milana Ďuricu, PhD., 1. vydanie 2012, C.H.BECK - str. 981, ku ktorému dospel na základe systematického a historického výkladu zákona s využitím komparatívnej metódy: Ak zákonodarca mal záujem vzťahovať právne účinky oddlženia aj na pohľadávky, ktoré neboli v konkurze uplatnené, bol by to urobil tak ako pri reštrukturalizácii, keď stanovil, že pohľadávky, ktoré neboli prihlásené, sa stávajú nevymáhateľnými (§ 155 ods. 2 ZKR). Rovnakú úpravu obsahoval aj § 53 ods. 3 Zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb.. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pre povolenie oddlženia dlžníka v tomto konaní neboli splnené zákonné podmienky v zmysle citovaných ustanovení §§ 168 ods. 1 a 169 ods. 1 ZKR, t.j. absentuje tu existencia takých pohľadávok veriteľov, ktoré boli v konkurze prihlásené, zistené a zaradené do konečného rozvrhu, avšak neboli v zistenom rozsahu uspokojené. Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne dôvody preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.