Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/68/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011895860 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1011895860.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: Zmena zdola, Demokratická únia Slovenska, Hybešova 41, Bratislava, IČO: 31806520, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vačokom, Vazovova 9/a, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská demokratická a kresťanská únia - Demokratická strana, Vajnorská 142, Bratislava, IČO: 36060101, zastúpenej advokátom Ing. JUDr. Vojtechom Keselým, CSc., Košická 56, Bratislava, o zaplatenie 35.384,71 eura s prísl., na odvolania navrhovateľa i odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 19C/148/2003-433, zo dňa 13.12.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 31.534,22 eura spolu s 11 % úrokom z omeškania ročne od 8.4.2004 do zaplatenia. Vo zvyšku návrh zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným súdu 5.9.2003 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 1.066.000,- Sk s prísl. titulom náhrady škody na tom skutkovom základe, že účastníci konania (podľa správnosti navrhovateľ a právny predchodca odporcu - Demokratická strana) uzatvorili Zmluvu o spoločnom predvolebnom postupe vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) v roku 2002, ktorá špecifikovala zásady spoločnej účasti v parlamentných voľbách prostredníctvom kandidátky Demokratickej strany (ďalej len „DS“). Odporca (podľa správnosti „právny predchodca odporcu“, v ďalšom texte je odvolacím súdom všade nesprávne označenie DS ako odporcu opravené) napriek existencii tejto zmluvy, bez toho, aby zmluvu s navrhovateľom vypovedal, uzatvoril 14.9.2002 Zmluvu o spolupráci s iným politickým subjektom, Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou (ďalej len „SDKÚ“). Obsah tejto zmluvy bol v príkrom rozpore s obsahom zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu, ktorý sa SDKÚ zaviazal, že vezme späť svoju kandidátnu listinu bez ohľadu na okolnosť, že 50 % kandidátov tvorili nezávislí kandidáti a kandidáti navrhovaní navrhovateľom. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania ďalej poukázal na to, že poskytol právnemu predchodcovi odporcu na účel účasti vo voľbách v roku 2002 finančnú čiastku 1.000.000,- Sk, ako aj vynakladal prostriedky na svojho zamestnanca, ktorý sa na tejto činnosti podieľal a to vo výške 66.000,- Sk. Právny predchodca odporcu nerešpektoval zmluvnú povinnosť a svojim postupom zmaril zmluvu o spolupráci DS a Demokratickej únie (ďalej len „DÚ“) vo voľbách v roku 2002 napriek tomu, že na túto spoluprácu získal uvedené finančné prostriedky, ktoré mu nevrátil. Súd prvého stupňa uviedol, že rozhodnutím zo 16.11.2005 vo veci rozhodol tak, že návrhu v podstatnej časti vyhovel, odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 1.000.000,- Sk s 11 % úrokom z omeškania ročne od 8.4.2004 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol. Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý poukázal na to, že text dokumentu nazvaného Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe vo voľbách do NR SR v roku 2002 parafovali štatutárni zástupcovia navrhovateľa a právneho predchodcu odporcu, v dokumente neboli riadne identifikované zmluvné strany a do dokumentu neboli zapracované pozmeňovacie návrhy schválené Republikovou radou DS; finančné prostriedky poskytnuté navrhovateľom neboli určené právnemu predchodcovi odporcu a tento ich na svoju volebnú kampaň nepoužil. Zmluva, o ktorú opiera navrhovateľ svoje nároky, patrí do kategórie politických dohôd, čím nevznikol medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu záväzkový vzťah. Parafovaný dokument neobsahuje žiadne záväzky právneho predchodcu odporcu, ktoré by ho obmedzovali v nakladaní s kandidátnou listinou, žiadne záväzky spojené s výsledkom volieb ani žiadne záväzky, ktoré by ho zaväzovali k úhrade nákladov, ktoré na volebnú kampaň vynaložil navrhovateľ. Keďže neporušil žiadny právny predpis ani zmluvný záväzok, nie je splnený predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým je porušenie právnej povinnosti. Na odvolanie odporcu odvolací súd uznesením z 30.1.2007 zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bol nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia, keď súd prvého stupňa neodôvodnil riadne a presvedčivo svoj záver o platnosti zmluvy s tým, podľa akého ustanovenia túto zmluvu posúdil, z odôvodnenia nevyplýva, akú povinnosť právny predchodca odporcu porušil v súvislosti s uzavretím zmluvy zo 14.9.2002 s SDKÚ; až po preukázaní porušenia povinnosti zo strany právneho predchodcu odporcu bolo potrebné zaoberať sa splnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, vznikom samotnej škody, jej výškou, príčinnou súvislosťou medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, vrátane zavinenia. Súd prvého stupňa po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že základ práva je daný titulom vydania bezdôvodného obohatenia s tým, že jeho výška bude predmetom ďalšieho dokazovania. Na odvolanie navrhovateľa i odporcu proti medzitýmnemu rozsudku odvolací súd uznesením z 23.11.2009 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie; uložil súdu prvého stupňa zvážiť, či v konaní nastali podmienky na rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom, prípadne, či v ďalšom konaní bude riadne pokračovať vo veci samej a rozhodne vo veci o celej prejednávanej veci. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že po opätovnom vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom z 15.12.2010 návrh vo veci samej zamietol z dôvodu, že nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti. V odôvodnení konštatoval, že Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe v parlamentných voľbách v roku 2002 bola navrhovateľom a DS fakticky plnená, keď predovšetkým DS predložila Ústrednej volebnej komisii kandidátnu listinu DS, na ktorej boli uvedení ako kandidáti aj nečlenovia DS (X. O., prof. X. Š., prof. Š. Š. a ďalší) a DÚ poskytla za účelom financovania spoločnej predvolebnej kampane DS finančné prostriedky. Na základe uvedených skutočností ustálil, že zmluva medzi DÚ a DS bola ústne uzatvorená v súlade s § 51 Občianskeho zákonníka, pričom jej obsah, vychádzajúc z konania účastníkov zmluvy, mal za totožný s obsahom Zmluvy o predvolebnom spoločnom postupe. Tvrdenia odporcu o neplatnosti zmluvy považoval v tomto smere za účelové. Na jeho argument o neplatnosti uvedenej zmluvy pre rozpor s § 41 ods. 2 písm. b) zákona č. 80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady (ďalej len zákon č. 80/1990 Zb.) poukázal na to, že kandidátna listina DS ako výsledok dohody DS a DÚ o spoločnom predvolebnom postupe vo voľbách roku 2002 bola Ústrednou volebnou komisiou riadne zaregistrovaná s tým, že nie je v tomto konaní oprávnený ďalej skúmať správnosť, resp. súlad tejto registrácie so zákonom. Následne sa zaoberal otázkou vzniku zodpovednosti za škodu na strane právneho predchodcu odporcu v kontexte s § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že svojim konaním neporušil zmluvnú povinnosť, zmluva uzatvorená medzi DÚ a DS neobsahuje explicitne zmluvný záväzok, podľa ktorého bol obmedzený vo svojom zákonnom práve nakladať s kandidátnou listinou a teda túto kandidátnu listinu aj stiahnuť. Právny predchodca odporcu teda neporušil svoju zmluvnú povinnosť a nemohol spôsobiť navrhovateľovi škodu. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením z 28.2.2013 rozsudok súdu prvého stupňa z 15.12.2010 zrušil a vyslovil právny názor, že medzi DS a DÚ nedošlo platne k uzatvoreniu písomnej Zmluvy o spoločnom predvolebnom postupe; napriek tejto skutočnosti navrhovateľ a DS túto zmluvu uzatvorili konkludentne, čo mal odvolací súd za preukázané z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z vedenia spoločnej predvolebnej kampane pred voľbami do NR SR v roku 2002. Mal za preukázané, že navrhovateľ a právny predchodca odporcu konali v presvedčení, že sú viazaní písomnou Zmluvou o spoločnom predvolebnom postupe a že táto bola medzi nimi uzatvorená platne; totožne s názorom súdu prvého stupňa mal za preukázané, že svojim konaním konkludentne uzatvorili ústnu zmluvu o spoločnom predvolebnom postupe s totožným obsahom ako Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe. Poznamenal, že právny predchodca odporcu sa na písomnú zmluvu odvolával aj v liste z 21.11.2002, v ktorom uviedol, že v otázke financovania konal v súlade so zmluvou, ktorú neporušil. Právny predchodca odporcu sa v písomnej komunikácii zmieňuje o kandidátoch nominovaných odporcom (správne má byť navrhovateľom), pričom poukazuje na naplnené ciele volebnej kampane a to spoluprácu DS-DÚ v rámci Zmluvy o predvolebnej spolupráci, pričom navrhoval pokračovanie zmluvnej spolupráce so zachovaním obsahu a zmyslu pôvodnej zmluvy (č.l. 51). V súvislosti s kandidatúrou pôvodných členov DÚ na kandidátke DS ako nezávislých kandidátov a s tým spojenú námietku absolútnej neplatnosti Zmluvy o spoločnom volebnom postupe s odkazom na § 17 ods. 2 zákona č. 80/1990 Zb., odvolací súd poukázal na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 15/1998; ďalej mal za preukázané, že finančné prostriedky 100.000,- Sk a 850.000,- Sk boli z účtu vedeného na Ľudovodemokratickú úniu poskytnuté v prospech účtu DS a 15.8.2002 bola vykonaná platba v hotovosti v prospech DS od X.na O.. Finančné prostriedky boli poskytnuté za účelom financovania nákladov na volebnú kampaň DS s kandidátkou zloženou aj z kandidátov, ktorí boli pôvodne členmi DÚ a to v intenciách konkludentnej Zmluvy o spoločnom predvolebnom postupe. Právny predchodca odporcu uzatvoril dňa 14.9.2002 s SDKÚ Zmluvu o spolupráci a v čl. II zmluvy sa zaviazal, že podľa § 20 zákona č. 80/1990 Zb. vezme svoju kandidátnu listinu späť a vyzve svojich voličov a sympatizantov, aby vo voľbách vyjadrili svoju podporu SDKÚ. Právny predchodca odporcu následne vzal kandidátnu listinu späť, z čoho odvolací súd vyvodil, že svojim konaním spôsobil následnú nemožnosť plnenia zmluvy a zmaril jej účel, ktorým bola účasť v parlamentných voľbách do NR SR v roku 2002. Právny predchodca odporcu bol síce podľa zákona č. 80/1990 Zb. oprávnený vziať kandidátnu listinu späť, avšak spolu s navrhovateľom postupne vykonávali jednotlivé úkony a plnili jednotlivé záväzky, ktoré im vyplývali zo zmluvy a to predovšetkým záväzky spojené s predvolebnou kampaňou, či kreovaním spoločných orgánov, zaujímaním spoločných stanovísk a vystupovaním navonok; v zmluve sa zaviazal kandidovať v predmetných parlamentných voľbách prostredníctvom občianskej kandidátky DS-DÚ, ktorú podá DS. Odvolací súd mal za to, že právny predchodca odporcu svojim konaním, a to vzatím kandidátnej listiny späť, spôsobil čiastočnú nemožnosť plnenia Zmluvy o spoločnom predvolebnom postupe, pričom vzhľadom na povahu plnenia zmluvy a jej účelu je zrejmé, že splnenie ostatných záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy nemá bez kandidatúry vo voľbách žiaden hospodársky význam. Právny predchodca odporcu tak svojim konaním spôsobil navrhovateľovi škodu, ktorá spočíva v márne a neúčelne vynaložených prostriedkoch na predvolebnú kampaň. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa povinnosť skúmať, v akej výške a na aký účel boli vynaložené vyššie uvedené finančné prostriedky a to na účely zistenia výšky spôsobenej škody. Súd prvého stupňa mal v konaní ustálené, že v júni 2002 bola medzi navrhovateľom a P. parafovaná Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe na voľbách do NR SR v roku 2002, ktorá v konečnom znení nebola písomne uzatvorená. Obsah predložených listín tejto zmluvy však parafoval za navrhovateľa X. O., za právneho predchodcu odporcu Ing. Ľ. S.; zo vzájomných prejavov jej účastníkov počas predvolebnej kampane bolo zjavné, že sa zmluva reálne začala plniť. Strany sa vzájomne zaviazali, že budú v parlamentných voľbách kandidovať prostredníctvom občianskej kandidátky P.-P., ktorú podá P.. Občianska kandidátka P.-P. bude viesť spoločnú predvolebnú kampaň pre parlamentné voľby s tým, že náklady na spoločnú volebnú kampaň sa hradia v pomere 2:1. P. doručila Ústrednej volebnej komisii kandidátnu listinu P. s príslušnými prílohami. Prílohou uvedeného listu bola kandidátna listina s logom P. U. P., s označením „Občianska kandidátka“, na ktorej sú uvedení kandidáti, členovia DS a kandidáti, ktorí nie sú členmi politickej strany alebo hnutia. Ing. Ľ. S. vo výpovedi pred súdom dňa 26.9.2005 nespochybnil, že boli poskytnuté peňažné prostriedky na účel predvolebnej kampane, ani jej výšku; vypovedal tiež, že volebná kampaň bežala, existovala, každé použitie finančných prostriedkov bolo vynaložené len na túto kampaň a neboli použité na nič iné; na účel, na ktorý na základe dohody mali byť vynaložené, aj vynaložené boli. Z výsluchu navrhovateľa súd prvého stupňa zistil, že v rámci volebnej kampane nemali s právnym predchodcom odporcu dohodnutý mechanizmus kontroly hospodárenia s poskytnutými finančnými prostriedkami na účel spoločnej kandidátky a žiadne účtovné doklady týkajúce sa kampane navrhovateľ neparafoval. Oficiálne vyúčtovanie nákladov volebnej kampane od právneho predchodcu odporcu nikdy nedostali, napriek tomu, že o to požiadali. Z vykonaného dokazovania, ako aj s odkazom na právny názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v uznesení z 28.2.2013, súdu prvého stupňa vyplynulo, že Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe vo voľbách do NR SR v roku 2002 uzatvorená medzi jej účastníkmi konkludentne, sa začala reálne napĺňať zaregistrovaním kandidátnej listiny Ústrednou volebnou komisiou podľa § 19 zákona č. 80/1990 Zb. až do momentu podpísania Zmluvy o spolupráci medzi DS a SDKÚ dňa 14.9.2002, na základe ktorej sa DS zaviazala, že podľa § 20 zákona č. 80/1990 Zb. vezme svoju kandidátnu listinu späť a následne vyzve svojich voličov a sympatizantov, aby vo voľbách do NR SR vyjadrili podporu SDKÚ. Uvedený záväzok voči SDKÚ krátko pred termínom konania volieb splnil. Týmto úkonom zo strany právneho predchodcu odporcu došlo fakticky ku skončeniu vzájomnej volebnej spolupráce dojednanej Zmluvou o spoločnom predvolebnom postupe a k zmareniu jej účelu. V rámci zisteného skutkového stavu vychádzal z toho, že za účelom naplnenia tejto zmluvy navrhovateľ poskytol právnemu predchodcovi odporcu plnenie v sume 950.000,- Sk, čiastku 50.000,- Sk poskytol priamo X. O., čo vyplýva z bankových dokladov. Vzatím kandidátky právnym predchodcom odporcu späť došlo k zmareniu dojednaného účelu zmluvy a k márnemu vynaloženiu finančných prostriedkov na predvolebnú kampaň, pretože nezávislí kandidáti nominovaní navrhovateľom v rámci zaregistrovanej kandidátky sa volieb do NR SR v roku 2002 nakoniec nemohli zúčastniť. K námietkam odporcu ohľadom pozície nezávislých kandidátov považoval za potrebné dodať, že sa jedná výlučne o vzťah politickej strany Demokratická únia Slovenska, t.j. navrhovateľa a týchto kandidátov s poukazom na skutočnosť, že právnym predchodcom odporcu podaná kandidátna listina bola v zmysle § 18 zákona č. 80/1990 Zb. Ústrednou volebnou komisiou preskúmaná a podľa § 19 cit. zákona aj zaregistrovaná. Záver, že v danom prípade boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa odôvodnil tým, že zo strany právneho predchodcu odporcu došlo k porušeniu povinnosti v zmysle čl. 2 Zmluvy o spoločnom predvolebnom postupe vo voľbách do NR SR v roku 2002 (konkrétne vzájomného záväzku, že zmluvné strany budú v parlamentných voľbách kandidovať prostredníctvom občianskej kandidátky P.-P.Ú., ktorú podá P.) tým, že dňa 14.9.2002 uzatvoril s SDKÚ Zmluvu o spolupráci, kde sa zaviazal svoju kandidátku vziať späť. Vzhľadom na uvedené mal za to, že návrh je v časti zaplatenia náhrady škody 950.000,- Sk dôvodný. Výšku škody mal preukázanú Príkazom na úhradu Ľudovej banke a.s. z 21.6.2002 a z 15.8.2002. Uviedol, že odporca bol v konaní ohľadom otázky výšky škody nečinný, nepredložil žiadne relevantné listinné dôkazy preukazujúce ako, kedy a na aký konkrétny účel vynaložil finančné prostriedky poskytnuté navrhovateľom na jeho účet a uvedené sa súdu prvého stupňa nepodarilo dohľadať ani doplnením dokazovania vykonaným nad rámec účastníkmi navrhnutých dôkazov. Uzavrel, že z pohľadu navrhovateľa tak škoda predstavuje 950.000,- Sk, t.j. 31.534,22 eura, s tým, že účel a výšku finančných prostriedkov nakoniec nespochybnil ani sám odporca (výpoveď Ing. Ľ. S.); vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa v zmysle § 51, § 420 ods. 1, § 575 ods. 1, ods. 3, § 489, § 490, § 491, § 493 a § 494 Občianskeho zákonníka zaviazal odporcu k úhrade 950.000,- Sk a vo zvyšku návrh ako bezdôvodný zamietol. Uviedol, že zamietnutá časť žalobného návrhu predstavuje mzdové náklady zamestnanca navrhovateľa B. G. za obdobie mesiacov jún až september 2002 v sume 66.000,- Sk s tým, že navrhovateľ, na ktorom je v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. dôkazná povinnosť, žiadnym spôsobom nepreukázal, že uvedené prostriedky boli menovanému zamestnancovi vyplatené, resp. že menovaný bol zamestnaný u navrhovateľa a predovšetkým, že bol zamestnaný len v súvislosti s prípravou na voľby do NR SR a teda, že v tejto časti došlo ku škode; ďalšia časť žalobného návrhu pozostáva zo sumy 50.000,- Sk, ktorej zamietnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že suma 50.000,- Sk bola dňa 15.8.2002 na účet P. poukázaná priamo hotovostným vkladom fyzickej osoby X.R. O., avšak nie samotným navrhovateľom. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal navrhovateľovi z prisúdenej sumy 11 % ročný úrok z omeškania a vo zvyšku uplatňovaných úrokov z omeškania 18 % od 14.9.2002 do 7.4.2004 návrh ako bezdôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. Proti zamietajúcej časti rozsudku, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh v časti zaplatenia 1.659,70 eura (50.000,- Sk) podal odvolanie navrhovateľ a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a odporcu zaviazať povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi 1.659,70 eura s príslušným úrokom z omeškania. Uviedol, že súd prvého stupňa návrh v tejto časti zamietol s odôvodnením, že suma 50.000,- Sk bola na účet P. poukázaná priamo hotovostným vkladom fyzickej osoby X. O. dňa 15.8.2002, nie však samotným navrhovateľom a vzhľadom na vykonané dokazovanie mal za to, že tento záver nekorešponduje so skutočným stavom veci. Na základe uznesenia Predsedníctva DÚ zo 17.7.2002 bol X. O. poverený vykonávať z účtu strany platby v prospech DS a to striktne na účel súvisiaci z voľbami v roku 2002. Počas dokazovania nebolo sporným, že prostriedky uhradené X. O. hotovostným vkladom na účet právneho predchodcu odporcu boli prostriedkami navrhovateľa. Túto skutočnosť potvrdil samotný X. O., pričom odporca ju nikdy nespochybňoval. Dôvodil, že pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že finančné prostriedky v sume 1.659,70 eura (50.000,- Sk) neboli prostriedkami navrhovateľa, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Proti vyhovujúcej časti rozsudku, ktorou súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 31.534,22 eura spolu s prísl., podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a návrh zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný, súd prvého stupňa sa pri odôvodnení rozsudku neriadil § 157 ods. 2 O.s.p. a nevysporiadal sa s jeho vecnými a právnymi argumentmi; bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietol opakovaný návrh vypočuť ako svedka Ing. Ľ. S., ktorý mohol objasniť rozhodujúce okolnosti podstatné pre právne posúdenie veci. Uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol aj v časti konania, ktoré je právoplatne skončené na základe rozsudku zo dňa 16.11.2005, kedy bol návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie 66.000,- Sk právoplatne zamietnutý; voči tejto časti rozsudku nepodala odvolanie ani jedna zo sporových strán. Je zrejmé, že bola opätovne zamietnutá tá časť návrhu, o ktorej sa už nemalo konať z dôvodu predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia. Súdu prvého stupňa vytýkal, že nezaujal právne stanovisko k uzatvoreniu zmluvy; mal za to, že právny názor odvolacieho súdu, ktorý si osvojil aj súd prvého stupňa, že Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe bola uzatvorená konkludentne, je arbitrárny a nemá oporu v zákone. Uzatvorenie písomnej zmluvy je prísne formálne, pričom nesplnenie formálnych podmienok na vznik písomnej zmluvy má materiálnoprávne dôsledky neplatnosti zmluvy, ktoré nie je možné odstrániť neformálnymi úkonmi rokujúcich strán. Opačný výklad mal za protizákonný a vniesol by do zmluvných vzťahov neistotu a zmätok. Bolo bez akýchkoľvek pochybností, že zmluvné strany rokovali len o uzavretí písomnej zmluvy, ktorú neuzavreli preto, že Predsedníctvo P. návrh zmluvy schválilo so zmenami a doplnkami a táto oferta navrhovateľom nebola prijatá. Záver, že ústnou formou uzavretá zmluva má totožný obsah ako písomný návrh zmluvy adresovaný navrhovateľom právnemu predchodcovi odporcu je nelogický. Ak by existoval prejav vôle navrhovateľa a jeho právneho predchodcu uzavrieť ústnu zmluvu s totožným obsahom, ako bol obsah písomného návrhu zmluvy, uzavreli by účastníci danú zmluvu písomnou formou. Ak by bol aj právny názor, že Zmluva o predvolebnej kampani bola uzavretá konkludentne, odvolacím súdom akceptovaný, mal za to, že táto zmluva je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko priamo odporuje zákonu č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach, ktorý politickým stranám zakazuje prijímať od kohokoľvek (aj od inej politickej strany) akékoľvek odplatné plnenia; obchádza § 17 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. b zákona č. 80/1990 Zb. a to tak, že táto zmluva vytvorila koalíciu (spoločnú kandidátku), pričom bola predložená kandidátka iba jednej strany, obišla ustanovenie o 7 percentnom volebnom výsledku pre vstup do NR SR stanovenom pre koalície (spoločné kandidátky). Ohľadom poskytnutia financií na volebnú kampaň mal za nesporné, že navrhovateľ vynaložil na volebnú kampaň 950.000,- Sk, pričom tak urobil dobrovoľne z vlastného rozhodnutia a bez akéhokoľvek zaručeného výsledku. Peniaze vynaložil z vlastných prostriedkov na volebnú kampaň tretích osôb a to na nominantov na poslancov, na bývalých členov vedenia P., ktorí v čase kandidatúry už neboli členmi navrhovateľa. Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by sa peniaze navrhovateľa použité na volebnú kampaň stali jeho vlastníctvom, alebo že sa stali súčasťou jeho účtovníctva. Nebolo dokázané, že by mali sporové strany úmysel previesť na neho vlastnícke právo k daným peniazom. Skutočnosť, že peniaze boli uložené na jeho podúčte, nepovažoval za dôkaz prechodu vlastníctva k nim. K splneniu právnych podmienok na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, osobitne k otázke porušenia právnej povinnosti dôvodil tým, že kandidátnu listinu zobral späť v súlade s § 20 ods. 1 zákona č. 80/1990 Zb. Nebola dokázaná existencia zmluvného alebo iného jej záväzku voči navrhovateľovi, ktorý by bol v rozpore s týmto úkonom. Ak by aj takýto záväzok na seba prevzal, takýto úkon je podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatný; neporušil teda žiadnu právnu povinnosť, ktorá by sa mohla vykladať ako porušenie právnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka. S poukazom, že navrhovateľ vynakladal finančné prostriedky na predvolebnú kampaň vo vedomí neistého výsledku ďalej uviedol, že jedinou istotou navrhovateľa bolo, že vo voľbách nebude úspešný, keďže sa volieb ani nezúčastnil (bývalí členovia navrhovateľa vystúpili z politickej strany navrhovateľa pred zápisom na spoločnú kandidačnú listinu). Aj keď sa majetok navrhovateľa zmenšil, nejde o ujmu predpokladanú Občianskym zákonníkom, ale na základe vedomého úkonu navrhovateľa, ktorý sa rozhodol financovať kampaň tretích osôb. Iný výklad by oprávňoval každého neúspešného účastníka politického boja (predvolebnej kampane) na náhradu nákladov, ktoré v predvolebnej kampani vynaložil. Navrhovateľ ani nepodstúpil žiadne riziko, ale rozhodol sa použiť svoje peniaze na podporu tretích osôb, resp. po právnej stránke možno vôľu navrhovateľa vyložiť len ako darovanie finančných prostriedkov tretím osobám, nezávislým kandidátom. V žiadnom prípade sa nejednalo o darovanie odporcovi, ktorý nebol ochotný jednať protiprávne a používať peniaze svojej politickej strany (teda prostriedky získané okrem iného aj príspevkami členov politickej strany) na podporu tretích osôb. Mal za to, že zrejme skutočnosť, že neboli ohľadom príčinnej súvislosti predložené navrhovateľom žiadne dôkazy, je dôvodom toho, že sa v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa nenachádza ani zmienka o existencii príčinnej súvislosti. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal pripustiť podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie s otázkami, ktoré majú po právnej stránke zásadný význam: 1. Môže súd v inom konaní, ako je konanie o nahradenie prejavu vôle účastníka konania, rozhodnúť, že písomná zmluva bola dohodnutá konkludentne? 2. Platí zákaz odplatného plnenia pre politickú stranu aj vo vzťahu medzi politickými stranami, alebo iba voči iným subjektom? Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že z písomných dokladov založených v spise jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ previedol zo svojho účtu na jeho podúčet 100.000,- Sk a 850.000,- Sk. Z príjmového pokladničného dokladu z 15.8.2002 jednoznačne vyplýva vklad od X. O. a nič ani nenaznačuje, že by išlo o peniaze navrhovateľa. Pochybné a nepreukázané považoval aj tvrdenie navrhovateľa, že X. O. bol poverený na základe uznesenia Predsedníctva DÚ z účtu DÚ vykonávať platby v prospech P.. Z písomných dokladov vyplýva, že X. O. bol poverený vykonávať platby z podúčtu P., na ktorom boli uložené peniaze DÚ na volebnú kampaň bývalých členov DÚ; mal za to, že 50.000,- Sk na podúčet P. poukázal X. O. z vlastných prostriedkov. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolania navrhovateľa a odporcu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.4.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa vo svojich úvahách o vyhovení návrhu na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým bol v zmysle § 226 O.s.p. viazaný; v prípade zrušenia rozhodnutia odvolacím súdom a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je právny názor najvýznamnejšou časťou rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho úlohou je usmernenie súdu prvého stupňa v ďalšom konaní, ktoré by sa už nemalo skončiť rozhodnutím napadnuteľným a zrušiteľným v novom odvolacom konaní. Právnym názorom nie je celé odôvodnenie rozhodnutia vyššieho orgánu, ale iba tá časť odôvodnenia, ktorá je priamo vo vzťahu k riešeniu konkrétnej právnej veci a v dôsledku toho i k zrušeniu pôvodného rozhodnutia (R 68/1971). Z právneho názoru vysloveného v uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/127/2011-272, zo dňa 28.2.2013, je zrejmé, že základom tohto zrušujúceho uznesenia bolo konštatovanie, že napriek skutočnosti, že písomná Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe nenadobudla platnosť, navrhovateľ a P. ju uzatvorili konkludentne s totožným obsahom; uvedené mal za preukázané z vyjadrení účastníkov konania, ako aj vedenia spoločnej predvolebnej kampane pred voľbami do NR SR v roku 2002. Navrhovateľ a právny predchodca odporcu konali v presvedčení, že sú viazaní písomnou Zmluvou o spoločnom o predvolebnom postupe. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 15/1998 dospel k záveru, že konkludentne uzatvorená Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe, podľa ktorej mala byť občianska kandidátka DS tvorená jednak členmi P., členmi P. ako aj nezávislými osobnosťami spoločenského života v pomere 2:1:1, bola uzatvorená platne. Zo skutočnosti, že z účtu vedeného v prospech Ľudovodemokratickej únie bola 21.6.2002 v prospech účtu P. vykonaná platba 100.000,- Sk (3.319,39 eura), 15.8.2002 platba 850.000,- Sk (28.214,83 eura) a 15.8.2002 vykonaná platba v hotovosti 50.000,- Sk (1.659,70 eura) v prospech P. od X. O., mal za preukázané, že predmetné finančné prostriedky boli právnemu predchodcovi odporcu poskytnuté na účely financovania nákladov na volebnú kampaň P. s kandidátkou zloženou aj z kandidátov, ktorí boli pôvodne členmi P. a to v intenciách konkludentnej Zmluvy o spoločnom predvolebnom postupe; platby 850.000,- Sk a 50.000,- Sk boli vykonané po podaní kandidátnej listiny. Z vyššie uvedeného mal za to, že navrhovateľ mal záujem na tom, aby pôvodní členovia P. kandidovali na kandidátnej listine DS ako nezávislí kandidáti, pričom v uvedenom zmysle vyvíjal primerané úsilie, kampaň a na uvedený účel boli na účet P. vyplatené finančné prostriedky. V nadväznosti na uzatvorenie Zmluvy o spolupráci 14.9.2002 medzi P. U. W., keď právny predchodca odporcu následne vzal kandidátnu listinu späť, dôvodil, že týmto konaním spôsobil následnú nemožnosť plnenia zmluvy a zmaril jej účel, ktorým bola účasť v parlamentných voľbách do NR SR v roku 2002. Podľa zákona č. 80/1990 Zb. bol oprávnený vziať kandidátnu listinu späť, navrhovateľ a P. však postupne vykonávali jednotlivé úkony a plnili jednotlivé záväzky, ktoré im vyplývali zo zmluvy, a to predovšetkým záväzky spojené s predvolebnou kampaňou či kreovaním spoločných orgánov, zaujímaním stanovísk, vystupovaním navonok; právny predchodca odporcu sa v zmluve zaviazal kandidovať v parlamentných voľbách, avšak svojím konaním, vzatím kandidátnej listiny späť, spôsobil čiastočnú nemožnosť plnenia Zmluvy o spoločnom predvolebnom postupe, pričom vzhľadom na povahu plnenia a účelu zmluvy mal za zrejmé, že splnenie ostatných záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy bolo bez kandidatúry vo voľbách pre navrhovateľa neúčelné a nemalo žiaden hospodársky význam, nakoľko tieto svojím charakterom smerovali k vytvoreniu predpokladov a k dosiahnutiu úspešného výsledku v parlamentných voľbách. V nadväznosti na to právne uzavrel, že odporca tak svojím konaním spôsobil navrhovateľovi škodu, ktorá spočíva v márne a neúčelne vynaložených nákladoch na predvolebnú kampaň. Súdu prvého stupňa na účely zistenia výšky spôsobnej škody uložil skúmať v akom rozsahu, na aký účel a kým boli finančné prostriedky 1.000.000,- Sk vynaložené. Odvolací súd v rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vyložil svoj právny názor na predmet konania, ktorého podstata spočívala vo výklade a použití § 575 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pod ktoré bolo potrebné subsumovať zistený skutkový stav; uviedol, že právne následky následnej nemožnosti plnenia možno charakterizovať tak, že ak dlžník v dôsledku nemožnosti plnenia nie je povinný plniť, nie je ani veriteľ v dôsledku vzájomného záväzku povinný poskytnúť plnenie. Ak sa nemožnosť týka iba časti plnenia, môže veriteľ od zmluvy odstúpiť, pokiaľ ide o zvyšujúcu časť plnenia; ak nemožnosť plnenia možno pričítať dlžníkovi, má veriteľ právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená zavinením dlžníka. Náhrada škody sa pritom považuje za náhradné plnenie, ktoré nahrádza znemožnené plnenie dlžníka. Ak dlžník v súvislosti so záväzkom, ktorý sa stal následne nemožným, dostal od veriteľa plnenie, je povinný toto plnenie vydať veriteľovi. Aj v prípade čiastočnej nemožnosti plnenia zanikne celý záväzok, ak z povahy plnenia alebo účelu plnenia, o ktorom dlžník vedel už v čase uzatvorenia zmluvy vyplýva, že plnenie možnej časti nemá pre veriteľa hospodársky význam. V prípade zavinenej nemožnosti plnenia záväzok síce zanikne, pretože sa stal nemožným, avšak dlžník zodpovedá za škodu, ktorú svojím zavinením spôsobil veriteľovi. Dlžník zodpovedá podľa zásad všeobecnej zodpovednosti za škodu. V prípade zavinenej nemožnosti plnenia vzniká veriteľovi právo na náhradu škody, pričom popri náhrade škody sa môže veriteľ domáhať aj vydania bezdôvodného obohatenia. Preto pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že vzatím kandidátky právnym predchodcom odporcu späť došlo k zmareniu dojednaného účelu zmluvy a k márnemu vynaloženiu finančných prostriedkov na predvolebnú kampaň, pretože nezávislí kandidáti nominovaní navrhovateľom v rámci zaregistrovanej kandidátky sa volieb do NR SR v roku 2002 nakoniec nemohli zúčastniť, vec posúdil v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/127/2011-272, zo dňa 28.2.2013, za použitia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 420 ods. 1 a § 575 ods. 1, 3) a na tomto základe bol správny aj jeho právny záver o splnení predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú odôvodnil tým, že zo strany právneho predchodcu odporcu došlo k porušeniu povinnosti t.j. vzájomného záväzku, že zmluvné strany budú v parlamentných voľbách kandidovať prostredníctvom občianskej kandidátky P.-P., ktorú podá P., tým, že 14.9.2002 uzatvoril s W. Zmluvu o spolupráci, kde sa zaviazal svoju kandidátku vziať späť. Odvolací súd dodáva, že tak urobil nielen v rozpore so svojím zmluvným záväzkom, ale v rozpore so všetkými legitímnymi očakávaniami navrhovateľa, pre ktorého existencia Zmluvy o spoločnom predvolebnom postupe bez kandidatúry jej nominantov vo voľbách nemala žiaden politický, hospodársky, ani iný spoločenský význam; v príčinnej súvislosti s týmto porušením zmluvnej povinnosti navrhovateľ nemohol kandidovať prostredníctvom občianskej kandidátky P.-P. vo voľbách a navrhovateľovi vznikla škoda vo vynaloženej čiastke na volebnú kampaň vo voľbách do NR SR v roku 2002. Správny bol aj postup súdu prvého stupňa, ktorý viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v ďalšom konaní zameral pozornosť na zistenie konkrétnej výšky škody doplnením dokazovania ďalšími listinnými dôkazmi, avšak z dôvodu, že odporca bol v konaní ohľadom tejto otázky nečinný (nebránil sa), nepredložil žiadne relevantné listinné dôkazy preukazujúce ako, kedy a na aký konkrétny účel vynaložil finančné prostriedky poskytnuté na jeho účet navrhovateľom a uvedené sa mu nepodarilo dohľadať ani doplnením dokazovania vykonaným nad rámec účastníkmi navrhnutých dôkazov (§120 ods. 1 O.s.p.) logicky uzavrel, že škoda bola preukázaná príkazmi na úhradu z 21.6.2002 a 15.8.2002 a predstavuje 950.000,- Sk, t.j. 31.534,22 eura s tým, že účel a výšku finančných prostriedkov nespochybnil ani právny predchodca odporcu vo výpovedi jej štatutára Ing. Ľ. S., ktorý nespochybnil ani výšku poskytnutých peňažných prostriedkov od navrhovateľa a ani ich použitie na predvolebnú kampaň; opakovane vypovedal, že prostriedky od navrhovateľa boli použité na volebnú kampaň. Pokiaľ súd prvého stupňa zamietnutie návrhu v časti uplatňovanej náhrady škody 1.659,70 eura (50.000,- Sk) odôvodnil tým, že sumu 50.000,- Sk na účet P. poukázal hotovostným vkladom X. O. a nie navrhovateľ, fakticky zamietnutie návrhu v tejto časti založil na právnom posúdení o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa; v konaní nebolo preukázané, že finančné prostriedky poukazované štatutárom navrhovateľa na účet právneho predchodcu odporcu patrili navrhovateľovi, preto v tejto časti uplatňovaného nároku nedisponuje hmotnoprávnym postavením, z ktorého by mu vyplývalo právo na náhradu škody 1.659,70 eura. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ usmernenie súdu prvého stupňa odvolacím súdom v ďalšom konaní sledovalo účel, aby v novom odvolacom konaní nebolo meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa z rovnakých dôvodov opätovne zrušené, bolo potrebné za postup súdu prvého stupňa nevykazujúci zbytočné prieťahy v konaní považovať len taký, ktorým rešpektoval právny názor odvolacieho súdu vzťahujúci sa na jeho ďalší postup; pokiaľ odporca namietal neprijateľnosť právneho názoru odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení, že Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe bola uzatvorená konkludentne, ktorý považoval za arbitrárny, je potrebné uviesť, že ide o jeho subjektívne hodnotenie veci; odvolací súd pripomína, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo účastníka na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá účastník konania. Nejde totiž o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a návrh smerujúci proti nemu nezamietne, pokiaľ je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom, čo v danej veci nepochybne je. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. IV. ÚS 340/2004). S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že námietky odporcu uplatnené v odvolaní sú v ich súhrne nedôvodné; odporca vytýkal nesprávne zistenie skutkového stavu resp. nesprávne právne posúdenie veci o nepreukázaní predpokladov na vznik nároku na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka za stavu, keď skutkový aj právny základ veci bol už vyriešený v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/127/2011-272, zo dňa 28.2.2013. Námietka odporcu, že súd prvého stupňa bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietol opakovaný návrh vypočuť ako svedka Ing. Ľ. S., ktorý mohol objasniť rozhodujúce okolnosti podstatné pre vecné i právne posúdenie veci je takisto nedôvodná; Ing. Ľ. S. bol ako štatutár právneho predchodcu odporcu (V. P.) podrobne vypočutý na pojednávaní 26.9.2005 (č.l. 93) ako účastník konania, kde na objasnenie skutkového stavu veci najprv sám súvisle vypovedal a potom odpovedal na otázky kladené právnym zástupcom navrhovateľa; právny zástupca odporcu, ktorý bol tiež osobne prítomný na pojednávaní, mal možnosť otázkami zisťovať „rozhodujúce okolnosti podstatné pre vecné i právne posúdenie veci“, avšak ako vyplýva z obsahu spisu, Ing. Ľ. S. nepoložil žiadnu otázku. Pokiaľ súd prvého stupňa uznesením na pojednávaní 22.11.2013 zamietol návrh odporcu na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom Ing. Ľ.T. S., neodňal mu tým možnosť konať pred súdom a nemalo to vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pretože v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011). Nelogicky vyznieva aj argumentácia odporcu, že Zmluva o spoločnom predvolebnom postupe je neplatná pre obchádzanie § 17 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. b) zákona č. 80/1990 Zb., keď kandidátna listina DS ako výsledok dohody DS a DÚ o spoločnom predvolebnom postupe vo voľbách v roku 2002 bola Ústrednou volebnou komisiu v zmysle cit. volebného zákona preskúmaná a riadne zaregistrovaná; súd v prebiehajúcom konaní ani nebol oprávnený predmetnú registráciu preskúmavať. Ďalšie odvodzovanie neplatnosti zmluvy pre jej rozpor so zákonom č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach, ktorý politickým stranám zakazuje prijímať od kohokoľvek (aj od inej politickej strany) akékoľvek odplatné plnenia je rovnako nedôvodné, nakoľko cit. zákon neupravuje podmienky vedenia a financovania spoločnej volebnej kampane politickej strany vo voľbách do NR SR prostredníctvom občianskej kandidátky. Čo sa týka odvolacieho dôvodu odporcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle nesplnenia podmienok § 157 ods. 2 O.s.p. odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia; súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočným spôsobom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a stanoviská účastníkov k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery v nadväznosti na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/127/2011-272, zo dňa 28.2.2013, ktorým bol viazaný, aj adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti argumentácie odporcu dospel k záveru, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavky zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). V prípade výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým (opätovne) zamietol návrh v časti o zaplatenie 2.190,80 eura (66.000,- Sk) a v časti uplatňovaných úrokov z omeškania 18 % od 14.9.2002 do 7.4.2004, hodno uviesť, že tento nebol žiadnym z účastníkov konania napadnutý odvolaním, preto ho odvolací súd v rámci odvolacieho konania nemohol preskúmavať (a teda rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu v časti o zaplatenie 2.190,80 eura a v časti uplatňovaných úrokov z omeškania 18 % od 14.9.2002 do 7.4.2004, nemohol odvolací súd zrušiť a konanie v tejto časti zastaviť, nakoľko tu chýbalo odvolanie, na základe ktorého by odvolací súd mohol preskúmať aj tento výrok). V tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 19C/148/2003-105, zo dňa 19.11.2005, nadobudol právoplatnosť dňa 27.12.2005. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. V spojitosti s otázkou, či platí zákaz odplatného plnenia pre politickú stranu aj vo vzťahu medzi politickými stranami, alebo iba voči iným subjektom, ktorej zodpovedanie má podľa navrhovateľa po právnej stránke zásadný význam, odvolací súd uvádza, že táto otázka pre rozhodnutie súdu vo veci samej nemala zásadný význam (nešlo o posúdenie takej právnej otázky, ktoré by bolo pre rozhodnutie veci určujúce). Vo vzťahu k otázke, či môže súd v inom konaní, ako je konanie o nahradenie prejavu vôle účastníka konania, rozhodnúť, že písomná zmluva bola dohodnutá konkludentne, odvolací súd poukazuje na všeobecne akceptovaný právny názor, že základ uplatneného nároku je možné v mnohých prípadoch v súdnom konaní vyriešiť až po prejudiciálnom posúdení platnosti či neplatnosti určitého právneho úkonu; prejudicialita svoje miesto nachádza predovšetkým v prípadoch, kedy rozhodnutím o veci sa vyrieši otázka, ktorá má zásadný význam pre ďalší spor; od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci (porovnaj napr. O. P., Právní moc civilních soudních rozhodnutí, Praha 2008, str. 62 a nasl.). Prejudiciálna otázka sa chápe ako taká právna skutočnosť (právo, právny vzťah), ktorej existencia či neexistencia by mala vplyv na rozhodnutie o veci prejednávanej súdom a ktorá sama môže byť predmetom konania na súde, resp. predmetom rozhodnutia v inom konaní; otázka, či neplatne dohodnutá písomná zmluva môže byť dohodnutá platne konkludentným spôsobom vychádza z úvahy, že každý právny úkon treba posudzovať podľa jeho obsahu, nedostatok písomnej formy nepomenovanej Zmluvy o spoločnom predvolebnom postupe nespôsobila jej neplatnosť, a nakoľko prejavy vôle smerujúce k jej uzavretiu boli urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o tom, čo chceli jej účastníci prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka), došlo k jej uzavretiu konkludentným spôsobom. Prejudiciálne posúdenie tejto otázky, ak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať, je z uvedeného dôvodu možné nielen v rozsudkoch, ktoré majú nahradiť prejav vôle (§ 161 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd z uvedených dôvodov nevyhovel návrhu odporcu na pripustenie dovolania pre tvrdený výskyt otázok po právnej stránke zásadného významu; § 238 ods. 3 O.s.p. oprávňuje odvolací súd založiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania (len) vtedy, ak toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Posúdenie existencie zásadného právneho významu vyplýva z právneho posúdenia veci, preto patrí súdu, a nie účastníkom konania; odvolací súd nie je viazaný návrhom účastníka na vyslovenie prípustnosti dovolania proti jeho rozhodnutiu a zákon mu neukladá ani povinnosť o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. Je totiž len na úvahe odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. vysloví alebo nie. Preto pokiaľ odvolací súd nepovažuje za potrebné návrhu vyhovieť, neporuší tým žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. (rovnako napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 430/2013, zo dňa 13.3.2014). O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.