Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/5/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200040 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1013200040.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci žalobcu: J.. A.. W. V., bytom S. XX, A., právne zastúpený advokátkou: JUDr. Alexandra Vicová, Ondavská 7, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2012-18322/49934:1-sekr zo dňa 6.11.2012 takto: r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 9.1.2013 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 2012-18322/49934:1-sekr zo dňa 6.11.2012, ktorým minister školstva, vedy, výskumu a športu SR zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR č. 764-1/2012-PKV zo dňa 19.9.2012. Prvostupňovým rozhodnutím podľa § 18 ods. 2 a § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len zák. č. 211/2000 Z.z.) nebolo vyhovené žalobcovej žiadosti o poskytnutie informácie zo dňa 5.9.2012. V žalobe uviedol, že podanou žiadosťou nežiadal žalovaného o poskytnutie právneho poradenstva, resp. o vypracovanie odborného stanoviska a ani o výklad zákona. Žiadal len o dve jednoduché a presné odpovede na dve otázky. Vzhľadom na to, že žalovaný je ústredným orgánom štátnej správy, do ktorého kompetencie žiadané informácie aspoň čiastočne spadajú, je dôvodné predpokladať, že žalovaný musí mať tieto informácie ex lege. Žalobca žiadal predovšetkým o sprístupnenie konkrétnych zákonných ustanovení. Tvrdí, že predkladateľ zákona by mal vedieť čo chcel zákonnou úpravou povedať, ako chcel regulovať príslušné spoločenské vzťahy a aké správanie očakáva od subjektov, ktorým je ním pripravená norma určená. So žalovaným nesúhlasí ani v otázke výkladu zákona, že výklad zákona nemá k dispozícii, a to minimálne v dôvodovej správe. Je preto názoru, že žalovaný jeho žiadosť nesprávne právne posúdil a na takomto základe dospel k nesprávnemu rozhodnutiu a k nesprávnemu právnemu záveru, čo vyplýva aj z ust. § 16 ods. 1 cit. zák. Povinná osoba podľa jeho názoru musí sprístupňovať nielen informácie, ktoré má fakticky k dispozícii, ale aj tie informácie, ktoré podľa právnych predpisov musí mať k dispozícii. „Pokiaľ úrad zistí, že nemá informáciu, ktorú podľa svojich povinností stanovených právnymi predpismi má mať, je povinný ju okamžite doplniť a poskytnúť.“ Tento právny názor vyslovil Krajský súd v Prahe v rozsudku z 3.12.2002, sp.zn. 44 Ca 179/2002. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré bolo súdu doručené dňa 11.2.2013, uviedol, že povinná osoba sprístupní iba tie informácie, ktoré má k dispozícii. Zo zákona o slobode informácii však nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnej osobe ukladala vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti ešte neexistujú. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela na žiadosť vytvárať nové informácie, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn na výkon činnosti, ktorej výsledkom by bol vznik novej, dovtedy neexistujúcej informácie, čo nie je účelom zákona o informáciách. Žalobcom požadované informácie nie sú hotovými informáciami a vyžadovali by vypracovanie odborného stanoviska, prípadne výkladu zákona. Výsledkom prípravy odpovede žalovaného na sprístupnenie požadovaných informácií by bolo ďalšie kvalitatívne spracovávanie existujúcich vyhľadaných, vyňatých a zhromaždených informácií vo forme právneho poradenstva. Žalovaný nesúhlasí s názorom žalobcu, že žiadal iba sprístupnenie čísiel konkrétnych zákonných ustanovení, aby si mohol požadované zákonné ustanovenia naštudovať a podľa nich sa správať. Žalobca totiž žiadal o aplikáciu právneho predpisu žalovaným na jeho skutkovú otázku. Žalobca podľa zákona o slobode informácií nemôže žiadať, aby žalovaný správny orgán určitý právny predpis aplikoval na jeho skutkovú otázku, skutkovú situáciu. Aplikácia právneho predpisu na skutkovú situáciu je právnym poradenstvom, t.j. vytvorením novej kvalitatívnej informácie, ktorá sa nesprístupňuje. Žalobca ďalej v žalobe tvrdí, že žalovaný je povinný chýbajúcu informáciu doplniť a následne sprístupniť. V kontexte vyššie uvedeného ide o absurdný názor, nakoľko žalovaný by musel na nekonečné množstvo skutkových situácií aplikovať všetky právne normy spadajúce do jeho vecnej pôsobnosti a vytvárať tak nekonečné množstvá právnych stanovísk. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žiadosťou odoslanou dňa 05.09.2012 prostredníctvom elektronických prostriedkov požiadal žalobca podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o sprístupnenie informácie: 1. V zmysle akých konkrétnych zákonných alebo podzákonných ustanovení sa absolvované magisterské vysokoškolské štúdium v krajinách EU/mimo EU považuje v SR za ukončené vysokoškolské štúdium druhého stupňa a ktorým dňom (deň zloženia záverečnej skúšky, deň vydania osvedčenia o uznaní rovnocennosti vzdelania, prípadne iný deň) z pohľadu všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich oblasť zamestnávania a sociálneho zabezpečenia? 2. Podľa akých konkrétnych zákonných alebo podzákonných ustanovení je možné sa vzdať dosiahnutého úplného vysokoškolského vzdelania v krajinách EÚ/mimo EÚ; ktoré bolo uznané za rovnocenné vysokou školou v SR? Aký má takéto vzdanie sa dosiahnutého úplného vysokoškolského vzdelania právny vplyv na posudzovanie získania nového vysokoškolského vzdelania druhého stupňa z pohľadu všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich oblasť zamestnávania a sociálneho zabezpečenia? Žalovaný rozhodnutím č. 764-1/2012-PKV zo dňa 19.09.2012 ako povinná osoba, podľa § 18 ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) a podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. nevyhovel žalobcovej žiadosti o poskytnutie informácie s odôvodnením, že podľa obsahu žalobcovej žiadosti sa nejedná o sprístupnenie existujúcej informácie, ktorú má žalovaný ako povinná osoba k dispozícii, ale podanou žiadosťou žalobca požaduje odborné stanovisko, výklad zákona k danej veci, a preto jeho žiadosť nespadá do pôsobnosti zákona o slobode informácií. Účelom zákona o slobode informácií nie je vytvárať nové informácie, ale poskytovať tie informácie, ktoré má povinná osoba v požadovanej forme k dispozícii. Žalobca podaním označeným ako „764-1/2012-PKV - rozklad“ zo dňa 5.12.2012 napadol vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2012-18322/49934:l-sekr zo dňa 6. novembra 2012, ktorý zamietol rozklad žalobcu potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie žalovaného z 19.9.2012 tvrdiac, že prvostupňový správny orgán sa pri rozhodovaní o veci riadil platnou právnou úpravou a vec správne právne posúdil. IV. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. Podľa ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky čl. 17 ods. 1, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon. Podľa § 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa § 17 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre a) materské školy, základné školy, stredné školy, základné umelecké školy, jazykové školy a vysoké školy, b) školské zariadenia, c) celoživotné vzdelávanie, d) vedu a techniku, e) štátnu starostlivosť o mládež a šport. Podľa § 37 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, zverejňujú ich a po prerokovaní v pripomienkovom konaní predkladajú vláde; dbajú aj o dodržiavanie zákonnosti v oblasti svojej pôsobnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca za žalovaného označil ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, sa súd zaoberal najskôr otázkou okruhu účastníkov konania. V súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie v predmetnom konaní je potrebné uviesť, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredný štátny orgán a minister spravodlivosti má postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu. Právnu subjektivitu má samotné ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Minister spravodlivosti Slovenskej republiky nie je sám osebe správnym orgánom, ale osobou stojacou na čele tohto správneho orgánu. Rozhodovanie v prvom i druhom stupni správneho konania v predmetnej veci zostáva na úrovni správneho orgánu tohto istého stupňa. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného č. 2012-18322/49934:l-sekr zo dňa 6. novembra 2012, ktorý zamietol rozklad žalobcu a potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie žalovaného z 19.9.2012. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo vyhovené žalobcovej žiadosti o poskytnutie informácie s odôvodnením, že v danej veci sa nejedná o sprístupnenie existujúcej informácie, ktorú má žalovaný ako povinná osoba k dispozícii, ale podanou žiadosťou žalobca požaduje odborné stanovisko, výklad zákona k danej veci, a preto jeho žiadosť nespadá do pôsobnosti zákona o slobode informácií. Medzi účastníkmi konania pretrvával zásadný rozpor v posúdení, či požadovanú informáciu bolo, resp. nebolo možné považovať za žiadosť o sprístupnenie informácie na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zákon o informáciách pojem „informácia“ nedefinuje. Podľa obsahu slova je informáciou správa alebo údaj, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. V danom prípade predmetom žiadosti o poskytnutie informácie neboli požiadavky o poskytnutie informácie, teda poznatku v konkrétnej veci, ani údajov, ktoré bol žalobca oprávnený požadovať, ale žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá aj podľa názoru krajského súdu predstavovala právnu radu, či vyjadrenie k aplikácii ustanovení právnych noriem. Zo znenia zákona o informáciách však nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie právneho poradenstva, resp. výkladové stanovisko k aplikácii ustanovení právnych noriem. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť vyhľadávať a následne vyhodnocovať právne predpisy z hľadiska aplikácie na žalobcom konkrétne uvedenú činnosť. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, ako v danom prípade správne uviedol žalovaný, že do právomoci žalovaného nepatrí podávanie právne záväzného výkladu k právnym predpisom ani poskytovanie právne záväzných stanovísk a vyjadrení k aplikácií právnych predpisov. Výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela na žiadosť vytvárať nové informácie, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn na výkon činnosti, ktorej výsledkom by bol vznik novej, dovtedy neexistujúcej informácie, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov. Z uvedeného vyplýva, že žiadosť o poskytnutie informácie v danej veci je ukážkou požiadavky, na ktorú sa zákon o informáciách nevzťahuje. Podľa názoru súdu rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom o informáciách, pretože žalovaný v danom prípade nebol oprávnený žalobcovi poskytnúť právnu radu resp. stanovisko spojené s aplikáciou právnych predpisov, v opačnom prípade by konal nad rámec oprávnení stanovených mu zákonom a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd s poukazom na vyššie prezentovaný názor konštatoval, že keďže žalovanému v postavení povinnej osoby právna povinnosť takejto žiadosti žalobcu vyhovieť ani nevyplývala, potom nevyhovením žiadosti žalobcu zo strany žalovaného teda ani nemohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie. Krajský súd v Bratislave preto dospel k záveru, že postup žalovaného bol v súlade so zákonom, žalobné námietky neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na to žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., pretože žalobca v konaní úspešný nebol, súd mu náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.