Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/51/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200416 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014200416.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Viery Šebestovej v právnej veci žalobcu: C. I., bytom I. X, XXX XX H., právne zastúpený: ACCEPTUM, s r.o., so sídlom Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti žalovaného č. 16943-2-/2014-BA zo dňa 11.2.2014, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 16943-2-/2014-BA zo dňa 11.2.2014 z r u š u j e podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v odmene právneho zástupcu v sume 257,29 € do 3 dní od jeho právoplatnosti na účet právneho zástupcu žalobcu.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 17.3.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 16943-2-/2014-BA zo dňa 11.2.2014.
Žalobca opísal skutkový stav a uviedol, že si dňa 20.10.2010 uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodnutím č. 400 16149/2010 zo dňa 9.12.2010 tak, že žalobca nemá nárok na dávku. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol v konaní vedenom pod č. 12653-2/2011-BA tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Následne žalobca podal žalobu na Krajský súd v Bratislave, kde rozsudkom č.k. 1S/63/2011 - 49 zo dňa 11.10.2012 súd rozhodol o zrušení žalobou napadnutého rozhodnutia a vrátil vec na ďalšie konanie žalovanému. Žalovaný podal odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. 4Sžso/3/2013 zo dňa 9.4.2013 s tým, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave potvrdil ako vecne správne.
V nadväznosti na citované rozhodnutia súdov, Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava vo veci ďalej konala a dňa 12.11.2013 vydala rozhodnutie č. 28795/2013- BAM - DvN zo dňa 12.11.2013, ktorým bolo podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a podľa čl. 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 16943-2-/2014-BA zo dňa 11.2.2014 tak, že odvolanie žalobcu ako účastníka správneho konania zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 28795/2013- BAM - DvN zo dňa 12.11.2013 potvrdil.
Ďalej žalobca uviedol, že odo dňa 3.8.2010 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a uvedeným dňom mu vznikol v zmysle § 105 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nárok na dávku v nezamestnanosti. Zároveň poukázal aj na ustanovenie § 104 ods. 1 tohto zákona a čl. 61 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol žalobca legálne zamestnaný vo Veľkej Británii a to od 1.5.2004 do 1.8.2010, teda podmienku poistenia v dĺžke troch rokov v priebehu posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov je podľa názoru žalobcu splnená.
Z rozhodnutí žalovaného vyplýva, že tento sám konštatuje a potvrdzuje, že žalobca bol riadne poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie počas šiestich rokov a teda, že splnil dikciu ustanovenia § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vzniku nároku v spojení s dikciou čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia. Ako vyplýva so žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, jediným dôvodom nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti má byť skutočnosť, že žalobca počas svojho zamestnania v členskom štáte nemal bydlisko na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie založené na uvádzanej skutočnosti žalovaný opiera o ustanovenia čl. 65 ods. 5 písm. a) v spojení s čl. 61 ods. 2 a čl. 65 ods. 2 Základného nariadenia. Napriek tomu žalobca mal a stále má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a po svojom návrate zo zahraničia sa nepretržite na mieste svojho trvalého pobytu zdržiava a má v úmysel tu aj naďalej zotrvať. Žalobca tiež počas konania opakovane uviedol v priebehu konania dostatočné množstvo právne významných skutočností preukazujúcich skutočné centrum jeho citových väzieb, pričom tieto sú zrejmé aj zo zápisnice zo dňa 24.10.2013.
Žalobca je štátnym občanom Slovenskej republiky so všetkými právami, ktoré mu z tohto postavenia vyplývajú, vrátane nárokov na dávky sociálneho zabezpečenia po splnení zákonných podmienok. Zároveň je toho názoru, že na strane správnych orgánov došlo k odignorovaniu právnych záverov vyplývajúcich z rozsudkov Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR.
Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal aj náhrady trov konania.
II.
Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.5.2014 opísal skutkový stav a poukázal na ustanovenia § 104 ods. 1, 7 zákona č. 461/2003 Z.z. , čl. 1 písm. j), čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len základného nariadenia) , čl. 11 ods. 1 vykonávajúceho nariadenia Európskeho parlamentu č. 987/2009 a uviedol, že z týchto ustanovení je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu EU pri uplatňovaní nároku na dávku v nezamestnanosti riadiť. Výnimkou z tejto zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EU centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
V posudzovanom období posledných 4 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda od 3.8.20006 do 2.8.2010, žalobca preukázal na základe formulára U1 zo dňa 25.11.2010 dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie od 3.8.2006 do 1.8.2010. Ďalej žalovaný uvádza, že v zmysle čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Uvedené pravidlo je možné v zmysle čl. 6 ods. 2 základného nariadenia uplatniť v prípade, že dotknutá osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dobu poistenia dosiahnutú v súlade so slovenskými právnymi predpismi, čo žalobca preukázateľne nesplnil. Doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu EU je možné zohľadniť aj v prípade uvedenom v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, resp. vtedy, keď si dotknutá osoba zachovala svoje bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalovaný uvádza, že otázka
bydliska je zásadná, nakoľko účelom je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti.
Zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky je nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1 zo dňa 25.11.2010. Žalovaný zistil, že žalobca vo Veľkej Británii pracoval u jedného zamestnávateľa v stabilnom pracovnom pomere; že na území Slovenskej republiky má rodičov a súrodencov, za ktorými sa vracal minimálne 5x ročne; že na území Slovenskej republiky a Veľkej Británie nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Žalobca bol zamestnaný na území veľkej Británie, takže daňové a odvodové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania. Podľa žalovaného z týchto zistených skutočností jedinou väzbou so Slovenskou republikou počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii boli jeho rodičia a ich pravidelné návštevy. V prípade rodičov je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí, vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto pobyt rodičov v krajine pôvodu žalobcu jednoznačne nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine. Uvedený právny názor je v súlade s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 zo dňa 12.6.2009, v zmysle ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórii pracovníkov, ktorí udržiavajú so svojimi krajinami úzke spojenia. Žalovaný je toho názoru, že žalobca si vytvoril silnejšie väzby vo Veľkej Británii.
K námietke žalobcu týkajúcej sa trvalého pobytu, žalovaný uviedol, že pojem bydlisko je potrebné chápať v danom prípade v širších súvislostiach s tým, že dôležitá je aj povaha vykonávanej zárobkovej činnosti. Najmä pojem bydlisko nemožno stotožniť s pojmom trvalý pobyt.
K žalobcovmu úmyslu naďalej zotrvať na adrese svojho bydliska po návrate zo zahraničia žalovaný uviedol, že v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávajúceho nariadenia ak posúdenie dvoch kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel osoby, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na kontinuálny pobyt žalobcu na území Veľkej Británie. Navyše v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 4Sžso/3/2013 žalovaný požiadal dňa 15.7.2013 príslušnú britskú inštitúciu o spoluprácu a o jej vyjadrenie právneho názoru na bydlisko žalobcu počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. Tá zaslala odpoveď, podľa ktorej žalobca bol v období od mája 2004 do augusta 2010 rezidentom na území Veľkej Británie a prípadné krátkodobé návraty nemali vplyv na jeho poistenie v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EU, podlieha právnym predpisom tohto štátu a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie.
Žalovanému nie je zrejmé, na základe akého právneho dôvodu by sa malo odhliadnuť od faktu, že žalobcovi v štáte posledného zamestnania nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol.
Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalovaný domáhal, aby krajský súd žalobu zamietol.
III.
Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich zo žaloby (§ 249 ods. 2 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní. Z administratívneho spisu súd zistil, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 3. augusta 2006 do 2. augusta 2010, pracoval navrhovateľ' na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. V zmysle formuláru U l, zo dna 25. novembra 2010, bol navrhovateľ v posudzovanom období (t. j. od 3. augusta 2006 do 2. augusta 2010) poistený v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 3. augusta 2006 do 1. augusta 2010. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Bratislava, č.039914/10/OISS/RR, zo dňa 3. augusta 2010, bol navrhovateľ zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 3. augusta 2010. Po prevzatí
uvedeného rozhodnutia si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava, dňa 20. septembra 2010.
V prvostupňovom konaní Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, posúdila zachovanie väzieb navrhovateľa s ohľadom na dĺžku a trvalosť jeho prítomnosti na území Veľkej Británie (od roku 2004 do roku 2010), stabilitu zamestnania na území Veľkej Británie (zamestnanie pána C. vo Veľkej Británii trvalo viac ako šesť rokov), z čoho správny orgán usúdil, že jeho pracovná situácia na území Veľkej Británie bola stabilná a bydlisko navrhovateľa nezostalo počas jeho výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie zachované na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ podľa názoru správneho orgánu v posudzovanom období nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, dňa 9. decembra 2010, vydala rozhodnutie č. 400-16149/2010, v zmysle ktorého pán C. I. nemal nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal menovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Druhostupňový organ odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie svojim rozhodnutím, č. 12653-2/2011-BA, zo dňa 7. februára 2011, potvrdil a odvolanie navrhovateľa zamietol z dôvodu, že sa stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava. Uvedené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, nadobudlo právoplatnosť dňa 11. februára 2011.
Navrhovateľ napadol právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. 12653-2/2011-BA, zo dňa 7. februára 2011, žalobou na príslušnom krajskom súde. V rozsudku Krajského sudu v Bratislave, č. k. 1S 63/2011-49, zo dňa 11. októbra 2012 bolo spochybnené právne posúdenie veci tykajúce sa nezachovania väzieb a centra záujmov pána C. I. na území Slovenskej republiky počas jeho posledného pracovného pomeru na území Veľkej Británie. Na základe uvedeného bolo napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, č. 400-16149/2010, zo dňa 9. decembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S 63/2011-49, zo dňa 11. októbra 2012, zrušené a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni, ústredie, na ďalšie konanie. Proti uvedenému rozsudku podala Sociálna poisťovňa, ústredie, v zákonom stanovenej lehote odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky cestou príslušného krajského súdu. V rozsudku č. k. 4Sžso/3/2013, zo dňa 9. apríla 2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že v konaní o nároku navrhovateľa na dávku v nezamestnanosti nebolo vykonané dostatočne dokazovanie na vyslovenie záveru o mieste jeho bydliska počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že v prípade ak Sociálna poisťovňa neakceptuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o nesprávnom právnom posúdení veci, je povinná vykonať ďalšie dokazovanie a znovu posúdiť žiadosť pána C. I.. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež spochybnil postup Sociálnej poisťovne v konaní o nároku menovaného na dávku v nezamestnanosti, nakoľko sa nezaoberala otázkou jeho bydliska. V súlade s rozsudkom Najvyššieho sudu Slovenskej republiky, č. k. 4Sžso/3/2013, zo dňa 9. apríla 2013, Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, dna 12. augusta 2013, vykonala dokazovanie výsluchom navrhovateľa so zameraním na jeho väzby na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Dňa 24. októbra 2013 bol pán C. I. ústne vypočutý aj Sociálnou poisťovňou, ústredie. Z výsluchu mal správny orgán preukázané, že pán C. I. sa vedome a slobodne rozhodol odisť žiť a pracovať na územie Veľkej Británie, kde trávil aj svoj voľný čas, platil súvisiace dane, poplatky a na obdobie od mája 2004 do augusta 2010 si na toto územie preniesol svoje centrum záujmov. Ďalej správny orgán vykonal dokazovanie v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a zistil nasledovné:
dĺžku a trvalosť' prítomnosti na území dotknutých členských štátov (pán C. I. sa na území Veľkej Británie zdržiaval od roku 2004 do roku 2010, t. j. šesť rokov), situáciu dotknutej osoby vrátané:
povahy a osobitných vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (v zmysle zápisnice spísanej s navrhovateľom v Sociálnej poisťovni, ústredie, dňa 24. októbra 2013, pracoval navrhovateľ' vo Veľkej Británii v jednom stabilnom pracovnom pomere u zamestnávateľa Thistle Hotels Ltd., ktorý
trval tak, ako bolo osvedčené vo formulári U l, zo dňa 25. novembra 2010, t. j. od 1. mája 2004 do 1. augusta 2010. Tento pracovný pomer mal charakter trvalého zamestnania a bol ukončený z podnetu zamestnanca. Vzhľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru vo Veľkej Británii a na spôsob jeho ukončenia, je možné pracovnú situáciu navrhovateľa vo Veľkej Británii jednoznačne vyhodnotiť ako stabilnú, zabezpečujúcu mu plnohodnotne podmienky na bývanie a vykonávanie pracovnej činnosti na tomto území.); jeho rodinného stavu a rodinných väzieb (na území Veľkej Británie sa navrhovateľ' nezdržiaval s blízkou osobou. Na území Slovenska mal v období, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť vo Veľkej Británii, rodičov a súrodencov, za ktorými sa podľa svojich tvrdení vracal minimálne 5x ročne. V zmysle údajov, ktoré navrhovateľ' uviedol do zápisnice, zo dňa 24. októbra 2013, na území Slovenska sa od roku 2008 zdržiavala aj jeho priateľka. Do Dotazníka na účely preukázania bydliska na území Slovenskej republiky počas posledného zamestnania v inom členskom štáte, zo dňa 20. septembra 2010 a do Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia bydliska, zo dňa 12. augusta 2013, však prítomnosť priateľky na Slovensku počas obdobia, v ktorom bol zamestnaný vo Veľkej Británii neosvedčil a svojim podpisom potvrdil úplnosť a pravdivosť' uvedených údajov. Žiadne bližšie väzby s priateľkou zo strany navrhovateľa preukázané neboli.); jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná (na území Slovenska ani na území Veľkej Británie pán C. I.Ť. nevlastní nehnuteľnosť. Vo Veľkej Británii býval s priateľmi v prenajatom byte v Londýne, v samostatnej izbe. Podľa názoru odvolacieho organu boli týmto spôsobom zabezpečené plnohodnotne podmienky bývania na území Veľkej Británie. Na Slovensku žije v súčasnosti v spoločnej domácnosti so svojou matkou.); členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (menovaný bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové a odvodové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejme, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia).
Sociálna poisťovňa, ústredie, zaslala príslušnej britskej inštitúcií všetky informácie o skutočnostiach, ktoré sú v zmysle č1. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia relevantné na posúdenie bydliska dotknutej osoby a ktorými príslušná britská inštitúcia nedisponovala. Dňa 18. septembra 2013 bola Sociálnej poisťovni, ústredie, doručená odpoveď britskej inštitúcie, zo dňa 5. septembra 2013, v zmysle ktorej bol pán C. I. v období od mája 2004 do augusta 2010 rezidentom na území Veľkej Británie a prípadné krátkodobé návraty na územie Slovenskej republiky nemali vplyv na jeho poistenie v nezamestnanosti na území Veľkej Británie.
Po zhodnotení všetkých skutočností Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, vydala rozhodnutie číslo: 28795/2013-BAM-DvN, zo dňa 12. novembra 2013, v zmysle ktorého nepriznala pánovi C. I. nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že v posudzovanom období nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal pán C. I. v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
O podanom odvolaní žalovaný rozhodnutím č. 16943-2-/2014-BA zo dňa 11.2.2014 rozhodol tak, že odvolanie žalobcu ako účastníka správneho konania zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 28795/2013- BAM - DvN zo dňa 12.11.2013 potvrdil.
IV.
Podľa § 247 ods.1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Pri rozhodovaní správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa naň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. augusta 2010, poistenec ma nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej tri roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 104 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
Podľa § 105 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, poistencovi, ktorý splnil podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti, nárok na dávku v nezamestnanosti vzniká odo dňa zaradenia do evidencie nezamestnaných občanov a zaniká uplynutím podporného obdobia v nezamestnanosti. Podporné obdobie v nezamestnanosti pre poistenca uvedeného v § 104 ods. 1 a 3 je šesť mesiacov a pre poistenca uvedeného v § 104 ods. 2 sú štyri mesiace. Do podporného obdobia v nezamestnanosti sa nezapočítava obdobie, počas ktorého poistenec nemá nárok na výplatu dávky v nezamestnanosti z dôvodu uvedeného v § 106.
Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len ,,základne nariadenie") príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplné nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom , ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa definície základných pojmov uvedených v čl. 1 základného nariadenia, ,,bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. "Príslušná inštitúcia" znamená inštitúciu, v ktorej je daná osoba poistená v čase žiadosti o dávku; alebo inštitúciu, v ktorej je daná osoba oprávnená alebo by bola oprávnená nárokovať si dávky, ak táto osoba alebo jej rodinní príslušníci majú bydlisko na území členského štátu, v ktorom sa inštitúcia nachádza. "Inštitúcia miesta bydliska" a "inštitúcia miesta pobytu" znamená inštitúciu, ktorá je príslušná poskytovať dávky v mieste, kde má daná osoba bydlisko a inštitúciu, ktorá je príslušná poskytovať dávky v mieste, kde má daná osoba pobyt podľa právnych predpisov uplatňovaných touto inštitúciou, alebo, ak takáto inštitúcia neexistuje, inštitúciu určenú príslušným orgánom daného členského štátu. "Príslušný členský štát" znamená členský štát, na území ktorého sa príslušná inštitúcia nachádza;.
Podľa zásad vykonávacieho predpisu, Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, bod 9 až 11, vzhľadom na zložitosť, ktorou sa oblasť sociálneho zabezpečenia vyznačuje, musia všetky inštitúcie členských štátov vynaložiť osobitné úsilie s cieľom pomôcť poistencom, aby sa zabránilo ich znevýhodneniu v prípade, že nepredložili žiadosť ani určité informácie inštitúcii zodpovednej za
spracovanie tejto žiadosti v súlade s pravidlami a postupmi ustanovenými v nariadení (ES) č. 883/2004 a v tomto nariadení.
Aby sa určila príslušná inštitúcia, t. j. inštitúcia, ktorej právne predpisy sa uplatňujú alebo ktorá má povinnosť vyplácať určité dávky, musia objektívnu situáciu poistenca a jeho rodinných príslušníkov preskúmať inštitúcie viac ako jedného členského štátu. Aby sa zabezpečila ochrana dotknutej osoby počas obdobia nevyhnutného na komunikáciu medzi inštitúciami, je potrebné zaručiť jej predbežné zaradenie do systému sociálneho zabezpečenia.
Členské štáty by mali spolupracovať pri určovaní miesta bydliska osôb, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie a nariadenie (ES) č. 883/2004, a v prípade sporu by sa mali posudzovať všetky dôležité kritériá, aby sa vec vyriešila. Tieto môžu zahŕňať kritériá uvedené v príslušnom článku tohto nariadenia.
V zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,vykonávacie nariadenie") sa centrum záujmov dotknutej osoby určuje na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácii súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať': dĺžku a trvalosť' prítomnosti na území dotknutých č1enskych Štátov; situáciu dotknutej osoby vrátané: i) povahy a osobitných vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy) ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroj ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je tato situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely
Podľa ods. 2 tohto článku, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V.
Z logického a gramatického výkladu čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, podľa názoru súdu vyplýva, že členský štát v ktorom bol žalobca zamestnaný najmenej 3 roky a bol zároveň poistený v nezamestnanosti, by bol povinný vyplácať na základe žiadosti dávky v nezamestnanosti len v prípade, ak by po skončení zamestnania mal naďalej bydlisko v tomto štáte, (Veľká Británia). Žalobca sa však po skončení zamestnania vo Veľkej Británii vrátil na územie Slovenskej republiky, v čase žiadosti mal teda bydlisko na tomto území, a preto by mal mať nárok na vyplácanie dávky inštitúciou podľa bydliska.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný vykonal šetrenie vo Veľkej Británii len ohľadom doby, počas ktorej žalobca bol registrovaný za účelom odvodov príspevkov (list HM REVENUE & CUSTOMS zo dňa 5.9.2013), iné doklady svedčiace o posudzovaní objektívnej situácie poistenca, miesta jeho bydliska a jeho rodinných vzťahov a príslušníkov, neskúmali inštitúcie viac ako jedného členského štátu, ale len inštitúcia so sídlom na území Slovenskej republiky. Z obsahu spisu vyplýva, že ohľadom miesta bydliska nevykonali inštitúcie vo Veľkej Británii žiadne skúmanie. Žalovaný nevykonal šetrenie ohľadom úmyslov žalobcu, či tento odišiel do Veľkej Británie za účelom zmeny bydliska alebo len za účelom zamestnania. To, že v čase vykonávania zamestnania býval vo Veľkej Británii v podnájme s priateľmi, nie je dostatočným dôkazným prostriedkom na prijatie záveru, že jeho úmyslom bolo presťahovanie sa a presídlenie do štátu v ktorom pracoval. Je pochopiteľné, že v prípade, ak mal žalobca určený pracovný čas a miesto výkonu práce vo Veľkej Británii, nebolo možné, aby dochádzal za prácou denne z miesta bydliska na Slovensku. Z vykonaného dokazovania taktiež nevyplynulo, že by žalobca mal vo Veľkej Británii v danom čase rodinné zázemie. Toto mal na Slovensku, kam sa pravidelne v čase dlhšieho pracovného voľna vracal.
Podľa názoru súdu, dôkazy zabezpečené žalovaným, a to doklady o dobe zamestnania a poistenia vystavené inštitúciami vo Veľkej Británii, vyplnené tlačivá ako i vyjadrenia žalobcu a jeho matky
presvedčivo a nepochybne nepreukazujú záver, že žalobca mal v dotknutom období stabilné a plnohodnotné bydlisko na území Veľkej Británie. Správne orgány nezamerali svoje skúmanie na zistenie skutočného úmyslu, ktorý viedol žalobcu k pobytu na území Veľkej Británie z toho hľadiska, či bolo jeho úmyslom tam popri zamestnaní aj zotrvať a mať stabilné bydlisko a nevzal do úvahy ani skutočnosť, že žalobca sa vrátil po ukončení zamestnania do miesta bydliska nachádzajúceho sa na území Slovenskej republiky.
VI.
Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, jeho rozhodnutie je z tohto dôvodu nepreskúmateľné, a preto ho bolo potrebné zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a vec vrátiť na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania spočívajúce v odmene advokáta podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška) účinnej v čase uskutočnenia úkonov podľa ust. § 11 ods. 4, druhá veta vyhlášky (vec sa týkala dávkových vecí sociálneho poistenia), podľa ktorej v dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch (bez špecifikácie právneho predpisu podľa ktorého je konanie vedené, teda aj podľa piatej časti O.s.p.) patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. V roku 2014 predstavovala 1/13 výpočtového základu 61,87 € a v roku 2016 sumu 66 €.
Súd priznal žalobcovi náhradu za 2 úkony vykonané v roku 2014, (prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom, spísanie žaloby), 2 x 61,87 €, za jeden úkon vykonaný v roku 2016 (účasť na pojednávaní), 1 x 66 € podľa § 13a ods. 1, písm. a) c) a d) príslušnej vyhlášky. Žalobcovi patrí aj paušálna náhrada k úkonom podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, a to 2 x 8,04 € a 1 x 8,58 €, spolu teda 214,4 €. Súd žalobcovi priznal aj náhradu 20% DPH k úkonom a náhradám vo výške 42,88 €. Celkové priznané náklady žalobcu činia 257,29 €, ktoré je žalovaný povinný uhradiť na účet právneho zástupcu žalobcu č. V. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, vedený v U. H. Z..G..
Vec je oslobodená od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1, písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.