Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/141/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201123 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014201123.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: E. Y. L., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť E., Y. T. U. L.: Q. XXXX/X, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Miroslava Mittelmannová, advokátka, Drotárska cesta 16, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2014/004518-004 zo dňa 29.04.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 07.07.2014, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č.p.: PPZ-HCP- BA2-2014/004518-004 zo dňa 29.04.2014 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) ako aj rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-31-17/2014-TPC zo dňa 18.02.2014 (ďalej aj ako „ prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom v čase vydania napadnutých rozhodnutí (ďalej aj ako „ zákon o pobyte cudzincov“). Žalobca žiadal súd, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe uviedol, že prvostupňový správny orgán zamietol jeho žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu, že je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Podľa jeho názoru je konanie žalovaného zaťažené takou vadou, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom za takúto vadu konania považuje porušenie svojich ústavne garantovaných práv vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a práva na účinný opravný prostriedok podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, respektíve 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor"). Prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný neumožnili žalobcovi v konaní o udelení dlhodobého pobytu vyjadriť sa ku všetkým dôkazom tak ako toto právo garantuje Ústava Slovenskej republiky v článku 48 ods. 2. V konaní o udelenie dlhodobého pobytu správny orgán vykonal dôkaz - informáciu utajovaného charakteru so stupňom utajenia "Dôverné“, vedenú pod číslom 65/12 - D- 45 - 171/2013 - S zo dňa 03.12.2013, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba bez toho, aby mal žalobca možnosť oboznámiť sa s týmto dôkazom. Prvostupňový správny orgán teda uprednostnil utajené informácie SIS pred procesným oprávnením žalobcu v konaní. Žalobca si nie je vedomý žiadneho konania, pre ktoré by mohol byť dôvodne podozrivý, že ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Obe rozhodnutia správnych orgánov boli založené výlučne len na dôkaze, ktorý podlieha utajeniu a ktorý žalobcovi nebol sprístupnený. Na podporu svojich tvrdení odkazuje žalobca na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Európskeho súdneho dvora, z ktorej má vyplývať, že štáty aj v prípade uplatňovania tzv. bezpečnostných dôvodov musia dodržiavať základné zásady a princípy uplatňované v právnych štátoch. Jedná sa predovšetkým o aplikáciu zásady účinného opravného prostriedku a spravodlivého súdneho konania. Štáty musia účastníkom sprístupniť všetky podklady pre rozhodnutie, pričom len výnimočne je možné dôvody utajiť a dôkazy nesprístupniť. Ale aj v týchto prípadoch platí, že účastník konania musí byť oboznámený minimálne s podstatou dôvodov, na ktorých bolo rozhodnutie prijaté a hlavne musí mať prístup k účinnému opravnému prostriedku. Uvádza, že ustanovenie § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov nezbavuje správne orgány ďalších povinností, ktoré v konaní majú. Tým, že správny orgán rozhodol na základe dôkazu, ktorý nebol účastníkovi konania poskytnutý ani pokiaľ ide o jeho podstatu (t. j. o aký bezpečnostný záujem ide), nedal účastníkovi konania žiadnu možnosť účinnej obhajoby jeho práv a záujmov. Nie je zrejmé akým spôsobom správny orgán vyhodnotil všetky dôkazy, ktoré si zaobstaral. Tento postup je nezákonný a prieči sa zásadám právneho štátu. Možnosť odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu a následná možnosť domáhať sa súdnej ochrany sú podľa žalobcu iba formálne. Je povinnosťou žalovaného, aby našiel zákonnú možnosť ako umožniť žalobcovi účinne sa brániť a zároveň vyhovieť potrebám utajenia určitých informácií. Ak by takýto postup nebol možný, je žalobca toho názoru, že takýto dôkaz nie je možné v konaní použiť. Odvoláva sa pritom na článok 47 Charty základných práv Európskej únie a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ESĽP a Ústavného súdu SR, tvrdí že bol porušený princíp rovnosti podľa článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru. V skutočnosti teda žalobca nemá vytvorené žiadne podmienky pre účinnú obhajobu svojich práv. Z toho dôvodu žiadal napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.08.2014 uviedol, že žalobca mal od 19.06.2009 na území Slovenskej republiky poskytnutú doplnkovú ochranu migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky s platnosťou do 13.09.2013. Dňa 20.11.2013 si žalobca podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na základe toho, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti a ustanovenie § 52 ods. 4 písm. c) zákona o pobyte cudzincov deklaruje skutočnosť, že do doby nepretržitého pobytu podľa odseku 1 písm. a) sa započítava doba od podania žiadosti o udelenie azylu do rozhodnutia o udelení azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany. Prvostupňový správny orgán počas konania získal v zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z. informáciu utajovaného charakteru so stupňom utajenia "Dôverné“ vedenú pod číslom 65/12 - D- 45 - 171/2013 - S zo dňa 03.12.2013, ktorej pôvodcom je SIS. Uvedená skutočnosť je utajovaného charakteru, preto nie je možné informáciu zverejniť. Žalobca bol oboznámený, že takáto informácia sa v spise nachádza a že jeho žiadosť o pobyt smeruje k zamietnutiu, nie je teda pravdou, že žalobca nemal možnosť sa počas konania k tejto skutočnosti vyjadriť. Žalovaný uvádza, že v zmysle § 120 ods. 2 písmeno g) zákona o pobyte cudzincov nemá priestor na správnu úvahu ale uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) správny orgán vydá, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Zároveň nemôže v odôvodnení rozhodnutia uviesť obsah utajovanej skutočnosti, pretože by prišlo k jej vyzradeniu. S predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát žalobcu a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. Žalobca, ani jeho advokát však takúto žiadosť v konaní nepredložili. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že nebol oboznámený s obsahom spisu. Žalovaný sa odvoláva na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze č. IV.ÚS 308/2011-90 zo dňa 25.01.2012, podľa ktorého zo spisu správneho orgánu, ako aj zo súdneho spisu musí byť zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne uvedeného dôvodu v odôvodnení svojho rozhodnutia. K námietke žalobcu ohľadom práva na spravodlivý súdny proces a zákazu diskriminácie podľa ústavy žalovaný uviedol, že oba správne orgány postupovali vo svojom konaní štandardne, v súlade so zákonom, žalobca nebol v konaní v žiadnom prípade znevýhodnený. Postupovali tak, ako im to zákon ukladá. Odvoláva sa tiež na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý dal za pravdu správnemu orgánu v rozsudku číslo 9Sža/9/2013 . Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia (§ 244 ods. 1 O.s.p., § 250i ods. 3 O.s.p.). Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 249 ods. 2). Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BA2-2014/004518-004 zo dňa 29.04.2014 ako aj rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-31-17/2014-TPC zo dňa 18.02.2014, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Súd posudzoval vec podľa príslušných ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení účinnom v čase vydávania uvedených rozhodnutí. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca mal od 19.06.2009 na území Slovenskej republiky poskytnutú doplnkovú ochranu migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky splatnosťou do 13.09.2013. Dňa 01.07.2013 si podal žiadosť o predĺženie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Migračný úrad vydal dňa 27.09.2013 rozhodnutie ČAS:MU-342-15/PO- Ž-2013 o nepredĺžení doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky žalobcovi. Dňa 20.11.2013 si žalobca podal žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na základe toho, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti a ustanovenie § 52 ods. 4 písm. c) zákona o pobyte cudzincov deklaruje skutočnosť, že do doby nepretržitého pobytu podľa odseku 1 písm. a) sa započítava doba od podania žiadosti o udelenie azylu do rozhodnutia o udelení azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany. Prvostupňový správny orgán počas konania získal v zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z. informáciu utajovaného charakteru so stupňom utajenia " dôverné“ vedenú pod číslom 65/12 - D- 45 - 171/2013 - S zo dňa 03.12.2013, ktorej pôvodcom je SIS. Prvostupňový správny orgán sa oboznámil s touto utajovanou písomnosťou dňa 08.01.2014. Žalobca bol oboznámený, že takáto informácia sa v spise nachádza a že jeho žiadosť o pobyt smeruje k zamietnutiu, žalobca sa k nej vyjadril dňa 06.02.2014 a 18.02.2014 s tým, že na Slovensku riadne, legálne pracuje, nebol s ním doteraz žiaden problém. Má záujem budovať si tu budúcnosť. Podľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí dlhodobý pobyt, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. Podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Podľa § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie. Podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo v osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. V odkaze pod čiarou č. 6 je uvedený zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Pri zamietnutí žalobcovej žiadosti o udelenie povolenia na dlhodobý pobyt prvostupňovým rozhodnutím, správny orgán prvého stupňa v odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol s poukazom na § 52 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov len to, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutí správneho orgánu o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, je opodstatnené z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Podľa žalovaného rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané v súlade so zákonom, a preto ho potvrdil. Vzhľadom na charakter utajenia predmetnej informácie podanej oprávneným štátnym orgánom nie je možné, aby jej obsah bol v rozhodnutí bližšie špecifikovaný. K námietke žalobcu ohľadom porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru, tento garantuje právo na prístup k súdu, avšak toto právo na prístup k súdu nie je absolútne. Podlieha implicitne pripusteným obmedzeniam, pretože so zreteľom na jeho povahu ho štát v niektorých prípadoch musí upraviť predpismi v závislosti od potrieb a možností spoločnosti a jednotlivcov. Obmedzenia by neboli zlučiteľné s čl. 6 ods. l, ak nesledujú legitímny cieľ alebo ak neexistuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý má byť dosiahnutý. Krajský súd zastáva názor, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 120 ods. 2 je súladná s čl. 6 ods. 1 Dohovoru s prihliadnutím na cieľ - bezpečnosť štátu, ktorý má byť dosiahnutý. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Rui Toria proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Vzhľadom na uvedené súd zastáva názor, že pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu vychádzali z obsahu informácie SIS, majúc za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre rozhodnutie podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, postupovali v súlade so zákonom a v ich postupe súd nevidel žiadne pochybenie. V rámci prieskumného konania sa Krajský súd v Bratislave s predmetnou správou v režime utajenia so stupňom „dôverné“ oboznámil za zachovania podmienok citovaného zákona ako aj Vykonávacej vyhlášky č. 338/2004 Z.z. v platnom znení. Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v platnom znení, informačná služba poskytuje informácie o trestnej činnosti útvarom policajného zboru a prokuratúre a to najmä o páchaní organizovanej trestnej činnosti. Nevyhnutné informácie poskytuje iným štátnym orgánom ak ich potrebujú na zamedzenie protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti. Krajský súd dospel k názoru, že táto informácia podaná Slovenskou informačnou službou Úradu hraničnej a cudzineckej polície, mala práve charakter vety druhej, hore citovaného zákonného ustanovenia. Iným štátnym orgánom v zmysle tohto zákonného ustanovenia je v danom prípade i žalovaný, a to či už v prvom stupni alebo v odvolacom konaní, pretože v danom prípade nešlo o konanie ohľadne trestnej činnosti žalobcov ale o informácie, ktoré boli nutné na posúdenie, v dôsledkoch ktorého má viesť k zamedzeniu protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti. V súdenej veci išlo o stret základných práv na strane žalobcu a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva pre ochranu jeho bezpečnosti, verejného poriadku a pod. Pokiaľ správny orgán, ktorý zo zákona rozhoduje v danej veci, dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, v odôvodnení rozhodnutia v súlade s § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov uvedú iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Preto súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že vzhľadom k tomu, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí správny orgán vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný, náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu. V takomto prípade postačí, ak správny orgán uvedie v dôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Niet však pochýb o tom, že takémuto rozhodnutiu musí predchádzať zisťovanie rozhodujúcich skutočností prostredníctvom orgánov štátu, k tomu oprávnených za splnenia podmienky, že správne orgány rozhodujúce vo veci povolenia dlhodobého pobytu sú s konkrétnymi zisteniami orgánov štátu oboznámené. V tomto prípade bola táto podmienka splnená. Zákon o pobyte cudzincov nedefinuje pojem verejný záujem, ale ani pojmy ako je dôvodné podozrenie, ohrozenie bezpečnosti štátu a pod. Teda ide o pojmy, ktoré platná právna úprava výslovne obsahovo nevymedzuje, napriek tomu sa najmä v oblasti správneho práva pomerne často používajú. V každom prípade však obsah týchto pojmov nesmie byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, s Ústavou, s medzinárodnými zmluvami a dohodami. Pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti žalobcu vychádzali z informácie z Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR a Slovenskej informačnej služby a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v takomto postupe nevidel ani súd žiadne pochybenie. Poznanie konkrétnych dôvodov z ktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o hrozbe žalobcu pre bezpečnosť štátu je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní jeho žiadosti o dlhodobý pobyt vychádzal. Účastník konania nebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia „dôverné“ oboznámiť. Toto právo majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a Krajský súd v Bratislave sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov oboznámil a dospel k záveru, že utajovaná skutočnosť mala charakter konkrétneho vymenovania faktov, ktoré vedú k možnému záveru o nevhodnosti vyhovenia žiadosti. Nie je preto dôvodná ani námietka žalobcu ohľadom porušenia jeho práva garantovaného Článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, a to vyjadriť sa k tým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonávajú. Napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorý v zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zamietol žalobcovi žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky s požitím ustanovenia § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné, v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v Rozsudku 10Sža/23/2015, považovať za zákonné. Súd pritom považuje za dôležité zdôrazniť, že preskúmanie ústavnosti uvedeného ustanovenia je zverené do právomoci Ústavného súdu SR. S poukazom na uvedené, musel súd pri posudzovaní odvolacích námietok žalobcu, ktorými napadol rozhodnutie žalovaného a v tej súvislosti pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákona o pobyte cudzincov (konkrétne jeho ustanovenia § 120 ods. 2), ktoré žalovaný pri rozhodovaní na daný prípad aplikoval. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250 j ods. 1 OSP . O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.