Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/146/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201166 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014201166.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci ž a l o b c u: EFS group Slovakia s. r. o., Pekná cesta 15, Bratislava, IČO: 43 944 779, právne zastúpený: JUDr. Vincent Lechman, advokát, Popradská 80, Košice, proti ž a l o v a n é m u: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/207993/2014/4885 zo dňa 30.04.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov, č. 9715401/5/191579/2014/Pop zo dňa 17.01.2014 vyrubil správca dane žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane v sume XX XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2012. Ďalej nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2012 v sume X XXX,XX eura a bola mu vyrubená vlastná daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume XX XXX,XX eura. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že správca dane šetrením zistil, že k dodaniu služieb tak, ako bolo deklarované na predmetných faktúrach nedošlo, t. j. zdaniteľný obchod sa neuskutočnil. Dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov fakturovaných spoločnosťou DuPi s.r.o. Podľa predložených dokladov si žalobca odpočítal daň v celkovej sume XX XXX,- eur z faktúr č. 00068/12, č. 00069/12, č. 00067/12, č. 00070/12 vystavených dodávateľom DuPi s.r.o. za stavebné práce: stojiska Vranov nad Topľou, revitalizácia centra obce Chminianska Nová Ves, budova DMJ Market na Budovateľskej ulici, časť prístavba skladu a haly a za strojové čistenie ťahačov a návesov od vápna a asfaltu v zdaňovacom období október 2012. Správca dane zistil, že spoločnosť DuPi s.r.o. nemohla vykonať práce tak, ako to daňový subjekt deklaroval predložením faktúr k daňovej kontrole za stavebné práce a za strojové čistenie ťahačov a návesov, nakoľko nedisponovala personálnym vybavením, nezamestnávala žiadnych zamestnancov a práce vykonané subdodávateľským spôsobom daňovým subjektom nebolo preukázané. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a správcovi dane počas kontroly nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane, ktoré sú ustanovené v § 49 ods. 1 a 2, v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). 3. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného č. 1100302/1/207993/2014/4885 zo dňa 30.04.2014 zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdené. 4. Druhostupňový správny orgán preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a zistil, že argumenty daňového subjektu uvedené v odvolaní sú vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantné, nie je v nich uvedený žiadny rozpor s právnymi predpismi alebo skutkovým stavom, ktorý by preukazoval nesprávnosť, či nezákonnosť rozhodnutia správcu dane. Ďalej konštatoval, že rozhodnutie bolo vydané v zmysle platných právnych predpisov, obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 63 ods. 3 a 5 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čo znamená, že aj jeho odôvodnenie obsahovalo, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia (daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane pri službe, pri ktorej nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti), aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, ako aj použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo (porušenie § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o DPH). 5. Uviedol, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a aj vo vyrubovacom konaní postupoval v zmysle platných právnych predpisov, zisťoval nezrovnalosti skutkového stavu s údajmi uvedenými v daňovom priznaní, pričom vychádzal aj z účtovných a daňových dokladov predložených daňovým subjektom ako aj z jednotlivých ustanovení príslušných zákonov a to zákona o DPH a daňového poriadku. Záver, ku ktorému dospel správca dane o tom, že nedošlo k splneniu podmienok ustanovených v § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty pri zdaniteľných obchodoch fakturovaných spoločnosťou DuPi s.r.o., považoval žalovaný za preukázaný. II. 6. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.07.2014 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/207993/2014/4885 zo dňa 30.04.2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu. 7. Žalobca mal za to, že rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti je nezákonné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi je nedostatočné na posúdenie veci a v konaní sú také vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia a rozhodnutí, ktoré mu predchádzali. 8. Žalobca i naďalej napriek argumentácii žalovaného v žalobou napadnutom rozhodnutí zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. 9. Namietal, že správca dane v priebehu daňovej kontroly nezistil dostatočne skutkový stav veci ako mu to ukladá ust. § 24 ods. 2 daňového poriadku, aby to zodpovedalo zásade presného a úplného zistenia skutkového stavu a zároveň nedostatky na strane tretej osoby preniesol na spoločnosť žalobcu. Postupom správnych orgánov v daňovom konaní došlo podľa názoru žalobcu k porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR, § 3 ods. 1, 2, 7 a § 24 ods. 1, 2, 4 daňového poriadku. Ďalej žalobca konštatoval, že nie je možné akceptovať postup správcu dane a žalovaného, ktorý je zdanlivo zákonný, ale vo výsledku je jednostranne obmedzený na zisťovanie skutkového stavu len vo vzťahu k čo najvyššiemu vyrubeniu dane. Takýto postup považoval za rozporný i so zásadou legality. Vyjadril presvedčenie, že v prípade jednostranného zisťovania skutkového stavu môže správca dane určité skutkové okolnosti dôležité pre správne vyrubenie dane prehliadnuť a vyrubenie dane daňovému subjektu v rozpore so skutočným stavom by viedlo k nezákonne vyrubenému rozdielu dane, čo už žalobca považoval za sankciu. Uviedol, že účelom daňového konania nemá byť primárne poškodzovanie a sankcionovanie daňových subjektov, ale zabezpečenie výberu daní, čo v prípade pochybností o správnosti zistení nie je zaručené. 10. Ďalej namietal, že správca dane v priebehu daňovej kontroly hodnotil dôkazy nedostatočne a podľa svojej ľubovôle, keďže napriek neúplnému zisteniu skutkového stavu a existencii ďalších rozporov a pochybností tieto neodstránil a nevyvinul primerané úsilie, aby sa tak stalo, čím vznikajú pochybnosti o správnosti rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Uviedol, že správcovi dane boli riadne preukázané všetky žalobcovi dostupné skutočnosti, evidencie a záznamy, ktoré mal žalobca k dispozícii a ktoré bol povinný evidovať a viesť. V priebehu daňovej kontroly správca dane prostredníctvom dožiadania vykonával kontrolu dokladov u iného daňového subjektu spoločnosti DuPi s.r.o., pričom nemožnosť skontaktovať sa so zástupcami tejto spoločnosti dal na ťarchu žalobcovi. Výzvu, ktorou správca dane v rámci konania vyzval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich oprávnené zaúčtovanie faktúr do daňových nákladov, považoval žalobca za formálnu. Správca dane totiž neuviedol, ktoré konkrétne dôkazy by mu mal žalobca predložiť a ktoré by boli spôsobilé na uznanie správnej úvahy správcu dane. Poukázal najmä na spôsob vyhodnotenia žalobcom predloženého dôkazu faktúr a krycích listov súpisu vykonaných prác a dodacieho listu v súvislosti s faktúrou č. 00070/2012, keď žalovaný konštatoval, že technicky je možné vyhodnotiť akýkoľvek doklad, čo žalobca považuje za zaujatosť voči nemu. Odmietaním predkladania a hodnovernosti dôkazov nemôže zo strany správcu dane dôjsť k správnemu vyhodnoteniu skutkového stavu, ale dochádza k svojvôli v konaní správcu dane. Zároveň týmto postupom správca dane uprel žalobcovi právo akékoľvek dôkazy vôbec prekladať. Taktiež mal žalobca za to, že pre nedostatok súčinnosti na strane iného daňového subjektu (DuPi s.r.o.) nemožno zodpovednosť prenášať na stranu žalobcu, v opačnom prípade sa jedná o postup, ktorý je v rozpore s platným právnym poriadkom. 11. Žalobca vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhol, aby krajský súd rozhodnutie žalovaného zrušil v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie správcu dane v časti o vyrubení rozdielu dane v sume XX XXX,- eur za zdaňovacie obdobie október 2012 a v časti rozdielu dane na úhradu vo výške XX XXX,XX eura zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. III. 12. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 26.08.2014 sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a zotrval na svojom závere a argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Bol názoru, že všetky svoje závery a zistenia podložil relevantnými dôkazmi, ktoré majú reálny podklad vo vykonanom dokazovaní a sú súčasťou priloženého spisového materiálu. Konštatoval, že žalobca žiadne zo zistení správcu dane v podanej žalobe relevantným dôkazom nespochybnil a tak isto žiadnym spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil právnu argumentáciu žalovaného uvedenú v napadnutom rozhodnutí k odvolacím dôvodom žalobcu. 13. Žalovaný dôrazne nesúhlasil so žalobnými námietkami žalobcu a uviedol, že sa jedná o čisto subjektívny názor žalobcu, ktorý nemá oporu v skutkovom stave a hraničí s bezdôvodným osočovaním daňových orgánov bez reálneho dôkazu. Cieľom daňových orgánov nie je v žiadnom prípade dosiahnuť čo najvyšší výber daní na úkor dodržiavania práv a právom chránených záujmov, ale zabezpečiť výber daní v súlade so zákonom. Bol presvedčený, že správca dane ako i žalovaný postupovali v daňovom konaní presne v intenciách čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, t. j. konali na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, konkrétne zákon o DPH a daňový poriadok. 14. Poukázal na skutočnosť, že ku konkrétnym zisteniam daňových orgánov, podloženým konkrétnymi dôkazmi sa žalobca v žalobe takmer vôbec nevyjadril. Takisto neuviedol ani jeden relevantný fakt alebo dôkaz, ktoré by zistenia a závery správcu dane a žalovaného uvedené v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane ako aj žalobou napadnutom rozhodnutí vierohodným spôsobom spochybňovali alebo vyvracali. 15. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že dostatočne preukázal skutočnosti, ktoré odôvodnili vznik nároku na odpočítanie dane z predmetného dodania služieb, pretože predložil faktúry, evidencie a záznamy, ktoré mal k dispozícii a ktoré bol povinný evidovať a viesť, nakoľko správca dane pri posudzovaní uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností, ale k tomu účelu musí vykonať aj dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti odrážajú skutočnosť, čo v danom prípade správca dane vykonal. Treba rešpektovať súlad skutočného stavu so stavom formálno-právnym, pretože samotné doklady ešte faktické uskutočnenie zdaniteľného obchodu nepreukazujú, pretože pod uskutočnením zdaniteľného obchodu zákon o DPH chápe stav faktický a nie stav formálne vykázaný a práve preto má každý daňový subjekt povinnosť ním tvrdenú preukázať - jedná sa o jeho dôkazné bremeno. V predmetnej veci žalobca celú svoju dôkaznú povinnosť obmedzil len na predloženie dokladov, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola v rámci vykonaného dokazovania správcom dane spochybnená a žalobca tieto pochybnosti žiadnym spôsobom neodstránil, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno a preto mu nárok na odpočítanie dane nemohol byť uznaný ako oprávnený. 16. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že správca dane nekontaktnosť tretej osoby (spoločnosti DuPi s.r.o.) a nepredloženie dokladov z jej strany dal na ťarchu žalobcovi. Tým, že nebolo možné potvrdiť uskutočnenie zdaniteľných obchodov na strane dodávateľa z dôvodu jeho nespolupráce s miestne príslušným správcom dane vznikli u správcu dane dôvodné pochybnosti o reálnosti ich uskutočnenia menovaným dodávateľom. Táto skutočnosť však nebola dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, ako sa žalobca mylne domnieva, ale tá skutočnosť, že kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov fakturovaných spoločnosťou DuPi s.r.o. i napriek tomu, že bol na to správcom dane vyzvaný a tým neuniesol dôkazné bremeno, ktorým je v rámci svojej dôkaznej povinnosti zaťažený (§ 24 ods. 1 a ust. § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku). Taktiež správca dane nepoprel právo žalobcu predkladať dôkazy, ale práve naopak správca dane sám vyzval žalobcu, aby si splnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku a predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, resp. aby sám navrhol spôsoby vedenia ďalšieho dokazovania, ktoré by jeho tvrdenia vierohodne preukázali. Žalobca nereagoval na výzvy správcu dane a ani neuviedol žiadne dôkazy k zisteniam správcu dane. 17. Žalovaný mal za to, že daňové orgány pri svojom rozhodovaní vychádzali z riadne a úplne zisteného skutkového stavu a všetky dôkazy vo svojich rozhodnutiach riadne odôvodnili. Okrem toho žalovaný konštatoval, že z obsahu žaloby nevyplýva konkrétny spôsob akým malo dôjsť k porušeniu žalobcom namietaných článkov ústavy a ustanovení dňového poriadku, preto sa k ním nemôže ani vyjadriť. 18. Žalovaný navrhol, aby krajský súd žalobu zamietol. IV. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 S.s.p.). 20. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 23. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti S.s.p. o správnych žalobách. 24. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a poplatkov, tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 25. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 26. Podľa § 3 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 27. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. 28. Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 29. Podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 30. Podľa § 45 ods. 2 písm. e) citovaného zákona, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. 31. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 32. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a)voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 33. Podľa § 51 ods. 1 citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20140101.html> môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20140101.html> má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2004/222/20140101.html>. V. 34. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci boli rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/207993/2014/4885 zo dňa 30.04.2014 a prvostupňového správneho orgánu č. 9715401/5/191579/2014/Pop zo dňa 17.01.2014, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane v sume XX XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2012, ďalej nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2012 v sume X XXX,XX eura a bola mu vyrubená vlastná daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume XX XXX,XX eura. 35. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia ako i konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo v intenciách námietok žalobcom dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. 36. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že správca dane postupoval v konaní v zmysle platných právnych predpisov, zisťoval nezrovnalosti skutkového stavu s údajmi uvedenými v daňovom priznaní, pričom vychádzal nielen z účtovných a daňových dokladov predložených žalobcom, ale vykonal aj rozsiahle dokazovanie za účelom preverenia skutočnej realizácie zdaniteľných obchodov deklarovaných na faktúrach vystavených spoločnosťou DuPi s.r.o., z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane. Správca dane pri zisťovaní rozhodujúcich skutočností v rámci dokazovania využil nielen inštitút dožiadania u miestne príslušného správcu dane dodávateľa, ale aj inštitúty miestneho zisťovania, predvolania, predvedenia, poskytnutia údajov treťou osobou, ústneho pojednávania. Správca dane niekoľkokrát vyzval aj samotný daňový subjekt na predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia. Z vykonaného šetrenia správcu dane vyplynulo, že dodávateľská spoločnosť DuPi s.r.o. služby deklarované na predložených faktúrach (stavebné práce a práce strojového čistenia) pre žalobcu nedodala a ani reálne dodať nemohla, nakoľko nedisponovala žiadnym materiálnym (strojovým) ani personálnym (nemala žiadnych zamestnancov) vybavením nevyhnutným na ich realizáciu a dodanie prác subdodávateľským spôsobom nebolo preukázané. Taktiež bolo v rámci konania zistené, že spoločnosť DuPi s.r.o. je nekontaktný daňový subjekt, ktorý so správcom dane nespolupracoval, na adrese sídla zapísaného v obchodnom registri nesídli a nejedná sa o reálne fungujúcu spoločnosť. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že správca dane postupoval v súlade s ust. § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku a pri dodržaní procesných práv žalobcu skutočne dbal na to, aby rozhodujúce skutočnosti boli náležite zistené, čo je aj dôsledne odôvodnené v jeho rozhodnutí. 37. Krajský súd konštatoval, že všetky zhromaždené dôkazy správcom dane, boli správcom dane posúdené v súlade so zásadou uvedenou v ust. § 3 ods. 3 daňového poriadku, pričom nemožno v žiadnom prípade hovoriť o svojvôli správneho orgánu. Všetky vykonané dôkazy sú riadne zadokumentované a vyplývajú z obsahu administratívneho spisu, ako i spôsob ako správca dane pri ich hodnotení postupoval vyplýva z odôvodnení žalobou napadnutých rozhodnutí. Záver, ku ktorému žalovaný ako i správca dane dospel teda, že žalobca neuniesol dôkazne bremeno, ktoré je povinný v prípade uplatňovania DPH uniesť a nepreukázal žiadnym spôsobom okrem predloženia dokladov faktické uskutočnenie zdaniteľného plnenia, považoval krajský súd za správny a riadne správnymi orgánmi odôvodnený. 38. Vo všeobecnosti dôkazné bremeno predstavuje procesnú zodpovednosť účastníka konania, za to, že ním tvrdené skutočnosti budú v konaní preukázané. V daňovom konaní je táto jeho povinnosť upravená v ust. § 24 zákona o správe daní, pričom je povinnosťou toho, kto si nadmerný odpočet uplatnil, že tento nárok si uplatňuje dôvodne, pričom správca dane následne v daňovom konaní tieto skutočnosti a doklady verifikuje. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, a bližšie uvádza napr. rozhodnutie NS SR 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011. 39. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie boli vydané na základe dôsledne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaného dokazovania, svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnili a skutočnosť, že sa žalobca so samotným právnym posúdením nestotožnil, ešte nezakladá nezákonnosť uvedených rozhodnutí. 40. Krajský súd vzhľadom na uvedené konštatoval zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu v zmysle § 190 S.s.p. zamietol. 41. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v konaní. 42. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.