Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/181/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201433 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014201433.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: TV LUX, s.r.o., IČO: 36 827 541, Prepoštská 5, 811 01 Bratislava, zastúpený: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/268495/2014/5062 zo dňa 10.06.2014, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/268495/2014/5062 zo dňa 10.06.2014 ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava číslo 9104407/5/1054303/14/Stea zo dňa 20.03.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a), d) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70,- eur za súdny poplatok a v sume 882,70 Eur z titulu trov právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/268495/2014/5062 zo dňa 10.06.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán”) č. 9104407/5/1054303/14/ Stea zo dňa 20.03.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie”). Žiadal napadnuté rozhodnutie, vrátane prvostupňového rozhodnutia, zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. I. Konanie na správnom orgáne 2. Daňový úrad Bratislava IV vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) za zdaňovacie obdobie 1., 2., 4. štvrťrok 2008, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 603/320/21316/09/Stea zo dňa 24.03.2009 a Dodatok č. 1 k protokolu zo dňa 17.04.2009. Žalobca si v priebehu kalendárneho roka 2008 uplatňoval nároky na odpočítanie DPH v plnom rozsahu. Daňový úrad Bratislava IV akceptoval pre účely kontroly v prvých troch zdaňovacích obdobiach roku 2008 plné odpočítanie dane platiteľom s vysporiadaním dane v zdaňovacom období 4. štvrťrok 2008. Protokol bol so žalobcom prerokovaný dňa 17.04.2009. 3. Následne Daňový úrad Bratislava IV vydal dodatočný platobný výmer č. 603/230/28688/09/ Čiho zo dňa 21.04.2009, proti ktorému podal žalobca odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. I/222/10251-64818/2009/991050-r zo dňa 18.09.2009 v odvolacom konaní uvedený dodatočný platobný výmer zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že výpočet pomeru pre stanovenie výšky pomerného odpočítania DPH je síce správny, ale je potrebné ho aplikovať na každé zdaňovacie obdobie osobitne. 4. Daňový úrad Bratislava IV vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 603/320/113390/09/Stea zo dňa 28.12.2009 a Dodatok č. 1 k protokolu zo dňa 20.01.2010. Protokol bol so žalobcom prerokovaný a doručený dňa 20.01.2010. 5. Následne Daňový úrad Bratislava IV vydal dodatočný platobný výmer č. 603/230/4929/10/Čiho zo dňa 25.01.2010, ktorý žalovaný potvrdil rozhodnutím č. I/222/8225-48072/2010/991050-r zo dňa 26.04.2010. 6. Žalobca podal na Ministerstvo financií Slovenskej republiky podnet na preskúmanie rozhodnutia žalovaného mimo odvolacieho konania, ktoré bolo rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/17540/1/2010-73 zo dňa 12.07.2010 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dôvodom zrušenia bola metodická nesprávnosť odpočítania dane z odpisovaného hmotného majetku a tiež odpočítanie dane z neho. 7. Žalovaný rozhodnutím č. I/222/8225-89584/2010/991050-r zo dňa 26.08.2010 zrušil dodatočný platobný výmer č. 603/230/4929/10/Čiho zo dňa 25.01.2010 a vec vrátil na ďalšie konanie. 8. V tom čase miestne príslušný Daňový úrad Bratislava I (ďalej aj len „správca dane“) vykonal u žalobcu druhú opakovanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 600/322/79810/2011/Bezd zo dňa 06.04.2011. Tento protokol sa v zmysle § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov považuje za prerokovaný dňom 10.05.2011 bez účasti žalobcu. 9. Následne správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. 600/232/110721/11/Chu zo dňa 19.05.2011, proti ktorému podal žalobca odvolanie. 10. Žalovaný rozhodnutím č. I/222/15237-79828/2011/991050-r zo dňa 13.09.2011 dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 11. Následne vydal správca dane dodatočný platobný výmer č. 9102407/1/574080/12/Stea zo dňa 22.03.2012 za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2008, proti ktorému podal žalobca odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 1020502/1/105544/2012/5062-r zo dňa 28.06.2012 dodatočný platobný výmer potvrdil. Žalobca podal na Krajskom súde v Bratislave žalobu o preskúmanie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorá bola vedená pod sp. zn. 6S/9/2012. 12. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6S/9/2012-99 zo dňa 25.01.2013 zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1020502/1/105544/2012/5062-r zo dňa 28.06.2012 a dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 22.03.2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že správca dane má povinnosť vysporiadať sa s právnym názorom, že obe činnosti televízie sú podnikateľské, tak reklamná ako aj nereklamná činnosť, určiť, či je legitímne rozdelenie vysielacieho času komerčnej televízie na podnikateľské (zdaniteľné) a nepodnikateľské (nezdaniteľné), a teda, či televízne vysielanie je predmetom dane ako celok alebo iba jeho (komerčná) časť, či sa má rozlišovať medzi zdaniteľnými plneniami prijatými na uskutočnenie zdaniteľných a iných plnení (nezdaniteľných) a ak áno, ako mal byť stanovený pomer pre určenie odpočítateľnej dane. Správcovi dane súd uložil, aby v konaní ustanovil znalca na vyriešenie týchto otázok: - Je činnosť televízie TV LUX - bezplatné vysielanie programovej služby bez právnej väzby na odberateľa (s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj len „ESD“) C-16/93) - zdaniteľnou podnikateľskou činnosťou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty? - Mala byť pre odpočítanie dane (s prihliadnutím na rozsudok ESD C- 4/94 - body 18, 19, 26, 28, C - 465/03 - bod 37 a C-408/98 - bod 24 - 28) stanovená a vypočítaná pomerná časť nárokov na odpočítanie dane vzťahujúca sa k poskytnutým zdaniteľným plneniam? - Je určenie spôsobu výpočtu pomernej časti a výpočet pomernej časti (s prihliadnutím na precedenčný rozsudok ESD C-437/06) v kompetencii správcu dane? - Je spôsob určenia pomernej časti a výpočet pomernej časti použitý správcom dane dostatočne preukazným, odôvodneným a korektným? - Aký má vplyv znalecký posudok č. 4/2006, ktorého žiadateľom bola Slovenská televízia, potvrdzujúci súvislosť prijatých zdaniteľných plnení týkajúcich sa vysielaného programu pred a po vysielanom reklamnom spote s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami (vo verejnoprávnej televízii, ktorej vysielanom reklamnom spote s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami (vo verejnoprávnej televízii, ktorej vysielanie je zo zákona oslobodené od dane okrem vysielania reklám.....), pričom reklamným vysielaním nesmie prerušovať vysielaný program, na posúdenie vysielania komerčnej televízie (ktorej vysielanie nie je predmetom dane, s výnimkou vysielania reklamy,...), ktorá môže prerušovať vysielaný program každých 30 minút, teda v podstate celá vysielaná programová služba súvisí s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami s prihliadnutím na rozsudok ESD C-437/06). 13. Správca dane poveril spracovaním znaleckého posudku znalca S.. V.. F. C., C.., ktorý vypracoval znalecký posudok č. 1/2014. 14. Dňa 11.03.2014 bolo nariadené ústne pojednávanie, o ktorom bola spísaná zápisnica č. 9104407/5/914658/14/Stea zo dňa 11.03.2014. Na ústnom pojednávaní, ktorého účelom bolo oboznámenie žalobcu so zistenými skutočnosťami a závermi správcu dane, sa zúčastnil zástupca žalobcu, komplementár I. X., ako aj konateľ žalobcu U. G.. 15. Správca dane rozhodnutím č. 9104407/5/1054303/14/Stea zo dňa 20.03.2014 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2008 v sume XX.XXX,XX Eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 16. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane č. 9104407/5/1054303/ 14/Stea zo dňa 20.03.2014 potvrdil. II. Žaloba 17. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa nezákonného rozdeľovania jeho činnosti na ťažiskovú činnosť, ktorá má „nehospodársky charakter“ a komerčnú časť televízneho vysielania. Neriadil sa názorom vysloveným Krajským súdom v Bratislave v rozsudku č. k. 6S/9/2012-99, ktorý činnosť televízie považuje v celku za podnikateľskú. Citácie rozhodnutí ESD uvádzané žalovaným podľa názoru žalobcu nepreukazujú, že z pohľadu DPH sa činnosť televízie v časti programovej skladby má posudzovať za „nehospodársku“. 18. Odpoveď na otázku, či je u spoločnosti, ktorej hlavným predmetom činnosti je televízne vysielanie, možné vykonávať komerčnú činnosť bez vysielania programovej skladby, mal dať súdny znalec. Správca dane poveril vypracovaním znaleckého posudku znalca v odbore ekonomika a manažment, účtovníctvo a daňovníctvo. V tejto súvislosti žalobca citoval vyjadrenie súdneho znalca, ktorý sa k otázkam žalobcu vyjadril, že „vzal otázky na vedomie s tým, že v danom čase niet z jeho strany dôvodov na ich zodpovedanie splnomocnenému zástupcovi, keďže nie je objednávateľom.“ Z uvedeného dôvodu považoval žalobca dokazovanie za neobjektívne. Bez odborného posúdenia problematiky z hľadiska masmédií nie je možné riešiť problematiku z hľadiska dane z pridanej hodnoty a žiadny znalec v tomto odbore nie je kompetentný odpovedať na otázky týkajúce sa vplyvu času reklamných a ostatných vysielaní na cenu reklamného koša, optimálneho pomeru reklamy a ostatných programov, ponuky a dopytu reklamného času a nevyhnutnosti väzby medzi reklamným a iným vysielaním. Až po zodpovedaní otázok z mediálneho hľadiska môže znalec v odbore ekonomika a manažment, účtovníctvo a daňovníctvo odpovedať na otázky vyslovené Krajským súdom v Bratislave a to, či mal byť pri výpočte stanovený koeficient. Žalobca predložil odborné vyjadrenie člena Slovenskej komory znalcov, riaditeľa odbornej sekcie Masmédiá a kultúra C.. C.. G. H., C.., z ktorého vyplýva, že televízne vysielanie, ktoré je úplne alebo čiastočne financované z reklamných príjmov, je v priamom vzťahu s reklamou, ktorá sa v rámci tohto vysielania uvádza na obrazovke. 19. Hlavným predmetom činnosti žalobcu je televízne vysielanie, t. j. výroba a vysielanie televízneho programu bez právneho vzťahu na odberateľa programu a vysielanie reklamy. Je financovaný z viacerých zdrojov, popri dotáciách od zriaďovateľa, príspevkov od spoločníkov a Klubu priateľov TV LUX, aj z príjmu za odvysielanie reklám. Bez programového vysielania nie je možné dosahovať príjmy z komerčných činností. Nie je možné oddeľovať tieto na seba naviazané činnosti, nakoľko v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 308/2000 Z. z.“), upravujúceho právny rámec televízneho vysielania, sa za televízne vysielanie považuje aj vysielanie reklamy a iných komerčných aktivít. 20. Cena časovej jednotky reklamy sa odvíja od sledovanosti, teda podielu na trhu. Čím vyššiu má televízna stanica sledovanosť, tým vyššiu cenu za časovú jednotku reklamy dosiahne. Žalobca uviedol, že jeho sledovanosť je absolútne aj kvalitatívne ovplyvnená programovou skladbou. Absolútna závislosť sledovanosti na programovej skladbe spočíva v tom, že bez programu by bola sledovanosť blízka nule. Každá televízia pôsobiaca na mediálnom trhu vysiela reklamu. Kvalitatívna závislosť sledovanosti na programovej skladbe spočíva v tom, že čím kvalitnejší program sa vysiela, tým je vyššia sledovanosť. 21. Žalobca tiež poukázal na to, že za činnosť v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“) sa považuje aj výroba a vysielanie reklamných programov bez ohľadu na to, aký pomer z vysielacieho času má reklama a aký ostatné programy. Je nepochybné, že prijaté zdaniteľné obchody týkajúce sa vysielaných programov pred a po reklamnom spote úzko súvisia s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi týkajúcimi sa reklamných spotov a sú nevyhnutné pre dosahovanie príjmov z reklám. Ani činnosť iných komerčných televízií na slovenskom trhu nie je z pohľadu DPH rozdeľovaná na komerčnú a nekomerčnú. 22. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia videl žalobca v nesprávnej aplikácii § 49 ods. 5 zákona o DPH. Toto ustanovenie podľa jeho názoru neobsahuje presnú definíciu právnej normy ani neobsahuje pojem „výnosy“ a nie je z neho zrejmé, že pomer môže byť vypočítaný aj z nákladov, ktoré preukazujú, ako boli nákupy tovarov a služieb použité. Je neprípustné, aby si orgán štátnej správy prisvojoval kompetencie, ktoré mu nepatria a aby podával prostredníctvom metodických pokynov a stanovísk výklad právnych noriem. 23. Žalobca tiež namietal nezákonnosť postupu žalovaného spočívajúcu v tom, že správca dane stanovil pomer odpočítania DPH z jeho výnosov a to v závislosti od toho, v akom rozsahu sú dosahované výnosy, pri ktorých je daň odpočítateľná. Takýto postup nevyplýva z § 49 ods. 5 zákona o DPH. Články 173 až 175 Smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (ďalej aj len „Smernica č. 2006/112/ES“), ktorou zdôvodnil žalovaný svoj postup, nie je možné aplikovať na § 49 ods. 5 zákona o DPH. Z uvedeného vyplýva, že správca dane opätovne nezdôvodnil použitie kategórie výnosov (príjmov) a nepoužitie iného objektívnejšieho spôsobu stanovenia pomeru krátenia odpočítania DPH, napríklad z nákladov. Taktiež nezdôvodnil, prečo do menovateľa použitého vzorca zahrnul aj sumy pôžičiek spoločníkov, zakladateľa a darov tretích osôb, ktoré podľa žalobcu nemôžu ovplyvňovať výšku odpočítanej DPH. Na záver poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 8Sžf/17/2009. III. Vyjadrenie žalovaného 24. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 16.12.2014 k námietke týkajúcej sa rozdeľovania činnosti žalobcu uviedol, že počas prvej vykonanej kontroly správca dane zistil, že žalobca bol založený a financovaný neziskovou organizáciou. Prioritným predmetom jeho činnosti je televízne vysielanie. Televízne vysielanie a nákup techniky ako aj celý chod spoločnosti sú financované zdrojmi poskytnutými zakladateľom a čiastočne z príjmov spoločnosti z odvysielanej reklamy. Žalobca si uplatnil v kontrolovanom roku 2008 odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb v plnom rozsahu, pričom na výstupe zdaňoval iba uskutočňovanie činnosti reklamných služieb. Predmetná dotácia nebola ako ekonomická činnosť žalobcom zdaňovaná. Počas prvej kontroly boli prekontrolované všetky daňové a účtovné doklady žalobcu, ale boli použité nesprávne ustanovenia zákona o DPH. Následne žalovaný rešpektujúc právny názor uvedený v rozhodnutí Ministerstva financií Slovenskej republiky si osvojil metodiku odpočítania DPH vzťahujúcu sa na všetky komerčné televízie a to nie koeficientom, ale pomerne za každé zdaňovacie obdobie zvlášť s dodaním časti odpisovaného hmotného investičného majetku, o čom upovedomil žalobcu. 25. Správca dane si na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/9/2012-99 objednal vypracovanie znaleckého posudku. Žalobca e-mailom zo dňa 10.10.2013 požiadal o možnosť byť prítomný pri vypočutí súdneho znalca a položiť mu otázky. Nakoľko správca dane nepredpokladal vypočutie súdneho znalca, tlmočil mu požiadavku žalobcu. Súdny znalec vzal otázky žalobcu na vedomie s tým, že v danom čase nie je dôvod z jeho strany na ich zodpovedanie. 26. Vzhľadom na to, že v rozsudku súd nestanovil, z akej oblasti má byť prizvaný znalec, správca dane ustanovil znalca z odboru ekonomika a manažment, účtovníctvo a daňovníctvo. Správca dane ako aj žalovaný vychádzal z toho, že nie je zaviazaný riešiť otázky týkajúce sa vplyvu času reklamy a ostatných programov, ponuky a dopytu reklamného času a nevyhnutnosti väzby medzi reklamným a iným vysielaním. 27. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že iba na základe zodpovedania otázok z mediálneho hľadiska je opodstatnené, aby znalec v odbore ekonomika a manažment, účtovníctvo a daňovníctvo mohol zodpovedať otázku, či mal byť stanovený koeficient pri výpočte, žalovaný poukázal na to, že správca dane vo svojom rozhodnutí nestanovil koeficient, ale iba vypočítal, akú pomernú časť dane si daňový subjekt mohol a mal odpočítať. Správca dane sa riadil tým, že predmetom veci je DPH. 28. V súvislosti s predložením odborného vyjadrenia C.. C.. G. H., C.. žalobcom a citovaným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/9/2012-99, žalovaný poukázal na to, že ani V.. I. X., ktorý vypracoval znalecký posudok pre STV, nie je znalcom v oblasti masmédií a kultúry a aj napriek tomu je súdom rešpektovaný. 29. Žalovaný mal za to, že súdny znalec sa fundovane vysporiadal s predmetom objednávky znaleckého posudku a zodpovedal otázky potrebné na uplatnenie pomerného odpočítania DPH v komerčnej televízii TV LUX s.r.o. v roku 2008. 30. K poskytnutému odbornému stanovisku predloženému žalobcom uviedol, že znalec v odpovedi na prvú otázku uviedol podiel reklamného vysielania v celkovom čase vysielania televízneho programu, pričom sa odvolával na zákon č. 308/2000 Z. z. a citoval § 36 tohto zákona, ktorý nie je citáciou znenia zákona o rozhlasovom vysielaní a retransmisii platného v roku 2008. Taktiež v odpovedi na druhú otázku citoval § 37, ktorý sa netýka televízneho vysielania. 31. K námietke žalobcu, že správca dane nezdôvodnil, prečo použil kategóriu výnosov a prečo nepoužil iný spôsob pomeru krátenia odpočítania dane, žalovaný uviedol, že zdôvodnenie zahrnutia dotácií do menovateľa je uvedené v zápisnici zo dňa 11.03.2014 ako aj v prvostupňovom rozhodnutí a napadnutom rozhodnutí. 32. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že účelom znaleckého posúdenia mala byť otázka väzby programového a reklamného vysielania, resp. nevyhnutnosti reklamného vysielania na zabezpečenie programovej skladby. Znalec oslovený žalovaným sa zaoberal iba sekundárnymi otázkami týkajúcimi sa aplikácie zákona o DPH bez zohľadnenia principiálnych väzieb existujúcich na masmediálnom trhu. Neexistovala prekážka, pre ktorú by žalovaný nemohol zahrnúť žalobcom navrhované otázky do otázok, ktoré zasielal znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku. 33. V súvislosti s voľbou znalca žalovaným, ktorý ju odôvodnil tým, že aj V.. I. X., ktorého posudok bol predložený, nie je znalcom v oblasti masmédií a kultúry, žalobca uviedol, že predložený znalecký posudok bol vypracovaný na základe vyjadrení a posudkov odborníkov z oblasti masmédií a kultúry a až na základe toho boli riešené daňové a účtovné otázky. 34. Žalobca tiež vyjadril názor, že žalovaný nepostupoval v intenciách rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/9/2012-99. Opätovne poukázal na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré videl v tom, že mu nebolo umožnené klásť znalcovi otázky a tiež v tom, že žalovaný položil znalcovi otázky účelovo. Je nesporné, že čím zaujímavejší program je vysielaný a čím je väčšia sledovanosť, tým stúpa aj cena reklamy. Z tohto dôvodu vysielanie a reklama spolu úzko súvisia a nemožno ich z hľadiska DPH posudzovať samostatne. K názoru žalovaného, ktorý sa týkal financovania činnosti - zdaňované príjmy (reklamy) a nezdaňované príjmy (vklady spoločníkov, pôžičky, dary, úvery a pod.) uvádza, že prijímané zdaniteľné plnenia, z ktorých bolo uplatnené právo odpočítať daň, boli viazané s činnosťou za účelom uskutočnenia zdaniteľného plnenia v čo najväčšom rozsahu, t.j. dosahovať príjmy v takom rozsahu, aby pokryli vynaložené výdavky. Prijímané zdaniteľné pnenia v roku 2008 sa viažu k začiatkom činnosti TV LUX a je samozrejmé, že vynaložené výdavky ( z pohľadu DPH prijímané zdaniteľné plnenia) sú vyššie ako príjmy (uskutočňované zdaniteľné plnenie). Viazať prijímané zdaniteľné plnenia s prijatím úveru, pôžičky, respektíve vkladu spoločníka alebo daru nie je možné, pretože zákon o DPH to nepripúšťa a ani neumožňuje. IV. Právne posúdenie 35. Krajský súd v Bratislave, ako súd príslušný na konanie, prejednal vec na nariadenom pojednávaní v rozsahu námietok uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP) a preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Predmetom súdneho prieskumu, podľa zaužívanej súdnej praxe, môžu byť len tie námietky, ktoré sú konkretizované v podanej žalobe. 36. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. 37. Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). 38. Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. 39. Podľa § 245 ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. 40. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). 41. Podľa § 2 ods. 1 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) predmetom dane je a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, b/ poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, c/nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskych spoločenstiev (ďalej len „členský štát“), d/ dovoz tovaru do tuzemska. 42. Podľa § 3 ods. 2 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. 43. Podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 44. Podľa § 4 ods. 9 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) na účely tohto zákona sa obratom rozumejú výnosy (príjmy) bez dane z dodávaných tovarov a služieb v tuzemsku okrem výnosov (príjmov) z tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 36 a podľa § 40 až 42. Výnosy (príjmy) z poisťovacích služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, a finančných služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 39, sa nezahŕňajú do obratu, ak tieto služby sú poskytované pri dodaní tovaru alebo služby ako doplnkové služby. Do obratu sa nezahŕňajú výnosy (príjmy) z príležitostne predaného hmotného majetku okrem zásob a výnosy (príjmy) z príležitostne predaného nehmotného majetku. 45. Podľa § 9 ods. 2 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) užívanie hmotného majetku, ktorý je vo vlastníctve platiteľa a pri ktorého kúpe alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítateľná, na osobnú spotrebu platiteľa alebo jeho zamestnancov alebo na ďalší iný účel ako na podnikanie platiteľa sa považuje za dodanie služby za protihodnotu. 46. Podľa § 22 ods. 5 druhá veta ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) pri dodaní služby podľa § 9 ods. 2 a 3 sú základom dane náklady na službu. 47. Podľa ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 48. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 49. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 50. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 51. Podľa § 25a ods. 1 daňového poriadku, pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre správne určenie dane môže správca dane požiadať znalca o vypracovanie znaleckého posudku alebo odborného stanoviska. 52. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak vypovedá znalec, daňový subjekt má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť znalcovi otázky. Správca dane je povinný o výpovedi znalca daňový subjekt včas vyrozumieť. 53. Podľa § 36 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) oslobodené od dane je vysielanie verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu okrem vysielania reklám, telenákupu a sponzorovaných programov vrátane ich propagácie. 54. Podľa § 49 ods. 1 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 55. Podľa § 49 ods. 2 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a/ voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b/ ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9, c/ ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d/ zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 56. Podľa § 49 ods. 3 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 41, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskych spoločenstiev, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskych spoločenstiev. 57. Podľa § 49 ods. 4 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých môže odpočítať daň, a súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň podľa odseku 3, je povinný postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať, podľa § 50. 58. Podľa § 49 ods. 5 ZoDP (v znení účinnom do 31.12.2008) platiteľ, ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môže rozhodnúť, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovažuje sa použitie tohto hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu (§ 8 ods. 3) alebo dodanie služby za protihodnotu (§ 9 ods. 2). Ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom,na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia. Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté. 59. Podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. 60. Podľa § 165b ods. 1 daňového poriadku (prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra 2012) daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 61. Žalobca bol založený a čiastočne je financovaný neziskovou organizáciou. Ako platiteľ dane si v priebehu roka 2008 uplatnil odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb v plnom rozsahu, ale na výstupe zdaňoval len príjmy z odvysielanej reklamy. Prioritným predmetom jeho činnosti je televízne vysielanie. V kontrolovanom roku 2008 si uplatnil právo na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb v plnom rozsahu. V priebehu daňovej kontroly správca dane zistil, že daňový subjekt vyrába televízny program (správy, tvorba a vysielanie televíznych relácií, diskusných relácií, publicistických, náučných, duchovných a zábavných relácií) bez právneho vzťahu na odberateľa programu, výdavky na jeho výrobku pokrýva z vkladu (dotácie) zriaďovateľa. Vysiela však aj reklamu, a toto vysielanie už fakturuje priamo zadávateľovi reklamy. 62. Správca dane dal do pomeru príjmy bez dane z tovarov a služieb za kalendárny rok, pri ktorých je daň odpočítateľná a celkové príjmy za rok 2008 a na základe toho získal pomer, podľa ktorého stanovil výšku odpočítateľnej dane. Na základe toho správca dane dorubil žalobcovi daň, pretože podľa jeho názoru nemal nárok na odpočítanie dane pri nakúpených tovaroch a službách v plnej výške, ale iba v pomernej časti, v ktorej ich použil na vykonávanie zdaniteľných obchodov. 63. Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie nevyhnutnosti reklamného vysielania na zabezpečenie programovej skladby ako aj otázka prepojenosti a závislosti dvoch zložiek televízneho vysielania, teda reklamnej aj programovej a následný výklad ustanovenia § 49 ods. 5 zákona o DPH. 64. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 563/2009 Z.z. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane, či iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vzniku daňovej povinnosti daňového subjektu. 65. Súd je názoru, že jednou zo základných zásad daňového konania v zmysle daňového poriadku je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní prišlo najavo. Zásada rovnosti podľa § 2 ods. 7 citovaného zákona znamená, že všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a táto v podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR). 66. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd dospel k záveru, že žalovaný sa nepridržiaval právneho názoru vysloveného Krajským súdom v Bratislave v rozsudku č. k. 6S/9/2012-99 zo dňa 25.01.2013. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa nezákonného rozdeľovania jeho činnosti na ťažiskovú činnosť, ktorá má „nehospodársky“ charakter a „komerčnú“ časť televízneho vysielania. Je v rozpore so zásadou rovnosti, aby správne orgány takéto rozdeľovanie uplatňovali iba v prípade žalobcu a pri iných komerčných televíziách pôsobiacich na slovenskom mediálnom trhu umožňovali plné odpočítanie DPH. 67. Žalovaný sa v rozhodnutí nezaoberal ani námietkou žalobcu, ktorou sa domáhal, že bez odborného posúdenia problematiky z hľadiska masmédií nie je možné riešiť problematiku z hľadiska dane z pridanej hodnoty a žiadny znalec v tomto odbore nie je kompetentný dávať odpovede na otázky týkajúce sa vplyvu času reklamných a ostatných vysielaní na cenu reklamného koša, optimálneho pomeru reklamy a ostatných programov, ponuky a dopytu reklamného času a v konečnom dôsledku nevyhnutnosti väzby medzi reklamným a iným vysielaním. Žalovaný sa nevysporiadal so žalobcovým tvrdením, že len na základe zodpovedania otázok z hľadiska mediálneho je opodstatnené, aby znalec v odbore ekonomika, manažment a účtovníctvo mohol odpovedať na základnú otázku, ktorú vyslovil Krajský súd v Bratislave v rozsudku 6S 9/2012, a síce, či pri výpočte mal byť vôbec zohľadnený koeficient. 68. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní napadnutého rozhodnutia sa stotožnil s námietkami žalobcu, že tak prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný nepostupovali správne, keď stanovili pomer odpočítania dane z výnosov platiteľa, a to v závislosti od toho v akom rozsahu sú dosahované výnosy, pri ktorých je daň odpočítateľná. Takýto postup totiž z ust. § 49 ods. 5 zákona o DPH nevyplýva, keďžeže neobsahuje definíciu pojmu ani príjem, ani výnos. V tomto prípade Krajský súd v Bratislave poukazuje na rozhodovaciu činnosť NS SR sp. zn. 8Sžf 17/09, z ktorého záverov vyplýva právny názor: „...Skutočnosť, že citované ustanovenie § 49 ods. 5 zákona o DPH neobsahuje presnú a dostatočnú definíciu právnej normy nemôže byť na ujmu daňového subjektu...“, ako aj na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S 9/2012, sp. zn. 5S 181/2014, sp. zn. 1S 177/2014, sp. zn. 2S 180/2014. 69. Podľa ust. § 250j ods. 2 O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že a) rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. 70. V danom prípade súd konštatoval, že obe rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia §49 ods. 5 zákona o DPH. Nezákonnosť vyššie uvedených rozhodnutí videl súd aj v nevykonaní žalobcom navrhovaných dôkazov, ako aj v tom, že žalovaný správny orgán nerešpektoval názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v rozsudku č. 6S 9/2012 zo dňa 25.01.2013. Z obsahu rozhodnutia je nesporné, že žalovaný správny orgán sa v dôsledku nesprávnej interpretácie §49 ods. 5 zákona o DPH nevysporiadal s námietkami žalobcu, týkajúcimi sa nezákonného rozdeľovania činnosti žalobcu na ťažiskovú činnosť, ktorá má „nehospodársky“ charakter a „komerčnú“ časť televízneho vysielania. Žalovaný sa v rozhodnutí nezaoberal ani námietkou žalobcu, ktorou sa domáhal, že bez odborného posúdenia problematiky z hľadiska masmédií nie je možné riešiť problematiku z hľadiska dane z pridanej hodnoty a žiadny znalec v tomto odbore nie je kompetentný dávať odpovede na otázky týkajúce sa vplyvu času reklamných a ostatných vysielaní na cenu reklamného koša, optimálneho pomeru reklamy a ostatných programov, ponuky a dopytu reklamného času a v konečnom dôsledku nevyhnutnosti väzby medzi reklamným a iným vysielaním. Žalovaný sa nevysporiadal ani so žalobcovým tvrdením, že len na základe zodpovedania otázok z hľadiska mediálneho je opodstatnené, aby znalec v odbore ekonomika, manažment a účtovníctvo mohol odpovedať na základnú otázku, ktorú vyslovil Krajský súd v Bratislave v rozsudku 6S 9/2012, a síce, či pri výpočte mal byť vôbec zohľadnený koeficient. Z uvedeného pohľadu sa rozhodnutia daňových orgánov javia ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôkazov. 71. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné, a preto ho v súlade s § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom opätovne rozhodne súc viazaný právnym názorom súdu. 72. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu, ktorá spočíva v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 70,- Eur, ako aj v odmene za právne zastupovanie, ktoré si právna zástupkyňa riadne uplatnila. 73. Trovy právneho zastúpenia žalobcu pozostávajú v zmysle § 11 ods. 4 v spojení s § 1 ods. 3 a § 13a uvedenej vyhlášky z 3 úkonov právnej služby, a to: · v zmysle § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky za prevzatie a prípravu zastúpenia vo výške 134 Eur + DPH, · v zmysle § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky za podanie žaloby zo dňa 27.08.2014 vo výške 134 Eur + DPH, · v zmysle § 13a ods. 4 písm. d/ vyhlášky za účasť na pojednávaní dňa 15.06.2016 vo výške 37,78 Eur + DPH (odročené pojednávanie) · v zmysle § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky za účasť na pojednávaní dňa 29.06.2016 vo výške 143 Eur + DPH (odročené pojednávanie). Spolu 446,75 Eur +DPH. 74. Okrem uvedenej náhrady za jednotlivé úkony právnej služby súd priznal žalobcovi v rámci trov právneho zastúpenia náhradu režijných paušálov, a to 2x 8,04 Eur + DPH a 2x 8,58 Eur + DPH. Spolu paušálna náhrada vo výške 33,24 Eur + DPH. 75. Žalobca si uplatnil náhradu cestovných výdavkov. Súd priznal žalobcovi náhradu za cestu autom Nitra - Bratislava, účasť na pojednávaní 15.6.2016 a 29.6.2016. Zohľadnil pritom počet km 2x90km, t.j. 180km, spotrebu vozidla, t.j. 5,2l a cenu benzínu, t.j. 0,9075Eur. Náhrada cestovných výdavkov na jednu cestu teda predstavuje paušálna náhrada 180km x 0,183Eur = 32,94Eur. Náhrada za spotrebované PHM na vozidlo WV Passat predstavuje pri spotrebe 5,2 l na 100km sumu počet km x spotreba/100 x cena benzínu t.j. 180kmx5,2l/100 = 9,36x0,09075Eur = 8,4942Eur. Spolu cestovné náhrady 82,86 eur (2x 32,94Eur + 2x8,49Eur) +DPH. 76. Žalobca si ďalej uplatnil náhradu za stratu času. Súd priznal žalobcovi náhradu za stratu času za cestu Nitra-Bratislava a späť dňa 15.6.2016, 4 polhodiny. Náhrada za stratu času 14,30 Eur za každú začatú polhodinu, t.j. 4x14,30 Eur = 57,20 Eur. Rovnakú výšku náhrady za stratu času priznal súd aj za cestu Nitra-Bratislava dňa 29.06.2016. Spolu náhrada za stratu času 114,40 Eur +DPH. 77. Spolu trovy právneho zastúpenia žalobcu predstavujú sumu 882,70 Eur vrátane DPH. 78. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).