Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/232/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201798 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014201798.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: N. G., nar.: XX.XX.XXXX, C.. J. X, XXX XX T. Q., zast.: Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., advokát, Tichá 45, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 59 RM/2014-34-I zo dňa 20.10.2014, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 20.10.2014 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Špecializovaným trestným súdom v Pezinku (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“), ktorým prvostupňový orgán žiadosti o informácie žalobcu v celom rozsahu nevyhovel. 2. Prvostupňový orgán nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií v znení, cit.: „žiadam o sprístupnenie informácií, či Špeciálnym súdom v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica ako predchodcom Špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica, ul. Skuteckého 10, 974 01 Banská Bystrica vo vzťahu k mojej osobe, N. G., nar.: XX.XX.XXXX, J. C..J. X, XXX XX T. Q.: X. boli sudcom pre prípravné konanie tohto súdu vydané podľa ustanovení V. hlavy I. časti zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov akékoľvek rozhodnutia - príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov, resp. či boli vydané akékoľvek rozhodnutia (príkazy) umožňujúce mocenským zložkám štátu použiť skryté odpočúvacie prístroje v období od 14.09.2008 do 11.12.2008, 2. boli príkazy v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 (príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov vydaný dňa 14.09.2008 na obdobie od 14.09.2008 do 11.12.2008) a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 (príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov vydaný dňa 14.09.2008 na obdobie od 14.09.2008 do 11.12.2008) vydané proti mojej osobe, resp. či som adresátom týchto príkazov, 3. v prípade, ak označené príkazy boli vydané proti mojej osobe, žiadam o vyhotovenie ich odpisov alebo výpisov, alebo skopírovanie informácií na technický nosič dát,” z dôvodu, že charakter požadovaných informácií nedovoľuje ich sprístupnenie v zmysle § 8 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej aj ako „zákon č. 211/2000 Z.z.“), nakoľko ide o informácie, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, ktorú nie je možné sprístupniť. II. Žaloba 3. Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že prvostupňový orgán ako i žalovaný vec po právnej stránke nesprávne posúdili a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 4. Uviedol, že postup a rozhodnutia správnych orgánov nie sú v súlade s § 47 a nasl. správneho poriadku, okrem iného aj preto, že neobsahujú riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za paušálne (abstraktné), zaoberajúce sa iba citovaním zákonných ustanovení. Žalovaný sa mal vyhnúť posúdeniu žalobcom uvedených skutočností ako aj prezentovanej právnej argumentácii, pričom mal v tejto súvislosti odignorovať odôvodnenie, prečo nebral do úvahy žalobcom namietané skutočnosti. Žalobca teda ani od prvostupňového ani od odvolacieho orgánu nemal dostať žiadne odôvodnenie k svojim konkrétnym bodom uvedeným v žiadosti o poskytnutie informácií a rovnako nemal dostať žiadne vysvetlenie k svojim špecifickým argumentom a námietkam obsiahnutým v žiadosti a odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. 5. Namietal, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný vyhol akémukoľvek konkrétnemu vysvetleniu (odôvodneniu), keď iba uviedol, že podstatou režimu utajovaných skutočností je zabránenie neoprávnenej manipulácie s nimi, a to ich striktným fyzickým izolovaním a stanovením zásad prístupu k nim. Podľa žalovaného by táto podstata bola popretá a nerealizovateľná pri akomkoľvek slabšom obmedzení sprístupnenia, ako je ich úplne vylúčenie zo sprístupňovania. Akékoľvek sprístupnenie, vrátane nahliadnutia, by totiž poprelo zásady administratívnej bezpečnosti stanovené zákonom č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a jeho vykonávacou vyhláškou, ktoré zaručujú, že s utajovanou skutočnosťou sa môžu oboznámiť len osoby spĺňajúce požiadavky personálnej bezpečnosti, u ktorých existuje konkrétny dôvod oboznámenia. Uvedené žalobca nepovažoval za riadne vysvetlenie, resp. zodpovedanie bodov vyšpecifikovaných v žiadosti o sprístupnenie informácií a v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. 6. S poukazom na prvý bod jeho žiadosti o sprístupnenie informácií dôvodil, že medzi jeho základné práva patrí dostať aspoň základnú informáciu, či bol orgánmi verejnej moci tajne sledovaný alebo nie. S poukazom na bod 2 svojej žiadosti uviedol, že prvostupňový ako aj odvolací orgán mali vedomosť, že proti žalobcovi je od 08.12.2008 vedené trestné stíhanie, t.j. žalobca pozná obsah predmetných príkazov a práve preto, že nie je v týchto príkazoch nielenže nijako označený, ale v príkazoch vo vzťahu k jeho osobe neexistuje žiadne odôvodnenie, odmietli žalobcovi poskytnúť túto informáciu. Informáciu, či je žalobca adresátom predmetných príkazov požadoval od prvostupňového orgánu najmä preto, lebo orgány prípravného konania (vyšetrovateľ PZ a dozorujúci prokurátor) už viac ako 6 rokov tvrdia, resp. ich konanie nasvedčuje tomu, že príkazy sa vzťahujú na osobu žalobcu. V tejto súvislosti uviedol, že ak by povinná osoby oznámila, že vydané príkazy sa nevzťahovali na osobu žalobcu, tak pre všetky orgány verejnej moci by to znamenalo, že použitie akýchkoľvek výstupov z tajného sledovania proti osobe žalobcu je neprípustné, či už by boli v jeho prospech alebo nie. Mal za to, že povinná osoba musí vedieť proti komu, resp. akým konkrétnym osobám vydala príkaz na tajné sledovanie. Vyspelý demokratický a právny štát podľa žalobcu nemôže proti vlastným občanom odmietnuť poskytnutie takejto minimálnej informácie, a to o to viac, že tajné sledovanie orgánmi verejnej moci je závažným zásahom do základných práv a slobôd. V prípade, ak sudca vydal príkaz na sledovanie žalobcu, žalobca by mal byť minimálne informovaný o právnom titule, resp. o konkrétnom dôvode na vydanie takého príkazu. Sprístupnenie predmetnej informácie podľa žalobcu nemôže spôsobiť Slovenskej republike ujmu. 7. Žalobca namietal porušenie čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže sa rozhodnutia o tajnom sledovaní dotknutým osobám podľa slovenského právneho poriadku vôbec nedoručujú. Dotknutá osoba sa ani nedozvie o vydaní takého rozhodnutia. Podľa žalobcu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa uvedeného článku dohovoru, keďže mu nebola poskytnutá ani minimálna informácia, či napadnuté príkazy sa vzťahujú na jeho osobu, resp. či rozhodnutia o tajnom sledovaní boli vydané proti jeho osobe. III. Vyjadrenie žalovaného 8. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 10.12.2014, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že o žiadosti žalobcu prebehlo riadne konanie, pričom obe napadnuté rozhodnutia boli vydané včas a zákonom predpokladaným postupom. Preto im nemožno vytknúť žiadne formálne ani obsahové nedostatky. 9. Podľa žalovaného sa prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia jasným, zrozumiteľným a právne korektným spôsobom vysporiadal s naplnením tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky utajenia informácií, ktoré žalobca požadoval sprístupniť. Po podanom odvolaní, v ktorom žalobca prvostupňovému orgánu okrem tridsiatich konkrétnych námietok vyčítal, že jeho postup i rozhodnutie vo všeobecnosti považuje za nezákonné, a to najmä s ohľadom na chýbajúce riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, sa žalovaný ako odvolací orgán vysporiadal len s relevantnými námietkami, ktoré mali vplyv na vydanie rozhodnutia podľa § 19 zákona č. 211/2000 Z.z.. Žalovaný sa osobitne zaoberal otázkou, či dôvody utajenia v danom prípade trvajú, resp. otázkou skúmania trvania dôvodov utajenia, keďže išlo o námietku žalobcu, na ktorú v napadnutom rozhodnutí bolo nevyhnutné reagovať. Táto otázka je jednou z podmienok pre obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.. Žalovaný zdôraznil, že relevantne reagoval na všetky námietky prednesené žalobcom v odvolaní, i keď tak neurobil osobitne ku každému bodu. Vo vzťahu k niektorým argumentom a námietkam, na ktoré žalovaný výslovnú reakciu nepredniesol, poukázal na názory prijaté Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR. Ak odôvodnenie administratívneho rozhodnutia nenapĺňa požiadavky a predstavy žalobcu (ako účastníka správneho konania), neobsahuje priamu a bezprostrednú reakciu na každú námietku prezentovanú v odvolaní, uvedené samo o sebe podľa žalovaného nezakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. 10. Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je plne postačujúce, pričom istá forma zovšeobecnenia vychádza práve z predmetu informácií, ktoré žalobca požadoval sprístupniť. Prvostupňový orgán sa nemohol podrobne zaoberať odôvodnením napr. či a kedy boli vydané rozhodnutia dotýkajúce sa osoby žiadateľa, a či vo vzťahu k nim trvajú dôvody utajenia, keďže by týmto odôvodnením de facto žalobcovi bola sprístupnená informácia, ktorú požadoval v bode 1 žiadosti a na ktorú sa podľa povinnej osoby vzťahujú dôvody obmedzenia prístupu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.. Vzhľadom na charakter požadovaných informácií, ako i s ohľadom na formuláciu žiadosti žalobcu o informácie, ak povinná osoba dospela k záveru, že požadované informácie predstavujú utajovanú skutočnosť, je zrejmé, že už akákoľvek bližšia identifikácia skutkových okolností by viedla k sprístupneniu informácie, ktorá tvorí utajovanú skutočnosť. Postup prvostupňového orgánu i rozsah odôvodnenia jeho rozhodnutia bol podľa žalovaného vyvolaný potrebou chrániť utajované skutočnosti pred ich vyzradením. 11. K námietke žalobcu ohľadom povinnosti ho minimálne informovať o tajnom sledovaní žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán v celku zrozumiteľným spôsobom odôvodnil, prečo i túto informáciu považuje za utajovanú skutočnosť (žiadateľ by sa v takom prípade mohol dozvedieť o skutkových okolnostiach a právnych záveroch, ktoré sa týkajú závažnej trestnej činnosti, čo nie je v záujme SR). Ohľadom namietanej povinnosti prvostupňového orgánu oznámiť žalobcovi, či bol adresátom predmetných príkazov žalovaný uviedol, že nie je povinnosťou prvostupňového orgánu, ako povinnej osoby podľa zákona č. 211/2000 Z.z., oznámiť žalobcovi, či bol adresátom predmetných príkazov. Na účely rozhodovania podľa zákona č. 211/2000 Z.z., je podľa žalovaného nepodstatné, či prvostupňový orgán má takúto povinnosť podľa akéhokoľvek iného osobitného zákona. 12. Žalovaný dôvodil, že žalobca si konanie začaté na základe žiadosti o sprístupnenie informácií zamieňa s konaním, ktorým sa chce brániť proti prípadnému oprávnenému či neoprávnenému použitiu informačno-technických prostriedkov proti jeho osobe. Účelom zákona č. 211/2000 Z.z. ale nie je nič viac, ako stanovenie podmienok a pravidiel ústavného práva na slobodný prístup k informáciám, nie ochrana pred nezákonným používaním informačno-technických prostriedkov. Povinná osoba po prijatí žiadosti o informácie len vyhodnotí, či má požadovanú informáciu k dispozícii, resp. či ju má povinnosť mať, a či neexistujú dôvody obmedzenia prístupu k požadovanej informácii. Akékoľvek iné skutočnosti alebo právne úvahy sú pre povinnú osobu nadbytočné, nevedú totiž k dôslednej aplikácii zákona, ale k neprípustnej svojvôli. Ak by aj napriek existencii zákonného dôvodu obmedzenia prístupu k informáciám povinná osoba žiadateľovi informácie sprístupnila (napr. preto, aby žalobca mohol uplatňovať a brániť svoje práva), postupovala by v rozpore so zákonom. Pre povinnú osobu i odvolací orgán je relevantný len záver, že existuje zákonný dôvod obmedzenia prístupu k predmetným informáciám. 13. Ďalej uviedol, že nie je relevantné, kto je osobou žiadateľa. Každý žiadateľ má dostať informáciu v rovnakej kvalite a kvantite. Ak by teda žalobcovi boli sprítupnené predmetné informácie, museli by byť sprístupnené i každému inému žiadateľovi, ktorý by požadoval totožné informácie o osobe žalobcu. I táto úvaha podľa žalovaného vedie k tomu, že v konaní začatom na základe žiadosti o sprístupnenie informácií nemôže brať povinná osoba ohľad na skutočnosti tvrdené žalobcom, t.j., že informácie žiada sprístupniť z dôvodu nevyhnutnosti ochrany svojich práv. IV. Konanie na správnom orgáne 14. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že dňa 16.09.2014 doručil žalobca prvostupňovému orgánu žiadosť o sprístupnenie informácií podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., v ktorej požadoval informácie podľa požiadaviek uvedených v bode 2 odôvodnenia tohto rozsudku. Prvostupňový orgán vydal dňa 18.09.2014 rozhodnutie č. I. Spr 14 069/14, ktorým podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., s poukazom na 2 písm. a/ zákona č. 215/2004 Z.z., žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií nevyhovel. S týmto rozhodnutím sa žalobca nestotožnil a v následne podanom odvolaní boli dôvody rozpísané do tridsiatich bodov s podobným argumentačným základom ako v žalobe. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný dňa 20.10.2014 napadnutým rozhodnutím, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým ich častiam vyjadril nižšie. V. Posúdenie veci 15. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie je vecne správne. 16. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 19. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní 20. Podľa § 3 ods. 1 a 3 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 21. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. 22. Podľa § 22 ods. zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 23. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 25. Podľa § 59 ods. 1 a 2 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 26. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 215/2004 Z.z. utajovanou skutočnosťou je informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením 27. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. ak pominula potreba ochrany informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti v určenom stupni utajenia, pôvodca utajovanej skutočnosti rozhodne o zmene stupňa utajenia alebo zrušení utajenia. Ak uplynula ustanovená lehota utajenia informácie alebo veci obsahujúcej utajované skutočnosti, pôvodca rozhodne o predĺžení lehoty alebo o zmene stupňa utajenia, alebo o zrušení stupňa utajenia. 28. Podľa § 1 písm. j/ nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z.z. utajovaná skutočnosť môže vzniknúť v oblasti používania informačno-technických prostriedkov a informačno-operatívnych prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. 29. Podľa § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 216/2004 Z.z. vedúci vymedzí podľa § 1 tohto nariadenia utajované skutočnosti vznikajúce v právnickej osobe v rámci pôsobnosti ustanovenej podľa osobitného predpisu. Určené utajované skutočnosti vedúci zaraďuje do zoznamu utajovaných skutočností právnickej osoby. 30. Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. 31. Právo na informácie je základné ústavné právo, ktoré ustanovuje Ústava SR a tiež Listina základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.). Podľa článku 26 Ústavy SR je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú k dispozícii štátnym orgánom a orgánom verejnej moci. Orgán verejnej moci je povinný strpieť právo na informácie, pokiaľ je riadne uplatnené, a to na základe žiadosti. Zákon č. 211/2000 Z.z. vymedzuje subjekty, ktoré sú povinné sprístupňovať informácie. Ide o tzv. povinné osoby (§ 2 zákona č. 211/2000 Z.z.). Základným pilierom, na ktorom je zákon č. 211/2000 Z.z. založený, je princíp, podľa ktorého musia byť sprístupnené všetky požadované informácie okrem tých, ktoré zákon zo sprístupnenia vylučuje (§ 8 až 11 infozákona). Medzi také informácie patria aj utajované skutočnosti. Utajovanými skutočnosťami sú informácie, ktorých sprístupnenie by mohlo štátu spôsobiť ujmu. Utajovaná skutočnosť musí spĺňať dve základné podmienky, a to materiálnu a formálnu. Materiálnou podmienkou sa rozumie charakter požadovanej informácie, pri ktorej existuje potreba jej ochrany v záujme Slovenskej republiky. To znamená, že jej sprístupnením by došlo alebo mohlo dôjsť k ujme na záujmoch štátu. Formálnou podmienkou sa rozumie zákonný rámec utajovaných skutočností. To znamená, že oblasti, do ktorých môžu spadať jednotlivé utajované skutočnosti, stanovuje všeobecne záväzný právny predpis. V tomto prípade sa jedná o zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a nariadenie vlády SR č. 216/2004 Z.z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. ochranu utajovaných skutočností je povinný zabezpečiť v štátnom orgáne štatutárny orgán. Inými slovami, štatutárny orgán štátneho orgánu zabezpečuje označenie informácie za utajovanú. Iba samotné označenie informácie za utajovanú však samo o sebe nie je dôvodom na jej nesprístupnenie podľa zákona č. 211/2000 Z.z.. Aby utajovanú informáciu nebolo možné sprístupniť, musia byť splnené vyššie uvedené materiálne a formálne predpoklady. Okrem toho takáto informácia nesmie spadať do kategórie zákazu utajovania informácií a zároveň pri nej nesmie uplynúť lehota utajenia. 32. Rozhodnutie, ktorým by povinná osoba nesprístupnila požadovanú informáciu z dôvodu jej utajenia, musí spĺňať prísne požiadavky. Jeho odôvodnenie musí obsahovať zdôvodnenie, prečo je naplnená materiálna podmienka (prečo skutočne existuje potreba chrániť požadovanú informáciu v záujme Slovenskej republiky) a tiež formálna podmienka (zaradenie tejto informácie pod konkrétnu položku oblastí utajenia). 33. V danom prípade bola žiadosť žalobcu zamietnutá z dôvodu, že požadované informácie povinná osoba (prvostupňový orgán) zaradila, resp. určila do kategórie utajovaných informácií podľa § 2 písm. a/ zákona č. 215/2004 Z.z. Súd zastáva názor, že v rámci správneho súdnictva nie je v jeho kompetencii preskúmavať opodstatnenosť zaradenia určitej informácie do skupiny utajovaných a zároveň posudzovať, či potreba utajenia určitej informácie pominula. Ako je uvedené v bode 31 odôvodnenia tohto rozsudku, zaradenie do skupiny utajovaných informácií zabezpečuje ich pôvodca (povinná osoba, resp. jej štatutár). Vyplýva to z jeho povinnosti chrániť utajovanú skutočnosť. To znamená, že ak pôvodca požadovaných informácií (v tomto prípade prvostupňový orgán) zaradil žalobcom požadované informácie do skupiny utajovaných, správny súd v rámci preskúmavania rozhodnutia povinnej osoby nie je oprávnený spochybňovať takéto zaradenie. Môže však skúmať, či rozhodnutie, ktorým došlo k nesprístupneniu požadovaných informácií, spĺňa predpoklady uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku. 34. K námietke žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia a následnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového rozhodnutia súd preskúmal obe rozhodnutia správnych orgánov a tejto námietke žalobcu neprisvedčil. Žalobca tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je paušálne (abstraktné), zaoberajúce sa iba citovaním zákonných ustanovení a podobne. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí dostatočne presvedčivým spôsobom odôvodnil, prečo sú informácie požadované žalobcom zaradené do skupiny utajovaných, a to s poukazom na účel trestného konania pri niektorých trestných činoch charakterizovaných vysokou organizovanosťou a používaním konšpiračných metód práce, ktorými sa závažným spôsobom konania zasahuje do ústavných práv občanov. 35. Odôvodnenie rozhodnutia o nesprístupnení informácií z dôvodu ochrany utajovaných skutočností musí obsahovať zdôvodnenie, prečo je splnená formálna podmienka utajenia - t.j. zaradenie predmetných informácií pod konkrétnu položku oblastí utajovaných skutočností (ale aj pod konkrétnu formuláciu resp. slovné spojenie tejto položky), ako aj materiálna podmienka - t. j. prečo naozaj existuje potreba chrániť predmetné informácie v záujme Slovenskej republiky. Pri zdôvodňovaní potreby chrániť požadovanú informáciu v záujme Slovenskej republiky oba správne orgány uviedli, že ak by sa požadované informácie sprístupnili žiadateľovi ako osobe, ktorá nie je aktívne legitimovaná oboznamovať sa s uvedenými skutočnosťami (nie je už trestne stíhaný), žalobca by sa mohol dozvedieť o skutkových okolnostiach a právnych záveroch, ktoré sa týkajú závažnej trestnej činnosti. Súd súhlasí so žalovaným v tom, že istá miera zovšeobecnenia odôvodnenia vychádza práve z predmetu informácií, ktoré žalobca požadoval sprístupniť. V danom prípade je totiž nevyhnutné vziať do úvahy samotnú podstatu a účel trestného konania ako takého. Taktiež je nevyhnutné oddeliť právo žiadateľa na poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. a jeho právo brániť sa proti obvineniam vzneseným v trestnom konaní. 36. Žalobca v žalobe v tejto súvislosti argumentoval, že bol trestne stíhaný, a teda poznal obsah predmetných príkazov, z dôvodu ich nekonkrétnosti však požiadal o bližšie informácie. Súd sa síce stotožňuje so žalobcom, že povinná osoba (prvostupňový orgán) musí vedieť, proti komu smerujú príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov, stotožňuje sa však aj s názorom prvostupňového orgánu, že žalobca v čase podania infožiadosti už nebol trestne stíhaný a nepreukázal oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami. Preto sa nemohol oboznamovať so skutočnosťami, ktoré povinná osoba zaradila do skupiny utajovaných. Išlo o agendu používania informačno-technických prostriedkov, prostriedkov operatívno-pátracej činnosti a informačno-operatívnych prostriedkov. Všetky žalobcom požadované informácie sa týkali uvedenej agendy. V opačnom prípade, ak by sa právo žalobcu na slobodný prístup k informáciám uplatňovalo bez ohľadu na uvedené, ochrana záujmov štátu (v tomto prípade nevyzradenie skutočností zistených počas trestného konania) by bola ohrozená. Prvostupňový orgán teda splnil materiálnu podmienku na nesprístupnenie požadovaných informácií. Zároveň prvostupňový orgán splnil aj formálny predpoklad na nesprístupnenie žalobcom požadovaných informácií, keďže vo svojom rozhodnutí odkázal na príslušné zákonné ustanovenia týkajúce sa utajovaných skutočností (konkrétne na § 2 písm. a/, § 3 ods. 1 a 6 zákona č. 215/2004 Z.z., smernicu Ministerstva spravodlivosti SR č. 8/2004, ktorou sa vydáva zoznam utajovaných skutočností v pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti SR a na nariadenie vlády SR č. 216/2004 Z.z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností), ktoré upravujú oblasti žalobcom požadovaných utajovaných informácií. Postup prvostupňového orgánu i rozsah jeho odôvodnenia bol teda vyvolaný relevantnou potrebou chrániť utajovanú skutočnosť pred vyzradením. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový orgán pri nesprístupnení žalobcom požadovaných informácií konal v súlade s § 8 ods. 1 infozákona a napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil, je z vecného hľadiska správne. 37. Žalobca namietal, že v právnom štáte nemôže existovať žiadny rozumný, logicky a právne akceptovateľný argument na to, aby nedostal od povinnej osoby ani len minimálnu odpoveď, či bol žalobca orgánmi verejnej moci sledovaný alebo nie a že to patrí medzi minimálne ústavné právo žalobcu. V tejto súvislosti tiež uviedol, že žiaden vyspelý, demokratický a právny štát nemôže proti vlastným občanom odmietnuť poskytnutie tejto minimálnej informácie o to viac, že tajné sledovanie orgánmi verejnej moci je závažným zásahom do základných práv a slobôd - do práva na súkromie. V prípade, ak sudca vydal na sledovanie osoby žalobcu príkaz, žalobca by mal byť minimálne informovaný, že na základe akého právneho titulu, respektíve z akého konkrétneho dôvodu bol takýto príkaz vydaný. K tejto námietke žalobcu súd opäť zdôrazňuje, že konanie začaté na základe žiadosti o sprístupnenie informácií nemožno zamieňať s konaním, ktorým sa chce žalobca brániť proti prípadnému oprávnenému či neoprávnenému použitiu informačno-technických prostriedkov proti jeho osobe. Účelom zákona č. 211/2000 Z.z. je iba stanovenie podmienok a pravidiel ústavného práva na slobodný prístup k informáciám, nie však ochrana pred nelegálnym používaním informačno-technických prostriedkov. Preto ani povinné osoby pri svojej činnosti a konaní podľa zákona č. 211/2000 Z.z. nezohľadňujú skutočnosť, či žalobca, alebo ktorákoľvek iná osoba, má iný relevantný prostriedok pre zistenie, či voči jeho osobe boli v minulosti alebo sú v súčasnosti použité informačno-technické prostriedky zo strany orgánov štátu. Súd prisvedčil žalovanému, že povinná osoba po prijatí žiadosti o informácie len vyhodnotí, či má požadovanú informáciu k dispozícii, a či neexistujú dôvody obmedzenia prístupu k požadovanej informácii. Akékoľvek iné právne úvahy sú pre povinné osoby neprípustné, nevedú totiž k dôslednej aplikácii zákona, ale k neprípustnej svojvôli a teda k porušeniu zásady zákonnosti správneho konania. 38. Zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1 Správneho poriadku) je jednou z najdôležitejších zásad nielen správneho konania ale aj právneho poriadku ako celku. Je správno-právnym vyjadrením ústavného princípu legality a jedným z prejavov princípu právneho štátu. V rámci hierarchie právnych predpisov požaduje súlad zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov s Ústavou SR, právom EÚ a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná a zároveň aj ich dodržiavanie. 39. Zásada zákonnosti má dva rozmery, hmotnoprávny a procesnoprávny. Procesnoprávny rozmer nemôže byť naplnený bez dodržania hmotnoprávneho, a to v zmysle zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, zásady materiálnej pravdy, spoľahlivo zisteného skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyplýva procesnoprávny rozmer tejto zásady, že každé konanie správneho orgánu je obmedzené a podmienené - kompetenciami tohto správneho orgánu - stanoveným procesným postupom, v súlade s ktorým sa konanie uskutočňuje - hmotnoprávnymi predpokladmi stanovenými zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi na realizáciu správneho konania. Na základe čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR by sa dalo skrátka povedať, že pre správny orgán je zakázané všetko čo nie je dovolené. V kontexte uvedeného prvostupňový správny orgán postupoval správne, v súlade so zásadou legality. 40. K námietke žalobcu ohľadom skúmania potreby ďalšieho utajenia požadovaných informácií súd prisvedčil argumentácii žalovaného, že správny orgán nemá právomoc posúdiť správnosť konania povinnej osoby pri utajovaní informácií. Žalobcovi možno prisvedčiť, keď tvrdí, že povinná osoba musí v zmysle §7 ods.1 zákona č. 211/2000 Z.z. skúmať potrebu ďalšieho ich utajenia počas celej ich existencie. Povinná osoba v predmetnom konaní zistila skutkový stav v tom zmysle, že žiadateľom požadované informácie stále predstavujú utajované skutočnosti, je teda potrebné vychádzať z prezumpcie zákonnosti jej postupu, pokiaľ ide o posúdenie existencie dôvodov ich ochrany. 41. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné predovšetkým z dôvodu, že žalovaný sa nevyjadril ku všetkým jeho bodom odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu. Na tomto mieste súd prisvedčil názoru žalovaného, ktorý poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 170/2005 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 dôvodil, že správne odôvodňovanie súdnych rozhodnutí z hľadiska zachovania základného práva účastníka podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (vzťahuje sa to aj na rozhodnutia správnych orgánov) sa nemôže chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. V rámci odôvodnenia rozhodnutia sa vyžaduje, aby sa súd, resp. správny orgán jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne relevantné. Vzhľadom na uvedené súd považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za súladné s § 47 ods. 3 správneho poriadku, keďže žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými právne významnými dôvodmi odvolania žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu. 42. K žalobcom namietanému porušeniu čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd súd uvádza, že žiadosťou o sprístupnenie informácií nemožno nahrádzať prostriedky právnej ochrany proti prípadnému neoprávnenému použitiu informačno-technických prostriedkov. Súd sa stotožňuje so žalovaným, že účelom zákona č. 211/2000 Z.z. je výlučne stanovenie podmienok uplatňovania ústavného práva na slobodný prístup k informáciám. Inštitút infožiadosti nemôže slúžiť ako prostriedok k uplatneniu práv žalobcu napr. na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromia. (bod 37 odôvodnenia tohto rozsudku) 43. S poukazom na vyššie považuje súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 44. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods.1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 45. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).