Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014893545 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014893545.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., Prešovská 48, Bratislava, IČO: 35 850 370, zastúpený: POLAKOVIČ & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, Vysoká 19, Bratislava, proti žalovaným: v 1. rade Mestská časť Bratislava - Ružinov, Mierová 21, Bratislava, IČO: 00 603 155, zastúpený: Advokátska kancelária Roštár - Slovák, s.r.o., Révova 7, Bratislava, v 2. rade Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, o zaplatenie 149 814,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 12C/138/2013-146 zo dňa 07. 11. 2013, a proti uzneseniu č.k. 12C/138/2013-165 zo dňa 11. 12. 2013, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 12C/138/2013-146 zo dňa 07. 11. 2013 v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. II. Uznesenie č.k. 12C/138/2013-165 zo dňa 11. 12. 2013 z r u š u j e. o d ô v o d n e n i e : K výroku pod bodom I.: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 149 814,50 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,25% zo sumy 149 814,50 Eur od 22.6.2011 do zaplatenia, trovy konania vo výške 8 988,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 639,30 Eur. Žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania. Návrhom zo dňa 20.6.2013 podaným na súde dňa 20.6.2013 sa navrhovateľ voči odporcovi v 1. rade alebo odporcovi v 2. rade domáhal zaplatenia sumy 149.814,50 Eur spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania titulom neuhradených faktúr stočného za odvádzanie vôd z povrchového odtoku miestnych komunikácií III. a IV. triedy. 2. Žalobca žalovaný nárok odôvodnil tým, že mu ako prevádzkovateľovi verejnej kanalizácie vzniklo zo zákona právo na úhradu podľa § 18 odsek 3 písmeno c) zákona č. 442/2002 Z.z. za odvádzanie odpadových vôd z povrchového odtoku z miestnych komunikácií III. a IV. triedy, ktoré sú v správe žalovaného v 1. rade. Preto mu vystavil dňa 1.6.2011 faktúru č. XXXXXXXXX za odvádzanie vôd z povrchového odtoku v období od 1.1.2011 do 31.5.2011, so splatnosťou dňa 21.6.2011. Faktúra bola vystavená za odberné miesto č. 9-98200-000, ktorých plocha predstavuje 518 484,6 m2. Jednotková cena za stočné je 0,8295 €/m2 a jednotková cena vo výške 0,8625 €/m2. Žalobcovi v 1. rade boli dňa 1.4.1992 zverené miestne komunikácie III. a IV. triedy na základe § 6 odsek 2 Zákona o majetku obcí a Protokolu o zverení miestnych komunikácií III. a IV. triedy mestským častiam zo dňa 23.3.1992. Tým prešla na žalovaného v 1. rade generálna povinnosť udržiavať zverený majetok a pozemné komunikácie v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co 404/2010 zo dňa 30.12.2011, ktorý zaujal právny názor, že pokiaľ na správcu prešla generálna povinnosť udržiavať majetok, táto zahŕňa aj povinnosť zabezpečovať odvod povrchových vôd zo zvereného majetku. 3. Žalovaný v 2. rade uviedol, že komunikácie III. a IV. triedy sú v jeho vlastníctve a boli zverené do správy žalovanému v 1. rade protokolom zo dňa 23.3.1992 podľa článku XX odsek 1 písmeno b) a článku XX Štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy. V súlade s prílohou č. X protokolu na mestskú časť dňom 1.4.1992 prechádzajú práva a povinnosti súvisiace so zvereným majetkom. Žalovaný v 2. rade preto namietol v spore svoju pasívnu legitimáciu. Navyše mu žalobca nedoručil žalovanú faktúru č. XXXXXXXXX, resp. ani inú faktúru. 4. Žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania podľa §107 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia,. Faktúra na jeho zaplatenie bola vystavená dňa 1.6.2011 a navrhovateľ podal žalobu dňa 20.6.2013. Neexistuje žiaden právny dôvod, aby bol žalovaný 1 pasívne legitimovaný v tomto spore. Komunikácie III. a IV. triedy a verejné priestranstvá, o odvádzanie vôd z povrchového odtoku ktorých ide, nie sú v jeho vlastníctve, ale žalovaného v 2. rade. Protokol o zverení miestnych komunikácií III. a IV. triedy a verejných priestranstiev mestskej časti neobsahuje žiadne ustanovenia, z ktorých by vyplývala povinnosť mestskej časti zabezpečiť odvádzanie vôd z povrchového odtoku na náklady mestskej časti. Takúto povinnosť zákon ukladá vlastníkovi nehnuteľnosti. 5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní poukázal na ustanovenia § 8 odsek 10, 23 odsek 9; 24 odsek 4; 28 odsek 8 zákona č. 442/2002 Z.z. O verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách; ustanovenie § 6 odsek 5 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 397/2003 Z.z., ktorou sa ustanovujú o meraní množstva vody dodanej verejným vodovom a množstva vypúšťaných vôd; ustanovenia § 6 odsek 1, 2, 3, 4; 7 odsek 2 zákona č. 138/1991 Zb. O majetku obcí; ustanovenia § 2 odsek 2; 7a odsek 2 písmeno e); 7b odsek 1 zákona č. 377/1990 Zb. O hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave; a ustanovenia §121 odsek 3; 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca odvádzal odpadové vody z povrchových odtokov komunikácií III. a IV. triedy nachádzajúcich sa na území I.. Množstvo ako i cena odvedených vôd boli vypočítané v súlade s rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. XXXX/XXXX/V . zo dňa 19.11.20110, pričom tieto skutočnosti neboli v konaní sporné. Žalovaný v 1. rade vo veci namietol premlčanie nároku žalobcu a nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Súd konštatoval, že námietka nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade je nedôvodná. Vo veci je nesporné, že žalovaný v 2. rade je vlastníkom miestnych komunikácií III. a IV. triedy na území žalovaného v 1. rade, avšak z priloženého Protokolu o zverení miestnych komunikácií III. a IV. triedy zo dňa 23.3.1992 súd zistil, že hlavné mesto SR Bratislava zastúpené primátorom C. Y. podľa článku č. XX odsek 1 písmeno b) a odsek 6 a článku č. 41 Štatútu hlavného mesta, zverilo mestskej časti H. M. komunikácie III. a IV. triedy a verejné priestranstvá podľa priloženého zoznamu. Zároveň podľa bodu 2 uvedeného protokolu sa majetok zveruje dňom 1.4.1992. Podľa prílohy č. 2 protokolu na mestskú časť prechádzajú dňom zverenia práva a povinnosti súvisiace so zvereným majetkom, pričom sa mestská časť zaväzuje najmä: udržiavať a užívať majetok, chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím, používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, viesť majetok v predpísanej evidencii. Uvedeným protokolom prešli na žalovaného u v 1. rade spolu so zvereným majetkom aj povinnosti súvisiace so zvereným majetkom vyplývajúce zo zákona o pozemných komunikáciách ako i zo všeobecných právnych predpisov. Na správcu tak prešli aj tie povinnosti, ktoré súvisia s vlastníctvom zvereného majetku, a ktoré vznikli vlastníkovi na základe právnych predpisov. Preto sa správca nemôže zbaviť zodpovednosti za plnenie si povinnosti spojenej s vlastníctvom k zverenej nehnuteľnosti tým, že mu plnenie tejto povinnosti nebolo zverené protokolom. Podľa názoru súdu pokiaľ na správcu prešla generálna povinnosť majetok udržiavať v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené, táto zahŕňa aj povinnosť zabezpečenia odvodu povrchových vôd zo zvereného majetku, t.j. z miestnych komunikácií, ako i dažďových uličných vpustov na odtok povrchových vôd do verejnej kanalizácie. V neposlednom rade odporca v 2. rade na pojednávaní konanom dňa 7.11.2013 uviedol, že čo sa týka správy miestnych komunikácií III. a IV. triedy tu nevykonáva žiadnu funkciu, žiadne práva a teda nemá vo vzťahu ku komunikáciám III. a IV. triedy žiadne kompetencie. Taktiež uviedol, že ostatné mestské časti v Bratislave si uvedenú povinnosť (úhrady stočného za odvádzanie vôd z povrchového odtoku) sami voči žalobcovi uhrádzajú. 6. Súd sa ďalej zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným v 1. rade. Podľa názoru žalovaného sa žalobca v spore domáhal vydania bezdôvodného obohatenia faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 1.6.2011. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka uplynula dvojročná premlčacia lehota na takéto plnenie dňa 1.6.2013, pričom žaloba bola podaná až dňa 20.6.2013. Žalobca s týmto právnym posúdením jeho nároku nesúhlasil, pretože sa domáha vo veci úhrady za odvod odpadových vôd zo zákona. Súd vyhodnotil právny názor žalobcu za správny. K premlčaniu nároku žalobcu v zmysle §107 Občianskeho zákonníka dôjsť nemohlo, nakoľko sa žalobca domáha peňažného plnenia na základe riadne vystavenej faktúry a nie vydania bezdôvodného obohatenia. V ustanovení § 451 odsek 2 OZ je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia tak, že o bezdôvodné obohatenie ide v prípade, ak je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V predmetnej veci nenastala ani jedna z uvedených skutočností. a predmetom žaloby je zaplatenie faktúry žalobcu č. XXXXXXXXX, splatnej dňa 21.6.2011, ako úhradu za stočné za odvádzanie vôd z povrchového odtoku z miestnych komunikácií III. a IV. triedy v zmysle § 23 odsek 9 zákona o verejných vodovodoch. Súd zaoberal aj námietkou nedostatku pasívnej legitimácie vznesenou žalovaným v 2. rade a dospel k záveru, že vo veci nie je pasívne legitimovaný. Ako vlastník miestnych komunikácií III. a IV. triedy zveril ich do správy žalovanému v 1. rade, pričom na žalovaného v 1. rade tým prešli aj povinnosti spojené so zabezpečením odvodu povrchových vôd. 7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov konania za súdny poplatok vo výške 8 988,50 € a trov právneho zastúpenia navrhovateľa vo výške 2 639,30 Eur aj s DPH za štyri úkony právnej služby podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.. Žalovanému v 2. rade, ktorý mal vo veci úspech proti žalobcovi, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. 8. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný v 1. rade, prostredníctvom pôvodného právneho zástupcu - Advokátskej kancelárie HPP, s.r.o., Bratislava. Zotrval na svojej obrane, že nárok bol premlčaný, že nemá v spore pasívnu legitimáciu a navyše rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd nesprávne vyložil Zákon o verejných vodovodoch v § 23 ods. 9, ktoré ukladá povinnosť zabezpečiť odvádzanie povrchových vôd z nehnuteľnosti výlučne ich vlastníkovi, a odvolateľ nie je vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Správca majetku Hlavného mesta SR Bratislavy (ďalej len „Mesto“) majú len časť práv, ktoré podľa § 123 OZ patria vlastníkovi veci, keďže vlastníctvo na správcu neprechádza; a súčasne aj časť práv, ktoré vyplývajú z § 6 ods. 3 Zákona o majetku obcí. Samotná skutočnosť, že vlastnícke právo obce je obmedzené v prospech správcu alebo mestskej časti, ktorým je majetok zverený do správy, nemôže byť dôvodom na to, aby si obec neplnila povinnosti, ktoré jej výslovne ukladá zákon, vrátane povinnosti podľa 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch. Ide o špeciálny zákon vo vzťahu k všeobecnému zákonu, ktorým je Zákon o majetku obcí. Tento špeciálny zákon určuje, že konkrétnu povinnosť má len vlastník nehnuteľnosti a nikto iný. Ak by zákonodarca mal v úmysle vymedziť na plnenie tejto povinnosti viacero subjektov, tak by to v citovanom ustanovení bolo uvedené. Podobne ako je tomu napríklad v § 20 ods. 1, písm. b) citovaného zákona, kde pri povinnosti odstraňovať stromy sa rozlišuje medzi vlastníkom, správcom alebo užívateľom pozemku. Ani súd preto nemôže extenzívne vykladať citované ustanovenie a rozširovať okruh povinných subjektov. Súčasne ani skutočnosť, že iné mestské časti Bratislavy plnia pohľadávky žalobcu, nemôže zaviazať odvolateľa k akejkoľvek povinnosti voči žalobcovi. Pokiaľ sa jedná o Štatút Hlavného mesta SR Bratislavy, podľa ktorého na jednotlivé mestské časti prechádzajú záväzky do výšky zvereného majetku, súd sa mal nepochybne zaoberať otázkou, aká je výška záväzkov odvolateľa v porovnaní s majetkom, ktorý na neho prešiel. Podľa § 6 ods. 4 Zákona o majetku obcí vykonáva správca alebo mestská časť právne úkony pri správe majetku obce v mene obce, pričom koná v mene obce pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú tohto majetku. Aj v tomto súdnom konaní môže teda odvolateľ konať len za žalovaného v 2. rade. Nemôže tak byť daná jeho pasívna legitimácia. Nesprávne sú aj závery súdu ohľadne vznesenej námietky premlčania. Ak sa žalobca vo veci mienil domáhať nároku na zaplatenie stočného, musel by preukázať právny dôvod, na základe ktorého nárok vznikol. Samotné vystavenie faktúry takýmto dôvodom nie je. Podľa § 18 ods. 3, písm. c) v spojení s § 28 ods. 6 Zákona o verejných vodovodoch môže žalobcovi vzniknúť nárok na úhradu stočného len voči producentovi odpadových vôd, t.j. voči tomu, kto má uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom verejnej kanalizácie a ktorá vypúšťa do nej odpadové vody. Žalovaný v 1. rade takúto zmluvu uzatvorenú nemal a nemôže byť producentom podľa citovaných ustanovení. Voči nemu sa tak žalobca môže domáhať len vydania bezdôvodného obohatenia, keďže žalobca zabezpečoval na vlastné náklady odvádzanie povrchových vôd z miestnych komunikácií v správe odvolateľa. Žalobca sa o bezdôvodnom obohatení mohol najneskôr dozvedieť 1.6.2011, kedy vystavil spornú faktúru za obdobie od 1.1.2011 do 31.5.2011. Podľa § 107 ods. 1 OZ premlčacia lehota uplynula 1.6.2011, a nárok žalobca voči odvolateľovi je premlčaný. Z týchto dôvodov žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobcu voči žalovanému v 1. rade zamietne a prizná mu náhradu trov konania. 9. Voči odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 23.1.2014. Podľa jeho názoru nie je možné súhlasiť s úvahou žalovaného v 1. rade, na základe ktorej by mal mať Zákon o verejných vodovodoch povahu špeciálneho zákona ku Zákonu o majetku obcí a Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, schváleného 11.7.1991 a platného do 1.9. 2008 (ďalej len „Štatút 1"), či Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, ktorý bol schválený uznesením Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy č. 444/2008 zo dňa 3. júla 2008 (ďalej len „Štatút 2 "). Ustanovenie § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch a ani iné právne predpisy nevylučujú, aby na výkon samosprávy obce alebo na verejné účely bol použitý majetok, ktorý nie je majetkom obce, ale je majetkom štátu či súkromnej osoby. Aj tieto osoby sú vlastníkmi, na ktoré sa vzťahuje § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch. Vlastníkom, ktorý sa uvádza v tomto ustanovení tak preto nemusí byť vždy obec. Citované ustanovenie určuje všeobecnú povinnosť, ktorá sa vzťahuje na každého vlastníka nehnuteľností, ak tieto slúžia na výkon samosprávy obce alebo na verejne účely alebo sú verejnými priestranstvami. Pojem „správca", ktorý je uvedený v § 20 ods. 1 písm. b) a § 27 ods. 2 Zákona o verejných vodovodoch, na ktorý odkazuje žalovaný v 1. rade, nebol v tomto zákone nijako definovaný. V tejto súvislosti je potrebné použiť na výklad pojmu „správa majetku obce" analógiu s obsahovým vymedzením „správy majetku štátu", ktorú použil aj žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 4 Cdo 93/2008 z 30. septembra 2008 zadefinoval, že „správa majetku štátu nie je konštruovaná ako samostatné právo, ale ako faktický výkon oprávnení a povinností vymedzených zákonom ". Tomu zodpovedá aj právna úprava v § 6 ods. 3 Zákona o majetku obcí, podľa ktorej je správa majetku obce súhrn oprávnení a povinností správcov alebo mestskej časti k tej časti majetku, ktorú im obec zverila do správy, alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou. Podľa § 6 ods. 3 Zákona o majetku obcí prešlo na žalovaného v 1. rade ako mestskú časť právo a povinnosť majetok obce užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním. V danom prípade v súvislosti s miestnymi komunikáciami III. a IV. triedy to bolo vymedzené v Štatúte 1 a 2 žalovaného v 2. rade, Zákone o hlavnom meste, Cestnom zákone a iných všeobecné záväzných právnych predpisoch, vrátane Zákona o verejných vodovodoch, kde je uvedený súhrn povinností, ktorých faktický výkon je povinná vykonávať mestská časť v rámci výkonu svojej správy. Z nich je zrejmé, že zabezpečenie odvádzania vôd z povrchového odtoku z miestnych komunikácií je súčasťou bežného hospodárenia a správy miestnych komunikácií, bez ktorého by nebolo možné užívať predmetné komunikácie na účel, na ktorý sú určené, a nemohla by byt' zabezpečená bezpečná prevádzka a zjazdnosť predmetných komunikácií. Odvádzanie vôd z povrchového odtoku miestnych komunikácií je preto súčasťou zákonnej povinnosti mestských častí udržiavať zverený majetok. V tento súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných veciach, ktoré vyslovili zhodný právny názor. Konkrétne na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.12.2011. č.k. 8Co 404/2010-260, a na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2013, č. k. 3 Co/164/2013-148, v zmysle ktorého: So zvereným majetkom v zmysle či IV. protokolu o zverení miestnych komunikácií zo dňa 23.3.1992 súviseli i práva a záväzky uvedené v prílohe č. 2 ako neoddeliteľnej súčasti protokolu; podľa tejto prílohy na odporcu II prešli dňom zverenia práva a povinnosti súvisiace so zvereným majetkom, zakotvené v zákone o pozemných komunikáciách, vo vyhl. č. 35/1984 Zb., práva a povinnosti uvedené v Štatúte odporcu 21 a vo všeobecných právnych predpisoch; odporca 1/ sa o. i. zaviazal udržiavať a užívať majetok a chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím (písm. a) a b) prílohy č. 2). Na odporcu II teda prešli v súlade s § 6 ods. 2,3, zák. č. XXXXXXXX Zb. aj povinnosti súvisiace s vlastníctvom zvereného majetku, a to nielen povinnosti konkrétne uvedené v protokole či prílohe, ale aj povinnosti uvedené v štatúte odporcu 1 a všeobecné záväzných právnych predpisoch. To znamená aj povinnosti odporcu II zabezpečovať údržbu, zjazdnosť a schodnosť miestnych komunikácií III. a IV. triedy a verejných priestranstiev o. i. zabezpečením odvádzania vôd z povrchového odtoku. Žalobca považuje za nesprávnu aj právnu konštrukciu uvádzanú v bode III. odvolania žalovaného v 1. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore, ktorá by sa mala opierať o ustanovenie § 6 ods. 4 Zákona o majetku obcí, na základe ktorej žalovaný v 1. rade nemôže byť nositeľom žiadnej subjektívnej povinnosti vznikajúcej pri správe zvereného majetku a ani nemôže byť účastníkom súdneho konania v žiadnej veci týkajúcej sa správy zvereného majetku. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho sudu SR sp. zn. 4 Cdo 93/2008 z 30. septembra 2008, ktorý ako dovolací súd priznal žalobkyni, ktorá je správkyňou majetku štátu, aktívnu vecnú legitimáciu domáhať sa ochrany proti zásahom do vlastníckych práv, ktorých výkon vyplýva zo zverenia tohto majetku do správy. Podľa názoru dovolacieho súdu medzi oprávnenia správcu patrí aj využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu. Aj v § 2 ods. 2 Zákona o hlavnom meste sa uvádza, že mestské časti sú právnickými osobami, ktoré samostatne hospodária s vlastným majetkom a s vlastnými finančnými zdrojmi, ako aj s majetkom, ktorý im bol zverený. Sú preto rovnako ako žalovaný v 1. rade, povinné vykonávať právne úkony súvisiace s údržbou miestnych komunikácií III. a IV. triedy. Keďže tieto komunikácie sú stavebné napojené na verejnú kanalizáciu a týmto napojením odteká zrážková voda, čím je zabezpečená zjazdnosť komunikácií, je žalovaný v 1. rade povinný zaplatiť za odoberané služby - odvádzanie a zneškodňovanie vôd z povrchového odtoku. Súčasne medzi tieto povinnosti patrí aj povinnosť uzatvoriť zmluvu o odvádzaní a zneškodňovaní odpadových vôd so žalobcom, ako aj povinnosť zaplatiť za tieto služby požadovanú odplatu. Neprávna je aj právna argumentácia žalovaného v 1. rade pokiaľ ide o právne posúdenie predmetu sporu ako bezdôvodného obohatenia. Vo veci ide o právo na plnenie zo záväzkového právneho vzťahu na základe Zákona o verejných vodovodoch. Žalovaný nesprávne aplikoval pojem „producent", nakoľko § 4 ods. 4 Zákona o verejných vodovodoch síce definuje producenta ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá má uzatvorenú zmluvu o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom verejnej kanalizácie, ale pri výklade pojmu producent a povinností, ktoré sa naňho vzťahujú, je potrebné použiť aj prechodné ustanovenia Zákona o verejných vodovodoch. Konkrétne v § 42 ods. 5, v zmysle ktorého sa ustanovenia tohto zákona, tykajúce sa producenta vzťahujú aj na fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré sú ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona pripojené na verejný vodovod alebo verejnú kanalizáciu, aj keď zatiaľ nemajú uzatvorenú zmluvu o dodávke vody alebo o odvádzaní odpadových vôd s vlastníkom verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie, pripadne prevádzkovateľom. Žalovaný v 1. rade aj bez uzatvorenej zmluvy tak musí byť považovaný za producenta a vzťahuje sa naň aj povinnosť platiť stočné žalobcovi. Na premlčanie tohto nároku preto platí všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, a žalovaný nárok nie je premlčaný. Žalobca preto navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania 10. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalovaného v 1. rade ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP. Na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie a po preskúmaní odvolacích námietok žalovaného dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci (§ 215 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 2 CSP. 11. Na zdôraznenie správnosti záverov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné uviesť len to, že žalovaný v 1. rade v podanom odvolaní len zopakoval svoju obranu z prvostupňového konania týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore a premlčania žalovanej pohľadávky, s ktorou sa riadne vyporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. S rovnakým právnym názorom rozhodli v obdobných veciach právoplatne aj iné súdy (ktoré citoval vo vyjadrení aj žalobca) a odvolací súd v prejednávanej veci nemá žiadny dôvod odkloniť sa od ich právnej argumentácie, s ktorou sa stotožňuje. Navyše, veľmi podrobne skutkovo aj právne, reagoval na odvolacie námietky žalovaného v 1. rade vo svojom vyjadrení žalobca, a jeho argumentáciu odvolací súd vyhodnotil ako správnu, ktorá plne odôvodňujú jeho uplatnený nárok vo veci voči odvolateľovi. 12. Z dôvodov uvedených pod bodom 11. odvolací súd preto rozsudok podľa § 387 ods. 1,2 CSP v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Podľa 396 ods. 1 v nadväznosti na § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP odvolací súd priznal úspešnej strane žalobcu nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa 262 ods. 2 CSP. K výroku pod bodom II. : 13. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyrubil žalovanému v 1. rade súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 8 988,50 Eur, podľa položky 1a Sadzobníka súdnych poplatkov. 14. Proti uzneseniu podal žalovaný v 1. rade odvolanie podaním zo dňa 19.12.2013. Poukázal na ustanovenia § 4 ods. 3, písm. g) zák. č. 369/1990 Zb. O obecnom zriadení, § 3 ods. 1, veta prvá zákona č. 442/2002 Z.z. O verejných vodovodoch a § 4 ods. 2, písm. b) zák. č. 71/1992 Z.z. O súdnych poplatkoch. Namietol, že odvádzanie odpadových vôd a ich zneškodňovanie je verejnoprospešnou službou a vo verejnom záujem. Ustanovenie § 4 ods. 2, písm. b) zák. č. 71/1992 Z. z. upravuje oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodov, ktoré sa vzťahujú aj na žalovaného v 1. rade, pretože predmet konania sa týka verejného záujmu a je verejnoprospešnou službou. Preto žiada, aby odvolací súd uznesenie zrušil. 15. Podľa § 4 ods. 2, písm. b) zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch od poplatkov sú oslobodené obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu. 16. Odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku ako dôvodnú. Je nesporné, že žalovaný v 1. rade je v zmysle zákona č. 377/1990 Zb. samostatnou právnickou osobou, ktorá v súlade so Štatútom hlavného mesta Bratislavy samostatne hospodári s vlastným aj zvereným majetkom. Nesporné je aj to, že udržiavanie obecných komunikácií pravidelným odvádzaním odpadovej vody do verejnej kanalizácie je službou vo verejnom záujme. Preto sa na odvolateľa vzťahuje osobné oslobodenie upravené v citovanom ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. 17. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté uznesenie nemalo byť vôbec vydané, pretože na jeho vydanie neexistovali dôvody. V súlade s § 389 ods. 1, písm. d) CSP preto uznesenie zrušil. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).