Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/15/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894557 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014894557.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľky: Y.. Q. N., D. XX, S., zastúpenej: JUDr. Dagmar Matušková, advokátka, Búdkova 12, Bratislava, proti odporcovi: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy s príslušenstvom, na odvolania navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.3.2011, č.k. 18C/98/2006-553, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa vo výroku, v ktorom bol zamietnutý návrh na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 5.975,19 eur o vo výroku trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie. Vo zvyšnej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa: I. Zamietol návrh odporcu na prerušenie konania II. Určil, že skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke listom odporcu zo dňa 18.9.2006 je neplatné III. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 5.975,19 do 10 dní od právoplatnosti rozsudku. IV. Vo zvyšku náhrady mzdy, o určenie že pracovný pomer aj naďalej trvá a v časti úroku z omeškania návrh zamietol V. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 1.578,45 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, na účet JUDr. Dagmar Matuškovej, advokátky VI. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok vo výške 457 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku VII. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I 99 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku VIII. Konanie v časti 1054 eur zastavil. Výroky I. a VIII. právne odôvodnil §159 ods.1,2,§ 96 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) zohľadniac úkon navrhovateľky na pojednávaní dňa 22.3.2011, v ktorom zobrala návrh v časti o zaplatenie 1.054 eur späť. V odôvodnení rozhodnutia vzťahujúcom sa k uvedeným výrokom ďalej uviedol, že neprerušil konanie z dôvodu podaného dovolania, lebo právoplatnosťou, ktorá nastala doručením uznesenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 6Co 364/ 09-449 zo dňa 31.8.2010, právoplatného dňa 2.12.2010 je viazaný (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Výrok II. o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru právne odôvodnil § 61 ods.2, § 63 ods.1 zák.č. 311/2001 Z.z. v platnom znení (ďalej „Zák. práce„) a viazanosťou právnym názorom Krajského súdu v Bratislave vysloveného v jeho rozsudku zo dňa 31.10.2010, č.k. 6C/364/2009-449 konštatujúc, že odporca dal navrhovateľke výpoveď listom z 18.9.2006 odôvodnenú § 63 ods. 1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce. Vo výpovedi uviedol, že listami z 10.8.2006 a z 11.9.2006 navrhovateľku upozornil na porušenie pracovnej disciplíny. Ďalej vo výpovedi doslova uviedol: " Vyššie uvedeným konaním ste sa dopustili porušenia pracovnej disciplíny, na čo ste boli v posledných šiestich mesiacoch písomne upozornená. Z uvedeného dôvodu Vám dávam výpoveď podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Odporca teda vychádzal z toho, že porušenie pracovnej disciplíny, ktoré navrhovateľke vytýkal listami z 10.8.2006 a 11.9.2006, sú samy o sebe dôvodom pre výpoveď podľa § 63 ods.1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce. Neuvedomil si, že výpoveď podľa tohto ustanovenia Zák. práce mohol navrhovateľke dať iba v prípade, ak by navrhovateľka napriek predchádzajúcim menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny uvedených v listoch z 10.8.2006 a z 11.9.2006 opätovne menej závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu. Teda navrhovateľka by sa musela dopustiť ďalšieho menej závažného porušenia pracovnej disciplíny (odlišného od porušenia pracovnej disciplíny uvedených v spomenutých listoch) na to, aby tu bol dôvod výpovede podľa vo výpovedi použitého ustanovenia (§ 63 ods. 1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce). Výpoveď podľa tohto ustanovenia Zák. práce predpokladá konkrétne menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorému predchádzali iné menej závažné porušenia pracovnej disciplíny v súvislosti s ktorými zamestnávateľ písomne upozornil zamestnanca na možnosť výpovede. Odporca v rozpore s tým považoval za dôvod výpovede už porušenia pracovnej disciplíny ktoré navrhovateľke vytkol v spomenutých listoch. Tak došlo k tomu, že v predmetnej výpovedi odporca neuviedol skutok, ktorý považuje za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a ktorý teda predstavuje dôvod výpovede a takýto právny úkon je v zmysle § 61 ods. 2 Zák. práce neplatný, keďže vo výpovedi nie je uvedený skutok výpovede. Výrok III. o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru právne odôvodnil § 79 ods.1,2 Zák. práce vychádzajúc z rozhodného obdobia III. štvrťroka 2006 (navrhovateľka odpracovala v mesiaci júl 144 hod. s dosiahnutou mzdou 17.143,- Sk, v auguste 144,50 hod. s dosiahnutou mzdou 15.707,-Sk a v septembri 118,50 hod. s dosiahnutou mzdou 14.107,- Sk), výpočet priemernej mzdy bol: 46.957,- Sk delené 407 hodín = 115,37 zaokrúhlene 115,-Sk = priemerná hodinová mzda, denný zárobok= 115 x 8= 920,-Sk,priemerná mesačná mzda = 115 krát koeficient 173,92 = 20 000,80 Sk zaokrúhlene 20.001,- Sk, resp. 663,91 eur. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru len za zákonom požadovaných 9 mesiacov (663,91 x 9 = 5.975,19 eur), nakoľko od 1.5.2007 pracovala v Sociálnej poisťovni, kde mala za rozhodné obdobie takmer rovnakú mzdu ako u odporcu. Vo výroku IV. súd prvého stupňa nad určený prísudok uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zamietol, poukazujúc na § 154 ods.1 O.s.p., podľa ktorého je možno priznať náhradu mzdy len do vyhlásenia rozsudku. Ako nedôvodný zamietol i návrh na zaplatenie úrokov z omeškania, nakoľko na náhradu mzdy má navrhovateľka právo až dňom priznania súdom. Nejde o mzdu ale o satisfakciu, ktorú súd priznal až rozhodnutím súdu. Do omeškania by sa odporca mohol dostať až keď by zamestnávateľ neplnil v zmysle tohto rozsudku. Uvedená zamietajúca časť výroku rozhodnutia súdu sa vzťahuje i na návrh navrhovateľky, v ktorom sa táto domáha určenia, že pracovný pomer trvá aj naďalej. Takýto návrh navrhovateľky je návrhom určovacím v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. pri ktorom považoval za nutné zdôrazniť, že na určení, že pracovný pomeru trvá nie je naliehavý právny záujem, pretože z ustanovenia § 77 Zák. práce vyplýva. že toto ustanovenie účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu umožňuje uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Tým je však zároveň - z aspektu § 80 písm. c/ O.s.p. vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého dôvodu (základu) žalobou, podanou v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. určenia, že pracovný pomer trvá (Rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 147/2008). Výrok V. o trovách konania právne odôvodnil § 142 ods.1 O.s.p. a navrhovateľke priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 1.578,45 eur za úkony špecifikované v odôvodnení rozhodnutia. Proti výrokom rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky na určenie, že pracovný pomer trvá, návrh na priznanie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy za obdobie od 1. 12. 2006 do 30. 1. 8.2007 a proti závislému výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka navrhujúc, aby odvolací súd jej odvolaciemu návrhu vyhovel a priznal jej trovy odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci - podanie odvolania vo vyčíslenej výške. Odvolateľka konštatovala, že súd prvého stupňa vo vzťahu k návrhu na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá poukázal na rozhodnutie NS SR 3 Cdo 147/2008 a pritom nezohľadnil, že uvedené rozhodnutie pojednáva o inom právnom základe (v danom prípade sa navrhovateľ domáhal určenia, že pracovný pomer trvá, avšak v zákonom stanovenej lehote nevyužil svoje právo podať návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru). V jej prípade podaný návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nevylučuje súčasný návrh na určenie, že pracovný pomer aj naďalej trvá. V konaní preukázala že nikde nepracuje a má záujem na tomto určení. Vo vzťahu k nepriznaným úrokom z omeškania z priznanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru poukázala na rozhodnutie NS SR 1 Cdo 116/2008 priznávajúci okrem náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru i úroky z omeškania. Pokiaľ ide o výšku tarifnej odmeny advokáta súd prvého stupňa jej právnej zástupkyni nepriznal nárok na DPH i napriek tomu, že doklad o registrácii za platiteľa DPH boli súdu doložené. Súd prvého stupňa rovnako nedôvodne nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za písomné úkony adresované súdu, ktoré obsahujú vyjadrenie k meritu veci a reakcie na písomné podania odporcu, čo je postup v rozpore s § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti výrokom rozsudku, v ktorých súd prvého stupňa určil, že skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke listom odporcu zo dňa 18.9.2006 je neplatné, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 5.975,19 eur do 10 dní od právoplatnosti rozsudku a závislým výrokom o trovách konania a uloženej povinnosti zaplatiť na účet konajúceho súdu súdny poplatok vo výške 457 eur podal v zákonnej lehote odvolanie odporca uvádzajúc, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav), v § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. (odporcovi sa odňala možnosť konať pred súdom), konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm. d/ O.s.p.). Vo vzťahu k právnym záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti výpovede poukázal na to, že odvolací súd v uznesení zo dňa 31.8.2010, sp.zn. 6 Co 364/09-452 (ktorým bol súd prvého stupňa pri rozhodovaní viazaný) zrejme vychádzal zo znenia § 63 ods.1 písm. e/ Zák. práce účinného do 30.6.2003. Citované ustanovenie v znení účinnom od 1.7.2003 pre platnosť výpovede nevyžaduje, aby k porušeniu pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom došlo opätovne napriek dvom predchádzajúcim porušeniam pracovnej disciplíny, ako uviedol súd prvého stupňa v svojom rozhodnutí. Skutočnosť, že navrhovateľka porušila pracovnú disciplínu menej závažným spôsobom dvakrát v priebehu 6- tich mesiacov, bola pred súdom prvého stupňa preukázaná. Na možnosť výpovede v súvislosti s prvým porušením pracovnej disciplíny bola upozornená listom zo dňa 10.8.2006. Pri druhom porušení pracovnej disciplíny v priebehu 6- tich mesiacov bola upozornená na možnosť výpovede listom zo dňa 11.9.2006, ktorý jej bol odovzdaný dňa 18.9.2006 a porušenie pracovnej disciplíny s ňou bolo prerokované (čo je potvrdené podpisom navrhovateľky v zázname zo dňa 18.9.2006). Vo výpovedi popísal skutok, ktorým navrhovateľka porušila pracovnú disciplínu a ktorý je výpovedným dôvodom . Výpovedným dôvodom bolo druhé porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa navrhovateľka dopustila tým, že nedodržiavala lehoty na vydanie rozhodnutia stanovené v zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a nevykonávala žurnalizáciu spisu, čím porušila zákon o správnom konaní a nerešpektovala ust. čl. III. ods.3 a čl. XXIV ods.2 Smernice č. 23/2/2005 o vydávaní rozhodnutí v správnom konaní, ani Metodický pokyn riaditeľa odboru pohľadávok a pokút zo dňa 14.6.2006. Odporca poukázal na to, že takýmto istým spôsobom bola daná výpoveď aj ďalšiemu zamestnancovi, pričom táto výpoveď je platná (rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6.12.2007, č.k. 16C/15/2007-84 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.6.2009, č.k. 3 Co/71/08-112). Odporca poukazujúc na § 220, § 221 ods.2 O.s.p. konštatoval, že žiadna situácia nesprávneho právneho použitia právnej normy súdom prvého stupňa nenastala a ani odvolací súd v uznesení zo dňa 31.8.2010 sp.zn. 6 Co/364/09-452 neuviedol, ako podľa neho súd prvého stupňa nesprávne aplikoval právnu normu. Za daného stavu potom neboli splnené zákonné podmienky na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 16.4.2009 podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s..p. a na vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v dôsledku čoho by bol daný dovolací dôvod. Postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že mu odvolací súd v odvolacom konaní neumožnil vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré považoval výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú, nevyzval ho na vyjadrenie sa k veci alebo k právnemu názoru odvolacieho súdu a ani nenariadil ústne pojednávanie. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa bol po vrátení veci viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o dôvodoch neplatnosti výpovede , nemohol pri posudzovaní tohto úkonu prihliadnuť na tvrdenie odporcu, že pre neplatnosť výpovede podľa § 63 ods.1 písm. e/ Zák. práce postačuje, aby k porušeniu pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom došlo dvakrát v priebehu 6- tich mesiacov s tým, že pri prvom porušení by bol zamestnanec písomne upozornený na možnosť výpovede a že výpoveď obsahuje výpovedný dôvod. Súd prvého stupňa po vrátení veci odvolacím súdom pojednával výlučne o výške náhrady mzdy, v dôsledku čoho odporca nemohol v konaní pred súdom prvého stupňa realizovať svoje procesné práva na ochranu svojich práv a záujmov a nemohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. Odvolateľ v súvislosti s výrokom o priznanej náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru poukazujúc na § 134, § 79 ods.1 Zák. práce uviedol, že v danom prípade je pri určovaní rozhodného obdobia pre určenie priemerného zárobku potrebné aplikovať citované ustanovenia a rozhodným obdobím je druhý kalendárny štvrťrok 2006. Odporca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že s dôvodmi odvolania nesúhlasí. Má za to, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke je platná, pričom jeho argumenty sú uvedené v odvolaní zo dňa 20.4.2011. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa v merite veci ohľadom určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru považuje za vecne správny a navrhuje ho potvrdiť. Závery odporcu prezentované v odvolaní, tak i jeho tvrdenie o odňatí možnosti mu konať pred súdom, nemajú právne opodstatnenie. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolaní podaných účastníkmi konania (§ 212 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a dospel k záveru, že čiastočne dôvodné je len odvolanie navrhovateľky. 1. Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V súvislosti s podanými opravnými prostriedkami účastníkov považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov oboch účastníkov obsiahnutých v podaných odvolaniach. Odvolaciemu prieskumu nepodrobil výroky súdu prvého stupňa I., VII., VIII. a časť výroku IV., v ktorom bol nad priznaný prísudok (5.975,19 eur) návrh na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zamietnutý, ktoré neboli odvolaniami napadnuté. 2. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu nebolo vydané v konaní postihnutou niektorou z procesných vád uvedených v § 221 ods.1 O.s.p., t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde sa konanie mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným, odvolací súd po posúdení okolnosti prejednávanej veci dospel k záveru, že konanie súdu prvého stupňa netrpí vadou uvedenou v ust. § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p., ktorou (o.i.) odporca odôvodňoval svoje odvolanie. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú, možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhému účastníkovi. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že odporcom namietaná okolnosť odňatia možnosti konať pred súdom tým, že mu odvolací súd v odvolacom konaní neumožnil vyjadriť sa k dôvodom, pre ktoré považoval výpoveď z pracovného pomeru za neplatnú, nevyzval ho na vyjadrenie sa k veci alebo k právnemu názoru odvolacieho súdu a ani nenariadil ústne pojednávanie a súd prvého stupňa mu po zrušení a vrátení veci neumožnil realizovať svoje procesné práva na ochranu svojich práv a záujmov, čím nemohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, nie je dôvodná. Odvolací súd konštatuje, že procesný postup Krajského súdu v Bratislave pri prejednaní odvolania podaného navrhovateľkou proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.4.2009, č.k. 18 C/98/2006-378 bol na základe dovolania podaného odporcom proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.8.2010, sp.zn. 6 Co/364/09 podrobený dovolaciemu prieskumu Najvyššieho súdu SR. Pokiaľ Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 21.8.2013, sp. zn. 6 Cdo 312/2012 dovolanie odporcu odmietol a v odôvodnení rozhodnutia konštatoval nedôvodnosť námietok odporcu vznesených voči postupu odvolacieho súdu (nemajúceho podľa odporcu oporu v ust. § 221 O.s.p.) a i argumentácii o odňatí možnosti odporcovi konať pred súdom, odvolací súd plne odkazuje na odôvodnenie označeného rozhodnutia NS SR. Z obsahu spisu nie je možné ani vyvodiť, že súd prvého stupňa po zrušení a vrátení veci Krajským súdom v Bratislave (uznesením zo dňa 31.8.2010, sp.zn. 6 Co/34/09) pri prejednaní veci postupoval v rozpore s procesnými predpismi. Pokiaľ sa pri posudzovaní návrhu na určenie neplatnosti výpovede riadil právnym názorom odvolacieho súdu, jeho postup bol v súlade s ust. § 226 O.s.p.. 3. Podľa § 61 ods. 2 Zák. práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Podľa § 63 ods. 1 zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak e) sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. Je bez akejkoľvek pochybnosti, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinnosti ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou a kolektívnou zmluvou alebo pokynom vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na rozviazanie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinnosti zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. V prípade sústavného menej závažného porušenia pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď len za predpokladu, ak bol v dobe posledných šiestich mesiacov v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. Podľa hore citovaných zákonných ustanovení musí byť dôvod výpovede vymedzený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody rozviazania pracovného pomeru, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Dôvod výpovede musí byť určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu je zamestnancovi daná výpoveď. Dôvod výpovede však musí byť súčasne uvedený takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní zamestnanca je videný. Náležitá konkretizácia dôvodov skončenia pracovného pomeru je významná i preto, že podľa ust. 61 ods. 2 Zákonníka práce nie je možné dodatočne meniť dôvod rozviazania pracovného pomeru, ale tiež preto, že je v súdnej praxi zastávaný všeobecný názor, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú zamestnávateľ uvedie vo výpovedi. Súd musí vždy vychádzať z toho, ako je výpoveď skutkovo odôvodnená a či skutkové opísanie zakladá niektorý výpovedný dôvod uvedený v Zákonníku práce. V prejednávanej veci je vykonaným dokazovaním nesporné, že odporca dal navrhovateľke výpoveď listom z 18.9.2006 podľa § 63 ods. 1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce. Vo výpovedi uviedol, že „...listami z 10.8.2006 a z 11.9.2006 odporkyňu upozornil na porušovanie pracovnej disciplíny...a .... vyššie uvedeným konaním ste sa dopustili porušenia pracovnej disciplíny, na čo ste boli v posledných šiestich mesiacoch písomne upozornená. Z uvedeného dôvodu Vám dávam výpoveď podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce...“ Vychádzajúc z obsahu úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi je treba sa zhodnúť s názorom súdu prvého stupňa o tom, že výpoveď zo dňa 18.9.2006 neobsahovala skutkové vymedzenie konania zamestnanca (navrhovateľky), ktoré bolo dôvodom k použitému spôsobu skončenia pracovného pomeru. K odvolacím námietkam odporcu konštatuje, že ak odporca vychádzal z toho, že porušenia pracovnej disciplíny, ktoré navrhovateľke vytýkal listami z 10.8.2006 a 11.9.2006, sú samy osebe dôvodom pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce, jeho názor nie je správny. Výpoveď podľa tohto ustanovenia Zák. práce je možné dať zamestnancovi iba v prípade, ak by zamestnanec napriek predchádzajúcim menej závažným porušeniam pracovnej disciplíny uvedeným v písomnom upozornení (resp. písomných upozorneniach) opätovne menej závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. V prejednávanom prípade platí, že pokiaľ odporca navrhovateľku písomne listami zo dňa 10.8.2006 a 11.9.2006 v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny upozornil na možnosť výpovede, navrhovateľka by sa musela dopustiť ďalšieho menej závažného porušenia pracovnej disciplíny (odlišného od porušení pracovnej disciplíny uvedených v spomenutých listoch) na to, aby tu bol dôvod výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce. Odvolací súd poukazuje na to, že výpoveď podľa tohto ustanovenie Zák. práce predpokladá konkrétne menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorému predchádzalo iné menej závažné porušenie pracovnej disciplíny (resp. viacero menej závažných porušení pracovnej disciplíny) v súvislosti s ktorými zamestnávateľ písomne upozornil zamestnanca na možnosť výpovede. Ak odporca považoval za dôvod výpovede porušenia pracovnej disciplíny, ktoré ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny uviedol v podaniach zo dňa 10.8.2006 a 11.9.2006 (a v ktorých navrhovateľku upozornil na možnosť výpovede) a vo výpovedi neuviedol skutok, ktorý (po predchádzajúcich menej závažných porušeniach pracovnej disciplíny v nadväznosti na ktoré bola navrhovateľka v posledných 6-tich mesiacoch písomne upozornená na možnosť výpovede) posúdil ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, je tento úkon v rozpore s § 61 ods.2, § 63 ods. 1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce a je neplatný. 4. Podľa § 79 ods. 1, 2 Zák. práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Podľa § 134 ods.1,2 Zák. práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. V prejednávanom prípade súd prvého stupňa o nároku navrhovateľky na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru s uplatneným príslušenstvom rozhodol tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 5.975,19 eur (za 9 mesiacov) a v prevyšujúcej časti a v časti uplatnených úrokov z omeškania ho ako nedôvodný zamietol. Odporca v odvolaní namietal určenie rozhodujúceho obdobia, z ktorého súd prvého stupňa vychádzal pri určovaní priemerného zárobku navrhovateľky a odvolanie navrhovateľky smerovalo proti zamietajúcemu výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol úroky z omeškania z priznanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu v určovacej časti návrhu je, že pracovný pomer účastníkov na základe tohto úkonu neskončil nemá od počiatku žiadne právne účinky) a zamestnávateľ (odporca) bol povinný zamestnankyni (navrhovateľke) v zmysle ust. § 45 ods.1 písm. a/ Zák. práce bez ohľadu na výpoveď danú jej podľa ust. § 63 ods.1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce prideľovať prácu. Preto pokiaľ súd prvého stupňa po zistení, že pracovný pomer mal na základe neplatnej výpovede medzi účastníkmi skončiť k 30.11.2006 a navrhovateľka zamestnávateľovi oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní (v podaní zo dňa 19.9.2006), navrhovateľke v rozhodnutí priznal náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 9 mesiacov (od 1.12.2006 do 31.8.2007), jeho rozhodnutie je vecne a právne správne. Súd prvého stupňa pri určovaní výšky priemerného zárobku správne vychádzal z rozhodného obdobia III. štvrťroka 2006, keďže pracovný pomer medzi účastníkmi mal na základe neplatnej výpovede skončiť ku dňu 30.11.2006 ( uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby) a priemerný zárobok navrhovateľky v súlade s § 134 ods.1,2 Zák. práce správne určoval ku dňu 1.12.2006. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku III., v ktorom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 5. Pokiaľ ide o odvolanie navrhovateľky podané proti výroku, ktorým jej súd prvého stupňa z priznanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nepriznal uplatnené úroky z omeškania je treba konštatovať ich dôvodnosť. Podstatným pri prejednávaní podaného odvolania je posúdenie otázky, či zamestnancovi, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer a ktorému bola priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, je možné priznať úroky z omeškania. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že názor súdu prvého stupňa o tom, že z priznanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nie je možné priznať úroky z omeškania (za predpokladu, že sú v konaní riadne uplatnené), je právne neudržateľný. Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Podľa § 132 Zákonníka práce ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu zamestnanca poskytované zamestnávateľom, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. Podľa § 1 ods.1,4 Zákonníka práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Podľa § 517 ods. 1,2 Obč. zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods.1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže preto vzniknúť najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovení § 129 ods.1 v spojení s § 132 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (ak v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť, a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako to nesprávne vyvodil súd prvého stupňa. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 79 ods.1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 77 Zákonníka práce . Ak by v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ods.1 Zák. práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 77 Zákonníka práce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. Odvolací súd akceptujúc zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí pre úplnosť konštatuje, že názor prezentovaný v tomto rozhodnutí vychádza už z ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR zo dňa 17.12.2009, sp.zn. 1 Cdo/116/2008, rozhodnutie NS SR zo dňa 30.4.2012, sp.zn. Cdo 246/2010, rozhodnutie NS SR zo dňa 28.2.2011, sp.zn. 4 Cdo 204/2009). Na základe uvedeného, kedy súd prvého stupňa nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nesprávne právne posúdil a v konaní nevykonal dokazovanie o skutočnostiach podstatných pre rozhodnutie o tejto časti nároku, odvolací súd v tomto rozsahu rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie. Súd prvého stupňa bude povinný doplniť dokazovanie súvisiace so zistením výplatného termínu stanoveného u odporcu v roku 2006 a opakovane o tejto časti nároku rozhodnúť. 6. Súd prvého stupňa nevyhovel ani návrhu navrhovateľky v časti o určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi aj naďalej trvá. Pri posudzovaní odvolacích námietok navrhovateľky voči tomuto výroku odvolací súd zdôrazňuje, že v tejto časti návrhu súd prvého stupňa musel brať v úvahu jednak príslušné procesné ustanovenia (§ 80 písm c/ O.s.p.) a zároveň i predpisy hmotného práva vzťahujúce sa na predmetný právny vzťah. Vo všeobecnosti má určovacia žaloba preventívny charakter a má miesto tam, kde s jej pomocou je možné eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a kedy k zodpovedajúcej náprave nie je možné dospieť inak. Je možné ju uplatniť i v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov. V rámci určovacích návrhov v sporoch o rozviazanie pracovného pomeru nie je v zásade možné vylúčiť ani žalobu o určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi aj naďalej trvá. Podanie takejto žaloby o určenie však predpokladá naliehavý právny záujem na strane účastníka pracovnoprávneho vzťahu, aby neistota o existencii pracovného pomeru a dôsledky z toho plynúce boli riešené spôsobom čo najrýchlejším a najjednoduchším. V posudzovanom prípade je dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu v určovacej časti návrhu , že pracovný pomer účastníkov na základe tohto úkonu neskončil, nemá od počiatku žiadne právne účinky) a zamestnávateľ (odporca) je povinný zamestnankyni (navrhovateľke) v zmysle ust. § 45 ods.1 písm. a/ Zák. práce bez ohľadu na výpoveď danú jej podľa ust. § 63 ods.1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce prideľovať prácu. Vychádzajúc z uvedeného je možné bez konštatovať, že navrhovateľka nepreukázala základný predpoklad, aby mohla byť v tejto časti návrhu úspešná, t.j. naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení. Na základe uvedenej úvahy odvolací súd výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi aj naďalej trvá podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. 7. Poukazujúc na rozhodnutie odvolacieho súdu v určovacej časti návrhu a o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je treba za vecne a právne správny považovať i výrok súdu prvého stupňa, v ktorom v súlade s § 2 ods.2, § 4 ods.2 písm. d/ zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok vo výške 457 eur. 8. Po zhrnutí dôvodov odôvodnenia uvedených v predchádzajúcich častiach odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, v ktorom bol zamietnutý návrh na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 5.975,19 eur a v nadväzujúcom výroku o trovách konania podľa § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p. zrušil, v rozsahu zrušenia podľa § 221 ods.2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie a vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Súd prvého stupňa je vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu konania (t.j. k úrokom z omeškania z priznanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 5.975,19 eur ) viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.). V rozhodnutí o zostávajúcom predmete konania rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods.2 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.