Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/1/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200005 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015200005.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: MEDI-HOM, spol. s r. o., IČO: 36 793 701, so sídlom Raková 615/33, 900 91 Limbach, zast.: JUDr. Martin Abrahám, advokát, so sídlom Koceľova 25, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Limbová 2, 837 52 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. SO4077-OP-2014 zo dňa 16.10.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonom stanovenej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SO4077-OP-2014 zo dňa 16.10.2014, ktorým žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie Bratislavského samosprávneho kraja číslo 106455/2013-ZD/3 vydaného dňa 7.1.2014. Žalobca v žalobe uviedol, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav keď na niektoré rozhodujúce zistenia neprihliadol, napriek tomu, že ako orgán verejnej moci je pri uplatňovaní svojej právomoci povinný uplatňovať celý právny poriadok SR a nielen selektívne ustanovenia jednotlivého zákona. Žalovaný sa podľa neho nevysporiadal s námietkami ohľadom existencie zákonných prekážok pre vyslanie zamestnanca žalobcu zo zloženej inému zamestnávateľovi na neplatené služby, majúce povahu nočnej práce, práce časť práce v dni pracovného pokoja, ďalej priamej diskriminácie voči iným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v rámci právomoci žalovaného (Bratislavského samosprávneho kraja) rieši námietkou priameho zasahovania do práva žalobcu slobodne podnikať. Uvádza, že prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie, ktoré sa opiera o skutočnosti, ktoré nevyplývajú zo spisu. Žalobca tvrdí, že prvostupňový orgán svojím rozhodnutím nútil žalobcu, aby porušoval svoje zákonné povinnosti a sankcionuje ho za to, že odmietol porušenie viacero svojich zákonných povinností (ZP predpisy BOZP, predpisy o základných podmienkach výkonu odborných činností v lekárskych zariadeniach). Žalovaný podľa žalobcu určil výšku pokuty arbitrárne a nepreskúmateľne, nakoľko neprihliadol na obligatórne znaky v rozsahu, v ktorom boli zrejmé zo spisu. Žalobca ďalej tvrdí, že žalovaný stavia verejný záujem na zabezpečenie práva podľa článku 40 Ústavy SR nad základné ľudské práva (práva na ochranu pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním, právo slobodne podnikať) zaručené listinou základných práv a slobôd ako aj medzinárodnými zmluvami na ochranu pred nútenou dennou prácou a zmluvu na ochranu pred obchodovaním s ľuďmi , ktoré majú vzhľadom na článok 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred jej článkom 40. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný zvolil na odôvodnenie rozhodnutia spôsob, ktorý spôsobil nezrozumiteľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Žalovaný totiž tvrdí, že žalobca spochybňuje nález Ústavného súdu PL ÚS 113/2011-74, čo nie je pravda, námietky žalobcu opisuje spôsobom “ a podobne “, čiže ich neuvádza všetky, ale najmä pre spôsob ktorý zvolil na odôvodnenie odmietnutia odvolacích námietok žalobcu - nekonkrétnym poukázaním na uvedený nález, keďže ho nikde neuviedol ako zdroj práv, na základe ktorého rozhodol. Žalobca ďalej namieta, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané zaujatým zamestnancom, čo je dôvod pre zrušenie rozhodnutia žalovaného ex offo. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 26.02.2015 uviedol, že v správnom konaní samosprávny kraj, ako aj ministerstvo rozhodovalo o porušení povinnosti právnickej osoby uloženej v § 79 ods. 1 písm. v) zákona číslo 578/2004 Z.z. O poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ zákon o poskytovateľoch “). Žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil v súlade s § 59 ods. 2 zákona číslo 71/1967 Zb., žalovaný sa relevantným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu s odvolaním sa na konkrétne ustanovenia zákonov. Žalovaný uvádza, že spáchanie správneho deliktu spočíva v nenastúpení zamestnanca žalobcu na službu a LSPP dňa 22. 10. 2013, čo navrhovateľ nenamieta a čo je preukázané dôkazmi založenými v spise. Pokiaľ žalobca tvrdí, že prvostupňový správny orgán ako ani žalovaný sa nevysporiadali s jeho námietkami, poukazuje žalovaný na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 113/2011-74, v ktorom boli tvrdenia uvádzané žalobcom v žalobe riešené. V tomto náleze Ústavný súd SR posudzoval návrh generálneho prokurátora slovenskej republiky, ktorý napadol ustanovenia zákona o poskytovateľoch týkajúce sa poskytovania lekárskej služby prvej pomoci a jeho návrhu nevyhovel. Vo svojom podaní žalovaný cituje z nálezu Ústavného súdu, ktorý sa zaoberá otázkami a námietkami žalobcu, ktoré uviedol aj v žalobe. Námietku žalobcu, že poskytovateľ LSPP Pezinok s.r.o. nemal v čase, kedy bola účastníkovi konania, teda žalobcovi, uložená povinnosť slúžiť lekársku službu prvej pomoci, to je dňa 22. 10. 2013 platné povolenie, žalovaný po preverení všetkých dokladov a skutkových okolností vyhodnotil, že spoločnosť LSPP Pezinok s.r.o. bola v rozhodnom čase držiteľom povolenia na prevádzkovanie ambulancie lekárskej služby prvej pomoci, ktoré vydal Bratislavský samosprávny kraj dňa 22. 7. 2013 pod číslom 10 38 14/2013 - ZD/B. Táto námietka žalobcu bola vyvrátená. Krajský súd v Bratislave, ako súd príslušný na konanie, prejednal vec na nariadenom pojednávaní v rozsahu námietok uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP) a preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 245 ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Pri preskúmaní rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ust. § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Bratislavský samosprávny kraj vydal dňa 07. 01. 2014 rozhodnutie číslo 106422/2013 - ZD/3. Týmto rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu vo výške 330 eur podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona číslo 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Pokuta bola uložená za porušenie povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podľa ustanovenia § 79 ods. 1 písm. v) zákona číslo 578/2004 Z.z, ktorého sa žalobca dopustil tým, že ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti- ambulancia v odbore všeobecné lekárstvo, miesto prevádzky zdravotníckeho zariadenia Moyzesova 4, 90201 Pezinok, nevykonal lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného Bratislavským samosprávnym krajom podľa § 7 ods. 6 zákona číslo 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení spoločnosti LSPP Pezinok s.r.o. So sídlom Hollého 2 Pezinok, poskytovateľa oprávneného prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci pre deti a dorast ambulancii lekárskej služby prvej pomoci pre dospelých s miestom prevádzky Hollého 2 Pezinok v spádovom území Pezinok, dňa 22.10. 2013. V tomto rozhodnutí Bratislavský samosprávny kraj uviedol, že LSPP Pezinok s.r.o., prevádzkovateľ LSPP oznámil písomne listom doručeným Bratislavskému samosprávnemu kraju dňa 28.10. 2013, že žalobca nezabezpečil vykonanie lekárskej služby prvej pomoci, napriek jeho zaradeniu do LSPP dňa 22. 10. 2013. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolal. Vo svojom odvolaní žiadal odvolací orgán aby uvedené rozhodnutie Bratislavského samosprávneho kraja zrušil a konanie zastavil. Uviedol, že zaradenie účastníka do výkonu služieb je podľa jeho názoru priamom v rozpore so zákonom. Namieta, že výška pokuty je neodôvodnená. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že neexistuje právny základ na nariadenie služieb u súkromnej spoločnosti LSPP Pezinok., s.r.o.. Táto spoločnosť navyše nemala povolenie na prevádzku. Existujú teda prekážky, pre ktoré nemôže vyslal svojho zamestnanca do lekárskych služieb prvej pomoci u LSPP Pezinok s.r.o.. Súd ďalej z administratívneho spisu zistil že žalovaný vydal dňa 16. 10. 2014 rozhodnutie č. S04077- OP-2014, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Bratislavského samosprávneho kraja. Uviedol, že pokuta bola uložená v zmysle § 82 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o poskytovateľoch) za porušenie povinnosti ustanovenej v § 79 ods. 1 písm. v) uvedeného zákona za to, že ako poskytovateľ všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti v odbore všeobecné lekárstvo nevykonal lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného Bratislavským samosprávnym krajom dňa 22. 10. 2013 v čase podľa rozpisu a to v mieste výkonu podľa rozpisu. Žalovaný sa oboznámil s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu. Žalovaný skúmal, či je žalobca viazaný zákonom stanovenou povinnosťou vykonávať LSPP podľa ustanovenia § 79 ods. 1 písm. v) zákona o poskytovateľoch. Zistil pritom, že účastník konania je držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulantnej starostlivosti - ambulancie v odbore všeobecné lekárstvo. Aplikáciou § 79 ods. 1 písm. v) citovaného zákona prišiel k právnemu záveru, že žalobca je viazaný povinnosťou vykonávať lekársku službu prvej pomoci. Žalovaný ďalej zistil, že podľa rozpisu služieb na mesiac október 2013 mal žalobca povinnosť nastúpiť LSPP dňa 22. 10. 2013. Žalovaný uviedol, že rozpis lekárskych služieb prvej pomoci na mesiac október 2013 obsahuje zákonom stanovené náležitosti, a preto nie sú dôvodné pochybnosti o jeho správnosti. V administratívnom spise sa nachádza povolenie na prevádzkovanie ambulancie lekárskej služby prvej pomoci pre deti a dorast, ktoré vydal Bratislavský samosprávny kraj žiadateľovi LSPP Pezinok s.r.o. dňa 22. 7. 2013 pod číslom 103814/2013 - ZD/2. V administratívnom spise sa tiež nachádza Zmluva č. 2/2010 o nájme nebytového priestoru uzatvorená medzi LSPP Pezinok s.r.o. ako nájomcom a Pezinskou mestskou spoločnosťou, s.r.o. ako prenajímateľom na prenájom priestorov za účelom poskytovania zdravotnej starostlivosti v neštátnom zariadení v odbore organizovanie lekárskej služby prvej pomoci. Súd zistil, že administratívny spis obsahuje listinné dôkazy o tom, že spoločnosť LSPP Pezinok, s.r.o. so sídlom Hollého 2, 90201 Pezinok disponuje povolením prevádzkovať ambulanciu LSPP. Vzhľadom na to, že žalobca opakovane v prvostupňovom aj druhostupňovom konaní namietal, že budova v ktorej prevádzkuje LSPP Pezinok s.r.o. činnosť a kde má byť vyslaný jeho zamestnanec, nie je spôsobilá na poskytovanie lekárskych služieb a teda namieta nespôsobilosť LSPP Pezinok s.r.o. na prevádzkovanie ambulancie lekárskej služby prvej pomoci, prvostupňový orgán aj žalovaný si zabezpečili doklady preukazujúce, že LSPP Pezinok s.r.o. je spôsobila zabezpečiť lekársku službu prvej pomoci vo svojich priestoroch. Podľa § 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), účelom zákona o zdravotnej starostlivosti je upraviť poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, postup pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej starostlivosti. Podľa § 2 tohto zákona, je lekárska služba prvej pomoci definovaná ako zdravotná starostlivosť, ktorou sa zabezpečuje nepretržitá dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých, všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre deti av nich byť dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti. Podľa § 4 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch“), poskytovateľom je a/ fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe 1. povolenia (§ 11 zákona o poskytovateľoch) alebo povolenia na poskytovanie lekárskej starostlivosti podľa osobitného predpisu, 2. živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu, alebo b/ fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe c/ fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov alebo povolenia na prevádzkovanie kúpeľnej liečebne podľa osobitného predpisu. Podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia), poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, v) vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo v špecializačnom odbore pediatria a poskytovateľa, ktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, orgán príslušný na vydanie povolenia (§ 11) uloží držiteľovi povolenia vydaného podľa tohto zákona pokutu za porušenie niektorej z povinností ustanovených v § 79 ods. 1 písm. i), j), o), q), r), v), y), zb), zl) až zp), zs), aa) až ae), ods. 2 písm. a) až c), ods. 4 písm. a) a b), v § 79a ods. 1 písm. c) a § 79b až do 3 319 eur. Podľa § 7 zákona č. 576/2004 Z.z., zdravotná starostlivosť sa poskytuje ako (1) a) ambulantná starostlivosť 1. všeobecná 1.1. pre dospelých 1.2. pre deti a dorast, 2. špecializovaná 2.1. gynekologická 2.2. zubno-lekárska, 3. špecializovaná iná, keď 4. záchranná zdravotná služba, b) ústavná starostlivosť, c) lekárenská starostlivosť, d) ošetrovateľská starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb 4aa) a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. 4ab) (2) Všeobecná ambulantná starostlivosť podľa odseku 1 písm. a) bodov 1.1 a 1.2 a špecializovaná ambulantná starostlivosť podľa odseku 1 písm. a) bodov 2.1 a 2.2 sa vykonáva v určenom zdravotnom obvode podľa § 2 ods. 23. (3) V rámci všeobecnej ambulantnej starostlivosti a v rámci špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti sa poskytuje lekárska služba prvej pomoci najmenej v rozsahu verejnej minimálnej siete poskytovateľov. 7) Podľa § 7 ods.6 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, lekársku službu prvej pomoci vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú starostlivosť a špecializovanú zubno- lekársku ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci; lekárska služba prvej pomoci všeobecnej ambulantnej starostlivosti sa vykonáva aj formou návštevnej služby v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí osoby, ktorej sa ambulantná starostlivosť poskytuje. Lekárska služba prvej pomoci sa vykonáva podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom zverejneným na jeho webovom sídle, ktorý obsahuje miesto výkonu lekárskej služby prvej pomoci, čas vykonávania lekárskej služby prvej pomoci a zoznam poskytovateľov zdravotnej starostlivosti s uvedením dátumov vykonávania lekárskej služby prvej pomoci v období, na ktorý sa tento rozpis vyhotovuje. Rozpis vykonávania lekárskej služby prvej pomoci sa považuje za doručený poskytovateľom zdravotnej starostlivosti povinným vykonávať lekársku službu prvej pomoci desiatym dňom od jeho zverejnenia na webovom sídle samosprávneho kraja. Podľa §7 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (1) Zdravotnícke zariadenie je prevádzkový útvar zriadený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. (2) Zdravotnícke zariadenia možno prevádzkovať len na základe povolenia; povolenia sa vydávajú na zdravotnícke zariadenia a) ambulantnej zdravotnej starostlivosti, b) ústavnej zdravotnej starostlivosti, c) lekárenskej starostlivosti. (3) Zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti sú: a) ambulancia 1. všeobecná, 2. špecializovaná; špecializované ambulancie sú uvedené v prílohe č. 1a, 3. lekárskej služby prvej pomoci 3a. lekárskej služby prvej pomoci pre dospelých, 3b. lekárskej služby prvej pomoci pre deti a dorast, 3c. špecializovaná zubno-lekárska služba prvej pomoci. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Právne posúdenie veci znamená, že správny orgán subsumuje zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie hmotnoprávneho predpisu. Medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami musí byť logický vzťah. Právne posúdenie veci musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nestačí len citácia príslušného ustanovenia, ale je žiaduce, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že uložená pokuta je na spodnej hranici zákonom stanovenej sadzby a poukázal na jej preventívny účinok. Zároveň analyzuje výšku pokuty a spôsob jej určenia. Konštatuje, že pri určovaní výšky pokuty sa prihliada na závažnosť, čas trvania, následky i na povahu zistených nedostatkov. Závažnosť nenastúpenia na výkon LSPP, je podľa názoru ministerstva potrebné hodnotiť s poukazom na možné ohrozenie života a zdravia pacientov, ktorý v rozhodnom čase túto zdravotnú starostlivosť môžu potrebovať, čo je 12 hodinovej smeny môže byť kľúčové. Uviedol ďalej, že následky a povaha zistených nedostatkov, vyplývajú z nerešpektovania a súčasnej snahy o obchádzanie zákonnej povinnosti žalobcu ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorého primárnou úlohou by mal byť záujem na ochrane života a zdravia pacienta. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že pokuta nie je pre účastníka konania likvidačná, výšku uloženej pokuty považuje za primeranú vzhľadom na závažnosť a povahu porušenej zákonnej povinnosti a má zato, že uloženie pokuty nebude mať sankčný, ale predovšetkým preventívny účinok. Takéto odôvodnenie v napadnutom rozhodnutí považuje súd s poukazom na ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku za dostatočné. Odôvodňuje aká právna úvaha viedla žalovaného k uloženiu pokuty práve v tejto výške. Z tohto dôvodu je námietka žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v časti výšky uloženej pokuty neodôvodnená. Žalobca v žalobe opakovane namieta nútenú prácu a skutočnosť, že žalovaný ho sankciou núti k porušeniu Zákonníka práce a ďalších zákonov. Žalovaný na túto námietku v napadnutom rozhodnutí reagoval tak, že poukázal na Nález Ústavného súdu SR č. PL ÚS 113/2011-74. Uviedol, že citovaný nález je prameňom práva a má všeobecne záväzný charakter. Z obsahu spisu súd zistil, že žalobca je s týmto citovaným nálezom Ústavného súdu oboznámený, vyjadroval sa k nemu. Súd považuje za nedôvodnú námietku žalobcu, že žalovaný jednoduchým poukázaním na odôvodnenie citovaného nálezu Ústavného súdu porušil svoju povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Ústavný súd sa v citovanom náleze podrobne zaoberá týmito otázkami. Konštatuje, že za nútenú prácu alebo službu sa v zmysle §18 nepovažuje konanie na ochranu života, zdravia alebo práv iných. Poukazuje na článok 4 ods. 3 písm. d) Dohovoru, podľa ktorého sa za nútenú prácu alebo službu nepovažuje práca alebo služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností. Podrobne analyzuje vzťah medzi uložením povinnosti poskytovateľom zdravotnej starostlivosti podľa § 79 ods. 1 písm. v) zákona o zdravotnej starostlivosti a právami poskytovateľov zdravotnej starostlivosti zaručenými Dohovorom, Ústavou Slovenskej republiky a ďalšími zákonmi. Ústavný súd pri hodnotení tejto otázky vykonal trest proporcionality pozostávajúci z preskúmania podmienky vhodnosti, podmienky nevyhnutnosti (potrebnosti) a podmienky primeranosti, v ktorom vyvažovaním dotknutých ústavných princípov získal odpoveď, či zákonodarca rešpektoval všeobecné ústavné princípy obsiahnuté v článku 13 ods. 2 a 4 ústavy, t.j. či zásah do označených práv zo strany štátu bol v súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. V tomto prípade stojí na jednej strane verejný záujem na ochrane zdravia, v záujme realizácie ktorého je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti uložená povinnosť plniť úlohy, ktoré z ústavného poriadku vyplývajú štátu. Na druhej strane tu naproti verejnému záujmu na ochranu zdravia stoja s ním rovnocenné záujmy jednak poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorým povinnosť uložená napadnutými ustanoveniami zasahuje do ich slobody podnikania, základného práva na spravodlivé a primerané pracovné podmienky, ako aj základného práva na osobitné pracovné podmienky, ale aj rovnocenné záujmy poskytovateľov prevádzkujúcich LSPP, predovšetkým ich sloboda podnikania. Ústavný súd konštatuje v tomto náleze, že právna úprava obstála v teste proporcionality. Z toho vyplýva, že dôvodom odlišného právneho postavenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti voči poskytovateľom prevádzkujúcim ambulancie LSPP je plnenie zákonnej povinnosti podľa napadnutých ustanovení, ktorá sleduje legitímny cieľ a s ohľadom na jej charakter ju nemožno považovať za neprimeranú. Ústavný súd v citovanom náleze tiež konštatoval, že explicitne priznané právo každého na ochranu zdravia podľa článku 40 ústavy zároveň zaväzuje štát k povinnosti zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštituciálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. Napriek tomu, že v súčasnosti zákonodarcom nastavený systém zabezpečujúci realizáciu práva na ochranu zdravia je možné považovať za ústavne udržateľný, jeho uplatnenie spôsobuje v aplikačnej praxi nemalé problémy, ktoré podľa ústavného súdu poukazujú jednoznačne na potrebu podrobnejšej právnej regulácie, ktorá by zabezpečila väčšiu ochranu práv subjektov realizujúcich povinnosti zverené ústavou, t.j. v tomto prípade poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, a to nielen vo vzťahu k niektorým aspektom ich právneho postavenia, ale taktiež vo výťahu k účinným prostriedkom nápravy nad rozsah poskytnutý im súčasnou právnou úpravou, ktorá vzhľadom na jej vágnosť môže spôsobovať problémy v aplikačnej praxi predovšetkým v súvislosti s jej efektivitou. V tejto súvislosti je nutné posúdiť podstatu zákonnej úpravy výkonu LSPP. Samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu štátnej správy vydáva povolenie na prevádzkovanie ambulancie. Ustanovenie § 79 ods. 1 písm. v/ zákona o poskytovateľoch výslovne uvádza poskytovateľov, ktorí majú povinnosť slúžiť lekársku službu prvej pomoci LSPP. Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je povinný vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo v špecializačnom odbore pediatria a poskytovateľa, ktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť. Túto lekársku službu prvej pomoci musí vykonávať v ambulancii lekárskej služby prvej pomoci. Ambulancie lekárskej služby prvej pomoci nemajú povinnosť personálne zabezpečiť výkon lekárskej služby prvej pomoci; personálne obsadenie ich ambulancií zabezpečujú jednotlivé samosprávne kraje prostredníctvom zaradenia do rozpisu tých lekárov, ktorým zákonodarca uložil povinnosť vykonávať lekársku službu prvej pomoci - platby za zdravotné výkony súkromných lekárov uskutočnených počas lekárskej služby prvej pomoci poukazujú zdravotné poisťovne prevádzkovateľom ambulancií lekárskych služieb prvej pomoci, nie priamo poskytovateľom LSPP. Výkon LSPP žalobcom teda nezáleží len na jeho vôli, ale je potrebná súčinnosť zdravotníckeho zariadenia poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci, ktorý musí umožniť výkon LSPP. V praxi teda vznikla situácia, ktorú si vo svojom náleze všíma aj ústavný súd (aplikačný problém), keď žalobca je aktom orgánu verejnej moci nútený pod hrozbou sankcií, vykonať lekársku službu prvej pomoci v úplne inom zariadení, čo možno považovať za ústavne udržateľnú právnu úpravu v zmysle nálezu ústavného súdu. Toto zariadenie však už nie je regulované verejnou mocou, orgán verejnej moci mu neukladá podmienky vo vzťahu ku konkrétnemu poskytovateľovi LSPP, napriek tomu, že tu zjavne ide o prienik verejnej moci do súkromnoprávneho vzťahu (žalobca je povinný vykonať LSPP, platby za zdravotné výkony súkromných lekárov uskutočnených počas lekárskej služby prvej pomoci poukazujú zdravotné poisťovne prevádzkovateľom ambulancií lekárskych služieb prvej pomoci, ambulancii LSPP štát neukladá povinnosť platiť primeranú náhradu poskytovateľom lekárskych služieb prvej pomoci). Podľa názoru súdu, v zmysle citovaného nálezu ústavného súdu, na to, aby mohla byť LSPP reálne aj vykonaná je potrebná súčinnosť samosprávneho kraja, a to nielen vydaním rozpisu služieb a určenie miesta výkonu LSPP, ale i nariadenia, za akých podmienok sa bude vykonávať, napríklad dohoda o financovaní (či odplatne, alebo bezodplatne), príp. ďalšie dohodnuté podrobnosti. V administratívnom spise sa nenachádza doklad o tom, že žalobca upovedomil LSPP Pezinok s.r.o. o tom, že jeho zamestnanec nenastúpi do služieb, ktoré mu boli určené rozpisom Bratislavského samosprávneho kraja. Napriek tomu, že žalobca tvrdí, že LSPP Pezinok malo vedomosť o tom, že zamestnanec žalobcu nenastúpi do služby podľa rozpisu súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že oznámenie o nenastúpení do služby malo byť doručené písomne, výslovne a včas, aby mal prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho LSPP možnosť v čase zabezpečiť výkon ale LSPP náhradným spôsobom a aby tak nebola ohrozená zdravotná starostlivosť pre širokú verejnosť. Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia považoval súd napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za vecne správne a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal ich náhradu a žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods.1 OSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.