Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/20/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200133 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015200133.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako súd správny v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. N. Q., miesto podnikania I. XX, XXX XX K., T. XX XXX XXX, zastúpená advokátom JUDr. Petrom Tóthom, so sídlom Bartoškova 7, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/448518/2014/5067 zo dňa 21. novembra 2014, takto r o z h o d o l : Správny súd žalobu zamieta. Žalobcovi a žalovanému súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Konanie na správnom orgáne 1. Daňový úrad Bratislava ako správca dane vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty M.. N. Q. kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia roku 2008, 2009, 2010 a 2011. Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane za zdaňovacie obdobie august 2008, ktoré je predmetom vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, neuznal odpočítanie dane z faktúr za dodávky mäsa od spoločnosti BDL Logistik, s.r.o., Antona Bernoláka 6, 034 01 Ružomberok, REAL KOMPLEX s.r.o., Vlčany 544 a MAXIMUS 2000 s.r.o., Jurigovo námestie 1, 841 04 Bratislava. 2. Neuznanie odpočítania dane z faktúr od uvedených spoločností správca dane zdôvodnil tým, že platiteľ pri výkone kontroly nepreukázal, že mu právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr vzniklo, a všetky skutočnosti zistené pri vykonanej kontrole poukazujú na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania, do ktorého boli zapojené osoby bez akéhokoľvek právneho vedomia a ekonomicko- sociálneho zázemia vystupujúce v úlohe dodávateľov tovaru pre platiteľa Mgr. Emília Q. za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v Tuzemsku. 3. Zo zistení správcovi dane vyplynulo, že jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre daňový subjekt. Daňový úrad Bratislava preto vydal dňa 17.02.2014 rozhodnutie č. 9104406/5/636778/2014, ktorým vyrubil platiteľovi za zdaňovacie obdobie august 2008 rozdiel dane v sume 33.249,85 eur. 4. Proti rozhodnutiu správcu dane sa daňový subjekt v zákonnej lehote odvolal. V odvolaní uviedol, že podľa § 3 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov majú byť dodržiavané základné zásady správy daní. Podľa ods. 1 tohto zákonného ustanovenia sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa nielen záujmy štátu a obcí, ale prihliada sa na zachovanie práva a právom chránených záujmov daňových subjektov. Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. 5. Z obsahu protokolov z kontroly samotného rozhodnutia mal daňový subjekt zato, že tieto zásady kontrolný orgán správcu dane porušil, keď konštatoval porušenie povinnosti preukázania splnenia podmienky nadobudnutia tovarov z krajín EÚ a povinnosti odvodu DPH zo zdaniteľných plnení na území SR dodávateľmi kontrolovaného subjektu a v závere za to postihol kontrolovaný daňový subjekt tým, že spochybnil uňho nárok na odpočet DPH. Kontrolný orgán postihol kontrolovaný subjekt neuznaním nároku na odpočet DPH z dodávateľských faktúr od jeho dodávateľov a zároveň konštatoval, že tieto subjekty nepreukázali splnenie povinnosti odviesť DPH vo svojich zdaniteľných plneniach. 6. Mal za to daňový subjekt, že správca dane neuniesol dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z ust. § 24 ods. 2 a 3 daňového poriadku, keď nespochybnil existenciu dodávok predmetného tovaru (bravčového mäsa, pečienok, vnútorností, laloku a iných tovarov) a teda nedokázal existenciu fiktívnych obchodov. Naopak dôkazné bremeno daňový subjekt v daných prípadoch uniesol, keď správcovi dane vedel preukázať dodávateľskou faktúrou, či príjemkou dodaného tovaru, platbu za dodaný tovar a jeho použitím na svoje zdaniteľné plnenie. Skutočnosť, že dodávky tovaru boli reálne vykonané inými prepravcami než ako boli dodávatelia, podľa názoru daňového subjektu nie je pre nárok na odpočet DPH rozhodujúca. Dodávatelia zo SR uskutočnili intrakomunitárne nadobudnutie tovaru podľa § 11 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) s tým, že tovar bol prepravený z iného členského štátu priamo kontrolovanému daňovému subjektu, čo zákon priamo umožňuje. Má zato potom daňový subjekt, že splnil všetky podmienky nároku na odpočet DPH tak ako sú uvedené v § 49 ods. 1,2 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. 7. V prípade, že daňový úrad požaduje z dôvodu možnej zneužiteľnosti, aby platiteľ uplatňujúci právo na odpočítanie dane preukázal, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúre a aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje preukázal, že splnil podmienky, ktoré pre nárok na odpočítanie zákon stanovil, musel by mať na to oporu v zákone. Z dikcie zákona takýto záver nevyplýva. 8. Žalovaný po preskúmaní v odvolaní uvádzaných skutočností sa stotožnil s výsledkami dokazovania a právnym záverom tak ako tento vyplynul správcovi dane a jeho právny záver uznal za vecne správny. Žiadna skutočnosť, ktorá je obsiahnutá v administratívnom spise na vec sa vzťahujúcom ani nevyvrátila tvrdenia správcu dane o tom, že daňový subjekt M.. Q. N. nespĺňa podmienky pre priznanie nároku na odpočet DPH. Zo záverov dokazovania celkom vyplynulo, že daňový subjekt Mgr. Q. N. a ani jeho zástupca nekonali v daných prípadoch s osobou oprávnenou konať za dodávateľa. Za dodávateľov konali len so šoférmi spoločnosti Jatky Moravský Krumlov spol. s r.o. alebo s p. Z., ktorý obchody organizoval, dodával doklady, faktúry, pokladničné doklady, vyberal platby. Nebol ale osobou oprávnenou konať za dodávateľské spoločnosti. Na základe výsledkov všetkých preverovaných zistení sa žalovaný stotožnil so záverom správcu dane, že podnikateľské aktivity kontrolovaného daňového subjektu neboli štandardnými obchodmi. Bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie Slovenskej republiky. Všetky skutočnosti poukazujú na skutočnosť, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku z Českej republiky a ďalej umelo fakturovaný spoločnostiam v tuzemsku so zámerom získania odpočtu dane, ktorého jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody. Z tohto správcovi dane a žalovanému vyplynulo, že kontrolovaný platiteľ dane Mgr. Q. N. vedela, že sa svojou činnosťou podieľa na plnení, ktoré je súčasťou podvodu. 9. Uvedené obchody s mäsom boli preukázateľne realizované po dohode s p. Z., ktorý nebol osobou oprávnenou konať za spoločnosť REAL KOMPLEX s.r.o. a realizovať v jej mene obchody s mäsom jednak vo vzťahu k dodávateľovi Jatky Moravský Krumlov s.r.o., ale ani k odberateľovi M.. Q. N.. Z daných obchodov je jasné, že dodávky z Českej republiky boli fakturované na firmy BDL Logistik s.r.o., MAXIMUS 2000 s.r.o. a REAL KOMPLEX s.r.o. v cenách bez dane z pridanej hodnoty, ktorú konečný odberateľ uhradil v hotovosti a niekedy bezhotovostne a tým mal dodávku tovaru platiteľ lacnejšiu o DPH. Následne boli vyhotovené v mene týchto spoločností faktúry za dodávky pre Mgr. Q. N. s daňou z pridanej hodnoty, ktorú si platiteľ odpočítal cez daňové priznanie, ale zároveň sa s ňou delil s p. Z., ktorý obchod zorganizoval a s p. C., ktorý zabezpečoval firmy, na ktoré sa vyhotovovali faktúry. Z uvedeného mal žalovaný zhodne so správcom dane za jednoznačné, že uvedené plnenie bolo súčasťou podvodu a platiteľ o ňom vedel a vedieť musel. Ak potom správca dane neuznal platiteľovi odpočet z faktúr za dodávky mäsa od spoločnosti REAL KOMPLEX s.r.o. (spolu celkom základ dane 2.173.533,90 Sk, daň 19%: 417.971,60 Sk), MAXIMUS 2000 s.r.o. (spolu celkom základ dane 1.095.836,00 Sk, daň 19%: 208.208,90 Sk) a BDL Logistik s.r.o., žalovaný sa s týmto právnym záverom stotožnil, odvolanie ako nedôvodné zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako vecne správne potvrdil. II. Žaloba 10. Žalobca nesúhlasí s názormi žalovaného, tiež správcu dane a naďalej tvrdí, že spĺňa všetky zákonom predpokladané podmienky pre uplatnenie nároku na nadmerný odpočet DPH ako vyplývajú z ust. § 49 ods. 1 a 2 a § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty. 11. Samotný správca dane ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nespochybnili existenciu splnenia uvedených podmienok (okrem totožnosti dodávateľa so subjektom, ktorý vystavil faktúry). Preto žalobca tvrdí, že vo veci uniesol svoje dôkazné bremeno, v rámci dokazovania predložil dodávateľské faktúry, príjemky k dodanému tovaru, doklady preukazujúce platby za dodané tovary a predložením účtovníctva (vrátane dokladov z registračnej pokladne) preukázal, že tovar použil na svoje zdaniteľné plnenia, prípadne bol v súlade so zákonom zlikvidovaný v kafilérii, čo predstavuje splnenie všetkých objektívne určených podmienok v zmysle zákona o DPH ako aj smernice Rady 2006/112/ES. 12. Poukazuje v tejto súvislosti na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci sp. zn. 3Sžf 1/2011, v ktorom Najvyšší súd SR okrem iného uviedol, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný ustanovením § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. (ekvivalentné znenie ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní. 13. Žalobca tvrdí, že správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno a poukazuje pritom na názor najvyššieho súdu, podľa ktorého na preukázanie opaku dôsledku skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu nie daňový subjekt, ale správca dane. K rovnakému názoru dospel Najvyšší súd SR aj v ďalších rozhodnutiach ako napr. vo veci sp. zn. 3Sžf/94/2013, či sp. zn. 3Sžf 1/2010. 14. Žalobca si uplatnil DPH z dodávateľských faktúr tak ako sú obsiahnuté v administratívnom spise vo vzťahu k dotknutým obchodným partnerom vzťahujúcim sa na toto daňové obdobie. Tieto boli riadnymi daňovými dokladmi v zmysle § 71 zákona o dani z pridanej hodnoty, za dodávky tovarov preukazne zaplatil a dodané tovary použil na svoje zdaniteľné plnenia v rámci svojho podnikania (kompletne evidovaný predaj na faktúru alebo priamo v predajniach cez registračnú predajňu) a z ktorých preukazne splnil vlastnú daňovú povinnosť. Poukazuje žalobca pritom na rozsiahlu judikatúru ESD v obdobných veciach, ktorá má potvrdiť vecnú správnosť jeho názoru. 15. Nesúhlasí žalobca ani s použitím dôkazu, a to výpovede p. Z. prebiehajúcom trestnom konaní, na ktorú sa správca dane vo svojom rozhodnutí odvolala a má za to, že táto nemá dôkaznú hodnotu už len s ohľadom na skutočnosť, že p. Z. čelí riziku vážnych trestnoprávnych sankcií, pričom je pochopiteľná, nie však ospravedlniteľná, jeho snaha zbaviť sa aspoň časti zodpovednosti jej prenesením na iný subjekt, v tomto prípade na žalobcu, resp. jeho zamestnancov, čoho dôsledkom by mohli byť určité výhody, ktoré by pánovi Z. pozícia spolupracujúceho obvineného mohla priniesť vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní i súdom. V prebiehajúcom trestnom konaní sa výpoveď p. Z. do dňa podania žaloby nepotvrdila, žalobcovi ani jeho zamestnancom nebola preukázaná zodpovednosť za spáchanie žiadneho trestného činu ani účasť na ňom. Ani správca dane a napokon ani žalovaný žiadnym iným spôsobom nepreukázali vedomosť žalobcu o podvode vo vzťahu k DPH, najmä absolútne žiadnym spôsobom nepreukázali pravdivosť vyjadrení p. Z.. 16. Tvrdí žalobca, že z odôvodnenia celého rozhodnutia správcu dane i žalovaného je zrejmé, že správca dane nepreukázal žiadnu vedomosť daňového subjektu, že prijatím plnenia sa podieľa na plnení, ktorého primárnym cieľom je získanie daňovej výhody pre niektorého zo subjektov v dodávateľskom reťazci. Správca dane sa vo svojom odôvodnení oprel v zásade o skutočnosť, že tovar bol daňovému subjektu dovážaný dopravnými prostriedkami inej spoločnosti ako je spoločnosť obchodného partnera, ktorý je dodávateľom daňového subjektu. Tento spôsob prepravy tovaru je však v danej oblasti obchodu vzhľadom na jeho špecifickosť a prísne hygienické požiadavky pri manipulácii a preprave tohto tovaru bežnou praxou v súlade s právnymi predpismi. 17. Správca dane taktiež nikdy nepreukázal, že by žalobca vedel alebo mohol vedieť o existencii podvodu vo vzťahu k DPH a že získanie daňovej výhody bolo primárnym cieľom celého obchodu. 18. V skúmanom prípade teda žalobca má za to, že preukázal v konaní pred správcom dane, že tovar nadobudol nespochybniteľne a preukázateľne ho využil v rámci svojej podnikateľskej činnosti na dodanie jednotlivým odberateľom, riadne si splnil všetky povinnosti, ktoré mu ukladá náš právny poriadok a právo Európskej únie vzhľadom na osobitosti obchodu s mäsom a zaužívané obchodné zvyklosti ani potrebnú opatrnosť vo vzťahu k iným subjektom nezanedbal. 19. Na základe uvedeného tvrdí, že správca dane a žalovaný neuniesli dôkazné bremeno, ich rozhodnutie považuje za svojvoľné a odporujúce zákonu. 20. Z uvedených dôvodov navrhol žalobca, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného aj správcu dane v rozsahu celého bývalého ust. § 250j ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 21. Žalovaný sa z dôvodmi žaloby nestotožňuje a po chronológii priebehu konania k meritu námietok žaloby zotrval na názore, že neboli ani v tomto v danom prípade u žalobcu splnené všetky podmienky predpokladané zákonom o DPH pre vznik nároku na odpočítanie dane vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu august 2008, pretože nebola splnená podmienka predpokladaná ustanovením § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorej platiteľovi vzniká nárok na odpočítanie dane, ktorú uplatnil iný platiteľ za ním uskutočnené dodávky tovarov a služieb. Z ustanovenia jednoznačne vyplýva dvojstranný vzťah medzi platiteľmi, t.j. ten dodávateľ, ktorý tovar alebo službu dodal alebo má dodať, vystaví faktúru, z ktorej za splnenia všetkých podmienok platiteľ, ktorý plnenie prijal alebo má prijať, má nárok na odpočítanie dane. Táto podmienka nebola v prípade žalobcu splnená, pretože tovar, z ktorého si uplatnil odpočítanie dane nebol dodaný dodávateľmi deklarovanými na predložených faktúrach. Vo vzťahu k namietanému dôkaznému bremenu daňového subjektu poukázal na rozsiahlu judikatúru tak ESD, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu SR, napr. rozsudok vo veci 8Sžf 9/2012 zo dňa 30.01.2013, v ktorom Najvyšší súd SR prijal právny názor k dôkaznému bremenu taký, že pokiaľ ide o dôkazné bremeno v daňovom konaní, vykonanie dokazovania je primerane rozložené medzi daňový subjekt a správcu dane. V prípade, že správca dane vykonaným dokazovaním preukáže, že tovar skutočne nemohol dodať na faktúrach uvedený dodávateľ, je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že jeho závery sú nesprávne. Týmto právnym názorom sa vo veci správca dane i žalovaný riadil a z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že daňový subjekt uvedené skutočnosti vo vzťahu k predmetnému zdaňovaciemu obdobiu nepreukázal. 22. Potom tvrdí žalovaný, že tak jeho rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane vychádzalo z ust. § 63 ods. 2 daňového poriadku a zo stavu veci zisteného v daňovom konaní dostatočne a spoľahlivo, ktorý bol daný jednoznačne preukázateľnou skutočnosťou a postupom žalovaného nedošlo k porušeniu zásady zákonností upravenej v § 3 daňového poriadku, ktoré namietal žalobca už v odvolacom konaní. Na základe uvedených skutočností žalovaný trvá na záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí a tiež, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa čo do komplexnosti dostatku dôvodov a zrozumiteľnosti vysporiadal so všetkými námietkami odvolania žalobcom uplatnenými. 23. Keďže žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav a po právnej stránke vec posúdili správne, žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. IV. Posúdenie veci 24. Podľa § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 25. V danom prípade súd konštatuje, že rozhodnutie vzťahujúce sa k daňovému obdobiu august 2008 vo vzťahu k nepriznaniu nároku na odpočet DPH žalobcovi M.. N. Q. bolo výsledkom kontroly vykonávanej kontrolným orgánom u daňového subjektu za obdobie rokov 2008,2009,2010 až 2011 a vo vzťahu k vydaným rozhodnutiam na tunajšom súde prebiehali viaceré preskúmavacie konania, v ktorých už právna otázka nároku, resp. nepriznania nároku bola rozsudkami tunajšieho súdu vyriešená zamietnutím žaloby. Jedná sa o rozsudky 1S 12/2015 zo dňa 06.10.2016; 1S 13/2015 zo dňa 06.10.2016; 1S 14/2015 zo dňa 06.10.2016; 1S 16/2015 zo dňa 06.10.2016; 2S 11/2015 zo dňa 21.09.2016; 2S 12/2015 zo dňa 06.04.2016; 2S 13/2015 zo dňa 06.04.2016; 2S 14/2015 zo dňa 06.04.2016; 5S 11/2015 zo dňa 04.10.2016; 5S 13/2015 zo dňa 04.10.2016; 5S 16/2015 zo dňa 28.06.2016; 5S 12/2015 zo dňa 28.06.2016; 6S 12/2015 zo dňa 06.07.2016; 6S 16/2015 zo dňa 06.07.2016; 6S 20/2015 zo dňa 06.07.2016 a 6S 13/2015 zo dňa 06.07.2016. 26. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na dikciu ustanovenia § 140 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku je postačujúce, aby správny súd poukázal už len na totožný rozsudok a len prípadne stručne zopakoval jeho dôvody, ak sa jedná o druhovo ten istý problém, ktorý už bol vo veci vyriešený. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť preto rozsudok v tejto veci odôvodnenie tohto ďalšieho rozsudku obsahuje už len poukaz na tieto skoršie rozsudky, keďže súd sa s právnym názorom konajúceho krajského súdu v predchádzajúcich veciach celkom stotožnil. 27. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keď s poukazom na ust. § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku tento umožňuje priznať žalobcovi náhradu len v prípade jeho vecného úspechu, čo sa nejedná o prípad žalobcu a u žalovaného súd podľa § 168 SSP nevzhliadol dôvod pre priznanie náhrady trov konania. 28. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaje, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaný Centrum právnej pomoci.