Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/25/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200150 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015200150.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobkyne: Mgr. Emília Achbergerová, Hlinkova 34, 900 27 Bernolákovo, IČO: 17 580 315, právne zastúpená: JUDr. Peter Tóth, advokát, Bartošková 7, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/448502/2014/5067 zo dňa 21.11.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobkyni súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalobkyňa sa žalobou, doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.01.2015, domáhala preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1100302/1/448502/2014/5067 zo dňa 21.11.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 9104406/5/718355/2014 zo dňa 24.02.2014. 2. V žalobe uviedla, že prvostupňový správny orgán vydal dňa 24.02.2014 rozhodnutie, ktorým žalobkyni ako platiteľke dane vyrubil za zdaňovacie obdobie júl 2009 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume XX XXX,XX eura ako dôsledok porušenia ust. § 49 ods. 1, ods. 2, § 51 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie Daňového úradu Bratislava žalobkyňa napadla odvolaním, o ktorom bolo rozhodnuté potvrdzujúcim rozhodnutím žalovaného. 3. Žalobkyňa v žalobe uvádza, že Daňový úrad Bratislava ako správca dane vykonal kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie rokov 2008, 2009, 2010 a 2011. Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane za zdaňovacie obdobie máj 2009 neuznal žalobkyni odpočítanie dane z faktúr za dodávky mäsa od spoločností SYOMA, s.r.o., Šoltésovej 15, Prievidza. Neuznanie odpočítania dane z faktúr od uvedenej spoločnosti správca dane odôvodnil tým, že žalobkyňa pri výkone kontroly nepreukázala, že jej vzniklo právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr. 4. Žalobkyňa uvádza, že svoju podnikateľskú činnosť realizuje nepretržite od roku 1997, viac ako 15 rokov spolupracuje s pánom U., pričom tento za celé toto obdobie koordinoval a zabezpečil dodávky od mnohých dodávateľov, nakoľko menšie lokálne spoločnosti, či družstvá neboli schopné zabezpečiť žalobkyňou požadovaný objem dodávky tovaru a išlo hlavne o dodávky od spoločností: TOMAS-Galanta, spol. s r.o., MULTIKONTRAKT, s.r.o., ONSET, s.r.o., GEWEX, s.r.o., BIO PETROL TRADE, spol. s r.o. 5. Žalobkyňa v žalobe ďalej uvádza, že s pánom U. počas celých 15 rokov bola bezproblémová spolupráca. V kontrolovanom období rokov 2008 - 2011 pán U. koordinoval dodávky tovaru od viacerých spoločností, hlavne od spoločností GEWEX, s.r.o., BDL Logistik, s.r.o., REAL KOMPLEX, s.r.o., SYOMA s.r.o., MARKT, s.r.o., PERRO, s.r.o., EUROCOOP spotrebné družstvo, MACADY SK, s.r.o., NEXT + s.r.o. a iné. Tak ako je v prípade veľkých spoločností bežnou obchodnou praxou, zmluvy o spolupráci spolu s platnými výpismi z obchodného registra a kópiami občianskych preukazov konateľov spoločnosti priniesol pán U. žalobkyni. Po podpise kúpnych zmlúv žalobkyňou bol vždy jeden exemplár pre danú spoločnosť odovzdaný pánovi U.. V niektorých prípadoch sa však dodávky realizovali bez podpisu akejkoľvek zmluvy. Tento proces fungoval tak, že vedúci pracovníci prevádzok a iní poverení pracovníci žalobkyne boli zodpovední za objednanie tovaru do prevádzok a za týmto účelom telefonicky kontaktovali buď obchodných zástupcov dodávateľov alebo priamo pána U. a tovar si objednali. Dodanie tovaru sa realizovalo spravidla každý deň, nakoľko sa jedná o čerstvý tovar a ten sa hneď predával konečným spotrebiteľom v jednotlivých prevádzkach žalobkyne. V súčasnosti má žalobkyňa cca 90 odberateľov, ktorými sú v prevažnej miere školské jedálne zabezpečujúce stravovanie pre škôlky, školy, domovy sociálnych služieb, nemocnica, niekoľko ministerstiev, Úrad vlády SR ako aj iné subjekty, ktorí odoberajú tovar od žalobkyne na základe faktúr a viac ako 200 ďalších odberateľov vrátane škôl, školských jedální, reštaurácií a hotelov, ktorí pravidelne odoberajú tovar od žalobkyne formou priameho nákupu v hotovosti cez registračnú pokladňu v predajniach žalobcu. 6. Skutočnosť, že šoféri disponovali všetkými pečiatkami dodávateľských firiem dôvodne vyvolávala dojem, že sú zamestnancami alebo minimálne poverenými osobami dodávateľských spoločností, ktoré plnia svoju povinnosť dodať tovar vrátane všetkých nákladov. Platby za faktúry všetkým spoločnostiam, ktorých dodávky koordinoval pán U., boli odovzdávané v hotovosti pánu U.X. alebo osobe ním oznámenej. 7. Platba v hotovosti bola jednou z podmienok dohodnutých pri uzatváraní obchodov či podpise zmlúv, avšak bola aj požiadavkou viacerých iných dodávateľov, ktorých dodávky tovarov nekoordinoval pán U.. 8. Na základe podpísaných zmlúv so spoločnosťami, ktorých dodávky tovaru koordinoval pán U., bolo povinnosťou dodávateľov znášať náklady na dopravu. Žalobca ako objednávateľ nemal dôvod riešiť a ani povinnosť zisťovať dopravnými prostriedkami akých spoločností mu bol objednaný tovar od dodávateľov dovezený ani odkiaľ pochádza. Bolo právom dodávateľa vzhľadom k zaťaženiu nákladmi na logistiku, aby si sám zvolil spoločnosť, ktorá zabezpečí prepravu a dodanie tovaru v zmysle požiadaviek žalobkyne ako odberateľa rešpektujúc vysoké hygienické požiadavky na prepravu a manipuláciu s tovarom určené platnými právnymi predpismi. 9. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, II. ÚS 159/07, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07, II. ÚS 243/05, IV. ÚS 14/07, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04. 10. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že si uplatnila DPH z dodávateľských faktúr, ktoré boli riadnymi daňovými dokladmi podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, za dodávky tovarov preukazne zaplatila a použila ich na svoje zdaniteľné plnenia v rámci svojho podnikania. Má za to, že splnila vlastnú dôkaznú povinnosť a uniesla dôkazné bremeno. Jediný nedostatok, ktorý jej bol vytýkaný je nepreukázanie skutočnosti, že jednotlivé plnenia boli uskutočnené priamo dodávateľmi uvedenými na faktúrach. V tejto súvislosti poukazuje žalobkyňa na rozhodovaciu prax NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, z ktorého vyplýva, že preukazovanie tejto skutočnosti zaťažuje správcu dane a nie žalobcu. Daňový subjekt nemôže zodpovedať za obchodné vzťahy svojich dodávateľov alebo ďalších dodávateľov, nemôže ich ovplyvniť ani predkladať o nich dôkazy, pretože ide o skutočnosti, ktoré vyplývajú z podnikateľskej činnosti iných subjektov. 11. V tejto súvislosti žalobkyňa upozorňuje na rozhodovaciu činnosť ESD v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft a Péter Dávid, ako aj C-18/13 Maks Pen EOOD. 12. Tiež žalobkyňa poukazuje na rozhodovaciu činnosť NS SR a to rozsudok sp. zn. 6Sžf/10/2012, z ktorého vyplýva právny záver, že nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočnosti, na ktorých sa sám nepodieľal a následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že daňový subjekt neuzniesol dôkazné bremeno. Túto skutočnosť aj judikoval ESD v rozhodnutí C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL. 13. Zároveň žalobkyňa upozorňuje aj na iné rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Sžf/16/2010, 3Sžf/1/2010, ktoré odkazujú na judikatúru Európskeho súdneho dvora a z ktorých vyplýva, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o pôvodnom konaní nevedeli alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. 14. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že z doterajšej argumentácie podporenej odkazmi na relevantnú judikatúru vyplýva jediný prípad, kedy môže správca dane odmietnuť právo daňového subjektu na nadmerný odpočet DPH napriek splneniu hmotnoprávnych podmienok pre jeho uznanie a to vtedy, ak daňový subjekt vedel a mohol vedieť, že je obchod poznačený podvodom vo vzťahu k DPH. Žalobkyňa však zdôrazňuje, že dôkazné bremeno vo vzťahu k preukazovaniu vedomosti o podvode zaťažuje správcu dane. Rovnako tak neexistuje povinnosť žalobcu preverovať úmysel svojich dodávateľov s jedinou výnimkou, ak primárnym cieľom subjektov žalobcu bolo získať daňovú výhodu podľa rozhodnutia ESD vo veci C-255/02 Halifax pic. 15. V sporných prípadoch zastáva NS SR, napr. v rozhodnutí sp. zn. 3Sžf/81/2013, názor, že v prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie jej ekonomickej podstaty. 16. Žalobkyňa tvrdí, že považovala jednotlivé správcom dane napadnuté transakcie ako štandardné obchodné prípady a vzhľadom na dlhoročnú spoluprácu obchodných partnerov s daňovým subjektom, spoľahlivú prepravu a dodávku, vysokú kvalitu tovaru, vystavovanie všetkých dokladov verne zachytávajúcich dodávky a realizáciu platieb, nemal daňový subjekt dôvod nadobudnúť podozrenie, že zo strany predchádzajúcich subjektov došlo k porušeniu zákona, nesplneniu si povinností alebo daňovému podvodu. 17. V prípade, ak správca dane tvrdí, že daňový subjekt (žalobkyňa) mala mať vedomosť o tom, že sa zúčastňuje podvodu, ktorého cieľom je získanie daňovej výhody, je podľa žalobkyne na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či sa dodávateľ tovaru dopustil podvodného konania alebo nie. Správca dane má za uvedeným účelom k dispozícií inštitút predvolania a predvedenia. Z doterajšieho priebehu konania sa môže javiť ako pravdepodobné, že správca dane pochybil pri svojej kontrolnej činnosti voči jednotlivým dodávateľom žalobcu, pričom jeho postup voči žalobkyni je snahou o prenesenie zodpovednosti za zanedbanie povinnosti vo vzťahu k riadnemu fungovaniu daňového systému. 18. Čo sa týka výpovede pána U. v prebiehajúcom trestnom konaní, na ktorú poukazuje správca dane vo svojom rozhodnutí, žalobkyňa má za to, že toto nemá dôkaznú hodnotu. 19. Žalobkyňa má za to, že z odôvodnenia celého rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného je zrejmé, že správca dane nepreukázal žiadnu vedomosť daňového subjektu, že prijatím plnenia sa podieľa na plnení, ktorého primárnym cieľom je získanie daňovej výhody pre niektorého so subjektov v dodávateľskom reťazci. Správca dane sa vo svojom odôvodnení opiera okrem iného o skutočnosť, že tovar bol daňovému subjektu dovážaný dopravnými prostriedkami inej spoločnosti ako je spoločnosť obchodného partnera, ktorý je dodávateľom daňového subjektu. Tento spôsob prepravy tovaru je však v danej oblasti obchodu, vzhľadom na jeho špecifickosť a prísne hygienické požiadavky pri manipulácii a preprave tohto tovaru, bežnou praxou v súlade s právnymi predpismi. 20. Žalobkyňa tvrdí, že tovar nepochybne nadobudla a preukázateľne ho využila v rámci svojej podnikateľskej činnosti na dodávky svojim odberateľom. Splnila si všetky povinnosti, ktoré jej ukladá náš právny poriadok a právo Európskej únie a vzhľadom na osobitosti obchodu s mäsom a zaužívané obchodné zvyklosti nezanedbala ani potrebnú opatrnosť vo vzťahu k iným subjektom. 21. Na základe uvedeného má žalobkyňa za to, že správca dane ani žalovaný neuniesli dôkazné bremeno, ich rozhodnutie je svojvoľné a v rozpore s platnými právnymi predpismi, a preto navrhuje, aby súd obe preskúmavané rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. II. 22. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 26.03.2015, uviedol, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo v zmysle § 63 ods. 2 daňového poriadku zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, t. j. dostatočne a spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ktorý bol daný jednoznačne preukázateľnou skutočnosťou. Postupom žalovaného nedošlo k porušeniu zásady zákonnosti upravenej v § 3 zákona o správe daní. 23. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že predmetné závery správcu dane považuje za nesprávne a založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Žalovaný nesúhlasí so závermi žalobcu, že boli splnené podmienky na uplatnenie DPH, nakoľko nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, pretože platiteľovi vzniká nárok na odpočítanie dane, ktorú uplatnil iný platiteľ za ním uskutočnené dodávky tovarov a služieb. Z uvedeného jednoznačne vyplýva dvojstranný vzťah medzi platiteľmi, t. j. ten dodávateľ, ktorý tovar alebo službu dodal alebo má dodať, vystaví faktúru, z ktorej za splnenia všetkých podmienok má platiteľ, ktorý plnenie prijal alebo má prijať, nárok na odpočítanie dane. Táto podmienka nebola v prípade žalobkyne splnená, pretože tovar, z ktorého si uplatňuje odpočítanie dane, nebol dodaný dodávateľmi deklarovanými na uvedených faktúrach. 24. K námietke o neunesení dôkazného bremena zo strany správcu dane žalovaný uvádza, že v danom prípade je potrebné vychádzať zo samotnej dikcie ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH a v tejto súvislosti poukazuje na znenie rozsudku sp. zn. 8Sžf/51/2010, z ktorého jednoznačne vyplýva, že úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však povinnosťou správcu dane zisťovať od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom tento tovar získal, pokiaľ skutkového zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný žalobcom udávanou spoločnosťou. 25. Tiež v tejto súvislosti žalovaný upozorňuje na rozsudok vo veci C-18/13 Maks Pen EOOD. 26. Žalovaný dáva do pozornosti tiež rozsudok sp. zn. 8Sžf/9/2012 zo dňa 30.01.2013, v ktorom NS SR prijal právny názor k dôkaznému bremenu taký, že pokiaľ ide o dôkazné bremeno v daňovom konaní, vykonanie dokazovania je primerane rozložené medzi daňový subjekt a správcu dane. V prípade, že správca dane vykonaným dokazovaním preukáže, že tovar skutočne nemohol dodať na faktúrach uvedený dodávateľ, je povinnosťou daňového subjektu preukázať, že jeho závery sú nesprávne. V tomto prípade daňový subjekt uvedené nepreukázal. 27. K osobe pána U. žalovaný uvádza, že v žalobou napadnutom rozhodnutí iba spomenul jeho vyjadrenie vzhľadom k tomu, že žalobca sa vyjadroval, že všetky obchody realizoval s ním na základe jeho ponuky. 28. Žalovaný má za to, že správca dane ako aj žalovaný dostatočne zistili skutkový stav a po právnej stránke vec posúdili správne. Žalovaný trvá na svojich záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí a navrhuje žalobu zamietnuť. III. 29. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 S. s. p., preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť s poukazom na ust. § 190 S. s. p. 30. Podľa ust. § 6 ods. 1 S. s. p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 31. V intenciách § 6 ods. 1 S. s. p. súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) S. s. p. rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 32. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 33. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/448502/2014/5067 zo dňa 21.11.2014, ktorým žalovaný, rozhodujúc o odvolaní žalobkyne voči rozhodnutiu Daňového úradu v Bratislave č. 9104406/5/718355/2014 zo dňa 24.02.2014, ktorým správca dane vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009 v sume XX XXX,XX eura, rozhodol tak, že odvolanie zamietol a vyššie uvedené prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 34. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava vykonal u daňového subjektu Mgr. Emília Achbergerová daňovú kontrolu, z ktorej vyhotovil protokol č. 9104406/5/4764148/2013/Nya zo dňa 23.10.2013, ktorý bol doručený dňa 25.10.2013. 35. Správca dane zaslal 07.01.2014 oznámenie, v ktorom určil deň prerokovania pripomienok a dôkazov za predmetné zdaňovacie obdobie na 13.2.2014. Daňový subjekt sa na určený termín nedostavil. 36. Z obsahu administratívneho spisu je ďalej zrejmé, že Daňový úrad Bratislava pri výkone kontroly, ktorá bola začatá podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, preveril predložené doklady a evidenciu dane z pridanej hodnoty na podané daňové priznanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2009. Kontrolou týchto dokladov správca dane zistil, že si daňový subjekt v zdaňovacom období máj 2009 odpočítal daň z pridanej hodnoty z prijatých faktúr za nákup mäsa od dodávateľa SYOMA, s.r.o., Šoltésovej 15, Prievidza spolu celkom základ dane: XXX XXX,XX eura, daň 19 %: XX XXX,XX eura. 37. Preverovaním u daňového subjektu SYOMA, s.r.o., daňový úrad zistil, že spoločnosť so správcom dane nekomunikuje, nesídli na adrese uvedenej vo výpise z obchodného registra a zásielky sa vracajú späť s poznámkou adresát neznámy a správca dane za zdaňovacie obdobia júl 2009 a august 2009 pristúpil k určovaniu dane podľa pomôcok. 38. Z odpovede na žiadosť Daňového úradu Trenčín o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle čl. 7 nariadenia č. 904/2010 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty týkajúcej sa preverenia uskutočnenia intrakomunitárnej dodávky tovaru-mäsa spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s.r.o., správny orgán zistil, že pre odberateľa SYOMA s.r.o. bol dodaný tovar od dodávateľa Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o., Česká republika ale len za zdaňovacie obdobia júl a august 2009. V protokole Finančného úradu v Moravském Krumlově zo dňa 13.9.2012 splnomocnený zástupca za Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. K.. T. U. sa vyjadril, že spoločnosť v roku 2009 dodala tovar spoločnosti SYOMA, s.r.o., pri obchodných jednaniach sa zúčastnil za spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. K.. R. Č.F., p. C. J. uzatvárala zmluvy. Tovar telefonicky objednával K. U.. Prepravu tovaru zabezpečovala spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o., faktúry boli uhrádzané v hotovosti. Podľa medzinárodných nákladných listov (CMR) tovar bol vykladaný v sídle spoločnosti SYOMA, s.r.o., no podľa Objednávok pro velkooděr vystavených spol. Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o., tovar si preberali iní odberatelia, medzi ktorými bola aj žalobkyňa, predajňa v Bratislave na Šancovej 23. 39. Z administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že pán R. Š. bol podľa výpisu z Obchodného registra v období od 24.10.2008 do 22.7.2009 jediným konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti SYOMA s.r.o. a pán Y. C., ktorý bol podľa výpisu z Obchodného registra v období od 22.7.2009 až do 24.2.2014 jediným konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti SYOMA s.r.o. a pán R. N., ktorý bol splnomocneným zástupcom spoločnosti SYOMA s.r.o. od 9.3.2009 do 14.6.2012, v mene spoločnosti SYOMA s.r.o. nikdy nekonali. 40. Správca dane preto nadobudol presvedčenie, že osoby R. Š. a Y. C. boli zneužité pri prevode obchodného podielu spoločnosti SYOMA s.r.o., ako aj pri stanovení štatutárneho zástupcu spol. SYOMA s.r.o. ako aj pri stanovení štatutárneho zástupcu spoločnosti SYOMA s.r.o. a osoba R. N. bol zneužitý pri stanovení splnomocneného zástupcu spoločnosti SYOMA s.r.o., čím nastal stav, že neznáme osoby alebo K. U. neoprávnene jednali v mene tejto spoločnosti, uzatvárali obchody, vystavovali účtovné doklady, disponovali s finančnými prostriedkami, pričom konštatoval, že spoločnosť SYOMA s.r.o. existovala len de iure a nie de facto. 41. Správca dane preto konštatoval, že deklarovaná ekonomická činnosť spoločnosti SYOMA s.r.o. je fiktívneho charakteru bez reálneho základu, čím boli spochybnené deklarované zdaniteľné obchody s komoditou mäso, ktoré mal kontrolovaný daňový subjekt nadobudnúť od spoločnosti SYOMA s.r.o.. 42. Správca dane nespochybnil existenciu predmetného tovaru - mäsa, ale spochybnil, že predmetný tovar bol žalobkyni dodaný dodávateľmi uvedenými na faktúrach, t.j. spoločnosťou SYOMA s.r.o.. 43. Na základe výsledkov preverovaní a zistení správca dane dospel k záveru, že podnikateľské aktivity kontrolovaného daňového subjektu neboli štandardnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaného na územie Slovenskej republiky. Skutočnosti poukazujú na fakt, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku z Českej republiky a ďalej umelo fakturovaný spoločnostiam v tuzemsku so zámerom získania odpočtu dane, ktorého cieľom bolo získanie daňovej výhody. Preto Daňový úrad Bratislava prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 24.02.2014 rozhodol tak, že daňovému subjektu Mgr. Emília Achbergerová vyrubil rozdiel dane vo výške XX XXX,XX eura. Voči tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. 44. Z preskúmavaného rozhodnutia je zrejmý právny názor žalovaného, z ktorého vyplýva, že daň na dokladoch je odpočítateľná len vtedy, ak bola uplatnená platiteľom, ktorý dodal tovar uvedený na faktúre. Kontrolné zistenia preukázali, že tovar nebol dodaný žalobkyni spoločnosťou uvedenou na faktúre, preto tomuto platiteľovi nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru žalobkyni a ani žalobkyni nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane. Žalovaný neakceptoval názor žalobkyne, že tým, že má vystavené faktúry, platby a tovar splnila všetky podmienky na odpočítanie dane. Platiteľ musí byť podľa žalovaného schopný preukázať nielen daňovými dokladmi, ale aj inými dôkazmi, že reálne prišlo k fakturovaným obchodom. V prípade, že zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia účtovných súm pokladničnými dokladmi nemôžu byť predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. 45. Žalovaný ďalej tvrdí, že žalobkyňa vôbec nepreverila postavenie dodávateľa, kto je oprávnený zaňho konať, či je schopný tovar dodať, či je kontaktný, dokonca si ani nepreverila s kým obchody s mäsom realizoval. Jej zástupca C. E. sa nevedel vyjadriť k firme SYOMA, s.r.o., pričom do styku prišiel len s pánom U. a nejakým Y., o ktorých nevedel v mene akej spoločnosti vystupovali a či boli oprávnení za dodávateľov konať. Platby boli za tovar odovzdávané priamo vodičom, to znamená, že boli priamo realizované do českej spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. a nie osobe, ktorá bola uvedená na dodávateľskej faktúre. Žalovaný konštatoval, že takýto postup realizácie obchodných vzťahov nie je bežnou obchodnou zvyklosťou. Dodávky z Českej republiky boli fakturované v cenách bez DPH, ktorú konečný odberateľ uhradil v hotovosti a niekedy bezhotovostne a tým mal objednávku tovaru platiteľ lacnejšiu o daň z pridanej hodnoty. Následne boli vyhotovené v mene odberateľskej spoločnosti faktúry za dodávky tovaru pre žalobkyňu s DPH, ktorú si žalobkyňa odpočítala cez daňové priznanie. Zároveň však došlo k deleniu dane s K., ktorý obchod organizoval a pánom V., ktorý zabezpečoval firmy, na ktoré sa vyhotovovali faktúry. Tovar bol však priamo dodávaný žalobkyni spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. Faktúry boli vystavované spoločnosťou SYOMA s.r.o. a tieto podľa názoru žalovaného sú fiktívne, nemajú materiálne plnenie a boli vystavené len za účelom získania odpočítania dane. Žalovaný považoval za jednoznačné, že tieto plnenia sú súčasťou daňového podvodu a žalobkyňa ako platiteľka DPH o ňom jednoznačne vedela. Dospel k záveru, že podnikateľské aktivity žalobkyne neboli štandardnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie Slovenskej republiky, pričom zistené skutočnosti poukazujú na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku z Českej republiky. Podľa žalovaného sa teda žalobkyňa svojou činnosťou podieľala na plnení, ktoré je súčasťou podvodu. IV. 46. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju neodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 47. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 48. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 49. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 50. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 51. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 52. Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. 53. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 54. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí vedieť preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený a že tovar bol dodaný, resp. služba poskytnutá platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane v rámci daňovej kontroly vychádza nielen z daňových dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom, ale je vlastnými šetreniami oprávnený preveriť, či predloženým dokladom nechýba materiálny podklad. 55. Predloženie riadne zaúčtovaných dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady však ešte nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Daňové doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. 56. Dôkazné bremeno je v daňovom konaní zásadne na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania dane. Jeho povinnosťou je preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). 57. Judikatúra Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 5Sž-o-KS 29/2005, 5Sžf/97/2009, 8Sžf/51/2010 alebo 8Sžf/9/2012) potvrdzuje, že ak správca dane spochybní reálnosť (preukázateľnosť) uskutočnenia zdaniteľných obchodov, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo. Ak totiž daňovník reálne nepreukáže uskutočnenie zdaniteľného plnenia, je vecou jeho podnikateľského rizika, aby znášal dôsledky tohto konania. Pri uzatváraní obchodov si mal dostatočne zistiť a overiť dôveryhodnosť svojho zmluvného partnera, inak sa vystavuje riziku neuznania takýchto výdavkov za daňové výdavky zo strany daňových orgánov (z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/9/2012). 58. Podľa judikatúry súdneho dvora týkajúcej sa výkladu záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH (napr. rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen), na ktorú poukazujú žalobca i žalovaný, právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH zaplatenú na vstupe z nadobudnutých tovarov alebo prijatých služieb dodaných (poskytnutých) inou zdaniteľnou osobou predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH, ktorý bol premietnutý do vnútroštátnej právnej úpravy vykonanej predovšetkým zákonom o DPH. Daňové orgány členských štátov EÚ sú však oprávnené nepriznať uplatnené právo na odpočítanie dane, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je tomu v prípade, ak sa na podvodnom konaní vedome podieľa samotná zdaniteľná osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane, alebo ak vie alebo s ohľadom na všetky okolnosti má vedieť, že sa kúpou tovaru alebo prijatím služby zúčastňuje na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa na účely smernice 2006/112 považuje za účastníka na takomto podvode bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane teda možno zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb zúčastňuje na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní (porovnaj napr. rozhodnutia vo veciach C-354/03 Optigen Ltd, C-353/03 Fulcrum Electronics Ltd, C-484/03 Bond House Systems Ltd). 59. Z judikatúry súdneho dvora tiež vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak znovu až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a že vzhľadom na objektívne skutočnosti doložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu tieto skutočnosti overiť. Nie je však v rozpore s právom EÚ požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. C-409/04 Teleos a i., C-499/10 Vlaamse Oliemaatschappij, tiež C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling). 60. Podľa záverov správcu dane bolo preukázané, že obchody deklarované žalobkyňou ako zdaniteľné plnenia, z ktorých jej mal vzniknúť nárok na odpočítanie DPH, neprebehli tak, ako vyplývalo z predložených daňových dokladov. Žalobkyňa podľa daňových orgánov neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie prijatia vyššie opísaných dodávok mäsa a mäsových výrobkov od dodávateľa deklarovaného vo faktúrach. 61. Vzhľadom na žalobné dôvody a najmä vyššie uvedenú judikatúru posudzoval súd predovšetkým otázku, či na základe objektívnych skutočností zistených v daňovom konaní bolo možné urobiť spoľahlivý záver o tom, že žalobkyňa ako zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že posudzované plnenia zakladajúce právo na odpočet dane boli súčasťou podvodného zneužitia práva. Dospel k záveru, že žalobkyňa musela vzhľadom na všetky okolnosti vedieť, že predmetné plnenia sú súčasťou zneužitia práva v dodávateľskom reťazci a ak si aj svojej účasti v reťazci nebola vedomá, mala pri rozumnej miere opatrnosti prijať také opatrenia, ktoré by jej účasť na podvodnom konaní vylúčili, resp. by jej predišli. 62. Podľa názoru súdu už len skutočnosť, že dodávky mäsa i dodávateľskú spoločnosť pre žalobkyňu dlhú dobu zabezpečoval K., ktorý za „dodávateľskú“ firmu nosil doklady potrebné pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane (vrátane občianskych preukazov štatutárnych zástupcov), hoci podľa údajov o obchodnom registri nebol osobou oprávnenou konať za tento subjekt a ani k tomu nebol splnomocnený, nemožno považovať v bežnom obchodnom styku za obvyklú. Znalosť obchodných partnerov nepochybne nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale základným predpokladom riadneho obchodného styku. Možno len súhlasiť so žalovaným v tom, že výber dôveryhodného obchodného partnera je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí. 63. Žalobkyňa si svojho dodávateľa uvedeného na faktúrach nijako nepreverila, nevedela ani hodnoverne vysvetliť, prečo vstupovala do zmluvných vzťahov s neznámou spoločnosťou, ktorú jej ako dodávateľov zabezpečil K. U.. Takéto počínanie sa nevyznačuje obozretnosťou a potrebnou opatrnosťou, ktorú možno od podnikateľa očakávať, aby sa vyhol začleneniu do podvodných dodávateľských reťazcov v súvislosti s fungovaním systému DPH. Za podstatné v tomto smere považoval súd zistenie správcu dane, že v prípade, ak sa niektorá dodávateľská firma stala problémovou, keď u nej napr. začala daňová kontrola, ihneď ju pán U. nahradil inou (ďalšou) firmou, ktorej pozadie žalobkyňa takisto nepoznala. Pritom konatelia spoločnosti SYOMA s.r.o., ktorá mala tovar nadobudnúť od spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. a dodať ho buď priamo žalobkyni alebo jej dodávateľom, nepotvrdili resp. popreli vystavenie faktúr na dodávky mäsa a dokonca aj akýkoľvek obchodný styk so žalobkyňou. Naopak zástupcovia skutočného dodávateľa tovaru (Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o.) potvrdili, že ich šoféri vozili tovar priamo do prevádzkarne žalobkyne, kde preberali hotovosť, neodovzdávali však žalobkyni (jej zamestnancom) žiadne doklady, v ktorých by figurovala žalobkyňou deklarovaná dodávateľská firma. 64. Žalobkyňa počas daňovej kontroly ani v následnom vyrubovacom konaní nepreukázala, že tovar bol dodaný na faktúrach označený dodávateľ, a preto možno skutkové zistenia daňových orgánov považovať za vecne správne. 65. Daňové orgány preukázali, že cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca. Vo všetkých posudzovaných prípadoch mala podľa zistení správcu dane tovar doviezť do tuzemska z Českej republiky ako tzv. intrakomunitárnu dodávku s oslobodením od dane spoločnosť, ktorá si pri dovoze tovaru nesplnila daňovú povinnosť. Táto spoločnosť (SYOMA s.r.o.) potom tovar fakturovala žalobkyni alebo jej dodávateľom, avšak už s DPH, ktorú si žalobkyňa (resp. aj subjekty v reťazci stojace medzi ňou a deklarovaným dovozcom tovaru) odpočítala, v dôsledku čoho bol tovar nadobudnutý z ČR lacnejší o DPH. 66. Zo zistených skutočností vyplýva, že tovar existoval, tento žalobkyňa odoberala od českého dodávateľa Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o. (prvá spoločnosť v reťazci), avšak fakturačnými obchodnými partnermi boli iné subjekty. Fakturačný tok tovaru sa teda nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR. Skutkové zistenia nasvedčujú tomu, že dôvodom, pre ktorý sa vytvoril takýto komplikovaný fakturačný tok tovaru, bolo zneužitie systému DPH. V prípade totožnosti fakturačného a reálneho toku tovaru by žalobkyňa ako nadobúdateľ tovaru z iného členského štátu nemohla uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale musela by postupovať podľa § 49 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, čo znamená, že ako platiteľ by mohla odpočítať daň z tovarov v tom prípade, ak by tovar zdanila pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 citovaného zákona (t. j. vykonala by tzv. „samozdanenie“ - uplatnenie slovenskej dane z pridanej hodnoty na cenu uvedenú na českej faktúre, túto by si zároveň odpočítala, teda finančný efekt zo samozdanenia a odpočítania by bol nulový). 67. Žalobkyňa bola posledným článkom v reťazci subjektov, v ktorom bol zneužitý systém DPH, keď bol s jej vedomím vytvorený umelý mechanizmus obchodovania, do ktorého boli zapojené osoby bez akéhokoľvek právneho vedomia a ekonomicko-sociálneho zázemia (subjekty, ktoré boli prvé v dodávateľskom reťazci na území SR), vystupujúce aj v úlohe dodávateľov pre EUROCOOP spotrebné družstvo, za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku. Daňové orgány pri vyhodnotení skutkového stavu správne poukázali na zneužitie práva v zmysle rozhodnutia súdneho dvora vo veci C-255/02 Halifax, podľa ktorého „ak platiteľ alebo skupina vzájomne prepojených platiteľov dane vykoná viac plnení, ktoré ako celok vytvoria umelú situáciu, ktorej jediným cieľom je vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe, na takéto plnenia sa nesmie prihliadať“ (odsek 63), resp. „uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva totiž nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody stanovené právom Spoločenstva“ (odsek 66). 68. Keďže nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými subjektmi v reťazci, dodávateľovi žalobcu nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH, t. j. uvedením na faktúre. Žalobkyni nevznikol nárok na odpočet dane, pretože DPH zaplatila svojim deklarovaným dodávateľom len z titulu vystavených faktúr. 69. Z uvedených dôvodov dospel Krajský súd v Bratislave k záveru, že daňové orgány dostatočne zistili skutkový stav, vykonali dokazovanie v súlade s § 24 Daňového poriadku, pričom zistený skutkový stav po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia i dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili. Nakoľko námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí, postupoval súd podľa § 190 S. s. p. a žalobu zamietol. 70. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 167 S. s. p. a v konaní neúspešnej žalobkyni súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému v systéme správneho súdnictva právo na náhradu trov konania zásadne neprináleží. 71. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Proti výroku o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku žaloby nemožno v zmysle § 439 ods. 2 písm. e) S.s.p. podať kasačnú sťažnosť.