Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/120/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200788 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015200788.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, Bratislava, proti žalovanej: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, P.O.Box 155, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: RL/7/2015 zo dňa 10.02.2015 takto: r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.05.2015 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. RL/7/2015 zo dňa 10.02.2015, ktorým bola žalobcovi uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) za to, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení zákona č. 532/2010 Z.z. v spojení s ust. § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z. o digitálnom vysielaní tým, že v rámci programovej služby JOJ PLUS nevyhradil v mesiaci júl 2011 10 % celkového vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľa nezávislí producenti. V žalobe uviedol, že Rada pre vysielanie a retransmisiu SR (ďalej len „Rada“) dňa 24.01.2012 začala správne konanie voči žalobcovi vo veci možného porušenia ust. § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., a preto dňa 24.01.2012 sa Rada dozvedela o možnom porušení povinnosti. Dňa 03.04.2012 Rada rozhodnutím č. RL/28/2012 uložila žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti podľa ust. § 25 ods. 1 zákona. Následne dňa 31.07.2012 podal žalobca žalobu o preskúmanie prvého rozhodnutia Rady na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom sp. zn. 5S/254/2012 zrušil prvé rozhodnutie Rady a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu podala Rada odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom, ktorý bol Rade doručený dňa 30.12.2014 tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. V žalobe uviedol, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila a zasiahla do základného práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie a práva uložiť trest len na základe zákona a v jeho medziach tým, že Rada sankcionovala žalobcu za porušenie zákona o vysielaní. Rada vydala napadnuté rozhodnutie a sankcionovala žalobcu po uplynutí šesťmesačnej subjektívnej lehoty na rozhodnutie, čiže v čase, kedy právo žalovanej na uloženie sankcie zo zákona a v dôsledku preklúzie zaniklo. Napadnutým rozhodnutím došlo k aplikácii a interpretácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou a v konečnom dôsledku viedla k odmietnutiu spravodlivosti. K zásahu do práv žalobcu došlo aj tým, keď žalovaná nesprávne právne vec posúdila, nakoľko ustanovenie zákona o vysielaní neustanovovalo časovú jednotku pre dosiahnutie podielu vysielania. K preklúzii práva na uloženie sankcie žalobca uviedol, že žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie po uplynutí subjektívnej šesťmesačnej lehoty v zmysle ust. § 64 ods. 4 zákona o vysielaní. V prejednávanej veci Rade začala plynúť šesťmesačná subjektívna lehota dňom nasledujúcim po dni 24.01.2012, kedy Rada prerokovala správu o kontrole dodržiavania povinností a bez prerušenia plynula až do 31.07.2012, kedy začalo konanie o preskúmanie prvého rozhodnutia Rady. Tento časový úsek predstavuje dĺžku šesť mesiacov a sedem dní. Počas súdneho prieskumu prvého rozhodnutia Rady prekluzívne lehoty spočívali a začali plynúť až dňom nasledujúcim po dni doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR Rade, čiže dňa 30.12.2014. Podľa žalobcu teda Rada vydala napadnuté rozhodnutie až dňa 10.02.2015, čiže po viac ako siedmich mesiacoch odo dňa začatia plynutia subjektívnej šesťmesačnej prekluzívnej lehoty, čiže nad rámec zákona v rozpore s právami žalobcu. Zákon o vysielaní poskytuje Rade možnosť, ktorou dochádza k predlžovaniu subjektívnej šesťmesačnej lehoty (ust. § 64 ods. 7) o tri mesiace, avšak táto možnosť je aplikovateľná len v prípadoch, kedy došlo zo strany Rady k uloženiu sankcie podľa ust. § 64 ods. 1 písm. c) až písm. e) zákona o vysielaní. Zákonná dikcia ustanovenia § 64 ods. 6 zákona hovorí, že, „proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať opravný prostriedok na Najvyšší súd...“ v spojení so zákonnou dikciou ust. § 64 ods. 7, „ak bol podaný opravný prostriedok podľa ods. 6...“, a preto neumožňuje ust. § 64 ods. 7 zákona o vysielaní aplikovať aj na konania, v ktorých bola uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a na také rozhodnutia Rady, proti ktorým nebol podaný opravný prostriedok - odvolanie na najvyšší súd. Podľa žalobcu preto nebolo možné aplikovať dodatočnú trojmesačnú lehotu podľa ust. § 64 ods. 7, počítanú odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Poukázal, že Rada svojim napadnutým rozhodnutím pripustila aplikáciu ust. § 64 ods. 4, v dôsledku ktorej bol žalobca sankcionovaný nad rámec zákona v rozpore s Ústavou SR a Dohovorom garantovanými právami. Nakoľko v prejednávanej veci došlo k preklúzii práva Rady na uloženie sankcie, v takomto prípade zákonné ustanovenia nepripúšťajú uloženie sankcie a napadnuté rozhodnutie Rady je potrebné zrušiť. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci týkajúceho sa skutočnosti, že zákon o vysielaní neurčuje časovú jednotku, žalobca uviedol, že v čase údajného porušenia povinnosti konanie žalobcu nenapĺňalo znaky skutkovej podstaty správneho deliktu, nakoľko zákon o vysielaní nestanovil presné časové obdobie, za ktoré je potrebné naplniť stanovený 10 % podiel vysielacieho času, preto žalobca túto povinnosť splnil aj vtedy, ak tento podiel vyhradil počas jedného roka, čo v konaní vo veci samej nebolo sporné. Žalobca konštatuje, že závery v napadnutom rozhodnutí predstavujú nesprávne právne posúdenie žalovanou, nakoľko ustanovenia zákona o digitálnom vysielaní nie je možné aplikovať v kombinácii s ustanoveniami zákona o vysielaní, pokiaľ takúto aplikáciu niektorý z právnych predpisov nepripúšťa. Zákon o digitálnom vysielaní predstavuje samostatnú právu úpravu nezávislú od zákona o vysielaní a jeho jednotlivé ustanovenia sa aplikujú výlučne na účely aplikácie zákona o digitálnom vysielaní, pokiaľ zákon o digitálnom vysielaní neurčuje inak. Zákon o vysielaní (účinný v čase porušenia povinnosti) nestanovil časovú jednotku pre určenie splnenia povinnosti vyhradenia podielu európskym dielam. Na druhej strane zákon o digitálnom vysielaní v ust. § 62 ods. 2 stanovil, že časovou jednotkou pre výpočet podielov vysielacieho času je jeden kalendárny mesiac, pokiaľ Rada neurčila inak. V tomto prípade je však potrebné konštatovať, že zákon o digitálnom vysielaní v spoločných, prechodných a záverečných ustanoveniach, ani na inom mieste nevymedzuje, že ust. § 62 ods. 2 sa použije na správne konanie Rady vedené na základe zákona o vysielaní, to znamená, že toto ustanovenie sa aplikuje aj na určenie časovej jednotky pre podiely, ktoré stanovuje zákon o vysielaní. Podľa žalobcu tak ust. § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní sa výlučne vzťahuje na určenie časových jednotiek pre podiely, ktoré stanovuje výlučne zákon o digitálnom vysielaní. Žalobca má za to, že určenie časovej jednotky jeden mesiac je možné vzťahovať len na prípady vymedzenia podielov v rámci vydania rozhodnutia o udelení licencie na digitálne vysielanie, avšak už nie na správne konania vedené na základe iného zákona a na základe porušenia tam uvedených povinností. II. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 17.06.2015 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedla, že Rada na svojom zasadnutí dňa 24.01.2012 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi vo veci možného porušenia § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že v rámci programovej služby JOJ PLUS nevyhradil v mesiaci júl 2011 10 % celkového vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľa nezávislí producenti. Žalovaná tvrdenie žalobcu, že udelenie sankcie Radou bolo nad rámec zákona považuje za neopodstatnené a neodôvodnené. Rada v predmetnej veci rozhodla v súlade so zaužívanou rozhodovacou praxou a platnou judikatúrou, podľa ktorej bol začiatok plynutia subjektívnej lehoty považovaný za okamih začatia správneho konania, t.j. okamih predloženia správy o monitorovaní, resp. o šetrení sťažnosti na zasadnutí Rady. Predmetné správne konanie bolo začaté dňa 24.01.2012. Okamih začatia správneho konania, začatia plynutia subjektívnej lehoty nie je sporný. Rada vo veci prvýkrát rozhodla rozhodnutím č. RL/28/2012 dňa 03.04.2012, teda v rámci šesťmesačnej subjektívnej lehoty určenej na rozhodnutie. Subjektívna lehota trvá šesť mesiacov, nemôže byť dlhšia a trvať aj po jej uplynutí a začať spočívať dňom podania opravného prostriedku. Poukázala, že ust. § 64 ods. 6 a ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z. nehovoria o možnosti predĺženia subjektívnej lehoty. Uviedol, že procesný postup je jednoznačne daný tak, že Rada má rozhodnúť vo veci v subjektívnej šesťmesačnej lehote podľa ust. § 64 ods. 4. Lehota určená v ust. § 64 ods. 7 nie je dodatočnou lehotou k subjektívnej lehote. Je to lehota na opätovné rozhodnutie o sankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. V tomto prípade bol zrušujúci rozsudok NS SR doručený Rade dňa 30.12.2014 a Rada vo veci opätovne rozhodla dňa 10.02.2015, teda v rámci zákonnej trojmesačnej lehoty. Táto lehota nenadväzuje na koniec subjektívnej lehoty, ale ako vyplýva zo samotného textu ustanovenia, začína plynúť dňom doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu Rade. V ust. § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z. je stanovený postup žalovanej pre rôzne prípady, ktoré môžu nastať v súvislosti so súdnym prieskumom jej rozhodnutí, medzi ktoré spadá aj zrušenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré môže nastať bez ohľadu na druh uloženej sankcie. Poukázala, že v prípade porušenia niektorých povinností stanovených zákonom č. 308/2000 Z.z.. Rada má pri prvom porušení možnosť voľby druhu sankcie, medzi upozornením na porušenie zákona a uložením pokuty. Rada by si voľbou druhu sankcie mohla voliť režim, ktorý by sa vzťahom na jej ďalší postup v prípade zrušenia jej rozhodnutia. Je neprípustné, aby v právnom štáte vznikali situácie, kedy voľba druhu sankcie by mala záležať od toho, čo je pre konajúci orgán výhodnejšie a nie od riadneho posúdenia skutkového stavu veci. Je nepochybné, že zákonodarca zamýšľal vytvoriť pre postup Rady po zrušení jej rozhodnutia jeden režim bez ohľadu na druh uloženej sankcie. Žalovaná uviedla, že odlišnosť právnej úpravy Českej republiky a Slovenskej republiky v danej problematike má za následok nemožnosť použitia žalobcom označených judikátov. K ďalšej námietke žalobcu žalovaná poukázala, že záver Rady týkajúci sa plnenia povinností podľa § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v mesačných cykloch vychádza z ust. § 16 ods. 3 písm. m) zákona č. 308/2000 Z.z. a § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z. o digitálnom vysielaní. Z týchto ustanovení je zrejmé, že predmetnú povinnosť podľa § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné plniť v mesačných intervaloch. Pri tomto odvodení Rada vychádzala zo zákona č. 308/2000 Z.z. a zákona č. 220/2007 Z.z., ktoré vytvárajú spoločný regulačný rámec pre obsahové služby, a preto aj ich aplikácia nemôže prebiehať izolovane. Rozdelenie úpravy v oblasti televízneho vysielania do dvoch právnych predpisov kopíruje technický aspekt šírenia programových služieb. Zákon č. 308/2000 Z.z. upravuje špecificky podmienky pre udeľovanie licencie na terestriálne analógové vysielanie a zohľadňuje všetky technické špecifiká s tým súvisiace a zákon č. 220/2007 Z.z. upravuje podmienky udeľovania licencií s ohľadom na špecifiká digitálneho šírenia televízneho signálu. Z obsahovej stránky, je však regulácia programových služieb jednotná. Z hľadiska posúdenia možnosti, resp. nutnosti uplatňovania zákona č. 308/2000 Z.z. a zákona č. 220/2007 Z.z. ako jednotného regulačného rámca pri regulácii obsahu vysielania je v preskúmavanom prípade potrebné vychádzať z § 13 ods. 4 a § 62 zákona č. 220/2007 Z.z.. Z ust. § 13 ods. 4 zákona č. 220/2007 Z.z. vyplýva, že na obsah vysielania programovej služby vysielanej na základe licencie udelenej podľa zákona č. 220/2007 Z.z. sa vzťahujú povinnosti vysielateľa podľa zákona č. 308/2000 Z.z. a z ust. § 62 ods. 1 zákona č. 220/2007 Z.z. vyplýva, že ustanovenia prvej časti, piatej časti a siedmej časti sa vzťahujú aj na analógové vysielanie programovej služby čo znamená, že uvedené časti zákona č. 220/2007 sa vzťahujú na programovú službu bez ohľadu na spôsob jej šírenia. Ustanovenie § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z. a § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. sú teda jednoznačne prepojené. Odhliadnuc od zmeny zákona č. 308/2000 Z.z. vykonanej zákonom č. 342/2012 Z.z. považuje Rada vzhľadom najmä na dikciu ust. § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z. a § 16 ods. 3 písm. m) zákona č. 308/2000 Z.z. výklad ust. § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., podľa ktorého je vysielateľ povinný plniť povinnosti v ňom ustanovené v rámci každého kalendárneho mesiaca za primeraný jednoznačne majúci oporu v zákone. Uvedený záver predmetného ustanovenia je zároveň v súlade so záujmom a potrebami verejnosti, ako aj úmyslom zákonodarcu. V napadnutom rozhodnutí č. RL/7/2015, ust. § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase porušenia povinnosti sankcionovanej napadnutým rozhodnutím síce explicitne nie je uvedené časové obdobie, v ktorom má byť povinnosť v ňom obsiahnutá splnená, tento údaj však možno určiť z ust. § 16 ods. 3 písm. m) zákona č. 308/2000 Z.z., § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z., ako aj z účelu zákona č. 308/2000 Z.z. a ostatných povinností vysielateľov v ňom obsiahnutých. Vzhľadom na uvedené nebola pochybnosť o tom, aké je relevantné obdobie pre plnenie predmetnej povinnosti a Rada nepovažovala túto skutočnosť za spornú. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na prejednanie veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. (ďalej len O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie tomuto predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), žalobu prejednal na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vykonala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.) sa postupuje v zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p.. Správny súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu a posudzuje, či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátený na svojich právach. Limitom súdneho prieskumu je zákonnosť, pričom zákonnosť rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovanej Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RL/7/2015 zo dňa 10.02.2015, ktorým bola žalobcovi uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. za to, že porušil povinnosť ustanovenú v § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení zákona č. 532/2010 Z.z. v spojení s ust. § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z. o digitálnom vysielaní tým, že v rámci programovej služby JOJ PLUS nevyhradil v mesiaci júl 2011 10 % celkového vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľa nezávislí producenti. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovanej súd zistil, že žalovaná na svojom zasadnutí dňa 24.01.2012 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči spoločnosti MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia § 25 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že v rámci programovej služby JOJ PLUS nevyhradil v mesiaci júl 2011 10% celkového vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľa nezávislí producenti. Oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi doručené dňa 10.02.2012. Na základe tejto skutočnosti sa začalo správne konanie č. 53-PLO/0-441/2012 vo veci dohľadu nad dodržiavaním zák. č. 308/2000 Z.z. Na začatie správneho konania bolo žalobcovi riadne oznámené a súčasne bol vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy. Dňa 07.03.2012 bola žalobcovi opätovne doručená výzva na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie uvedenom v správnom konaní, avšak žalobca sa k predmetu správneho konania písomne nevyjadril. Podkladom pre rozhodnutie bola Štatistika o odvysielanom programe televíznej programovej služby JOJ PLUS za mesiac júl 2011 doručená Rade vysielateľom dňa 12.8.2011 č.d.p. 4906/2011. Žalovaná po získaní všetkých podkladov vydala dňa 03.04.2012 rozhodnutie č. RL/28/2012, ktorým rozhodla, že žalobca porušil ustanovenú povinnosť v § 25 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z.z.. Voči rozhodnutiu Rady podal žalobca žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5S 254/2012 tak, že napadnuté rozhodnutie Rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S 254/2012 bol na základe odvolania Rady potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/24/2014. Rozsudok bol doručený Rade dňa 30.12.2014. Podľa odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v preskúmavanej veci nie je problém stanovenie časového vymedzenia jedného mesiaca, ale skutočnosť, že žalovaná vo výroku rozhodnutia použila nesprávny zákon a paragrafové znenie, pretože žalovaná nesankcionovala žalobcu podľa zákona č. 220/2007 Z.z., kde sa v ustanovení § 62 ods. 2 uvádza: „Ak Rada pre výpočet podielov vysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takouto časovou jednotkou kalendárny mesiac“, ale len podľa zákona č. 308/2000 Z.z. a nie i podľa zákona 220/2007 Z.z., na ktorý sa Rada správne odvoláva, ale až v podanom vyjadrení k žalobe i v odvolaní proti rozsudku. Následne Rada opätovne rozhodla napadnutým rozhodnutím č. RL/7/2015 zo dňa 10.02.2015, tak, že žalobcovi uložila sankciu - upozornenie na porušenie zákona podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. za to, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení zákona č. 532/2010 Z.z. v spojení s ust. § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z. o digitálnom vysielaní tým, že v rámci programovej služby JOJ PLUS nevyhradil v mesiaci júl 2011 10 % celkového vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľa nezávislí producenti. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia tohto rozhodnutia z dôvodu jeho nezákonnosti. IV. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., európskym dielam, ktoré vytvorili od vydavateľov nezávislí producenti, sú vysielateľ s licenciou a vysielateľ prostredníctvom internetu povinní vyhradiť najmenej 10 % celkového času vysielania a vysielateľ na základe zákona najmenej 20 % celkového času vysielania, a to vo vysielaní každej televíznej programovej služby takého vysielateľa osobitne; na účely výpočtu tohto podielu sa do celkového času vysielania nezapočítava vysielací čas venovaný spravodajstvu, športovým podujatiam, zábavným hrám, teletextu a doplnkovému vysielaniu vrátane reklamy a telenákupu. Podľa § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z., ak Rada pre výpočet podielov vysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takouto časovou jednotkou kalendárny mesiac. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 220/2007 Z.z., ustanovenia prvej, piatej a tejto časti sa vzťahujú aj na analógové vysielanie programovej služby. Podľa § 16 ods. 3 písm. m) zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ je povinný viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov programových tipov, podielu programov vo verejnom záujme, podielov programov s multimodálnym prístupom, podielu európskej produkcie a podielu programov európskej nezávislej produkcie; štatistiku o programovej službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť Rade do 15 dní po skončení príslušného kalendárneho mesiaca okrem vysielateľa prostredníctvom internetu a vysielateľa s licenciou udelenou podľa tohto zákona na iné ako terestriálne vysielanie, ktorý je povinný doručiť štatistiku do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti Rady o túto štatistiku. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. Podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady. Podľa § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z., ak bol podaný opravný prostriedok podľa odseku 6 a súd nezruší rozhodnutie rady, sankcia sa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ak odsek 6 neustanovuje inak. Ak súd rozhodnutie rady zruší a vec vráti na nové konanie, rada rozhodne o sankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Uložená sankcia sa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ak odsek 6 neustanovuje inak. Z obsahu administratívneho spisu mal súd nesporne preukázané, že žalovaná napadnutým rozhodnutím uložila žalobcovi sankciu upozornenie na porušenie zákona podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. za to, že porušil povinnosť ustanovenú v § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v znení zákona č. 532/2010 Z.z. v spojení s ust. § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z. o digitálnom vysielaní tým, že v rámci programovej služby JOJ PLUS nevyhradil v mesiaci júl 2011 10 % celkového vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľa nezávislí producenti. Skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný. Spornou medzi účastníkmi bola v prvom rade skutočnosť, či žalovaná mohla o porušení povinnosti žalobcom rozhodnúť a uložiť mu sankciu napadnutým rozhodnutím, keď subjektívna 6-mesačná lehota na rozhodnutie o uložení sankcie v zmysle ust. § 64 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z.z. začala žalovanej plynúť dňa 24.1.2012. Krajský súd v Bratislave sa preto najskôr obmedzil na skúmanie, či žalovaná pri aplikácii kritérií ustanovených v § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z. nevybočila z medzí zákona. Začatie plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty v zmysle ust. § 64 ods. 4 zákona medzi účastníkmi tiež nebolo sporné a je dané momentom, kedy sa žalovaná o porušení povinnosti dozvedela, t.j. dňa 24.1.2012 kedy začalo správneho konania, t.j. okamihom predloženia správy o monitorovaní, resp. o šetrení sťažnosti na zasadnutí Rady. Rada vo veci prvýkrát rozhodla rozhodnutím č. RL/28/2012 zo dňa 03.04.2012, teda v rámci šesťmesačnej subjektívnej lehoty určenej na rozhodnutie. Subjektívna lehota trvá šesť mesiacov, nemôže byť dlhšia, resp. predĺžená. Lehota v zmysle ust. § 64 ods. 7 druhá veta nie je dodatočnou lehotou k subjektívnej lehote. Je to lehota na opätovné rozhodnutie o sankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu, keď súd rozhodnutie Rady zruší a vec jej vráti na nové konanie. Z citácie tohto ustanovenia vyplýva, že zákonodarca rozlišuje udalosti, keď „súd rozhodnutie Rady zruší a vec jej vráti na nové konanie“ a „odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu“. (Skratka „najvyšší súd“ je v zmysle ust. § 17 ods. 7 zák. č. 308/2000 Z.z. v citovanom zákone používaná pre Najvyšší súd Slovenskej republiky). Vzhľadom na formuláciu druhej vety § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z. je túto aj podľa názoru krajského súdu potrebné vykladať nezávisle od predchádzajúcej vety tak, že postup v nej ustanovený sa vzťahuje na všetky prípady, kedy dôjde k zrušeniu rozhodnutia žalovanej súdom. Zákonodarca stanovil subjektívnu lehotu na rozhodnutie Rady v rozsahu šesť mesiacov, ktorá je relatívne krátka a pre prípad opakovaného zrušenia rozhodnutí Rady o uložení sankcie podľa § 64 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 308/2000 Z.z.. Pri opačnom výklade tohto ustanovenia by Rada stratila možnosť rozhodnúť v krátkej subjektívnej lehote s ohľadom na vykonanie procesných úkonov predchádzajúcich vydaniu rozhodnutia, čím by došlo k značnému obmedzeniu činnosti Rady. V preskúmavanej veci bolo rozhodnutie Rady zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5S/254/2012 a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu podala Rada odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom, ktorý bol Rade doručený dňa 30.12.2014. Rada vo veci opätovne rozhodla dňa 10.02.2015, teda v rámci zákonnej trojmesačnej lehoty, ktorá nenadväzuje na koniec subjektívnej lehoty, ale ako vyplýva zo samotného textu ustanovenia § 64 ods. 7 veta druhá, začína plynúť dňom doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu Rade. V ďalšom rade Krajský súd v Bratislave skúmal, či žalovaná pri aplikácii kritérií ustanovených v § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s ust. § 62 ods. 2 zák. č. 220/2007 Z.z. nevybočila z medzí zákona a či je jej rozhodnutie výsledkom logických a zdôvodnených úvah. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia žalovanej a aj z administratívneho spisu, žalovaná vydala predmetné rozhodnutie na základe porušenia zákona číslo 308/2000 Z.z., konkrétne § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s ust. § 62 ods. 2 zák. č. 220/2007 Z.z., pretože žalobca tým, že v rámci programovej služby JOJ PLUS nevyhradil v mesiaci júl 2011 10 % celkového vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľa nezávislí producenti. Ust. § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. neurčuje presné časové rozpätie, v rámci ktorého je vysielateľ povinný vyhradiť minimálne 10 % času vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľa nezávislí producenti. V čase spáchania skutku žalobcom nebol novelizovaný zákon číslo 308/2000 Z.z., kde v § 25 ods. 1 po novele je už uvedený časový údaj kalendárny mesiac, v ktorom je vysielateľ povinný vyhradiť najmenej 10 % celkového času vysielania európskym dielam, ktoré vytvorili od vysielateľov nezávislí producenti. Žalovaná preto podľa názoru súdu žalobcu správne sankcionovala za porušenia povinnosti v spojitosti s ust. § 62 ods. 2 zák. č. 220/2007 Z.z., podľa ktorého ak Rada pre výpočet podielov vysielacieho času neurčí inú časovú jednotku, je takouto časovou jednotkou kalendárny mesiac. Medzi účastníkmi nebola sporná ani skutočnosť, že žalobca v mesiaci júl 2011 vysielal programovú službu JOJ PLUS na základe licencie č. T/219 udelenej mu rozhodnutím č. T/219/2008 zo dňa 09.09.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.09.2008 (licencia udelená podľa zákona č. 308/2000 Z.z.) a licencie č. TD/16 udelenej mu rozhodnutím č. TD/16/2009 zo dňa 22.12.2009, právoplatné dňa 30.01.2010 (licencia udelená podľa zákona č. 220/2007 Z.z.). Z uvedeného vyplýva, že žalobca ako vysielateľ pri vysielaní programovej zložky JOJ PLUS bol povinný dodržiavať ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z. a aj zákona č. 220/2007 Z.z.. Z ust. § 13 ods. 4 a § 62 ods. 1 zákona č. 220/2007 Z.z. vyplýva, že na vysielanie tejto programovej služby sa v čase spáchania správneho deliktu vzťahoval § 25 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., ako aj § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z (siedma časť zákona), podľa ktorého je časovou jednotkou pre výpočet podielov vysielacieho času kalendárny mesiac, iba že by Rada určila inú časovú jednotku. Z ust. § 62 ods. 1 zákona č. 220/2007 Z.z. vyplýva, že ustanovenia prvej, piatej a siedmej časti sa vzťahujú aj na analógové vysielanie programovej služby. Krajský súd v Bratislave konštatuje, že žalovaný správny orgán v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho právne závery, ktoré náležite odôvodnil vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, Krajský súd v Bratislave žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Senát krajského súdu rozhodol vo veci pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave na Najvyšší súd Slovenskej republiky, písomne, dvojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).