Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/125/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200870 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015200870.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci žalobcu: M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, U., právne zastúpený advokátom: Mgr. Igor Šumichrast, so sídlom Ondavská 7, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015 takto: r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.05.2015 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015, ktorým minister spravodlivosti neformálne oznámil žalobcovi, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky správne posúdilo žiadosť žalobcu zo dňa 15.02.2015 ako žiadosť nespadajúcu pod rámec zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Uviedol, že v zmysle čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci, a teda aj žalovaného primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. S poukazom na ust. § 13 ods. 1 a § 37 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činností vlády a organizácii ústrednej štátnej správy tvrdil, že na daný skutkový stav bolo nevyhnutné aplikovať uvedené zákonné ustanovenia, pretože v danom prípade ide o informáciu vyplývajúcu z činnosti súdov Slovenskej republiky, ktorých ústredným orgánom štátnej správy je žalovaný a je zrejmé, že jedinou kompetentnou osobou, ktorá vie žalobcom vyžiadanú informáciu poskytnúť je práve Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Žalovaný má povinnosť starať sa o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do jeho pôsobnosti. Konštatoval, že podľa odbornej literatúry informáciou je každé oznámenie obohacujúce vedomie príjemcu alebo „akýkoľvek energetický, či hmotný prejav, ktorý môže mať zmysel buď pre toho, kto ho oznamuje alebo pre toho, kto oznamované prijíma“. Pri používaní zákona o slobode informácií niet žiadneho dôvodu tieto vymedzenia pojmu informácia zužovať a chápať ho napríklad iba v bežnom hovorovom význame. Žalobca mal za to, že žalovaný nesprávne právne posúdil žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie zo dňa 15.02.2015 a na základe tohto nesprávneho právneho posúdenia len neformálnym oznámením zo dňa 23.02.2015 skonštatoval, že v danom prípade nebolo možné žiadosť žalobcu považovať za žiadosť o sprístupnenie informácie na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Tvrdil, že jeho podanie jednoznačne je žiadosťou o sprístupnenie informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. a žiadosť žalobcu mala byť vybavená v zmysle predmetného zákona tak, že požadovaná informácia mala byť žalobcovi sprístupnená. Nestotožnil sa s konštatovaním žalovaného, že vzhľadom na „obsah“ podania žalobcovej žiadosti nebolo možné postupovať podľa zákona. Naopak žalobca tvrdil, že žalovaný musí vždy v prípade vyžadovania informácie postupovať v zmysle predmetného zákona a rozhodnúť tak, ako zákon predpokladá a teda, že informáciu buď sprístupní alebo nesprístupní. V prípade, že ju nesprístupní mal za to, že žalovaný musí vydať rozhodnutie podľa ust. § 18 citovaného zákona. Tvrdil, že uvedené rozhodnutie musí spĺňať všetky náležitosti rozhodnutia podľa ust. § 47 zákona o správnom konaní. Tvrdil, že tak neformálna odpoveď žalovaného zo dňa 23.02.2015, ako ani neformálna odpoveď ministra spravodlivosti na základe rozkladu žalobcu zo dňa 20.03.2015 neobsahuje formálne náležitosti rozhodnutia podľa ust. § 18 zákona o slobodnom prístupe k informáciám v spojení s § 47 Správneho poriadku a obidve „rozhodnutia“ sú nepreskúmateľné. Ďalej uviedol, že v prípade, že sa súd nestotožní s jeho tvrdením, že predmetné neformálne listy možno považovať za rozhodnutia, ktoré však nespĺňajú formálne náležitosti v zmysle Správneho poriadku, tvrdil, že v oboch prípadoch nastala fikcia rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám a aj v danom prípade fiktívne rozhodnutie nemá formálne náležitosti a je rovnako nepreskúmateľné. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré bolo súdu doručené dňa 09.07.2015 uviedol, že neformálny list ministra spravodlivosti, ktorý žalobca považuje za napadnuté rozhodnutie mu bol doručený dňa 26.03.2015 a s odkazom na § 57 ods. 2 O.s.p. konštatoval, že posledným dňom lehoty na podanie žaloby bol deň 26.05.2015, pričom na žalobe zo dňa 21.05.2015, ktorá bola žalovanému doručená, je vyznačený ako deň doručenia na Krajský súd v Bratislave deň 27.05.2015. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou žalovaný z opatrnosti namietol, že žaloba bola podaná oneskorene a v takom prípade navrhol, aby súd konanie zastavil. Pre prípad, že žaloba bola podaná včas a súd konanie nezastaví pre oneskorené podanie žaloby, žalovaný sa vyjadril k žalobe v tom smere, že mal za to, že akékoľvek podanie označené ako „žiadosť o sprístupnenie informácií“, „infožiadosť“, či akékoľvek podanie doručené orgánu štátu spôsobom určeným na podávanie žiadostí o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. nie je spôsobilé vyvolať začatie konania, ktoré je spojené s podaním žiadosti o sprístupnenie informácií. Uviedol, že konanie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám je spôsobilé vyvolať len také podanie, ktoré je žiadosťou o sprístupnenie informácií nielen podľa svojho označenia, či spôsobu podania, ale i podľa obsahu, podstaty a zmyslu. Zastával názor, že každé podanie musí byť posúdené podľa týchto náležitostí a len také, ktoré je žiadosťou o sprístupnenie informácií nielen podľa označenia, ale najmä podľa jeho obsahu je spôsobilé vyvolať začatie konania o sprístupnenie informácií. Konštatoval, že podanie žiadateľa vykazovalo formálne znaky žiadosti o sprístupnenie informácií, dokonca to v ňom deklaroval sám žalobca a upozorňoval, že jeho žiadosť nie je žiadosťou o právne poradenstvo. Napriek tomu však jeho žiadosť vykazovala znaky žiadosti o záväzný právny názor, právnu radu, výkladové stanovisko, či vyjadrenie k aplikácii ustanovení právnych predpisov. Tvrdil, že zákon č. 211/2000 Z.z. zabezpečuje prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícií a bez ohľadu na to, aká všeobecná definícia pojmu informácia sa v danom prípade aplikuje, poskytnutie právneho stanoviska pod pojem informácia nepatrí. Bol názoru, že závery prvostupňového i druhostupňového orgánu preto boli správne, dokonca v oboch odpovediach i riadne odôvodnené. Konštatoval, že ak žiadosť žalobcu nebola žiadosťou o sprístupnenie informácie nemohla vyvolať začatie konania podľa zákona č. 211/2000 Z.z., a teda ak sa konanie nezačalo podľa citovaného zákona, nebolo potrebné o žiadosti žalobcu vydať rozhodnutie podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. a ani nenastúpila fikcia vydania zamietaného rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.. V nadväznosti na uvedené mal za to, že potom ani podanie žalobcu zo dňa 10.03.2015 nemôže byť rozkladom proti rozhodnutiu zo dňa 23.02.2015 o nesprístupnení informácií, keďže žiadne takéto rozhodnutie nebolo vydané. Žalovaný mal za to, že v danom prípade keďže žiadne rozhodnutie vydané nebolo, postup, ktorý žalovaný zvolil, bol plne v súlade so zákonom. Vo vzťahu k odkazom na ústavné rozmery práva na slobodný prístup k informáciám (čl. 26 Ústavy SR) žalovaný uviedol, že tieto sú nepochybne dané a platné, ale to nič nemení na skutočnosti, že žalobca si svojím podaním neuplatnil právo na prístup k informáciám, hoci túto skutočnosť formálne deklaruje. V súvislosti s poukazom žalobcu na ust. § 37 zákona č. 575/2001 Z.z. žalovaný mal za to, že požiadavka žalobcu nesmerovala k získaniu informácie, ale k získaniu právneho stanoviska, právneho názoru, či záväzného výkladu právnej normy a to potvrdzuje, že podanie žalobcu nebolo spôsobilé vyvolať konanie o sprístupnenie informácie. Preto takáto požiadavka žalobcu nepochybne nemohla a správne nebola riešená podľa ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z.. Vo vzťahu k podaniu žalobcu zo dňa 29.05.2015, doručenom v ten istý deň súdu, žalovaný uviedol, že pre toto konanie nemá žiadnu relevanciu a nie je možné brať naň akýkoľvek ohľad, pretože správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, podľa ktorej súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach žaloby. Pre určenie prieskumnej činnosti súdu mal za to, že uvedené podanie žalobcu zo dňa 29.05.2015 nie je relevantné i z dôvodu, že bolo podané na súd po zákonnej lehote na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný s poukazom na to, že v danom prípade neexistuje rozhodnutie, ktoré by bolo možné napadnúť žalobou podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. navrhol, aby súd v súlade s § 250d ods. 3 O.s.p. konanie zastavil. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia, alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žiadosťou zo dňa 15.02.2015 prostredníctvom elektronických prostriedkov požiadal žalobca podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o sprístupnenie informácie na základe akého zákonného ustanovenia registrové súdy požadujú úhradu súdneho poplatku od účastníka konania za nahliadnutie do súdnych spisov vedených v rámci obchodného registra, napr. v konaniach Exre, CbR a podobne. Zároveň uviedol, že nejde o právne poradenstvo, ide o sprístupnenie informácie, ktorú povinná osoba má k dispozícii. Položka 24c sadzobníka súdnych poplatkov spoplatňuje nahliadanie do obchodného registra, nie nahliadanie do súdnych spisov účastníkom konania v rámci realizácie jeho práva podľa § 44 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný odpovedal žalobcovi elektronicky dňa 23.02.2015 tak, že nebolo možné vyhodnotiť jeho žiadosť o poskytnutie informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z., pretože v danom prípade išlo o poskytovanie právneho poradenstva, či výkladového stanoviska, čo v konečnom dôsledku Ústava SR neumožňuje. S poukazom na zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ktorý upravuje právomoci Ministerstva spravodlivosti SR uviedol, že kompetencie žalovanému neumožňujú podať záväznú právnu radu, či právne stanovisko. Podaním označením ako rozklad proti rozhodnutiu zo dňa 23.02.2015 o nesprístupnení informácií zo dňa 10.03.2015 žalobca napadol vyššie uvedené oznámenie žalovaného. Dňa 26.03.2015 bol doručený žalobcovi list ministra spravodlivosti SR č. 39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015, v ktorom uviedol, že nie každé podanie označené ako žiadosť o informácie s odkazom na zákon o slobode informácií je možné automaticky považovať za žiadosť o sprístupnenie informácií podľa uvedeného zákona, ktorá by bola spôsobilá vyvolať správne konanie v jeho zmysle. Uviedol, že pri odbornom použití Správneho poriadku sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu. Osobitne poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v ktorom je vyjadrený princíp legality (zákonnosti) tak, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. S odkazom na § 13 zákona č. 575/2001 Z.z. zdôraznil, že do právomoci žalovaného nepatrí podávanie právne záväzného výkladu k právnym predpisom ani poskytovanie právne záväzných stanovísk a vyjadrení k aplikácií právnych predpisov, ale len aplikácia príslušných právnych predpisov v rozsahu jeho pôsobnosti. Zaoberal sa aj otázkou „princípu dobrej verejnej správy“ a v súvislosti s ňou konštatoval, že práve požiadavka publicity práva, ktorú zakotvuje ustanovenie čl. 87 ods. 4 Ústavy SR a ktorú bližšie rozvíja zákon č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov slúži na to, aby boli občania Slovenskej republiky dostatočne informovaní o svojich právach a právom chránených záujmoch, avšak požiadavka publicity práva nemôže nič zmeniť na uvedenej vyššie zásade legality, teda nemôže viesť ani k tomu, že by štátne orgány, ktorým takúto právomoc zákon nezveril poskytovali abstraktné právne rady, a to ani akokoľvek zjavných alebo menej dôležitých otázkach. Záverom uviedol, že žalovaný podanie žalobcu posúdil ako podanie, ktoré nie je žiadosťou o informácie, a preto nemôže byť vydané formálne rozhodnutie ako keby išlo o rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy. IV. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. Podľa ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky čl. 17 ods. 1, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon. Podľa § 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Podľa § 13 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo. (2) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky pripravuje právnu úpravu v oblasti ústavného práva, trestného práva, občianskeho práva, obchodného práva, rodinného práva, konkurzného práva a medzinárodného práva súkromného. (3) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vykonáva štátny dohľad nad činnosťou Slovenskej komory exekútorov, nad činnosťou Notárskej komory Slovenskej republiky, v zákonom ustanovenom rozsahu nad činnosťou súdnych exekútorov a nad činnosťou notárov. (4) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vykonáva v zákonom ustanovenom rozsahu kontrolu nad dodržiavaním podmienok organizovania a priebehu dobrovoľných dražieb. (5) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vykonáva v zákonom ustanovenom rozsahu kontrolu nad zriaďovateľmi stálych rozhodcovských súdov, stálymi rozhodcovskými súdmi, rozhodcami a disciplinárnu právomoc nad rozhodcami oprávnenými rozhodovať spotrebiteľské spory. (6) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zabezpečuje výkon znaleckej činnosti, prekladateľskej činnosti a tlmočníckej činnosti a vydávanie Zbierky zákonov Slovenskej republiky a Obchodného vestníka. (7) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zabezpečuje zastupovanie Slovenskej republiky na Európskom súde pre ľudské práva a zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie. (8) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zabezpečuje plnenie úloh súvisiacich s členstvom Slovenskej republiky v Eurojuste. Podľa § 37 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, zverejňujú ich a po prerokovaní v pripomienkovom konaní predkladajú vláde; dbajú aj o dodržiavanie zákonnosti v oblasti svojej pôsobnosti. Vzhľadom na námietku žalovaného spočívajúcu v oneskorenom podaní žaloby, sa v prvom rade súd zaoberal otázkou včasnosti podania predmetnej žaloby. Zo súdneho a pripojeného administratívneho spisu je nesporné, že rozhodnutie žalovaného č. 39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015 bolo žalobcovi doručené dňa 26.03.2015 a žaloba na preskúmanie rozhodnutia bola elektronicky podaná na Krajskom súde v Bratislave dňa 26.05.2015 o 22:09 hod. a dňa 27.05.2015 bola súdu doručená v písomnej podobe. V predmetnej veci posledným dňom lehoty na podanie žaloby bol deň 26.05.2015. Ustanovenie § 42 ods. 1 O.s.p. umožňuje robiť podania aj elektronickými prostriedkami. V danom prípade žaloba zo dňa 21.05.2015 bola poslaná na elektronickú adresu podateľne Krajského súdu v Bratislave aj prijatá dňa 26.05.2015 o 22:09 hod. v posledný deň lehoty, teda včas napriek tej skutočnosti, že žaloba bola pracovníkom súdu zaevidovaná nasledujúci deň, t. j. 27.05.2015 o 10:42 hod.. Žalobca v lehote troch dní, dňa 27.05.2015 elektronicky podanú žalobu doplnil písomne, čím bola splnená podmienka stanovená v § 43 ods. 1, veta druhá O.s.p.. Súd sa ďalej zaoberal otázkou okruhu účastníkov konania, keď žalobca za žalovaného označil ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V súvislosti s otázkou pasívnej legitimácie v predmetnom konaní je potrebné uviesť, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredný štátny orgán a minister spravodlivosti má postavenie vedúceho ústredného štátneho orgánu. Právnu subjektivitu má samotné ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba (§ 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Minister spravodlivosti Slovenskej republiky nie je sám osebe správnym orgánom, ale osobou stojacou na čele tohto správneho orgánu. Rozhodovanie v prvom i druhom stupni správneho konania v predmetnej veci zostáva na úrovni správneho orgánu tohto istého stupňa. V preskúmavanej veci bolo potrebné posúdiť aj otázku, či je možné považovať list ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015 za rozhodnutie a či je možné ho súdne preskúmať. Pri posudzovaní tejto otázky súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžd/36/2011 zo dňa 01.08.2012, ktorý pri riešení tejto otázky zaujal stanovisko, že pojem „rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu a nie formy. Nie je rozhodujúce ako správny orgán svoj akt označil alebo či vec vybavil neformálnym prípisom (či formálne nedokonalým rozhodnutím napr. bez odôvodnenia, či poučenia o opravnom prostriedku) v domnienke, že nie je jeho povinnosťou vydať rozhodnutie v určitej procesnej forme. Dospel k záveru, že takýto akt môže byť tiež podrobený súdnemu prieskumu. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného č. 39258/2015-23-II zo dňa 20.03.2015, ktorým žalovaný podanie žalobcu posúdil ako podanie, ktoré nie je žiadosťou o informácie s tým, že do právomoci žalovaného nepatrí podávanie právne záväzného výkladu k právnym predpisom ani poskytovanie právne záväzných stanovísk a vyjadrení k aplikácií právnych predpisov, ale len aplikácia príslušných právnych predpisov v rozsahu jeho pôsobnosti. Medzi spornými stranami bol totiž zásadný rozpor v posúdení, či požadovanú informáciu bolo resp. nebolo možné považovať za žiadosť o sprístupnenie informácie na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zákon o informáciách pojem „informácia“ nedefinuje. Podľa obsahu slova je informáciou správa alebo údaj, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. V danom prípade predmetom žiadosti o poskytnutie informácie neboli požiadavky o poskytnutie informácie, teda poznatku v konkrétnej veci, ani údajov, ktoré bol žalobca oprávnený požadovať, ale žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá aj podľa názoru krajského súdu predstavovala právnu radu, či vyjadrenie k aplikácii ustanovení právnych noriem. Zo znenia zákona o informáciách však nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie právneho poradenstva, resp. výkladové stanovisko k aplikácii ustanovení právnych noriem. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť vyhľadávať a následne vyhodnocovať právne predpisy z hľadiska aplikácie na žalobcom konkrétne uvedenú činnosť, resp. konanie súdu. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, ako v danom prípade správne uviedol žalovaný, že do právomoci žalovaného nepatrí podávanie právne záväzného výkladu k právnym predpisom ani poskytovanie právne záväzných stanovísk a vyjadrení k aplikácií právnych predpisov, ale len aplikácia príslušných právnych predpisov v rozsahu jeho pôsobnosti. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor vykonávajúcich orgánov. Z uvedeného vyplýva, že žiadosť o poskytnutie informácie v danej veci je ukážkou požiadavky, na ktorú sa zákon o informáciách nevzťahuje. Podľa názoru súdu rozhodnutie žalovaného je súladné so zákonom o informáciách, pretože žalovaný v danom prípade nebol oprávnený žalobcovi poskytnúť právnu radu resp. stanovisko spojené s aplikáciou právnych predpisov, v opačnom prípade by konal nad rámec oprávnení stanovených mu zákonom, a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd s poukazom na vyššie prezentovaný názor konštatoval, že keďže žalovanému v postavení povinnej osoby právna povinnosť takejto žiadosti žalobcu vyhovieť ani nevyplývala, potom nevyhovením žiadosti žalobcu zo strany žalovaného teda ani nemohlo dôjsť k negatívnemu zásahu do práva žalobcu na informácie. Krajský súd v Bratislave preto dospel k záveru, že postup žalovaného bol v súlade so zákonom, žalobné námietky neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na to žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., pretože žalobca v konaní úspešný nebol, súd mu náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, v dvoch vyhotoveniach. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p.). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.