Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/154/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201026 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015201026.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci žalobkyne: X. P., bytom S. XX, O., právne zastúpená: Mgr. Vasil Demjan, bytom Janka Kráľa 736/16, Senica, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava, Krajský dopravný inšpektorát, Špitálska 12, Bratislava o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-P-19/BA-KDI21-2013 zo dňa 26.03.2015 takto: r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. KRPZ-P-19/BA-KDI21-2013 zo dňa 26.03.2015 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV, Okresného dopravného inšpektorátu č. ORP-P-1207/BAIV-ODI1-2012 zo dňa 29.10.2014 zrušuje podľa § 191 ods. 1 písm. e) S.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobkyni právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Z pripojeného administratívneho spisu č. KRPZ-P-19/BA-KDI21-2013, konkrétne zo záznamu dopravnej nehody zo dňa 20.12.2012 vyplynulo, že Krajský dopravný inšpektorát v Bratislave uviedol, že k dopravnej nehode došlo dňa 11.12.2012 o 16:40 h. tak, že vodička (žalobkyňa) viedla svoje osobné motorové vozidlo tov. značky Škoda Octavia, EČV: O. v Bratislave po štátnej ceste I/2 v smere do mestskej časti Záhorská Bystrica, jazdila za neznámym vozidlom, ktoré pred ňou prudko zabrzdilo, žalobkyňa so svojim vozidlom neprispôsobila rýchlosť jazdy najmä svojím schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať a pri prudkom zabrzdení dostala s vozidlom šmyk a vyletela do priekopy pri ceste vo svojom jazdnom smere. Alkohol u vodičky bol nezistený, ďalej bolo uvedené, že došlo k ľahkému zraneniu vodičky, ktorá bola prevezená na jednorazové ošetrenie do nemocnice. 2. Pri ústnom prejednaní priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky žalobkyňa ako obvinená z priestupku v zápisnici z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 29.10.2014 uviedla, že vznesené obvinenie odmieta, s obvinením nesúhlasila a pridržiavala sa svojej pôvodnej výpovede s tým, že žiadala, aby sa doplnili a prešetrili skutočnosti uvedené v predchádzajúcich jej výpovediach a vyjadreniach. 3. Prvostupňovým rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Bratislave IV č. ORP- P-1207/BAIV-ODI1-2012 zo dňa 29.10.2014 bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch za porušenie § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke, platného a účinného v čase spáchania skutku, pretože dňa 11.12.2012 v čase o 16:40 h. viedla motorové vozidlo značky Škoda Octavia, EČV: O. v Bratislave po štátnej ceste I/2 v smere do MČ Záhorská Bystrica, pričom neprispôsobila rýchlosť jazdy, najmä svojím schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, následkom čoho pri prudkom brzdení s vozidlom dostala šmyk, prešla vpravo mimo vozovku do priekopy a došlo ku škodovej udalosti, za čo jej bola uložená podľa § 22 ods. 2 písm. e) zákona o priestupkoch pokuta vo výške 20,- eur. Zároveň jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 16,- eur. 4. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, ktoré žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. KRPZ-P-19/BA-KDI21-2013 zo dňa 26.03.2015 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 5. V odôvodnení odvolací orgán sa stotožnil s postupom správneho orgánu prvého stupňa, ktorý vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa svojim konaním porušila § 16 ods. 1 zákona o cestnej premávke, pričom vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžd/4/2014, ktorým je prvostupňový správny orgán, ako aj odvolací správny orgán viazaný, a to že porušenie § 16 ods. 1 zákona o cestnej premávke nezakladá zodpovednosť za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch, ale takéto konanie možno v záujme ochrany bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky maximálne postihnúť ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch. II. 6. Žalobkyňa sa žalobou doručenou krajskému súdu 24.06.2015 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov vo veci rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-P-19/BA- KDI21-2013 zo dňa 26.03.2015, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV, Okresný dopravný inšpektorát č. ORP-P-1207/ BAIV-ODI1-2012 zo dňa 29.10.2014, ktorým uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a podľa § 22 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, žalobkyni uložil pokutu vo výške 20,- eur podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch a s poukazom na § 1 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 411/2006 Z. z. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške 16,- eur. 7. Žalobkyňa sa domnievala, že správny orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný nezistili dostatočne, presne a nepochybne skutkový stav, nesprávne posúdili právny stav, ako aj skutkový stav. 8. Bola názoru, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v rozpore so základnými zásadami správneho konania, keďže nevykonali všetky vyšetrenia nevyhnutné na objasnenie rozhodujúcich okolností a dôležitých pre posúdenie veci, ako aj nezabezpečili, aby skutkové zistenia vyvodené z vykonaných šetrení a dôkazov zodpovedali skutočnosti. Správne orgány nezistili a nepreukázali skutok, pre ktorý vedú proti žalobkyni správne konanie. Ani jeden z vyššie uvedených orgánov sa podľa žalobkyne nezaoberal skutkovou podstatou skutku, pre ktorý voči nej vedú správne konanie. Takisto sa nezoberali otázkou, či konanie žalobkyne bez akýchkoľvek pochybností naplnilo skutkovú podstatu priestupku tak, ako to vyžaduje zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. 9. Domnievala sa, že v tomto prípade nebola naplnená skutková podstata priestupku podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch. Zavineným konaním žalobkyne, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti nemôže byť jej zídenie s vozidlom mimo vozovky, pri ktorom mala utrpieť akési hypotetické zranenia. Podľa žalobkyne nie je teda zrejmé na akom právnom posúdení a na základe akých zákonných ustanovení vedie proti žalobkyni orgán prvého stupňa a žalovaný správne konanie, na základe akých ju správny orgán prvého stupňa uznal vinnou zo spáchania priestupku, ktorý nie je priestupkom a na základe akých správne orgány vydávajú svoje nezákonné rozhodnutia, pričom v prípade žalobou napadnutého rozhodnutia ide už celkom o piate a šieste nezákonné rozhodnutie. 10. Poukázala na to, že rozhodnutie o priestupku správneho orgánu prvého stupňa nie je v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, keďže nespĺňa základné formálne ani obsahové požiadavky a náležitosti rozhodnutia, nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, keďže správne orgány sa neunúvali spoľahlivo zistiť stav veci a ako podklad pre vydanie rozhodnutia použili a akceptovali nezákonne získaný dôkaz (záznam o podaní vysvetlenia žalobkyňou zo dňa 20.12.2012 bez zákonného poučenia so zákazom zástupcovi žalobkyne vstupovať do konania a čokoľvek namietať) a neobsahujú predpísané náležitosti. 11. Ďalej konštatovala, že správne orgány prvého a druhého stupňa napriek tomu, že sú viazané právnym názorom súdov, ktoré ich rozhodnutia preskúmavali, názory Krajského súdu v Bratislave uvedené v rozsudku sp. zn. 1S 205/2013 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/4/2014 úplne odignorovali, keď len prevzali výsledky nezákonného konania a nezákonného dokazovania, tieto zopakovali a vydali iné nové rozhodnutie tváriac sa, že toto rozhodnutie je v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR. Uviedla, že úplne pritom ignorovali názor krajského súdu potvrdeného Najvyšším súdom SR, ktorý uviedol, že rozhodnutia správnych orgánov v tomto konaní sa opierajú o domnienky a nie fakty. Súčasne Krajský súd v Bratislave označil dokazovanie, ako dokazovanie vykonané nedostatočne a tendenčne. 12. Žalobkyňa poukázala na to, že správny orgán konštatuje nikým a ničím nepodložené a nepreukázané zavinenia žalobkyne, správny orgán nedospel ani k správnej úvahe, ani k vysvetleniu, aké zákonné ustanovenia aplikoval, v čom vidí protiprávne konanie účastníčky konania, dôkazy, ktorými sa spravoval len vymenúva, neuvádza, čo konkrétne považuje za dostatočne preukázané a v čom naopak vidí pochybnosti, ktoré dôkazy v neprospech a ktoré v prospech účastníčky konania zistil, zaistil a ako ich vyhodnotil. Vôbec sa nezoberal tvrdeniami účastníčky konania z jej výpovede - záznamu o podaní vysvetlenia. 13. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobkyňa žiadala, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie krajský súd zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. III. 14. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril vo vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 03.08.2015. 15. K námietkam žalobkyne uviedol, že sa v danom prípade stotožnil s postupom správneho orgánu prvého stupňa, ktorý vo výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa svojim konaním porušila § 16 ods. 1 zákona o cestnej premávke, pričom vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžd/4/2014, ktorým je prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný viazaný, a to, že porušenie § 16 ods. 1 zákona o cestnej premávke nezakladá zodpovednosť za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch, ale takéto konanie možno v záujme ochrany bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky maximálne postihnúť ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch. 16. Žalovaný bol toho názoru, že správny orgán prvého stupňa postupoval v konaní v zmysle § 32 ods. 1 Správneho poriadku, pretože zistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstaral potrebné podklady pre rozhodnutie. Taktiež mal za to, že prvostupňový správny orgán sa dostatočne vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, pričom všetky dôkazy jednoznačne podporujú skutočnosti a priebeh skutku. Správny orgán prvého stupňa vyhodnotil v zmysle § 34 Správneho poriadku, podľa názoru žalovaného, všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 17. Vzhľadom na uvedené sa žalovaný nestotožnil s námietkami žalobkyne, pretože zo spisového materiálu bolo nepochybne zistené, že žalobkyňa viedla motorové vozidlo značky Škoda Octavia, EČV: O. v Bratislave po štátnej ceste I/2 v smere do Mestskej časti Záhorská Bystrica, pričom žalobkyňa neprispôsobila rýchlosť jazdy, najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, následkom čoho pri prudkom brzdení s vozidlom dostala šmyk, prešla vpravo mimo vozovku do priekopy a došlo ku škodovej udalosti. 18. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. IV. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 S.s.p.). 20. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 23. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti S.s.p. o správnych žalobách. 24. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. 25. Podľa § 22 ods. 1 písm. k) citovaného zákona, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až j), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. 26. Podľa § 22 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, za priestupok podľa odseku 1 písm. e), g) až i) možno uložiť pokutu od 150,- eur do 800,- eur a zákaz činnosti do troch rokov. 27. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. 28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 29. Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. 30. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 31. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci boli rozhodnutie žalovaného žalovaného č. KRPZ-P-19/BA-KDI21-2013 zo dňa 26.03.2015, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV, Okresného dopravného inšpektorátu č. ORP-P-1207/BAIV-ODI1-2012 zo dňa 29.10.2014. 32. Zákon o priestupkoch v ustanovení § 51 zakotvuje, že „ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní“. V odkaze pod čiarou č. 4 uvádza zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). To znamená, že správne orgány musia v konaní a pri rozhodovaní dodržiavať najmä základné zásady správneho konania (§ 3), ustanovenie správneho poriadku týkajúce sa zisťovania podkladov pre rozhodnutie (§ 32 a nasl.) ako aj ustanovenia správneho poriadku zakotvujúce finálne štádium správneho konania, t.j. vydanie rozhodnutia (§ 46 a nasl.). V ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo základných zásad správneho konania je zásada zákonnosti (§ 3 ods. 1). Z uvedenej zásady vyplýva, že správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi. V neposlednom rade sú povinné prihliadať aj na obsah medzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s čl. 7 Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi. 33. Ďalšou základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4 správneho poriadku, ale je premietnutá aj v jeho ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). 34. Krajský súd nemá pochybnosti o tom, že je právom správneho orgánu, ktorý vedie konanie o priestupku rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná. Je na úvahe správneho orgánu rozhodnúť, či určitý dôkaz nie je potrebné vykonať (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania podkladov pre rozhodnutie, ako aj výber dôkazných prostriedkov vyplýva z vrchnostenského postavenia správneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou mu zákonom voči subjektom podriadeným mu pri rozhodovaní ako aj z vyšetrovacieho princípu, na ktorom je priestupkové konanie v zákone o priestupkoch založené, taktiež zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania (§ 3 ods. 3 posledná veta správneho poriadku). To však neznamená, že by správny orgán v prípade konania o priestupku, ktoré má v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry charakter konania o trestnom obvinení nerešpektoval procesné práva obvineného z priestupku, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený v zbierke zákonov SR č. 209/1992 Zb.), ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. 35. Podľa čl. 1 ods. 2 veta prvá Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené ustanoveným spôsobom, majú prednosť pred zákonmi. 36. Keďže Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná, v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR postavený na úroveň ústavného zákona. To znamená, že v SR má každá fyzická a právnická osoba zaručené právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. Bolo by v rozpore s princípmi právneho štátu ak by právo na spravodlivý proces nebolo dodržané. Súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje základné súdno-procesné princípy. Zo štrasburskej judikatúry vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú aj na konanie správne a exekučné. 37. Článok 6 ods. 3 Dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného z trestného činu. Podľa písmena d) cit. článku obvinený z trestného činu má právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe. Vo všetkých veciach, ktoré je možné subsumovať pod pojem „veci trestného charakteru“, musí mať osoba proti ktorej sa vedie konanie, možnosť domôcť sa práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru. 38. Je síce pravdou, že správny orgán môže podľa svojej úvahy posúdiť (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), či sa určitá skutočnosť v rámci dokazovania ukázala ako pravdivá; t.j. môže dospieť k záveru, že určitý dôkaz je dostačujúci alebo sa rozhodnúť, že treba zadovážiť ďalšie dôkazy, ktoré majú relevantnejší podklad pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov predstavuje zložitý myšlienkový postup, v rámci ktorého správny orgán na základe svojich logických, systematických a historických úsudkov ako aj účelu zákona, tzv. ducha zákona, určité tvrdenia prijíma a iné odmieta. Pri hodnotení dôkazov ide o myšlienkovú činnosť správneho orgánu, v rámci ktorej je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti a napokon hodnota ich pravdivosti. Správny orgán pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o tieto dôkazy môže oprieť svoje zistenia ohľadne skutku, t.j. či sú pre zistený skutkový stav upotrebiteľné. To znamená, že dokazovanie predstavuje aj verifikačný proces, pri ktorom správny orgán zvažuje, ktorý dôkaz je využiteľný a z hľadiska dokazovania významný a ktorý dôkaz je pre rozhodnutie vo veci samej bezvýznamný. 39. Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Podľa názoru súdu správny orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov len potom, ak vykonal úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. To platí aj pre odvolací správny orgán, keďže v zmysle judikatúry týkajúcej sa správneho súdnictva je jednoznačne zastávaný právny názor, že prvostupňové aj druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok. 40. Zákon o priestupkoch v ustanovení § 73 ods. 2 zakotvuje základné procesné práva a povinnosti obvineného z priestupku. V porovnaní so všeobecným správnym konaním, ktoré je upravené v zákone o správnom konaní poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Predovšetkým zakotvuje zásadu prezumpcie neviny obvineného z priestupku. Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi, ani k priznaniu nemôže byť donucovaný. Realizácia zásady prezumpcie neviny znamená, že správny orgán je povinný dokázať vinu obvineného z priestupku a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku (in dubio pro reo). 41. Krajský súd v intenciách žaloby posudzoval, či správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. 42. Z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 205/2013 zo dňa 05.12.2013, ktorým bolo rozhodnutie žalovaného č. KRPZ-P-19/BA-KDI21-2013 zo dňa 27.06.2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vo veci predmetného skutku žalobkyne zrušené, a nadväzujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/4/2014 zo dňa 07.05.2014 je zrejmé, že tieto konštatovali vo veci nedostatočne zistený skutkový stav, keď Krajský súd v Bratislave uviedol, že rozhodnutie sa opiera o domnienky a nie fakty. 43. Žalobkyňa v konaní opakovane namietala postup príslušníka polície pri spisovaní záznamu zo dňa 20.12.2012. V zápisnici z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 09.04.2013 doplnila k záznamu o podaní vysvetlenia zo dňa 20.12.2012, v uvedenom texte „Preto aj ona začala prudko brzdiť“, že tento opravuje na „Preto aj ona začala brzdiť tak, aby zabránila zrážke, aby nenarazila do pred ňou idúceho motorového vozidla“. Ďalej namietala nesprávnosť zápisu, že: V nemocnici, kde bola žalobkyňa sanitkou odvezená po dopravnej nehode bola vyšetrená a nie ošetrená, pretože neutrpela žiadne zranenie. Žalobkyňa sa domnievala, že rýchlosť prispôsobila poveternostným podmienkam a všetkým okolnostiam. Podľa žalobkyne, dopravná nehoda nevznikla neprispôsobením rýchlosti, ale v dôsledku toho, že motorové vozidlo zn. Audi pri predbiehaní bezdôvodne zvýšilo rýchlosť, a preto žalobkyňa sa nemohla zaradiť pred neho, ale iba za neho. Keď sa za toto vozidlo zaradila mala dostatočnú vzdialenosť od tohto vozidla. Ďalej namietala nepresnosti a nezrovnalosti v záznamoch o dopravnej nehode, ktoré sa nachádzajú v spise ako: „dobrý stav krajnice, viditeľné vodiace pruhy“, a neskôr uvádzané po oboch stranách vozovky sú: „krajnice, ktoré nie sú viditeľné, sú zasnežené“, s tým že tvrdenia si vzájomne odporujú a sú nepravdivé. 44. Žalobkyňa v žalobe namietala, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav s tým, že podľa názoru žalobkyne úplne ignorovali vyššie uvedené právne závery Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR. 45. S uvedeným tvrdením žalobkyne sa krajský súd plne stotožnil. Žalovaný správny orgán uviedol, že pri rozhodovaní o priestupku vychádzal zo spisového materiálu č. KRPZ-P-707/BA-KDI74-2012, z listinných dôkazov, ktoré tvoria jeho súčasť, a taktiež aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 205/2013 zo dňa 05.12.2013, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/4/2014 zo dňa 07.05.2014 a dospel k záveru, že mal za objektívne preukázané, že žalobkyňa svojim konaním porušila § 16 ods. 1 zákona o cestnej premávke, čo zakladá jej zodpovednosť za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch. Na druhej strane žalobkyňa však priebeh skutku a obvinenie odmietla a žiadala prešetriť skutočnosti uvedené v jej predchádzajúcich výpovediach a vyjadreniach. 46. Súd nemohol súhlasiť s tvrdením žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, že pri rozhodovaní vychádzali z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/4/2014, ako aj z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 205/2013, pretože ako z rozhodnutí vyplynulo, tieto konštatovali, že skutkový stav nebol zistený nepochybne, nie presne a úplne. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí okrem toho konštatoval, že rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Bratislava IV vychádza len z formálneho chápania priestupku, čo je v rozpore s obsahom pojmu priestupok i účelom zákona o priestupkoch. Zároveň konštatoval, že spoločenská nebezpečnosť konania žalobkyne je mizivá, resp. žiadna. 47. Zo spisu nesporne vyplýva, že žalobkyňa v priebehu celého konania namietala nedostatočné posúdenie veci pre neexistenciu jednoznačných dôkazov preukazujúcich jej vinu. Správny orgán prvého stupňa, ani žalovaný na túto výhradu žalobkyne podľa názoru krajského súdu náležite nereagovali. 48. Podľa názoru krajského súdu, správny orgán bez doplnenia dokazovania, relevantného zistenia skutkového stavu konštatoval, že mal za objektívne preukázané, že žalobkyňa svojim konaním porušila § 16 ods. 1 zákona o cestnej premávke, čo zakladá jej zodpovednosť za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch. 49. Skutkový stav, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie správnych orgánov, nie je podľa názoru krajského súdu jednoznačný, aby na základe neho mohla byť vyvodená zodpovednosť za uvedený skutok voči žalobkyni. 50. Krajský súd konštatoval, že správne orgány sa citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Bratislave neriadili, pretože, ako už bolo uvedené, obidva konštatovali, že skutkový stav nebol zistený nepochybne. Napriek tejto skutočnosti správne orgány kvalifikovali skutok žalobkyne ako priestupok, a to bez doplnenia dokazovania, tak aby bol skutkový stav zistený presne a úplne. To, že bola opätovne spísaná zápisnica so žalobkyňou ešte nepostačuje na doplnenie sporných a namietaných okolností zo strany žalobkyne v predmetnom konaní. Žalovaný napriek záverom súdu, okrem vypočutia žalobkyne, nevykonal žiadne iné dokazovanie a konštatoval, že mal za objektívne preukázané, že žalobkyňa svojím konaním sa dopustila priestupku, za čo jej následne bola uložená sankcia. 51. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel Krajský súd v Bratislave k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného ako nezákonné podľa § 191 ods. 1 písm. e) S.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 52. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného doplniť dokazovanie, dôkladnejšie reagovať na podstatné návrhy a vyjadrenia žalobkyne, odstrániť vyššie žalobkyňou uvedené rozpory a opätovne posúdiť všetky v konaní doplnené skutočnosti (vykonané dôkazy), tieto s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu vyhodnotiť a zhodnotiť z hľadiska ich právnej relevancie a vo veci opätovne rozhodnúť. 53. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 S.s.p. a v konaní úspešnej žalobkyni priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 175 ods. 2 S.s.p.). 54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Proti výroku o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku žaloby nemožno v zmysle § 439 ods. 2 písm. e) S.s.p. podať kasačnú sťažnosť.