Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/190/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201303 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015201303.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobkyne: G. E. O., nar.: XX.XX.XXXX, E. O.: M. Č. E. I. V., M. I. V., O. I. V., Z. A. P., zastúpená: REKEN & PARTNERS Law firm, s.r.o., advokátska kancelária, Tichá 45, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA2-2015/005965-004 zo dňa 09.06.2015, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 09.06.2015 žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“), ktorým prvostupňový orgán žiadosť žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania zamietol. 2. Prvostupňový orgán nevyhovel žiadosti žalobkyne z dôvodu podľa § 33 ods. 6 písm. g/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „Zákon”), s poukazom na § 33 ods. 1 písm. a/ a c/ uvedeného zákona, keďže s prihliadnutím na verejný záujem, na situáciu a vývoj trhu práce mal za to, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude hospodárskym prínosom pre Slovenskú republiku. II. Žaloba 3. Žalobkyňa považovala rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné, žiadala ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietala, že prvostupňový orgán ako i žalovaný vec po právnej a skutkovej stránke nesprávne posúdili a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 4. Uviedla, že prvostupňový orgán nerozhodol v zákonom stavnovenej lehote na rozhodnutie o jej žiadosti zo dňa 14.08.2014, ktorú spolu s potrebnými prílohami podala na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Hanoji. Mala za to, že prvostupňový orgán si zákonnú lehotu na rozhodnutie svojvoľne a nezákonne predlžoval. V tejto súvislosti namietala, že oznámenie o predĺžení zákonnej lehoty nespĺňa zákonné náležitosti podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku. Tiež dôvodila, že v predmetnom konaní nešlo o zložitý prípad, ale len o nečinnosť prvostupňového orgánu a žalovaného. Na tomto mieste poukázala na odpoveď žalovaného na jej sťažnosť, z ktorej vyplýva, že zákonná lehota na rozhodnutie nebola dodržaná. Zdôraznila, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán sa v snahe nájsť dôkazy proti žalobkyni snažili vykonať také dôkazy, na ktoré nemajú zákonné oprávnenie a súčasne opomenúť dôkazy, ktoré svedčia v jej prospech. 5. Pozornosť súdu upriamila na rozhodnú skutočnosť pre zamietnutie jej žiadosti, ktorou má byť hypotéza Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Poukázala pritom na § 33 ods. 2 Zákona, podľa ktorého má prvostupňový orgán povinnosť vyžiadať si stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, avšak len pri posudzovaní podnikateľského zámeru, ktorý cudzinec predkladá podľa § 32 ods. 5 písm. a/ Zákona. Keďže žalobkyňa v tomto konaní nepredkladala podnikateľský zámer podľa uvedeného zákonného ustanovenia, nakoľko predkladala doklad potvrdzujúci oprávnenie na podnikanie podľa identického predpisu, v jej prípade sa uvedená povinnosť na prvostupňový orgán, resp. žalovaného nevzťahovala. Ministerstvo hospodárstva teda v tomto prípade nemohlo kvalifikovane uviesť, či podnikateľská činnosť žalobkyne bude alebo nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Tiež žalovaný ani nemohol zaslať dostatočné informácie na objektívne posúdenie podnikateľskej činnosti žalobkyne, keďže tá nepredložila jej podnikateľský zámer. Na tomto mieste namietala aj samotné stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré sa opiera o neodporúčacie stanovisko Veľvyslanectva Slovenskej republiky, na základe čoho ho považovala nielen za nekvalifikované stanovisko, ale za takú vadu konania, ktoré robí napadnuté rozhodnutie samo o sebe nezákonným, keďže uvedené stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky je základným pilierom napadnutého rozodnutia. Ministerstvo hospodárstva totiž nevypracováva a nevedie žiadne analýzy, výskumy, výpočty, či prieskumy trhu za účelom zistenia, ktoré podnikateľské činnosti a v akej miere sú v Slovenskej republike zastúpené. Vyjadrenie uvedeného ministerstva nevychádza zo žiadnych relevantných a objektívnych podkladov, a preto podľa žalobkyne nemôže mať v tomto prípade žiadnu právnu relevanciu. Stanovisko Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Hanoji o neodporúčaní pobytu nie je možné podľa žalobkyne považovať za dostatočný dôkaz v tomto konaní. Skutočnosť, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, mala vyplývať z vykonaného dokazovania spôsobom nevylučujúcim akékoľvek pochybnosti, čo však v danom prípade splnené nebolo. 6. Zastávala názor, že povinnosťou správneho orgánu je náležite a presvedčivo sa vysporiadať s otázkou stretu dvoch základných práv, a to práva účastníka konania podnikať na území Slovenskej republiky, ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území Slovenskej republiky a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. oprávnenie regulovať vstup a pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky z dôvodu ochrany verejného záujmu. Mala za to, že žalovaný prihliadal výlučne na verejný záujem, pričom z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa vysporiadal so žiadosťou žalobkyne z pohľadu samotného účelu jej žiadosti. Na to, aby odôvodnenie napadnutého rozhodnutia malo charakter správnej úvahy, je podľa názoru žalobkyne potrebné, aby sa dotýkalo aj tých skutkových okolností na jej strane, ako aj dôkazov v jej prospech, ktoré mali bezprostredne vplyv na rozhodnutie. Tiež musí byť zrejmé, prečo došlo k uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným. Dôvodila, že v danom prípade predpoklady úsudku žalovaného nie sú podložené dostatočným a detailným spôsobom vyžadovaným Správnym poriadkom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa žalobkyne obsahuje len všeobecné konštatácie bez prihliadnutia na osobitosť daného prípadu a nijako neodôvodňuje výrok. 7. Namietala, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavky podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nemal dostatočne vysporiadať, resp. vysporiadať výlučne len formálnym spôsobom s námietkami a tvrdeniami žalobkyne uplatnenými v odvolaní. Rozhodnutie žalovaného nemôže byť v tak závažnej veci ako je zamietnutie žiadosti o udelenie povolenia na pobyt na účel podnikania postavené na dohadoch, a to o to viac, že sa výrazným spôsobom zasahuje do základného práva žalobkyne na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti poukázala na viaceré pochybenia žalovaného. Podľa žalobkyne žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol, akými písomnými materiálmi sa v hodnotení zaoberal, nedal možnosť žalobkyni sa k nim riadne vyjadriť, pričom k väčšine jej námietok uviedol, že ich považuje za irelevantné. Žalovaný nijako nevysvetľuje, ktoré konkrétne zákonom stanovené podmienky na udelenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky považoval zo strany žalobkyne za nesplnené a prečo. Z tohto dôvodu považovala napadnuté rozhodnutie za neodôvodnené a nekonkrétne. Ďalej žalobkyňa dôvodila s poukazom na rozsiahlu judikatúru upravujúcu povinnosť správneho orgánu vydávať a odôvodňovať svoje rozhodnutia. Žalovaný sa nemal vôbec vysporiadať s existenciou dôkazov svedčiacich v prospech žalobkyne, a to najmä s predloženou nájomnou zmluvou, pričom namiesto predložených listinných dôkazov vykonal šetrenie, ktoré však nepreukázalo opak trvdenia žalobkyne. Žalovaný teda podľa žalobkyne nebral do úvahy všetky relevantné skutočnosti a okolnosti, osvojil si len tie, ktoré su v jej neprospech. III. Vyjadrenie žalovaného 8. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 11.09.2015, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva podanie žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Hanoji dňa 14.08.2014. Správnemu orgánu bola uvedená žiadosť doručená dňa 06.11.2014. Ako doklad preukazujúci účel pobytu žalobkyňa doložila Rozhodnutie jediného spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným v pôsobnosti valného zhromaždenia VINA EUROPA, s.r.o. a výpis z obchodného registra tejto spoločnosti. V tejto súvislosti bolo poukázané na dátum vzniku uvedenej spoločnosti (25.10.2013) a predmet jej podnikania. Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Hanoji vykonal so žalobkyňou pohovor v deň podania žiadosti, pri ktorom uviedla okolnosti podania žiadosti a dôvody podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky. Uviedla, že vo Vietname predáva elektronické spotrebiče pre domácnosť a je zástupcom Sony Vietnam. Na Slovensku chce podnikať tiež v oblasti elektronicky. Tovar bude dovážať z Kórey, Číny, Vietnamu - Nokia a Samsung a v spoločnosti bude vykonávať funkciu podnikateľského manažéra. Vďaka dlhoročnému podnikaniu vo Vietname má skúsenosti. Na Slovnesku si nezaložila účet, má len účet s finančnými prostriedkami spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o. Súčasný majiteľ získal túto spoločnosť v máji 2014 a dňa 18.07.2014 boli vymenovaní za konateľov traja občania Vietnamu, ktorí na Slovensku nikdy neboli, podmienky podnikania na Slovensku nepoznajú, nevedia akým spôsobom budú svoju funkciu vykonávať a nepoznajú slovenský trh, nepoznajú anglický ani slovenský jazyk. Na základe týchto informácií zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Hanoji uviedol neodporúčacie stanovisko k predmetnej žiadosti. 9. Poukázal na vyjadrenie svedka p. Q. V. I., konateľa spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o., v správnom konaní spísanú do zápisnice zo dňa 22.12.2014 a zo dňa 14.01.2015, ktorý uviedol, že spoločnosť sa zaoberá vývozom a dovozom spotrebného tovaru (dovoz potravín z Vietnamu na Slovensko a vývoz osviežovačov vzduchu do áut a domácností vo Vietnamu). V pláne má ďalšie činnosti podnikania (vývoz a dovoz zatiaľ neurčeného tovaru), spoločnosť má iba jednu prevádzku spolu so skladmi na ul. Na Pántoch 8, Bratislava, má 2 konateľov, jeho a jeho sestru p. Q. G. M.. Spoločnosť bola založená p. P. E. dňa 25.10.2013 a mala názov GeoVyt, s.r.o., ktorý v nej bol konateľom a spoločníkom do 04.06.2014. Spoločnosť kúpil dňa 09.07.2014 a premenoval na VINA EUROPA, s.r.o. Spoločnosť spolupracuje s českým výrobcom Power Air, ktorý vyrába osviežovače vzduchu. Má dvoch zamestnancov slovenskej štátnej príslušnosti a do budúcnosti plánuje zamestnať i ďalších zamestnancov. Žalobkyňu pozná už dlhšie a odporučila ju tiež jeho sestra. K jej osobe uviedol, že vo Vietname má predajňu textilu. Bude prínosom v tom, že otvoria predaj textilu na území Slovenskej republiky. Jej prínos však bude záležať od toho, čo ukáže po zaučení. 10. Ďalej žalovaný dôvodil s poukazom na kontroly v mieste sídla spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o. zo dňa 21.01.2015, 22.01.2015 a 26.01.2015 (na adrese Na Pántoch 8, Bratislava), v rámci ktorej bolo zistené, že ide o rozsiahle skladové priestory pod názvom ASIA CENTER. Pán Q. V. I. ukázal dve predajne, ktoré označil ako predajné a skladové priestory uvedenej spoločnosti. Oba priestory, resp. predajne s oblečením nemali žiadne označenie firmy ani číselné označenie priestoru. V čase opakovanej kontroly dňa 22.01.2015 boli uvedené priestory zavreté a zamknuté. Správca ASIA CENTER, ktorý bol kontaktovaný a má k dispozícii všetky nájomné zmluvy nájomcov v ASIA CENTER, nevedel predložiť nájomnú zmluvu so spoločnosťou VINA EUROPA, s.r.o. Správca potvrdil, že táto spoločnosť nemá v celom objekte prenajaté žiadne priestory. Na uvedenej adrese má spoločnosť iba sídlo a schránku. Pri ďalšej opakovanej kontrole dňa 26.01.2015 boli priestory označené p. Q. V. I. pod č. 1-08 a 1-09 zavreté a zamknuté. Správca ASIA CENTER uviedol, že pri predchádzajúcej kontrole nevedel, že spoločnosť VINA EUROPA, s.r.o. je premenovaná zo spoločnosti GeoVyt, s.r.o., pretože s ňou má uzavretú nájomnú zmluvu na priestor s označením 1-09. O tom, že spoločnosť zmenila dňa 08.07.2014 názov, sa dozvedel až po odchode policajtov Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru dňa 22.01.2015 od konateľa uvedenej spoločnosti. Dňa 26.01.2015 bola prvostupňovému orgánu doručená fotokópia nájomnej zmluvy o prenájme nebytových priestorov č. 1-09 zo dňa 25.06.2014. 11. Uviedol, že prvostupňový orgán v rámci riadneho posúdenia predmetnej žiadosti spolupracoval s Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, ako orgánom kompetentným vyjadrovať sa ku skutočnosti, či pobyť žalobykne bude vo verejnom záujme. To v liste č. 12969/2015-3040-0856 zo dňa 13.02.2015 uviedlo, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Prihliadalo pritom na neodporúčacie stanovisko Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Hanoji. 12. Zdôraznil, že správny orgán stanovil splnomocnenému zástupcovi žalobkyne termín na nahliadnutie do spisu po dohode s ním a zároveň bol splnomocnený zástupca žalobkyne poučený podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, že má právo vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladom. V dohodnutom termíne sa splnomocnený zástupca na správny orgán nedostavil. 13. Uviedol, že v konaní bolo značné množstvo nezrovnalostí, ktoré bolo potrebné preveriť. Dňa 29.01.2015 požiadal prvostupňový orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie a nadriadený orgán túto lehotu predĺžil do 06.03.2015. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 10.03.2015, a preto žalovaný považoval postup prvostupňového orgánu, aj s ohľadom na závažnosť prípadu, za štandardný. V tejto súvislosti zdôraznil, že nie je v moci ani žalobkyne ani správneho orgánu vo svojom rozhodnutí spochybňovať stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Hanoji. Mal za to, že prvostupňový orgán na všetky rozhodujúce skutočnosti vyplývajúce z § 33 ods. 1 Zákona prihliadal, a preto je jeho postup zákonný. 14. Dôvodil, že Zákon presne uvádza aké podmienky musí cudzinec splniť, aby bolo jeho žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt na účel podnikania vyhovené. Zároveň Zákon dáva správnemu orgánu priestor prihliadať na rôzne okolnosti, ktoré sú vyšpecifikované práve v § 33 ods. 1. Práve z dôvodu, aby mohli byť vyselektované špekulatívne konania má správny orgán zo zákona možnosť vyžiadať si stanovisko od príslušných správnych orgánov. Vyslovil pochybnosť nad tým, že by cudzinec, príslušník tretieho štátu, mal v nejakej právnej norme garantované právo na pobyt v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou. Zákon mu takéto právo negarantuje. Žalovaný tiež v tejto súvislosti dodal, že žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky také rodinné väzby, ktoré by zaväzovali správny orgán prihliadnuť na rešpektovanie súkromného a rodinného života. 15. Záverom žalovaný uviedol, že žalobkyňa sama prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu požiadala Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky o sprístupnenie informácií, z akých zdrojov čerpá pri posudzovaní prínosu pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Odpoveď uvedeného ministerstva zo dňa 24.04.2015 obsahuje uvedené informácie a zároveň uvádza, že v každom prípade postupuje individuálne. Nie je preto podľa žalovaného dôvod spochybňovať vydané stanovisko ministerstva použité v správnom konaní. IV. Konanie na správnom orgáne 16. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žiadosť žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania, ktorá bola podaná na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Hanoji dňa 14.08.2014, bola prvostupňovému orgánu doručená dňa 06.11.2014. Účel pobytu na území Slovenskej republiky žalobkyňa doložila Rozhodnutím jediného spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným v pôsobnosti valného zhromaždenia VINA EUROPA, s.r.o., so sídlom Na Pántoch 8, Bratislava, zo dňa 18.07.2014, ktorým jediný spoločník Q. V. I. (občan Slovenskej republiky) vymenoval ďalších troch konateľov uvedenej spoločnosti, medzi ktorými bola aj žalobkyňa. K žiadosti žalobkyňa priložila aj výpis z obchodného registra uvedenej spoločnosti. Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Hanoji vykonal so žalobkyňou v deň podania žiadosti pohovor, v rámci ktorého uviedla, že je priateľkou p. Q. V. I.. Vo Vietname vlastní obchod, v ktorom predáva bambusový tovar a v uvedenej spoločnosti bude jednou z konateľov - manažér pre export tovaru z Vietnamu. Podmienky podnikania na Slovensku nepozná, ale dôveruje p. Q. V. I.. Na otázku jazykovej vybavenosti žalobkyňa na uvedenom pohovore uviedla, že ovláda trochu čínštinu. Na Slovnesku si nezaložila účet, má len účet s finančnými prostriedkami spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o., ktoré je oprávnená využívať na podnikanie. 17. Spolu so žiadosťou bolo prvostupňovému orgánu dňa 06.11.2014 doručené aj stanovisko Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Hanoji, v ktorom bolo vyslovené neodporúčanie udelenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania pre žalobkyňu. V rámci tohto stanoviska bolo poukázané na absenciu uvedenia spôsobu konania štatutárneho orgánu spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o. v rozhodnutí jediného spoločníka uvedenej spoločnosti (viď predchádzajúci bod tohto rozsudku), t.j., akým spôsobom budú konať ďalší traja konatelia. V tomto stanovisku bolo tiež poukázané na nevedomosť žalobkyne o spôsobe, ktorým sa bude zabezpečovať dovoz tovaru z Vietnamu na Slovensko a o tom, akým spôsobom bude za uvedenú spoločnosť konať. Okrem toho dôvodom neodporúčania udelenia prechodného pobytu žalobkyni zo strany zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Hanoji bola skutočnosť, že uvedená spoločnosť bola založená koncom októbra 2013 a súčasný majiteľ ju získal v máji 2014. Dňa 18.07.2014 boli za konteľov uvednej spolončosti vymenovaní hneď traja občania Vietnamu, ktorí na Slovensku nikdy neboli, podmienky podnikania na Slovensku nepoznajú, nevedia akým spôsobom budú svoju funkciu vykonávať a nepoznajú slovenský trh, nepoznajú anglický ani slovenský jazyk. 18. Ďalej súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že prvostupňový orgán v priebehu správneho konania vypočul svedka p. Q. V. I., konateľa spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o., ktorého vyjadrenia sú zachytené v bode 9 odôvodnenia tohto rozsudku. Okrem toho prvostupňový orgán vykonal niekoľko kontrol v mieste sídla spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o., ktorých závery boli spísané v úradných záznamoch (viď bod 10 tohto rozsudku). 19. Dňa 18.02.2015 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, v ktorom bolo uvedené, že podnikateľská činnosť príslušníka tretej krajiny (žalobkyne) nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. V tomto stanovisku ministerstvo prihliadalo aj na neodporúčanie schválenia pobytu Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Hanoji. Listom z toho istého dňa bolo žalovaným prvostupňovému orgánu uložené, aby po splnení všetkých podmienok stanovených v Zákone rozhodol o žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania v zákonnej lehote, t.j. do 06.03.2015. Žiadosť o predĺžení lehoty na rozhodnutie bola prvostupňovým orgánom podaná dňa 29.01.2015 a listom zo dňa 30.01.2015 bolo predĺženie lehoty na rozhodnutie oznámené splnomocnenému zástupcovi žalobkyne. 20. Žalovaný a prvostupňový orgán vo veci vydali v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom odôvodnenia týchto rozhodnutí sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivým ich častiam vyjadril nižšie. V. Posúdenie veci 21. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie je vecne správne. 22. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 25. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní 26. Podľa § 22 ods. 1 Zákona prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý a/ podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba, alebo b/ koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu. 27. Podľa § 32 ods. 5 písm. a/ Zákona účel pobytu podľa odseku 2 písm. a) štátny príslušník tretej krajiny preukáže predložením podnikateľského zámeru vo forme podľa osobitného predpisu, osvedčenia o živnostenskom oprávnení alebo dokladu potvrdzujúceho oprávnenie na podnikanie, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22. 28. Podľa § 33 ods. 1 Zákona policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada na a/ verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia, b/ záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, c/ stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu. 29. Podľa § 33 ods. 2 Zákona policajný útvar pri posudzovaní podnikateľského zámeru, ktorý štátny príslušník tretej krajiny predložil podľa § 32 ods. 5 písm. a), si vyžiada stanovisko od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 30. Podľa § 33 ods. 6 písm. g/ Zákona policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 31. Podľa § 33 ods. 8 prvá veta Zákona policajný útvar rozhodne o žiadosti o udelenie prechodného pobytu do 90 dní. 32. Podľa § 120 ods. 1 Zákona ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 33. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 34. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 35. Podľa § 49 ods. 2 posledná veta Správneho poriadku ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť. 36. Zákon v § 20 a nasl. upravuje podmienky udelenia prechodného pobytu príslušníka tretej krajiny, ktorý ho oprávňuje zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bol policajným útvarom udelený. Podľa účelu Zákon pozná prechodný pobyt príslušníka tretej krajiny (cudzinca) okrem iného aj na účel podnikania. V súvislosti s týmto účelom Zákon ako podmienku na jeho udelenie zakotvuje podnikanie (súčasné alebo budúce) na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba, alebo konanie (súčasné alebo budúce) v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva bez pracovno-právneho vzťahu. Samozrejme za predpokladu absencie dôvodov na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu cudzinca (§ 33 ods. 6 Zákona). Žiadateľ je k žiadosti o udelenie prechodného pobytu povinný okrem iného predložiť aj doklady, ktoré potvrdzujú účel jeho pobytu v krajine, v ktorej žiada o prechodný pobyt (§ 32 ods. 2 písm. a/ Zákona). 37. Správny orgán, ktorý rozhoduje o žiadosti o udelenie prechodného pobytu je povinný pri jej posudzovaní zohľadňovať okolnosti uvedené v § 33 ods. 1 Zákona. Okrem iného ide o verejný záujem, hospodárske záujmy Slovenskej republiky a stanovisko zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v krajine, z ktorej žiadateľ pochádza, k udeleniu prechodného pobytu. Pri žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania sa správny orgán pri uvážení prínosu podnikateľského zámeru žiadateľa pre hospodárstvo Slovenskej republiky opiera aj o stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (§ 33 ods. 2 Zákona). V uvážení, či je na základe zákonom stanovených hľadísk udelenie prechodného pobytu žiadateľovi vo verejnom záujme, je policajný útvar nezastupiteľný, pričom výsledok tejto správnej úvahy je povinný uviesť v rozhodnutí o žiadosti a náležite ho odôvodniť. Pokiaľ uváženie správneho orgánu nevybočuje z medzí a hľadísk stanovených zákonom, neprináleží správnemu súdu takéto rozhodnutie preskúmavať (§ 27 ods. 2 SSP). 38. Úlohou súdu v správnom súdnictve totiž nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Súd preskúma rozhodnutie správneho orgánu len v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s logickým uvažovaním a či predpoklady takéhoto úsudku boli zistené procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné závery. Pri tomto uvážení si správny orgán nemôže počínať ľubovoľne. Zákon pre neho vytvára kritériá, podľa ktorých a v rámci ktorých môže správny orgán uskutočniť výber a zisťovanie skutočnosti konkrétneho prípadu, ktoré sú potrebné pre jeho rozhodnutie. (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/8/2012 zo dňa 24.04.2012) 39. V prejednávanej veci bol na Veľvyslanectve Slovenskej republiky vo Vietname v Hanoji, ktoré prijalo žiadosť žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účely podnikania, vykonaný so žalobkyňou podrobný pohovor, v rámci ktorého žalobkyňa odpovedala na množstvo otázok týkajúcich sa jej podnikania vo Vietname, podnikateľských plánov na Slovensku, znalosti tunajšieho podnikateľského prostredia, ovládania slovenského a anglického jazyka a ďalších skutočností potrebných pre zaujatie stanoviska zastupiteľského úradu k podanej žiadosti. Po vyhodnotení vyjadrení žalobkyne, ktoré obsahovali viaceré nejasnosti ohľadom jej úloh ako konateľa slovenskej obchodnej spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o., zaujalo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Hanoji neodporúčajúce stanovisko k žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Na toto stanovisko sa odvolalo aj Ministerstvo hospodárstva Slovenskej repulibky v odpovedi na žiadosť prvostupňového orgánu o zaujatie stanoviska k podnikateľskej činnosti žalobkyne, v ktorom konštatovalo, že jej podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 40. Ako vyplýva z administratívneho spisu, prvostupňový orgán vykonal podrobný výsluch jediného spoločníka a konateľa spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o. p. Q. V. I., pričom zisťoval podrobnosti o podnikateľskom zámere spoločnosti a prínose žalobkyne do jej podnikania. Prvostupňový orgán tiež vykonal šetrenia v mieste podnikania spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o. Zistil, že spoločnosť sa orientuje najmä na dovoz a predaj textilu a vývoz osviežovačov vzduchu. Žiaden konkrétny prínos žalobkyne k podnikaniu spoločnosti vo svojich vyjadreniach neuviedla ani žalobkyňa a ani jediný spoločník uvedenej spoločnosti. 41. Súd zastáva názor, že hoci žalobkyňa nepredložila spolu so žiadosťou o udelenie pobytu žiaden formálne spracovaný podnikateľský zámer, ktorým by dokladovala účel pobytu a území Slovenskej republiky, poskytla zastupiteľskému úradu Slovenskej republiky vo Vietname pri vstupnom pohovore dostatok informácií o zámeroch podnikať na území SR prostredníctvom spoločnosti VINA EUROPA, s.r.o., ktoré spolu s informáciami získanými od jediného spoločníka tejto spoločnosti umožňovali správnemu orgánu i Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky vytvoriť si dostatočný obraz o prínose plánovanej podnikateľskej činnosti žalobkyne a spoločnosti, ktorej sa mala stať konateľom, pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne postupoval správny orgán v súlade so zákonom, keď vzal do úvahy neodporúčajúce stanovisko zastupiteľského úradu Slovenskej republiky vo Vietname, ako aj vyjadrenie Ministerstva hospodárstva Slovneskej republiky, že podnikateľská činnosť žalobkyne nebude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Záver žalovaného o tom, že udelenie prechodného pobytu žalobkyni na území Slovenskej republiky na účely podnikania nie je vo verejnom záujme a z toho vyplývajúce zamietnutie jej žiadosti, sa v žiadnom z namietaných ohľadov neprieči zákonu a nevybočuje z jeho medzí a hľadísk. Úsudky správnych orgánov oboch stupňov boli zistené riadnym procesným postupom, o ktorom súd nemá žiadne pochybnosti. Uváženie správnych orgánov je v súlade s pravidlami logického myslenia a nebolo možné z uvedených skutočností vyvodiť iný alebo opačný záver. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa súd navyše stotožňuje s názorom žalovaného, že žiadna právna norma negarantuje príslušníkovi tretej krajiny, ktorým žalobkyňa nepochybne je, právo na pobyt na území Slovenskej republiky v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou. Nie je možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne, že nemala možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie správnych orgánov, keďže z administratívneho spisu vyplýva, že splnomocnený zástupca žalobkynie viackrát nahliadol do administratívneho spisu správneho orgánu, a teda mal možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom, resp. podkladmi pre rozhodnutie. 42. K námietke žalobkyne, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s existenciou dôkazov svedčiacich v prospech žalobkyne, a to najmä s predloženou nájomnou zmluvou, súd uvádza, že samotná existencia, či neexistencia nájomnej zmluvy nebola sama o sebe dôvodom na neudelenie pobytu žalobkyni. Táto skutočnosť bola správnymi orgánmi posúdená v kontexte všetkých vykonaných dôkazov, na základe ktorých správny orgán rozhodol. Súd preto tejto námietke neprisvedčil. 43. V súvislosti s námietkou žalobkyne ohľadom dĺžky trvania konania o jej žiadosti súd má za to, Zákonom stanovená lehota 90 dní na rozhodnutie o žiadosti o udelenie prechodného pobytu začala prvostupňovému orgánu plynúť odo dňa, kedy mu bola žiadosť a k nej prislúchajúca dokumentácia predložená na posúdenie. Keďže v danom prípade sa tak stalo až dňom 06.11.2014 (hoci žalobkyňa podala žiadosť o udelenie prechodného pobytu na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Hanoji už dňa 14.08.2014), možno konštatovať, že prvostupňový orgán ešte pred uplynutím stanovenej lehoty požiadal dňa 29.01.2015 nadriadený orgán o jej predĺženie. Odvolací orgán v súlade s § 125 ods. 12 Zákona predĺžil zákonnú lehotu na rozhodnutie o žiadosti žalobkyne do 06.03.2015, nakoľko v tom čase ešte nemal prvostupňový správny orgán k dispozícii odpovede na dožiadania súvisiace s predmetom konania adresované iným orgánom a inštitúciám. Keďže k rozhodnutiu vo veci došlo dňa 10.03.2015, možno konštatovať, že prvostupňový orgán o 4 dni prekročil odvolacím orgánom predĺženú lehotu, čo je nepochybne porušením zákona v postupe správneho orgánu, ktoré však nemohlo spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ako takého a zakladať pre správny súd legálny a legitímny dôvod na jeho zrušenie. Ako bolo uvedené v bode 19 tohto rozsudku, listom zo dňa 30.01.2015 bolo predĺženie lehoty na rozhodnutie nielen oznámené splnomocnenému zástupcovi žalobkyne, ale v oznámení bola aj uvedená nová lehota na rozhdonutie prvostupňového orgánu. Keďže Správny poriadok neupravuje náležitosti upovedomenia účastníka konania o predĺžení zákonnej lehoty na rozhodnutie, súd zastáva názor, že uvedeným oznámením (listom zo dňa 30.01.2015) správny orgán splnil povinnosť vyplývajúcu z § 49 ods. 2 posledná veta Správneho poriadku. 44. S poukazom na vyššie považuje súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, za vecne správne, spĺňajúce atribúty zákonných rozhodnutí v súlade s § 46 a 47 Správneho poriadku, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 45. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods.1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 46. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/20160701.html> SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).