Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/220/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201709 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015201709.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Tex-Press Slovakia, s.r.o., IČO: 35 872 331, Vajnorská 137, Bratislava, zastúpený: advokátska kancelária alter ego advocatus bpm s.r.o., Vazovova 9/B, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Ing. Branislav Čipák, advokát a konateľ, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1165953/2015 zo dňa 15.07.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím č. 1165953/2015 zo dňa 15.07.2015 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „daňový poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 63467/2015 9104403/Duba zo dňa 17.03.2015 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) v sume XX XXX,XX eur, a tým znížil nadmerný odpočet na DPH zo sumy XX XXX,XX eur na sumu XXX,XX eur za zdaňovacie obdobie jún 2009. 2. Daňový Bratislava III vykonal u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2009. Správca dane vydal protokol č. 602/321/37577/2011/Dub zo dňa 23.03.2011 a na jeho základe dodatočný platobný výmer č. 602/232/61965/2011/Chra zo dňa 05.05.2011, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o správe daní“) znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní zo sumy XX XXX,XX eur o sumu XX XXX,XX eur na sumu XXX,XX eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 1020502/1/24945-139524/20112/5062-r zo dňa 16.03.2012 zrušil tento dodatočný platobný výmer z dôvodu, že správca dane sa v odôvodnení nedostatočne vysporiadal s rozpornými zisteniami ohľadom fakturovaného tovaru a že na základe predloženého materiálu nevedel objektívne posúdiť skutočnosti uvedené vo výroku, ako aj v odôvodnení dodatočného platobného výmeru. Týmto rozhodnutím žalovaný uložil správcovi dane povinnosť odstrániť nedostatky a požiadať miestne príslušného správcu dane dodávateľa o preverenie nákupu tovaru v širších intenciách ako je iba vystavenie faktúr. Preveriť a vyhodnotiť skladovú evidenciu u daňového subjektu, ako aj u jeho bezprostredného dodávateľa, tiež zmluvy o skladovaní, doklady potvrdzujúce objednávku a uskutočnenie dopravy, faktúry za dopravu, prehľad úhrad faktúr za nákup, skladovanie, za prepravu kameňa, platby za nákup tovaru, prípadne iné dôkazy o dodaní a prevzatí tovaru. Preveriť nakúpené a predané množstvo tovaru v jednej váhovej kategórii, žiadať vysvetlenie, prečo bola váha tovaru vždy uvedená v inak označenej hmotnosti ako bola určená cena za nákup, ale aj predaj tovaru spoločnosťou N. L. s.r.o. za m2, keď dodávky prijala v kilogramoch, platila prepravu v tonách a tovar predala v m2. Požiadať ju o vysvetlenie, na základe čoho pri predaji pre žalobcu uvádzala množstvo v m2, zvlášť keď obe spoločnosti zhodne poukázali na to, že platne majú rozdielnu hrúbku, a teda aj rôznu váhu. 4. Daňový úrad Bratislava vykonal v rámci vyrubovacieho konania požadované šetrenia, na základe ktorých vydal dodatočný platobný výmer č. 9102403/5/746212/2012/Dub zo dňa 06.06.2012, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2009 zo sumy XX XXX,XX eur o sumu XX XXX,XX eur na sumu XXX,XX eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 5. Žalovaný rozhodnutím č. 1020502/1/1183078/2012/5062-r zo dňa 28.09.2012 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102403/5/746212/2012/Dub. 6. Žalobca podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020502/1/1183078/2012/5062-r zo dňa 28.09.2012. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 5S/2619/2012-156 zo dňa 08.04.2014 toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nezákonnej dĺžky daňovej kontroly, pričom sa oprel o nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010. 7. Žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/314282/2014/5062 zo dňa 09.07.2014 zrušil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102403/5/746212/2012/Dub a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. 8. Daňový úrad Bratislava listom č. 9104403/5/4000592/2014/Duba zo dňa 27.08.2014 oznámil žalobcovi, že pokračuje konanie vo veci vyrubenia DPH za zdaňovacie obdobie jún 2009. 9. V priebehu výkonu kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2009 správca dane preveroval opodstatnenosť nároku na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry č. 2606200935 zo dňa 26.06.2009, ktorou žalobca deklaroval nákup obkladu z prírodného kameňa v hodnote XXX XXX,XX eura, z toho DPH XX XXX,XX eur, od daňového subjektu N. L. s.r.o. 10. Správca dane preveril nákup uvedeného tovaru formou dožiadania č. 602/321/100926/2009/Dub zo dňa 17.09.2009 u miestne príslušného daňového úradu dodávateľa - daňový subjekt N. L. s.r.o. Z odpovede zo dňa 12.11.2009 vyplýva, že Daňový úrad Bratislava II ako miestne príslušný správca dane zistil, že spoločnosť N. L. s.r.o. má faktúru č. 2606200935 zaúčtovanú v účtovníctve a tovar bol vydaný zo skladu v Kútoch. Prepravu fakturovaného tovaru si mal zabezpečiť žalobca. Ďalej z odpovede vyplýva, že miestne príslušný správca dane z predložených dokladov zistil, že deklarovaný materiál dodávateľskej spoločnosti N. L. s.r.o. faktúrou č. 6200939 fakturovala spoločnosť I.-Y., s.r.o. Prepravu tovaru z Piešťan do Kútov si mala zabezpečovať spoločnosť I.-Y., s.r.o. cez spoločnosť E. D. s.r.o. (podľa údajov zapísaných v obchodnom registri bola táto spoločnosť zrušená rozhodnutím jediného spoločníka zo dňa 23.12.2013 bez likvidácie a ku dňu 31.12.2013 bola zlúčená so spoločnosťou L. E. E., s.r.o.). 11. Nakoľko dodávateľská spoločnosť N. L. s.r.o. nepreukázala nákup tovaru od spoločnosti I.-Y., s.r.o., správca dane požiadal dožiadaním zo dňa 05.02.2010 Daňový úrad Bratislava I ako miestne príslušného správcu dane spoločnosti I.-Y., s.r.o. o preverenie, či fakturovaný tovar bol spoločnosťou I.-Y., s.r.o. reálne dodaný v prospech spoločnosti N. L. s.r.o. Z odpovede na dožiadanie vyplýva, že zástupca spoločnosti I.-Y., s.r.o. do zápisnice u správcu dane uviedol, že plnenie bolo uskutočnené v zmysle predmetných faktúr - tovar bol dodaný odberateľovi - spoločnosti N. L. s.r.o. Správca dane kontrolou predložených dokladov zistil, že predmetné faktúry uhradené neboli. Tovar bol uskladnený v skladových priestoroch na Žilinskej ceste v Piešťanoch, ktorých vlastníkom je spoločnosť E. D. D. s.r.o. Prepravu tovaru od dodávateľa I.-Y., s.r.o. zabezpečovala spoločnosť E. D. s.r.o. Rozporný tovar mala spoločnosť I.-Y., s.r.o. nadobudnúť od spoločnosti D. A. spol. s r.o., ktorá si ho mala prevziať od dodávateľa v sklade na Žilinskej ceste v Piešťanoch. Prepravu tovaru od dodávateľa do skladu dodávateľ D. spol. s r.o. daňovému subjektu I.-Y., s.r.o. nevyfakturoval. 12. Z dôvodu, že dodávateľská spoločnosť I.-Y., s.r.o. nepreukázala nákup tovaru od spoločnosti D. A. spol. s r. o., správca dane požiadal dožiadaním zo dňa 15.03.2010 Daňový úrad Bratislava I ako miestne príslušného správcu dane spoločnosti D. A. spol. s r.o. o preverenie, či fakturovaný zdaniteľný obchod - granitové dosky boli spoločnosťou D. A. spol. s r.o. reálne dodané v prospech spoločnosti I.-Y., s.r.o. 13. Z odpovede na dožiadanie zo dňa 11.05.2010 vyplýva, že spoločnosť D. A. spol s r.o. mala tovar mala nadobudnúť od spoločnosti R., s.r.o, ktorej konateľom je od 20.08.2010 C. E., D. úcta XX, L. XXXX, Maďarská republika. 14. Prostredníctvom dožiadania zo dňa 25.05.2010 bolo zistené, že za spoločnosť R., s.r.o. predkladala písomnosti pani L., ktorá sa k transakciám spoločnosti nevyjadrovala. Spoločnosť nepredložila fyzicky odberateľskú faktúru č. 2009025 ani súvisiace dodávateľské faktúry. Správcovi dane bola predložená skladová karta a jej pohyby. Správca dane vypočul ako svedka pána C. A., bývalého konateľa spoločnosti R., s.r.o., ktorý uviedol, že nemá k dispozícii žiadne doklady tejto spoločnosti, nakoľko ich má nový konateľ. 15. Pri preverovaní reálnosti dodania tovaru správcom dane bolo zistené, že predmet dodania bol fakturovaný v reťazci tuzemských podnikateľov a deklarované nákupy a predaj tovaru „prebiehali“ na tom istom mieste v sklade v Piešťanoch. Pôvod a existenciu deklarovaného tovaru v reťazci obchodných spoločností R., s.r.o. D. A. s r.o. I.-Y., s.r.o.N. L. s.r.o. F. - D. E., s.r.o. sa správcovi dane napriek rozsiahlemu šetreniu nepodarilo zistiť. 16. Správca dane následne preveroval účel, na ktorý žalobca použil predmetný zdaniteľný obchod. Žalobca na výzvu správcu dane zo dňa 18.08.2009 predložil kúpnu zmluvu na medzinárodný obchod podpísanú dňa 12.01.2009 v Bratislave a 16.01.2009 v Budapešti medzi ním ako predávajúcim a maďarskou spoločnosťou E., L.. ako kupujúcim, pričom na zmluve nebolo uvedené meno osoby, ktorá zastupovala spoločnosť E., L.. Lehota na dodanie tovaru bola v zmluve dohodnutá na rok 2009 s miestom plnenia Maďarská republika do sídla kupujúceho. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia vydal správca dane medzinárodné dožiadanie zo dňa 13.10.2009, na ktoré odpovedala maďarská daňová správa. Uviedla, že spoločnosť E. L.. je registrovaná od 25.08.2005, ale od tohto dátumu nepodala daňové priznanie ani súhrnný výkaz. Sídlo spoločnosti bolo na 8. poschodí bloku bytov. V sídle spoločnosti bola miestne príslušným správcom dane vykonaná kontrola, ale nepodarilo sa jej nikoho zo spoločnosti nájsť. Predvolanie a listy zaslané na sídlo spoločnosti neboli prevzaté a vrátili sa späť správcovi dane s poznámkou „adresa neznáma“. 18. Správca dane tiež zistil, že spoločnosť Tex - Press Slovakia, s.r.o. deklarovala dodanie tovaru v prospech maďarskej spoločnosti E. V. D. L.., ktorá ho ďalej deklarovala ako dodanie tovaru späť na územie Slovenskej republiky spoločnosti E.-G. s.r.o., ktorá bola predaná občanovi Rumunska. Z odpovede na dožiadanie zo dňa 23.04.2010 vyplýva, že daňový subjekt E.-G. s.r.o. od novembra 2008 nepodal daňové priznania na DPH, nekomunikoval so správcom dane a nepreberal poštu. Preverením systému VIES (1. až 4. štvrťrok 2009) bolo zistené, že spoločnosť E.-G. s.r.o. ani v jednom z uvedených štvrťrokov nenadobudol tovar od dodávateľa E. V. D. L.., Maďarsko. 19. Z uvedených zistení vyplýva, že žalobca je jedným z článkov v reťazci obchodov s prírodným kameňom, ktorý sa neťaží na Slovensku. Pôvod tovaru nie je možné zistiť a ani to, ako a odkiaľ bol na územie Slovenskej republiky dovezený a taktiež nie je možné preveriť, kde tovar skončil, na čo bol použitý, či bol spotrebovaný alebo je niekde uskladnený. 20. Správca dane oboznámil žalobcu so závermi prijatými vo vyrubovacom konaní, o čom spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9104403/5/4723203/2014/Duba zo dňa 22.10.2014. Do zápisnice zástupcovia žalobcu uviedli, že s jej obsahom nesúhlasia a písomne sa vyjadria v lehote do 06.11.2014. 21. Vo vyjadrení doručenom správcovi dane dňa 05.11.2014 konateľ žalobcu B.. D. W. namietal, že správca dane ho neoboznámil s použitými dôkazmi, ktoré zistil v zákonnej dobe na vykonanie kontroly a taktiež s dôkazmi získanými pri výkone daňových kontrol za iné zdaňovacie obdobia. Správca dane na základe predloženého vyjadrenia oboznámil žalobcu so všetkými dôkazmi a túto skutočnosť zaznamenal v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9104403/5/79864/2015/Duba zo dňa 14.01.2015. II. Zhrnutie argumentov žalobcu 22. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 23. Namietal, že preskúmavané rozhodnutia sú založené na nedostatočnom hodnotení zistených dôkazov a s tým súvisiacich nesprávnych skutkových zisteniach a zároveň postupom týchto orgánov v daňovom konaní boli porušené ustanovenia právnych predpisov a teda boli vydané „contra legem“. Citoval čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 2 ods. 1 zákona o správe daní, čl. 11 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd, ktorými sa správne orgány neriadili. 24. Správca dane manipuloval s procesnými úkonmi žalobcu, ktorý bol ukrátený na svojich právach tým, že rozhodnutie č. 9104403/5/160493/2015/Duba zo dňa 22.01.2015 doručil Advokátskej kancelárii alter ego advocatus bpm s.r.o. aj napriek tomu, že od 14.01.2015 bola táto advokátska kancelária splnomocnená iba na preposielanie písomností v odvolacích a vyrubovacích konaniach. Správca dane o tejto skutočnosti vedel už 14.01.2015, t.j. osem dní po vydaní rozhodnutia. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 102/2009. 25. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/2619/2012 zo dňa 08.04.2014, kde je uvedené, že lehota na vykonanie kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2009 bola prekročená. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol k nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemožno v daňovom konaní použiť. Správca dane v priebehu ústneho pojednávania neoboznámil žalobcu s použitými dôkazmi, ktoré zistil v zákonnej dobe na vykonanie kontroly a tiež s dôkazmi, ktoré získal pri výkone daňových kontrol za iné zdaňovacie obdobia. Všetky dôkazy, ktoré správca dane použil, boli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majú vady v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010 a to nezákonne získaného dôkazu. Takýto dôkaz nemožno použiť v daňovom konaní. 26. Správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam, čím mu odoprel toto právo. Aj možnosť oboznámiť sa so zápisnicami o miestnych zisťovaniach mu dal až 02.02.2015, t.j. až po vydaní prvostupňového rozhodnutia. 27. Splnomocnený zástupca žalobcu ako aj konateľ spoločnosti N. L. s.r.o. aktívne spolupracovali so správcom dane a predkladali mu relevantné dôkazy preukazujúce reálnosť nákupu tovaru, jeho spracovanie, uskladnenie a následný predaj. Žalobca žiadal vypočuť zamestnankyne správcu dane, ktoré vykonávali dožiadania (G.. R. a B.. G.), pričom všetky úkony a doklady, ktoré predkladal, sú spísané v zápisniciach z miestnych zisťovaní. Tieto zamestnankyne boli aj v prevádzke N. L. s.r.o. 28. K pochybnostiam o údajoch v predložených dokladoch (nákup 285 ks urnových žulových pomníkov a ich predaj v počte 295 ks) uviedol, že priložil faktúru č. 100206 zo dňa 11.02.2010, pričom formálnou didaktickou chybou bolo vyfakturovaných 295 ks urnových žulových pomníkov. Žalovaný mal teda správne zaúčtovať na účet č. 604 sumu XXX XXX,XX eur, ale uvedeným omylom sa na účet č. 604- tržby účtovala čiastka XXX XXX,XX eur, z čoho vznikol rozdiel X XXX,XX eur v neprospech žalobcu a tým odvod dane z PPO do štátneho rozpočtu bol väčší ako mal byť. Zostatok 47,39 m2 obkladu z prírodného kameňa a 38,10 m2 žulovej dlažby boli pripočítateľnou položkou v daňovom priznaní DPPO za rok 2010. Fyzický a účtovný stav skladového hospodárstva je teda nulový. Splnomocnený zástupca spoločnosti N. L. s.r.o. správne uviedol, že táto spoločnosť neuskladňovala žiaden tovar žalobcu. Žalobca predložil podrobný prehľad úhrad dodávateľských faktúr od tejto spoločnosti za obdobie rokov 2008 a 2009. Zároveň predložil znalecký posudok - stanovisko odborného súdneho audítora Y. Q. o kontrole nákladných listov CMR, ktoré boli vystavované v súvislosti s vykonávaním obchodnej činnosti za roky 2008 a 2009. Tento dokument preukazuje predávajúceho (žalobcu), odberateľa a uskladniteľa tovaru - spoločnosť G. L.. a kupujúceho (vlastníka) tovaru - maďarskú spoločnosť E. L.. a V. - X L... Jednotliví dodávatelia potvrdili všetky doklady o existencii tovaru, skladovú evidenciu a jednotlivé prepravy. Dodávateľ žalobcu vždy predložil relevantné doklady a dôkazy, ktoré žiadal správca dane a ktoré preukazujú pôvod tovaru, skladové hospodárstvo a kompletnú evidenciu. Vydávanie rozhodnutí na základe úvah správcu dane a nie na hodnotení dôkazov je neodborné, nekvalifikované a vytvára protiprávny stav. Žalobca si reálne splnil zákonom stanovené podmienky, nakoľko existencia tovaru bola preukázaná fyzickými kontrolami pracovníkov správcu dane. Štátny rozpočet nebol ukrátený zo strany žalobcu ako ani zo strany jeho dodávateľa. Úkony správcu dane boli nehospodárne a tento porušil § 2 ods. 2 zákona o správe daní. 29. Žalobca neporušil § 51 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 49 ods. 1 tohto zákona tým, že si odpočítal daň z tovaru, pri ktorom vznikla daňová povinnosť za nákup tovaru - obklad z prírodného kameňa od N. L. s.r.o. z predmetných faktúr. Správca dane preveroval nadobudnutie tovaru prostredníctvom dožiadaní na príslušnom daňovom úrade spoločnosti N. L. s.r.o., ktorá bola výlučným dodávateľom žalobcu a ktorá nakupovala prírodný kameň od viacerých tak tuzemských, ako aj zahraničných dodávateľov. Tento tovar následne spracovávala a potom predávala. Výrobky tejto spoločnosti majú surovinový pôvod od viacerých dodávateľov, z čoho vyplýva, že všetko špecifikovať na jednu či dve dodávateľské vetvy je účelové. Táto spoločnosť má obrat niekoľko miliónov eur s fyzickým stavom zásob tiež niekoľko miliónov eur prírodného kameňa, pričom v spoločnosti prebiehajú pravidelné mesačné daňové kontroly s pozitívnym výsledkom a preukázaným pôvodom prírodného kameňa. Zodpovední zástupcovia tejto spoločnosti pri miestnych zisťovaniach a fyzickej kontrole potvrdili výrobu, spracovanie, skladovanie, manipuláciu a označenie tovaru. Táto spoločnosť tiež aktívne spolupracovala so správcom dane a dodržiava všetky platné legislatívne normy. Postup správcu dane bol účelový, pretože daňové povinnosti a pôvod tovaru u dodávateľa žalobcu bol preukázaný kontrolnou činnosťou Daňového úradu Bratislava II a teda správca dane nerešpektuje závery tohto daňového úradu. U spoločnosti N. L. s.r.o. bol preverený vznik daňovej povinnosti, pričom DPH bola touto spoločnosťou odvedená. 30. Obchodné transakcie žalobcu sú principiálne identické - pôvod tovaru (nákup) výlučne od spoločnosti N. L. s.r.o. od decembra 2007 až do februára 2010, to znamená, že aj v mesiaci jún 2009. 31. Žalobca zdôraznil, že nikdy neobchodoval so spoločnosťami uvádzanými v protokole okrem spoločnosti N. L. s.r.o. a preto údaje o týchto spoločnostiach nemajú vplyv na neuznanie pôvodu tovaru. Nie je tiež možné, aby správca dane pri svojej kontrolnej činnosti rozhodoval rozdielne, nakoľko sa jedná o tie isté ustanovenia zákona o DPH. Zistenia v protokole o ďalších daňových subjektoch nemajú vplyv na vyplatenie nadmerného odpočtu. Žalobca si splnil všetky podmienky stanovené zákonom o DPH a neporušil § 51 ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 49 ods. 1 tohto zákona. Žalobca predkladal faktúry, účtovníctvo a všetky podklady požadované správcom dane pri výkone daňovej kontroly, na základe ktorých správca dane vykonal dožiadania, ktoré boli potvrdené miestne príslušnými správcami dane, čiže bolo potvrdené vecné plnenie dodávok tovaru. Z uvedeného vyplýva, že žalobca má nárok na odpočítanie dane z tovaru, pri ktorom vznikla vlastná daňová povinnosť z faktúry č. 2606200935 za nákup tovaru obklad z prírodného kameňa od daňového subjektu N. L. s.r.o. 32. V preskúmavaných rozhodnutiach absentuje odôvodnenie, nakoľko obsahuje iba kopírované vykonané dôkazy, ale ich vyhodnotenie a posúdenie pre samotné rozhodnutie vo veci správca dane neuviedol. Tvrdenie správcu dane, že sporné faktúry za dodávku tovaru od dodávateľa neobsahujú zákonom predpísané náležitosti, je nesprávne. V zmysle § 71 ods. 2 písm. i) zákona o DPH musí faktúra obsahovať údaj o množstve a druhu dodaného tovaru a tento údaj sa na predmetnej faktúre nachádzal. Z uvedeného vyplýva, že predložené faktúry obsahujú všetky zákonom predpokladané nároky. 33. Žalobca je presvedčený, že existencia tovaru z predmetných faktúr bola hodnoverne preukázaná, o čom svedčí sieť dôkazov. Správca dane vyzval žalobcu na vyjadrenie k zisteniam viac ako štyri roky od uskutočnenia predmetných obchodov. Za dôkazy, resp. účtovnú, skladovú a podobnú evidenciu iných daňových subjektov nemôže niesť zodpovednosť žalobca, a preto mu táto skutočnosť nemôže byť kladená na zodpovednosť. 34. Žalobca sa nevie vyjadriť k pôvodu žulovej dlažby, čo je pochopiteľné, nakoľko tento fakt ho nezaujíma, pretože mal záujem o žulovú dlažbu v množstve a kvalite, akú mu ponúkala obchodná spoločnosť N. L. s.r.o. Preto je ad absurdum, pokiaľ správca dane týmito skutočnosťami odôvodňuje svoje rozhodnutie, pretože medzi konaním týchto subjektov a ním nie je žiadna príčinná súvislosť. Žalobca nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u nich nebude riadne vedená evidencia. 35. Žalobca tiež poukázal na § 29 ods. 8 zákona o správe daní, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, ktoré súvisia bezprostredne s jeho podnikateľskými aktivitami a vychádzajú z jeho priznaní, hlásení a podobne. A contrario, nepreukazuje skutočnosti, ktoré sa týkajú správneho určenia dane iného podnikateľského subjektu. Z uvedeného tiež vyplýva, že tieto dôkazy ani nemôže predložiť, pretože nimi nedisponuje. Žalobca vytýkal správcovi dane, že tento vôbec neuviedol, ako sa vysporiadal s predloženými dôkazmi a v čom konkrétne vidí ich nedôvodnosť, resp. nedostatočnosť, pričom len všeobecne konštatuje, že daňový subjekt musí preukázať tvrdenia o prijatom zdaniteľnom plnení vierohodnými dôkazmi, ktoré však bližšie nešpecifikuje. 36. Ďalej citoval § 29 ods. 4 zákona o správe daní, z ktorého vyplýva, že správca dane má k dispozícii celú škálu dôkazných prostriedkov, pričom ide o demonštratívny výpočet. Čo je však podstatné, zákon neposkytuje hierarchické usporiadanie dôkazných prostriedkov vo vzťahu k ich výpovednej hodnote, resp. vierohodnosti. To znamená, že nepreferuje napríklad listiny pred svedeckou výpoveďou a podobne. So všetkými dôkazmi je nutné sa vyrovnať v zmysle § 30 ods. 3 zákona o správe daní, pričom správne orgány nemôžu bez ďalšieho ignorovať skutočnosti tvrdené a preukázané žalobcom a jeho dodávateľmi a neustále požadovať predloženie vecných, resp. listinných dôkazov. Hodnotenie dôkazov žalobca označil za nesprávne a nedostatočné, odôvodnené len formálnym konštatovaním, že nespĺňajú materiálne podmienky a to bez bližšej konkretizácie, v čom sa vidí ich formálnosť. Poukázal na znenie § 2 ods. 1, 3 zákona o správe daní a vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov uviedol, že samotný proces hodnotenia dôkazov je vecou právnej a správnej úvahy správcu dane, pričom zhodnotenie vykonaných dôkazov musí správca dane náležite odôvodniť. V danom prípade všetky predložené a súčasne zistené dôkazy spolu navzájom korešpondujú a skutkové okolnosti z nich vyplývajúce vo vzájomnej súvislosti vytvárajú materiálny predpoklad, ktorý verifikuje fakty, ktoré dokumentujú. Dôkazná povinnosť daňového subjektu nezahŕňa preukazovanie skutočností, ktoré súvisia s obchodnou činnosťou iných podnikateľských subjektov a predmetné dôkazy nemôže od neho nikto požadovať. 37. Poukázal tiež na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.10.2010, sp. zn. 3Sžf 1/2010 a sp. zn. 3Sžf 1/2011, z ktorých odôvodnenia citoval s tým, že ide o skutkovo obdobnú problematiku. Taktiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 666/02 a na judikatúru Súdneho dvora vo veci O. Ltd (C-354/03), F. E. Ltd (C-353/03), ďalej B. H. S- Ltd (C-484/03) a rozhodnutie vo veci K. (C-439/03). Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane a žalobca nemá zákonné prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. 38. Dôvody žalovaného ako aj správcu dane v preskúmavaných rozhodnutiach možno kvalifikovať ako paušálne, pretože z ich konštrukcie a povahy vyplýva, že ich môže aplikovať „donekonečna“, nech by žalobca predložil akékoľvek dôkazy. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne. III. Vyjadrenie žalovaného 39. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. 40. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2009 z dôvodu podozrenia, že prostredníctvom neho prebieha fakturácia tovaru - mramorových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci daňových subjektov konečným daňovým subjektom na území Slovenskej republiky, kde si uplatňuje a odpočítava daň z nadobudnutého tovaru. V podaných daňových priznaniach aj za iné zdaňovacie obdobia vykazuje nadmerné odpočty. Nadobudnutý tovar žalobca následne deklaroval ako dodanie tovaru do iného členského štátu Európskej únie - Maďarska, odkiaľ mal byť fakturovaný späť na územie Slovenskej republike nekontaktnému daňovému subjektu, u ktorého nebolo preukázané nadobudnutie predmetného zdaniteľného obchodu. 41. S námietkou žalobcu, že správca dane manipuloval s procesnými úkonmi daňového subjektu a nesprávne doručil rozhodnutie č. 9104403/5/160493/2015/Duba sa žalovaný nestotožnil, pretože správca dane chybu pri doručovaní odstránil zaslaním rozhodnutia pod novým číslom 63467/2015 9104403/Duba zo dňa 17.03.2015 na adresu splnomocnenej osoby - advokátskej kancelárie alter ego advocatus bpm. s.r.o. 42. Rozhodnutie je platné v prípade, keď ho vydá vecne alebo miestne príslušný orgán a keď bolo riadne účastníkovi konania doručené. V danom prípade boli obe podmienky dodržané, a preto odvolávanie sa žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 102/2009 zo dňa 08.04.2010, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor k doručovaniu zástupcovi, ktorý mal plnú moc len na zastupovanie vo veci daňovej kontroly, považoval žalovaný za nedôvodné. 43. Správca dane z dokladov predložených žalobcom na výkon daňovej kontroly zistil, že spoločnosť Tex - Press Slovakia, s.r.o. si uplatnila právo na odpočítanie dane v sume XX XXX,XX eur, ktoré doložila faktúrou č. 2606200935 zo dňa 26.06.2009, ktorej predmetom bol zdaniteľný obchod - nákup obkladu z prírodného kameňa v hodnote XXX XXX,XX eur, z toho DPH XX XXX,XX eur od daňového subjektu N. L. s.r.o. Ďalej žalovaný poukázal na jednotlivé dožiadania a odpovede na dožiadania. Pri preverovaní reálnosti dodania tovaru správca dane zistil, že predmet dodania bol fakturovaný v reťazci tuzemských podnikateľov a deklarované nákupy a predaj rozporného tovaru „prebiehali“ na tom istom mieste, a to v sklade v Piešťanoch, ktorého majiteľom bola spoločnosť E. D. s.r.o. 44. Napriek rozsiahlemu šetreniu za účelom zistenia skutkového stavu veci sa správcovi dane nepodarilo zistiť pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru - v reťazci obchodných spoločností R., s.r.o. D. A. s r.o. I.-Y., s.r.o. N. L. s.r.o. Tex - Press Slovakia, s.r.o., a preto správca dane v procese dokazovania vykonal šetrenie za účelom preverenia, na aký účel žalobca použil rozporný zdaniteľný obchod. 45. Ďalej žalovaný poukázal na medzinárodné dožiadanie a na odpoveď maďarskej daňovej správy, z ktorej vyplýva, že spoločnosť E. L.. je registrovaná od 25.08.2005, ale od tohto dátumu nepodala daňové priznanie ani súhrnný výkaz. Sídlo spoločnosti bolo na 8. poschodí bloku bytov. Miestne príslušný správca dane vykonal v sídle spoločnosti kontrolu, ale nepodarilo sa mu nikoho zo spoločnosti nájsť. Spoločnosť E. L.. nemala zamestnancov a okrem bytu nemala iné priestory. 46. Z rozsudku ESD C-73/06 - Planzer, z ktorého vyplýva, že: „Fiktívne usadenie, akým je usadenie, ktoré charakterizuje spoločnosť typu „poštovej schránky“ či „nárazníka“, nie je možné kvalifikovať ako sídlo hospodárskej činnosti v zmysle čl. l ods. 1 trinástej smernice.... Ak vyplynie zo žiadosti zaslanej v rámci medzinárodnej administratívnej spolupráce, že adresa uvedená v osvedčení o dani pre zdaniteľnú osobu nezodpovedá sídlu ekonomickej činnosti, je daňová správa oprávnená považovať podnik za fiktívny a vyvodiť z toho náležité daňové dôsledky.“ 47. Správca dane zároveň zistil, že žalobca deklaroval dodanie tovaru v prospech maďarskej spoločnosti E. V. D. L.., ktorá ho podľa zistenia ďalej fakturovala ako dodanie tovaru a to späť na územie Slovenskej republiky spoločnosti E.-G. s.r.o., ktorá bola predaná občanovi Rumunska. Z odpovede na dožiadanie vyplýva, že spoločnosť E.-G. s.r.o. od novembra 2008 nepodáva daňové priznania, so správcom dane nekomunikuje a nepreberá poštu zasielanú správcom dane. Táto situácia nastala zmenou konateľa spoločnosti od 10.12.2008 - Q. E., občan Rumunska. 48. Preverením systému VIES (1. až 4. štvrťrok 2009) bolo zistené, že daňový subjekt E.-G. s.r.o. ani v jednom z uvedených štvrťrokov nenadobudol tovar od dodávateľa E. V. D. L.., XXXX F., L. u. 1, Maďarsko, T 49. Na základe uvedených zistení je zrejmé, že žalobca je jedným z článkov v reťazci obchodov s prírodným kameňom, ktorý sa neťaží na Slovensku. Je evidentné, že nie je možné zistiť pôvod tovaru, kým, odkiaľ a ako bol na územie Slovenska dovezený a taktiež nie je možné preveriť, kde tovar skončil, na čo bol použitý, či bol spotrebovaný alebo je ešte niekde uskladnený. 50. Ďalej žalovaný citoval § 19 ods. 1, § 19 ods. 2, § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, taktiež § 24 ods. 3 veta druhá a § 24 ods. 4 zákona o správe daní. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že správca dane v rámci vyrubovacieho konania použil dôkazy, ktoré zistil v zákonnej dobe na vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2009 a dôkazy, ktoré získal zákonným spôsobom pri výkone daňových kontrol za iné zdaňovacie obdobia u žalobcu, ako aj dôkazy získané v rámci vyrubovacieho konania. Správca dane oboznámil žalobcu so získanými dôkazmi a zaznamenal to do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9104403/5/79864/2015/Duba zo dňa 14.01.2015. 51. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že akékoľvek dôkazy, ktoré použil správca dane vo vyrubovacom konaní, majú vady v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-5. Správca dane pri hodnotení dôkazov v rámci vyrubovacieho konania (ktoré bolo uskutočnené na základe právneho názoru uvedeného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S 2619/2012-152) nepoužil ako dôkaz protokol z daňovej kontroly, ktorý podľa právneho názoru súdu nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku z dôvodu nedodržania lehoty na výkon daňovej kontroly, ale použil tie dôkazy, ktoré získal zákonným spôsobom pred uplynutím 12 mesačnej lehoty na výkon daňovej kontroly a ktoré získal následne vo vyrubovacom konaní. 52. K znaleckému posudku týkajúcemu sa odborného, audítorského preskúmania nákladných listov CMR žalovaný uviedol, že tento posudok potvrdzuje závery správcu dane, že v príslušnej kolónke CMR ako odberateľ a uskladňovateľ tovaru figuruje spoločnosť G. L.., čo žalobca rozporoval v procese dokazovania a ako príjemcu tovaru označoval niekoľko iných maďarských spoločností. V jednotlivých zdaňovacích obdobiach rokov 2008 až 2009 sú to spoločnosti E. L.., V. - X L., E. V. D., L.. Predložený znalecký posudok overuje nákladné listy CMR súvisiace iba s rokom 2008, čiže sa netýka kontrolovaného zdaňovacieho obdobia jún 2009. 53. K tvrdeniu žalobcu, že „nikdy neobchodoval so spoločnosťami uvádzanými v protokole, okrem spoločnosti N. L. s.r.o.“, žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane v danom prípade nadobudol pochybnosti o reálnom dodaní deklarovaného tovaru uvedenou spoločnosťou, a preto vykonal dokazovania v reťazci obchodných spoločností, ktoré si predmetný tovar postupne fakturovali. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012, v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor k obchodnému reťazcu deklarovaných zdaniteľných plnení: „Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné.“ 54. Z administratívneho spisu správcu dane nevyplýva, že by správca dane požadoval od daňového subjektu doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní a miestnych zisťovaní správcom dane preverované ako iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou daňového subjektu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na odpočítanie DPH takéto daňové doklady predkladať. Bolo na daňovom subjekte, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Dôkazné bremeno bolo primerane rozložené medzi žalobcom a správcom dane. 55. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Možno oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť, že má v zmysle daňových predpisov pri daňovej kontrole preukázať, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo. Najvyšší súd SR opakovane judikoval rozloženie dôkazného bremena medzi správcom dane a žalobcom (napr. rozsudky sp. zn. 4 Sžf/19/2011, 8 Sžf/30,31/2013, 3 Sžf/24/2012 a iné), v ktorých najvyšší súd prijal záver, že „pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný on sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené“. 56. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (duediligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky SD vo veciach napr. Teleosplc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). 57. Skutočnosti, ktoré boli zistené v priebehu výkonu miestneho zisťovania zamestnankyňami, ktoré žalobca žiadal vypočuť, nepotvrdzujú, že rozporný tovar bol aj fyzicky dodávateľskou spoločnosťou N. L. s.r.o. dodaný žalobcovi, pretože zistenia uvedené v odpovedi na dožiadanie č. 601/321/98380/2011/ Bali sú všeobecného charakteru a týkajú sa najmä výrobných priestorov dodávateľskej spoločnosti a nie preverovaného tovaru. Z tohto dôvodu nebolo potrebné vypočuť zamestnankyne. 58. V daňovom konaní platí prejednávacia zásada, nie zásada vyhľadávacia, resp. prešetrovacia. Podľa platnej legislatívy každý žalobca má povinnosť jednak daň priznať (bremeno tvrdenia) a jednak povinnosť toto tvrdenie preukázať (dôkazné bremeno). Povinnosť dôkazného bremena na strane daňového subjektu nastáva vtedy, ak správca dane vyjadrí relevantné pochybnosti o jeho tvrdeniach. Správca dane nemusí z úradnej povinnosti vyhľadávať a získavať skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby žalobca mohol v konaní uplatniť svoje nároky na priznanie odpočítania dane. V oblasti DPH sa kladie veľký dôraz na preukázanie zneužívajúceho konania, ktoré si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenie napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave a na druhej strane zo všetkých objektívnych faktov vyplýva, že hlavným cieľom predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. 59. Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok, ktorým Súdny dvor vo veci C-255/02 Halifax definoval zneužitie práva. Podľa vyjadrenia generálneho advokáta vo veci Halifax vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. O zneužitie práva sa jedná v prípade, ak predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu (zákon o DPH) viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. 60. Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich obsahu. Preukázanie zneužívania si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86). 61. Ak správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonávané podvodným spôsobom alebo bolo zneužité, je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie odpočítaných súm za každé takéto plnenie (Halifax, bod 95). 62. Je nesporné, že žalobca neuviedol ani v rámci odvolacieho konania nové skutočnosti a taktiež nepredložil nové dôkazy, ktoré by preukázali jeho tvrdenia. Je evidentné, že z predloženého spisového materiálu nevyplýva ani skutočnosť, že by správca dane v rámci dokazovania preniesol zodpovednosť na daňový subjekt. Práve naopak, správca dane za účelom zistenia skutkového stavu vykonal vo veci v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dokazovanie, o výsledku ktorého informoval žalobcu. 63. Správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v danom prípade bolo profitovať na odpočítaní DPH za zdaniteľný obchod, s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou. IV. Posúdenie veci 64. Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „S.s.p.“), správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 S.s.p. súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) S.s.p. rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 65. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 66. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 67. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. 68. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju neodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 69. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 70. Podľa § 24 ods.1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/skutočností, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 71. Podľa § 24 ods.2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 72. Podľa § 24 ods.4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 73. Podľa § 24 ods. 3 druhá veta daňového poriadku nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 74. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska. 75. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 76. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. 77. V prípade žalobcu správca dane správne vyhodnotil obchodný prípad tak, že takýto deň nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázalo, že dodávateľ, ktorý je uvedený na faktúre (N. K-X s.r.o.), skutočne dodal žalobcovi fakturovaný zdaniteľný obchod. Zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarovaný zdaniteľný obchod reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. Súd sa stotožnil s názorom správcu dane, že existencia tovarov a služieb v celom obchodnom reťazci je nepreukázaná, pričom ide o finančné a personálne prepojenia medzi sebou fiktívne obchodujúcimi spoločnosťami. 78. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm. a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané a v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona. 79. Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c) alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné zdaňovacie obdobie kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo. 80. Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 81. Dôležitou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca tuzemských ako aj zahraničných spoločností vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia, pričom všetky okolnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania, čiže ide o tzv. karusel. 82. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012, z ktorého vyplýva, že: „Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar bez pochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode". 83. Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdili, keď mu určili rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume XX XXX,XX eur, a tým znížili nadmerný odpočet na DPH zo sumy XX XXX,XX eur na sumu XXX,XX eur za zdaňovacie obdobie jún 2009. 84. Súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru - granitových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci daňových subjektov konečným daňovým subjektom na území SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava nadmernú DPH z nadobudnutého tovaru. Tovar následne deklaroval ako dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ - Maďarska, avšak dodanie maďarská daňová správa nepotvrdila. 85. Samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť, že žalobca má doklady od svojho výlučného dodávateľa, ešte nedokazuje, že dodávky boli aj skutočne realizované. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané, keďže zo všetkých dôkazov objektívne vyplýva, že žiaden tovar neexistoval, takže nebolo s čím obchodovať. Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. 86. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 87. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011 vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. 88. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo nebolo preukázané. Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe získaných informácií z medzinárodných dožiadaní vyhodnotil obchodné prípady dôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo. 89. Žalobca tým, že predložil ku kontrole viaceré doklady, ešte nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. 90. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 91. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody tak, ako sú deklarované, v tuzemsku prijal a následne tovar dodal na územie Maďarska, čo v uvedenom prípade nebolo preukázané. 92. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na nadmerných odpočtoch DPH. 93. Správca dane preveroval opodstatnenosť nároku na odpočítanie DPH z faktúry č. 2606200935 zo dňa 26.06.2009, ktorou žalobca deklaroval nákup obkladu z prírodného kameňa v hodnote XXX XXX,XX eur, z toho DPH XX XXX,XX eur od daňového subjektu N. L. s.r.o. Správca dane konštatoval porušenie § 51 ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 49 ods. 1 citovaného zákona tým, že žalobca si odpočítal daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť. Správca dane podľa názoru súdu veľmi dôsledne preveroval všetky podstatné skutočnosti a súvislosti ohľadom tovaru. 94. Nesporne bolo potrebné, aby žalobca ako aj spoločnosť N. L. s.r.o. preukázali nakúpené a predané množstvo tovaru v jednej váhovej kategórii, aby bolo možné overiť, či ide o tie isté, faktúrami deklarované množstvá, ozrejmili, podľa čoho bola vypočítaná cena za m2, keď spoločnosť N. L. s.r.o. dodávky od svojich dodávateľov prijala v kilogramoch, platila za prepravu tovaru uvádzaného v tonách, pri predaji pre žalobcu uvádzala množstvo v m2, pritom obe spoločnosti preukazovali, že platne majú rozdielnu hrúbku a teda aj rôznu váhu. Spoločnosť N. L. s.r.o. neozrejmila, ako mala rozlíšený uložený tovar pre jednotlivé spoločnosti, ktorým tovar skladovala (podľa zistenia správcu dane bolo takýchto spoločností viacero), aby nedošlo k omylu pri vydávaní tovaru zo skladu, tiež aby už predaný tovar nebol omylom použitý pre vlastné potreby spoločnosti N. L. s.r.o., aby nedošlo k jeho zámene s tovarom inej spoločnosti či opätovnému predaju. Napriek opakovaným požiadavkám správcu dane nebola preukázaná ani skladová evidencia, ani požadované podklady k daňovému priznaniu k DPPO za rok 2009, aj keď vedenie takejto evidencie na vypracovanie daňového priznania k DPPO je v zmysle zákona o dani z príjmov povinné. 95. Spoločnosť N. L. s.r.o. vo všetkých prípadoch pri jednaniach so správcom dane zastupoval C.. B.. W., ktorý zastupoval aj žalobcu, čiže musel byť podrobne oboznámený s obchodnými skutočnosťami tak žalobcu, ako aj jeho dodávateľa. 96. Žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/314282/2014/5062 zo dňa 09.07.2014 zrušil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102403/5/746212/2012/Dub a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Daňový úrad Bratislava listom č. 9104403/5/4000596/2014/Duba zo dňa 27.08.2014 oznámil splnomocnenému zástupcovi žalobcu, že pokračuje konanie vo veci vyrubenia DPH za zdaňovacie obdobie jún 2009. 97. Nákup predmetného tovaru bol správcom dane preverovaný formou dožiadania č. 602/321/100926/2009/Dub zo dňa 17.09.2009 u miestne príslušného daňového úradu dodávateľa spoločnosti N. L. s.r.o. 98. Z odpovede na vydané dožiadanie č. 601/321/124330/09/Chu zo dňa 12.11.2009 vyplýva, že Daňový úrad Bratislava II zistil, že spoločnosť N. L. s.r.o. má faktúru č. 2606200935 zaúčtovanú v účtovníctve a tovar bol vydaný zo skladu v Kútoch. Prepravu fakturovaného tovaru si mal zabezpečiť žalobca. Z odpovede tiež vyplýva, že miestne príslušný správca dane z predložených dokladov zistil, že deklarovaný materiál dodávateľskej spoločnosti N. L. s.r.o. fakturovala spoločnosť I.-Y., s.r.o. Prepravu deklarovaného tovaru z Piešťan do Kútov si mala zabezpečovať spoločnosť I.-Y., s.r.o. cez spoločnosť E. D. s.r.o. (podľa údajov zapísaných v obchodnom registri uvedená spoločnosť bola rozhodnutím jediného spoločníka zo dňa 23.12.2013 zrušená bez likvidácie a ku dňu 31.12.2013 bola zlúčená so spoločnosťou L. E. E., s.r.o.). 99. Keďže dodávateľská spoločnosť N. L. s.r.o. miestne príslušnému správcovi dane nepreukázala nákup tovaru od spoločnosti I.-Y., s.r.o., správca dane požiadal Daňový úrad Bratislava I o preverenie, či fakturovaný tovar bol spoločnosťou I.-Y., s.r.o. v prospech spoločnosti N. L. s.r.o. reálne dodaný. 100. Z odpovede na vydané dožiadanie č. 600/322/40237/10/NevZ zo dňa 01.03.2010 vyplýva, že zástupca spoločnosti I.-Y., s.r.o. do zápisnice u správcu dane uviedol, že plnenie bolo uskutočnené v zmysle predmetných faktúr - tovar bol dodaný odberateľovi spoločnosti N. L. s.r.o. Správca dane kontrolou predložených dokladov zistil, že predmetné faktúry zatiaľ uhradené neboli. Tovar bol uskladnený v skladových priestoroch na Žilinskej ceste v Piešťanoch, ktorých vlastníkom je spoločnosť E. D. plus, s.r.o. Prepravu tovaru od dodávateľa I.-Y., s.r.o. zabezpečovala v prospech spoločnosti I.- Y., s.r.o. spoločnosť E. D. s.r.o. 101. Ďalej správca dane zistil, že rozporný tovar mala spoločnosť I.-Y., s.r.o. nadobudnúť od spoločnosti D. A. spol. s r.o., ktorá ho mala prevziať od dodávateľa v sklade na Žilinskej ceste v Piešťanoch. Prepravu tovaru od dodávateľa do skladu na Žilinskej ceste v Piešťanoch dodávateľ D. A. spol. s r.o. daňovému subjektu I.-Y., s.r.o. nevyfakturoval. Daňový subjekt I.-Y., s.r.o. nevedel uviesť ako, resp. akými motorovými vozidlami bol tovar od dodávateľa D. A. spol. s r.o. do skladu v Piešťanoch prepravený. 102. Nakoľko dodávateľská spoločnosť I.-Y., s.r.o. v reťazci obchodných spoločností miestne príslušnému správcovi dane nepreukázala nákup tovaru od spoločnosti D. A. spol. s r.o., správca dane požiadal dožiadaním č. 602/321/32740/2010/Dub zo dňa 15.03.2010 Daňový úrad Bratislava I o preverenie, či fakturovaný zdaniteľný obchod - granitové dosky boli spoločnosťou D. A. spol. s r.o. v prospech spoločnosti I.-Y., s.r.o. reálne dodané. 103. Správcovi dane počas daňových kontrol preverovaných zdaniteľných období rokov 2009 až 2010 bolo žalobcom deklarované, že nakúpený tovar dodáva do Maďarska už uvedeným spoločnostiam. Ekonomickú existenciu a zmysel ani jednej z týchto spoločností sa však nepodarilo dokázať. Samotná „holá“ existencia týchto spoločností, ktoré nevyvíjajú žiadnu ekonomickú činnosť (okrem zrejmého odčerpávania DPH), celkom určite nestačí. 104. Správca dane v dobe kontroly považoval za potrebné preveriť, či prijatý tovar bude, resp. bol v skutočnosti použitý na dodávky tovaru do Maďarska. Ako už bolo uvedené, žiadny tovar nebol uvedeným spoločnostiam do Maďarska v skutočnosti dodaný. Zistenia maďarskej daňovej správy preukázali, že do skladu spoločnosti G. L.. nebol privezený tovar od žalobcu, resp. tovar vo vlastníctve maďarských spoločností a tovar, ktorý bol prijatý na sklad v nepatrnom množstve od iného slovenského dodávateľa, bol vzápätí vyvezený opätovne na Slovensko. 105. Z odpovede na dožiadanie č. 600/322/100961/10/Bezd zo dňa 11.05.2010 vyplýva, že spoločnosť D. A. spol s r.o. mala tovar nadobudnúť od spoločnosti R., s.r.o., N. 4, R. (faktúra č. 20090007). Od 20.08.2010 je konateľom uvedenej spoločnosti C. E., Maďarská republika. 106. Správca dane vypočul ako svedka pána C. A., bývalého konateľa spoločnosti R., s.r.o., ktorý uviedol, že nemá k dispozícii žiadne doklady spoločnosti R., s.r.o. a má ich nový konateľ. 107. Pri preverovaní reálnosti dodania tovaru správca dane zistil, že predmet dodania bol fakturovaný v reťazci tuzemských podnikateľov a deklarované nákupy a predaj rozporného tovaru „prebiehali“ na tom istom mieste a to v sklade v Piešťanoch, ktorého majiteľom bola spoločnosť E. D. s.r.o. 108. Správcovi dane sa ani napriek rozsiahlemu šetreniu nepodarilo zistiť pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru - v reťazci obchodných spoločností R., s.r.o. D. A. s r.o. I.-Y., s.r.o. N. L. s.r.o. Tex - Press Slovakia, s.r.o., a preto správca dane v procese dokazovania vykonal šetrenie za účelom preverenia, na aký účel použil žalobca rozporný zdaniteľný obchod. 109. Správca dane vyzval žalobcu, aby uviedol, aký mal zámer s nakúpeným tovarom. Žalobca predložil správcovi dane kúpnu zmluvu na medzinárodný obchod podpísanú dňa 12.01.2009 v Bratislave a 16.01.2009 v Budapešti medzi žalobcom ako predávajúcim a maďarskou spoločnosťou E., L.. ako kupujúcim. V zmluve nebolo uvedené meno osoby, ktorá v danom prípade zastupovala spoločnosť E., L.. V kúpnej zmluve je uvedený žalobca ako predávajúci, pričom lehota na dodanie tovaru je v zmluve dohodnutá na rok 2009 s miestom plnenia - Maďarská republika do sídla kupujúceho. 110. Ďalej je potrebné poukázať na medzinárodné dožiadanie správcu dane č. 602321/111323/2009/Dub zo dňa 13.10.2009. Z odpovede od maďarskej daňovej správy vyplýva, že spoločnosť E. L.. je registrovaná od 25.08.2005, ale od tohto dátumu nepodala daňové priznanie ani súhrnný výkaz. Sídlo spoločnosti bolo na 8. poschodí bloku bytov. Miestne príslušný správca dane vykonal v sídle spoločnosti kontrolu, ale nepodarilo sa jej nikoho zo spoločnosti nájsť. Žiadne predvolanie a listy zaslané na sídlo spoločnosti neboli prevzaté, vrátili sa späť správcovi dane s poznámkou „adresa neznáma“. Podľa vyjadrenia maďarskej daňovej správy spoločnosť E. L.. nemala zamestnancov, nemala iné priestory okrem bytu a je nedostupná. 111. Súd tiež poukazuje na zistenie správcu dane, že žalobca deklaroval dodanie tovaru v prospech maďarskej spoločnosti E. V. D. L.., ktorá ho podľa zistenia ďalej fakturovala ako dodanie tovaru a to späť na územie Slovenskej republiky spoločnosti E.-G. s.r.o., ktorá bola predaná občanovi Rumunska. Z odpovede na vydané dožiadanie č. 602/321/54011/ 2010/Dub zo dňa 23.04.2010, odpoveď z Daňového úradu Komárno č. 621/320/24430/10/Šer zo dňa 04.05.2010 vyplýva, že žalobca E.-G. s.r.o. od novembra 2008 nepodáva daňové priznania na DPH, so správcom dane nekomunikuje, poštu zasielanú správcom dane nepreberá. 112. Preverením systému VIES (1. až 4. štvrťrok 2009) bolo zistené, že daňový subjekt E.-G. s.r.o. ani v jednom z uvedených štvrťrokov nenadobudol tovar od dodávateľa E. V. D. L.., XXXX F., L. u. 1, Maďarsko, T 113. Na základe týchto zistení treba uviesť, že je dôvodné tvrdiť, že žalobca bol jedným z článkov v reťazci obchodov s prírodným kameňom, pričom nebolo možné zistiť pôvod tovaru, kým, odkiaľ a ako bol na územie Slovenska dovezený a taktiež nie je možné preveriť, na čo bol tovar použitý a kde skutočne skončil. 114. Vzhľadom k skutočnosti, že pri intrakomunitárnom obchode prechod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je monitorovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov, preto nie je v rozpore s právom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutočňuje, nebude viesť k jeho účasti na obchode, vykazujúcom znaky podvodu. Z vyjadrení maďarskej daňovej správy je celkom zrejmé, že spoločnosť, ktorej mal byť tovar žalobcom dodaný, nebola zastihnutá, nepodala ani raz daňové priznanie, s daňovou správou nekomunikovala a vykazuje znaky charakterizujúce jej zapojenie v karuselovom podvode. 115. Žalobca poukázal na to, že nemal obchodný vzťah so spoločnosťami G. L.. a R. s.r.o. Maďarská daňová správa zistila, že len tieto dve spoločnosti mali medzi sebou obchodný vzťah, a nie so žalobcom, ktorý tvrdil, že tovar, ktorý mal predať spoločnosti E. L.., bol dovážaný do skladu G. L.., čo ale vlastník skladu nepotvrdil a spoločnosti E. L.. a Tex-Press Slovakia s.r.o. mu boli neznáme. Je celkom zrejmé, že do uvedeného skladu sa dovážal od iného subjektu v nepatrnom množstve tovar, ktorý však bol takmer hneď vyvezený z Maďarska. 116. K poukazu žalobcu, že nárok na odpočet dane nemôže byť odopretý vtedy, kedy osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, odvolávajúc sa na rozsudky Súdneho dvora, treba uviesť, že správca dane vykonával daňové kontroly u žalobcu niekoľko rokov, počas ktorých žalobca deklaroval nákup a predaj tovaru (predaj vždy do Maďarskej republiky). Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, skutočná existencia a vykonávanie ekonomickej činnosti označenou spoločnosťou v Maďarskej republike sa nepotvrdila. 117. Žalobca dobre vedel niekoľko rokov, že jeho odberatelia sa s maďarskou daňovou správou nekontaktujú, nespolupracujú a povinnosti vyplývajúce z daňových zákonov si neplnia. Pre súd je teda nepochopiteľné, ako by vôbec mohol reálne s takýmito spoločnosťami obchodovať. 118. Žalobca bol nesporne povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľný obchod tak, ako je deklarovaný vo faktúre, v tuzemsku prijal a následne ho dodal na územie Maďarska, čo v uvedenom prípade (a ani v iných prípadoch za iné zdaňovacie obdobia) nebolo preukázané. Skutočné vykonávanie ekonomickej činnosti označenými spoločnosťami na Slovensku a v Maďarskej republike sa nepotvrdilo. 119. Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a súd sa s týmto názorom stotožnil. 120. Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok Kittel a Recolta Recycling, bod 51). 121. Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). 122. Súdny dvor konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. 123. Taktiež Súdny dvor pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. 124. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach Mahagében kft.a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). 125. Žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca mal to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady. Na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora. V súvislosti s poukazom žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia. 126. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010 napríklad vyplýva, že v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných daní v Spojenom kráľovstve) podvodmi typu „kolotoč“. Súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali reálnych zdaniteľných obchodov. 127. Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená samotná existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov (ktoré žalobca skutočne má), nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s klientmi, prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od iných ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru. Žalobca však v skutočnosti reálne neobchodoval, pretože mal iba snahu získať profit na nadmerných odpočtoch DPH. 128. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar bezpochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. 129. Žalovaný správne uviedol, že tvrdenia vyplývajúce z reálnych zistení je potrebné chápať nie v tom zmysle, že správca dane, prípadne legislatíva, bráni žalobcovi nákup tovaru v pomerne veľkých množstvách, ale v tom zmysle, že bráni k uplatneniu nadmerného odpočtu, ak je dôvodom podvod vo vzťahu k samotnej DPH bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech alebo nie. 130. Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu dlhodobo nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok vysokých daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností, ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci. 131. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že správca dane manipuloval s procesnými úkonmi daňového subjektu a nesprávne doručil rozhodnutie č. 9104403/5/160493/2015/Duba (na adresu C.. H. W., D.., H. X/B, R.), keďže správca dane chybu pri doručovaní odstránil tým, že zaslal rozhodnutie v zmysle plnomocenstva zo dňa 14.01.2015 pod novým číslom 63467/2015 9104403/Duba zo dňa 17.03.2015, na adresu splnomocnenej osoby - advokátskej kancelárie alter ego advocatus bpm. s.r.o., Vazovova 9/B, Bratislava. V konečnom dôsledku je v spoločnosti alter ego advocatus bpm. s.r.o. taktiež konateľom C.. H. W. a uvedená spoločnosť sídli na rovnakej adrese ako bývalý splnomocnený zástupca. 132. Záverom treba spomenúť existenciu rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/66/2011-63 zo dňa 14.02.2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012, v ktorých je riešená obdobná problematika podobného obchodného reťazca s rovnakým tovarom. 133. Súd tiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/291/2012-99 zo dňa 28.01.2014 týkajúci sa žalobcu a rovnakého tovaru, kde súd žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil. Najvyšší súd SR predmetný rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn. 6Sžf/56/2014 zo dňa 30.03.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 134. Naopak, rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojených veci č. k. 2S/2620/2012-158, 2S/2621/2012-158, 2S/55/2013-158, 2S/81/2013-158 zo dňa 16.10.2013, ktorým súd žaloby v obdobných veciach týkajúcich sa žalobcu a rovnakého tovaru zamietol, Najvyšší súd SR potvrdil rozsudkom sp. zn. 6Sžf/52-55/2014 zo dňa 27.04.2016, v ktorom konštatoval, že „Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení, zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Preto nemožno prisvedčiť žalobcovej obrane spočívajúcej v napádaní neprimeranosti jeho dôkazného zaťaženia, prípadne v tvrdení, že s ostatnými obchodnými spoločnosťami uvádzanými v napádaných rozhodnutiach on nemal žiadne odberateľsko-dodávateľské a zmluvné vzťahy. Práve naopak, vzhľadom na potrebu zabránenia neoprávnenému odčerpávaniu finančných prostriedkov z verejných financií a ochrany zásady neutrality DPH v prospech tých, ktorí realizujú reálne obchody s opodstatneným ekonomickým cieľom, bolo nevyhnutné s využitím inštitútu daňovej kontroly ako i prostriedkov a postupov správy daní preveriť aj ďalšie daňové subjekty zúčastňujúce sa v kolotoči zdaniteľných obchodov s komoditou, ktorej pôvod ani konečné využitie nie je možné „vypátrať“. ... zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet alebo na oslobodenie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ tieto nároky uplatňuje, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, okrem iného i to, že tovar bol reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH, 43 ods. 1 citovaného zákona).“ 135. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne také porušenia zásad daňového konania, ktoré by spôsobili nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Boli použité dôkazy získané v zákonnej lehote, dôkazy získané pri výkone daňových kontrol za iné zdaňovacie obdobia a dôkazy získané v rámci vyrubovacieho konania, pričom samotná daňová kontrola bola začatá v súlade so zákonom. Ako dôkaz nebol použitý protokol z daňovej kontroly ani dôkazy získané po uplynutí 12- mesačnej lehoty na výkon daňovej kontroly. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie preskúmavaných rozhodnutí. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutia boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu zamietol. 136. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. 137. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.