Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/246/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201720 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015201720.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáša Filová a členiek senátu JUDr. Viera Šebestová a JUDr. Anna Peťovská, PhD., v právnej veci žalobcu: OPERA Energy, a.s., so sídlom Kupeckého 5, 821 08 Bratislava, IČO: 35 929 103, právne zastúpený: SEMANČÍN POLÁČEK s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 244 780, proti žalovanému: 1/ Západoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 361 518, 2/ ZSE Energia, a.s., so sídlom Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 677 281, obidvaja právne zastúpení: ius aegis, s.r.o., so sídlom Ferienčíkova 7, Bratislava, IČO: 36 857 203 o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a . Žalovaným v 1/ a 2/ rade súd priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 15.10.2015, domáhal ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy - žalovaným v 1. a 2. rade, ktorý spočíval v odňatí resp. odopretí podpory podľa ust. § 4 ods. 3 a ust. § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 309/2009 Z. z.) z ich strany. Mal za to, že žalovaní pri poskytovaní podpory podľa zákona č. 309/2009 Z. z. vystupujú ako orgány verejnej správy. Žalovaný v 1. rade v prípade nároku na zákonnú podporu prijíma od výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (OZE) potvrdenia a oznámenia podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z. z., posudzuje, či títo výrobcovia splnili zákonné požiadavky na poskytovanie zákonnej podpory a následne s týmito výrobcami elektriny uzatvára zmluvy o dodávke elektriny a poskytuje im zákonnú podporu. Čiastočne môže preniesť poskytovanie podpory na splnomocnený subjekt, ktorým je v tomto prípade žalovaný v 2. rade. Zastával názor, že konanie žalovaných je pri poskytovaní zákonnej podpory upravené právnym predpisom verejnoprávnej povahy a je monopolizované. Za nezákonný zásah žalobcu považoval záporné posúdenie splnenia podmienok pre uplatnenie podpory podľa zák. č. 309/2009 Z. z. a nezaradenie ním prevádzkovaného zariadenia na výrobu elektriny v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle zákona žalovaným v 1. rade. Nezákonný zásah žalovaného v 2. rade spočíval v zaslaní listu zo dňa 17.12.2014, záporné posúdenie splnenia podmienok na uplatnenie podpory podľa zákona č. 309/2009 Z. z. a odopretie poskytovania podpory vo forme odberu elektriny za cenu elektriny na straty pre ním prevádzkované zariadenie na výrobu elektriny v kalendárnom roku 2015 a taktiež neuhradenie faktúry č. 15002 za odber elektriny za cenu elektriny na straty za mesiac január 2015. Uviedol, že odňatie práva na uplatnenie podpory žalovaný v 1. rade oprel o porušenie oznamovacej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z. z., ktorá bola do zákona zavedená s účinnosťou 01.01.2010 a až do 01.01.2014 neobsahoval zákon žiadnu sankciu za porušenie uvedenej povinnosti. Uviedol, že proti konaniu žalovaných podal žalobca sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, a to s negatívnym výsledkom. Poukázal na to, že zákon bližšie obsah a formu oznámenia nešpecifikuje, a preto mal za to, že zákonnú povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona splní každý, kto akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek forme vykoná prejav vôle, ktorým prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a Úradu poskytne informácie požadované zákonom. Taktiež uviedol, že citovaný zákon rozlišuje medzi oznámením o uplatnení podpory a samotným uplatnením podpory. Okrem iného navrhovateľ považoval samotnú oznamovaciu povinnosť za zbytočnú, nezmyselnú, šikanóznu a nelegitímnu. Ďalej žalobca uviedol, že podľa ust. § 2 ods. 1 písm. c) citovaného zákona je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výrobca elektriny, ktorý vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, pričom zákon v súvislosti s pojmom výrobca elektriny obsahuje legislatívny odkaz na ust. § 3 písm. b) bod. 1 zák. č. 251/2012 Z. z. o energetike (ďalej len zákon o energetike). Výrobcom elektriny je podľa zákona o energetike osoba, ktorá má oprávnenie na výrobu elektriny podľa tohto zákona, a za takéto oprávnenie je potrebné považovať, podľa názoru žalobcu, buď povolenie alebo potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti podľa ust. § 6 zákona o energetike. Žalobca zdôraznil, že potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti mu bolo vydané až 11.03.2015, a teda dovtedy podľa zákona o energetike nebol výrobcom elektriny. Z uvedeného preto vyvodil záver, že sa na neho nevzťahovala ani oznamovacia povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z. z. a ani sankcia za porušenie oznamovacej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona, hoci ako uviedol navrhovateľ si povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona splnil. Konštatoval, že dňa 07.08.2013 predložil Úradu návrh ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2025, v ktorom uviedol, že pre uvedené obdobie je predpokladané ročné množstvo vyrobenej elektriny 1140 MWh. Úrad vydal na základe uvedeného cenové rozhodnutie zo dňa 04.10.2013 č. 0421/2014/E-OZ, v ktorom schválil pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku pre rok 2014 až 2025. Úrad uviedol, že predpokladaná ročná výroba je 1 140 MWh, že technologická vlastná spotreba je 0 MWh/rok a že žalobca si uplatní doplatok na 1 140 MWh elektriny ročne. Dňa 31.01.2012 vydal úrad žalobcovi na základe žiadosti potvrdenie o pôvode elektriny z OZE č. 0335/2012/ PoP-OZE na roky 2012 až 2025, v ktorom sa uvádza, že predpokladané množstvo vyrobenej elektriny pre obdobie 2012 až 2029 je 1 140 MWh. Dňa 07.08.2013 doručil žalobca Úradu oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015, ktorého prílohou bol vyplnený formulár. Z uvedeného mal žalobca za to, že Úradu bola žalobcom poskytnutá informácia o predpokladanom množstve dodanej elektriny pre kalendárny rok 2015, rovnako bola poskytnutá informácia o predpokladanom množstve dodanej elektriny pre kalendárny rok 2015, ako aj informácia o tom, že si žalobca plánuje uplatniť podporu doplatkom a že vyrobenú elektrinu plánuje dodávať na straty žalovanému v 1. rade za cenu elektriny na straty. Uviedol, že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil aj voči žalovanému v 1. rade, keď dňa 19.02.2014 zaslal žalovaný v 1. rade list s označením „Oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015“, v ktorom mu oznámil, že si uplatňuje podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. a z ktorého vyplýva, že v roku 2015 žalobca plánuje vyrobiť 1 140 MWh elektriny, že doplatok sa vzťahuje na 1 140 MWh elektriny a že rovnaké množstvo dodá žalobca do distribučnej sústavy. Žalobcov prejav vôle má podľa neho všetky obsahové náležitosti, ktoré požaduje ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z. z. a je v súlade s ust. § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navyše uzatvoril s žalovaným v 2. rade Zmluvu o dodávke elektriny č. 857/14 na celé obdobie, počas ktorého má žalobca právo na podporu. V zmysle vyššie uvedeného žalobca konštatoval, že Úradu, ako i žalovanému v 1. rade predložil informácie podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, že tieto informácie boli Úradu ako i žalovanému v 1. rade predložené dňa 15.08.2014 a že sa týkali kalendárneho roka 2015. Odňatie práva na uplatnenie podpory listom považoval za nezákonné z dôvodu, že Ústava SR neumožňuje obmedziť resp. odňať právo žalobcovi na podporu priamo zákonom, bez vydania administratívneho rozhodnutia vydaného príslušným orgánom v správnom konaní. Žalobca mal za to, že právo na podporu je chránené ústavou, keďže čl. 20 Ústavy SR, ako aj článok 1 k Európskemu dohovoru garantuje každému právo vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníctva. Uvádza, že Ústavný súd v plnom súlade s judikatúrou ESĽP považuje za majetok aj majetok resp. nadobudnutie vlastníctva, ktoré môže fyzická osoba alebo právnická osoba legitímne očakávať. Vlastníctvo tak zahŕňa aj iné majetkové hodnoty, vrátane pohľadávok resp. iných peňažných nárokov, v prípade, ktorých existuje legitímna nádej, že budú zhmotnené. Bol názoru, že nárok výrobcu elektriny na podporu vo výške stanovenej a garantovanej na základe zákona na obdobie 15 rokov je potrebné považovať za majetok resp. vlastníctvo chránené čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu. Odňatie práva na uplatnenie podpory preto považoval za zásah do vlastníckeho práva. Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je na obmedzenie resp. odňatie vlastníckeho práva výrobcu elektriny potrebné, aby zákon stanovil štátny orgán s právomocou vydať individuálny akt aplikácie práva (rozhodnutie), a to po preskúmaní zákonom ustanovených podmienok v príslušnom konaní. Nepovažoval za prípustné, aby žalovaný v 1. rade, ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy žalobcovi odňal ročnú podporu svojvoľne a bez možnosti brániť sa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu (PL. ÚS 38/1995, a PL. ÚS 4/00). Taktiež bol presvedčený, že žalovaní nie sú subjekty oprávnené rozhodovať o tom, či žalobcovi zaniklo právo na podporu, pretože im to zákon nezveruje. II. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.03.2016 vyhodnotili návrh žalobcu ako nedôvodný a neopodstatnený, pretože podľa ich názoru, nešlo o nezákonný zásah do práv, či právom chránených záujmov navrhovateľa a navyše žalovaní nie sú orgánmi verejnej správy, z uvedeného dôvodu preto ich konanie nepodlieha ani súdnemu prieskumu. Žalovaní tak namietali nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie ako i vecnú príslušnosť súdu. Poukázali na to, že sú právnickými osobami a právnické osoby sú správnym orgánom iba v prípade, ak im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Keďže zákon č. 309/2009 Z. z. explicitne nezakotvil právomoc žalovaného v 1. rade konať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb je podľa nich evidentné, že v tomto prípade chýba faktická právomoc žalovaného v 1. rade konať v oblasti verejnej správy. Taktiež zákon kompetencie žalovaného v 2. rade nevymedzuje a nie je mu zverená žiadna právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy a pokiaľ ide o oprávnenie žalovaného v 1. rade preniesť poskytovanie podpory na splnomocnený subjekt zdôraznil, že zákon s touto možnosťou počíta iba v ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 309/2009 Z. z., pričom z tohto zmocnenia nijakým spôsobom nevyplýva právomoc žalovaného v 2. rade rozhodovať v oblasti verejnej správy. Žalovaní zastávali názor, že sa jedná o súkromnoprávny spor medzi žalobcom ako výrobcom elektriny na jednej strane a žalovaným v 1. rade ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy odberom elektriny na strane druhej a v tej súvislosti, pokiaľ ide o námietku vecnej príslušnosti súdu je evidentné, že príslušným na konanie je všeobecný občiansky súd. Vzhľadom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie mali za to, že žaloba je nedôvodná. Taktiež absentuje podľa názoru žalovaných podmienka nezákonnosti zásahu, ktorý musí mať verejnoprávnu povahu t. j. musí nastať pri výkone právomoci orgánu verejnej správy, ktorý mocenským spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby, pričom v tomto prípade verejná povaha absentuje. V súvislosti s tvrdením žalobcu o tom, že naňho nemožno aplikovať oznamovaciu povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c), ako aj sankciu podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona, nakoľko v danom čase nebol výrobcom elektriny považovali za účelové, zavádzajúce a nezhodujúce sa s objektívnou skutočnosťou, nakoľko ust. § 4 ods. 2 resp. ods. 3 zákona používa legislatívnu skratku „výrobca elektriny s právom na podporu“, a teda za výrobcu elektriny s právom na podporu sa považuje ten výrobca, ktorý spĺňa podmienky na výrobu elektriny t. j. aj navrhovateľ. Žalovaní majú zároveň nespochybniteľne za to, že z ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona vyplýva, že povinnosti výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, t.j. žalobcu podľa § 4 ods. 2 Zákona musia byť žalobcom splnené kumulatívne. Zákon totiž v ustanovení § 4 ods. 3 odkazuje spoločne na celý odsek 2 § 4 Zákona, t.j. spoločne na všetky povinnosti Navrhovateľa ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie uvedené pod písmenami a/ až d/ § 4 ods. 2 Zákona. Z uvedeného je zrejmé, že ak žalobca nesplnil čo i len jednu z povinností uložených mu ustanovením § 4 ods. 2 Zákona stráca žalobca v zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona právo uplatniť si podporu vo forme odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy za cenu elektriny na straty a vo forme doplatku na nasledujúci kalendárny rok. Žalovaní ďalej konštatujú, že povinnosť žalobcu stanovenú v § 4 ods. 2 Zákona, spočívajúcu v oznámení uplatnenia podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny žalobcom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej aj len „Úrad“) a žalovaný 1/ je potrebné splniť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Návrh ceny žalobcu, ktoré predložil Úradu dňa 07.08.2013 nemôže predstavovať splnenie oznamovacej povinnosti, a to z dôvodu, že nejde o oznámenie, ktorým by žalobca oznamoval Úradu uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok. Predmetný Návrh ceny jednak neobsahuje samotné oznámenie o skutočnosti, že si žalobca uplatňuje nárok na podporu vo forme doplatku, rovnako neobsahuje ani samotné oznámenie o skutočnosti, že si žalobca uplatňuje nárok na podporu vo forme odberu elektriny za cenu na straty, a jednak predmetný Návrh nespĺňa ani Zákonom stanovenú požiadavku týkajúcu sa lehoty, v ktorej je potrebné predmetné oznámenie Úradu doručiť, nakoľko v zmysle dikcie Zákona je potrebné Úradu oznámiť uplatnenie podpory k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok, z čoho jednoznačne vyplýva, že výrobca si svoju povinnosť môže splniť podaním doručeným v lehote od 01.01. do 15.08. kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý si výrobca elektriny uplatňuje nárok na podporu, vzhľadom na to, že malo ísť o uplatnenie podpory na kalendárny rok 2015, oznamovaciu povinnosť bol žalobca povinný splniť v lehote od 01.01.2014 do 15.08.2014, čo nekorešponduje s dátumom doručenia Návrhu ceny žalobcu Úradu, ktorý nespadá do vyššie uvedeného obdobia. Navyše z obsahu Návrhu ceny žalobcu je evidentné, že skutočnosti v ňom uvádzané sledujú jediný cieľ, ktorým je splnenie povinnosti žalobcu v zmysle príslušných ustanovení Vyhlášky Úradu č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v energetike, pričom ide o návrh ceny na vzorovom tlačive Úradu. Vo vzťahu k prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej siete, t.j. žalovanému 1/, žalobca preukazuje údajné splnenie vyššie uvedenej zákonnej povinnosti zaslaním listu zo dňa 19.02.2014. Tvrdenie žalobcu o obsahu listu zo dňa 19.02.2014 je nepravdivé a zavádzajúce. Žalovaný 1/ neobdržal od žalobcu žiaden list zo dňa 19.02.2014, ktorý by obsahoval výslovné oznámenie, že si žalobca uplatňuje podporu na vyrobenú elektrickú energiu podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona resp. ktorý by obsahoval žalobcom uvedené dokumenty, a to oznámenie o uplatnení podpory na tlačive žalovaného 1/ a navyše aj žalobcom uvádzané prílohy ako (i) Cenové rozhodnutie ÚRSO zo dňa 04.10.2013, č. 0421/2014/E- OZ, ktorým bola žalobcovi Úradom schválená pevná cena elektriny na roky 2014 a 2025 pre stanovenie doplatku vo výške 425,12 Eura/MWh, (ii) Potvrdenie o pôvode elektriny z OZE č. 0335/2012/PoP-OZE zo dňa 31.01.2012 na obdobie 2012 až 2025 (iii) Potvrdenie o splnení si oznamovacej povinnosti č. 0107/2010/E-PT. Žalovanému 1/ bola dňa 21.02.2014 doručená prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. zásielka obsahujúca daňový doklad - Faktúru žalobcu č. 14002 za obdobie január 2014, ktorej prílohou bol Formulár pre technickú špecifikáciu pre zasielanie dát výrobcu prevádzkovateľovi DS, datovaný dňom 19.02.2014. Rovnako dátum vystavenia Faktúry žalobcu č. 14002 je 19.02.2014. Táto zásielka však neobsahovala oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 a neobsahoval ani žiadne prílohy, tak ako to v rozpore s objektívnou skutočnosťou a zavádzajúco žalobca podsúva vo svojom Návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené je evidentné že z obsahu tejto zásielky nie je zrejmá ani informácia o predpokladanej dodávke elektriny v roku 2015 a ani informácia o uplatnení podpory formou doplatku a odberom elektriny za cenu na straty rok 2015, ako to v rozpore s objektívnou skutočnosťou uvádza žalobca. Žalobca tak nijakým spôsobom neprejavil vôľu uplatniť si podporu na rok 2015 ani neoznámil predpokladané množstvo vyrobenej elektriny na rok 2015, a teda nevykonal žiaden úkon v súlade s § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona nevzbudzujúci pochybnosť o tom, čo chcel účastník prejaviť. Taktiež tvrdenie žalobcu, v zmysle ktorého poukazuje na absurdnosť, nezmyselnosť, nepotrebnosť a šikanóznosť oznamovacej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, ako aj jeho tvrdenia o zbytočnosti, nezmyselnosti sankcie žalovaní vyhodnotili ako irelevantné, nakoľko v zmysle ústavnoprávneho princípu prezumpcie ústavnosti zákonov sa zákon považuje za platný a súladný s ústavou, pokiaľ Ústavný súd SR v konaní podľa čl. 125 Ústavy SR nerozhodne o jeho protiústavnosti. Ďalej žalovaní v súvislosti s tvrdením žalobcu ohľadom odňatia podpory obyčajným listom a neexistencie oprávnenia žalovaných rozhodovať o tom, či žalobcovi zaniklo právo na podporu, uviedli, že nie sú oprávnení rozhodovať resp. ani povinní oznamovať zánik práva na podporu podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona, pretože z neho jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti vyplýva, že v prípade nesplnenia čo i len jednej povinnosti stanovenej výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona, tento stráca právo na uplatnenie si podpory vo forme odoberania elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy za cenu elektriny a vo forme doplatku na nasledujúci kalendárny rok bez ďalšieho, a to priamo ex lege. Žiadne rozhodnutie, a to či už Úradu alebo prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy sa teda nevyžaduje. Akákoľvek dodatočná komunikácia medzi žalobcom a žalovanými na možnosť žalovaný uplatňovať si podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) citovaného zákona nemala žiadny vplyv. Rovnako predmetná komunikácia nepredstavuje konanie žalovaných v rámci výkonu verejnej správy, a teda zaslanie listov žalobcovi žalovanými nemôže predstavovať nezákonný zásah orgánu verejnej správy. Žalovaní sa taktiež nestotožnili ani s tvrdením žalobcu o tom, že nie sú oprávnení posudzovať splnenie podmienok pre vznik podpory. Naopak mali za to, že povinnosti stanovené zákonom v ust. § 4 ods. 2 výrobcom elektriny sú títo povinní ju splniť práve voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, ktorým je žalovaný v 1. rade a Úradu, a vzhľadom na uvedené boli názoru, že práve žalovaný v 1. rade je subjektom, ktorý vie posúdiť, či jednotlivé povinnosti boli voči nemu splnené. Žalovaní taktiež argumentáciu žalobcu ohľadne zásahu do jeho vlastníckeho práva resp. obmedzenia vlastníckeho práva, považovali za nesprávnu a neopodstatnenú, vzhľadom na to, že uplatnenie sankcie podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona záviselo len od správania navrhovateľa, a teda sám navrhovateľ mal vplyv na to, či sa v jeho prípade bude alebo nebude aplikovať predmetné ustanovenie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mali za to, že nie sú splnené predpoklady na poskytnutie ochrany v rámci správneho súdnictva, a preto navrhli, aby súd žalobu poukazom na ust. § 250v ods. 4 O.s.p. zamietol a priznal im náhradu trov konania. III. K 01.07.2016 boli prijaté tri samostatné kódexy a to Civilný sporový poriadok, Civilný mimo sporový poriadok a Správny súdny poriadok. Podľa prechodných ustanovení § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovený inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti O.s.p. predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd rozhodol danú vec už podľa Súdneho správneho poriadku § 252 ako žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Podľa ust. § 252 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie. Podľa § 253 SSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný; tým nie je dotknuté ustanovenie § 46. Podľa § 254 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch iným zásahom orgánu verejnej správy priamo zameraným alebo vykonaným proti nej, prípadne priamo dotknutá jeho následkami. Podľa § 255 ods. 1 SSP žalovaný je orgán verejnej správy, ktorý podľa žalobcu iný zásah vykonal. Podľa § 261 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí , že žaloba nie je dôvodná, uznesením ju zamietne. IV. Krajský súd v Bratislave posúdil žalobu žalobcu v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 252 SSP a dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné zamietnuť vychádzajúc z nasledovného: V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že iný zásah musí mať verejnoprávnu povahu. To znamená, že musí nastať pri výkone právomoci orgánu verejnej správy, ktorý mocenským spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Žalovaní namietajú nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pričom konštatujú že sú právnickými osobami a právnické osoby sú správnym orgánom iba v prípade, ak im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy s tým, že zákon č. 309/2009 Z. z. explicitne nezakotvil právomoc žalovaných konať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. S uvedením tvrdením sa nestotožnil žalobca, ktorý uviedol, že ako orgán nemusia byť výslovne v zákone označený a jednak je pre posúdenie dôležitá jeho faktická činnosť vo verejnom priestore, spôsob výkonu jeho činností, akým vystupuje vo vzťahu k ostatným subjektom (verejnej a súkromnej sféry), následky jeho činnosti a proces, ktorým v rámci zákonom stanovených pravidiel ovplyvňuje postavenie ostatných fyzických a právnických osôb (v materiálnom zmysle). Krajský súd v súvislosti s týmito tvrdeniami dospel k záveru, že žalovaných nemožno považovať za orgány verejnej správy a tým námietku žalovaných o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie za dôvodnú, a to z nasledovných dôvodov. Z formálneho hľadiska osobitný zákon nezveril rozhodovanie o právnych pomeroch subjektov žalovaným, ako právnickým osobám, teda nemajú právo rozhodovať o ich právach a povinnostiach. Žalobcov možno definovať ako právnické osoby založené za účelom dosahovania zisku, ktoré sú zapísané v obchodnom registri, ktorých predmetom činnosti je aj oprávnenie podnikať v energetike. Zákon č. 309/2009 Z. z. upravuje podmienky a spôsob podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou elektriny a tepla (KVET) a výroby biometánu. Z dôvodovej správy k predloženému návrhu zákona vyplýva, že cieľom predmetného návrhu je implementácia smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES o podpore kogenerácie založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa súčasne mení a dopĺňa smernica 92/42/EHS. Návrh zákona implementuje aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/77/ES o podpore elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov na vnútornom trhu s elektrickou energiou, ktorá už bola transponovaná v existujúcich právnych predpisoch. Implementácia smerníc vyžadovala, aby legislatívny rámec energetiky obsahoval o.i. práva a povinnosti prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, ostatných účastníkov trhu s elektrinou. Má za úlohu optimalizovať fungovanie trhu s elektrinou v oblasti KVET a OZE a podporiť decentralizovanú výrobu elektriny. Cieľom zákona je snaha o podporu výstavby a rekonštrukcie zariadení na kombinovanú výrobu a rozvoj inovácií v tejto oblasti využívaním inovatívnych technológií pri zásobovaní energiou, čo nepochybne bude mať priaznivý vplyv na podnikateľské prostredie. Úpravou práv a povinností prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav a ostatných účastníkov trhu s elektrinou nedochádza k úprave správnej činnosti ako takej, ale k vymedzeniu ich rámca, preto nemožno ich konanie v medziach zákona chápať v materiálnom zmysle, tak ako to prezentuje navrhovateľ. Riešenie ochrany práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov spadajúcich do oblasti súkromného práva, nie je podľa ustanovení 252 SSP možné. Poskytnutie podpory podľa citovaného zákona je podmienené splnením zákonných podmienok ako i splnením zákonom vymedzených práv a povinností výrobcov elektriny. Žalobca argumentoval, že pokiaľ oba subjekty nevystupujú v rovnakom postavení na základe dobrovoľnosti a obojstranne prejavenej zhodnej vôle smerujúcej k založeniu tohto vzťahu, znamená to, že nejde o vzťah súkromnoprávny, ale o vzťah verejnoprávny. Tento záver odvodzuje z povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy uzatvoriť s výrobcom elektriny s právom na podporu, písomnú zmluvu o dodávke elektriny na krytie strát vo svojej distribučnej sústave, ak o jej uzatvorenie takýto výrobca elektriny požiadal. S uvedeným názorom sa krajský súd nestotožnil a mal za to, že pre zmluvu ako typický inštitút súkromného obligačného práva je charakteristické rovné postavenie subjektov, teda na báze dobrovoľnosti s výnimkou tzv. zákonných záväzkov, v prípade ktorých povinnosť uzatvoriť zmluvu vyplýva priamo z právneho predpisu, čo je aj tento prípad. Uplatňuje sa tzv. horizontálna metóda právnej regulácie naproti vertikálnej typickej pre oblasť verejného práva, kedy jeden subjekt má nadradené postavenie voči ostatným a môže jednostranne ukladať práva a povinnosti. Prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nemá vo vzťahu k navrhovateľovi ako výrobcovi elektriny nadradené postavenie, ale iba zákonnú povinnosť vstúpiť do zmluvného vzťahu po splnení jeho technických a obchodných podmienok. Nemožno sa podľa názoru krajského súdu v posudzovanom prípade domáhať ochrany pred iným zásahom, keďže tento musí mať priame spojenie s výkonom právomoci orgánu verejnej správy, a navyše subjektom súkromného práva do práv a právom chránených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby vo sfére regulovanej právnym predpisom vychádzajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžz 2/2008). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval krajský súd žalobu za nedôvodnú, a preto ju v zmysle ust. § 261 SSP uznesením zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo považovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalovaným právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne Správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.