Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/250/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201761 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015201761.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: Rybárová farma s.r.o., so sídlom Poznanova 35/935, Šurany - Kostolný Sek, IČO: 45 596 824, právne zastúpený: SEMANČÍN POLÁČEK s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 244 780, proti odporcom: 1/ Západoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 361 518, 2/ ZSE Energia, a.s. so sídlom Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 677 281, obidvaja právne zastúpení: ius aegis, s.r.o., so sídlom Ferienčíkova 7, Bratislava, IČO: 36 857 203 o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave návrh z a m i e t a . Navrhovateľovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Navrhovateľ sa návrhom, doručeným súdu dňa 22.10.2015, domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy - odporcom v 1. a 2. rade, ktorý spočíval v odňatí resp. odopretí podpory podľa ust. § 4 ods. 3 a ust. § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 309/2009 Z. z.) z ich strany. Mal za to, že odporcovia pri poskytovaní podpory podľa zákona č. 309/2009 Z. z. vystupujú ako orgány verejnej správy. Odporca v 1. rade v prípade nároku na zákonnú podporu prijíma od výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie (OZE) potvrdenia a oznámenia podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z. z., posudzuje, či títo výrobcovia splnili zákonné požiadavky na poskytovanie zákonnej podpory a následne s týmito výrobcami elektriny uzatvára zmluvy o dodávke elektriny a poskytuje im zákonnú podporu. Čiastočne môže preniesť poskytovanie podpory na splnomocnený subjekt, ktorým je v tomto prípade odporca v 2. rade. Zastával názor, že konanie odporcov je pri poskytovaní zákonnej podpory upravené právnym predpisom verejnoprávnej povahy a je monopolizované. Za nezákonný zásah navrhovateľ považoval záporné posúdenie splnenia podmienok pre uplatnenie podpory podľa zák. č. 309/2009 Z. z. a nezaradenie ním prevádzkovaného zariadenia na výrobu elektriny v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle zákona odporcom v 1. rade. Nezákonný zásah odporcu v 2. rade spočíval v zaslaní listu zo dňa 15.12.2014, záporné posúdenie splnenia podmienok na uplatnenie podpory podľa zákona č. 309/2009 Z. z. a odopretie poskytovania podpory vo forme odberu elektriny za cenu elektriny na straty pre ním prevádzkované zariadenie na výrobu elektriny v kalendárnom roku 2015 a taktiež neuhradenie faktúry č. 2015001 za odber elektriny za cenu elektriny na straty za mesiac február 2015. Uviedol, že odňatie práva na uplatnenie podpory odporca v 1. rade oprel o porušenie oznamovacej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z. z., ktorá bola do zákona zavedená s účinnosťou 01.01.2010 a až do 01.01.2014 neobsahoval zákon žiadnu sankciu za porušenie uvedenej povinnosti. Uviedol, že proti konaniu odporcov podal navrhovateľ sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, a to s negatívnym výsledkom. Poukázal na to, že zákon bližšie obsah a formu oznámenia nešpecifikuje, a preto mal za to, že zákonnú povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona splní každý, kto akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek forme vykoná prejav vôle, ktorým prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a Úradu poskytne informácie požadované zákonom. Taktiež uviedol, že citovaný zákon rozlišuje medzi oznámením o uplatnení podpory a samotným uplatnením podpory. Okrem iného navrhovateľ považoval samotnú oznamovaciu povinnosť za zbytočnú, nezmyselnú, šikanóznu a nelegitímnu. Ďalej navrhovateľ uviedol, že podľa ust. § 2 ods. 1 písm. c) citovaného zákona je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výrobca elektriny, ktorý vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, pričom zákon v súvislosti s pojmom výrobca elektriny obsahuje legislatívny odkaz na ust. § 3 písm. b) bod. 1 zák. č. 251/2012 Z. z. o energetike (ďalej len zákon o energetike). Výrobcom elektriny je podľa zákona o energetike osoba, ktorá má oprávnenie na výrobu elektriny podľa tohto zákona, a za takéto oprávnenie je potrebné považovať, podľa názoru navrhovateľa, buď povolenie alebo potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti podľa ust. § 6 zákona o energetike. Navrhovateľ zdôraznil, že potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti mu bolo vydané až 11.03.2015, a teda dovtedy podľa zákona o energetike nebol výrobcom elektriny. Z uvedeného preto vyvodil záver, že sa na neho nevzťahovala ani oznamovacia povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z. z. a ani sankcia za porušenie oznamovacej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona, hoci ako uviedol navrhovateľ si povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona splnil. Konštatoval, že dňa 29.12.2014 predložil Úradu návrh ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2029, v ktorom uviedol, že pre uvedené obdobie je predpokladané ročné množstvo vyrobenej elektriny 4 050 MWh. Úrad vydal na základe uvedeného cenové rozhodnutie zo dňa 25.02.2015 č. 2460/2014/E-OZ, v ktorom schválil pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku pre rok 2014, pričom toto rozhodnutie sa vzťahuje aj na roky 2015 a 2016. Úrad uviedol, že predpokladaná ročná výroba je 4 339 MWh, že technologická vlastná spotreba je 428 MWh a že navrhovateľ si uplatní doplatok na 3 911 MWh elektriny ročne. Dňa 25.02.2015 vydal úrad navrhovateľovi na základe žiadosti potvrdenie o pôvode elektriny z OZE č. 0185/2014/PoP-OZE na roky 2014 až 2029, v ktorom sa uvádza, že predpokladané množstvo vyrobenej elektriny pre obdobie 2012 až 2029 je 4 339 MWh. Dňa 29.12.2014 doručil navrhovateľ Úradu oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015, ktorého prílohou bol vyplnený formulár - Povinnosť výrobcov elektriny predložiť údaje do 30.05.2014. Z uvedeného mal navrhovateľ za to, že Úradu bola navrhovateľom poskytnutá informácia o predpokladanom množstve dodanej elektriny pre kalendárny rok 2015, rovnako bola poskytnutá informácia o predpokladanom množstve dodanej elektriny pre kalendárny rok 2015, ako aj informácia o tom, že si navrhovateľ plánuje uplatniť podporu doplatkom a že vyrobenú elektrinu plánuje dodávať na straty odporcovi v 1. rade za cenu elektriny na straty. Uviedol, že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil aj voči odporcovi v 1. rade, keď dňa 29.12.2014 zaslal odporcovi v 1. rade list s označením „Oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015“, v ktorom mu oznámil, že si uplatňuje podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. a z ktorého vyplýva, že v roku 2015 navrhovateľ plánuje vyrobiť 4 050 MWh elektriny, že doplatok sa vzťahuje na 3 750 MWh elektriny a že rovnaké množstvo dodá navrhovateľ do distribučnej sústavy. Navrhovateľov prejav vôle má podľa neho všetky obsahové náležitosti, ktoré požaduje ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z. z. a je v súlade s ust. § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navyše uzatvoril s odporcom v 2. rade Zmluvu o dodávke elektriny č. 857/14 na celé obdobie, počas ktorého má navrhovateľ právo na podporu. V zmysle vyššie uvedeného navrhovateľ konštatoval, že Úradu, ako i odporcovi v 1. rade predložil informácie podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, že tieto informácie boli Úradu ako i odporcovi v 1. rade predložené dňa 15.08.2014 a že sa týkali kalendárneho roka 2015. Odňatie práva na uplatnenie podpory listom považoval za nezákonné z dôvodu, že Ústava SR neumožňuje obmedziť resp. odňať právo navrhovateľa na podporu priamo zákonom, bez vydania administratívneho rozhodnutia vydaného príslušným orgánom v správnom konaní. Navrhovateľ mal za to, že právo na podporu je chránené ústavou, keďže čl. 20 Ústavy SR, ako aj článok 1 k Európskemu dohovoru garantuje každému právo vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníctva. Uvádza, že Ústavný súd v plnom súlade s judikatúrou ESĽP považuje za majetok aj majetok resp. nadobudnutie vlastníctva, ktoré môže fyzická osoba alebo právnická osoba legitímne očakávať. Vlastníctvo tak zahŕňa aj iné majetkové hodnoty, vrátane pohľadávok resp. iných peňažných nárokov, v prípade, ktorých existuje legitímna nádej, že budú zhmotnené. Bol názoru, že nárok výrobcu elektriny na podporu vo výške stanovenej a garantovanej na základe zákona na obdobie 15 rokov je potrebné považovať za majetok resp. vlastníctvo chránené čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu. Odňatie práva na uplatnenie podpory preto považoval za zásah do vlastníckeho práva. Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je na obmedzenie resp. odňatie vlastníckeho práva výrobcu elektriny potrebné, aby zákon stanovil štátny orgán s právomocou vydať individuálny akt aplikácie práva (rozhodnutie), a to po preskúmaní zákonom ustanovených podmienok v príslušnom konaní. Nepovažoval za prípustné, aby odporca v 1. rade, ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy navrhovateľovi odňal ročnú podporu svojvoľne a bez možnosti brániť sa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu (PL. ÚS 38/1995, a PL. ÚS 4/00). Taktiež bol presvedčený, že odporcovia nie sú subjekty oprávnené rozhodovať o tom, či navrhovateľovi zaniklo právo na podporu, pretože im to zákon nezveruje. II. Odporcovia vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu zo dňa 13.11.2015 vyhodnotili návrh navrhovateľa ako nedôvodný a neopodstatnený, pretože podľa ich názoru, nešlo o nezákonný zásah do práv, či právom chránených záujmov navrhovateľa a navyše odporcovia nie sú orgánmi verejnej správy, z uvedeného dôvodu preto ich konanie nepodlieha ani súdnemu prieskumu. Odporcovia tak namietali nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie ako i vecnú príslušnosť súdu. Poukázali na to, že sú právnickými osobami a právnické osoby sú správnym orgánom iba v prípade, ak im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Keďže zákon č. 309/2009 Z. z. explicitne nezakotvil právomoc odporcu v 1. rade konať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb je podľa nich evidentné, že v tomto prípade chýba faktická právomoc odporcu v 1. rade konať v oblasti verejnej správy. Taktiež zákon kompetencie odporcu v 2. rade nevymedzuje a nie je mu zverená žiadna právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy a pokiaľ ide o oprávnenie odporcu v 1. rade preniesť poskytovanie podpory na splnomocnený subjekt zdôraznil, že zákon s touto možnosťou počíta iba v ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 309/2009 Z. z., pričom z tohto zmocnenia nijakým spôsobom nevyplýva právomoc odporcu v 2. rade rozhodovať v oblasti verejnej správy. Odporcovia zastávali názor, že sa jedná o súkromnoprávny spor medzi navrhovateľom ako výrobcom elektriny na jednej strane a odporcom v 1. rade ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy odberom elektriny na strane druhej a v tej súvislosti, pokiaľ ide o námietku vecnej príslušnosti súdu je evidentné, že príslušným na konanie je všeobecný občiansky súd. Vzhľadom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie mali za to, že návrh je nedôvodný. Taktiež absentuje podľa názoru odporcov podmienka nezákonnosti zásahu, ktorý musí mať verejnoprávnu povahu t. j. musí nastať pri výkone právomoci orgánu verejnej správy, ktorý mocenským spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby, pričom v tomto prípade verejná povaha absentuje. V súvislosti s tvrdením navrhovateľa o tom, že naňho nemožno aplikovať oznamovaciu povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c), ako aj sankciu podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona, nakoľko v danom čase nebol výrobcom elektriny považovali za účelové, zavádzajúce a nezhodujúce sa s objektívnou skutočnosťou, nakoľko ust. § 4 ods. 2 resp. ods. 3 zákona používa legislatívnu skratku „výrobca elektriny s právom na podporu“, a teda za výrobcu elektriny s právom na podporu sa považuje ten výrobca, ktorý spĺňa podmienky na výrobu elektriny t. j. aj navrhovateľ. Poukázali na to, že z návrhu navrhovateľa ako i ním predložených dôkazov vyplýva, že navrhovateľovo zariadenie bolo uvedené do prevádzky dňa 23.12.2014 t. j. po 15. auguste roku 2014 a vychádzajúc z tejto skutočnosti bol podľa názoru odporcov navrhovateľ vzhľadom na znenie ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy t. j. odporcu v 1. rade o využití práva na podporu najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia do prevádzky, t. j. najneskôr do 24.11.2014. Táto bola splnená až doručením listu navrhovateľa zo dňa 18.12.2014 nazvaným ako Oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 z OZE, dňa 29.12.2014 odporcovi v 1. rade, t. j. viac ako jeden mesiac po uplynutí zákonnej hmotnoprávnej lehoty stanovenej v ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona, hoci ho táto povinnosť zaťažovala už v čase do 24.11.2014 v čase 30 dní pred uvedením zariadenia do prevádzky. Účelovosť a tendenčnosť tvrdenia navrhovateľa dokazujú, podľa odporcov, aj dôkazy predložené navrhovateľom, a to rozhodnutie Úradu zo dňa 25.02.2015, č. 2460/2014/E-OZ, potvrdenie Úradu o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie zo dňa 25.02.2015, č. 0185/2014/PoP-OZE, ktoré boli vydané ešte pred dňom kedy sa podľa tvrdení navrhovateľa stal navrhovateľ výrobcom elektriny. Konštatovali, že okrem toho navrhovateľ sám seba označil ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, a to v jeho návrhu ceny zo dňa 18.12.2014. Odporcovia sa taktiež nestotožnili s tvrdením navrhovateľa v tom, že relevantné údaje v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona oznámil aj v uzatvorenej zmluve o dodávke elektriny, ktorú uzatvoril s odporcom v 2. rade ako osobou poverenou odporcom v 1. rade, pretože zákon jednoznačne uvádza, že navrhovateľ ako výrobca elektriny má oznamovaciu povinnosť splniť voči odporcovi v 1. rade a Úradu, pričom pri tomto ustanovení zákonodarca nepoužil žiadne zmocnenie, ako je to v prípade ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona. Na základe uvedeného odporcovia trvali na tom, že navrhovateľ neoznámil odporcovi v 1. rade uplatnenie podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny v zákonom stanovenej hmotnoprávnej lehote. Taktiež tvrdenie navrhovateľa, v zmysle ktorého poukazuje na absurdnosť, nezmyselnosť, nepotrebnosť a šikanóznosť oznamovacej povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) citovaného zákona, ako aj jeho tvrdenia o zbytočnosti, nezmyselnosti sankcie odporcovia vyhodnotili ako irelevantné, nakoľko v zmysle ústavnoprávneho princípu prezumpcie ústavnosti zákonov sa zákon považuje za platný a súladný s ústavou, pokiaľ Ústavný súd SR v konaní podľa čl. 125 Ústavy SR nerozhodne o jeho protiústavnosti. Ďalej odporcovia v súvislosti s tvrdením navrhovateľa ohľadom odňatia podpory obyčajným listom a neexistencie oprávnenia odporcov rozhodovať o tom, či navrhovateľovi zaniklo právo na podporu, uviedli, že nie sú oprávnení rozhodovať resp. ani povinní oznamovať zánik práva na podporu podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona, pretože z neho jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti vyplýva, že v prípade nesplnenia čo i len jednej povinnosti stanovenej výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie v ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona, tento stráca právo na uplatnenie si podpory vo forme odoberania elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy za cenu elektriny a vo forme doplatku na nasledujúci kalendárny rok bez ďalšieho, a to priamo ex lege. Žiadne rozhodnutie, a to či už Úradu alebo prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy sa teda nevyžaduje. Akákoľvek dodatočná komunikácia medzi navrhovateľom a odporcami na možnosť odporcu uplatňovať si podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) citovaného zákona nemala žiadny vplyv. Rovnako predmetná komunikácia nepredstavuje konanie odporcov v rámci výkonu verejnej správy, a teda zaslanie listov navrhovateľovi odporcami nemôže predstavovať nezákonný zásah orgánu verejnej správy. Odporcovia sa taktiež nestotožnili ani s tvrdením navrhovateľa o tom, že nie sú oprávnení posudzovať splnenie podmienok pre vznik podpory. Naopak mali za to, že povinnosti stanovené zákonom v ust. § 4 ods. 2 výrobcom elektriny sú títo povinní ju splniť práve voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, ktorým je odporca v 1. rade a Úradu, a vzhľadom na uvedené boli názoru, že práve odporca v 1. rade je subjektom, ktorý vie posúdiť, či jednotlivé povinnosti boli voči nemu splnené. Odporcovia taktiež argumentáciu navrhovateľa ohľadne zásahu do jeho vlastníckeho práva resp. obmedzenia vlastníckeho práva, považovali za nesprávnu a neopodstatnenú, vzhľadom na to, že uplatnenie sankcie podľa ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona záviselo len od správania navrhovateľa, a teda sám navrhovateľ mal vplyv na to, či sa v jeho prípade bude alebo nebude aplikovať predmetné ustanovenie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mali za to, že nie sú splnené predpoklady na poskytnutie ochrany v rámci správneho súdnictva, a preto navrhli, aby súd návrh poukazom na ust. § 250v ods. 4 O.s.p. zamietol a priznal im náhradu trov konania. III. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu odporcov i naďalej zotrval na tvrdeniach uvedených v návrhu. Zdôraznil, že odporcovia vystupujú ako orgány verejnej správy, jednak za takýto orgán nemusia byť výslovne v zákone označený a jednak je pre posúdenie dôležitá jeho faktická činnosť vo verejnom priestore, spôsob výkonu jeho činností, akým vystupuje vo vzťahu k ostatným subjektom (verejnej a súkromnej sféry), následky jeho činnosti a proces, ktorým v rámci zákonom stanovených pravidiel ovplyvňuje postavenie ostatných fyzických a právnických osôb. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4 Aps 3/2005, Ústavného súdu SR II. ÚS 53/06 ako i rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/322/2001, 20S/232/2011 a 20S/324/2011. Taktiež mal za to, že uzatváranie zmluvy o dodávke elektriny a plnenie podľa nej patrí do oblasti verejnej správy a odporcovia vystupujú pri jej uzatváraní a plnení ako orgán verejnej správy. Bol názoru, že sa mu ako podnikateľovi sporným výkladom pojmu výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie odobrala podpora v značnej výške, čo má za následok nielen zásah do jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR, ale aj zásah do práva na podnikanie podľa čl. 35 Ústavy SR. IV. Krajský súd ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) prejednal vec na pojednávaní a návrh žalobcu podľa § 250v ods. 4 O.s.p. zamietol. Podľa § 250v ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Podľa § 250v ods. 2 O.s.p. orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený. Podľa § 250v ods. 3 O.s.p., návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. V. Ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou mocou. Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250v O.s.p. pojem ,,zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v O.s.p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami. Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých druhov konaní. To platí aj pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p.. Krajský súd v Bratislave posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 250v O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť vychádzajúc z nasledovného: V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že nezákonný zásah musí mať verejnoprávnu povahu. To znamená, že musí nastať pri výkone právomoci orgánu verejnej správy, ktorý mocenským spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Odporcovia namietajú nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, pričom konštatujú že sú právnickými osobami a právnické osoby sú správnym orgánom iba v prípade, ak im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy s tým, že zákon č. 309/2009 Z. z. explicitne nezakotvil právomoc odporcov konať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. S uvedením tvrdením sa nestotožnil navrhovateľ, ktorý uviedol, že ako orgán nemusia byť výslovne v zákone označený a jednak je pre posúdenie dôležitá jeho faktická činnosť vo verejnom priestore, spôsob výkonu jeho činností, akým vystupuje vo vzťahu k ostatným subjektom (verejnej a súkromnej sféry), následky jeho činnosti a proces, ktorým v rámci zákonom stanovených pravidiel ovplyvňuje postavenie ostatných fyzických a právnických osôb (v materiálnom zmysle). Krajský súd v súvislosti s týmito tvrdeniami dospel k záveru, že odporcov nemožno považovať za orgány verejnej správy a tým námietku odporcov o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie za dôvodnú, a to z nasledovných dôvodov. Z formálneho hľadiska osobitný zákon nezveril rozhodovanie o právnych pomeroch subjektov odporcom, ako právnickým osobám, teda nemajú právo rozhodovať o ich právach a povinnostiach. Odporcov možno definovať ako právnické osoby založené za účelom dosahovania zisku, ktoré sú zapísané v obchodnom registri, ktorých predmetom činnosti je aj oprávnenie podnikať v energetike. Zákon č. 309/2009 Z. z. upravuje podmienky a spôsob podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou elektriny a tepla (KVET) a výroby biometánu. Z dôvodovej správy k predloženému návrhu zákona vyplýva, že cieľom predmetného návrhu je implementácia smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/8/ES o podpore kogenerácie založenej na dopyte po využiteľnom teple na vnútornom trhu s energiou, ktorou sa súčasne mení a dopĺňa smernica 92/42/EHS. Návrh zákona implementuje aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/77/ES o podpore elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov na vnútornom trhu s elektrickou energiou, ktorá už bola transponovaná v existujúcich právnych predpisoch. Implementácia smerníc vyžadovala, aby legislatívny rámec energetiky obsahoval o.i. práva a povinnosti prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, ostatných účastníkov trhu s elektrinou. Má za úlohu optimalizovať fungovanie trhu s elektrinou v oblasti KVET a OZE a podporiť decentralizovanú výrobu elektriny. Cieľom zákona je snaha o podporu výstavby a rekonštrukcie zariadení na kombinovanú výrobu a rozvoj inovácií v tejto oblasti využívaním inovatívnych technológií pri zásobovaní energiou, čo nepochybne bude mať priaznivý vplyv na podnikateľské prostredie. Úpravou práv a povinností prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav a ostatných účastníkov trhu s elektrinou nedochádza k úprave správnej činnosti ako takej, ale k vymedzeniu ich rámca, preto nemožno ich konanie v medziach zákona chápať v materiálnom zmysle, tak ako to prezentuje navrhovateľ. Podľa názoru súdu absentuje v danej veci aj verejnoprávna povaha zásahu, keďže nezákonný zásah musí nastať pri výkone právomoci orgánu verejnej správy, ktorý mocenským spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Riešenie ochrany práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov spadajúcich do oblasti súkromného práva, nie je podľa ustanovení 250v možné. Poskytnutie podpory podľa citovaného zákona je podmienené splnením zákonných podmienok ako i splnením zákonom vymedzených práv a povinností výrobcov elektriny. Navrhovateľ argumentoval, že pokiaľ oba subjekty nevystupujú v rovnakom postavení na základe dobrovoľnosti a obojstranne prejavenej zhodnej vôle smerujúcej k založeniu tohto vzťahu, znamená to, že nejde o vzťah súkromnoprávny, ale o vzťah verejnoprávny. Tento záver odvodzuje z povinnosti prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy uzatvoriť s výrobcom elektriny s právom na podporu, písomnú zmluvu o dodávke elektriny na krytie strát vo svojej distribučnej sústave, ak o jej uzatvorenie takýto výrobca elektriny požiadal. S uvedeným názorom sa krajský súd nestotožnil a mal za to, že pre zmluvu ako typický inštitút súkromného obligačného práva je charakteristické rovné postavenie subjektov, teda na báze dobrovoľnosti s výnimkou tzv. zákonných záväzkov, v prípade ktorých povinnosť uzatvoriť zmluvu vyplýva priamo z právneho predpisu, čo je aj tento prípad. Uplatňuje sa tzv. horizontálna metóda právnej regulácie naproti vertikálnej typickej pre oblasť verejného práva, kedy jeden subjekt má nadradené postavenie voči ostatným a môže jednostranne ukladať práva a povinnosti. Prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nemá vo vzťahu k navrhovateľovi ako výrobcovi elektriny nadradené postavenie, ale iba zákonnú povinnosť vstúpiť do zmluvného vzťahu po splnení jeho technických a obchodných podmienok. Nemožno sa podľa názoru krajského súdu v posudzovanom prípade domáhať ochrany pred nezákonným zásahom, keďže tento musí mať priame spojenie s výkonom právomoci orgánu verejnej správy, a navyše subjektom súkromného práva do práv a právom chránených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby vo sfére regulovanej právnym predpisom vychádzajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžz 2/2008). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval krajský súd návrh za nedôvodný, a preto ho v zmysle ust. § 250v ods.4 O.s.p. zamietol. O trovách konania navrhovateľa súd rozhodol podľa § 250v ods. 5 O.s.p. tak, že mu nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože jeho návrhu vyhovené nebolo. O trovách konania odporcov v 1. a 2. rade rozhodne súd v samostatnom rozhodnutí. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok (§ 250v ods. 7 O.s.p.).