Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/574/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015892288 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015892288.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO : 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 25C/180/2012-89 zo dňa 24.3.2014, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 25C/180/2012-89 zo dňa 26.6.2014 p o t v r d z u j e . Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu vo veci zamietol. Zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania a žalovanému sa nepriznal náhradu trov konania. K výroku vo veci samej: Z odôvodnenia vyplýva, že žalobou zo dňa 17.09.2012 sa žalobca domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I. Tento súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti oprávneného o zmenu exekútora v exekučnom konaní pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom - W. U.. Domáhal sa vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 175,- eur z titulu majetkovej škody, predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom 50,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonania exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Zároveň si žalobca uplatnil ako poškodený aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vi výške 719,16 eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú mu nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k zámene súdneho exekútora čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil analogicky vychádzajúc z Nálezov Ústavného súdu, keď za prieťahy v konaní sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 719,16 eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 719,16 eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,32 eur za mesiac. Na základe uvedeného nemajetková ujma, ktorú si navrhovateľ uplatnil v tomto konaní činí sumu 719,16 eur, keďže exekučný súd bol podľa jeho názoru nečinný viac ako 413 dní. Súčasne žalobca uviedol, že o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody podľa § 5 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. požiadal žalovaného, ktorý do podania návrhu na jeho žiadosť pozitívne nereagoval. Žalovaný v konaní predovšetkým poukázal na to, že žalobca podal zmätočné podanie, keď neboli splnené procesné podmienky, aby súd vo veci mohol konať a vydať rozhodnutie. V žalobe nie je uvedená spisová značka príslušného exekučného konania, ktoré je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie veci, a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Dňa 25.09.2012 mu žalobca predložil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a keďže už dňa 27.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Žaloba tak bola uplatnená na súde predčasne. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaný uviedol, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného súdneho exekútora. V praxi je zaužívané, že exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora túto predloží pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie a vyčíslenie jeho doterajších trov, pričom ho súčasne vyzve na zaslanie exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Žalovaný pripustil možnosť rozhodnutia exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30- dňovej lehoty od jeho doručenia, najmä v situácii, keď pôvodný súdny exekútor neposkytol súdu dostatočnú súčinnosť. Žalobcovi však nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy a podať sťažnosť predsedovi príslušného súdu v intenciách zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Žalobca tak zanedbal všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka a nepočínal si tak, aby ku škode na jeho majetku nedošlo. Tá podľa mu ani nevznikla, keďže pôvodný súdny exekútor vykonával úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do času doručenia tohto rozhodnutia. Zároveň žalobca nepreukázal tvrdenú a uplatnenú škodu, vyčíslenú na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov spočívajúcich v administratívnych, funkčných, mzdových výdajoch, výdajoch spojených so stratou času jeho zamestnancov, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nevyhnutne potrebuje a využíva informačný systém, a preto akékoľvek náklady vynaložené na prevádzkovanie, správu a každodennú údržbu tohto systému vznikli nezávisle od tvrdených prieťahov v konaní. Zároveň náklady deklarované ako publikačné, a vzniknuté v súvislosti s administratívnym spracovaním urgencií exekučnému súdu, považoval žalovaný za ničím nepodložené a nadhodnotené. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj tento považoval žalovaný za nedôvodný. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž poskytovanie finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu, pričom rozhodujúcim hľadiskom je i význam sporu pre žalobcu a to, či využil zákonný prostriedok nápravy nečinnosti súdu v podobe sťažnosti adresovanej predsedovi súdu. Navyše vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné, keďže nemajetkovú ujmu si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Nebolo preukázané ani to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením porušenia jeho práv. S prihliadnutím na charakter podnikateľskej činnosti žalobcu považoval žalovaný jeho konanie za v rozpore s dobrými mravmi. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC 68/2012, rozhodol, že vec prejednávajúca sudkyňa Okresného súdu Bratislava I, B.. M. O., spolu s ďalšími sudcami tohto súdu (okrem sudkyne JUDr. W. V., JUDr. D. U. - I. a sudcu JUDr. S. I.), nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci pre absenciu skutočností predpokladaných podľa § 14 ods. 1 O.s.p.. Z tohto dôvodu nevznikli ani podmienky pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu podľa § 12 ods. 1 O.s.p. Súd nariadil vo veci pojednávanie na termín 24.03.2014, pričom nevyhovel žiadosti právneho zástupcu žalobcu o jeho zrušenie. Konštatoval, že neuviedol dôvody, ktoré by bolo možné považovať za dôležité na odročenie pojednávania. To, že žalobca nesúhlasil s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC 68/2012 a obrátil sa sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky namietajúc jeho nesprávnosť, nemá automaticky za následok prejednanie veci nezákonným sudcom. Navyše v situácii, keď konajúci súd mal vo veci právoplatné rozhodnutie krajského súdu o tom, že u vec prejednávajúcej sudkyne neexistujú skutočnosti tak subjektívnej, ako ani objektívnej povahy, zakladúce jej pomer k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom. Po vykonanom dokazovaní súd ustálil nasledovný skutkový stav: Dňa 16.02.2007 podal súdny exekútor JUDr. Y. T. na Okresný súd Bratislava I žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti povinnej W. U., na vymoženie istiny 844,45 eur (25.440,-Sk) s prísl. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., zo dňa 26.10.2006, sp. zn. SR 4753/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.11.2006 a vykonateľnosť dňa 02.12.2006. Okresný súd Bratislava I poverením č. XXXX XXXXXX* zo dňa 20.02.2007 poveril v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku súdneho exekútora JUDr. Y. T. vykonaním exekúcie. Dňa 25.01.2010 bolo súdu doručené podanie oprávneného, ktorým v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku navrhol zmenu súdneho exekútora a žiadal jej ďalším vykonaním poveriť súdneho exekútora JUDr. U. I.. Exekučný súd vyzval dňa 11.02.2010 súdneho exekútora JUDr. Y. T. na vyjadrenie k návrhu oprávneného a vyčíslenie trov exekúcie v lehote 10 dní. Navrhovateľ požiadal podaním zo dňa 23.09.2010, doručeným súdu dňa 27.09.2010, o vydanie rozhodnutia vo veci návrhu na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 10.03.2011 vyhovel žiadosti oprávneného a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. U. I., pričom súdnemu exekútorovi JUDr. Y. T. nepriznal náhradu trov exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia exekučný súd uviedol, že dňa 30.04.2010 mu bolo spolu s exekútorským spisom, sp. zn. Ex 45/07 doručené aj podanie súdneho exekútora JUDr. Y. T., ktorým žiadal 1/o predĺženie lehoty na vyjadrenie pre veľký nápor vecí, 2/navrhol exekučné konanie zastaviť a 3/náhradu trov konania nepriznať. Predmetné uznesenie doručoval exekučný súd účastníkom konania, ako aj pôvodnému a novo ustanovenému súdnemu exekútorovi. Zo znaleckého posudku č. 1/2014, vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave (ktorý žalobca založil do súdneho spisu Okresného súdu Bratislava I v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 11C/177/2012, týkajúcej sa rovnakých účastníkov a súd sa s ním z úradnej činnosti oboznámil) súd zistil, že jeho účelom bolo určiť výšku majetkovej škody spôsobenú žalobcovi nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov Slovenskej republiky v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Bola použitá metodika výpočtu škody v štyroch oblastiach - mzdové náklady, náklady na tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na telekomunikačné služby a poštovné za obdobie rokov 2009 až 2012 a jej následného spriemerovania. Na základe analýzy znalecký ústav ustálil majetkovú ujmu vzniknutú žalobcovi podľa jednotlivých typov žalôb, v prípade žalôb s neskorým vydaním rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v rozsahu 31,68 eur, keď mzdové náklady predstavovali sumu 5,07 eur, náklady na tlač sumu 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné sumu 3,01 eur a náklady na telekomunikačné služby sumu 4,43 eur, v priemere na jednu žalobu. Súd poukázal na ustanovenie § 3 ods.1, 2; 9 ods. 1; 15 ods. 1 a 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."), ďalej na ustanovenia § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku (účinného do 31.05.2010). Uviedol, že pred samotným posúdením nároku žalobcu uplatneného v konaní súd považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou žalovaného o predčasnosti podania žaloby na súde. Vo veci nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručená dňa 25.09.2012. Je pravdou, že medzi podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a podaním návrhu na začatie konania na súd (27.09.2012) žalobca skutočne nedodržal zákonnú lehotu 6 mesiacov, avšak táto uplynula v priebehu tohto súdneho konania. Preto má konajúci súd za to, že námietka žalovaného o predčasnosti podania žaloby na súd je nedôvodná. Žalobca v konaní namietal ako nesprávny ten úradný postup súdu spočívajúci v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora zo dňa 21.01.2010 v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a v tej súvislosti namietal i existenciu prieťahov v konaní v trvaní viac ako 413 dní. Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku je zrejmé, že zákon spája procesnú lehotu 30 dní s rozhodnutím exekučného súdu o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora. Z obsahu exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 1Er 183/2007 vyplýva, že exekučný súd rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 25.01.2010 uznesením zo dňa 10.03.2011. Je teda zrejmé, že exekučný súd vyhovel návrhu žalobcu a ďalším vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. U. I., avšak po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 30 dní, počítanej od doručenia návrhu oprávneného. Exekučný súd sa tak skutočne dopustil vytýkaného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v oneskorenom vydaní rozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora. V tejto súvislosti však nemožno neprihliadať na nečinnosť samotného žalobcu, ktorý neprejavil žiadnu aktívnu činnosť v snahe zabezpečenia rozhodnutia o jeho návrhu, napríklad v podobe podania sťažnosti predsedovi súdu v zmysle ustanovení zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, tak ako namietal i žalovaný. Podstatné je pre posúdenie veci to, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu škody a nemajetkovej ujmy práve v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom. Z predloženého znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorým sa snažil žalobca preukázať existenciu majetkovej škody v obdobnej veci (vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 11C 177/2012) súd zistil, že znalecký ústav vyčíslil škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresných súdov Slovenskej republiky v exekučných konaniach, a to i v súvislosti s nečinnosťou a prieťahmi v konaní pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Výpočet škody pritom rozlišoval 4 základné oblasti skúmania, a to mzdové náklady, náklady na tlač, na úpravu informačného systému, náklady na telekomunikačné služby a poštovné, za posudzované obdobie rokov 2009 až 2012, pričom jednotlivé nákladové položky spriemeroval do výslednej paušálnej sumy nákladov. Znalecký ústav pri ustálení výšky škody zohľadňoval rôzne aspekty, napr. nárast počtu zamestnancov žalobcu, im vyplácané benefity v stanovenom období, dokonca benefity vyplácané aj pre zamestnancov pracujúcich na recepcii, oddelení servisných činností a spracovania zmlúv, náklady na poštovné a telekomunikačné služby za obdobie rokov 2006 až 2012, v agende návrhov na zmenu súdneho exekútora rozpočítaval počet a náročnosť činností súvisiacich s podaním informácií o stave konania a pod. Zohľadniac tieto, ako i ďalšie skutočnosti, znalecký ústav ustálil náklady na jednu žalobu (v prípade návrhu na zmenu súdneho exekútora) sumou 31,68 eur. Z posudku tak vyplýva, že majetková škoda žalobcu je vyčíslená paušálne, vo výške vecných nákladov ktoré mal navrhovateľ podľa jeho interných dokladov vynaložiť v rozpätí rokov 2009 až 2012, resp. pri nákladoch na poštovné a telekomunikačné služby v rokoch 2006 až 2012, v rôznych oblastiach. Tieto však nepreukazujú skutočnú škodu, ktorá žalobcovi mala vzniknúť v príčinnej súvislosti práve s namietaným nesprávnym úradným postupom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 1Er 183/2007. Žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy uplatňovanej sumou 719,16 eur. V návrhu na začatie konania nárok žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v exekučnom konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 1Er 183/2007 bol vystavený riziku zániku povinnej, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinnou, riziku jej insolvencie, pričom nemajetkovú ujmu odôvodňoval i prítomnosťou pocitov frustrácie, neistoty, úzkosti, neistoty u jeho riadiacich orgánov, vznikom nedôvery v právo a spravodlivosť, ohrozením jeho podnikateľských aktivít a plánov, stratou zisku z realizovaného obchodu spôsobiaceho hospodársku stratu. Tieto skutočnosti však ničím nepreukázal. Zodpovednosť podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je koncipovaná, podobne ako pri inštitúte všeobecnej zodpovednosti v občianskom práve, na báze preukázania zodpovednosti konkrétneho subjektu za konanie v rozpore s právom. Avšak samotná okolnosť prieťahov v konaní, i keď dlhodobejšia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Nemožno ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Je tomu tak i z dôvodu, že súd sa musí v súvislosti so skúmaním nemajetkovej ujmy nevyhnutne zaoberať i existenciou príčinnej súvislosti medzi jej vznikom a nesprávnym úradným postupom, čo je zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Súd pritom nemôže prehliadnuť ani aspekt rozlíšenia vzniku nemajetkovej ujmy pri fyzickej osobe a osobe právnickej, pričom v tomto smere poukazuje na ustálenú judikatúru (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011), podľa ktorej odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im ujma priamo nevzniká. Súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to najmä vznik škody a nemajetkovej ujmy, s tým súvisiacu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou/ nemajetkovou ujmou. Návrh navrhovateľa preto v celom rozsahu zamietol. Odporcovi, ktorý bol vo veci úspešný, súd nepriznal náhradu trov prvostupňového konania v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p., pretože si takýto nárok neuplatnil, resp. mu žiadne trovy nevznikli. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 22.5.2014. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Namietol aj to , že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Poukázal aj na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že žalobca uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca preto podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Súd prvého stupňa dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Bolo porušené právo navrhovateľa vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal z vlastnej iniciatívy. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu k majetkovej škode a v tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti spôsobil dlžník. V prípade ak súd rozhodol v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na exekútora a boli by súčasťou jeho trov. Pravým titulom je preto nesprávny úradný postup exekučného súdu. V ďalšom dokazovaní mal žalobca úmysel predložiť dôkazy k majetkovej škode aj prostredníctvom znaleckého posudku. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme je rozhodnutie vnútorne rozporné. Na jednej strane súd uviedol, že k porušeniu práva došlo, avšak nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie. Žalobca sa preto domáhal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), v rozsahu podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, a vyvodil z neho správny právny záver o neodôvodnenosti uplatneného nároku. Aj keď vo veci prvostupňový súd zistil, že nebola dodržaná zákonná lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora, rozhodujúce je to, že neboli splnené ďalšie zákonné predpoklady na priznanie požadovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, inak nárok zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie je možné priznať. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a nepovažuje za potrebné nič uvádzať navyše. Neobstojí ani námietka žalobcu o porušení jeho procesných práv postupom súdu prvého stupňa. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne už svojim podaním zo dňa 15.7.2013, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 8.8.2013. Až do vydania napadnutého rozsudku zo dňa 24.3.2014 mal žalobca dostatok času oboznámiť sa aj so všetkými listinnými dôkazmi v spise a zaujať k nim stanovisko. Spolu s predvolaním na pojednávanie nariadené na termín 19.2.2014, bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené aj poučenie o procesných právach, vrátane ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. Súd prvého stupňa nebol povinný dopĺňať dokazovanie, pretože žalobca v tomto smere nemal žiadne návrhy. Podľa § 101 ods. 2, druhá veta za bodkočiarkou O.s.p., bol súd preto povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu v konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. K výroku o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania: Žalobca podaním zo dňa 20.03.2014, navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Uviedol, že nesúhlasil s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6NcC 68/2012, na základe ktorého predmetný súd nevylúčil sudcov Okresného súdu Bratislava I z prejednávania a rozhodovania veci, keďže už v návrhu na začatie konania označil skutočnosti, pre ktoré sudcovia tohto súdu mali byť z konania o veci vylúčení. Podľa žalobcu otvoreniu pojednávania a prejednaniu veci musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky zámeny namietaného súdu a osoby domnelého zákonného sudcu povolaného rozhodnúť, ktoré vyriešenie nastane až okamihom právoplatného rozhodnutia súdu deklarujúceho nevylúčenie sudcu z rozhodovania veci. Podľa žalobcu rozhodnutie krajského súdu zasiahlo do jeho základných práv zaručených článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z dôvodu ktorého sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky so sťažnosťou, ktorú v jednom vyhotovení pripojil k návrhu. Z obsahu Sťažnosti žalobcu na porušovanie základného práva zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd súd zistil, že žalobca ju smeroval proti porušovateľovi - Krajský súd v Bratislave, v súvislosti s konaním a rozhodnutím vo veci sp. zn. 6NcC 68/2012. Namietal, že napriek jasne formulovanej námietke nestrannosti a nezávislosti sudcov Okresného súdu Bratislava I rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.10.2012 tak, že okresnému súdu ponechal možnosť rozhodovať o jeho veci, keďže nevylúčil všetkých sudcov tohto súdu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 25C/180/2012. Podľa rozvrhu práce tohto súdu pritom neexistoval sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Splnomocnená zástupkyňa žalovaného navrhla návrh na prerušenie konania zamietnuť. Podľa nej žalobca nepreukázal existenciu dôvodov podľa § 109 ods. 1 písm. b), a ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Nepreukázal, že ústavnú sťažnosť skutočne doručil Ústavnému súdu SR. O tom, že v prejednávanej veci rozhoduje zákonný sudca rozhodol pritom Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC/68/2012. Navyše je žalovanému známe, že obdobné ústavné sťažnosti podávané žalobcom na Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo totožných veciach, boli odmietnuté pre nedostatok právomoci tohto súdu. Súd poukázal na ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b); ods. 2 písm. c) O.s.p. a konštatoval, že návrh žalobcu na prerušenie konania nie je dôvodný ani z jedného dôvodu citovaných ustanovení. Súd predovšetkým poukázal na to, že predmetom ústavnej sťažnosti žalobcu nie je taká otázka, od vyriešenia ktorej by bolo závislé rozhodnutie súdu vo veci samej (§ 109 ods. 1 písm. b) veta prvá O.s.p.), resp. by mala význam pre rozhodnutie súdu o veci (§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Z obsahu súdneho spisu totiž jednoznačne vyplýva, že súd, pred rozhodnutím o návrhu žalobcu, súd disponoval (a naďalej disponuje) právoplatným rozhodnutím ohľadne žalobcom namietanej nestrannosti sudcov Okresného súdu Bratislava I, za ktoré treba považovať uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC/68/2012. Z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že nadriadený súd sa zaoberal otázkou existencie pomeru sudcov Okresného súdu Bratislava I k veci, k účastníkom konania a ich zástupcom z hľadiska objektívneho, ako aj subjektívneho, tak ako to má na mysli ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.. Nezistil pritom a nekonštatoval prítomnosť akéhokoľvek pomeru zakladajúceho pochybnosti o nestrannosti tak u vec prejednávajúcej zákonnej sudkyne, príp. ostatných sudcov tohto súdu. Z tohto dôvodu krajský súd nevidel dôvod zaoberať sa návrhom žalobcu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu nutnosti. Žalobca v návrhu na prerušenie konania nenamietal rozpor všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, ústavným zákonom, príp. medzinárodnou zmluvou, a súd nevzhliadol dôvody na prerušenie konania ani podľa druhej vety ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Súd preto návrh na prerušenie konania vo veci zamietol. V podanom odvolaní, vo vzťahu k výroku o neprerušení konania, žalobca uviedol, že o jeho návrhu na prerušenie konania bol súd povinný osobitne rozhodnúť ešte pred rozhodnutím vo veci samej. Aj v tejto časti sa podľa jeho názoru prvostupňový súd dopustil procesného pochybenia. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil, prečo dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na prerušenie konania. Vyporiadal sa tak s návrhom navrhovateľa na prerušenie konania v súvislosti s konaním na Ústavnom súde SR o jeho sťažnosti, a tento zamietol. Keďže v čase návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a zrušenie termínu nariadeného pojednávania už bolo ústavným súdom o obdobných veciach o sťažnosti navrhovateľa rozhodnuté tak, že boli odmietnuté, súd prvého stupňa nemal dôvod na to, aby bolo nariadené pojednávanie zrušené a konanie vo veci prerušené. Správne preto rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok v tejto časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.