Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14CoPr/3/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015893119 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015893119.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľky: E.. E. Q., T. U. X, XXX XX T. v zastúpení: A., J..S..Z.., C. F.. X/A, XXX XX T. proti odporcovi: Quintiles Slovakia, s.r.o., Zámocká 34, 811 01 Bratislava, IČO: 45 942 269, v zastúpení: E.. Q. Č.Á., I., I. P. J. J. na U. F.. XA, XXX XX T., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 16Cpr/6/2013-492 zo dňa 1.12.2014, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 16Cpr/6/2013-492 zo dňa 01. 12. 2014 m e n í tak, že návrh navrhovateľky z a m i e t a . Navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy konania za úkony právnej služby vo výške 1 432,41 Eur a náhradu vecných nákladov v sume 766,50 Eur, spolu vo výške 2 198,91 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená dňa 18. apríla 2013 medzi navrhovateľkou a odporcom je neplatná. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia vo výške 663,65 eur; ďalej zaplatiť na účet súdu náhradu trov konania štátu vo výške 884,31 eur a súdny poplatok vo výške 99,50 eur. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 28.6.2013 domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej dňa 18. apríla 2013 medzi účastníkmi konania, ktorá je podľa názoru navrhovateľky absolútne neplatná. Nárok odôvodnila tým, že 25.09.2002 uzatvorila s odporcom pracovnú zmluvu, na základe ktorej bola u odporcu zamestnaná ako "country manager" (skratka CRM) a na základe dodatku k pracovnej zmluve bola zamestnaná na pracovnom mieste "senior director". Dňa 18.04.2013 bola podpísaná Dohoda o skončení pracovného pomeru (ďalej len „Dohoda“) s tým, že pracovný pomer sa skončí ku dňu 30.04.2013. Dohoda je absolútne neplatná zo 4 dôvodov: 1. Prvým dôvodom neplatnosti Dohody je, že nebola podpísaná konateľom odporcu, ale E.. D. M., ktorému sa funkcia konateľa skončila dňa 31.07.2012. Na dohode tak chýba podpis oprávnenej osoby na strane zamestnávateľa, čo je základná náležitosť. Zároveň v dohode chýba údaj o tom z akých dôvodov dohodu za zamestnávateľa podpísal E.. M., 2. Druhým dôvodom neplatnosti Dohody je, že navrhovateľka pracovala u odporcu na pracovných miestach "country manager" a "senior director", ale v dohode sú ako dôvod skončenia pracovného pomeru uvedené organizačné zmeny, v dôsledku ktorých zaniklo pracovné miesto "senior director". Pracovné miesto "country manager" nezaniklo a teda neboli splnené podmienky na skončenie pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. Dohoda tak trpí vadou neurčitosti, keďže nerieši pracovné postavenie navrhovateľky v celosti. Navrhovateľka dohodu o skončení pracovného pomeru podpísať nechcela. Bola kontaktovaná predstaviteľkou vedenia materskej spoločnosti z Londýna a bola vyzvaná, aby okamžite dohodu podpísala v záujme spoločnosti a navonok prezentovala túto dohodu ako svoje rozhodnutie. Navrhovateľka dohodu podpísala bez možnosti poradiť sa s právnikom. Napriek tomu, že chcela v spoločnosti pôsobiť ďalej sa nátlaku podvolila a dohodu podpísala, 3. Tretím dôvodom neplatnosti Dohody je, že pracovné miesto "senior director" sa nerušilo, ale sa iba presunulo do Londýna. Nebola tak splnená ani podmienka nadbytočnosti v dôsledku organizačných zmien k tejto pozícii, nakoľko navrhovateľka bola ochotná sa do Londýna presťahovať, 4. Podľa názoru navrhovateľky dôvod skončenia pracovného pomeru nebol uplatnený tak, aby bolo nepochybné v čom spočíva, nakoľko len konkretizácia použitého dôvodu po skutkovej stránke zabezpečuje, že nevzniknú pochybnosti o tom či bol pracovný pomer rozviazaný platne. Je neprípustné, aby bol dôvod skončenia pracovného pomeru uvedený v Dohode bez toho, aby bola navrhovateľka pred podpisom alebo pri podpise s údajným rozhodnutím o organizačnej zmene oboznámená. V čase rozviazania pracovného pomeru s ňou nenastali také skutočnosti, ktoré predpokladá zákon ako dôvod skončenia pracovného pomeru v zmysle §63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, keďže neexistovala organizačná zmena, v dôsledku ktorej by sa stala navrhovateľka nadbytočnou. Pracovná pozícia navrhovateľky nebola zrušená a odporca mal možnosť navrhovateľku ďalej zamestnávať prácami dojednanými v pracovnej zmluve. Odporca návrh žiadal ako neopodstatnený zamietnuť. Skratka CRM uvedená v pracovnej zmluve, na základe ktorej bola navrhovateľka u odporcu zamestnaná, zodpovedá pracovnej pozícii "clinical research manager", a nie ako tvrdí navrhovateľka "country manager". Nie je pravdou ani to, že by bol uzatvorený dodatok k pracovnej zmluve, ktorým by bola navrhovateľka zamestnaná naviac na pracovné miesto "senior director". K prvému dôvodu neplatnosti Dohody uviedol, že E.. M. podpísal dohodu na základe platnej plnej moci, ktorá ho oprávňovala vykonávať v mene odporcu všetky úkony vrátane úkonov týkajúcich sa rozviazania pracovného pomeru. To, že táto plná moc nie je uvedená v Dohode, je právne irelevantná, a zákon to nevyžaduje. K druhému dôvodu neplatnosti dohody uviedol, že navrhovateľka pracovala u odporcu na pozícii "Clinical research manager" a tento názov pracovnej pozície bol zmenený na základe listu odporcu zo dňa 01.11.2012 na "senior director". Navrhovateľka pracovala v čase skončenia pracovného pomeru u odporcu na pozícii "senior director". Odporca žiadne pracovné miesto v Londýne nevytvoril a ani také pracovné miesto nemá. Odmietol, že by na navrhovateľku vyvíjal nátlak v súvislosti so skončením pracovného pomeru a poukázal na priebeh a výsledky rokovania o dobrovoľnom odstupnom. Prvý návrh Dohody, ktorý vypracoval odporca, obsahoval popri zákonnom odstupnom vo výške 4-násobného platu aj dobrovoľné odstupné vo výške 36 225,- eur, ale navrhovateľka vyjednala navýšenie dobrovoľného odstúpenia na sumu 96 600,- eur, čo predstavuje takmer 3-násobné zvýšenie. Celkové odstupné navrhovateľky tak predstavovalo sumu 162 698,- eur. Poprel i pravdivosť tvrdenia navrhovateľky, že jej nebola daná možnosť získať právne poradenstvo. Stretnutie, na ktorom došlo k uzatvoreniu Dohody o skončení pracovného pomeru sa uskutočnilo dňa 18.04.2013 o 11.00 hod a trvalo približne 2 hodiny. Počas stretnutia sa navrhovateľka vzdialila 2x na zhruba 30 minút, aby si mohla v súkromí zatelefonovať a podľa jej vlastného vyjadrenia telefonovala so svojim právnikom. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľka si zamieňa zákonnú úpravu a podmienky pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov a dohodou. Dohodu je možné uzavrieť z akéhokoľvek dôvodu, pričom Zákonník práce pripúšťa aj uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru bez toho, aby sa vymedzil konkrétny dôvod. Sporná Dohoda obsahovala informáciu aj o tom, že navrhovateľka sa stala nadbytočnou z dôvodu organizačných zmien. K tvrdeniam navrhovateľky, že nedošlo k organizačnej zmene a preto nemožno hovoriť o nadbytočnosti navrhovateľky sa odporca nevyjadruje, nakoľko ich považuje za bezpredmetné. Navyše o ich obsahu bola navrhovateľka riadne informovaná. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, výsluchom svedkov - T. H., U. Q., E.. D. M., P. A., prednesmi právneho zástupcu navrhovateľky a právneho zástupcu odporcu. Oboznámil sa s obsahom listinných dôkazov - pracovná zmluva zo dňa 25.09.2002, Dohoda o skončení pracovného pomeru vzájomnou dohodou zo dňa 18.04.2013, plnomocenstvo pre C.. D. M. zo dňa 16.04.2013, oznámenie navrhovateľky o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 28.06.2013, rozhodnutie o organizačných zmenách zo dňa 17.04.2013, zápisnica z mimoriadneho zasadnutia valného zhromaždenia spoločnosti Quintiles Slovakia s.r.o., list odporcu zo dňa 01.11.2012 - oznámenie o novom názve pracovnej pozície J. C., list odporcu zo dňa 25.07.2006 - oznámenie, že popri pozícii B. E. pre Slovensko názov pracovnej pozície pre klinické činnosti sa zmení na C. B. Z. s účinnosťou od 01.07.2006, organizačná schéma odporcu december 2012, organizačná schéma odporcu novembre 2013, plnomocenstvo udelené odporcom pre E.. I.A. E. zo dňa 30.04.2013, protokol zo stretnutia dňa 18.04.2013, organizačná štruktúra odporcu účinná do 30.04.2013 a od 01.05.2013, potvrdenie C.. U. B., bývalého výkonného riaditeľa pre Východný región zo dňa 18.11.2014, a ostatným obsahom spisu. Poukázal na ustanovenia §§ 1 ods. 4 ; 9 ods. 1, 2, 3 ; 10 ods. 1 ; 18; 60 ods. 1, 2; 77; Zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“), na ustanovenia § 22 ods. 1; 23; 37 ods. 1; 39; 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“ ). Konštatoval, že návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej dňa 18.04.2013 je dôvodný, pretože dospel k nasledovným záverom: 1. Dohoda o skončení pracovného pomeru za odporcu bola podpísaná splnomocneným zástupcom odporcu E.. D. M., ktorý nebol zamestnancom odporcu. V mene odporcu ako zamestnávateľa konal na základe plnej moci udelenej mu štatutárnym zástupcom odporcu dňa 16.04.2013, ktorý ho splnomocnil okrem iného na uzatváranie a ukončovanie pracovných zmlúv a akýchkoľvek iných dohôd so zamestnancami odporcu. V zmysle Zákonníka práce sa princíp zmluvnej voľnosti v pracovnom práve neuplatní tam, kde Zákonník práce neumožňuje odchýlnu úpravu. Zmluva, ktorá nie je upravená v pracovnoprávnych predpisoch, nie je v pracovnom práve prípustná. V pracovnom práve sú prípustné len tie typy zmlúv, ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi a zmluvnú voľnosť subjektov pracovného práva možno uplatniť len do tej miery pokiaľ to umožňujú pracovnoprávne predpisy. Nie je tak možné aplikovať na pracovnoprávne vzťahy ustanovenia Občianskeho zákonníka pokiaľ to neumožňujú pracovnoprávne predpisy. Z ustanovenia § 9 ods. 1 , 2 ZP jednoznačne vyplýva, že v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán. Namiesto štatutárneho orgánu zamestnávateľa môže robiť právne úkony aj ním poverení zamestnanci. Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V prejednávanej veci nebolo sporné, že za zamestnávateľa podpísal Dohodu E.. D. M., ktorý nebol v čase uzavretia Dohody zamestnancom odporcu. Nebol preto osobou oprávnenou robiť v mene odporcu právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch. Z tohto dôvodu je Dohoda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka ako právny úkon neplatná. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/4/2012, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení jednoznačne konštatuje, že udeliť plnomocentvo (poverenie) osobe, ktorá nie je zamestnancom zamestnávateľa na uskutočnenie úkonov pri vzniku, zmene a zániku pracovného pomeru, nie je možné. 2. K ďalším navrhovateľkou uvádzaným dôvodom neplatnosti Dohody súd uviedol, že dohodou o skončení pracovného pomeru sa pracovný pomer končí so súhlasom oboch účastníkov pracovnoprávneho pomeru. Dohoda ako dvojstranný právny úkon musí obsahovať dve podstatné náležitosti, ktorými sú vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer a deň jeho skončenia. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru len vtedy ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien (§ 60 ods. 2 Zákonníka práce). Vzhľadom na to, že obidvaja účastníci pracovného pomeru chcú ukončiť pracovný pomer a ich vôľa je zhodná, nekladie im právna úprava žiadne závažnejšie prekážky formálne ani vecné pre jej uzavretie. Dohodou je teda možné rozviazať pracovný pomer kedykoľvek a bez akéhokoľvek obmedzenia. Námietku navrhovateľky o neexistencii organizačnej zmeny a jej nadbytočnosti súd preto vyhodnotil ako právne irelevantnú a nezaoberal sa tým, či došlo k organizačnej zmene u odporcu a či z tohto dôvodu sa navrhovateľka stala skutočne nadbytočnou. 3. Navrhovateľka považovala Dohodu o skončení pracovného pomeru za neplatnú i z dôvodu, že pri jej uzatváraní bol na ňu vyvíjaný nátlak, s tým, že v prípade ak dohodu nepodpíše bude jej daná výpoveď z pracovného pomeru. Súd z tohto dôvodu Dohodu za neplatnú nepovažoval. Uviedol, že okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu. O nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca nejde, ak zamestnávateľ po oznámení rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry prijatej k tomu príslušným orgánom dá zamestnancovi na výber, či s ním bude pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných dôvodov alebo dohodou z tých istých dôvodov. Zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak a môže to u neho vyvolávať stres, bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého zamestnanca. O bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď. Ak sa totiž podľa názoru zamestnávateľa stal zamestnanec v dôsledku organizačnej zmeny nadbytočný, má zamestnávateľ právo dať zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, ktorej účinky nastávajú doručením zamestnancovi bez ohľadu na jeho vôľu. Ide o právny úkon, ktorý zamestnávateľ je v zmysle zákona nepochybne oprávnený urobiť. Výpoveď aj dohoda o skončení pracovného pomeru v takomto prípade smerujú k rovnakým právnym následkom ku skončeniu pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania navyše nemožno ani vyvodiť, že by navrhovateľka uzatvorila dohodu o skončení pracovného pomeru pod psychickým nátlakom. Na základe týchto dôvodov dospel súd záveru, že Dohoda o skončení pracovného pomeru medzi účastníkmi konania nebola riadne podpísaná v mene odporcu na to oprávnenou osobou. Ide o taký nedostatok náležitosti právneho úkonu, ktorý spôsobuje jeho neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Preto návrhu navrhovateľky vyhovel. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 663,65 eur. Súčasne odporcu zaviazal na náhradu súdneho poplatku za podanie žalobného návrhu v sume 99,50 Eur, keďže navrhovateľka bola zo zákona od súdnych poplatkov oslobodená. Zaviazal ho aj na náhradu trov štátu za vyplatené svedočné vo výške 884,31 Eur. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 2.2.2015. Rozhodnutie podľa jeho názoru vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že v pracovnoprávnych vzťahoch je vylúčené zastúpenie na základe splnomocnenia podľa Občianskeho zákonníka. Súd sa nevyporiadal s obsiahlou argumentáciou odporcu, najmä v podaní zo dňa 26.5.2014, a rozhodnutie je preto arbitrárne a nepreskúmateľné. Súd sa predovšetkým nevyporiadal s tým, že dohodu bolo možné uzatvoriť zo strany odporcu aj konkludentne, najmä vykonaním všetkých úkonov podľa Dohody, čím by došlo ku konkludentnému prijatiu písomného návrhu navrhovateľky na ukončenie pracovného pomeru. K argumentácii súdu s odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/4/2012, odporca uviedol, že v tejto veci šlo o úplne iný skutkový stav, pretože súdy rozoberali situáciu, kedy za zamestnávateľa konali prokuristi, ktorí ešte neboli zapísaní do obchodného registra. Rozhodnutie nebolo ani publikované, preto nie je záväzné pre nižšie súdy. Odporca poukázal na iný rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/238/2013 v obdobnej veci, kedy bol pri skočení pracovného pomeru zamestnávateľ zastúpený na základe plnej moci treťou osobou. Okresný aj krajský súd zhodne konštatovali, že Zákonník práce nevylučuje, aby sa zamestnávateľ dal zastúpiť podľa § 31 ods. 1 OZ splnomocneným zástupcom a posúdili ako platné rozviazanie pracovného pomeru. Najvyšší súd dovolanie podané v tejto veci odmietol s tým, že závery nižších súdov vo veci sú ústavne konformné a súladné s právom. Odporca zdôraznil, že možnosť zastúpenia podľa Občianskeho zákonníka vyplýva z jeho subsidiarity k Zákonníku práce, ktorá je zakotvená v § 1 ods. 4 ZP. Potvrdzuje to aj odborná literatúra, napríklad komentár H.. D.. U. T., C.., k Zákonníku práce, k ustanoveniam § 9 a k § 60. Vyplýva to aj z historického porovnania úprav zákonníkov práce platných v SR. Ustanovenie § 9 súčasne platného Zákonníka práce je takmer totožné s jeho znením z roku 1965, ktorý obsahoval aj osobitnú úpravu zastúpenia na základe plnomocenstva v § 14 až 17, pričom neobsahoval subsidiaritu Občianskeho zákonníka, ako je tomu v súčasnosti. Súčasné znenie Zákonníka práce nerieši ani iné konania v mene zamestnávateľa napríklad zo strany likvidátora prokuristu, správcu konkurznej podstaty a iných; a napriek tomu sú to oprávnené osoby konať v mene zamestnávateľa. Aj dôvodová správa k súčasnému zneniu Zákonníka práce uvádza, že z jeho všeobecnej časti boli vypustené niektoré ustanovenia, ktoré boli duplicitné s Občianskym zákonníkom. Navyše aj samotný Zákonník práce v platnom znení predpokladá možnosť zastúpenia na základe splnomocnenia pri prijatí mzdy v ustanovení § 130 ods. 6 ZP, s ktorého znením je v úplnom rozpore záver súdu, že v pracovnom práve možno uzavrieť len takú zmluvu akú pripúšťa Zákonník práce. Z rozsudku je zrejmé, že súd nerozlišuje medzi „poverením“ a „splnomocnením“, ktoré zamieňa. Ustanovenie § 9 ZP spomína len poverenie pre zamestnancov a nikde neuvádza pojem plnej moci. Pritom poverenie je interným aktom zamestnávateľa, ktorým sa poveruje zamestnanec na vykonanie určených úkonov; a splnomocnením sa len udeľuje splnomocnencovi oprávnenie, ale nie povinnosť konať. Konanie E.. D. M. za odporcu pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou tak bol v súlade s platným právom. Prvostupňový súd sa s uvedenými argumentmi počas prvostupňového konania žiadnym spôsobom nevyporiadal. Neuviedol ani o ktoré ustanovenia zákona oprel svoj právne záver, že zmluva, ktorá nie je upravená v pracovnom práve nie je prípustná, hoci samotný Zákonník práce odkazuje na použitie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Ak súd popiera subsidiaritu Občianskeho zákonníka, nie je jasné prečo pri posudzovaní platnosti Dohody použil ustanovenie § 39 OZ. Z rozsudku vyplýva záver súdu, že Dohodu navrhovateľka podpísala platne (nekonala pod nátlakom). Súd sa však vo vzťahu k odporcovi nezaberal jeho obranou, či z jeho strany nemohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy aj iným spôsobom (ako podpisom zmluvy oprávnenou osobou).Ak navrhovateľka Dohodu platne podpísala, jej prejav vôle treba považovať za návrh (ofertu) na uzavretie zmluvy o skončení pracovného pomeru, ktorý odporca mohol akceptovať výslovne, ale aj konkludentne. Prijatie tohto návrhu jednoznačne potvrdzuje splnenie všetkých dohodnutých bodov zmluvy a požiadaviek navrhovateľky zo strany odporcu. Záver súdu, na ktorom založil svoje rozhodnutie, bol pre odporcu prekvapivý, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V dôsledku toho odporca nepredkladal ďalšie dôkazy na preukázanie, že akceptoval návrh dohody s navrhovateľkou. Svoje závery súd prvý krát vyslovil až v dôvodoch rozsudku, pričom v priebehu dokazovania ani nenaznačil, žeby v otázke zastupovania odporcu videl problém. Naopak, dokazovanie zameral na to, či u odporcu došlo k organizačnej zmene alebo nie, a či nedošlo k nátlaku na navrhovateľku pri uzavieraní Dohody. Ak súd považoval Dohodu za neplatnú z dôvodu, že za odporcu konala neoprávnená osoba, bolo takéto dokazovanie úplne zbytočné. Pre prípad, že by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, odporca navrhol, aby súd podľa § 79 ods. 1 ZP rozhodol, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania sa skončil, pretože od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával. Zdôraznil, že vyhovel všetkým požiadavkám navrhovateľky pri uzatváraní Dohody, najmä pristúpil na niekoľkonásobné zvýšenie odstupného, ktoré navrhovateľka doposiaľ nevrátila; umožnil jej odkúpiť firemné vozidlo a informovať zamestnancov o jej odchode spôsobom, aký uzná za vhodný. Navrhovateľka odmietla aj zmierlivé skončenie sporu, žiada vyplatenie náhrady mzdy a aj náhrady nemajetkovej ujmy takmer vo výške 1 milión Eur. Odporca sa preto domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal odporcovi náhradu trov celého konania. Alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podaním zo dňa 6.3.2015 odporca k dovolaniu doložil stanovisko Trnavskej univerzity v Trnave k základnej otázke, či zamestnávateľ s prihliadnutím na § 1 ods. 4 ZP sa môže dať v pracovnoprávnych vzťahoch zastúpiť osobou, ktoré nie je jeho zamestnancom a ani štatutárnym orgánom. K odvolaniu odporcu sa navrhovateľka vyjadrila písomne prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 11.3.2015. Zotrvala na svojich tvrdeniach z prvostupňového konania. Opätovne poukázala najmä na rozsudok NS R sp.zn. 4Cdo/4/2012, z odôvodnenia ktorého jednoznačne vyplýva právny záver, že bez ohľadu na ostatné skutkové okolnosti konajúce osoby neboli osobami oprávnenými robiť v pracovnoprávnych vzťahoch právne úkony za žalovaného ani na základe udeleného splnomocnenia, pretože v čase jeho udelenia neboli zamestnanci žalovaného. Pokiaľ ide o rozhodnutie, na ktoré poukázal odporca (NS SRR sp. zn. 3Cdo/238/2013), dovolací súd ním odmietol podané dovolanie ako neprípustné z procesných dôvodov, pričom meritom veci sa vôbec nezaoberal. Ďalej zdôraznila, že subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch sa uplatní len vtedy, ak Zákonník práve neobsahuje ucelenú úpravu. Ustanovenie § 9 ods. 2 ZP obsahuje úplnú a ucelenú úpravu zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch na základe poverenia (plnomocenstva), pričom zamestnávateľ môže poveriť na konanie len svojho zamestnanca. Poukázala na ustanovenie § 18 ZP, ktorý zakotvuje princíp uzavretosti zmluvných typov, tzv. F. B., podľa ktorého zmluva, ktorá nie je upravená v pracovnoprávnych vzťahoch je neprípustná. Aj dohodu o plnomocenstve podľa § 31 Občianskeho zákonníka je možné uzavrieť len vtedy, ak to Zákonník práce výslovne predpokladá (napríklad § §130 ods. 6 ZP). Z dôvodovej správy k platnému Zákonníku práce v žiadnom prípade nevyplýva, že by mal zákonodarca úmysel povoliť možnosť zastúpenia v pracovnom práve na základe plnomocenstva tretími osobami. Rozdiel medzi poverením a splnomocnením nerobil ani Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí 4Cdo/4/2012, keď poverenie konať považoval za splnomocnenie zamestnanca. Udelené plnomocenstvo E.. M. tak bolo neplatné a neplatná je aj dohoda o skončení pracovného pomeru. Neobstojí ani námietka odporcu k nemožnosti aplikácie § 39 OZ, nakoľko § 17 ZP špecifikuje len osobitné dôvody absolútnej neplatnosti právnych úkonov, ktoré sa použijú popri všeobecných dôvodoch v zmysle Občianskeho zákonníka. Nové tvrdenie odporcu v podanom odvolaní, že k dohode o skončení pracovného pomeru mohlo dôjsť aj konkludentne, naráža na zásadný rozpor so zisteným skutkovým stavom. To, že návrh na uzavretie Dohody vzišiel zo strany odporcu nebolo vôbec sporné. Na osobnom rokovaní boli navrhovateľke predložené viaceré návrhy na skončenie pracovného pomeru, ktoré už boli podpísané E.. M.. Následné pridanie podpisu navrhovateľky tak nemožno považovať za návrh na uzavretie zmluvy. Navyše dohodu uzatvárala nedobrovoľne pod tlakom okolností, kedy jej odporca hrozil výpoveďou. Odporca počas konania nepredložil ani dôkaz, že konanie E.. M., ktorý za neho konal bez platného splnomocnenia, dodatočne schválil bez zbytočného odkladu. Následné ďalšie výpovede doručené navrhovateľke dňa 2.8.2013 a 18.2.2015, neboli úkonmi bez zbytočného odkladu. Pokiaľ ide o návrh odporcu podľa § 79 ods. 1 ZP, navrhovateľka poukázala na to, že pokiaľ súd v napadnutom rozsudku vyslovil, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná a súčasne nevyslovil, že pracovný pomer skončil, platí, že pracovný pomer naďalej trvá. Odporca návrh podľa § 79 ods. 1 ZP neuplatnil v prvostupňovom konaní, a preto ho nemôže už uplatniť v odvolacom konaní. Navrhovateľka sa domáhala, aby odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny a zaviazal odporcu nahradiť jej trovy odvolacieho konania. Na doplnené podanie odporcu zo 6.3.2015 navrhovateľka reagovala podaním zo dňa 21.3.2016 tak, že podľa § 205 ods. 3 O.s.p. už nemožno prihliadať na dodatočne predložený dôkaz - stanovisko Trnavskej univerzity, pretože bolo predložené po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Napriek tomu sa vyjadrila k záverom v tomto stanovisku v zásade tak, že udeleniu plnomocenstva vždy musí predchádzať uzatvorenie dohody o plnomocenstve, avšak takáto dohoda nie je dovolená a udelené plnomocenstvo tak nemá žiadne právne účinky. Navyše aj navrhovateľka uviedla úplne novú skutočnosť, ktorá nebola predmetom jej tvrdení v prvostupňovom konaní. Namietla, že na stretnutí dňa 18.4.2013 zastupovali pri uzatváraní Dohody zamestnávateľa panie T. H. I. U. Q. osobne, a pani A. D. prostredníctvom telefónu. Žiadna z nich však nebola zamestnankyňou odporcu, a ani nemali od odporcu udelenú žiadnu plnú moc. Okrem rokovaní o Dohode, pani U. Q. dokonca osobne upravila obsah Dohody o jednu definíciu a až potom ju preložila navrhovateľke na podpis. Úpravu, finálnu podobu a doručenie Dohody navrhovateľke tak vykonali osoby, ktoré na to neboli oprávnené. K tomuto podaniu navrhovateľky právny zástupca odporcu v podaní zo dňa 18.4.2016 v podstate uviedol, že stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity nie je dôkazom, ale názorom teoretikov a odborníkov k otázke, ktorá má význam nielen pre rozhodnutie v tejto veci, ale aj na činnosť obchodných spoločností v SR. K námietke doručenia Dohody navrhovateľke neoprávnenými osobami uviedol, že predpokladom Dohody bol súhlas oboch strán s jej uzavretím a je irelevantné kto doručil text Dohody. Podstatné je, že navrhovateľka s Dohodou súhlasila a vyjadrila to podpisom Dohody, ktorou je viazaná. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal odvolanie odporcu v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní dňa 26.4.2016, a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Na pojednávanie pred odvolacím súdom boli riadne predvolaní právni zástupcovia oboch účastníkov konania. V deň pojednávania predložila súdu priamo v pojednávacej miestnosti pracovníčka advokátskej kancelárie právneho zástupcu navrhovateľky I. I. žiadosť o odročenie pojednávania od konateľa spoločnosti D.. H. R.. Ako dôvod uviedol, že jeho zdravotný stav mu znemožňuje zúčastniť sa pojednávania bez rizika závažného zhoršenia zdravotného stavu. Ako dôkaz predložil potvrdenie lekárky E.. O. J. P., vystaveného v ranných hodinách v deň pojednávania, podľa ktorého v poslednom týždni nastalo výrazné zhoršenie jeho ochorenia a nie je schopný zúčastniť sa pojednávania. Na otázku súdu pracovníčka spoločnosti uviedla, že ich advokátska kancelária má 6 advokátov, pričom sa nevedela vyjadriť či sa prejednávanou vecou zaoberal len D.. R. alebo aj iní advokáti. Právny zástupca odporcu s odročením pojednávania nesúhlasil a poukázal na to, že počas prvostupňového konania advokátsku kanceláriu A., J..S..Z.., okrem D.. R. zastupoval aj D.. E.. Odvolací súd zo spisu zistil, že na čl. XXX sa nachádza substitučná plná moc od právneho zástupcu navrhovateľa pre advokáta D.. E. E. zo dňa 15.11.2013. Prihliadol aj na to, že advokátska kancelária A. má 6 advokátov, a v prípade zdravotných problémov D.. R. bolo možné zastúpenie navrhovateľky zabezpečiť buď prostredníctvom D.. E. alebo iným advokátom spoločnosti. K zhoršeniu zdravotného stavu D.. R. navyše došlo už v priebehu týždňa pred pojednávaním a bol tak dostatočný čas na zabezpečenie substitučného zastúpenia navrhovateľky. Súd preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľky a jej právneho zástupcu. Právny zástupca odporcu v celom rozsahu zotrval na dôvodoch podaného odvolania. Zdôraznil najmä to, že na zmluvu o zastúpení zamestnávateľa na základe plnomocenstva neplatí tzv. F. B. , pretože tu ide o zmluvu medzi zamestnávateľom a treťou osobou, a nie o zmluvu, ktorá má pracovnoprávny charakter. K doručovaniu spornej Dohody navrhovateľke uviedol, že Zákonník práce vyžaduje, aby sa niektoré právne úkony písomne doručovali do vlastných rúk zamestnanca, a pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru je to najmä pri výpovediach. Aj pri doručovaní takýchto úkonov poštou však nie je vylúčené, aby za zamestnanca prevzal zásielku člen rodiny v prípade, ak by zásielka nebola doručovaná priamo do vlastných rúk. Ak by sa neskôr preukázalo, že člen rodiny zásielku odovzdal zamestnancovi a dostala sa tak do jeho sféry, bol by zhojený postup doručovania takéhoto úkonu. Je pravda, že pri rokovaní o spornej Dohode bola urobená do nej písomná úprava, čo vyplýva z jej písomného textu na strane 2, kde je doplnený text v angličtine týkajúci sa dokumentov, ktoré mala navrhovateľka zamestnávateľovi odovzdať. Tento text upravila p. T. H. I. U. Q., ktoré sú pri dopĺňacom texte aj podpísané. V tejto súvislosti poukázal právny zástupca na bod 9 Dohody, podľa ktorého v prípade rozdielov medzi anglických a slovenským znením je rozhodujúce slovenské znenie. Uvedený text bol dopĺňaný na výslovnú žiadosť navrhovateľky, ktorá sa obávala, že ak by neodovzdala nejaký dokument, ktorý nemala, mohol by to zamestnávateľ využiť na to, aby jej nevyplatil dohodnuté odstupné podľa bodu 3 Dohody. Navrhovateľka dohodu podpísala až po tomto doplnení, ktoré žiadnym spôsobom nemení obsah samotného textu dohody o rozviazaní pracovného pomeru. Z týchto dôvodov zotrval v celom rozsahu na odvolacom petite uplatnil si nárok na náhradu trov konania, ktoré vyčísli v zákonnej lehote. Odvolací súd zopakoval dokazovanie oboznámením nasledovných listinných dôkazov: • čl. XX - dohoda o skončení PP zo dňa 18. 04. 2013, • čl. X - pracovná zmluva medzi účastníkmi konania uzavretá dňa 25. 09. 2002, • čl. XX - plná moc vystavená spoločnosťou odporcu dňa 16. 04. 2013 pre E.. D. M., okrem iného aj na uzatváranie a ukončovanie pracovných zmlúv a akýchkoľvek iných dohôd so zamestnancami odporcu, • čl. XXX - protokol zo stretnutia dňa 18. 04. 2013 spísaný T. H. I. U. Q., • čl. XXX - zápisnica z pojednávania dňa 17. 04. 2013, výsluch svedkyne T. H. a U. Q., • čl. XXX - zápisnica z pojednávania dňa 26. 05. 2014, výsluch E.. D. M.. Odvolací súd po oboznámení s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, so skutkovými a právnymi závermi súdu v napadnutom rozsudku, odvolacími námietkami odporcu a stanoviska navrhovateľky k odvolaniu, a po doplnenom dokazovaní na pojednávaní, dospel k záveru, že žalobný návrh navrhovateľky nie je dôvodný a sporná Dohoda medzi účastníkmi konania je platným právnym úkonom. Základom sporu vo veci bolo vyhodnotenie dôvodov, ktoré podľa navrhovateľky spôsobili absolútnu neplatnosť uzavretej Dohody medzi účastníkmi konania o rozviazaní pracovného pomeru. Konkrétne: podpis Dohody neoprávnenou osobou za odporcu; neexistencia takých organizačných zmien v spoločnosti odporcu, pre ktoré by sa stala navrhovateľka v rozhodnom čase pre zamestnávateľa nadbytočnou (§ 63 ods. 1, písm. b) ZP); a podpísanie dohody navrhovateľkou pod nátlakom, v dôsledku ktorého nešlo o jej slobodnú vôľu. V priebehu odvolacieho konania navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu, rozšírila tieto dôvody aj o skutočnosť, že pri uzavieraní Dohody s ňou konali za odporcu subjekty, ktoré neboli na takýto právny úkon oprávnené ani na základe poverenia z titulu pracovného pomeru a ani na základe plnomocenstva, pričom urobili do obsahu Dohody úpravu a doručili ju navrhovateľke. Na tento (posledný) dôvod neplatnosti spornej Dohody odvolací súd neprihliadal v súlade so zásadou kontradiktórnosti súdneho konania, pretože ho navrhovateľka uplatnila až po skončení dokazovania na súde prvého stupňa. Pokiaľ ide o dôvody uplatnené podanou žalobou odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil zistený skutkový stav a správne ho aj právne posúdil, ale len v časti k tvrdeným dôvodom neplatnosti, že Dohodu navrhovateľka podpísala pod nátlakom odporcu a že odporca neprijal takú organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej by sa stala nadbytočnou. Prvostupňový súd správne vyhodnotil, že rozhodujúcou skutočnosťou pre ich posúdenie je, že pracovný pomer medzi účastníkmi bol rozviazaný dohodou, ako dvojstranným právnym úkonom, pričom zákon pre jeho platnosť nevylučuje ani to, že nebude uvedený žiaden konkrétny dôvod skončenia pracovného pomeru. Dôvody ukončenia pracovného pomeru sa do dohody uvádzajú len na žiadosť zamestnanca alebo vtedy, ak sa pracovný pomer končí v dôsledku organizačných zmien u zamestnávateľa (ako tomu bolo aj v prejednávanej veci). Keďže musí ísť o súhlasnú vôľu oboch účastníkov, nevyžaduje sa naplnenie takých zákonných podmienok, ako zákon vyžaduje pri daní výpovede zamestnávateľom z organizačných dôvodov podľa (§ 63 ods. 1, písm. b) ZP. Ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti záverov súdu prvého stupni vo vzťahu k posúdeniu, či navrhovateľka podpísala Dohodu slobodne, alebo pod takým nátlakom, ktorý spôsobil absenciu jej vôľovej zložky skončiť pracovný pomer. Zákon umožňuje ukončiť pracovný pomer z organizačných dôvodov buď formou dohody alebo výpovede podľa citovaného ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b) ZP . Prednosť má vždy dohoda účastníkov pracovného pomeru. Vyjadrenie vôle zamestnávateľa, že ak k dohode nedôjde, dá zamestnancovi výpoveď, je dovoleným zákonným prostriedkom, ktorý nemožno hodnotiť ako neprípustný nátlak. Nebolo preukázané ani tvrdenie navrhovateľky, že pri uzatváraní Dohody nemala možnosť poradiť sa s právnikom. Svedecké výpovede jej tvrdenie priamo vyvrátili a navyše bolo preukázané, že pred podpisom zmluvy s ňou podmienky priamo konzultoval telefonicky E.. M. ako zástupca zamestnávateľa, s ktorým súčasne mala aj osobný kamarátsky vzťah. Pre posúdenie vôle navrhovateľky sú podstatné aj fakty, že prijala všetky dohodnuté benefity (vrátane vysokého nadštandardne dohodnutého odstupného) pri rozviazaní pracovného pomeru, ktoré doposiaľ nevrátila napriek súdnemu sporu a tvrdeniu, že jej pracovný pomer s odporcom stále trvá. V tejto časti napadnutého rozsudku sa preto odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 1,2, O.s.p.). Za nesprávny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, na ktorom založil svoje rozhodnutie v merite veci, že sporná Dohoda je neplatná, pretože ju za odporcu podpísal E.. D. M. ako neoprávnená osoba. Súd zhodne s názorom navrhovateľky vychádzal z toho, že na uzavretie zmluvy o zastupovaní zamestnávateľa treťou osobou na základe plnej moci nemožno subsidiárne aplikovať Občiansky zákonník, pretože tomu bráni tzv. princíp F. B., zakotvený v § 18 ZP. Teda, že v pracovnoprávnych vzťahoch je možné uzavrieť len zmluvu podľa pracovnoprávnych predpisov. Je správna odvolacia námietka odporcu, že súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s ustanovením § 1 ods. 4 ZP, kde je zakotvený princíp subsidiarity Občianskeho zákonníka vo všetkých prípadoch ak Zákonník práce neustanovuje inak. Súd dostatočne nevyhodnotil ani aplikáciu ustanovenia § 9 ZP, ktoré upravuje zastupovanie zamestnávateľa jeho zamestnancami na základe poverenia. Je nepochybné, že poverenie je jednostranný prejav vôle zamestnávateľa, ktorým poveruje zamestnanca na vykonanie určených právnych úkonov. Takéto zastúpenie nemožno zamieňať so zastupovaním na základe plnej moci, ktorému musí predchádzať uzavretie zmluvy zastupovaní ( napr. mandátna zmluva) medzi zamestnávateľom a treťou osobou. Nejde tu teda o pracovnoprávny vzťah, na ktorý sa aplikuje Zákonník práce, a nemožno tak ani tvrdiť, že Zákonník práce obsahuje ucelenú úpravu zastupovania pri právnych úkonoch. Zastupovanie na základe plnej moci je samostatným právnym vzťahom, ktorý treba posudzovať podľa § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže takúto úpravu neobsahuje Zákonník práce. Tento právny názor plne podporuje právna teória a dôvodová správa v správa k Zákonníku práce, na ktoré poukazoval v odvolaní odporca. Predloženie odborného stanoviska Trnavskej univerzity nemožno považovať za nový dôkaz, ako tvrdí navrhovateľka, pretože bol súdu predložený len na podporu právneho názoru odporcu, prezentovaného v priebehu celého súdneho konania. Pokiaľ ide o rozdielne právne názory v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazovali obaja účastníci sporu, ani v jednom rozhodnutí nebola formulovaná právna veta, ktorá by bola publikovaná vo forme judikátu; a nie sú pre súdy v prejednávanej veci záväzné. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v merite veci podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobný návrh zamietol. Keďže odporca bol v spore úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania. Trovy odporcu vyčíslil jeho právny zástupca elektronickým podaním doručeným súdu v zákonnej trojdňovej lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. dňa 29.4.2016. Uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia podľa zmysle § 11 ods. 1 písm. a), § 13a, § 16 a § 18 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška“), nasledovne: a) V zmysle § 13a Vyhlášky trovy právneho zastúpenia v nasledovnom rozsahu: (i) prevzatie a príprava zastúpenia 60,07 € (ii) nahliadnutie do spisu (júl 2013) 60,07 € (iii) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 24.07.2013) 60,07 € (iv) účasť na pojednávaní (18.11.2013 od 10:30 - 13:35) 120,14 € (v) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 18.12.2013) 60,07 € (vi) účasť na pojednávaní (17.02.2014 od 12.30 - 16:46) 123,74 € (vii) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 19.03.2014) 61,87 € (viii) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 26.05.2014) 61,87 € (ix) účasť na pojednávaní (26.05.2014 od 12.00 - 15.40) 123,74 € (x) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 10.07.2014) 61,87 € (xi) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 02.09.2014) 61,87 € (xii) účasť na pojednávaní (29.09.2014) 61,87 € (xiii) účasť na pojednávaní (01.12.2014) 61,87 € (xiv) písomné podanie na súd (odvolanie z 02.02.2015) 64,53 € (xv) písomné podanie na súd (doplnenie k odvolaniu z 06.03.2015) 64,53 € (xvi) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 18.04.2016) 66,00 € (xvii) účasť na pojednávaní (26.04.2016) 66,00 € Trovy právneho zastúpenia spolu: 1.240,18 € b) V zmysle § 16 ods. 3 Vyhlášky režijný paušál v nasledovnom rozsahu: (i) prevzatie a príprava zastúpenia 7,81 € (ii) nahliadnutie do spisu (júl 2013) 7,81 € (iii) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 24.07.2013) 7,81 € (iv) účasť na pojednávaní (18.11.2013 od 10.30 - 13.35) 15,62 € (v) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 18.12.2013) 7,81 € (vi) účasť na pojednávaní (17.02.2014 od 12.30 - 16:46) 16,08 € (vii) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 19.03.2014) 8,04 € (viii) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 26.05.2014) 8,04 € (ix) účasť na pojednávaní (26.05.2014 od 12.00 - 15:40) 16,08 € (x) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 10.07.2014) 8,04 € (xi) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 02.09.2014) 8,04 € (xii) účasť na pojednávaní (29.09.2014) 8,04 € (xiii) účasť na pojednávaní (01.12.2014) 8,04 € (xiv) písomné podanie na súd (odvolanie z 02.02.2015) 8,39 € (xv) písomné podanie na súd (doplnenie k odvolaniu z 06.03.2015) 8,39 € (xvi) písomné podanie na súd (vyjadrenie z 18.04.2016) 8,58 € (xvii) účasť na pojednávaní (26.04.2016) 8,58 € Režijný paušál spolu: 161,20 € c) V zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky DPH v nasledovnom rozsahu: DPH 20% zo všetkých vyššie uvedených súm 280,28 € d) V zmysle § 15 písm. a) Vyhlášky v nasledovnom rozsahu: náhrada hotových výdavkov za úradné preklad dokumentov 766,50 € Celkovo si uplatnil nárok na náhradu trov vo výške 2 448,16 Eur. Odvolací súd preskúmal účelnosť uplatnených úkonov právneho zastúpenia odporcu podľa obsahu spisu a zistil, že nedôvodne sú uplatnené nasledovné tri úkony: - nahliadnutie do spisu (júl 2013), ktoré nemožno považovať za úkon právnej služby v zmysle § 13a vyhl. MS SR č. 240/2004 Z.z., ale ako súčasť povinnosti právneho zástupcu poznať obsah súdneho spisu na zabezpečenie kvalitného právneho zastupovania, - písomné podanie na súd zo dňa 19.3.2014, ktoré bolo len predkladacou správou k predloženému listinnému dôkazu, - písomné podanie na súd zo dňa 26.3.2013, ktoré právny zástupca predložil súdu na pojednávaní, ktoré sa konalo v rovnaký deň. Na pojednávaní mal právny zástupca možnosť priamo do zápisnice uviesť všetky skutočnosti, ktoré uviedol v tomto písomnom podaní, pričom za účasť na pojednávaní mu bola priznaná plná tarifná odmena. Z tohto dôvodu odvolací súd priznal odporcovi náhradu za 14 úkonov právnej služby vo výške 1 056,37 Eur, v súlade s predloženým vyčíslením, spolu s paušálnou náhradou 137,31 Eur a 20 %-tnou DPH 238,73 Eur, spolu v sume 1 432,41 Eur. Taktiež mu priznal náhradu vecných nákladov vo výške 766,50 Eur za preklad predložených listinných dôkazov, ktoré osvedčil predloženými faktúrami prekladateľky E.. A. H.. Celkovo priznal odporcovi náhradu trov vo výške 2 198,91 Eur. Keďže v konaní bola navrhovateľka zo zákona oslobodená od súdnych poplatkov, súd ju nezaviazal na úhradu súdneho poplatku. O náhrade trov štátu za vyplatené svedočné, rozhodne odvolací súd samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.