Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/59/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201159 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1016201159.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: D. W. W., narodeného XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne na neznámom mieste, zastúpeného opatrovníčkou D. N. W., D. Okresného E. R. B., Q. XX, R. proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava so sídlom Hrobákova 44, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 24.6.2016 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA6-183-008/2016-AV zo dňa 12.6.2016 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA6-183-008/2016-AV zo dňa 12.6.2016 z r u š u j e podľa ustanovenia § 250j ods.2 písm.a.) Občianskeho súdneho poriadku v vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľovi nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA6-183-008/2016-AV zo dňa 12.6.2016 odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c), ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 12.6.2016, umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“), pričom dobu zaistenia stanovil najviac do 11.9.2016. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že navrhovateľ požiadal o azyl v Maďarsku a teda je potrebné vykonať jeho prevoz do tohto štátu s poukazom na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). Opísal v konaní zistený stav veci, poukázal na skutočnosť, že z navrhovateľovho vyjadrenie je zrejmé, že sa chce za každú cenu dostať do Nemecka, že aplikácia uplatnenia miernejších donucovacích prostriedkov (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) nebola možná, nakoľko tieto opatrenia je možné využiť iba v konaní o administratívnom vyhostení a že počas zaistenia bude potrebné vykonať iným správnym orgánom (Dublinským strediskom MÚ MVSR) všetky úkony, smerujúce k odovzdaniu navrhovateľa. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 24.6.2016, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Namietal v ňom, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a to konkrétne vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích prostriedkov, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia rizika úteku a že v konaní odporcu bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 30.6.2016 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, pričom zotrval na jeho dôvodnosti a správnosti. Poukázal pritom na výsledok vykonaného dokazovania, Tiež na skutočnosť, že navrhovateľ si nevie zabezpečiť ubytovanie na Slovensku a že nemá žiadne finančné prostriedky, na navrhovateľov úmysel za každú cenu dostať sa do Nemecka. Ďalej na fakt, že nelegálni migranti sú prevádzačmi inštruovaní ako majú vypovedať v dôsledku čoho môžu byť ich výpovede do určitej miery zhodné. O podanom odvolaní rozhodol tunajší súd rozsudkom č.k.: 4Sp/59/2016-40 zo 7.7.2016 tak, že rozhodnutie potvrdil. O podanom odvolaní voči tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 10SZa/18/2016 z 11.8.2016 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní vo veci konajúci súd ustanovil do konania tlmočníka jazyka perzského a na deň 24.8.2016 určil termín pojednávania vo veci. Súčasne nariadil predvedenia navrhovateľa na pojednávanie a predvolal naň svedka - tlmočníka, ktorý tlmočil prednesy navrhovateľa v konaní pred odporcom. ÚPZC súdu oznámilo, že navrhovateľ bol 12.8.2016 z dôvodu § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o azyle zo zaistenia prepustený z ktorého dôvodu nemôže byť na pojednávanie predvedený a že aktuálny pobyt navrhovateľa ÚPZC nie je známy. Z tohto dôvodu bol termín pojednávania odročený na deň 14.9.2016. Následne súd ustanovil navrhovateľovi uznesením č.k.: 4Sp/59/2016-92 opatrovníčku, ktorú na termín pojednávania aj predvolal. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní v neprítomnosti opatrovníčky navrhovateľa ako aj odporcu, pretože i napriek riadne doručenému predvolaniu sa na pojednávanie nedostavili a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa súd podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu. Z jeho obsahu zistil, že navrhovateľ bol po predchádzajúcej kontrole 12.6.2016 predvedený pred odporcu a po jeho zákonnom poučení za prítomnosti tlmočníka vypočutý. V systéme AFIS bola zistená zhoda odtlačkov prstov navrhovateľa s číslom transakcie HU1330023544761. V priebehu výsluchu o. i. uviedol, že v Maďarsku požiadal o azyl, avšak za každú cenu sa chcel dostať do NSR. Preto ak by bola slovenskou políciou prepustený ušiel by do NSR - do Maďarska sa v žiadnom prípade nechcel vrátiť. Na Slovensku o azyl nežiadal. Tiež uviedol, že nevie preukázať zabezpečenie ubytovania na Slovensku, že nemá žiadne finančné prostriedky a že v prípade uloženia povinnosti hlásenia svojho pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky tieto povinnosti by nevedel splniť. Následne odporca vydal napadnuté rozhodnutie. Podľa Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa ust. § 250q ods. 3, veta prvá O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení: Podľa názoru súdu táto námietka je dôvodná. Odporca neuplatnenie miernejších donucovacích opatrení (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) odôvodnil tým, že podľa zákona o pobyte cudzincov je možné tieto aplikovať iba vo veci administratívneho vyhostenia, čo však nie je prípad navrhovateľa. Je skutočnosťou, že podľa znenia § 89 ods. 1 zákona o azyle sa použitie miernejších donucovacích prostriedkov vzťahuje iba na konanie vo veciach administratívneho vyhostenia, avšak odporcovej pozornosti ušla skutočnosť, že Dublinské nariadenie je priamo aplikovateľným bez toho, aby jeho ustanovenia bolo nutné transformovať do vnútroštátnej právnej normy. Teda aj Článok 28 ods. 2 tohto nariadenia (podľa ktorého ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia) je priamo aplikovateľným. Ak teda odporca neaplikáciu § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov odôvodnil výlučne tým, že použitie miernejších donucovacích prostriedkov nebolo možné z dôvodu, že v prípade navrhovateľa nešlo o vec administratívneho vyhostenia, tak takýto jeho názor nie je správny a to s poukazom na vyššie citovaný článok Dublinského nariadenia. Takéto odôvodnenie v konečnom dôsledku spôsobuje nesprávne právne posúdenie veci a teda zakladá dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia. Nad rámec uvedeného súd konštatuje, že v konaní bolo preukázané značné riziko úteku navrhovateľa, ako aj to, že navrhovateľ by nebol schopný splniť niektoré z miernejších donucovacích prostriedkov, uvedených v § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Ak by teda odporca odôvodnil nepoužitie § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov tým, že existuje značné riziko úteku a súčasne tiež tým, že nebolo možné účinne uplatniť miernejšie donucovacie prostriedky (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), tak takémuto právnemu posúdeniu by nebolo čo vyčítať. Odporca však ich nevyužitie odôvodnil (ako to už bolo vyššie konštatované) iba tým, že ich využitie nebolo možné, nakoľko vo veci navrhovateľa nejde o jeho administratívne vyhostenie, ale o zabezpečenie prípravy a výkonu prevozu navrhovateľa podľa Dublinského nariadenia. Preto súd dospel k presvedčeniu, že odporca vec nesprávne právne posúdil z ktorého dôvodu napadnuté rozhodnutie zrušil. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca napadnuté rozhodnutie tak v jeho výroku, ako aj v odôvodnení formuloval jasným a zrozumiteľným spôsobom. Osobitne z jeho odôvodnenia je zrejmá správna úvaha (i keď vo vzťahu k vyššie uvedenému nesprávna), ktorou sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia riadil. K námietke že v konaní odporcu bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia - konkrétne že odporca k navrhovateľovi nepristupoval individuálne, dôkazom čoho sú identické zápisnice o podaní vysvetlenia osôb, ktoré boli spolu s navrhovateľom predvedené - že išlo o mechanické kopírovanie zápisnice. Na dôkaz tohto tvrdenia navrhovateľ predložil kópie zápisníc v konaniach č.: PPZ- HCP-BA6-188-007/2016-AV z 12.6.2016 a č.: PPZ-HCP-BA6-184-007/2016-AV z 12.6.2016. Ani túto námietku súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Ako to je zrejmé z obsahu spisu odporcu, výsluch navrhovateľa (PPZ-HCP-BA6-183-007/2016-AV z 12.6.2016) začal o 10.40 hod. a bol ukončený o 11.20 hod.. Navrhovateľom ako dôkaz predložená zápisnica v konaní PPZ-HCP-BA6-184-007/2016-AV z 12.6.2016 však bola spísaná v rozmedzí od 11.40 hod. do 12.00 hod. a ďalšia zápisnica PPZ-HCP- BA6-188-007/2016-AV z 12.6.2016 v rozmedzí od 12.40 hod. do 13.00 hod.. Z uvedeného je teda zjavné, že zápisnica o podaní vyjadrenia navrhovateľa nemohla byť vyhotovená ako kópia zápisníc o podaní vyjadrení iných cudzích štátnych príslušníkov, nakoľko ich výsluchy sa konali až po ukončení výsluchu navrhovateľa. Pretože odporca nesprávne právne posúdil nevyužitie miernejších donucovacích prostriedkov ako je zaistenie, súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Nakoľko súdu nie je známe, či k prepusteniu navrhovateľa zo zaistenia došlo z dôvodu faktickej realizácie prevozu navrhovateľa do štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, alebo z dôvodu uplynutia lehôt Článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, súd vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Ďalšie konanie odporcu v prejednávanej veci bude teda závisieť od toho, či navrhovateľ bol vrátený do Maďarska (podľa Dublinského nariadenia), alebo bol prepustený zo zaistenia z iného dôvodu. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ i keď bol v konaní úspešný nežiadal náhradu trov konania, preto mu ich náhradu súd nepriznal. Záverom súd poznamenáva, že odporca i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. a/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).