Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/74/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201177 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Králiková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1016201177.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľudmily Králikovej a sudcov JUDr. Kamila Ivánka a Mgr. Marcely Kosovej, v trestnej veci obžalovaného D. M., pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného D. M. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 3Tk/1/2016 zo dňa 27.04.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. septembra 2016 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného D. M., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Tk/1/2016 zo dňa 27.04.2016 bol obžalovaný D. M. uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 26.04.2015 v čase približne o 13.00 hodine v Bratislave na A. ulici číslo XX v priestoroch rodinného domu v úmysle usmrtiť fyzicky zaútočil na svoju starú matku - poškodenú A.. G. M., nar. XX.XX.XXXX, a to tak, že po tom, čo vošiel do uvedeného domu a následnej hádke s poškodenou, jej spredu pritlačil ruku na ústa, pričom keď sa poškodená začala brániť, tak ju obišiel a zozadu jej dlaňami oboch rúk prekryl dýchacie otvory - nos aj ústa, v dôsledku čoho došlo k zaduseniu poškodenej a k jej bezprostrednej smrti. Súd prvého stupňa pre uvedený obzvlášť závažný zločin obžalovanému D. M. uložil podľa § 145 odsek 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, písm. l/, písm. n/, § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere trinásť rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ per analogiam, ods. 4 Tr. zák. okresný súd zaradil obžalovaného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranný dohľad na dobu 2 (dva) roky. Podľa § 288 odsek 1 Tr. por. okresný súd poškodeného G.. D. M., s svojím nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku čo do výroku o treste podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný D. M., ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. V dôvodoch odvolania uviedol, že si je vedomý, že nemôže podať odvolanie čo do viny, preto podáva odvolanie čo do výšky trestu. Za svoj čin, ktorý obžalovaný ľutuje, je pripravený niesť následky, ale s uloženým trestom nesúhlasí, považuje ho za neprimerane prísny. Hanbí sa za svoje konanie, jeho úmysel však určite nesmeroval k usmrteniu babky. Zhoda nešťastných náhod a jeho nezvládnutá zlosť vyústili do konania voči osobe, ktorá ako jediná z rodiny sa mu snažila pomôcť. Dovoľuje si poprosiť o zhovievavosť pri rozhodovaní o výške trestu a žiada odvolací súd o uloženie trestu na samej dolnej hranici trestnej sadzby s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., pretože je presvedčený, že aj takto mimoriadne znížený trest, splní svoj účel. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomne podaného odvolania. Poukázal na skutočnosť, že obžalovaný spáchal skutok v silnom citovom rozrušení, poukázal na závery znaleckých posudkov. Trest uložený súdom prvého stupňa, aj keď za použitia mimoriadneho zníženia, považuje za neprimerane prísne, predovšetkým s poukazom na okolnosti prípadu a postoj obžalovaného. Navrhol odvolaciemu súdu, aby zrušil výrok o treste a uložil obžalovanému trest ma samej dolnej hranici upravenej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. Na verejnom zasadnutí prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že navrhuje odvolanie obžalovaného zamietnuť, považuje rozsudok súdu prvého stupňa za správny s poukazom na aspekty, ktoré súd v rozsudku uviedol. Obžalovaný uviedol, že ľutuje veľmi, čo sa stalo, mrzí ho to. Trest je podľa neho prísny. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 ods. 1 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por., a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Úvodom je potrebné poukázať na skutočnosť, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie o obžalobnom návrhu. Na hlavnom pojednávaní okresný súd umožnil urobiť obžalovanému D. M. vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a), b) a c), odsek 4 Trestného poriadku, pričom obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, teda že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 21.01.2016, č. k. 1 Kv 80/15/1100 - 62. Obžalovaný bol poučený v zmysle § 257 odsek 4 Trestného poriadku, že takéto vyhlásenie bude súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia považovať za priznanie spáchania skutku, a to aj z hľadiska jeho právnej kvalifikácie uvedenej v predmetnej obžalobe. Následne v súlade s § 257 odsek 5 Trestného poriadku obžalovanému položil otázky podľa § 333 odsek 3 písmeno c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, na ktoré obžalovaný odpovedal zhodne „áno“. Okresný súd potom v súlade s ustanovením § 257 odsek 7 Trestného poriadku po súhlasnom vyjadrení všetkých procesných strán uznesením prijal vyhlásenie obžalovaného, ktorým nepopiera spáchanie skutku, ktorý je predmetom obžaloby a uznesením podľa § 257 odsek 8 Trestného poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, ochrannom opatrení a náhrade škody. V ďalšom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri preskúmaní napadnutého rozsudku akceptoval skutočnosť, že nebolo možné podať odvolanie v rozsahu vyhlásenia obžalovaného, zároveň bol odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. obmedzený revíznym princípom, pretože odvolanie bolo podané v súlade s vyššie uvedeným len proti výroku o treste. Krajský súd sa stotožnil s okresným súdom vo vzťahu k uloženému trestu, ktorý v napadnutom rozsudku vyhodnotil vykonané dokazovanie a uviedol, že výsledky dokazovania vykonaného pred súdom na hlavnom pojednávaní dostatočným spôsobom preukázali splnenie podmienok pre aplikáciu ustanovení o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanovenú Trestným zákonom za súdený trestný čin, konkrétne § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona. Aj podľa názoru krajského súdu by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej Trestným zákonom v § 145 odsek 2 (20 rokov až 25 rokov, alebo trest odňatia slobody na doživotie) bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Okresný súd pri úvahe o druhu a výške trestu správne komplexne vyhodnocoval všetky preukázané okolnosti prejednávaného prípadu, spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, okolnosti, za akých bol skutok spáchaný, osobu obžalovaného, existenciu poľahčujúcich okolnosti a neexistenciu žiadnej priťažujúcej okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Vo vzťahu k rozsiahlemu dokazovaniu vykonanému okresným súdom, krajský súd v podrobnostiach na poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia bez potreby ho v celosti opakovať, pričom akcentuje, že konanie obžalovaného, ako vyplynulo z dokazovania, pramenilo z hádky a urážlivého vyjadrenia poškodenej RNDr. G. M. na adresu jeho nebohej matky, ako aj z jeho dlhodobo zlého psychického rozpoloženia z informácii o smrti svojej mamy. Obžalovaný vo svojich výpovediach z prípravného konania podrobne popísal okolnosti bezprostredne predchádzajúce skutku, samotný skutok, ako aj jeho správanie po skutku. Aj podľa krajského súdu vykonané dôkazy vo svojom súhrne v nijakom smere neodôvodňujú záver o tom, že by obžalovaný išiel za poškodenou s vopred daným úmyslom ju usmrtiť a s vopred uváženou pohnútkou vychádzajúcou zo snahy obžalovaného zabrániť vráteniu daru - nehnuteľnosti, ktorý mu poškodená A.. G. M. darovala. Pokiaľ by bolo možné na takýto úmysel a pohnútku obžalovaného usudzovať už v rámci dokazovania v prípravnom konaní, malo by to nepochybne vplyv na právnu kvalifikáciu skutku (úkladná vražda podľa § 144 Trestného zákona. Zo znaleckého posudku vypracovaného MUDr. N. G. a MUDr. F. B., D.., znalcami z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria, vyplýva, že u obžalovaného neboli v súčasnosti a ani v minulosti identifikované príznaky duševnej choroby v užšom zmysle, t. j. psychózy, primárnej afektívnej poruchy (endogénnej poruchy nálady), alebo závažnejšieho organického poškodenia mozgu. V čase spáchania skutku boli ovládacie a rozpoznávacie schopnosti obžalovaného plne zachované. Obžalovaný vedel v čase spáchania skutku rozpoznať spoločenskú nebezpečnosť svojho konania a taktiež vedel v čase jeho spáchania svoje konanie ovládať. Obžalovaný je schopný chápať zmysel trestného konania. Klinickým vyšetrením znalkyne nezistili u obžalovaného známky závislosti od alkoholu, iných omamných či psychotropných látok, Užívanie marihuany hodnotia ako rekreačné škodlivé užívanie. Príznaky rozvinutej závislosti znalkyne nezistili. Znalkyne tiež uviedli, že pobyt obžalovaného z psychiatrického hľadiska nie je pre spoločnosť nebezpečný a vzhľadom na svoje zistenia nenavrhovali nariadiť obžalovanému ochranné liečenie. Intelekt obžalovaného hodnotili orientačne v hornom pásme populačného priemeru. Znalkyne konštatovali, že osobnosť obžalovaného hodnotia ako nezrelú, emočne instabilnú, neuroticky štruktúrovanú, introvertnú, nedostatočne integrovanú, instabilnú v prežívaní, čo je jednoznačne situačne podmienené. V sociálnych kontaktoch je prítomná neistota. Motív trestného činu nebol patologický (chorobne podmienený). Vplyv mal ekonomický a sociálny tlak podmienený konfliktom so starou mamou a otcom obžalovaného, meniaci sa, nejednoznačný postoj starej mamy k nemu a jeho správaniu. Ako dôležité sa javia aj ťažkosti so spracovaním spôsobu matkinej smrti a moment prekvapenia zo zistení o okolnostiach úmrtia matky, rozchod s priateľkou krátko pred činom a z neho vyplývajúca strata zázemia a podpory ako aj uľpievavá snaha prevládnuť nad otcom. Samotný čin znalkyne hodnotili ako skratovú reakciu bez vopred premysleného a plánovaného motívu, konanie bolo v afekte, ktorý však jednoznačne z psychiatrického hľadiska nebol patologicky podmienený. Konanie počas skutku bolo impulzívne podmienené, ale ucelené, bezprostredne po uvedomení si, že obeť nežije, bola prítomná snaha uhladiť stopy svedčiace o spáchaní trestného činu. Zo znaleckého psychologického posudku vypracovaného RNDr. G.. N. L., D.., znalcom z odboru Psychológia, odvetvie Klinická psychológia dospelých a psychológia sexuality vyplýva, že osobnosť obžalovaného je možné súhrnne charakterizovať ako nezrelú s akcentáciou rysov emočnej nestability a impulzivity na úrovni myslenia i konania. U obžalovaného bola zistená nízka kapacita pre zvládanie emočnej záťaže, ktorej je vystavený v dôsledku vonkajších faktorov, ako aj vplyvu frustrácie. Tá vedie k hromadeniu napätia a následne k zhoršeniu produktov myslenia spojených s rozhodovaním a kontrolou konania. Osobnosť nevykazuje znaky svedčiace pre antisociálnu poruchu osobnosti, jeho hodnotový systém nie je v zásadnom rozpore s väčšinovým. Nezrelé zameranie na uspokojovanie vlastných potrieb s absenciou primeraného (zrelého) odkladu a očakávanie uspokojovania vlastných nárokov zo strany sociálneho okolia sú destabilizujúcimi prvkami. Obzvlášť pokiaľ ide o osoby ktoré sú považované za nositeľa stability, istoty, ktorá je v kontexte vyšetrenia pre obvineného významná. Za takéto osoby je možné považovať tak obeť, ako aj priateľku vyšetreného. Znalec vo svojom znaleckom posudku tiež uviedol, že za primárny motív v kontexte prípadného úmyselného konania smerujúceho k homicídiu považuje ambivalentný (rozporný a premenlivý), v poslednom čase v dôsledku zmeny postoja poškodenej nebohej starej mamy obžalovaného, negatívny vzťah medzi páchateľom a obeťou. Rozhodujúcim sa stal konflikt, v ktorom vyvrcholilo napätie medzi babkou a vnukom, pričom nie je možné z psychologického hľadiska posúdiť s určitosťou, či išlo o akt plánovaný. Významná a nepopierateľná je však afektívna zložka skutku. Takto chápané konanie vedúce k zaduseniu poškodenej by bolo v kontexte straty, resp. náhleho významného oslabenia kontrolných mechanizmov, ktorá je psychologicky predpokladateľná. Za významné považuje konfrontáciu postojov babky k jeho matke, ktorá sa o nej v čase tesne pred skutkom mala „vyjadrovať nepekne“. Po odznení afektu dochádza k obnoveniu stavu kognitívnych a regulačných mechanizmov. Agresivitu nepovažuje za vlastnú osobnosti vyšetreného. Nebola zistená zvýraznená agresivita, ktorá by bola v kontexte poruchy osobnosti. Nenašli sa znaky pre predispozičnú agresivitu. U vyšetreného sa agresívne konanie javí byť reaktívneho charakteru, proaktívna zložka agresivity je nízka. Obžalovaný disponuje všetkými psychologickými predpokladmi, stavom poznávacích funkcií, aby bol schopný správne vnímať a reprodukovať udalosti a okolnosti prípadu pre ktorý je tresne stíhaný. Vo vzťahu k možnostiam resocializácie sa znalec vyjadril v tom zmysle, že prognóza v tomto smere je pozitívna (doterajšia beztrestnosť, sociálna adaptovanosť, absencia znakov pre poruchu osobnosti, primeraný intelekt a stav poznávacích funkcií, stav vzdelania) a pravdepodobnosť recidívy pri afektívnom charaktere skutku je nízka. Je významná pre spáchanie toho skutku nie rozumová zložka, ale afektívna, čiže citová zložka. To znamená, že došlo k takej destabilizácii kontrolných mechanizmov v dôsledku náboru silných emócii, že prirodzené agresívne impulzy (ktoré nosíme každý v sebe vo vyššej alebo nižšej miere) dostali voľný priebeh a boli potlačené racionálne mechanizmy. V prípade obžalovaného emócie odblokovali rozum a jeho konanie bolo riadené len emóciami. Ohľadne možného spustenia takéhoto afektívneho stavu na základe nejakej banálnej udalosti znalec uviedol, že to je dané kapacitou pre zvládanie stresu, pričom u obžalovaného je zrejmá zvýšená úzkosť, čo ho značne udržiava v rizikovom stave. Bola zistená aj predispozícia k tomu, že v prípade destabilizácie je tu malá pravdepodobnosť zapracovania rozumových zložiek. V tomto smere znalec poukázal na zistenú nezrelosť obžalovaného, ktorá ešte nie je stabilná, ale je to stav, ktorý sa bude vyvíjať a preto videl prognózu optimisticky. Znalec tiež uviedol, že človek je v zásade určený okrem genetického materiálu, ktorý zdedil, aj prostredím, v ktorom vyrastal. A pokiaľ sa malé dieťa zdržiava prevažne v stabilnom domácom prostredí (bez hodnotenia z toho hľadiska, či je dobré, alebo zlé), tak je významne formované tým domácim prostredím. Veci, ktoré sa udejú vo veku 3, 4, 5 rokov, sú zásadným spôsobom formujúce. Informácie z detstva tak sú veľmi významné. Zo žiadnej z výpovedí svedkov s výnimkou svedka - poškodeného a svedkyne E. M. (manželky poškodeného) nebola zistená taká skutočnosť, ktorá by poukazovala na negatívny a násilnícky vzťah obžalovaného vo vzťahu k poškodenej. Aj podľa názoru odvolacieho súdu teda boli preukázané také okolnosti prípadu, ktoré odôvodňujú mimoriadne zníženie trestnej sadzby pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby za použitia zmierňujúceho ustanovenia § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona. Takýto postup je určovaný aj požiadavkou na dosiahnutie účelu trestu uvedeného v § 34 odsek 1 Trestného zákona, za súčasného rešpektovania zásad pre ukladanie trestu upravených v § 34 odsek 4 Trestného zákona. Súčasná existencia viacerých poľahčujúcich okolností (pri súčasnej neexistencii žiadnej priťažujúcej okolnosti) vo svojom súhrne môžu nadobudnúť taký význam, že ich je v súhrne možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 39 odsek 1 Trestného zákona. Okresný súd u obžalovaného správne zistil tri poľahčujúce okolnosti - poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona (obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), - poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno l/ Trestného zákona, (obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestného činu a tento aj úprimne oľutoval), - poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno n/ Trestného zákona spočívajúcu v napomáhaní pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Obžalovaný nebol doposiaľ súdne trestaný, spáchanie skutku priznal už v rámci svojho prvého výsluchu, svoju vinu uznal aj v konaní pred súdom v rámci vyhlásenia podľa § 257 odsek 1 písmeno c/, odsek 4 Trestného poriadku. Počas celého konania obžalovaný prejavoval ľútosť nad spáchaným trestným činom, ktorú z pohľadu súdu bolo možné bezpochyby považovať za ľútosť úprimnú. Súd mal tiež za preukázané napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti orgánom činným v trestnom konaní zo strany obžalovaného - obžalovaný vo svojich výpovediach podrobne popísal skutočnosti umožňujúce ustáliť skutok a jeho právnu kvalifikáciu, tieto plne korešpondujú s vykonanými dôkazmi, teda nepochybne uľahčil prácu orgánom činným v trestnom konaní a súdu a prispel k rýchlemu postupu vo vyšetrovaní a prejednaní veci pred súdom. Keďže súd nezistil u obžalovaného žiadnu priťažujúcu okolnosť, bolo možné súhrn vyššie uvedených poľahčujúcich okolností hodnotiť spôsobom odôvodňujúcim aplikáciu § 39 odsek 1, odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona. Okresný súd správne nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno a/ Trestného zákona, hoci sa trestného činu dopustil v silnom citovom rozrušení, ktoré však ani krajský súd nehodnotí ako ospravedlniteľné, ktorého naplnenie toto ustanovenie predpokladá. Na základe vyššie uvedených úvah vzťahujúcich sa k zisteným skutočnostiam považoval krajský súd použitie trestnej sadzby upravenej v 145 odsek 2 Trestného zákona za neprimerane prísne, nezohľadňujúce všetky okolnosti prejednávaného prípadu a osobu obžalovaného vrátane možnosti jeho nápravy. Krajský súd musí konštatovať, že uložený trest odňatia slobody vo výmere trinásť rokov je zákonný, spravodlivý a plne zohľadňujúci všetky okolnosti prípadu. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, ktorými sa domáhal zníženia tohto trestu na jeho najnižšiu možnú hranicu, t.j. osem rokov, túto požiadavku krajský súd nepovažoval za opodstatnenú. Konaním obžalovaného došlo k mimoriadne závažnému a nenapraviteľnému následku, ktorým je spôsobenie smrti poškodene, a ku ktorému došlo úmyselným konaním obžalovaného, nebohá poškodená nebola primárne zdrojom zmien v jeho správaní, nebola osobou, s ktorou bol v priamom konflikte a aj podľa vyjadrenia samotného obžalovaného sa počas jeho života poškodená voči nemu ako jediná správala dobre a chápala ho. Vzhľadom na to, že obžalovanému okresný súd za obzvlášť závažný zločin uložil trest odňatia slobody nižší ako pätnásť rokov, boli splnené formálne podmienky pre jeho zaradenie na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia za analogického použitia § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona v spojení s § 48 odsek 4 Trestného zákona. Je možné prisvedčiť záveru okresnému súdu, že jeho nápravu možno dosiahnuť aj v ústave na výkon trestu tohto stupňa stráženia. Navyše, odvolanie bolo podané len zo strany obžalovaného, preto by ani zmena stupňa stráženia neprichádzala v odvolacom konaní do úvahy, keďže by to bolo rozhodnutie v neprospech obžalovaného. Keďže obžalovanému bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, bolo potrebné obligatórne mu uložiť aj ochranný dohľad na dobu 2 dva roky, ktorú so zreteľom na osobu obžalovaného možno považovať za dostatočnú. Vo vzťahu k výroku o náhrade škody krajský súd uvádza, že uvedený výrok nebol napadnutý v odvolacom konaní a je právoplatný, nebol teda v odvolacom konaní ani preskúmavaný. Na základe uvedených skutočností a úvah odvolací súd dospel k záveru, že nebol dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia, preto odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.