Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Sp/61/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201194 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1016201194.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci navrhovateľa: W. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, bez dokladu totožnosti, aktuálne na neznámom mieste, zastúpeného opatrovníčkou X. J., pracovníčkou Okresného súdu Bratislava I, Záhradnícka 10, Bratislava proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA6-188-008/2016-AV zo dňa 12.06.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA6-188-008/2016-AV zo dňa 12.06.2016 z r u š u j e podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie. Navrhovateľovi nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Odporca predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 4.07.2016 navrhovateľom podaný opravný prostriedok zo dňa 24.06.2016 proti jeho rozhodnutiu PPZ-HCP-BA6-188-008/2016-AV vydanému dňa 12.06.2016, ktorým bol navrhovateľ zaistený v súlade s ustanovením § 88 ods.1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a to dňom 12.06.2016 a následne bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, pričom zároveň bola stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.09.2016. Spolu s predložením navrhovateľovho odvolania odporca predložil svoje vyjadrenie k nemu, ako aj kompletný administratívny spis danej veci sa týkajúci. Predmetom súdneho prieskumu na základe podaného odvolania navrhovateľa je vyššie uvedené rozhodnutie odporcu, ktorým tento rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) Zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinský dohovor“), z dôvodu existencie značného rizika úteku navrhovateľa. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa uvádza, že dňa 11.06.2016 v čase o 04.00 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný v obci Rusovce v motorovom vozidle Opel Vivaro, ktorého vodič počas kontroly hliadkou Policajného zboru ušiel z miesta kontroly. Nakoľko navrhovateľ nevedel preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky, nekomunikoval s hliadkou Policajného zboru a bolo zjavné, že sa jedná o cudzinca, bol navrhovateľ predvedený na správny orgán. Lustráciou bolo zistené, že navrhovateľ má pozitívny hit v systéme Eurodac, podľa ktorého je žiadateľom o azyl na území iného členského štátu, konkrétne Maďarskej republiky. Z uvedeného je predpoklad naplnenia podmienok jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru. Uvedenú skutočnosť odporca oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu navrhovateľa na územie iného členského štátu podľa Dublinského dohovoru. Poukázal na to, že v prípade navrhovateľa je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú navrhovateľ na území schengenského priestoru žiada, na území Maďarskej republiky. Na preskúmanie jeho žiadosti je príslušné Maďarsko. V prípade zistenia dôvodov na udelenie medzinárodnej ochrany navrhovateľa, je potrebné navrhovateľovi takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarskej republiky, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Uviedol, že navrhovateľ bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska, cez územie Slovenskej republiky. Navrhovateľ neoprávnene opustil Maďarsko. V prípade navrhovateľa existuje riziko úteku, nakoľko navrhovateľ nezotrval ani na území Maďarskej republiky, kde žiadal o medzinárodnú ochranu. Navrhovateľ sa chce dostať do cieľovej krajiny, ktorou je Nemecká republika. Odporca skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu navrhovateľa v zmysle Dublinského dohovoru a konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že správny orgán môže uvedené oprávnenia využiť počas konania vo veci administratívneho konania, čo v tomto konkrétnom prípade absentuje. Ďalej uviedol, že dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.9.2016, vzhľadom na to, že do tejto doby vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie navrhovateľa do príslušného členského štátu podľa Dublinského dohovoru. V závere rozhodnutia konštatoval, že predmetné zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote podal navrhovateľ odvolanie dôvodiace tým, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, správny orgán vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k aplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, pričom napadnuté rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k odôvodneniu rizika úteku navrhovateľa. Prvým odvolacím dôvodom bolo to, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že odporca nesprávne právne vyhodnotil možnosť uloženia menej prísneho donucovacieho prostriedku namiesto zaistenia, keď uviedol, že môže uvedené oprávnenia využiť počas konania vo veci administratívneho konania, čo v danom prípade absentuje. Odporca vo vyhodnotení možnosti uloženia alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenie v jeho prípade pochybil, neaplikoval ustanovenie Nariadenia Dublin III, konal v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a vec nesprávne právne posúdil. Druhým odvolacím dôvodom je nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k riziku úteku navrhovateľa. Mal za to, že skutočnosť, že opustil územie Maďarskej republiky, nepreukazuje riziko úteku, teda odporca dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočíva obava z jeho možného úteku v prípade, že by mu namiesto rozhodnutia o zaistení uložil jednu z alternatív k zaisteniu, resp. svoje odôvodnenie podložil nesprávnymi a nepravdivými informáciami, ktoré nikdy neuviedol. Uviedol, že nepravdivé tvrdenia o jeho snahe ujsť do Nemecka, ktoré neuviedol a taktiež nepravdivé tvrdenia, že nemá dostatok finančných prostriedkov na vycestovanie alebo zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že v zápisnici sú uvedené nepravdivé informácie. Tretím odvolacím dôvodom je to, že v konaní odporcu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že odporca s ním nekonal dostatočne individuálne, čo je zrejmé aj z obsahu spisu. Dňa 12.6.2016 bolo spoločne s navrhovateľom zaistených ďalších 5 cudzincov. Všetci boli predvedení pred odporcu a vypočutí v rovnaký deň. Výpovede všetkých predvedených sú v podstate identické. Rovnako aj odôvodnenie rozhodnutí o zaistení. Zároveň uviedol, že prizvanému tlmočníkovi vôbec nerozumel, pretože pochádza z Pakistanu, a navrhovateľ z Iránu. V Iráne je úradným jazykom jazyk perzský, naopak v Pakistane sa hovorí jazykom urdu. K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca a reagoval na všetky vznesené námietky navrhovateľom, pričom uviedol, že v prípade navrhovateľa nemožno uložiť alternatívu zaistenia. Poukázal na článok 28 Dublinského dohovoru, ktorý upravuje postup pri zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny ale nedáva možnosť odporcovi v prípade jeho zaistenia ukladať akúkoľvek povinnosť ako alternatívu k zaisteniu. Mal za to, že odôvodnenie a poukázanie na neaplikovateľnosť alternatívy zaistenia podľa vnútroštátneho práva (§ 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) je v prípade navrhovateľa jednoznačná a teda jeho námietka je bezpredmetná. K riziku úteku navrhovateľa uviedol, že podľa čl. 28 ods. 2 Dublinského dohovoru ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením. Mal za to, že vo svojom konaní dostatočne dokázal, že navrhovateľ je žiadateľom o medzinárodnú ochranu na území Maďarska, ktoré voči nemu nepoužilo žiadne alternatívne donucovacie opatrenia a to umožnilo navrhovateľovi skontaktovať sa s prevádzačom a za jeho pomoci ujsť, teda nedovolene opustiť územie Maďarska, kde bol povinný zotrvať do skončenia konania o jeho žiadosti. V súvislosti s námietkou, že v konaní bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia poukázal na to, že v prípade zadržania skupiny štátnych príslušníkov tretích krajín dochádza k stavu, že po poučení prevádzačom vypovedajú zhodne alebo obdobne a to napriek snahe policajta vykonávajúceho spísanie, a to aj po opakovanom poučení osoby, s ktorou je zápisnica spisovaná. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9Sp/61/2016-39 zo dňa 8. júla 2016 tak, že rozhodnutie odporcu potvrdil. O podanom odvolaní proti rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 1SZa/15/2016 zo dňa 11.8.2016 tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní vo veci Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov súdu oznámil, že navrhovateľ bol dňa 12.08.2016 o 14.00 hod. podľa § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov prepustený, a súčasný pobyt navrhovateľa nie je známy. Z tohto dôvodu súd ustanovil navrhovateľovi uznesením č.k. 9Sp/61/2016-72 zo dňa 23.09.2016 opatrovníčku, ktorú na termín pojednávania aj predvolal. Krajský súd v Bratislave podaný návrh prejednal a rozhodol podľa § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný, na pojednávaní v neprítomnosti opatrovníčky navrhovateľa a odporcu, nakoľko i napriek riadne doručenému predvolaniu sa na pojednávanie nedostavili a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci dokazovanie nedoplnil. Pred prejednaním a rozhodnutím veci sa oboznámil s obsahom prvostupňového spisu odporcu. Z jeho obsahu zistil, že navrhovateľ bol po predchádzajúcej kontrole dňa 12. 06.2016 predvedený pred odporcu a po jeho zákonnom poučení za prítomnosti tlmočníka vypočutý. V systéme AFIS bola zistená zhoda odtlačkov prstov navrhovateľa s číslom transakcie HU1330023548547. V priebehu výsluchu okrem iného uviedol, že v Maďarsku požiadal o azyl, avšak za každú cenu sa chce dostať do Nemecka. Ak by bol slovenskou políciou prepustený, ušiel by do Nemecka. Do Maďarska sa v žiadnom prípade nechce vrátiť. Na Slovensku o azyl nežiadal. Uviedol, že nevie preukázať zabezpečenie ubytovania na Slovensku, nemá žiadne finančné prostriedky, v prípade uloženia povinnosti hlásenia svojho pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky, tieto povinnosti by nevedel splniť. Následne odporca vydal rozhodnutie. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostanými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného opravného prostriedku: K námietke navrhovateľa, že odporca nesprávne právne vyhodnotil možnosť uloženia menej prísneho donucovacieho prostriedku, teda, že odporca otázkou možnosti uplatnenia alternatív zaistenia sa nezaoberal, neobstojí, nakoľko odporca skúmal možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenie, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu navrhovateľa v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, pričom konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Súd poukazuje na zápisnicu o vyjadrení spísanú s navrhovateľom dňa 12.06.2016, kde tento na otázku, či má finančné prostriedky na vycestovanie z územia Slovenskej republiky, uviedol, že nemá. Na otázku, či vie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky, uviedol, že nie. Na otázku, ak by mu správny orgán v zmysle § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov uložil povinnosť hlásenia pobytu a zloženia peňažnej záruky vedel tieto povinnosti splniť, uviedol, že nie. Nakoľko navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky zabezpečený pobyt a ani nedisponuje s finančnými prostriedkami, ktoré by boli postačujúce na zabezpečenie ubytovania, nie sú splnené predpoklady pre uplatnenie možnosti alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 písmeno a), b) zákona o pobyte cudzincov. K námietke, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k riziku úteku navrhovateľa, je potrebné uviesť, že existencia značného rizika úteku je preukázaná z jeho vyjadrení, ako aj samotného konania spočívajúceho v svojvoľnom odchode z Maďarska, jeho nelegálnom vstupe na územie Slovenskej republiky, z dôvodu, že nemá udelený pobyt. Z uvedených dôvodov je predpoklad, že ujde alebo sa bude skrývať. Nezaistením by hrozilo, že sa bude sa pokúšať o útek do iných krajín Únie. V zápisnici o vyjadrení zo dňa 12.06.2016 navrhovateľ uviedol, že chce ísť do Nemecka, žiadal o azyl v Maďarsku a o azyl na Slovensku nežiada. Z uvedeného vyplýva riziko úteku navrhovateľa a preto bolo potrebné navrhovateľa zaistiť a za účasti štátu zabezpečiť jeho návrat do štátu, kde požiadal o udelenie azylu. V zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 je nutné odovzdanie navrhovateľa a nie návrat do Maďarska vykonať po prepustení zo zaistenia. V súvislosti s útekom súd poukazuje aj na to, že navrhovateľ aktívne vyhľadal prevádzača, a nedovolene opustil územie Maďarska. Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. K námietke navrhovateľa, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda, že odporca počas konania vo veci zaistenia, ním spísané zápisnice o podaní vyjadrenia všetkých predvedených osôb v deň konania navrhovateľa boli rovnaké, je potrebné uviesť, že všetky zadržané osoby v ten deň boli prevážané prevádzačmi a zadržané počas nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky, pričom cestovali ukryté v motorovom vozidle v skupine viacerých osôb. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia vyplýva, že ku konaniu bol ustanovený tlmočník pán R. W., pričom zo zápisnice vyplýva, že na otázku položenú navrhovateľovi či rozumie prítomnému tlmočníkovi, navrhovateľ odpovedal, že „áno rozumie a porozumel hore uvedenému poučeniu“. V danom prípade, súd nemá dôvod pochybovať o správnosti spísanej Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Navrhovateľ vyššie uvedenú zápisnicu podpísal dňa 12.06.2016. Súd napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil z dôvodu, že súdu nie je známe, či k prepusteniu navrhovateľa zo zaistenia došlo z dôvodu faktickej realizácie prevozu navrhovateľa do štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, alebo z dôvodu uplynutia lehôt Článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, a preto vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Ďalšie konanie odporcu v prejednávanej veci bude závisieť od toho, či navrhovateľ bol vrátený do Maďarska (podľa Dublinského nariadenia), alebo bol prepustený zo zaistenia z iného dôvodu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250 k ods. 1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ i keď bol v konaní úspešný nežiadal náhradu trov konania, preto mu ich náhradu súd nepriznal. Záverom súd poznamenáva, že odporca i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1967 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. V danom prípade súd postupoval podľa ustanovenia § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. podľa ktorého konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia, na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p)