Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/174/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104120200 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1104120200.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a členov senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci navrhovateľov: 1/ V. S., W. XXXX/XX, W., 2/ V. M., X. V. XX, W., 3/ K. S., W. XXXX/XX, W., 4/ Q. T., X. XXXX/XX, W. - B. B., 5/ V. T., X. XXXX/XX, W., 6/ Q. M., S. XXX, S., všetci zastúpení: HKP Legal, s.r.o., Sasinkova 6, Bratislava, proti odporcom: 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, 3/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, 4/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa 6/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/415/2004-187, zo dňa 20.10.2009, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odporcom 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcom nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovatelia 1/ až 6/ sa svojim návrhom domáhali zaplatenia 696.923,20,- Sk (23.133,61 eura) titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu. Podľa návrhu uzavreli s nebankovými subjektmi (HORIZONT SLOVAKIA o.c.p., a.s., B.M.G. Invest, s.r.o., BDV družstvo, AGW spol. s r.o.) zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke, ktorými investovali svoje finančné prostriedky vo forme vkladu a účasti na podnikateľskej činnosti. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané uzavretie uvedených zmlúv s tým, že predmetnými zmluvami navrhovatelia investovali svoje finančné prostriedky vo forme vkladu, pôžičky; pri každom navrhovateľovi osobitne uviedol, akú zmluvu uzavrel a s akou spoločnosťou, akú sumu navrhovateľ poskytol a akú sumu si v konaní uplatnil. Uvedenými zmluvami bolo dojednané vyplácanie úrokov, prípadne podielu na zisku. Vo vzťahu k odporcovi 3/ konštatoval, že v prejednávanej veci mohol pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie zakázať neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa zákona č. 248/1992 Z. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch môžu vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy. V prejednávanej veci však zo strany nebankových subjektov o zhromažďovanie peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými týmto zákonom a to predajom podielových listov alebo upisovaním alebo vydávaním akcií, nešlo. Ich inú činnosť nebolo v právomoci odporcu 3/ zakázať a preto nemohla táto nečinnosť zo strany odporcu 3/ založiť z jeho strany nesprávny úradný postup. Zdôraznil, že ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané, pričom ich nemožno nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam ako podnikateľom vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke, tichom spoločenstve a pod. Navrhovatelia v súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti vyplývajúce z uzatvorených zmlúv, v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Konštatoval, že podľa zákona č. 385/1999 Z.z. v období od 1.1.2000 (účinnosť zákona) do 1.11.2000 (účinnosť zákona č. 329/2000 Z.z. o Úrade pre finančný trh) bola daná kompetencia odporcu 3/ podľa § 62 ods. 4 zák. zakázať vykonávanie činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo depozitár, pričom činnosť ako predmet zákona (§ 1 písm. b)) bola vymedzená v § 5 ods. 1, pokiaľ ide o správcovskú spoločnosť ako zhromažďovanie peňažných prostriedkov na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom (§ 11) a z takto zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať podielové fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov, a teda ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť obchodnej spoločnosti B.M.G. Invest s.r.o. činnosti zverejnenej zákonom správcovskej spoločnosti. Prisvedčil odporcovi 3/ v tom, že už v čase uzavretia väčšiny zmlúv bol kompetentný výkonom štátneho dozoru Úrad pre finančný trh. V danom prípade nebankové subjekty pôsobili t.j. podnikali na základe ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle platných právnych noriem občianskeho a obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve, ktoré sú uvedeným ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka. Nebola preto daná kompetencia NBS zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keďže uzatváranie zmlúv bolo mimo rámca dozoru NBS. Okrem toho navrhovatelia neuviedli žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že NBS v tom čase mala vedomosť o uzatváraní takýchto zmlúv, keď navrhovatelia zmluvy do 10.11.1999 s nebankovým subjektom neuzavreli. Pokiaľ novela zákona o bankách č. 252/1997 Z.z. s účinnosťou od 11.10.1999 túto kompetenciu NBS v § 26 ods. 3 zrušila, bolo tak v dôsledku koncentrácie kompetencie NBS ukladať sankcie iba voči bankovým subjektom, pretože iné subjekty, ktoré vykonávajú činnosti bez povolenia pôsobiť ako banka, by mali byť postihované za nedovolené podnikanie. Dodal, že žiaden z navrhovateľmi označených odporcov nie je v časti, v ktorej sa dovolávali navrhovatelia nečinnosti NBS v rámci výkonu jej kompetencie, pasívne legitimovaným. Vo vzťahu k odporcom 1/ a 2/ navrhovatelia poukazovali na zásadu oficiality uloženú orgánom činným v trestnom konaní. Neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní, spočívajúcej v opomenutí robiť všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a teda postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. V tomto smere odporca 2/ preukázal listinnými dôkazmi k svojmu vyjadreniu, že orgány činné v trestnom konaní venovali pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu z páchania trestnej činnosti, a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, v priamej príčinnej súvislosti s ktorým uzatvorili navrhovatelia zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke a vložili tak na ich základe do nebankového subjektu svoje peňažné prostriedky. V prejednávanej veci nemohlo Ministerstvo spravodlivosti SR samo, či prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov súdnej moci, v rámci svojej kompetencie zakázať podnikateľskú činnosť nebankovým subjektom či uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke, resp. ovplyvniť začatie trestného stíhania vo veci nebankových subjektov. Nemohla preto táto nečinnosť z jeho strany založiť nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi. Taktiež skutočnosť trestného stíhania zodpovedných štatutárnych zástupcov nemohla ovplyvniť vymožiteľnosť pohľadávky navrhovateľov, táto len môže založiť ich občianskoprávnu zodpovednosť za škodu spôsobenú trestnou činnosťou voči navrhovateľom ako poškodeným touto trestnou činnosťou, pokiaľ sa preukáže. Preto ani nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi postupom trestného konania a vznikom škody v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky. Ďalej vo vzťahu k zodpovednosti odporcu 4/, do pôsobnosti, ktorého patrí aj ochrana spotrebiteľa konštatoval, že navrhovatelia v samotnom návrhu neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že reklama nebankových subjektov v médiách naplnila skutkovú podstatu klamlivej reklamy (§ 45 Obch. zák.). Takýmto znakom nie sú ani sľubované výnosy z vkladov, keďže vzhľadom na predmet podnikateľskej činnosti nebankových subjektov, zapísaný v obchodnom registri, takéto zisky nevylučovali, pričom je všeobecne známe, že spočiatku nebankové subjekty dohodnuté zisky riadne vyplácali. V tomto smere neboli teda navrhovatelia uvedení do omylu, nebola zneužitá ich dôvera, či nedostatok skúseností alebo vedomostí. Navrhovatelia totiž vedeli, že sa nejedná o bankové subjekty, ktoré v tom čase ponúkali nízke úroky, v snahe dosiahnuť vyššie výnosy zo vložených peňazí si museli byť vedomí, že je s tým spojené adekvátne riziko, uzatvorené zmluvy o pôžičke a o tichom spoločenstve riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené, na ktorých pochopenie nebolo potrebné, aby disponovali odbornými vedomosťami či skúsenosťami. Aj v ďalšom prisvedčil odporcovi 4/, že v danom prípade išlo o verejnú výzvu na zhromažďovanie peňažných prostriedkov od verejnosti, eventuálne verejný návrh na uzavretie zmluvy, nie o reklamu ako prezentáciu tovarov, služieb, iných práv a záväzkov súvisiacich s podnikaním, a navrhovateľa nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle § 2 ods. 1, písm. a) zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Aj vo vzťahu k odporcovi 4/ tak vyvodil, že nie je daná príčinná súvislosť medzi nečinnosťou Slovenskej obchodnej inšpekcie a vznikom škody, pretože táto nevznikla navrhovateľom tým, že vložili finančné prostriedky do nebankových subjektov v dôsledku klamlivej reklamy, ale im môže vzniknúť jedine v dôsledku neschopností nebankových subjektov splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu ich nepriaznivej finančnej situácie. Zo skutkových okolností prípadu súd prvého stupňa dôvodil, že to boli práve samotní navrhovatelia, ktorí svojou hrubou nedbalosťou zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto musia následky s tým spojené znášať sami. Mohli sa totiž pred uzatvorením zmluvy presvedčiť, napr. na základe výpisu z obchodného registra, že obchodná spoločnosť s ktorou vstúpili do záväzkového vzťahu, nie je investičnou spoločnosťou ani fondom, keďže nemala formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a na základe predložených zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve mohli poznať (bez právnych a iných odborných znalostí), že sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových listov či formou akcií. Mali postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ich podielu viny nezbavuje. V návrhu tvrdili, že v období rokoch 1997-2002 už viaceré renomované inštitúcie upozorňovali na nereálnosť sľubovaných výnosov. Uzavrel, že pokiaľ si navrhovatelia, resp. ich časť, uplatnili pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať tieto ako škodu, pretože ešte môžu byť v rámci konkurzu uspokojené. Uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže privodiť vznik škody. Podľa súdu prvého stupňa si teda v prvom rade navrhovatelia musia vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môžu uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy, ak právo navrhovateľov na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľov voči vyššie uvedeným spoločnostiam zo zmlúv, ktoré s nimi navrhovatelia uzatvorili a to buď v rámci konkurzného konania alebo po jeho skončení zo zostatku majetku. Na uvedenom základe mal za to, že návrh je podaný predčasne. Zodpovednosť odporcov nie je daná ani podľa § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., tým je jedine nesprávny úradný postup a porušenie § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou úpravou zákona. Nakoľko teda navrhovatelia nepreukázali nesprávny úradný postup zo strany odporcov a ani vznik škody, nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Na uvedenom základe súd prvého stupňa s poukazom na § 18 zákona č. 58/1968 Zb. návrh zamietol. Súd prvého stupňa záverom dodal, že príčinná súvislosť absentuje aj medzi navrhovateľmi tvrdeným nesprávnym úradným postupom odporcov a vznikom škody na strane navrhovateľov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že škoda na strane navrhovateľov vznikla v dôsledku platobnej neschopnosti nebankových subjektov splniť si svoje záväzky, t.j. z dôvodu ich nepriaznivej finančnej situácie a teda nemá súvislosť s nečinnosťou orgánov štátu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporcom 1/ až 4/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnili. Proti rozsudku podali odvolanie navrhovatelia a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože nevykonal nimi navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe toho vec nesprávne právne posúdil. Súdu prvého stupňa vytkli, že sa riadil len literou zákona bez toho, aby vyhodnotil jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov. Mali za to, že v právnom štáte je neprípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho života. Poukázali na to, že pri posudzovaní povahy činnosti nebankových subjektov je potrebné prihliadať na kontext, rozsah a dlhodobosť tejto činnosti, v rámci ktorej zmluvy s navrhovateľmi a ani žiadne iné podobné nesmerovali z dlhodobého hľadiska k plneniu záväzkov. Tieto zmluvy boli fingovanými úkonmi, maskujúcimi prijímanie vkladov od širokej verejnosti pod zámienkou zhodnotenia a ich použitia na pyramídovú hru, pri ktorej je plnenie záväzkov voči všetkým zúčastneným z dlhodobého hľadiska z podstaty veci vylúčené. Tieto súvislosti musia byť zrejmé z audítorských správ, resp. iných účtovných či daňových dokladov a daňových priznaní nebankových subjektov, ku ktorým mali orgány vo sfére zodpovednosti odporcu 3/ prístup. Pokiaľ by ich riadne skúmali a vyhodnotili, neoprávnenosť a podvodnosť podnikania nebankových subjektov by musela byť zrejmá a dala by sa trestne stíhať. Nesúhlasili ani s tým, že žaloba bola podaná predčasne pre neukončenie konkurzného konania voči úpadcom. Nebankové spoločnosti sa dostali do úpadku v roku 2002, bolo začaté konkurzné konanie na ich majetok a odvtedy nevykonávajú žiadnu konštruktívnu činnosť. Z tejto skutočnosti ako aj z priebehu konkurzných konaní je zrejmé, že ich pohľadávky v plnej výške určite uspokojené nebudú. Základ škody tak na ich strane bol daný a otvorenou ostala iba jej výška. Odporcovia 2/, 3/ a 4/ žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť. Odvolací súd rozsudkom č.k. 14Co/145/2010-216, zo dňa 24.2.2011, rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k navrhovateľom 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ potvrdil, odvolanie navrhovateľa 6/ odmietol a odporcom 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 6Cdo/206/2012-257, zo dňa 18.10.2012, rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o odmietnutí odvolania navrhovateľa 6/ zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie; vo zvyšnej časti dovolanie odmietol a o trovách konania rozhodol tak, že navrhovatelia 1/ až 5/ a odporcovia nemajú právo na ich náhradu. Vo vzťahu k navrhovateľovi 6/ uviedol, že odvolací súd zaťažil konanie vadou spočívajúcou v odňatí možnosti tohto navrhovateľa riadne konať pred súdom, keď neodstránil nedostatok plnomocenstva na zastupovanie v odvolacom konaní a jeho odvolanie odmietol. Za navrhovateľa 6/ podala odvolanie advokátska kancelária HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o. bez predloženia plnomocenstva na jeho zastupovanie. Navrhovateľ 6/ na výzvu súdu prvého stupňa podaním zo dňa 27.1.2015 predložil plnú moc na zastupovanie vo veci odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/415/2004-187, z 20.10.2009, ako aj ku všetkým ďalším právnym úkonom v danej veci advokátsku kanceláriu HKP Legal, s.r.o. (predtým HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o.) Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie navrhovateľa 6/ podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.4.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (t.j. v časti zamietnutia návrhu navrhovateľa 6/) potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Navrhovateľ 6/ sa náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu domáhal proti označeným odporcom 1/, 2/, 3/ a 4/. Hoci štát ako jediný zodpovednostný subjekt môže mať v konaní procesné postavenie odporcu len jedenkrát (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 149/2011, zo dňa 26.9.2012), odvolací súd ponechal uvedené označenie. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Uvedená zodpovednosť štátu je zodpovednosťou objektívnou. Štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené všetky podmienky zodpovednosti, a to existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, nie je daná zodpovednosť štátu podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. V prejednávanej veci navrhovateľ 6/ uzatvoril zmluvu so spoločnosťou BDV družstvo, teda s tzv. nebankovým subjektom, z ktorej zmluvy si tento nesplnil povinnosti. Tento tzv. nebankový subjekt nie je spoločnosťou, ktorá by na základe zák. č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a neskôr na základe zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní bola správcovskou spoločnosťou, ktorá by kolektívne investovala, teda zhromažďovala peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky do majetku vymedzeného daným zákonom, ktorá by vytvárala a spravovala podielové fondy a vykonávala nútenú správu podielových fondov; nebolo preukázané ani to, že by navrhovateľ 6/ bol investorom, a teda že by štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho zastupoval, mal vo vzťahu k navrhovateľovi 6/ a k daným subjektom práva a povinnosti vyplývajúce zo zákona o investičných spoločnostiach a investičných fondoch, resp. zo zákona o kolektívnom investovaní. Uvedené závery rovnako platia pre tvrdenú skutočnosť, že predmetný tzv. nebankový subjekt vykonával činnosť v zmysle zákona č. 21/1992 Zb. o bankách či zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch. Navrhovateľ 6/ preto neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázal, že by mu štát v zastúpení štátnych orgánov spôsobil škodu, že by pri vykonávaní činnosti spojenej s výkonom právomoci štátneho orgánu boli porušené pravidlá stanovené právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo porušili poriadok, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov danej činnosti, alebo aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nebola potom preukázaná ani príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ 6/ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by spochybnili vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. O náhrade trov odvolacieho konania odporcov 1/, 2/, 3/ a 4/ odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešní odporcovia 1/, 2/, 3/ a 4/ by mali proti navrhovateľovi 6/ právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov konania neuplatnili a súčasne im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd im ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.