Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/645/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104144728 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1104144728.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: F.. Q.. J.. M. R., E.., N.. XX.XX.XXXX, A. M. A., Č. XX, zast. JUDr. Júliusom Jánošíkom, advokátom v Bratislave, Klincova 35, proti odporcovi: Petit Press, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská 12, IČO: 35 790 253, zast. DEDÁK & Partners, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 45, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 eur, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. apríla 2009 č.k. 15C/427/2004 - 221 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom uložil odporcovi povinnosť bezplatne uverejniť v denníku SME v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku na totožnej strane a totožným písmom ako bol uverejnený článok "J. R., vynálezca" ospravedlnenie v tomto znení: Spoločnosť Petit Press, a.s. vydavateľ denníka SME oznamuje, že dňa 10.02.2003 bol v denníku SME uverejnený článok s názvom: "J. R., vynálezca", ktorého autorkou je F. V., obsahujúci nepravdivé údaje o Doc. JUDr. Ing. M. R., CSc. a iné nepravdivé údaje. Nepravdivý je údaj, že "Profesorka matematiky a fyziky Libuše Kostková SME povedala: "Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, že Ivan bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca." Pravdou je, že otec J.. J. R. pán Doc. JUDr. Ing. M. R., CSc. počas synovho štúdia na strednej škole žiadne študijné a iné problémy za syna neriešil a pani RNDr. R. K. opísaný výrok nepovedala a pána Ing. J. R. nikdy neučila. Nepravdivé sú údaje, že "...v čase Lexovho šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaže na priame predaje a týmto spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku Svikon, kde bol jedným zo spoločníkov M. R., ale aj manželka M. V., Č. M. M.." Pravdou je, že podnik SVIKON bol privatizovaný víťazom verejnej súťaže spoločnosťou SVIK s.r.o. Doc. JUDr. Ing. M. R., CSc. nikdy nebol spoločníkom žiadnej spoločnosti spolu s manželkami M. spoločníčkami spoločnosti SVIK s.r.o. nikdy neboli. Za uverejnenie nepravdivých a občiansku česť poškodzujúcich údajov sa vydavateľ denníka SME spoločnosť Petit Press, a.s. pánovi Doc. JUDr. Ing. M. R., CSc. ospravedlňuje. Petit Press , a.s., Vydavateľ denníka SME. Súd prvého stupňa návrh v časti zabezpečiť v denníku SME uverejnenie: Pravdou je, že k privatizácii podniku SVIKON došlo v čase, kedy Ing. J. R. na ministerstve nepôsobil, ...menované sa ani privatizácie podniku SVIKON nezúčastnili a v časti nemajetkovej ujmy v peniazoch, zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku 896,23 eur a titulom právneho zastúpenia JUDr. Q. Q. sumu 679,91 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že v denníku SME dňa 10.02.2003 bol uverejnený článok pod názvom: ". R., vynálezca", ktorého autorkou je F. V.. V článku mimo iných informácií bolo uverejnené vo vzťahu k osobe navrhovateľa: "Profesorka matematiky a fyziky R. K. SME povedala: "Jeho otec bol častým hosťom v riaditeľni. To, že J. bez problémov prechádzal, bola veľká zásluha jeho otca","v čase R. šafárenia na ministerstve sa zmenili verejné súťaže na priame predaje a týmto spôsobom bol odsúhlasený aj predaj podniku Svikon, kde bol jedným zo spoločníkov M. R., ale aj manželka M. V., či M. M.." Predmetný článok ako i ostatné (odporca v krátkom časovom období uverejnil asi 35 dehonestujúcich článkov) hlboko negatívne zasiahol do jeho rodinného i podnikateľského života. Denník SME je mienkotvorný, denne ho číta 650 až 700 tisíc, prevažne vzdelaných ľudí a podnikateľov. Čo sa týka vyjadrenia profesorky matematiky a fyziky, tieto tvrdenia sú nepravdivé, syn navrhovateľa nebol taký zlý žiak, že by bol dôvod v priebehu jeho štúdia na výberovom gymnáziu žiadať o intervenciu. Navrhovateľ navštevoval školu, lebo bol členom rodičovského združenia. Profesorka R. K. synovi nebola triednou učiteľkou a ani ho nikdy neučila. Po uverejnení predmetného článku sa navrhovateľ listom zo 17.02.2003 obrátil na profesorku R. K. za účelom odvolania nepravdivých tvrdení a ospravedlnenia. R. K. na predmetný list reagovala písomne, listom z 26.02.2003, že nesúhlasí s klamstvami napísanými na navrhovateľa a jeho syna J., jeho prílohou bol list z 19.02.2003 adresovaný denníku SME - šéfredaktorovi, v ktorom žiadala o opravu predmetného článku, keďže s autorkou článku nikdy nehovorila a ani jej neposkytla žiadne informácie. Ohľadom vyjadrenia, že verejné súťaže sa v čase R. šafárenia zmenili na priame predaje, takto bol odsúhlasený aj predaj podniku Svikon, kde jedným zo spoločníkov bol navrhovateľ ale aj manželka M. V., či M. M. sa navrhovateľ rovnako vyjadril, že je nepravdivé. Manželky M. V. a M. M. navrhovateľ vôbec nepozná. Pán V. a M. boli problémoví poslanci a pravdepodobne autorka článku chcela navrhovateľa zaradiť do tejto kategórie. V čase uverejnenia článku navrhovateľ s podnikom Svikon nebol v žiadnom vzťahu. Podnik Svikon bol privatizovaný zmluvou o predaji podniku z 13.07.1993, navrhovateľ svoj obchodný podiel predal 13.11.1996 fi. GRUPPO FINANZIARO TESSILE S.p.A., Italy a syn J. v čase privatizácie podniku Svikon na ministerstve nepôsobil. K časti nemajetkovej ujmy navrhovateľ poukázal na jeho široký podnikateľský záber v oblasti hotelierstva, poľnohospodárstva, predaja a kúpy nehnuteľností, finančné operácie na finančnej a komoditnej burze, pričom tento článok negatívne zasiahol do jeho aktivít, keď napr. pri obchodnom rokovaní s generálnym riaditeľom Mlyn Pohronský Ruskov bol spomenutý práve tento článok, čím rokovanie nabralo inú atmosféru, v dôsledku ktorej navrhovateľ bol nútený znížiť cenu obchodnej komodity. Vyskytli sa uštipačné poznámky na strane hostí v hoteli Barónka v Bratislave, "či je tu bezpečne, keď majiteľom je M. R.?", problém bol i pri zadávaní zákaziek remeselných prác, keď dodávatelia si pýtali vyššie preddavky ako je obvyklé a pod. Podľa navrhovateľa odporca rozšíril o navrhovateľovi brutálne zavádzajúce, nepravdivé a vymyslené informácie, pre ich rozšírenie využil najúčinnejšie médium, ktoré je mienkotvorné, rozširované na celom území SR i v zahraničí. Navrhovateľ vyzval odporcu k uverejneniu ospravedlnenia, avšak odporca ostal nečinný, preto sa navrhovateľ obrátil o nápravu cestou súdu. Odporca uviedol, že práca vydavateľa je oddelená od samotnej tvorby, práca vydavateľa má komerčný význam. Za obsah článkov zodpovedá šéfredaktor, vydavateľ do obsahu článkov nezasahuje. V čase uverejnenia predmetného článku existoval redakčný kódex iba v ústnej forme. Odporca ako vydavateľ za uverejnenie tohto článku cíti zodpovednosť. Podľa názoru odporcu informácie o podniku Svikon sa netýkajú osobnostných práv navrhovateľa, nakoľko sa týkajú syna navrhovateľa a spoločnosti, ktorá tento podnik privatizovala. Autorka článku F. V. ako i novinári V. Š. a V. K. požívajú ochranu slobody prejavu, ktorá je garantovaná Ústavou SR. Nie sú dané predpoklady morálnej satisfakcie a už vôbec nie satisfakcie v peniazoch. Návrh preto žiadal zamietnuť.Súd prvého stupňa poukážuc na ust. § 11, ust. § 13 ods. 1,2,3 O.z. dospel k záveru, že časti článku, ktoré sú predmetom konania, boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa, boli tendenčné a nepravdivé i napriek titulu článku a s ním spojených fotografií. Meno J. R. bolo v čase uverejnenia článku všeobecne známe z pozície politickej a v rovnakom rozsahu bolo známe i meno navrhovateľa z pozície podnikateľa, ako i spätosť týchto dvoch osôb vo vzťahu otca a syna. Podľa názoru súdu prvého stupňa s odkazom na vykonané dokazovanie prevzatej svedeckej výpovede RNDr. R. K. a svedka Ing. J. R., časť článku týkajúcu sa dôvodu bezproblémového štúdia syna navrhovateľa možno hodnotiť ako absolútne nepravdivú. Zo svedeckej výpovede RNDr. R. K. mal súd jednoznačne preukázané, že Ing. J. R. neučila, poznala ho ako bezproblémového žiaka, s autorkou článku nikdy nehovorila a informácie podané p. H. vôbec nepovedala tak, ako je uvedené v predmetnom článku. Zo svedeckej výpovede Ing. J. R. mal súd preukázané, že v škole nemal žiadne problémy a pre principiálnu povahu navrhovateľa, i keď by to bolo potrebné, tak by to neurobil. Súd mal preukázané svedeckou výpoveďou autorky článku, že vychádzala z informácií, ktoré nepreverila, preto túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich rozširovanie. Časť článku týkajúca sa pôsobenia syna navrhovateľa na ministerstve obsahuje viacero čiastkových informácií, ktoré sú zahrnuté do obsahu vety, preto súd túto časť článku skúmal ako celok s istou pointou zameranou na osobu navrhovateľa. Z listu Ministerstva hospodárstva SR z 15.04.2008 mal súd preukázanú ako pravdivú skutočnosť, že J.. J. R. pôsobil na Úrade vlády SR v čase od 30.06.1992 do 18.03.1994 a súčasne od 23.06.1993 do 15.03.1994 bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR v čase, kedy došlo k podpisu zmluvy o predaji podniku Svikon š.p. dňa 13.07.1993. Avšak súd prvého stupňa zdôraznil skutočnosť, že prevod majetku štátu na iné osoby je proces dlhodobý a podpísanie zmluvy je úkon konečný. Hoci k podpísaniu zmluvy o predaji podniku došlo dňa 13.07.1993, t.j. v čase, kedy J.. J. R. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR, avšak príprava prevodu majetku štátu podniku Svikon š.p. bola začatá v čase, kedy Ing. J. R. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Rozhodnutie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR o schválení privatizačného projektu bolo zo dňa 20.04.1993, teda v čase, kedy Ing. Ivan Lexa ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR a rovnako i verejná súťaž na predaj podniku Svikon š.p., bola vyhlásená dňom 01.06.1993, teda v čase, kedy J.. J. R. ešte nebol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Pravdou je, že spoločnosť SVIK spol. s r.o. sa stala víťazom verejnej súťaže v čase, kedy J.. J. R. bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR, avšak stalo sa tak rozhodnutím výkonného výboru Fondu národného majetku dňa 09.07.1993 a nie Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Z týchto preukázaných faktických informácií zo zmluvy o predaji podniku č.357/1993 z 13.07.1993 s poukazom na formuláciu tejto časti článku bol súd toho názoru, že informácie v tejto časti článku sú skresľujúce, jednoznačne spôsobilé u čitateľa vyvolať vnútený dojem o nepoctivej privatizácii a vyvolať množstvo nezodpovedaných otázok. Autorka článku v svedeckej výpovedi uviedla, že informácie nepreverovala, čím podľa názoru súdu k svojej práci pristupovala neprofesionálne, lebo jednoznačne nemala prehľad o tom, aký štátny podnik sa privatizoval a kto ho ako víťaz verejnej súťaže kúpil. Ak by si autorka článku informácie preverila, dozvedela by sa, že vo verejnej súťaži bol schválený prevod majetku štátu podniku Svikon š.p., ktorého navrhovateľ nebol nikdy spoločníkom tak, ako v článku uviedla a že víťazom verejnej súťaže, teda kupujúcim bola spoločnosť SVIK spol. s r.o., ktorej navrhovateľ bol spoločníkom v čase od 23.11.1992 do 24.02.1997. Takže v tejto časti je informácia absolútne nepravdivá, zmätočná. Rovnako je absolútne nepravdivá informácia o tom, že spoločníčkami podniku Svikon boli aj manželka M. V., či M. M. a to preto, že spoločníkmi štátneho podniku zo zákona nemohli byť fyzické osoby a spoločníčkami spoločnosti SVIK spol. s r.o. v zmysle výpisu z obchodného registra, menované nikdy neboli. Preto i túto časť článku súd vyhodnotil aj ako nedbanlivé prevzatie poznatkov a ich rozširovanie. Súd prvého stupňa potom dospel k názoru, že sloboda prejavu autorky článku hrubo porušila rovnováhu ochrany osobnosti občana a právne predpisy, ktoré túto ochranu garantujú ako napr. Občiansky zákonník v § 11, Ústava SR v čl. 12, 19. V časti súdom zamietnutého výroku, týkajúceho vyjadrenia, že ...k privatizácii podniku SVIKON došlo v čase, kedy J.. J. R. na ministerstve nepôsobil..., nakoľko z listu Ministerstva hospodárstva SR z 15.04.2008 mal súd preukázané, že Ing. J. R. v čase od 23.06.1993 do 15.03.1994 bol poverený riadením Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR a k privatizácii podniku Svikon š.p. došlo podpisom zmluvy o predaji podniku dňa 13.07.1993, teda v čase pôsobenia Ing. J. R. na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku SR. Návrh v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,99 eur (500.000,-Sk) súd prvého stupňa zamietol s poukazom na titul článku a s ním spojený fotografický materiál, ktorý bol esenciálne zameraný na inú osobu ako navrhovateľa, čím intenzita zásahu nepravdivých informácií uvedených v texte článku vo vzťahu k osobe navrhovateľa bola v úzadí a preto na ochranu osobnostných práv navrhovateľa sa javilo súdu uverejnenie ospravedlnenia za postačujúce. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., keďže navrhovateľ mal v konaní v časti ospravedlnenia neúspech v pomerne nepatrnej časti a návrh v časti nemajetkovej ujmy v peniazoch bol na úvahe súdu, súd priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca namietajúc, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ust. § 13 zák. č 40/1964 Zb. a konštatujúc, že otázku žalovateľnosti nároku posúdil súd prvého stupňa nesprávne, keď priznal navrhovateľovi morálnu satisfakciu za údaje, ktoré nie sú nepravdivé, resp. nedotýkajú sa cti navrhovateľa. Bol toho názoru, že zverejnený článok je potrebné posudzovať komplexne, nie len jeho izolované časti, najmä z toho pohľadu, že článok je venovaný J. R.. Avšak tak J. R. ako aj navrhovateľ boli verejne činné osoby, zastávali významné politické funkcie a teda musia znášať viac pozornosti, záujmu tlače ako v prípade bežných občanov. Článok mapuje profesionálnu minulosť J. R., nijako nezasahuje do intímnej sféry, súkromia navrhovateľa a v tejto súvislosti odporca spochybňoval aj dostatok vecnej legitimácie navrhovateľa. Zverejnený článok nijako nevybočuje z ústavných medzí slobody prejavu a je jednoznačne realizáciou slobody prejavu. Súd prvého stupňa neosvedčil existenciu v demokratickej spoločnosti nevyhnutných opatrení, potrebných na ochranu práv a slobôd navrhovateľa. Naopak navrhovateľ ako osoba, ktorá roky zastávala významné politické funkcie, je v centre záujmu verejnosti, sa sám ako osoba verejne známa dobrovoľne vzdal časti svojho súkromia. Odporca posudzoval aj otázku primeranosti obmedzenia slobody prejavu, ktoré rozviedol vo svojom podaní zo dňa 02.02.2011 uvedením testu proporcionality skladajúceho sa z testu vhodnosti, testu potrebnosti, test proporcionality v užšom zmysle slova (praktická súladnosť, P. vážiaca formula skladajúca sa ďalej z posúdenia otázky, kto je kritizovaný a čo je kritizované, kto kritizuje a kde je kritizované, kedy je kritizované, ako je kritizované. Odporca ďalej dôvodil, že v konaní nebolo preukázané, či zverejnené údaje sú skutočne pravdivé ako ani či výlučne a v priamom dôsledku uverejnenia predmetného článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu, ako aj doplnenému odvolaniu odporcu uviedol, že odporca v priebehu celého konania súdu nepreukázal pravdivosť ním zverejnených údajov o navrhovateľovi, rovnako nepreukázal žiadne kritéria a postupy pre likvidáciu porúch, vzniknutých porušením ust. § 16 zák. č. 81/1966 Zb. poukazujúc na to, že uverejnenie informácie, ktoré ohrozuje zákonom chránené záujmy spoločnosti alebo občanov, je zneužitím slobody prejavu slova a tlače. Odporca svoju obranu zúžil na právnu argumentáciu založenú na neobmedzenej slobode slova napriek tomu, že došlo k úplne vymyslenému obsahu článku, ktorý je plný zámerne klamlivých, zavádzajúcich a difamujúcich tvrdení vyprodukovaných s cieľom pošpinenia navrhovateľa. Navrhovateľ opätovne podrobne zhodnotil skutkový a právny stav predmetu konania, vyjadrujúc sa podrobne k obsahu článku a jeho účinkom s tým, že navrhol, aby odvolací súd rozhodol v rozsahu odvolania. Odvolací Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29. marca 2011 č.k. 5Co/248/2009 - 328 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, že výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. 10. 2006 č.k. 14C/636/2004-97 (v ktorom konaní vystupoval totožný navrhovateľ a ako odporca vystupovala F.Š. V., autorka článku) nadobudol právoplatnosť dňa 16. 1. 2007, pričom týmto rozhodnutím bola uložená odporkyni povinnosť strpieť, aby navrhovateľ v denníku Sme na náklady odporkyne uverejnil text ospravedlnenia nadväzujúci na výrok ako v prejednávanej veci. Tento výrok dňom jeho právoplatnosti zaväzuje tak účastníkov konania, ako aj súdy, teda i odvolací súd v prejednávanej veci a preto nemožno nanovo pristupovať k hodnoteniu pravdivosti či nepravdivosti jednotlivých tvrdení v predmetnom článku uverejnených, ako ani posudzovať schopnosť článku zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Tieto skutočnosti boli už posudzované v rámci označeného iného konania so záverom, že článkom došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a k zásahu do jeho súkromného, rodinného a profesionálneho života, zníženiu ľudskej dôstojnosti a mena a to najmä publikovaním nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií s poukazom, že sa jednalo o mienkotvorný denník s vysokým nákladom. Odvolací súd teda rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil s poukazom na záväznosť výroku iného právoplatného rozsudku súdu. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. októbra 2012 pod sp. zn. 5Cdo/176/2011 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. marca 2011 č.k. 5Co/248/2009 - 328 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Poukázal na to, že pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru o správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pre ktoré v zmysle ustanovenia § 219 O.s.p. toto rozhodnutie potvrdí, avšak z iných dôvodov, než ku ktorým dospel súd prvého stupňa, zakladá protichodný stav, keď popri právnom závere o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd zastáva ďalší (odlišný) názor, čo z logického hľadiska popri sebe nemôže obstáť a bez ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania. Odvolací súd opätovne prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pričom dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového súdu je v odvolaním napadnutých častiach vecne správny. Právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a zvláštnej ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred všeobecnými súdmi. Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11 O.z. nie je vyčerpávajúci, občiansky zákonník chráni aj iné zložky a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. O.z. a bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie. Neoprávneným zásahom však môže byť aj pravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa intímnej sféry života občana, rovnako chránenej ust. § 11 O.z. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojím obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ust. § 11 a nasl. O.z. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Môže byť urobené ústne, písomne, alebo inak, pokiaľ z tohto iného spôsobu je možné vyvodiť jeho zmysel a význam. Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby, vo zverejňovaní i pravdivých správ z intímneho a rodinného života proti jej vôli, ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného resp. nemorálneho konania, v kritike presahujúcej obsahom, formou i cieľom rámec pravdivej a objektívnej kritiky a pod. Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje občiansky zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Všade tam, kde sa jedná o stret dvoch rovnocenných záujmov, v danom prípade konkrétne práva na informácie a ich šírenie na strane jednej, a cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia fyzickej osoby na strane druhej, jej potrebné, aby hodnotenie pôsobenia týchto dvoch práv bolo vždy podľa všetkých okolností jednotlivého prípadu vyvážené, teda aby jedno z nich nebolo neopodstatnene uprednostnené pred druhým. V týchto kolíznych prípadoch, v ktorých záujem jednotlivej fyzickej osoby ustupuje inému záujmu, platí, že s ohľadom na možnosť zneužitia tohto iného záujmu, musí vždy byť zaručená základná ochrana dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby ako základnej hodnoty súkromného práva a práva vôbec. Právo verejnosti na informácie je jedným z významných práv v demokratickej spoločnosti, ktoré sa za určitých okolností môže vzťahovať i na určité aspekty súkromného života verejne činných osôb. Pokiaľ sa však zverejnené informácie týkajú výlučne podrobností zo súkromného života a ich zverejnenie slúži výlučne k uspokojeniu zvedavosti určitej časti čitateľov po intímnostiach zo súkromia verejne činnej osoby, nejde o príspevok v diskusii o otázke všeobecného záujmu. Za týchto okolností je potrebné slobodu prejavu vykladať zužujúcim spôsobom. U verejne činnej osoby sa vyššia miera tolerancie pri posúdení skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov uplatnených v kritike súvisiacej s verejnou činnosťou, ktorú táto osoba vykonáva, spravidla nevzťahuje na nepravdivé skutkové údaje o verejne činnej osobe. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má navrhovateľ bremeno tvrdenia v tom, že odporca zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre navrhovateľa vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že navrhovateľ uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdené dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Navrhovateľ je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na odporcovi je, aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo navrhovateľa vylučujú. Pokiaľ teda ide o nároky v oblasti ochrany osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní navrhovateľa. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah do osobnosti bol oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti odporcu. Navrhovateľ už v návrhu na začatie konania jednoznačne označil a vymedzil nepravdivé tvrdenia v článku, uviedol, že ide o jeden zo série článkov napádajúcich a škandalizujúcich osobu navrhovateľa postupne uverejňovaných v denníku SME, pričom vždy ide o násilné spájanie faktu s polopravdou a výmyslom, so zjavným cieľom využitím tlače realizovať zlý úmysel smerujúci k poškodeniu občianskej cti navrhovateľa. Článok obsahuje množinu absolútne nepravdivých, polopravdivých informácií a fikcii, využitých s cieľom formou približnou bulváru ( nerešpektujúcou novinársky žáner) teda miešaním skutočnosti (faktov) s domnienkou a komentárom autorky a poznámkou autorky predložiť a sprístupniť čitateľom informácie smerujúce k zníženiu hodnovernosti navrhovateľa o jeho údajnom prepojení na iné osoby, ktorých rodinní príslušníci sú politicky činní. Vlastnými úvahami autorky, ktoré boli širokej verejnosti predložené v mienkotvornom denníku ako pravda, došlo k poškodeniu občianskej cti navrhovateľa, pričom autorka vytvorila dojem, že navrhovateľ si nečestne počínal v minulosti a že takéto počínanie stále pretrváva, čo má za následok získanie majetku nepoctivým a nekalým spôsobom. Uverejnenie predmetného článku v mienkotvornom denníku vyvolalo u navrhovateľa neobvyklé ujmy v rodinnom živote, ako aj pri uplatňovaní práv a povinností spoločníka, akcionára obchodných spoločností, v ktorých pôsobí, vo vzťahu k zamestnancom ním riadených obchodných spoločností, ako aj u tuzemských a zahraničných obchodných partnerov. Odporca v priebehu celého konania pred prvostupňovým súdom nepreukázal pravdivosť ním zverejnených údajov o navrhovateľovi, svoju obranu zúžil na argumentáciu založenú na slobode slova napriek tomu, že došlo k úplne vymyslenému obsahu článku, ktorý je plný zámerne klamlivých, zavádzajúcich a difamujúcich tvrdení vyprodukovaných s cieľom pošpinenia navrhovateľa. Uvedené tvrdenia odporcu zverejnené v článku nemajú základ v objektívnych skutočnostiach, sú difamujúce, a preto zverejnenie týchto tvrdení predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľa a nemôžu požívať právnu ochranu. So zreteľom na obsah odvolania odporcu sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvého stupňa svojim postupom neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom, pričom odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom ( II.ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces ( IV.ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý po dokazovaní vykonanom v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa i s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.