Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/181/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106216798 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1106216798.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: Constellium Extrusions Děčín, s. r. o., sídlo Ústecká 37, Děčín V., Česká republika, IČO: 183 80 654, zastúpený L.. L. N., F. B. XX/XX, Ú. O. G., Č. E., proti žalovanému: L.. R. V., P.., F. W., F. L. XX, V., zastúpený JUDr. Miroslavom Mikušom, advokátom, sídlo Šoltésovej 2, Bratislava, o zaplatenie príslušenstva z istiny a o vzájomnej žalobe, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 15C/49/2006-275 zo dňa 8. októbra 2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach týkajúcich sa veci samej p o t v r d z u j e. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 32.633,41 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 17. 07. 2004 do 04. 10. 2004; zo sumy 22.725,03 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 05. 10. 2004 do 06. 02. 2009; zo sumy 778,40 € s 10 % úrokom z omeškania ročne od 07. 02. 2009 do 03. 04. 2009 a náhradu trov konania spoločnej advokátskej kancelárii združenia advokátov L.. L. N. U.. I. O. na účet vedený v H. V., R.. F.. - P. Ú. O. G., Č.Í. Ú.: XXXXXXXXXX/XXXX vo výške 2.315,61 €, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. V časti vzájomnej žaloby rozhodol tak, že uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 2.944,39 € titulom bezdôvodného obohatenia s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 04. 04. 2009 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol. Žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania v časti vzájomnej žaloby právo. 2. Vychádzal zo zistenia, že rozsudkom býv. Mestského súdu v Bratislave zo 17. 09. 1996 pod č. k. 26Cb/336/94 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. 12. 1997 pod č. k. 26Cb/336/94 v právnej veci žalobcu Aluminium Děčín, spol. s r. o., Ústecká 37, Děčín proti žalovanému BEZ Rozvádzače, a. s. v likvidácii, Rybničná 40/a, Bratislava, bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi 421.929,- Sk (14.005,48 €) a k náhrade trov konania 18.092,- Sk (600,54 €), titulom neuhradených faktúr za dodávku tovaru. Rozsudok sa stal právoplatný 29. 10. 1996. Doplňujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. 12. 1997 pod č. k. 26Cb/336/94 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 0,09 % za každý deň omeškania od splatnosti jednotlivých faktúr do zaplatenia. Rozsudok sa stal právoplatný 23. 01. 1998. Aluminium Děčín, ako právny nástupca Alusuisse Děčín, s. r. o., podala návrh na výkon exekúcie u žalovaného, ktorý dňa 07. 12. 1998 upovedomil o začatí exekúcie pod č. k. 26Cb/336/94, 26Cb/33/94. Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I., Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odbor ekonomickej kriminality zo 07. 02. 2005 pod ČVS: ORP-1268/OEK-B1-2004 Šj súd zistil, že na účet súdneho exekútora bola poukázaná likvidátorom spoločnosti BEZ Rozvádzače, a. s., v likvidácii, suma vo výške 1.480.965,- Sk (49.159,€). Z takto poukázanej sumy súdny exekútor žalobcovi vyplatil dňa 28. 01. 2000 sumu 497.851,- Sk (16.525,62 €) a dňa 04. 10. 2004 sumu 298.500,- Sk (9.908,38 €). Keďže žalovaný nevyplatil celý exekučný titul, žalobca žiadal priznať zvyšok. 3. Svoje rozhodnutie v časti žaloby o zaplatenie príslušenstva odôvodnil ustanoveniami § 31 ods. 2, § 196, § 197 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase zmluvy o vykonaní exekúcie a upovedomenia o začatí exekúcie, ustanoveniami § 51, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 Občianskeho zákonníka keď uviedol, že vo veci pôvodného návrhu súd rozhodol rozsudkom zo 07. 02. 2008 pod č. k. 15C/49/2006-69 v spojení s opravou z 05. 03. 2008 pod č. k. 15C/49/2006-89 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 773.207,- Sk (25.665,77 €) s 15 % úrokom z omeškania ročne od 28. 01. 2000 do zaplatenia, k náhrade trov konania a vo zvyšku návrh zamietol. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalovaný. V priebehu odvolacieho konania žalovaný čiastočne plnil, preto odvolací súd rozsudkom zo 04. 03. 2010 pod č. k. 9Co/176/2008-155 rozhodol tak, že späťvzatie v časti zaplatenia istiny 21.946,63 € pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil. V časti istiny 4.487,38 € rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol a v časti príslušenstva a trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že pri uplatnenom návrhu treba vychádzať zo skutočne vymoženej pohľadávky 1.480.965,- Sk (49.159,03 €), ktorú žalovaný zadržiaval a keďže v priebehu konania žalovaný žalobcovi plnil vo výške 1.576.829,- Sk (52.341,15 €), predmetom sporu ostáva už len príslušenstvo. Žalobca špecifikoval výšku úroku z omeškania zo sumy, ktorú žalovaný vymohol od likvidátora povinného 1.480.965,- Sk (49.159,03 €) z ktorej dňa 28. 01. 2000 žalobcovi vyplatil 497.851,- Sk (16.525,62 €), čím sa vo zvyšnej časti vo výške 983.114,- Sk (32.633,41 €) dostal do omeškania. Žalovaný ďalej plnil 04. 10. 2004 vo výške 298.500,- Sk (9.908,39 €), dňa 06. 02. 2009 vo výške 21.946,63 € a dňa 03.04.2009 vo výške 3.722,79€. Z uvedeného potom žalobca špecifikoval úroky z omeškania vo výške 15 % zo sumy 32.633,41 € od 28. 01. 2000 do 04. 10. 2004, zo sumy 22.725,02 € od 05. 10. 2004 do 06. 02. 2009 a zo sumy 778,39 € od 07. 02. 2009 do 03. 04. 2009. 3.1. Spornou v konaní týkajúcej žaloby o zaplatenie príslušenstva zostala otázka omeškanie žalovaného s poukázaním vymoženej pohľadávky, ktorú žalobcovi ako oprávnenému riadne a včas nevyplatil. Exekučný poriadok platný a účinný v čase exekúcie neobsahoval žiadne limity o splatnosti vymoženej pohľadávky exekútora voči oprávnenému subjektu a v Zmluve o vykonaní exekúcie z 29. 10. 1998 (č. l. 12) sa účastníci nedohodli na splatnosti vymoženej pohľadávky exekútora voči oprávnenému (žalovaný sa len zaviazal v zmysle Exekučného poriadku vykonať exekučný titul bez zbytočného odkladu, pokiaľ to bude možné a hospodárne), preto súd prvej inštancie ustálil, že na túto situáciu treba aplikovať všeobecný predpis, t. j. Občiansky zákonník, keďže žalovaný nie je podnikateľom (vyplýva to z § 5 ods. 2 Exekučného poriadku) a pre určenie dátumu omeškania hľadal právnu rovnováhu a spravodlivosť. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný mal záujem na plnení vymoženej pohľadávky, konal zodpovedne, keď po tom ako zistil, že na strane žalobcu došlo k zmene obchodného mena, čo v danom období nebolo možné zistiť ako dnes, kliknutím na stránku obchodného registra, preto túto informáciu zisťoval priamo od žalobcu. Keďže žalovaný požadovanú informáciu od žalobcu nedostal a označenie žalobcu nekorešpondovalo s označením subjektu ku ktorému mal poverenie a uzavretú zmluvu o vykonaní exekúcie, správal sa podľa názoru súdu prvej inštancie ako rozumný hospodár a zvyšok vymoženej pohľadávky z opatrnosti zadržal. S poukazom na ďalší priebeh exekučného konania a na pripojený spis Okresného súdu Bratislava III. pod č. k. 40Er/418/99 súd zistil, že predmetná exekúcia bola zastavená uznesením z 03. 03. 2004, v tejto časti právoplatným 16. 07. 2004. Žalovaný od právoplatnosti zastavenia exekúcie nepochybne vedel, komu má zvyšok vymoženej pohľadávky vyplatiť, a preto súd prvej inštancie ustálil, že nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal s výplatou zvyšnej vymoženej pohľadávky do omeškania, a preto žalovaného zaviazal na úroky z omeškania zo zvyšku jednotlivých neuhradených splátok, a to zo sumy 32.633,41 € (49.159,03 € uhradené k 17. 01. 2000 - 16.525,62 € uhradené 28. 01. 2000) s 9 % úrokom z omeškania ročne od 17. 07. 2004 do 04. 10. 2004; zo sumy 22.725,03 € (32.633,41 € zostatok - 9.908,38 € uhradené 04. 10. 2004) s 9 % úrokom z omeškania ročne od 05. 10. 2004 do 06. 02. 2009, zo sumy 778,40 € (22.725,03 € zostatok -21.946,63 € uhradené 06. 02. 2004) s 10 % úrokom z omeškania ročne od 07. 02. 2009 do 03. 04. 2009, pričom výšku úroku z omeškania stanovil podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. (žalovaný nie je podnikateľom) v sadzbe ECB. Žalobca žiadal priznať úroky z omeškania vo výške 15 %, čo nie je v súlade s vyššie uvedenými právnymi predpismi a odôvodnením a dátum omeškania určil už od 28. 01. 2000 (k úhrade prvej splátky), preto vo zvyšku žalobu zamietol. 3.2 O trovách konania v časti žaloby o zaplatenie príslušenstva súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p., keď žalobca bol s poukazom na celý priebeh konania neúspešný len v nepatrnej časti, a preto mu priznal trovy konania, ktoré spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku 1.674,50 €, v cestovných nákladoch v konaní pred rozhodnutím odvolacieho súdu 2.669,- Sk (88,59 €) a trovách právneho zastúpenia 552,52 €, spolu 2.315,61 €. Cestovné náklady súd priznal na základe predloženého vyúčtovania v súlade s vyhláškou o cestovných náhradách za cestu ČSD Děčín - Bratislava a späť dňa 06. 02. 2008 v hodnote 1.493,- Kč, po prepočte kurzu na Sk ku dňu zakúpenia cestovného lístka, t. j. 1.851,- Sk, miestna preprava 18,- Sk, diéty za jeden deň 800,- Sk, t. j. spolu: 2.669,- Sk (88,59 €). Trovy právneho zastúpenia súd priznal podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. §10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), c), d) za sedem úkonov právnej služby, pričom sadzba jedného úkonu je 71,37 €. Z priznaných úrokov z omeškania v celkovej výške 1.356,10 € za úkony 1. prevzatie a príprava 26. 01. 2010, t. j. 71,37 € a režijný paušál 7,21 €, 2. účasť na pojednávaní pred KS v BA 04. 02. 2010, t. j. 71,37 € a režijný paušál 7,21 €, 3. účasť na pojednávaní pred OS BA I. 28. 06. 2012, t. j. 71,37 € a režijný paušál 7,63 €, 4. písomné podanie na súd 16. 10. 2012, t. j. 71,37 € a režijný paušál 7,63 €, 5. účasť na pojednávaní 23. 10. 2012, t. j. 71,37 € a režijný paušál 7,63 €, 6. účasť na pojednávaní 12. 02. 2013, t. j. 71,37 € a režijný paušál 7,81 €, 7. písomné vyjadrenie 16. 04. 2013, t. j. 71,37 € a režijný paušál 7,81 €, t. j. spolu 552,52 €. 4. V časti vzájomnej žaloby svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 Občianskeho zákonníka keď uviedol, že žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal od žalobcu zaplatenia sumy 3.065,94 € titulom bezdôvodného obohatenia s 9,5 % úrokom z omeškania od 01. 04. 2009 do zaplatenia, keďže v samotnom rozhodnutí odvolacieho súdu je konštatované, že žalobca nárok odvíjal od sumy 1.569.588,- Sk (52.100,78 €) hoci takáto suma v exekučnom konaní vymožená nebola a žalovaný pravdepodobne pre chyby v počítaní vyplatil navrhovateľovi viac, než na čo mal nárok. V ďalšom sa odporca domáha zaplatenia 10.052,45 € s 15 % úrokom z omeškania ročne od 01. 04. 2009 do zaplatenia titulom škody, ktorá žalovanému vznikla nezaplatením odmeny exekútora na ktorú mu vznikol nárok podľa § 196 zák. č. 233/1995 Z. z. Zo skutočne vymoženej sumy predstavuje odmena súdneho exekútora 10.052,45 €, ktorá bola splatná v deň, ako splatnosť vymoženej pohľadávky. Odmenu exekútora platí povinný v exekučnom konaní ale tým, že žalobca zobral návrh na vykonanie exekúcie späť, zamedzil možnosť uplatniť si túto čiastku exekútorom u povinnej osoby a tým prevzal zodpovednosť za zaplatenie odmeny v prospech exekútora, takže takýmto úmyselným konaním spôsobil žalovanému škodu. Keďže späťvzatie návrhu je úmyselným konaním (na späťvzatie návrhu nebol dôvod) ktorým vznikla škoda, existuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalobcu. 4.1. Súd prvej inštancie zistil, že vymožená pohľadávka k 28. 01. 2000, bola na účet žalovaného poukázaná likvidátorom vo výške 1.480.965,- Sk (49.159,03 €). Z tejto vymoženej sumy žalovaný žalobcovi vyplatil 28. 01. 2000 sumu 497.851,- Sk (16.525,62 €), 04. 10. 2004 sumu 298.500,- Sk (9.908,38 €), 06. 02. 2009 sumu 21.949,63 €, 03. 04. 2009 sumu 3.722,79 €, spolu vyplatil 52.103,42 €, bez započítania poplatkov za bankové prevody na ktoré má nárok exekútor v rámci trov exekúcie. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaný žalobcovi skutočne vyplatil viac, čím plnil bez právneho dôvodu a u žalobcu došlo k zväčšeniu majetkových hodnôt podľa § 451 Občianskeho zákonníka titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalovanému vydať vo forme peňažnej náhrady, keďže vymožená suma bola vo výške 49.159,03 €, preto rozdiel vo výške 2.944,39 € je bezdôvodným obohatením (vo zvyšku bola žaloba zamietnutá) spolu s úrokom z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (nakoľko žalovaný nie je podnikateľom, čo vyplýva z § 5 ods. 2 Exekučného poriadku), v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., a to od nasledujúceho dňa od úhrady poslednej sumy (dňa 03. 04. 2009). 4.2. Vzájomnú žalobu v časti zaplatenia 10.052,45 € s príslušenstvom titulom škody zamietol pre prekážku res iudicata s tým, že zo spisu Okresného súdu Bratislava III. pod č. k. 40Er/418/99 mal preukázané, že uznesením z 03. 03. 2004 pod č. k. 40Er/418/99-20 súd exekúciu zastavil, v tejto časti rozhodnutie sa stalo právoplatným 16. 07. 2004 a o trovách exekúcie rozhodol uznesením zo 06. 11. 2007 pod č. k. 40Er/418/99-68 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 20. 11. 2008 pod č. k. 15CoE/73/2008-86 tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal, keď rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. 01. 2009. Napriek uvedenému súd prvej inštancie nárok v tejto časti posudzoval i podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, keď poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a dospel k záveru, že nebola splnená už prvá podmienka zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti žalobcom. Žalovaný nepreukázal, že žalobca vykonal úkon, ktorý by bol v rozpore s objektívnym právom. Podľa názoru súdu to, že žalobca v exekučnom konaní ako oprávnený, zobral návrh na výkon exekúcie späť a exekúciu žiadal zastaviť z dôvodu, že pohľadávka oprávneného bola čiastočne vyrovnaná, bolo jeho legitímnym právom (NS SR č. k. MCdo/53/01). Takýto úkon žalobcu nemožno hodnotiť ako protiprávny a ani že by v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, nakoľko sám žalovaný ako exekútor, doručil súdu späťvzatie návrhu na zastavenie exekúcie a vyúčtoval trovy exekúcie o ktorých bolo právoplatne rozhodnuté tak, ako je vyššie uvedené. 4.3. O trovách konania v časti vzájomnej žaloby súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, keďže žalovaný bol v časti vzájomnej žaloby úspešný len čiastočne. 5. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote v časti o náhrade trov konania a v časti, ktorým súd prvej inštancie vyhovel vzájomnej žalobe podal odvolanie žalobca. Uviedol, že žalobca sa nemohol bezdôvodne obohatiť pokiaľ žalovaný nezaplatil celkový dlh vrátane príslušenstva, ako vyplýva z napadnutého rozsudku. Celková čiastka úroku z omeškania, ktorú má žalovaný žalobcovi zaplatiť predstavuje 9.520,25 €. Pokiaľ súd porovnávaním vymoženej čiastky 49.159,03 € a vyplatenej čiastky 52.103,40 € dospel k záveru, že rozdiel predstavuje bezdôvodné obohatenie, dospel k nesprávnemu záveru, pretože čiastka ani z ďaleka nedosahuje celkovú výšku úroku z omeškania. Žalobca nesúhlasí s výškou trov konania. Celková výška priznaných úrokov z omeškania je 1.356,10 €, čo je zjavná chyba v počítaní. Celkom nesprávny je súdom prvej inštancie zistený základ pre výpočet odmeny zástupcu, keď právny zástupca žalobcu vypočítal úrok z omeškania v celkovej výške 9.520,25 €. Ďalej súd prvej inštancie priznal právnemu zástupcovi žalobcovi 7 úkonov právnej služby a 7 režijných paušálov, avšak opomenul cestovné, výdavky a náhrady v súvislosti z konaním dňa 12. 2. 2013, vrátane noclažného, straty času, napriek tomu, že tieto náklady žalobca riadne uplatnil a doložil. Rovnako je nesprávny i výrok súdu o nákladoch konania zo vzájomného návrhu. Akokoľvek žalobca uplatnil nárok na náhradu nákladov konania s ním vypočítanej výšky úrokov z omeškania, pričom nepočítal zvlášť náklady zo vzájomného návrhu, pokiaľ súd prvej inštancie s ohľadom na iný výpočet úroku z omeškania nepriznal žalobcovi požadovanú čiastku, mal podľa názoru žalobcu prihliadnuť ku skutočnosti, že žalovaný bol so svojim návrhom neúspešný, zhruba v 80-tych %, takže za túto časť konania by žalobcovi mala prislúchať náhrada trov konania a žalobcom uplatňovaná náhrada právneho zastúpenia je síce na jednu stranu vyššie než náhrada priznaná, na druhú stranu nižšia, než by náhrada v úhrne za úroky z omeškania a pomernú časť nákladov z konania zo vzájomného návrhu, preto súd prvej inštancie mal priznať náhradu trov konania vyššiu. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vzájomný návrh zamietne a žalobcovi prizná náhradu trov konania. 6. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote v jeho vyhovujúcej časti napadol žalovaný vo vyhovujúcej časti, týkajúcej sa zaplatenie príslušenstva a v zamietajúcej časti, týkajúcej sa vzájomnej žaloby. Uviedol, že exekučný poriadok účinný v čase vedenia exekúcie neobsahoval ustanovenie, ktoré by stanovovalo termín splatnosti exekvovanej časti exekútorom oprávnenému, a preto túto skutočnosť je potrebné vyvodil zo všeobecne právneho predpisu, ktorým je Občiansky/Obchodný zákonník, pričom oba predpisy ustanovujú situáciu, kedy je dlžník oprávnený určiť časť splnenia záväzku, preto je možné predpokladať, že záväzok sa stal platným po určení takéhoto času dlžníkom a to z dôvodu, že tento pre splnenie svojho záväzku potreboval mať osvedčené skutočnosti, ktoré odôvodňujú plnenie oprávnenému. Exekútor je povinný konať s odbornou starostlivosťou, pričom k základným znakom, povinnostiam patrí vydanie exekvovanej čiastky oprávnenému, ak mal pochybnosti, bol súdny exekútor povinný preveriť si právnu situáciu, ak mal teda oprávnený záujem na neodkladnom plnení, mal poskytnúť súdnemu exekútorovi súčinnosť, aby osvedčil svoj nárok. Postup súdneho exekútora bol posudzovaný aj Slovenskou komorou exekútorov, listom zo dňa 17. 5. 2005, v ktorom sa vyjadrila, že súdny exekútor pri svojej činnosti nepochybil. Ani v roku 2005 nebola zo strany oprávneného poskytnutá dostatočná súčinnosť súdnemu exekútorovi a relevantné podklady neboli súdnemu exekútorovi zaslané, preto nemohol byť súdny exekútor v omeškaní. S prihliadnutím na ustanovenie všeobecného právneho predpisu bol čas určenia plnenia záväzku ponechaný na dlžníka. Ak oprávnený s tým časom nesúhlasí, mohol v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka sa obrátiť na súd, aby určil splatnosť záväzku. Kvalifikovaná výzva zo strany veriteľov nikdy nebola žalovanému doručená. Obchodný zákonník vyžaduje výzvu veriteľa aktívne správanie veriteľa smerom k dlžníkovi a za takýto úkon nemožno považovať nadobudnutie právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Rozsudok považuje za nepreskúmateľný z dôvodu nedostatku jeho zdôvodnenia. Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške 3.065,94 €, súd prvej inštancie však žalovanému priznal iba sumu 2.944,39 € spolu s úrokom z omeškania. V zdôvodnení však vôbec neodôvodnil, prečo priznal žalovanému nižšiu sumu ako tento svojim vzájomným návrhom žiadal. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že je zjavné, že žalobca nesprávne vyhodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalobca si neuvedomil, že právo priznané žalovanému je z titulu bezdôvodného obohatenia žalobcu, pretože žalovaný vyplatil žalobcovi väčšiu sumu ako v exekučnom konaní vymohol. Súd teda túto istinu správne priznal žalovanému spolu s príslušným úrokom z omeškania. Na druhej strane žalobca sa domáha priznania úroku z omeškania. Skutočnosť, či však žalovaný bol v omeškaní, ale od ktorého momentu, je stále predmetom konania. Žalovaný niekoľkokrát namietal a právne zdôvodnil, z akého dôvodu sa v omeškaní nenachádzal, túto skutočnosť uznal aj súd prvej inštancie, ktorý uviedol, že žalovaný sa správal ako riadny hospodár, keď z opatrnosti peniaze zadržal pre nejasnosti v identifikačných údajov žalobcu. Žalobca teda nemôže započítať údajnú pohľadávku, pretože táto je sporná, na druhej strane pohľadávka žalovaného sporná nie je, čo osvedčil nielen súd prvej inštancie, ale aj krajský súd, z dôvodu ktorého navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu žalobcu neprihliadol z titulu jeho nedôvodnosti. 8. Žalobca písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanému nezaslal. 9. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C. s. p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C. s. p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p.) a dospel k záveru, že dôvodné je len odvolanie žalobcu v časti náhrady trov konania. 10. Predmetom konania v danom štádiu je zaplatenie príslušenstva a žalovaným uplatnené nároky vzájomnou žalobou titulom bezdôvodného obohatenie a náhrady škody. Ako už bolo uvedené vyššie súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom z 07. 02. 2008 č. k. 15C/49/2006-69 v spojení s uznesením z 05. 03. 2008 č. k. 15C/49/2006-89 rozhodol tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 773.207,- Sk (25.665,77 €) s 15 % úrokom z omeškania ročne od 28. 01. 2000 do zaplatenia, k náhrade trov konania a vo zvyšku návrh zamietol. Na základe odvolania žalovaného a späťvzatia časti žaloby odvolací súd rozsudkom zo 04. 03. 2010 pod č. k. 9Co/176/2008-155 rozhodol tak, že späťvzatie v časti zaplatenia istiny 21.946,63 € pripustil, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil. V časti istiny 4.487,38 € rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol a v časti príslušenstva a trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v tejto časti vrátil na ďalšie konania. Odvolací súd okrem iného v odôvodnení svojho rozhodnutie uviedol, že žalobca sa pôvodne domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 796.351,- Sk (26.434,01 €) s príslušenstvom. Žalobca vychádzal z toho, že pred podaním návrhu na súd mu žalovaný vyplatil sumu 773.207,- Sk (25.665,77 €) pozostávajúcu z dvoch úhrad, realizovaných odporcom dňa 28. 1. 2000 vo výške 497.851,- Sk (16.525,63 €) a dňa 4. 10. 2004 vo výške 298.500,- Sk (9.908,38 €). Súčet úhrad vyplatených odporcom pred podaním návrhu na súd však činí v skutočnosti 796.351,- Sk (497.851,- Sk + 298.500,- Sk) a nie 773.207,- Sk. V tomto smere žalobca urobil už pri podávaní návrhu na súd počítaciu chybu. Zadržiavané plnenie zo strany žalovaného v čase podania návrhu - vychádzajúc zo sumy 1.480.965,- Sk (49.159,03 €), ako poskytnutého plnenia žalovanému - exekútorovi - likvidátorom BEZ Rozvádzače, a. s., v likvidácii, (ako vymoženej čiastky v januári 2000) - po odpočítaní plnenia poskytnutého žalovaným žalobcovi i pred podaním návrhu, t. j. po odpočítaní sumy 796.351,- Sk (26.434,01 €) - predstavovalo sumu vo výške 684.614,- Sk, (22.725,02 €, t. j. 1.480.965,- Sk - 796.351,- Sk) a návrh žalobcu ku dňu podania návrhu na súd 22. 5. 2006 bol dôvodný len čo do výšky istiny 684.614,- Sk (22.725,02 €) s príslušenstvom. Žalovaný po podaní návrhu na súd plnil žalobcovi 25.669,42 € (773.316,- Sk), t. j. už spomínané dve čiastočné úhrady 21.946,63 € + 3.722,79 €, pričom žaloba žalobcu bola dôvodná len čo do sumy 22.725,02 €. 11. Z vyššie uvedených skutočností treba vychádzať, keď bolo v konaní ďalej preukázané, že žalovaný sa ako dlžník dostal do omeškania s poukázaním vymoženej pohľadávky žalobcovi a tento ako veriteľ má v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie ustálil otázku omeškania žalovaného s poukázaním vymoženej pohľadávky, ktorú žalobcovi ako oprávnenému riadne a včas nevyplatil dňom 17. 7. 2004, t. j. dňom nasledujúcim po právoplatnosti uznesenia z 03. 03. 2004, č. k. 40Er/418/99-20, ktorým súd exekúciu zastavil. Žalobca žiadal priznať úroky z omeškania už od 28. 1. 2000 a vo výške 15 %, ktorý návrh bol v tejto časti vo zvyšku zamietnutý a nebolo voči tomuto výroku podané odvolanie. Odvolací súd zastáva názor, že k omeškaniu žalovaného došlo ešte skôr ako dňom 17. 7. 2004, ktorý za prvý deň omeškania ustálil súd prvej inštancie. Z obsahu pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 40Er/418/99 bolo zistené, že celá vymáhaná suma bola likvidátorom povinného BEZ Rozvádzače, a. s., Bratislava zaslaná na účet exekútora, a to dňa 3. 1. 2000 vo výške 497.851,- Sk (16.525,63 €) a dňa 17. 1. 2000 vo výške 983.114,- Sk (32.633,41 €). Zo Zmluvy o vykonaní exekúcie uzavretej medzi žalobcom ako oprávneným a žalovaným ako súdnym exekútorom dňa 10. 11. 1998 (čl. III) vyplýva, že exekútor sa zaväzuje na vykonanie exekučného titulu bez zbytočného odkladu, pokiaľ to bude možné hospodárne a efektívne. Odvolací súd má za to, na rozdiel od súdu prvej inštancie, že Článok III. citovanej zmluvy možno považovať za dohodnutý čas splnenia ako to má na mysli ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka. Pojem bez zbytočného odkladu nie je zákonom definovaný, a preto treba jeho primeranosť posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu, keď vo všeobecnosti možno vymedziť lehotu bez zbytočného odkladu pomocou ekvivalentov „pri najbližšej možnej príležitosti,“ „ihneď ako je to možné,“ „v najbližšom možnom termíne,“ „čo možno najskôr“ a podobne, keď podľa niektorých rozhodnutí súdov je táto lehota 5 - 8 dní (pozri uznesenie Krajského súdu v Nitre 26Cob/108/2008, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obdo/32/2007). Odvolací súd zastáva názor, že žalovaný ako súdny exekútor, t. j. osoba štátom určená a splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí v prípade ak sa dohodol, že vykoná exekúciu bez zbytočného odkladu bol povinný vymáhanú čiastku najneskôr v lehote 10 poslať oprávnenému, keď už v tomto období musel mať vedomosť pre koho exekúciu vykonáva a ak tak neurobil, dňom 28. 1. 2000 sa dostal do omeškania, keďže posledná čiastka z vymáhanej sumu bola zaslaná žalovanému exekútorovi dňa 17. 1. 2000. Keďže výrok ktorým bol vo zvyšku v časti úrokov z omeškania návrh zamietnutý nebol zo strany žalobcu napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti, týkajúcej sa zaplatenie príslušenstva, ako vo výroku správny potvrdil. Vzhľadom na uvedené potom neobstojí námietka žalovaného uvedená v odvolaní, že čas určenia plnenia záväzku bol ponechaný na vôli dlžníka a ak žalobca ako oprávnený s tým časom nesúhlasí, mohol sa v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka sa obrátiť na súd, aby určil splatnosť záväzku. 12. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti vzájomnej žaloby, t. j. vo vyhovujúcej aj v zamietajúcej časti. Ako už bolo uvedené v ods. 10 žalovaný po podaní návrhu na súd plnil žalobcovi 25.669,42 € (773.316,- Sk), t. j. už spomínané dve čiastočné úhrady 21.946,63 € + 3.722,79 €, pričom žaloba žalobcu bola dôvodná len čo do sumy 22.725,02 €. Vo zvyšku t. j. 2.944,40 € (25.669,42 € - 22.725,02 € = 2.944,40 €) sa žalobca na úkor žalovaného v zmysle § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodne obohatil, keď prijal plnenie bez právneho dôvodu a správne ho súd prvej inštancie zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia vrátane úrokov z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca v odvolaní namietal, že sa nemohol bezdôvodne obohatiť pokiaľ žalovaný nezaplatil celkový dlh vrátane príslušenstva, ako vyplýva z napadnutého rozsudku. K uvedenému odvolací súd dodáva, že povinnosť vrátiť plnenie vzniká už okamihom prijatia takéhoto plnenie a k tomuto okamihu sa vysporiadavajú aj navzájom poskytnuté plnenie. Žalobca sa domáha od žalovaného už len úrokov z omeškania a žalovaný vzájomným návrhom vydania bezdôvodného obohatenia ku ktorému došlo prijatím sumy dňa 3. 4. 2009, a preto k tomuto okamihu bolo potrebné o vydaní bezdôvodného obohatenia rozhodnúť, bez ohľadu na to, že so strany žalovaného nebol zaplatený celý dlh, ktorý už ale predstavuje len úroky z omeškania na rozdiel od právneho titulu, ktorý je uplatnený vzájomnou žalobou a ktorým je bezdôvodné obohatenie spolu aj s príslušenstvom. 12.1. K výroku, ktorým súd prvej inštancie vzájomnú žalobu v časti zaplatenia sumy 121,55 € titulom vydania bezdôvodného obohatenia ako rozdiel medzi uplatnenou sumou 3.065,94 € po čiastočnom späťvzatí žaloby a priznanou sumou 2.944,39 € (3.065,94€ - 2.944,39 € = 121,55 €) odvolací súd poukazuje na závery uvedené v odseku 12. K zamietajúcemu výroku v časti zaplatenia 10.052,45 € s príslušenstvom titulom škody zamietol odvolací s dodáva, že sa v zmysle § 387 ods. 2 C. s. p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti v plnom rozsahu, keď súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenia § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dospel k správnemu právnemu záveru o nedôvodnosti tejto časti vzájomnej žaloby, pre nepreukázanie prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti zo strany žalobca, keď legitímny výkon práva žalobcu, t. j. späťvztatie návrhu na vykonanie exekúcie nemožno v žiadnom prípad považovať za protiprávny. V tomto smere žalovaný v odvolaní neuviedol ani žiadne námietky, keď jeho odvolanie v časti zamietajúceho výroku vzájomnej žaloby bolo odôvodnené len tým, že rozsudok považuje za nepreskúmateľný z dôvodu nedostatku jeho zdôvodnenia, keďže sa vzájomnou žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške 3.065,94 € a súd prvej inštancie mu priznal iba sumu 2.944,39 € spolu s úrokom z omeškania a v zdôvodnení však vôbec neodôvodnil, prečo priznal nižšiu sumu ako svojim vzájomným návrhom žiadal. Uvedená námietka nedostatku odôvodnenie je podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodná. Súd prvej inštancie svoje právne závery, ktoré viedli k zamietnutiu zvyšku vzájomnej žaloby primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku v tejto časti nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kládlo zákonné ustanovenie § 157 O. s. p., resp. 220 C. s. p. 13. V časti náhrady trov konania odvolací súd dospel k záveru, že výroky o náhrade trov konania, je potrebné v celom rozsahu v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušiť, keď odvolací súd nemohol preskúmať správnosť napadnutých výrokov o náhrade trov konania, pre nedostatok odôvodnenia. Výrok rozhodnutia sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia a dôvody preto musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, za takýto nemožno považovať. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok. Pritom nie je rozhodujúce ani to, že výrok by bol správny pri správnom odôvodnení. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. E. Z. c/a Španielsko z 9. 12. 1994, séria A č. 303-A, Ústavného súdu Slovenskej republiky nález z 12. 5. 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 4Cdo/171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 14. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania žalobcu v časti jeho žaloby súd prvej inštancii správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p., ale z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie určil tarifnú odmenu za jeden úkon právnej služby a z akej tarifnej hodnoty veci v zmysle § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vychádzal, keď nadovšetko tarifná hodnota veci v čase vykonania úkonov právnej služby predchádzajúceho právneho zástupcu žalobcu - Advokátska kancelária Heringeš & Patrner, s. r. o., (č. l. 137 spisu) prevzatie a príprava 26. 01. 2010, účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom 04. 02. 2010, bola iná ako po vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ďalej z odôvodnenie rozsudku nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie nepriznal v zmysle § 15, § 17 citovanej vyhlášky náhradu hotových výdavkov, a to cestovné, noclažné a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou právneho zástupcu žalobcu U.. Z. M., U. na pojednávaní dňa 12. 2. 2013. 15. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v časti vzájomnej žaloby súd prvej inštancii nesprávne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. posledná časť vety, keď z odôvodnenie rozsudku nie je možné zistiť, prečo rozhodol práve tak, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania v časti vzájomnej žaloby právo, keď uvedený spôsob rozhodovania o trovách konania prichádza do úvahy keď vyváži úspech strán v konaní, t. j. žalobca aj žalovaný majú v konaní rovnaký úspech. V časti vzájomnej žaloby bol pôvodne uplatnený nárok, ktorým sa žalovaný domáhal voči žalobcovi zaplatenia sumy 13.793,95 €, po späťvzatí časti žaloby uznesením č. k. 15C/49/2006-268 sumy 13.118,39 €. Vzhľadom na čiastočný úspech žalovaného v časti 2.944,39 € bolo potrebné náhradu trov konania pomerne rozdeliť a priznať náhradu trov konania žalobcovi podľa pomeru úspechu. 16. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď nedostatočným odôvodnením rozsudku v časti výrokov o náhrade trov konania s tým spojeným nesprávnym procesným postupom, súd prvej inštancie znemožnil stranám sporu, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces v časti náhrady trov konania a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) C. s. p.) a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.). 17. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný. 18. Súd prvej inštancie opätovne rozhodne o náhrade trov konania v časti žaloby aj vzájomnej žaloby v zmysle vyššie uvedeného názoru odvolacieho súdu a vzhľadom na úspech strán v konaní, keď s poukazom na ustanovenia § 470 ods. 1, 2 C. s. p. v zmysle ktorých nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti Civilného sporového poriadku rozhodne len o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p., keď v rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné. Následne o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie ako o trovách prvostupňového tak i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C. s. p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).