Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/82/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106222766 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1106222766.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľa: W.. V. B. S. A. V. W. T. , Q.., J. J., L. X. Č.. W., proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú v rozsahu svojej pôsobnosti koná 1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, 2. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova č. 2, 3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci porušením práva na ochranu osobnosti, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24. septembra 2012, č.k. 22 C 59/2006-219, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24. septembra 2012, č.k. 22 C 59/2006-219, p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 24.9.2012, č. k. 22 C 59/2006-219, návrh zamietol. Ním sa navrhovateľ domáhal pôvodne proti odporcovi Slovenskej republike, zastúpenej 1. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, 2. Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, JUDr. Milanom Moravom, JUDr. Vierou Šebestovou, JUDr. Annou Savkovou, odoslania prehlásenia adresovaného navrhovateľovi v znení: „Uznesením ČVS: ORP:-1398/OEK-B1-2002 z 18.7.2005 a uznesením ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 9.11.2004 Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave I, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Sasinkova 23, 812 13 Bratislava, Slovenská republika, neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahla do osobnostných práv navrhovateľa, keď bez overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami uviedla o ňom nepravdy ohľadom jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti J. D., D.. D..O..M.. Týmto sa Slovenská republika za nepravdy zverejnené citovanými uzneseniami navrhovateľovi ospravedlňuje.“; žiadal tiež náhradu nemajetkovej ujmy a úroky z omeškania. Navrhovateľ dôvodil, že jeho utajované osobné údaje obsiahnuté v citovaných uzneseniach, ktoré boli ako dôkaz vykonané v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave pod sp.zn. 26 Cb 16/2001 na verejnom pojednávaní dňa 9.2.2006, pričom v uznesení ČVS: ORP-1398/ OEK-B1-2002 sa podľa navrhovateľa nachádzali viaceré nepravdivé tvrdenia a ich zverejnením došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Súd prvého stupňa nárok navrhovateľa na nemajetkovú ujmu posudzoval v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, keďže navrhovateľ ho odvodzoval od nesprávneho úradného postupu odporcu. Nárok na požadované ospravedlnenie posudzoval v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže navrhovateľ sa domáhal morálnej satisfakcie za tvrdený zásah do jeho osobnostných práv. Jediným odporcom v konaní je Slovenská republika. Takto označeného odporcu možno považovať za pasívne vecne legitimovaného, keďže k tvrdenej nemajetkovej ujme navrhovateľa malo dôjsť nesprávnym úradným postupom orgánov vystupujúcich v mene štátu. Pokiaľ ide o oprávnenie označených orgánov konať v mene štátu vo veci náhrady škody vychádzal súd z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré aplikoval v rozsahu navrhovateľom uvádzaných tvrdení. Dospel k záveru súladnému s ustálenou aplikačnou praxou, v zmysle ktorej v konaní o náhradu škody voči štátu orgánom konajúcim v jeho mene za situácie, že navrhovateľ odvíja vznik zodpovednosti štátu za škodu od nesprávneho úradného postupu viacerých orgánov patriacich do pôsobnosti rôznych orgánov oprávnených konať v mene štátu, je orgánom konajúcim v mene štátu ten orgán, s ktorým bola prerokovaná žiadosť o predbežné prerokovanie; v prejednávanej veci Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Na základe uvedeného teda súd vyhodnotil, že ostatní zástupcovia štátu označení navrhovateľom v návrhu ako 2. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, 3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nie sú orgánmi konajúcimi v mene štátu v prejednávanej veci, a preto súd návrh smerujúci proti nim ako zástupcom štátu zamietol. Otázku pasívnej vecnej legitimácie posudzoval súd aj vo vzťahu k namietanému zásahu do osobnosti navrhovateľa, keďže k navrhovateľom tvrdenému zásahu do jeho osobnostných práv, spočívajúcemu v uvádzaní, ako aj zverejňovaní, nepravdivých tvrdení o navrhovateľovi, malo dôjsť označenými orgánmi štátu, resp. osobami konajúcimi v ich mene výlučne v rámci plnenia pracovných povinností; nešlo teda o tzv. exces, za ktorý by bola zodpovedná fyzická osoba. Navrhovateľ označil za nesprávny úradný postup odporcu v konaní postup vyšetrovateľa pri vydávaní uznesenia ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 a postup súdu v konaní pred Krajským súdom v Bratislave na pojednávaní dňa 9.2.2006 vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Cb 16/2001. V zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné za nesprávny úradný postup chápať porušenie povinnosti orgánu verejnej moci uloženej mu predpismi upravujúcimi jeho postup. Ak teda navrhovateľ v konaní tvrdil, že odporca sa dopustil nesprávneho úradného postupu tým, že uvádzal nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi, resp. v konaní pred súdom zverejnil obsah uznesenia vyšetrovateľa, v ktorom boli tieto tvrdenia obsiahnuté, nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, porušenia akej konkrétnej povinnosti uloženej mu zákonom sa dopustil. Zo záverov vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ v konaní nesprávny úradný postup odporcu, jeho existenciu, nepreukázal. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd posúdil nárok navrhovateľa v tejto časti ako nedôvodný a zamietol ho. V ďalšom sa už nezaoberal skúmaním ostatných zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu (vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou), majúc za to, že ich prítomnosť by zisťoval, pokiaľ by dospel k záveru, že odporca sa skutočne dopustil nesprávneho úradného postupu, resp. žeby vydal nezákonné rozhodnutie. Z rovnakého dôvodu sa súd bližšie nevenoval a nevyjadroval k tvrdeniam a námietkam navrhovateľa súvisiacim s uplatňovanou nemajetkovou ujmou, jej vznikom, resp. príčinnou súvislosťou a v tomto smere dokazovanie nevykonával. Navrhovateľ si v konaní uplatňoval voči odporcovi aj nárok na morálnu satisfakciu, ktorú odvodzoval od tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv, a to zverejnením, resp. oboznámením, uznesenia ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 na pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 26 Cb 16/2001 dňa 9.2.2006. V tejto časti navrhovateľ, podľa mienky súdu, nepreukázal splnenie základných predpokladov pre priznanie nároku na ospravedlnenie ako satisfakcie za zásah do jeho osobnostných práv. Tými sú: 1. neoprávnený a nedovolený zásah, 2. spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a 3. príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostných práv fyzickej osoby. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, však nemožno posúdiť ako neoprávnené, z dôvodu existencie okolností vylučujúcich neoprávnenosť takého zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby potom nejde, okrem iného, ak je zásah dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom. Sú to prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Za výkon zákonnej (úradnej) licencie však nemožno považovať každé konanie alebo proces, ale iba také, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je potom vylúčená, ak k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci úradného konania, ktoré nevybočilo z rámca daného platnými právnymi predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno v takom prípade posúdiť na základe výsledku tohto konania, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom na ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 274/2007). Súd mal za to, že tvrdeniami obsiahnutými vo vyššie označenom uznesení nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, nakoľko ho vydal orgán na to oprávnený v úradnom konaní upravenom Trestným poriadkom; v prípade konania senátu 26 Cb Krajského súdu v Bratislave podľa Občianskeho súdneho poriadku. V danej situácii nemožno ani pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného uznesenia (odôvodnenie rozhodnutia), ktorá by smerovala proti orgánu povolanému také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia výlučne riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa § 165 O.s.p. Dospejúc a odvolávajúc sa na tento záver súd bližšie nepreskúmaval navrhovateľom jednotlivo namietané nepravdivé tvrdenia z hľadiska ich vecnej správnosti a neskúmal ani navrhovateľom predkladané dôkazy v tomto smere. Berúc do úvahy všetky navrhovateľom tvrdené skutočnosti a predložené dôkazy, ako aj všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel súd k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., rovnako nepreukázal ani existenciu tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nakoľko v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l písm. f/ a h/ O.s.p., keď mu súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom a tiež, keď nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Svoj návrh doplnil už podaním zo dňa 6.4.2010, ktorý označil: Úprava návrhu v konaní Okresného súdu Bratislava I. č. k. 22 C 59/2002. K žiadnej z ním vykonaných úprav návrhu nie je dané právo súdu ich cenzurovania. Nevedno, o čom súd rozhodol, s istotou nerozhodol o návrhu. Doplnenie návrhu, tam uvedený petit, a akékoľvek stanovisko k nemu, čo len zmienku o ňom, nemožno v celom texte rozsudku ani len objaviť. Súd mu tak odňal jeho ústavné právo na prístup k súdu a nerozhodol o jeho návrhu, hoci ho súdu doručil. Pokiaľ súd prehlásil, že návrh na ochranu osobnosti nemožno pripustiť (je neprípustný) voči ohováraniam uverejneným v právoplatných listinách orgánov činných v trestnom konaní, teda pokiaľ je návrh neprípustný, bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o zastavení konania. Súd si túto povinnosť podľa § 114 ods. 1 O.s.p. nesplnil. Uznesenie o zastavení konania by bolo možné preskúmať odvolaním. Súd kamufluje svoje rozhodnutie o zastavení konania z dôvodu jeho neprípustnosti ako zamietnutie návrhu. Nazýva svoje odmietnutie dokazovania jeho (navrhovateľovou) neschopnosťou uniesť dôkazné bremeno. Konajúca sudkyňa odstránila právo občanov Slovenskej republiky konať pred súdom návrhom z dôvodu nesprávneho úradného postupu a tvrdí, že nesprávny úradný postup možno žalovať jedine v prípade, že je preukázané, že jeho dôsledkom bolo nezákonné rozhodnutie. Zákon č. 514/2003 Z. z. ale preukázanie nezákonného rozhodnutia ako podmienky uplatnenia nároku odôvodneného nesprávnym úradným postupom nepozná a nepozná ju ani ten jediný judikát, ktorým sudkyňa svoj rozsudok odôvodnila. Meritórne prejednanie návrhu je potrebné o to viac, že nenapáda výrok zmienených právoplatných listín a dobre si uvedomuje ich právoplatnosť. Náhradu škody, ktorú mu spôsobili svojou nezákonnosťou výroky týchto listín, si uplatní okamžite po ich zrušení pre ich nezákonnosť, ktoré dosiahne použitím riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Ustanovenie § 165 O.s.p. nie je jediné ustanovenie O.s.p., ktoré slúži na nápravu nepravdivých tvrdení odôvodnení rozhodnutí; slúži na takúto opravu len pri tých rozhodnutiach, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť. Povinnosť opravy nepravdivých odôvodnení právoplatných rozhodnutí predpisuje § 134 O.s.p., ktorý konajúcej sudkyni ukladá povinnosť umožniť mu prístup k súdu, tiež okolnosť, že uznesenie o jeho (krivom) obvinení obsahuje nepravdivé odôvodnenie. Súd je povinný preskúmať ohovárania jeho osoby uvedené v uznesení o jeho (krivom) obvinení. Pretože právo na opravu odôvodnenia právoplatnej listiny mu poskytuje zákon a pretože postup podľa tohto zákona je obvyklý, súdy ho umožňujú každému občanovi a sú preto povinné pri zohľadnení zákazu diskriminácie poskytnúť ho aj jemu. Odvolaciemu súd navrhol napadnutý rozsudok prvého stupňa zrušiť a súdu nariadiť prejednať jeho návrh v celom uplatnenom rozsahu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhlo odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Stotožnilo sa s napadnutým rozhodnutím; súd prvého stupňa v predmetnej právnej veci zistil skutkový a právny stav v dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie a na základe zistených skutočností vo veci aj správne rozhodol. Správne sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie konečného rozhodnutia. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie zákonných podmienok nevyhnutných na priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky navrhla odvolanie navrhovateľa zamietnuť stotožňujúc sa pritom s napadnutým rozsudkom po právnej i vecnej stránke. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrilo. Navrhovateľ sa k vyjadreniu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2016, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže pre postup podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je preto potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23. marca 2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. K odvolacej námietke, že navrhovateľ svoj návrh doplnil už podaním zo dňa 6.4.2010, ktorý označil: Úprava návrhu v konaní Okresného súdu Bratislava I. č. k. 22 C 59/2002, pričom doplnenie návrhu, tam uvedený petit a akékoľvek stanovisko k nemu, čo len zmienku o ňom, nemožno v celom texte rozsudku ani len objaviť a súd mu tak odňal jeho ústavné právo na prístup k súdu a nerozhodol o jeho návrhu, hoci ho súdu doručil, je nutné poznamenať nasledovné. Okresný súd Bratislava I. v osobe vyššieho súdneho úradníka uznesením zo dňa 24.5.2010, č.k. 22 C 59/2006-74 (reagujúc tak na podanie navrhovateľa zo dňa 6.4.2010 pod názvom „Úprava návrhu v konaní Okresného súdu Bratislava I č.k. 22 C 59/2006“), vyzval navrhovateľa na odstránenie vád návrhu; proti takémuto uzneseniu zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), a tak sa uznesenie včas podaným odvolaním zrušilo a opätovne rozhodol sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.) uznesením zo dňa 9.6.2010, č.k. 22 C 59/2006-87, ktorým navrhovateľa vyzval na odstránenie vád návrhu spolu s poučením, že v prípade, ak navrhovateľ v súdom stanovenej lehote označené vady neodstráni, návrh odmietne; stalo sa tak uznesením zo dňa 9.7.2010, č.k. 22 C 59/2006-92, ktorým zákonný sudca podanie navrhovateľa zo dňa 6.4.2010 odmietol. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.9.2010, č.k. 8 Co 297/2010-101, uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 9.7.2010, č.k. 22 C 59/2006-92, zmenil tak, že odmietol podanie navrhovateľa v časti zastúpenia odporcu senátom 28 Cb 16/2001 Krajského súdu v Bratislave v zložení JUDr. Milan Morava, JUDr. Viera Šebestová, JUDr. Anna Savková. Z uvedeného je evidentné, že okresný súd sa s podaním navrhovateľa zo dňa 6.4.2010 zaoberal a náležite sa s ním vysporiadal. Nie je možné sa stotožniť ani s ďalšou odvolacou námietkou navrhovateľa spočívajúcou v tom, že pokiaľ súd prehlásil, že návrh na ochranu osobnosti nemožno pripustiť (je neprípustný) voči ohováraniam uverejneným v právoplatných listinách orgánov činných v trestnom konaní, teda pokiaľ je návrh navrhovateľa neprípustný, bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o zastavení konania. Odvolateľ svoje tvrdenie podporil komentárom autora J. Mazáka k § 114 O.s.p., v zmysle ktorého súd nie je povinný pripravovať pojednávanie, ak o. i. rozhodol o zastavení konania pre neprípustnosť (nedostatok procesnej podmienky). Neprípustnosť konania sa ale v danom prípade týka nedostatku procesnej podmienky. Skúmanie podmienok konania je vymedzené v § 103 až § 106 O.s.p. Ustanovenie § 103 O.s.p. definuje podmienky občianskeho súdneho konania, ktoré charakterizuje ako podmienky, za ktorých súd môže konať vo veci, ako aj procesné predpoklady, za ktorých súd môže rozhodnúť vo veci. Zákon výslovne procesné podmienky nevypočítava. Možno však dôvodiť, že procesnými podmienkami sú také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré umožňujú dosiahnuť cieľ občianskeho súdneho konania. Ide o právomoc, príslušnosť, nezaujatosť zo strany súdu, spôsobilosť byť účastníkom konania, procesná spôsobilosť, spôsobilosť byť zástupcom zo strany účastníkov. Ako vecné podmienky treba považovať návrh na začatie konania, uznesenie o začatí konania, prekážka litispendencie, prekážka rei iudicatae. Preto v prípade, ak súd prvého stupňa tvrdí, že v danej situácii nemožno ani pripustiť návrh na ochranu osobnosti pre obsah vydaného uznesenia (odôvodnenie rozhodnutia), ktorá by smerovala proti orgánu povolanému také rozhodnutie urobiť, mal tým na mysli neprípustnosť návrhu z hmotnoprávnej stránky, neprípustnosť v zmysle nedôvodnosti návrhu, resp. neprípustnosť návrhu na ochranu osobnosti smerujúci proti obsahu vydaného uznesenia (proti odôvodneniu rozhodnutia). Odvolateľ ďalej vo svojom odvolaní spochybňoval údajné tvrdenie okresného súdu, že nesprávny úradný postup možno žalovať jedine v prípade, že je preukázané, že jeho dôsledkom bolo nezákonné rozhodnutie. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že nasledujúca veta: „V takom prípade je daná neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti, ak úradné (súdne) konanie vybočilo z rámca stanoveného platnými právnymi predpismi na jeho začatie a priebeh a bolo v ňom vydané nezákonné rozhodnutie.“, sa nachádza v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti venujúcej sa aspektom neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie, ako sa mylne domnieva navrhovateľ, nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/, resp. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je teda správne konštatovanie navrhovateľa o tvrdení okresného súdu, že nesprávny úradný postup možno žalovať jedine v prípade, že je preukázané, že jeho dôsledkom bolo nezákonné rozhodnutie. Napriek tomu, že dotknutá veta odôvodnenia okresného súdu sa, ako je uvedené vyššie, týka vysvetľovania inštitútu neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, odvolací súd by z dôvodu vylúčenia pochybností (nakoľko predmetné podmienky nemusia byť splnené kumulatívne) pred slovným spojením „...bolo v ňom vydané nezákonné rozhodnutie...„ namiesto priraďovacej spojky „a“ zvolil skôr niektorú z vylučovacích spojok (napr. „alebo“). Avšak táto skutočnosť nič nemení na vecnej správnosti výroku rozsudku prvostupňového súdu, nakoľko v ostatných častiach odôvodnenia sú právne závery okresného súdu ohľadom nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., resp. neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, správne. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietanú opravu, nápravu, nepravdivých tvrdení v odôvodnení rozhodnutí, je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danom prípade ide o uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I. zo dňa 18.7.2005, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002, zo dňa 9.11.2004, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002, teda uznesenia vydané v trestnom konaní, na opravu ktorých slúži § 174 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 180 Trestného poriadku. Oprava (týkajúca sa pisárskych chýb a iných zrejmých nesprávností) vyhotovenia uznesenia (prvopisu) alebo jeho rovnopisu sa v trestnom konaní môže týkať tak výrokovej časti uznesenia, ako aj jeho odôvodnenia alebo poučenia o opravnom prostriedku, dokonca opraviť možno vyhotovenie (rovnopis) právoplatného i neprávoplatného uznesenia. Obdobne, pokiaľ by chcel navrhovateľ dosiahnuť „nápravu“ nepravdivých tvrdení v odôvodnení predmetných rozhodnutí, túto mal možnosť docieliť napadnutím uznesení sťažnosťou (v časti, v ktorej to Trestný poriadok pripúšťa) napr. pre zrejmý rozpor výroku s odôvodnením (§ 189 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku), alebo pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia (§ 189 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku). K argumentu odvolateľa v tom, že súd mal konať podľa § 134 O.s.p., odvolací súd dáva do pozornosti, že toto ustanovenie je začlenené do druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (hodnotenie dôkazov). Súdy v občianskom súdnom konaní (v prejednávanej veci) nemôžu hodnotiť dôkazy, ktorých vykonanie a aj hodnotenie bolo vykonané v inom súdnom konaní (v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 26 Cb 14/2001) a dosiahnuť tak podľa navrhovateľa zmenu hodnotenia dôkazu čo do pravosti, resp. pravdivosti listiny ako dôkazu vykonaného v inom súdnom konaní. V súvislosti s už uvedenými skutočnosťami je nevyhnutné zhrnúť, že ani odvolací súd nepovažuje existenciu nesprávneho úradného postupu v prejednávanom prípade za preukázanú. Nesprávny úradný postup v zákone č. 514/2003 Z. z. definovaný jednoznačným spôsobom nie je. V § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je len exemplifikatívnym spôsobom uvedené, čo všetko sa považuje za nesprávny úradný postup - napr. porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Platí, že k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť jednak v rámci rozhodovacej činnosti orgánov štátu, ako aj v rámci činnosti, ktorá nesmeruje k rozhodnutiu. Vo všeobecnosti je potrebné konštatovať, že za nesprávny úradný postup treba považovať taký postup orgánov štátu, ktorý je v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré ustanovujú všeobecne záväzné právne predpisy (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2009, č.k. III. ÚS 328/09-15). Začatie trestného stíhania, resp. vznesenie obvinenia, nepochybne znamenalo zásah do práv navrhovateľa a do jeho právom chránených záujmov, avšak v tomto prípade nemožno tvrdiť, že zásah bol nezákonný, že bol v rozpore s Trestným poriadkom. To znamená, že ak orgány činné v trestnom konaní postupujú v priebehu trestného stíhania obvineného v medziach zákona, nemožno takýto zásah považovať za neoprávnený. Keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t. j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, súd prvého stupňa správne posúdil nárok navrhovateľa v tejto časti ako nedôvodný a zamietol ho, ak nebola splnená podmienka nesprávneho úradného postupu, resp. vydania nezákonného rozhodnutia. Nebolo preto potrebné sa zaoberať už skúmaním ostatných zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu. Obdobne aj čo sa týka nadväzujúceho, odvolateľom zdôrazňovaného neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, krajský súd akcentuje, že nebolo preukázané splnenie základných predpokladov pre priznanie nároku na ospravedlnenie ako satisfakcie za zásah do osobnostných práv (navrhovateľa), ktorými je: 1. neoprávnený a nedovolený zásah, 2. spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, a 3. príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a porušením osobnostných práv. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby Občiansky zákonník nedefinuje, ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, ďalej objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené. Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Pravda, za výkon zákonnej (úradnej) licencie nie je možné považovať každé konanie alebo proces, ale iba také konanie alebo proces, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.12.2008 sp. zn. 5 Cdo 274/2007). Inak povedané, ak bolo v súlade so zákonom začaté príslušné konanie pred štátnym orgánom, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je jeho vydanie neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne nesprávne rozhodnutie. Takýto zásah konajúceho orgánu do osobnostných práv je právom dovoleným a oprávneným potiaľ, pokiaľ k nemu došlo v súlade s príslušnou právnou úpravou a primeraným spôsobom. Výnimkou z tohto konštatovania sú prípady, v ktorých sa orgán uskutočňujúci konanie a vydávajúci rozhodnutie dopustil excesu (vybočenia) z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do osobnostných práv. Kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v konkrétnom prípade (ne)možno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí orgánu. Prípadné neúplné zistenie skutkových okolností alebo nesprávne rozhodnutie o merite veci alebo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vydaného štátnym orgánom (orgánom verejnej moci) je síce vybočením z požiadavky, aby rozhodnutia štátnych orgánov (orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo dostatočne podložené a primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená dovolenosť zásahu. Ani prípadná nesprávnosť (nepodloženosť) právnych záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho nepreskúmateľnosť, nemôže byť teda z pohľadu ochrany poskytovanej ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka považovaná za exces, ktorý by znamenal neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby (R 127/2014). Súd prvého stupňa teda správne ustálil, že tvrdeniami obsiahnutými v predmetných uzneseniach vydaných v trestnom konaní nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, nakoľko ho vydal orgán na to oprávnený v úradnom konaní upravenom Trestným poriadkom, v prípade konania senátu 26 Cb Krajského súdu v Bratislave v súlade s Občianskym súdnym poriadkom; bez vybočenia zo zákonnej licencie. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 7 Cdo 56/2011). Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.