Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/431/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106239022 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1106239022.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľov: 1./ G.. C. I., bytom L. U. X, R., 2./ L. I., bytom L. U. X, R., obaja zastúpení: Svitok a spol, s. r. o., so sídlom Tomášikova 23/C, Bratislava, IČO: 36 863 980, proti odporkyni: C.. N. G., R. X, R., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 11.844,19 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. apríla 2013 č. k. 9C 125/2006 - 160 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov 1/ a 2/, ktorým sa proti odporcovi domáhali zaplatenia sumy 356.818,- Sk (11.844,19 Eur) s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi. Rozhodol tak právne vec posúdiac poukazom na ust. § 13 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii účinného do 31.12.2003, § 21 ods. 1 a 4 uvedeného zákona, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keď po vykonanom dokazovaní zistil, že v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 25 Cb 233/97 vo veci navrhovateľa Tatra leasing, s. r. o., proti G.. C. I. K. L. I., sa navrhovateľ návrhom doručeným súdu dňa 3.12.1997 domáhal zaplatenia sumy 224.084,-Sk s príslušenstvom titulom náhrady škody a ušlého zisku vzniknutých z dôvodov, že odporcovia neplnili svoj záväzok z uzavretej zmluvy o finančnom leasingu na kúpu osobného automobilu, neplatili splátky z uvedenej zmluvy a preto zo strany navrhovateľa bola zmluva vypovedaná. Odporcovia v priebehu konania splnomocnili na zastupovanie vo veci advokátku C.. G. plnomocenstvom zo dňa 28.11.2001, následne súd na pojednávaní dňa 14.10.2002 za prítomnosti účastníkov a právnej zástupkyne odporcov rozhodol vo veci rozsudkom, keď konanie v časti istiny 82.581,70 Sk s príslušenstvom zastavil a odporcov zaviazal k zaplateniu sumy 141.502,30 Sk s 26% úrokom z omeškania od 24.5.1997 do zaplatenia. Zistil, že odporkyňa C.. G. na pojednávaní nevzniesla obranu spočívajúcu v nutnosti využitia § 385 Obchodného zákonníka a nenamietala ani uplatnený úrok z omeškania. Na základe podaného odvolania odporcov prejednal vec Krajský súd v Bratislave, ktorý na pojednávaní dňa 18.9.2003 za účasti odporcov a ich právnej zástupkyne svojím rozsudkom so sp. zn. 12 Co 26/03-141 potvrdil prvostupňový rozsudok. Rozsudok odvolacieho súdu bol navrhovateľovi a právnej zástupkyni odporcov doručený 27.10.2003 a v tento deň nadobudol právoplatnosť. Zistil, že podľa prehľadu úrokových mier v máji 1997 bola priemerná úroková miera obchodných bánk zo stavu úverov spolu 14,58 %. Taktiež zistil, že v ďalšom konaní súdu prvého stupňa so sp. zn. 17 C 26/01 sa navrhovatelia domáhali proti odporcovi Tatra leasing, s. r. o. návrhom doručeným súdu dňa 20.2.2001 náhrady škody vo výške 56.258,- Sk z dôvodu, že na základe leasingovej zmluvy získali osobné motorové vozidlo, ktoré malo pri dodaní vady, ktoré však odporca neuznal a uhradením splátok vo výške žalovanej sumy došlo v dôsledku porušenia povinností zo zmluvy odporcom ku škode na strane navrhovateľov. V konaní navrhovateľov zastupovala C.. G. podľa plnej moci zo dňa 18.3.2002. Po vykonanom dokazovaní súd rozsudkom č. k. 17C 26/01-73 zo dňa 11.9.2002 návrh v celom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Voči rozsudku navrhovatelia podali odvolanie, ktoré vzali späť podaním doručeným 19.1.2004, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.1.2004, č. k. 8Co 63/03-108, odvolacie konanie zastavil. V poslednom konaní súdu prvého stupňa zo sp. zn. 16 C 158/2002 sa navrhovatelia svojím návrhom doručeným súdu dňa 14.10.2002 domáhali vyslovenia neplatnosti leasingovej zmluvy o prenájme s následnou kúpou prenajatej veci. V konaní ich od počiatku zastupovala odporkyňa ako právna zástupkyňa. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 18.3.2004, č. k. 16 C 158/02-35, návrh navrhovateľov zamietol a odporcovi, ktorým bola spoločnosť Tatra leasing, s. r. o., náhradu trov konania nepriznal. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Co 211/04-75 zo dňa 9.3.2005 dňom 18.10.2005. Z odporkyňou predloženého rukou spísaného záznamu vo veci 25 Cb 233/97 zistil, že v ňou vedenom spise sa nachádza poznámka, že dňa 11.11.2003 bolo zistené, že rozsudok bol právoplatný, keď doručený bol 27.10.2003, 14.11.2003 bolo dohodnuté stretnutie s navrhovateľom 1/ na deň 19.11.2003 o 16.00 hod, kedy sa i uskutočnilo stretnutie s ním, na ktorom sa dohodlo, že odvolanie sa vo veci nebude podávať a je potrebné vo veci dohodnúť splátky a odpustenie úrokov. Súd prvého stupňa mal taktiež za preukázané, že v exekučnom konaní voči navrhovateľom vedenom pod zn. Ex 244/03 vedenom na základe právoplatného rozsudku 25 Cb 233/97 boli dňa 11.12.2003 navrhovateľom vyčíslené nároky titulom istiny, úrokov, príslušenstva a aj odmena exekútora. Na základe uvedeného navrhovatelia uhradili - dňa 18.12.2003 istinu z konania 25 Cb 233/97 a trovy konania vo výške 147.622,30 Sk - dňa 2.2.2004 príslušenstvo k istine vo výške 242.310 Sk - dňa 3.2.2004 sumu 58.250 Sk ako trovy exekúcie EX 244/03. Uviedol, že z dôvodu hospodárnosti zamietol návrh odporkyne na dokazovanie vyhotovením grafologického posudku na preskúmanie pravosti podpisu navrhovateľa v prvom rade na zázname zo dňa 19.11.2003, keďže navrhovateľ v prvom rade pripustil, že záznam podpísal, i keď mal za to, že podpisoval listinu s iným obsahom. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvého stupňa ustálil, že medzi navrhovateľmi a odporkyňou vznikol vzťah z ústne uzavretej príkaznej zmluvy, pričom k vzniku škody malo dôjsť v čase jej zastupovania v konaní so sp. zn. 25 Cb 233/97, t. j. od 28.11.2001 do vykonateľnosti rozsudku vo veci, preto na vec aplikoval zákon č. 2132/1990 zb. o advokácii, ktorý vo vzťahu k Občianskemu zákonníku upravujúcemu všeobecnú zodpovednosť za škodu predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Uviedol, že predpokladom zodpovednosti advokáta za škodu podľa § 21 tohto zákona je porušenie právnej povinnosti, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym úkonom, ide o zodpovednosť objektívnu, kde sa zavinenie predpokladá a ktorej sa advokát môže zbaviť, len ak sám preukáže, že škode nemohol zabrániť v zmysle § 21 ods. 4 zákona, t. j. ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať. Zhrnul, že navrhovatelia si uplatnili náhradu škody za porušenie povinností odporkyne ako ich advokátky, ktoré mali spočívať – v tom, že im neoznámila doručenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave 12 Cob 26/03-141 zo dňa 18.9.2003 ako odvolacieho rozsudku v konaní súdu prvého stupňa so sp. zn. 25 Cb 233/97, ktorý bol odporkyni ako právnej zástupkyni navrhovateľov doručený 27.10.2003, v dôsledku čoho im bola vedená exekúcia, v rámci ktorej museli uhradiť aj trovy exekútora, – v nesprávnej právnej argumentácii v konaní, keď odporkyňa nevyužila argumentáciu § 385 Obchodného zákonníka a nenamietala uplatnenú výšku úrokov z omeškania. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku odporcom a vedľajším účastníkom na strane odporcu skúmal, či došlo k uplynutiu premlčacej doby, keď ku každému dôvodu porušenia povinností odporkyňou začala premlčacia doba plynúť osobitne. Uviedol, že návrh na začatie konania podali navrhovatelia dňa 15.12.2006. Poukázal na subjektívnu premlčaciu lehotu v dĺžke 2 roky a na objektívnu premlčaciu lehotu v dĺžke 3 roky, resp. 10 rokov, pričom uviedol, že pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je dôležitá a rozhodujúca skutočná vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, a o tom, že vznikla majetková ujma určitého rozsahu, ktorú je možné objektívne určiť v peniazoch, rovnako aj vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá. Plynutie subjektívnej lehoty nemôže začať skôr než plynutie lehoty objektívnej, ktorá plynie od škodovej udalosti. Z vykonaného dokazovania vyvodil, že navrhovateľom začala plynúť subjektívna premlčacia doba plynúca v rámci objektívnej pri uplatnenej náhrade škody spočívajúcej v trovách exekúcie vyčíslením týchto trov exekútorom, keďže týmto dátumom mali vedomosť o tom, že je voči nim vedené exekučné konanie pre neuhradenie sumy z právoplatného rozsudku, v ktorom čase museli vedieť, že ich advokátke bol rozsudok doručený a táto im ho (podľa ich tvrdenia) neoznámila, t. j. došlo k nimi žalovanému porušeniu jej právnej povinnosti. Rovnako v tom čase poznali výšku sumy, ktorú je potrebné uhradiť, keďže vyčíslený nárok z exekúcie mali už k dispozícii. Konštatoval, že i za predpokladu začatia plynutia premlčacej doby od uhradenia exekúcie. t. j. od 3. 2. 2004, kedy navrhovatelia uhradili poslednú položku, a to trovy exekúcie, premlčacia doba im uplynula dňa 3.2.2006, pričom návrh na začatie konania bol podaný dňa 15.12.2006. Pri porušení povinnosti odporkyne spočívajúcej v nevyužití správnej argumentácie dospel k záveru, že subjektívna premlčacia doba navrhovateľom začala plynúť od vyhlásenia predmetného rozsudku krajského súdu, t. j. od 18.9.2003, kedy navrhovatelia prítomní na pojednávaní mali vedomosť, že daná argumentácia nebola vznesená a už vznesená nemôže byť a rovnako mali vedomosť o výške sumy k úhrade. I pre prípad začiatku plynutia premlčacej doby dňom uhradenia uvedenej istiny a príslušenstva, t. j. dňom 2.2.2004 táto navrhovateľom uplynula dňa 2.2.2006. Návrh podaný dňa 15.12.2006 bol preto podľa súdu prvého stupňa podaný po jej uplynutí. Argumentáciu navrhovateľov, že nemali vedomosť o škode, keďže sa spoliehali na výsledok konania 16 C 158/2002, v ktorom sa im mali vrátiť náklady späť, t. j. že o škode mali vedomosť až koncom roka 2005 v čase doručovania zamietajúcich rozsudkov, vyhodnotil za nedôvodnú. Uviedol, že navrhovatelia mali vedomosť o exekúcii, ktorá mohla nastať len po doručení rozsudku ich advokátke, keď uhradením sumy sa im reálne zmenšil majetok. Rovnako pokiaľ ide o nevyužitú argumentáciu ohľadom príslušenstva mali o tomto vedomosť pri vyhlásení rozsudku. Neprisvedčil ich tvrdeniu, že nevedeli, že ide o škodu, keď minimálne trovy exekúcie by neboli ich spätným nárokom. Účasťou na pojednávaniach vo veci 25 Cb 233/97 mali vedomosť o právnej argumentácii ich právnej zástupkyne a zohľadnil, že po vyhlásení odvolacieho rozsudku museli mať vedomosť o svojej povinnosti platiť spoločnosti, s ktorou mali uzavretú leasingovú zmluvu. Návrh navrhovateľov tak zamietol z dôvodu premlčania uplatneného nároku. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, avšak v konaní úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu ich náhradu nepriznal, nakoľko si ju neuplatnili. Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/ a žiadali ho zmeniť a ich návrhu vyhovieť a priznať náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Nesúhlasili so záverom súdu prvého stupňa o začatí plynutia premlčacej doby najneskôr dňom poslednej úhrady sumy exekúcie a so záverom o premlčaní uplatneného nároku pred podaním predmetnej žaloby, nakoľko v čase tejto úhrady prebiehalo pred Okresným súdom Bratislava I súdne konanie so sp. zn. 16 C 158/2002 o vyslovenie neplatnosti zmluvy o leasingovom prenájme s následnou kúpu prenajatej veci, v ktorom boli od počiatku právne zastúpení odporkyňou, podľa ktorej práve uvedené konanie malo byť prostriedkom na zvrátenie negatívneho výsledku v konaniach 25 Cb 233/97 a 17C 26/2001. Nemali teda vedomosť, že uhradené sumy predstavujú ich škodu. V období od januára 2005 do apríla 2006 sa neúspešne pokúšali kontaktovať s odporkyňou. Z listu zo dňa 9.5.2005 doručeného do jej kancelárie je zrejmé, že v tomto čase ešte nemali vedomosť o škode. Opakovane sa na odporkyňu obrátili listom zo dňa 20.6.2005, z ktorého je podľa nich zrejmé, že odporkyni stále dôverovali a nemali o škode vedomosť, len pociťovali problémy v komunikácii. Až dňa 2.12.2005 získali fotokópie rozsudku v konaní 10C 158 2002 10 Co 211/2004. V roku 2006 sa pokúsili neúspešne o zmenu týchto rozhodnutí prostredníctvom mimoriadneho dovolania. Mali za to, že zo strany odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu nebol predložený dôkaz o ich vedomosti o škode v čase vykonania úhrad vyplývajúcich z exekúcie. Dátum úhrady preto podľa ich názoru nemožno stotožňovať so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, ale možno ho považovať len za dátum začatia plynutia lehoty objektívnej, kedy ku škode došlo, avšak oni o nej nevedeli. Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok žiada ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na zhodu navrhovateľmi uvádzanej judikatúry NS ČR s napadnutým rozsudkom a poukázal aj na ďalšie jeho rozhodnutia podporujúce príslušný záver súdu prvého stupňa o premlčaní uplatneného nároku navrhovateľmi vzhľadom na skutočnosť, že v čase úhrady exekučných plnení mali vedomosť o osobe zodpovedného subjektu za uvedenú škodu, keď dôležitým okamihom je získanie vedomostí o tejto osobe a nie vytvorenie právneho názoru o jej zodpovednosti. Poukázal tiež na samostatnosť jednotlivých častí uplatneného nároku a tým na neopodstatnenosť právnej argumentácie navrhovateľov o tom, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť až právoplatnou neúspešnosťou v konaní o určenie neplatnosti leasingovej zmluvy. Odporkyňa odvolací návrh nepodala. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP, nakoľko dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 OSP dospel k správny skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP). Z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť či okolnosť. Rozsudok je presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 OSP. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú argumentáciu o premlčaní nároku navrhovateľov na náhradu škody spôsobenej im ich právnou zástupkyňou v súdnych konaniach v dôsledku nekvalifikovaného zastupovania. V odvolaní navrhovatelia neargumentujú skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu a jeho právneho hodnotenia, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa si nežiada doplniť dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, nakoľko odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje (§ 219 ods. 2 OSP). Predmetom konania je nárok navrhovateľov na náhradu škody proti ich advokátke zastupujúcej ich v občianskych súdnych konaniach, keď protiprávnosť jej konania má spočívať v jej neodbornom postupe v rámci týchto súdnych konaní a neoznámenie skutočnosti o doručení rozsudku odvolacieho súdu s následkom ich povinnosti plniť na základe exekučného rozhodnutia. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní došlo k vzneseniu námietky premlčania nároku navrhovateľov, správne sa súd prvého stupňa prioritne zaoberal dôvodnosťou tejto vznesenej námietky, nakoľko v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Správne potom aj skúmal začiatok plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej doby v danom prípade a skutkové zistenia v tomto smere aj správne vyhodnotil. Vychádzajúc z ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka subjektívna premlčacia lehota na náhradu škody je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho vedomosti o škode, t. j. nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti, ako určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, pretože v zmysle právnej teórie škodou sa rozumie zmenšenie majetku poškodeného, ako aj vedomosť o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Odvolací súd zhodne s vysloveným záverom súdu prvého stupňa má za to, že navrhovatelia uhradením istiny, príslušenstva a trov exekúcie v exekučnom konaní mali jednoznačne vedomosť o tom, že im škoda vznikla, nakoľko došlo k úbytku v ich majetkovej sfére, rovnako aj o subjekte za túto škodu podľa ich názoru zodpovednej. Argumentácia navrhovateľov o začiatku plynutia subjektívnej lehoty až po právoplatnom neúspechu v konaní o určenie neplatnosti leasingovej zmluvy je neopodstatnená, nakoľko nemá oporu v právnom poriadku, je nefundovaná a účelová. Na základe vyššie uvedeného a na základe obsahu spisu a z neho vyplývajúcich záverov stotožniac sa so závermi súdu prvého stupňa o premlčaní uplatneného nároku navrhovateľov na náhradu škody proti odporkyni odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní úspešnej odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnili. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.