Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/165/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107210217 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1107210217.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľky: C. Č. V. Q. D. G. F. Á. , bytom W. M. A., S. Č.. XX, prechodne bytom Q., Q. Č.. XX/E, zastúpená JUDr. Evou Borovskou, advokátkou v Bratislave, Štefánikova č. 7, proti odporcovi: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, Bratislava, Olejkárska č. 1, IČO: 00 492 736, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova č. 4, IČO: 00 585 441, o náhradu škody, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 17. decembra 2012, č.k. 17 C 65/2007-220, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 30. januára 2013, č.k. 17 C 65/2007-229, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 17. decembra 2012, č.k. 17 C 65/2007-220, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 30. januára 2013, č.k. 17 C 65/2007-229, p o t v r d z u j e . Odporcovi, vedľajšiemu účastníkovi, náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 17.12.2012, č.k. 17 C 65/2007-220, návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal; navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom na začatie konania doručený súdu dňa 28.3.2007 sa navrhovateľka domáha náhrady škody v sume 106.318,-- Sk (3.529,11 €), tiež spočívajúcej v náhrade straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, ako aj náhrady trov konania. Dňa 6.9.2004 bola účastníčkou dopravnej nehody, keď ako chodkyňa prechádzala cez priechod pre chodcov na D. E. F. Q., pričom na koľajisku bola zrazená električkou č. XXXX linky č. XX/X, ktorú riadil vodič G. D., zamestnanec odporcu. Má za to, že za tento úraz zodpovedá odporca ako prevádzateľ dopravného prostriedku podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka; je nositeľom objektívnej zodpovednosti. Pri nehode utrpela ťažký úraz s rozsahom následkov do konca svojho života, pričom nárok titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia si uplatnila v samostatnom súdnom konaní. V prejednávanej veci žiada nahradiť škodu za zničené veci v sume 13.500,-- Sk, cestovné náklady v celkovej sume 43.718,-- Sk, opatrovné v sume 13.000,-- Sk, stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 14.800,-- Sk, po skončení práceneschopnosti a prilepšenie k strave v sume 24.000,-- Sk. Odporca odmietol navrhovateľke uhradiť vzniknutú škodu s poukazom, že nejde o objektívnu zodpovednosť a tiež s poukazom na rozhodnutie KDI KR PZ Bratislava č. KRP-P-203/DI-SK-205 zo dňa 4.10.2005. Predmetná nehoda bola riadne hlásená polícii a vyšetrovaná Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava II., Okresným dopravným inšpektorátom, oddelenie dopravných nehôd, pod ČVS: ORP-145/ ODN-2004-II, Okresnou prokuratúrou Bratislava II. pod sp.zn. 2 Pv 1199/2004, Krajskou prokuratúrou v Bratislave pod sp.zn. 2 Kpt 287/2005. Uznesením zo dňa 9.6.2008 súd prvého stupňa odmietol podanie navrhovateľky v časti, v ktorej sa domáhala platenia straty na zárobku mesačne po skončení práceneschopnosti z dôvodu, že navrhovateľka neodstránila vady v tejto časti podania napriek výzve súdu, pričom ide o nedostatok, ktorý bráni súdu v konaní ďalej pokračovať. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II., ODI-ODN, zo dňa 5.10.2004, ČVS: ORP-145/ODN-04-II., bolo začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že dňa 6.9.2004 v čase o 13.36 hod. došlo v Q. na D. E. k dopravnej nehode, a to tak, že vodič D. G. jazdil električkou č. XXXX linky XX/X smerom von z centra, pričom došlo k zrážke s chodkyňou C. Č., ktorá prechádzala D.Ž. E. z pravej strany na ľavú stranu. Pri dopravnej nehode chodkyňa C. Č. utrpela podľa predbežnej lekárskej správy ťažké zranenie. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II. zo dňa 21.3.2005, č.k. 2 Pv 1199/2004-9, bola vec postúpená OBCP Bratislava II., lebo výsledky prípravného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol iný príslušný orgán prejednať ako priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že dopravnú nehodu zapríčinila chodkyňa, keď porušila ustanovenie § 3 ods. 2 písm. a/, § 53 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z.z. Uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 12.4.2005, č.k. 2 KPt 287/2005-8, bola zamietnutá sťažnosť C. Č. proti uzneseniu Okresnej prokuratúry Bratislava II. zo dňa 21.3.2005, sp.zn. 2 Pv 1199/2004, z dôvodu, že vo vyšetrovaní nehody nebolo zistené žiadne pochybenie a vodičovi električky nebolo preukázané nedbanlivé konanie. Dňa 10.12.2005, ČVS-145/ ODN-04-II, bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II., ODI-ODN, začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že dňa 6.9.2004 v čase o XX.XX hod. došlo v Q. na D. E. k dopravnej nehode a to tak, že vodič D. G. jazdil električkou č. XXXX linky XX/X smerom von z centra, pričom došlo k zrážke s chodkyňou C. Č., ktorá prechádzala D. E. z pravej na ľavú stranu. Pri dopravnej nehode chodkyňa C. Č. utrpela podľa znaleckého posudku ťažké zranenie s vážnou dlhodobou poruchou zdravia. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II., ODI-ODN, zo dňa 1.3.2006, ČVS-ORP-145/ODN-2004-II, bolo trestné stíhanie zastavené, lebo nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Znalec z odboru dopravy I.. T. B. v znaleckom posudku č. XXX/XXXX konštatoval, že vodič električky začal na chodkyňu vstupujúcu do koľajiska električiek reagovať z technického hľadiska včas a chodkyňa vytvorila vodičovi električky z technického hľadiska prekážku náhlu. Rozhodnutím o priestupku Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislave IV. zo dňa 26.7.2005, ORP-P-546/DI-BCP-2005- IV, bola navrhovateľka uznaná vinnou zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. 1/ zákona č. 372/1990 Zb., za čo jej bola uložená pokuta v sume 500,-- Sk. Rozhodnutím o odvolaní Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, KDI, OBCPaDE zo dňa 4.10.2005, sp.zn. KRP-P-203/DI- SK-2005, odvolanie navrhovateľky proti rozhodnutiu o priestupku zamietlo a rozhodnutie o priestupku potvrdilo. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14.3.2007, sp.zn. 2 S 399/2005, zamietol žalobu navrhovateľky o preskúmanie rozhodnutia zo dňa 4.10.2005, č. KRP-P-203/DI-SK-2005, ktoré bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Sžo 142/2007 potvrdené. Závery znaleckého dokazovania vykonaného v rámci trestného konania konštatovali, že technika jazdy vodiča električky bola z technického hľadiska správna. Vodič začal na chodkyňu z technického hľadiska reagovať včas pri oboch alternatívach prechádzania chodkyne cez koľajisko električiek. Vodič električky mohol z technického hľadiska zabrániť stretu električky s chodkyňou za predpokladu prechádzania chodkyne cez koľajisko električiek podľa alternatívy A, t.j. električka by zastavila pred miestom stretu s chodkyňou, keby rýchlosť električky na začiatku reakčného času vodiča električky bola v rozsahu 19,6 - 21,6 km/hod. Za predpokladu prechádzania chodkyne cez koľajisko električiek podľa alternatívy B, t.j. električka by zastavila pred miestom stretu s chodkyňou, keby rýchlosť električky na začiatku reakčného času vodiča električky bola v rozsahu 15,3 - 16,9 km/hod. Chodkyňa mohla stretu s električkou zabrániť za predpokladu, keby jej chovanie sa na vozovke, resp. na koľajisku električiek, bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami platných predpisov. Na základe záverov odborného posúdenia č. 241/2005 vypracovaného dňa 20.8.2005, ktoré konštatovali neúplnosť a z technického hľadiska neprijateľnosť znaleckého posudku, bol dňa 21.12.2005 vypracovaný dodatok č. 1 k znaleckému posudku. V zmysle jeho záverov za predpokladu, že chodkyňa cez koľajisko električiek prechádzala z pravej strany na ľavú stranu vzhľadom na smer jazdy električky rýchlosťou normálnej chôdze, je možné konštatovať, že vodič električky začal na chodkyňu reagovať núdzovým brzdením v okamihu, keď sa električka nachádzala vo vzdialenosti cca 26,3 m pred miestom stretu. Rýchlosť električky bola v tomto okamihu cca 39,4 km/hod., t.j. nižšia, ako je maximálna povolená rýchlosť jazdy v uvedenom úseku. V tomto okamihu sa chodkyňa nachádzala na vozovke D. ulice smerom von z centra mesta mimo koľajiska električiek vo vzdialenosti cca 0,5 m od pravého okraja koľajiska električiek. Z uvedeného je preto možné konštatovať, že vodič električky začal na chodkyňu prechádzajúcu cez vozovku, resp. vstupujúcu do koľajiska električiek, reagovať z technického hľadiska včas. Technika jazdy vodiča bola z technického hľadiska správna. V dodatku č. 1 sa znalec ďalej zaoberal možnosťami zabránenia dopravnej nehode zo strany oboch účastníkov, pričom dospel k záveru, že pri použití prevádzkovej brzdy by došlo k časovému zabráneniu dopravnej nehode, keby rýchlosť jazdy električky na začiatku reakčného času vodiča bola v rozsahu 27,6 - 30,5 km/hod. a k priestorovému zabráneniu by došlo, keby rýchlosť jazdy električky na začiatku reakčného času vodiča bola v rozsahu 18,1 - 20,0 km/hod. V prípade použitia núdzovej brzdy by došlo k časovému zabráneniu dopravnej nehody, keby rýchlosť jazdy električky na začiatku reakčného času vodiča bola v rozsahu 29,5 - 32,6 km/hod. a k priestorovému zabráneniu by došlo, keby rýchlosť jazdy električky na začiatku reakčného času vodiča bola v rozsahu 25,7 - 28,4 km/hod. Chodkyňa mohla stretu s električkou zabrániť za predpokladu, keby jej chovanie sa vo vozovke, resp. na koľajisku električiek, bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami platných predpisov, pričom chodkyňa vytvorila vodičovi z technického hľadiska prekážku náhlu. Zo záverov znaleckého dokazovania vykonaného v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 8 C 13/2007 (znalecký posudok č. 9/2012) vyplýva, že z technického hľadiska navrhovateľka svojim pohybom po koľajovej dráhe vytvorila vodičovi električky prekážku náhlu, čo spočívalo v tom, že vodič nemohol zabrániť zrážke s chodkyňou, zastavením pred miestom zrážky ani pri jeho včasnej reakcii, ktorej výsledkom bolo intenzívne brzdenie núdzovou brzdou. Niekto iný na mieste vodiča by bol mohol zabrániť dopravnej nehode v prípade, že by predvídal, že chodkyňa prechádzajúca po priechode pre chodcov bude prechádzať ďalej na druhú stranu cesty cez koľajovú dráhu. V prípade, že by niekto iný na mieste vodiča električky predvídal túto skutočnosť, je z technického hľadiska dôvodné predpokladať, že včasným znížením rýchlosti by došlo k odvráteniu zrážky. Rozsudok odôvodnil právne ustanovením § 427 ods. 1, ods. 2, § 428, § 441 Občianskeho zákonníka. Skutkovo dôvodil tým, že odporca ako prevádzateľ sa zbavil zodpovednosti za vzniknutú škodu navrhovateľke, nakoľko škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. V oboch znaleckých posudkoch bolo konštatované, že chodkyňa (navrhovateľka) vytvorila vodičovi električky z technického hľadiska prekážku náhlu pri zohľadnení všetkých variant spôsobu chôdze navrhovateľky. Otázka predvídateľnosti chôdze navrhovateľky na druhú stranu cez koľajovú dráhu je otázkou právneho posúdenia, pričom súd vyhodnotil túto otázku v tom smere, že žiadny vodič električky nemohol predvídať za danej situácie, že chodkyňa bude prechádzať po prejdení priechodu pre chodcov ďalej cez koľajisko, v rozpore s právnymi predpismi, pričom v danom prípade je irelevantné, či sa chodkyňa rozbehla do jazdnej dráhy električky (tak ako vypovedal vodič) alebo plynule prechádzala z priechodu pre chodcov na koľajisko, príp. zastavila na ostrovčeku a potom prešla na koľajisko. Išlo o prehľadný úsek cesty, a preto aj z tohto hľadiska bolo možné predpokladať, že chodci majú možnosť sledovať prehľadne dopravnú situáciu, a teda aj vidieť prichádzajúce vozidlo, preto nie je dôvod na záver, že vodič by mal predpokladať a očakávať vstup chodcov na koľajisko, znížiť maximálne rýchlosť, a to pod nižšiu rýchlosť ako je maximálna povolená rýchlosť jazdy v uvedenom úseku. Pri dodržaní všetkých dopravných predpisov vzťahujúcich sa na daný úsek zo strany vodiča nie je možné vyvodiť predvídateľnosť správania chodkyne v danej situácii. Súd nepovažoval námietky právnej zástupkyne navrhovateľky ohľadom záverov znaleckého dokazovania za dôvodné, a mal za to, že v znaleckých posudkoch boli vyčerpané všetky možnosti a spôsoby stretu vozidla s chodkyňou, pričom v každom bol uvedený záver, že chodkyňa vytvorila vodičovi prekážku náhlu. Súd považoval preukázanie liberácie odporcu za dostatočné, v konaní neboli v tomto smere navrhnuté ďalšie dôkazy zo strany účastníkov konania. Výlučne navrhovateľka svojím konaním, ktoré bolo v rozpore s právnymi predpismi (a ktoré bolo právoplatne potvrdené v správnom konaní ohľadom priestupku), zapríčinila vznik škody, a že teda škoda vznikla výlučne zavinením poškodeného. Nadväzne na to potom nevykonal už ďalšie navrhnuté dôkazy (výsluchom rodičov navrhovateľky, jej brata, priateľky navrhovateľky, ošetrujúceho lekára navrhovateľky) ako nadbytočné pre rozhodnutie vo veci. Okrem toho dôvodil, že jednotlivé čiastkové nároky navrhovateľky týkajúce sa vecnej škody, cestovných nákladov od 6.9.2004 až do konca januára 2005, opatrovného a straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, sú premlčané; prihliadal tak na odporcom vznesenú námietku premlčania nárokov navrhovateľky. V tejto časti súd prvého stupňa dôvodil nadväzne na ustanovenie § 106 ods. l, ods. 2 Občianskeho zákonníka, že navrhovateľke začala plynúť premlčacia doba dňom nasledujúcim po tom, ako sa dozvedela, že jej vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá; teda už v čase jej prepustenia z nemocnice, resp. najneskôr pri prvom výsluchu na polícii (dňa 12.11.2004), nakoľko už v tomto čase vedela, že dopravná nehoda nastala zrážkou s električkou, a teda nepochybne vedela, kto jej mal spôsobiť škodu. Pri jednotlivých čiastkových nárokoch uplynula premlčacia doba nasledovne: pri vecnej škode, ktorá vznikla navrhovateľke dňa 6.9.2004, o ktorej sa dozvedela najneskôr prepustením z nemocnice dňa 8.10.2004, uplynula premlčacia doba dňa 13.11.2006; pri cestovných nákladoch, ktoré navrhovateľke vznikli v období od 6.9.2004 do 8.10.2004, o ktorých sa dozvedela najneskôr dňa 8.10.2004, uplynula premlčacia doba dňa 13.11.2006; pri cestovných nákladoch, ktoré vznikli navrhovateľke od 8.10.2004 do 20.10.2004, o ktorých sa dozvedela najneskôr 20.10.2004, uplynula premlčacia doba dňa 13.11.2006; pri cestovných nákladoch, ktoré vznikli navrhovateľke od 20.10.2004 do 15.12.2004, o ktorých sa dozvedela najneskôr dňa 15.12.2004, uplynula premlčacia doba dňa 16.12.2006; pri cestovných nákladoch, ktoré vznikli navrhovateľke do konca januára 2005, o ktorých sa dozvedela najneskôr dňa 31.1.2005, uplynula premlčacia doba dňa 2.2.2007; pri opatrovnom, ktorý nárok mal vzniknúť navrhovateľke v období od 8.10.2004 do 20.10.2004, od 15.12.2004 do 31.1.2005, o ktorom sa dozvedela najneskôr dňa 31.1.2005, uplynula premlčacia doba dňa 2.2.2007; pri strate na zárobku, ktorý nárok mal vzniknúť navrhovateľke v období od 6.9.2004 do 31.1.2005, o ktorom sa dozvedela najneskôr dňa 31.1.2005, uplynula premlčacia doba dňa 2.2.2007. Ak teda návrh na začatie konania bol podaný na súde dňa 28.3.2007, stalo sa tak po uplynutí premlčacej doby. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnému odporcovi prináležalo právo na náhradu nákladov. Nakoľko si ich však v konaní neuplatnil, súd mu ich náhradu nepriznal. Vedľajší účastník, ktorému rovnako prislúcha právo na náhradu trov konania, si v konaní náhradu trov uplatnil, avšak trovy v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil v lehote do 3 dní od vyhlásenia rozsudku, preto mu ich náhradu súd nepriznal. Opravným uznesením zo dňa 30.1.2013, č.k. 17 C 65/2007-229, postupom podľa ustanovenia § 164 O.s.p. súd prvého stupňa opravil tretí odsek výrokovej časti rozsudku zo dňa 17.12.2012, č.k. 17 C 65/2007-220, tak, že správne znie: „Vedľajšiemu účastníkovi sa nepriznáva náhrada trov konania.“ Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/, f/ O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Zdôraznila, že sa domáha náhrady vecnej škody v sume 106.318,-- Sk (3.529,11 €) spočívajúcej v náhrade za zničené veci, v cestovných nákladoch, v opatrovnom, v strate na zárobku počas prácenschopnosti, v strate na zárobku po skončení práceneschopnosti. Škoda jej vznikla pri dopravnej nehode dňa 6.9.2004, kedy ju zrazila električka odporcu. Súd prvého stupňa nesprávne posúdil údajné liberačné dôvody na strane odporcu, že vodič škode nemohol zabrániť nehode ani pri vynaložení všetkého úsilia, že škoda bola spôsobená výlučne len jej zavinením. Pre posúdenie zodpovednosti odporcu je jednoznačne potrebné bezpečne a určite zistiť skutkový stav, čo sa nestalo. Nebolo jednoznačne preukázané, či išla, alebo bežala cez priechod pre chodcov a následne vbehla alebo vošla do koľajiska alebo stála na okraji koľajiska. Už týmto nemožno dôjsť k záveru, že odporca sa vyvinil a nie je správne tvrdenie súdu o tom, že nie je rozhodujúce, či išla, alebo bežala, či prechádzala, po priechode dvojprúdovej cesty alebo stála na koľajisku. Aj bez znaleckých posudkov musí byť každému zrejmé, že je dosť veľký rozdiel, či niekto beží po pomerne širokom priechode pre chodcov, alebo vojde nepredvídateľne do jazdnej dráhy, keď napr. dlhodobo dáva prichádzajúcemu vozidlu prednosť. Ani samotné náhle vkročenie do jazdnej dráhy nie je dôvodom na zbavenie sa zodpovednosti, pretože musí ísť o také konanie, ktoré nikto na mieste motorového vozidla nemohol predvídať. Vodič musí sledovať situáciu na pozemnej komunikácii a musí predvídať i konanie chodcov, o to viac tých, ktorí prechádzajú na druhú stranu cesty po priechode, kde v strede je koľajisko pre električky. Súd nepochopiteľne konštatuje, že odporca nemohol danej nehode zabrániť. Odporca na pomerne veľkú vzdialenosť ju videl, mal, mohol a musel predvídať, že môže vstúpiť do koľajiska; prechádzala po priechode pre chodcov, čím dávala evidentne najavo, že prechádza až na druhú stranu cesty. Vodič bol povinný ísť takou rýchlosťou, aby bol schopný nehode zabrániť. Zo znaleckých posudkov vyplýva, že dopravnú nehodu bolo možné odvrátiť. Je pravdou, že v priestupkovom konaní jej bola uložená pokuta, avšak nebola konštatovaná zodpovednosť za spôsobenú dopravnú nehodu poškodenou, ale len tá skutočnosť, že ako poškodená porušila ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách; neznamená to súčasne rozhodnutie o zodpovednosti za spôsobenú dopravnú nehodu, o to viac, že povinnosti citované v ustanovení o priestupku mali dodržiavať obaja účastníci dopravnej nehody. V ňom bolo konštatované len to, že išla mimo vyznačeného priechodu pre chodcov, keď to situácia nedovoľovala, pričom vošla do jazdnej dráhy električky a už vôbec nie nepredvídateľne; nekonštatuje sa vôbec, žeby išlo o situáciu, ktorej sa zo strany vodiča nedalo zabrániť. Aj v prípade právoplatného odsudzujúceho rozsudku trestného súdu je občianskoprávny súd ním viazaný len v tom smere, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Zo znaleckého posudku vyplýva, že vodič z technického hľadiska síce postupoval správne, ale dopravnej nehode bolo možné zabrániť znížením rýchlosti a predvídaním pohybu chodkyne. Iba v prípade, žeby znalec konštatoval, že za daných okolností nikto by nebol mohol dopravnej nehode zabrániť, a to ani znížením rýchlosti, predvídaním, pripadal by do úvahy liberačný dôvod v zmysle ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka. Odporca za danú škodu zodpovedá podľa zásad o objektívnej zodpovednosti, aj keď ju nezavinil, ale mohol jej vynaložením všetkého úsilia zabrániť. Osobitná povaha prevádzky dopravného prostriedku spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku, a preto je potrebné zabezpečiť i zvýšenú ochranu možným poškodeným. Konštatovanie súdu, že vodič z technického hľadiska nemohol zabrániť dopravnej nehode, že išiel rýchlosťou, ktorá je na danom úseku prípustná, neporušil žiadne z ustanovení zákona č. 315/1996 Z.z., nie sú liberačnými dôvodmi, nakoľko je striktne stanovené, že zodpovednosti je možné sa zbaviť len v prípade, ak škode nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Hoci vodič odporcu dodržal povolenú rýchlosť, je nepochybné, že bol povinný prispôsobiť rýchlosť svojej jazdy okolnostiam tak, aby škoda nevznikla. Ak vodič videl prechádzajúcich chodcov po priechode, mal a musel predvídať, že títo pôjdu až na druhú stranu cesty a takýto pohyb chodcov je nielen možné, ale aj dôvodné predpokladať. Nebolo jej úlohou preukazovať mieru zodpovednosti odporcu, pretože to, že k nehode došlo, že bola spôsobená škoda, že bola daná príčinná súvislosť, nikto nespochybňoval. Zodpovednosť odporcu bola preukázaná a pokiaľ sa jej chcel zbaviť, bolo jeho povinnosťou uniesť dôkazné bremeno. Dôvodila ďalej, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval aj v otázke premlčania jej nárokov. Nezisťoval, kedy náklady boli vynaložené, kedy ich mohla prvýkrát uplatniť; je pravdou, že opustila zdravotnícke zariadenie po ústavnom liečení dňa 8.10.2004, potom bola chvíľu v domácej opatere, od 20.10.2004 do 15.12.2004 bola na liečení v NRC Kováčová. Súd mechanicky odvodil možnosť uplatniť nároky v dvojročnej premlčacej lehote, ale neskúmal, či aj bola schopná zvážiť situáciu a uplatniť nároky vzhľadom na poškodenie zdravia a následne jej zdravotný stav. Nevedela, nemohla a nebola schopná posúdiť okolnosti dopravnej nehody a už vôbec nie prijať alebo uvedomiť si to, kto nehodu spôsobil. Tieto skutočnosti hodlala v konaní preukázať. Ak jej návrh na doplnenie dokazovania súd zamietol, odňal jej možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ak by aj bolo pravdivé tvrdenie súdu o premlčaní jej nárokov, súd sa účelovo vyhol niektorým uplatneným nárokom, napr. na prilepšenie na stravu za obdobie od 6.9.2004 do 31.12.2005, kedy nárok evidentne premlčaný nemohol byť. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Alternatívne navrhla rozsudok zmeniť a jej návrhu vyhovieť; žiadala náhradu trov konania. Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že v konaní namietal, že chýba jeden zo základných atribútov jeho zodpovednosti za škodu, a síce existencia príčinnej súvislosti medzi právnou skutočnosťou, za ktorú zodpovedá a škodou bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia alebo o zodpovednosť bez zreteľa na zavinenie. Keďže nepochybne bola škoda spôsobená výlučne konaním poškodenej, je vylúčená zodpovednosť prevádzkovateľa nie z dôvodov zbavenia sa zodpovednosti podľa § 428 Občianskeho zákonníka, ale z dôvodu chýbajúcej príčinnej súvislosti medzi okolnosťou, za ktorú zodpovedá a vznikom škody. Zdôraznil znalecký posudok I.. T. B. č. XXX/XXXX, z ktorého vyplýva, že technika jazdy vodiča električky bola správna, reagoval na navrhovateľku včas a určil za príčinu nehody z technického hľadiska nesprávny spôsob pohybu chodkyne pri prechádzaní cez koľajisko. Navrhovateľka vstúpila do koľajiska električiek v čase, keď to celková dopravná situácia v mieste dopravnej situácie nedovoľovala, vytvorila vodičovi z technického hľadiska prekážku náhlu a práve ona mohla vo všetkých alternatívach priebehu dopravnej nehody predísť dopravnej nehode, ak by jej správanie bolo v súlade s platnými právnymi predpismi; tento znalecký posudok potvrdil aj znalecký posudok č. X/XXXX ústavu Expert Group, s.r.o., Bratislava, pre účely konania vedeného pod sp.zn. 8 C 13/2007. Vyplýva z neho, že reakcia vodiča bola včasná, pretože na priečne premiestňovanie chodkyne po jej opätovnom vykročení začal reagovať ihneď ako mohol rozpoznať jeho začiatok ešte v priestore nástupného ostrovčeka, keď sa chodkyňa nachádzala ešte v priestore nástupného ostrovčeka, teda rozhodol sa použiť núdzovú brzdu ešte skôr, ako chodkyňa vstúpila do priestoru koľajovej dráhy. Chodkyňa z technického hľadiska svojím pohybom po koľajovej dráhe vytvorila vodičovi električky prekážku náhlu, nepredvídateľnú, pre ňu nemohol zabrániť zrážke s chodkyňou zastavením pred miestom zrážky ani pri jeho včasnej reakcii, ktorej výsledkom bolo intenzívne brzdenie núdzovou brzdou; v zmysle technického výkladu pravidiel cestnej premávky vodič električky nemohol predvídať, že chodkyňa prechádzajúca po priechode pre chodcov bude prechádzať ďalej na druhú stranu cesty cez koľajovú dráhu v rozpore s pravidlami cestnej premávky. Navrhovateľka bola právoplatne uznaná vinnou zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. l písm. l zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, sama uviedla, že prichádzajúcu električku videla, jej vzdialenosť považovala za dostatočnú, a preto išla ďalej. Rozhodnutie o priestupku ako správne potvrdil Krajský súd v Bratislave; o.i. dôvodil, že svojím konaním navrhovateľka bezprostredne ohrozila bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spôsobila dopravnú nehodu. Krajská prokuratúra v Bratislave v rozhodnutí dôvodila, že rýchlosť jazdy vodiča električky vzhľadom na rovný a prehľadný úsek nemožno považovať za neprimeranú, nebolo vodičovi preukázané nedbanlivostné konanie, podľa výsledkov znaleckého dokazovania vodič električky reagoval na chodkyňu včas a jeho technika jazdy bola správna. Príčinou vzniku škody tak neboli okolnosti, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke. Vodič električky nemal možnosť kolízii s chodkyňou zabrániť ani intenzívnym brzdením. Aj z „Protokolu výpočtu pohybu účastníkov nehodového deja“ vyplýva, že vodič električky reagoval na chybné konanie chodkyne intenzívnym (havarijným) brzdením, reagoval na chodkyňu pohybujúcu sa v smere do jeho jazdnej dráhy včas bez časového oneskorenia; technika jazdy vodiča bola teda správna, vyvinul všetko primerané a zákonom mu uložené úsilie, ktoré tiež bolo k dispozícii, aby kolíziu s poškodenou odvrátil. Napriek tomu ku kolízii muselo fyzikálne dôjsť - jej nastanie bolo neodvratné. Tento stav však navodila výlučne poškodená chodkyňa. Zdôraznil tiež, že od okamihu, keď chodkyňa vstúpila do priestoru stredového vyvýšeného deliaceho pásu, sa už nepohybovala po vyznačenom priechode pre chodcov, priechod bol (zo zákona) vyznačený iba cez vozovku a nie aj cez koľajisko električiek. Vyjadrenia sformulované právnou zástupkyňou navrhovateľky smerujú k preukázaniu nejakej fiktívnej povinnosti vodiča električky predvídať a reagovať na skutočnosti a situácie, ktoré mu zákon ani povinnosti neukladajú. Príčinou tejto dopravnej nehody bolo výlučne len nesprávne konanie chodkyne. Pripomenul, že možnosti vodiča električky na zabránenie stretu s chodcom sú výrazne obmedzené v porovnaní s vodičom motorového vozidla. Brzdná dráha motorového vozidla pri rýchlosti 40 km/hod. je 6 m, u električky 26 m; električka jazdí po presne vymedzenej dráhe bez možnosti zmeniť smer jazdy a vyhnúť sa prekážke. Túto skutočnosť zohľadnila aj legislatíva. Účinnosťou zákona č. 313/2011 Z.z. neplatí pre vodiča električky povinnosť dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov. Dôvodil ďalej, že navrhovateľka nenavrhla a nepredložila dôkazy na spoľahlivé preukázanie ňou tvrdených vzniknutých nákladov, ich výšku. Navrhovateľka nemá aktívnu vecnú legitimáciu na zaplatenie opatrovného a úhradu cestovných nákladov jej príbuzných. Postúpenie pohľadávok na ňu mu nebolo nikdy oznámené a nie je zrejmé, či zmluva o postúpení pohľadávky bola vôbec uzavretá. Okrem toho poškodený nemá nárok na náhradu akýchkoľvek nákladov, ale len tých, ktoré slúžia k obnoveniu zdravia alebo k zlepšeniu zdravotného stavu. Uhrádzajú sa len náklady spojené s liečením. Samotná okolnosť, že navrhovateľke bola poskytovaná osobná starostlivosť rodičmi a priateľom nepredstavuje vynaloženie nákladov, zníženie majetkového stavu. V neposlednom rade trvá aj na vznesenej námietke premlčania nárokov navrhovateľky. Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Stotožnil sa v plnom rozsahu s rozsudkom súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením. K argumentom právnej zástupkyne navrhovateľky je ťažké sa vyjadriť, pretože nevychádzajú z platného práva a právnych noriem, sú obsolétne a pre tento spor právne irelevantné. Sám sa pridržiava svojich dôvodov uvádzaných v konaní pred súdom prvého stupňa. Základným predpokladom pre existenciu nároku na náhradu škody (aj keby nárok navrhovateľky nebol premlčaný a nezodpovedala by si za škodu sama z titulu ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka a úplného vyvinenia sa vodiča elektricky podľa § 428 Občianskeho zákonníka) je l/ porušenie právnej povinnosti, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti. Je nelogické, aby vodič električky mal predvídať skutočnosť, kto a kedy mu vbehne do koľajiska, keď má dodržiavať zákon č. 315/1996 Z.z., dodržiavať správnu rýchlosť. Navrhovateľka vbehla pred električku na koľajisko, kde nemala čo robiť, nešlo o priechod pre chodcov. Vodič neporušil žiadnu povinnosť, šiel predpisovo, nikoho neohrozil, pri spozorovaní navrhovateľky urobil všetko pre to, aby ku škode nedošlo. Strohé a nelogické tvrdenia právnej zástupkyne navrhovateľky v odvolaní nemajú oporu v žiadnom dôkaze vykonanom súdom prvého stupňa, neuviedla žiadny relevantný argument na preukázanie dôvodnosti podaného odvolania. Výlučné zavinenie navrhovateľky bolo v konaní pred súdom prvého stupňa preukázané znaleckými posudkami, právoplatným rozhodnutím o priestupku a ďalšími dôkazmi. Zdôraznil závery znaleckého dokazovania, z ktorých vyplýva, že príčinou vzniku predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika chôdze chodkyne pri prechádzaní cez koľajovú dráhu. Na základe výsledkov dokazovania je preukázaná výlučná miera znášania si škody navrhovateľkou podľa § 441 Občianskeho zákonníka a takisto liberácia odporcu podľa § 428 Občianskeho zákonníka pri existencii premlčania všetkých žalovaných nárokov v subjektívnej premlčacej lehote. Žiadal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré ale neodôvodnil, nevyčíslil. Navrhovateľka sa k vyjadreniu odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2016, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 16. marca 2016 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právna zástupkyňa navrhovateľky, vedľajší účastník, upovedomení zákonným spôsobom. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 206 ods. 2 veta druhá O.s.p.) odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa však odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľka sa v prejednávanej veci domáha náhrady vecnej škody podľa Občianskeho zákonníka v súvislosti so škodou na zdraví utrpenou dňa 6.9.2004 pri dopravnej nehode, keď ako chodkyňa prechádzala cez priechod pre chodcov na D. ulici v Q. a bola na koľajisku zrazená električkou č. XXXX linky č. XX/X, ktorú riadil vodič G. D., zamestnanec odporcu. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha [test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie], či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností, adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Na to, aby odporca bol nositeľom zodpovednosti za škodu navrhovateľke museli byť splnené všetky tri podmienky: existencia škody, protiprávne konanie, príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním odporcu (zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov upravená v § 427 až § 431 Občianskeho zákonníka je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti). Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, označený subjekt, v prejednávanej veci odporca, nie je nositeľom povinnosti nahradiť škodu. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V konaní v prejednávanej veci zostalo nepochybne preukázané, že odporca (v osobe jeho zamestnanca G. D. ako vodiča električky) sa nedopustil protiprávneho konania, že sa ani v najmenšej časti nespolupodielal na vzniku dopravnej nehody, na vzniku škody navrhovateľke na zdraví, na veciach, a že teda nie je daná ani príčinná súvislosť. Naopak bolo preukázané, jednak znaleckými posudkami, výpoveďou navrhovateľky v predmetnej veci, v trestnom konaní, v priestupkovom konaní, výpoveďou vodiča električky G. D., že odporca neporušil žiadnu právnu povinnosť, nekonal v rozpore so zákonom, vodič električky vynaložil všetko úsilie, ktoré bolo možné od neho požadovať. Napriek včasnej reakcii, vyvinutiu maximálneho možného úsilia bez časového oneskorenia, vodič električky nemohol kolízii zabrániť; navrhovateľka vytvorila vodičovi električky prekážku náhlu, nepredvídateľnú, svojím konaním bezprostredne ohrozila bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a (výlučne len) sama vlastným konaním zavinila dopravnú nehodu. Škodlivý následok u navrhovateľky ako poškodenej nastal v priamej bezprostrednej, nesprostredkovanej, príčinnej súvislosti výlučnej len s jej chovaním. Už len tieto dôvody sú spôsobilé odôvodniť zamietnutie návrhu na súd a potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V konaní pred súdom prvého stupňa neboli zistené žiadne také vady, také ani sama odvolateľka neuvádzala, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Navrhovateľka v odvolaní neuvádzala žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Osobitne podrobne neuvádzala iné, rozhodujúce právne skutočnosti, odôvodňujúce nesprávne rozhodnutie súdu v otázke premlčania jej nároku. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody potom akékoľvek ďalšie dokazovanie, aj podľa názoru odvolacieho súdu, by bolo nadbytočné, nehospodárne. Na tomto mieste odvolací súd ešte uvádza, že navrhovateľka nevyužila možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu odporcu, vedľajšieho účastníka, k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, a teda nevyužila možnosť zvrátiť výsledok sporu. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol dňa 16.3.2016 tak, že v súlade s ustanovením § 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1, 5 veta druhá O.s.p. uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania s tým, že presná výška bude uvedená v písomnom vyhotovení rozsudku. Do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku však odporca trovy odvolacieho konania neuplatnil vôbec, vedľajší účastník trovy nevyčíslil. Z tohto dôvodu potom odvolací súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi a napokon o náhrade trov odvolacieho konania odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi rozhodol tak, že im náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 2 O.s.p.). Zo spisu ani nevyplýva, žeby im trovy odvolacieho konania vznikli. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.